Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 17, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/151/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7516202570
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7516202570.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov

JUDr.Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v právnej veci žalobcu Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. so
sídlom v Bratislave, Bajkalská č. 30, IČO: XX XXX XXX proti žalovaným: 1. H. I., nar. XX.X.XXXX, 2. Z.
I., nar. XX.X.XXXX, 3. Š.M. I., nar. XX.X.XXXX, všetkým trvale bytom Z. Č.. XXX, o zaplatenie 7.620,74
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 4.9.2013
sp.zn. 16C 144/2016-55 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a stranám sporu nepriznal náhradu trov
konania.

2. Týmto rozsudkom rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 7.620,74 eur spolu so zmluvným
úrokom za obdobie od 1.2.2016 do zaplatenia, ako aj úrokom z omeškania za rovnaké obdobie. Tohto
nároku sa žalobca domáhal na základe tvrdenia, že na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere

a stavebnom úvere zo dňa 5.3.2017 poskytol žalobca žalovanej v 1.rade mimoriadny medziúver vo
výške 8.298,48 eur a žalovaná sa zaviazala tento splácať spolu s úrokom vo výške 7,79 % mesačnými
splátkami po 55,27 eur do nasporenia 40% cieľovej sumy a takto vkladať na účet stavebného sporenia
mesačne sumu 41,49 eur. Po pridelení cieľovej sumy o stavebnom sporení sa žalovaná zaviazala
splácať stavebný úver vrátane úrokov pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 72,63 eur. S
poukazom na to, že žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti, keď prestala úver riadne splácať,
žalobca svojím listom zo dňa 18.2.2013 odstúpil od zmluvy. Ku dňu odstúpenia vyčíslil celkový dlh

žalovaných vo výške 7.265,95 eur.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
žalobcasúčinnosťouod23.2.2013odzmluvyodstúpil,pričom7dňoválehotaurčenánaplnenieuplynula
žalovaným dňa 2.3.2013. Ako zo znenia čl. VII bod 7 úverovej zmluvy vyplýva, v zmluve neboli účinky
odstúpenia upravené odlišne od Občianskeho zákonníka čo v tomto prípade znamená, že k zániku

zmluvy o stavebnom medziúvere došlo najneskôr dňa 23.2.2013, kedy bolo odstúpenie od zmluvy
žalovanej v 1. rade doručené v súlade s ust. čl. XXI bod 5 VOP.4. Po odstúpení od zmluvy o úvere žalobcom sa táto zmluva od počiatku zrušila a tým došlo aj k
zániku ručiteľského záväzku žalovaných v 2. a 3. rade, pretože zánikom hlavného záväzku zanikol aj
zabezpečovací záväzok. Žalovaní v 1.,2. a 3. rade už nie sú v žiadnom právnom vzťahu ani so žalobcom

a ani so žalovanou v 1. rade. Súd preto žalobu voči žalovaným v 2. a 3. rade pre zánik pasívnej vecnej
legitimácie zamietol.

5. Na základe toho súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 107 ods. 1 OZ prihliadol na žalovanou

vznesenú námietku premlčania a s poukazom na zistenie, že k účinnému odstúpeniu od zmluvy došlo
dňa 23.2.2013 a lehota na plnenie uplynula 2.3.2013 mal za to, že aj za predpokladu, že by súd
premlčanie posudzoval aj podľa lehôt uvádzaných žalobcom a síce, že k účinnosti odstúpenia došlo
15.3.2013, dňom 16.3.2013 začala plynúť 2-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 15.3.2015.
Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 15.2.2016 vyvodil záver o tom, že sa tak stalo po uplynutí 2-
ročnejpremlčacejdobyaztohtodôvodužalobuakopremlčanúzamietol. Rozhodnutieotrováchkonania

založil na ust. § 255 ods. 1 C.s.p., keď konštatoval, že neúspešnému žalobcovi náhrada trov konania
nepatrí a žalovaným trovy nevznikli, preto stranám sporu nepriznal náhradu trov konania.

6. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok zmeniť, jeho žalobe

vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v
ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ C.s.p.. V odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje so závermi súdu
prvej inštancie o premlčaní jeho nároku. Pokiaľ takýto záver súd prvej inštancie založil na ust. § 52
ods. 2 Obč. zákonníka. Poukázal na to, že právny vzťah medzi účastníkmi bol založený Zmluvou o
mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a z dôvodu

omeškania žalobca odstúpil od zmluvy o úvere listom zo dňa 18.2.2013. Má za to, že z odôvodnenia
nie je zrejmé, na základe akých dôvodov súd určil, ako dátum účinnosti odstúpenia od zmluvy deň
23.2.2013, keďže iba od tohto dňa začala plynúť úložná lehota zásielky pre žalovaného, ktorá uplynula
13.3.2013. Poukázal na to, že on postupoval podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý je vo
vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis aj potom, čo úprava OZ bola rozšírená o ustanovenia

týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Preto po odstúpení od zmluvy postupoval v zmysle § 506, 344 a
nasl. Obchodného zákonníka vychádzajúc z toho, že ide o absolútny obchod a to bez ohľadu na to, že
na jednej strane vystupuje spotrebiteľ. Má za to, že okruh právnych noriem, ktorými je upravený vzťah
medzi účastníkmi je určený zákonom a nie dohodou medzi účastníkmi, ktorú by mohol súd vyhlásiť za
neplatnú v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ. Má za to, že Občiansky zákonník neobsahuje zmluvný

typ, ktorý by bolo možné analogicky použiť na úverový vzťah. Má preto za to, že súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom názore. Konštatoval, že odstúpenie od zmluvy podľa
§349Obchodnéhozákonníkamáúčinkyexnuncanieextuncakotovyplývazrozsudku.Zmluvazanikla
až účinnosťou odstúpenia od zmluvy, čo má iné právne následky, ako to upravuje ust. § 451 a nasl.
Obč. zákonníka. Keďže nejde o bezdôvodné obohatenie, platí 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie

nároku. Táto začala plynúť odo dňa následujúceho po uplynutí úložnej doby na pošte, teda 14.3.2013.
Keďže žaloba bola na súde podaná dňa 15.2.2016 stalo sa tak pred uplynutím 3-ročnej premlčacej doby.
Z tohto dôvodu považuje vznesenú námietku premlčania za nedôvodnú.

7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Táto považuje rozsudok súdu prvej inštancie za správny
a preto ho žiadala potvrdiť.

8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo bez

nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a na základe toho dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie vo veci a to vykonaním tých dôkazov, ktoré účastníci na preukázanie svojich
tvrdení označili, vykonané dôkazy vyhodnotil postupom zodpovedajúcim úprave § 191 ods. 1 C.s.p.,
vec aj správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania

nevyšli žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej
inštancie. Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku a
preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. obmedzuje na konštatovanie tejto správnosti a s poukazom
na obsahom odvolacích námietok žalobcu považuje za potrebné k týmto dôvodom dodať:9. Z dôvodov prvoinštančného rozsudku vyplýva a nie je to ani medzi účastníkmi sporné, že ich právny

vzťah sa skončil na základe jednostranného úkonu a to odstúpenia od zmluvy zo strany žalobcu, ktoré
tento vykonal svojím listom zo dňa 18.2.2013. Vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania je
prerozhodnutievovecizásadnévyriešenieotázky,podľaktorejzákonnejúpravyjepotrebnéposudzovať
právne dôsledky odstúpenia od zmluvy.

10. Táto otázka bola predmetom riešenia pred Najvyšším súdom SR ako súdom dovolacím vo veci
8Cdo 119/2017, ktorý v svojom rozsudku zo dňa 29.5.2018 uviedol, že základnou otázkou pre právne
posúdenie veci podľa žalobkyne bolo, vzhľadom k vznesenej námietke premlčania jej práva, posúdiť,
či v prejednávanom spore ide o obchodnoprávny vzťah (so 4 ročnou premlčacou dobou a účinkami ex
nunc odstúpenia od úverovej zmluvy podľa Obchodného zákonníka) alebo občianskoprávny vzťah (s

2 ročnou premlčacou dobou a účinkami ex tunc odstúpenia od úverovej zmluvy podľa Občianskeho
zákonníka). Rozdielnosť rozhodovania dovolacieho súdu o predmetnej otázke žalobkyňa vyvodzovala
z rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré na jednej strane spočívali na názore, že otázku premlčania práva
z právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, účastníkom ktorej je spotrebiteľ, treba posudzovať
podľa ustanovení Obchodného zákonníka (2MCdo 3/2011, 6MCdo 4/2012 a 7MCdo 9/2014), a na

druhej strane na názore, že túto otázku treba posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
o premlčaní (3MCdo 14/2014 a 4MCdo 17/2014). 8. V rozhodnutí z 28. apríla 2011 sp. zn. 2MCdo
3/2011 dospel najvyšší súd k záveru, že záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez
ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka. Najvyšší súd v
rozhodnutí z 27. marca 2013 sp. zn. 6MCdo 4/2012 uviedol, že zmluva o úvere upravená ustanoveniami

§ 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento
právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom. V takomto
prípade použitie ustanovení Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok
premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve. Obdobne
rozhodnutie najvyššieho súdu z 21. marca 2015 sp. zn. 7MCdo 9/2014 spočíva na právnom názore,

podľa ktorého ak hlavným záväzkovým vzťahom je zmluva o úvere, aj na otázku premlčania bolo
treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. 9. Na rozdiel od toho najvyšší súd vo svojom
rozhodnutí z 21. apríla 2015 sp. zn. 3MCdo 14/2014 a tiež v rozhodnutí z 26. novembra 2015
sp. zn. 4MCdo 17/2014 uviedol, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (najvyšší súd tak neurobil majúc za to,

že zrušenie napadnutých rozhodnutí by bolo v dôsledku zmien v právnom poriadku samoúčelové,
poznámka najvyššieho súdu), musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako “orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy” bol
povinný prihliadnuť na zákonný dôvod (premlčanie, poznámka najvyššieho súdu), ktorý bráni priznať
plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 10. So
zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky spôsobom zodpovedajúcim § 432 ods. 2 CSP a vyššie
konkretizovanú nejednotnosť rozhodovania dovolacích senátov dospel najvyšší súd v danej veci k
záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobkyne je v danom prípade procesne prípustný

v zmysle uvedeného ustanovenia CSP. Následne najvyšší súd skúmal, či je dovolanie žalobkyne aj
dôvodné. Dospel k záveru, že tomu tak nie je. 11. Najvyšší súd už v čase pred vydaním všetkých
žalobkyňou uvádzaných rozhodnutí riešil otázku vzťahu právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho
a Obchodného zákonníka v prípade (dodávateľom) uplatneného nároku na plnenie (proti spotrebiteľovi)
z právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. V rozhodnutí z 25. januára 2011 sp. zn. 5MCdo

20/2009, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky ako judikát R 36/2013, najvyšší súd zaujal právny záver, že obsahom zmluvy,
ktorá spĺňala všetky znaky typovej zmluvy, nesmie byť zmluvné ustanovenie, v zmysle ktorého sa na
premlčanie uplatní Obchodný zákonník. Toto ustanovenie spôsobuje totiž nepriaznivejšie postavenie
spotrebiteľa, lebo Občiansky zákonník upravuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu, s uplatnením

Obchodného zákonníka je ale spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba. 12. V rozsudku z 21. apríla
2015 sp. zn. 3MCdo 14/2014 najvyšší súd poukázal na § 261 ods. 3 písm. d/, § 387 ods. 1, § 397 ods.
1 Obchodného zákonníka, ďalej § 52 ods. 2, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka a napokon
§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Konštatoval, že ustanovenia o spotrebiteľskýchzmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,

aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Tento rozsudok najvyššieho súdu napadol
EOS KSI Slovensko s.r.o. sťažnosťou, ktorú ústavný súd odmietol uznesením z 12. apríla 2016 sp.
zn. III. ÚS 194/2016 ako zjavne neopodstatnenú. Obsahovo identické právne závery, ktoré zaujal
najvyšší súd v rozsudku uvedenom v bode 18., zaujal najvyšší súd aj v iných skutkovo a právne
obdobných veciach (viď rozsudky z 28. mája 2015 sp. zn. 8MCdo 13/2014 a z 26. novembra 2015 sp.

zn. 4MCdo 17/2014). 13. Daná (takmer identická) právna otázka v kontexte s navrhovanou potrebou
vyriešenia odklonu rozdielnych rozhodnutí najvyššieho súdu, bola podrobne rozobratá aj v uznesení
najvyššieho súdu zo 14. septembra 2017 sp. zn. 3 Cdo 87/2017. Najvyšší súd v nej uviedol, že “nemá
dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia
časť Obchodného zákonníka. Zároveň je však potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje
aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Súdna prax považuje obdobné právne vzťahy vzhľadom na vzťah

medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické
občianskoprávne (spotrebiteľské) vzťahy. Účastníkmi týchto vzťahov sú obchodník (poskytujúci úver v
rámci svojho predmetu činnosti) a spotrebiteľ (ktorý prijíma úver na svoju osobnú spotrebu); ide tu teda
o typické občianskoprávne vzťahy. Vzhľadom na to je v plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa
požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, bola (aj

z hľadiska premlčania, dĺžky premlčacej doby a jej plynutia) aplikovaná právna úprava obsiahnutá v
Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku“. Pre správnosť aplikácie občianskoprávnej
premlčacej doby v absolútnych obchodoch majúcich zároveň spotrebiteľský charakter poukázal na
rozhodnutie ústavného súdu z 19. júna 2013 sp. zn. I. ÚS 402/2013. V súvislosti s povahou úverovej
zmluvy za spotrebiteľskú vychádzal z obsahu smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, ktorá

klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje označením „spotrebiteľ“. 14.
Najvyšší súd poukazuje tiež na ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinné
v čase uzavretia úverovej zmluvy (27. apríla 2005), podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ

obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Tento zákon má povahu lex specialis vo vzťahu k
všeobecnému predpisu lex generalis, ktorým je Občiansky zákonník. Z tohto dôvodu zmluvu o úvere je
potrebné považovať za spotrebiteľskú aj keď nebola v čase vzniku zmluvy v § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka zaradená do zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv. 15. Preto aj účinky odstúpenia od
zmluvyoúverebolopotrebnéposudzovaťpodľaustanoveníObčianskehozákonníkaanastávajúpodľa§

48 ods. 2 Občianskeho zákonníka „ex tunc“, teda od počiatku. Žalobkyni vznikol preto z takéhoto vzťahu
nárok na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) v 2
ročnejsubjektívnejpremlčacejdobepodľa§107ods.1Občianskehozákonníka.Podľaprávnehonázoru
dovolacieho súdu teda napadnutý rozsudok spočíva na správnom právnom posúdení odvolacieho
súdu chrániac práva spotrebiteľa v otázke aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie

žalobkyňou uplatneného práva. 16. Týmto rozhodnutím sa najvyšší súd neodkláňa od rozhodnutia
uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ani
nemení právneho názoru vyjadrený v skoršom rozhodnutí trojčlenného senátu najvyššieho súdu a ani sa
neodkláňa od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu. Preto vec nepostúpil veľkému
senátu najvyššieho súdu (R 17/2017). 17. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie zamietol

ako nedôvodné podľa § 448 CSP.

11. Odvolací súd zhodujúc sa s týmito právnymi závermi Najvyššieho súdu SR má za to, že súd prvej
inštancie vyvodil správne právne dôsledky z jednostranného odstúpenia od zmluvy zo strany žalobcu,

pokiaľ v súlade s ust. § 48 ods. 2 Obč. zákonníka vyvodil záver, že odstúpením od zmluvy sa táto
od začiatku zrušila a účastníkom takto vznikla povinnosť, vyplývajúca z ust. § 457 Obč. zákonníka
vrátiť druhému všetko, čo na základe zrušenej zmluvy dostal. Ide o nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia na ktorého premlčanie sa vzťahu úprava § 107 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka. Žalobcovi bolo
od okamihu odstúpenia od zmluvy z jeho strany zrejmé, že v dôsledku neho si má možnosť uplatniť

právo na vydanie bezdôvodného obohatenia a preto mu nasledujúcim dňom po účinnom odstúpení od
zmluvy začala plynúť subjektívna 2-ročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia. Táto
nesporne uplynula skôr, ako bola podaná na súde a to aj za situácie, ak by táto začala plynúť dňom
13.3.2013 tak, ako to žalobca tvrdil v odvolaní. S poukazom na tieto dôvody považuje odvolací súdrozsudok súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol z dôvodu účinne vznesenej námietky premlčania
zo strany žalovanej za vecne správny a preto ho podľa ust. § 387 ods. 1 vrátane správneho výroku o
trovách konania potvrdil.

12. Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ust.§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p..

13. Žalobca nebol v odvolacom konaní, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a žalovaným
odvolacie trovy nevznikli, preto odvolací súd nepriznal stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.