Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 18, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/253/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116212372
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3116212372.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: N. banka I., a.s., so sídlom U., H. č. XX,
IČO: XX XXX XXX proti žalovanej: K. F. C., trvale bytom T., o zaplatenie 3.033,66 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 24. mája 2018, č.k. 17Csp/5/2016-73,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej n e p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanej náhradu
trov konania nepriznal. Z odôvodnenia vyplýva, že súdu bola doručená žaloba žalobcu, ktorou sa
proti žalovanej domáhal, aby súd rozhodol o splnení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu
3.033,66 eur spolu s úrokom vo výške 28 % ročne z tejto sumy od 18.08.2015 do zaplatenia. Za

účelom rozhodnutia o podanej žalobe súd nariadil pojednávania, na ktoré predvolal žalobcu a žalovanú.
Pojednávania sa nezúčastnil nikto. Súd žalobu zamietol, a to pre skutočnosť, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností. Na základe žalobcom predložených listinných
dôkazov podľa súdu nebolo možné posúdiť dôvodnosť žaloby, pretože žalobca v konaní nepredložil
Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sa vzťahujú na predmetné zmluvy, teda zmluvný záväzkový
vzťah sporových strán. Žalobca súdu predložil Všeobecné obchodné podmienky účinné od 01.07.2016,

teda až od času, kedy mala byť zmluva o bežnom účte zrušená odstúpením od nej, ktoré urobil žalobca
listom zo dňa 03.08.2015 (rovnako tak to platí aj o Sadzobníku poplatkov a úrokových sadzieb) a
približne týždeň pred podaním žaloby na súd. Je teda zrejmé, že súd nemohol posúdiť obsah zmluvného
vzťahu, teda vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán, najmä povinnosť žalovanej na zaplatenie
žalovanej sumy, prípadne okolnosti a právo žalobcu na odstúpenie od zmluvy. Súd zdôraznil, že
Všeobecné obchodné podmienky účinné od 01.07.2016 a Sadzobník poplatkov a úrokových sadzieb
účinný od 01.07.2016 sú v tomto spore irelevantné, nakoľko sa nimi daný zmluvný vzťah nikdy

nespravoval. Samotný žalobca pritom požadoval rozhodnúť o žalobe na základe ním predložených
dôkazov. Už len táto skutočnosť, resp. nedôslednosť žalobcu, mala za následok stratu sporu pre
žalobcu. V tejto súvislosti súd uviedol, že nemôže sám zaobstarávať dôkazy v spotrebiteľskom spore,
ktoré by boli v neprospech spotrebiteľa. Ostatnými skutočnosťami sa súd z dôvodu nadbytočnosti
nezaoberal, rešpektujúc tak aj zásadu hospodárnosti konania. Skúmanie ďalších skutočností by bolo
bez právneho významu pre výsledok konania, teda rozhodnutie súdu, a navyše pre nepredloženie

príslušných Všeobecných obchodných podmienok je nemožné posúdiť ostatné relevantné skutočnosti.
Napriek vyššie uvedenému, a nad rámec potreby ďalšieho odôvodnenia rozsudku, súd dodal, že z
výpisov z účtu je takisto zrejmé, že dlh (istina pohľadávky) mal vzniknúť aj účtovaním úrokov, pričomjednak nie je zrejmé (ani zo žaloby ani z dôkazov), v akej sadzbe, z akej sumy a za aké obdobie, a jednak
sa nemôže jednať o istinu pohľadávky, ale o jej príslušenstvo (úroky sú príslušenstvom pohľadávky
podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Preto ich nemožno bez ďalšieho ďalej úročiť úrokom. Išlo

by o tzv. anatocizmus. Takisto nebolo súdu z výpisov zrejmé, ako vznikol dlh v sume 1.352,12 eur
ku dňu 30.04.2013, pretože žalobca súdu predložil iba výpisy po tomto období, z ktorých bolo navyše
zrejmé, že ďalej dlh vznikal predovšetkým z účtovania úrokov a poplatkov za vedenie účtu. Celkovo je
tak, konštatoval súd, uplatnený nárok neodôvodnený a nepreukázaný. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 255 v spojení s § 257 CSP, pretože žalovaná bola v konaní plne úspešná, avšak žalovanej

v priebehu konania nevznikli žiadne trovy konania, čo bolo podľa súdu dôvodom hodným osobitného
zreteľa, a preto jej náhradu trov konania v zmysle § 257 CSP nepriznal.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalobca. Mal za to,
že pokiaľ súd považoval jeho návrh za neúplný, mal ho vyzvať na jeho doplnenie/opravu v zmysle § 129
ods. 1 CSP. Súd síce vyzval na doplnenie žaloby dňa 10.10.2016, k čomu reagoval a žalobu doplnil, ak

však súd považoval podanie, resp. žalobu za neúplnú napriek doplneniu, mal ho vyzvať na doplnenie
tých dôkazov, ktoré považoval za chýbajúce a relevantné. Rovnaký postup mal súd zvoliť aj v súvislosti
s VOP, ktoré mali byť podľa názoru súdu relevantné, avšak súd ho na ich predloženie nevyzval. Uviedol,
že z gramatického výkladu § 129 ods. 1 CSP vyplýva, že v prípadoch neúplných podaní súd obligatórne
vyzve na doplnenie/opravu takéhoto podania. Súd nemá fakultatívnu možnosť uvedené vykonať podľa

vlastného uváženia, ale zákon mu výslovne prikazuje pokúsiť sa odstrániť uvedené vady konania
postupom uvedeným v § 129 CSP. Keďže súd rozhodol o nezrozumiteľnom návrhu na začatie konania,
pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na
začatie konania ním uplatňovaných nárokov, hoci bol k takejto činnosti povinný, súd takýmto postupom,
ktorýpredchádzalvydaniurozsudku,odňalmumožnosťkonaťpredsúdom,čopredstavujevadukonania

v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Následne poukázal na uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn.
11Co/33/2017, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/262/2017 a Krajského súdu v Prešove sp. zn.
16Co/25/2017. Ďalej sa žalobca vyjadril i k samotnému uplatnenému nároku, pričom konštatoval, že
náležitosti zmluvy o povolenom prečerpaní upravuje § 10 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a
mal za to, že táto zmluva obsahu všetky zákonom vyžadované náležitosti. V prílohe pripojil výpisy z účtu,

ktoré neboli v konaní predložené. Uviedol, že žalovaná suma 3.033,66 eur predstavuje rozdiel medzi
všetkými debetnými a všetkými kreditnými obratmi vykonanými na účte žalovanej. Súčet kreditných
a súčet debetných položiek za príslušné obdobie je v úvode každého jednotlivého výpisu. Následne
poukázal na to, že čo sa týka výšky úroku, zverejnením vývesiek úrokových sadzieb na jeho webovom
sídle a ich prístupnosťou v pobočkách banky je splnená povinnosť v zmysle § 18 ods. 1 zákona o

spotrebiteľských úveroch. Čo sa týka povinnosti podľa § 18 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch,
nedodržanie tejto povinnosť zákon nesankcionuje bezúročnosťou. Ďalej upriamil pozornosť súdu na
odstúpenie od zmluvy, pričom poukázal na body 3.11.5 a 3.11.6 VOP a na § 48 Občianskeho zákonníka,
z ktorých vyplýva, že ani odstúpenie od zmluvy o bežnom účte v prípade, že sa tento dostane do
nepovoleného prečerpania, nie je dôvodom na to, aby banke súdy odmietali priznať akékoľvek ďalšie

plnenie nad rámec istiny. OZ umožňuje zmluvne dohodnúť, že zmluva sa odstúpením nezrušuje od
začiatku. Uvedené reflektujú aj VOP vo vyššie uvedených ustanoveniach, keďže stanovujú, že sa v
prípade odstúpenia zrušuje odo dňa doručenia odstúpenia a zároveň, že klient a banka si navzájom
pred zánikom zmluvy musia vyporiadať svoje vzájomné záväzky z nej vyplývajúce. Pokiaľ klient uvedené
záväzky nevyrovná, banka je oprávnená pristúpiť k ich vymáhaniu. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu

žalobca žiadal odvolací súd o zmenu napadnutého rozhodnutia tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu
a zároveň mu prizná náhradu trov i odvolacieho konania.

3. K podanému odvolaniu sa písomne žalovaná nevyjadrila.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Súd prvej inštancie v prejednávanom prípade zamietol žalobu žalobcu pre neunesenie dôkazného

bremena, nakoľko na základe žalobcom predložených listinných dôkazov nebolo možné posúdiť obsah
zmluvného vzťahu, teda vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán, najmä povinnosť žalovanej na
zaplatenie žalovanej sumy, prípadne okolnosti a právo žalobcu na odstúpenie od zmluvy. Všeobecné
obchodné podmienky účinné od 01.07.2016 a Sadzobník poplatkov a úrokových sadzieb účinný od01.07.2016 boli podľa súdu prvej inštancie v tomto prípade irelevantné, nakoľko sa nimi daný zmluvný
vzťah nikdy nespravoval (žalobca teda predložil súdu neúčinné Všeobecné obchodné podmienky a
Sadzobník poplatkov a úrokových sadzieb).

6. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

7. Podľa § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj
keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

8. Z citovaného ustanovenia § 380 CSP vyplýva, že v podanom odvolaní odvolateľ vymedzuje, z akých
dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania,
t.j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na
podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto
porušenia zistil. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také

dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo.
Jedinú výnimku predstavuje oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, a to z úradnej moci.

9. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka za to, že počas konania neboli

preukázané jeho tvrdenia, a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla
byť preukázaná, a keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom

určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje
pre seba priaznivé dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obo 52/2010).

10. V rámci dokazovania platí zásada (§ 132 v spojení s § 185 ods. 1 CSP), že každý účastník musí

uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak
povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ
svojho rozhodnutia.

11. V zmysle Civilného sporového poriadku sú strany sporu povinné nielen označiť skutkové tvrdenia

dôležité pre rozhodnutie vo veci, ale i podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom
hospodárnosti a podľa pokynov súdu (čl. 8 CSP). Obvykle platí, že žalobca je v zásade povinný tvrdiť
a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom
chránený záujem.

12. Žalobca v podanom odvolaní predovšetkým namietal, že súd prvej inštancie, ak považoval jeho
žalobu za neúplnú, mal ho v zmysle § 129 ods. 1 CSP vyzvať na jej doplnenie v súvislosti so
Všeobecnými obchodnými podmienkami (teda aby v konaní predložil účinné VOP), pričom postupovanie
podľa uvedeného ustanovenia je podľa odvolateľa pre súd obligatórne. Takýmto konaním súdu, teda
ak rozhodol o nezrozumiteľnom návrhu na začatie konania s nepredchádzajúcou faktickou činnosťou

súdu smerujúcou k odstráneniu neúplného návrhu na začatie konania, došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivý proces.

13. Táto odvolacia námietka je podľa odvolacieho súdu nedôvodná, nakoľko súd prvej inštancie nebol
povinný postupovať v zmysle § 129 CSP, keď žalobca v konaní predložil neúčinné Všeobecné obchodné

podmienky i Sadzobník poplatkov a úrokových sadzieb. V zmysle už uvedeného platí, že strana
konania, ktorá niečo tvrdí, musí uniesť i dôkazné bremeno v zmysle čl. 8 CSP ohľadom tvrdeného,
v opačnom prípade to znamená stratu sporu (teda zamietnutie žaloby). Ak totiž žalobca v žalobe
odvodzuje svoj nárok z určitých tvrdení (skutočností), je povinný tieto preukázať konkrétnymi dôkazmi,
teda uniesť dôkazné bremeno; ak by žalobca tvrdil nejakú skutočnosť, ktorú by nepodložil konkrétnymi

dôkazmi, neznamená to pre súd povinnosť v konaní aktívne vstupovať do konania a vyzývať žalobcu
na predloženie konkrétnych dôkazov, ktoré by pre neho viedli k úspechu v konaní (vyhovení žalobe).
Súd by v prípade prijatia tejto argumentácie v konaní vystupoval skôr v pozícií vyšetrovateľa, ktorý
by aktívne vyhľadával dôkazy, teda žalobca by v podstate iba „otvoril“ spor s tým, že súd by sa vkonaní snažil vyhľadávať dôkazy, pričom by nutne dospel k hľadaniu materiálnej (objektívnej) pravdy,
čo však ostro kontrastuje a je v protiklade s ideami civilného sporového konania, ktorého kľúčovou
zásadou je princíp formálnej pravdy (v súlade s § 215 ods. 1 CSP, ktorý stanovuje, že súd rozhodne

na základe zisteného skutkového stavu - teda nie skutočného stavu). Preto možno uzavrieť, že súd v
klasickom sporovom konaní nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý
zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie
je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie objektívnej (či materiálnej pravdy), ale
zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v

zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces vytvárania skutkového základu pre meritórne
rozhodnutie a vec rozhodne. Súd teda rozhoduje na základe takého rozsahu skutkového stavu, aký je
v konaní zistený v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu úspechu v spore tak ide o to, ktoré z
objektívne relevantných skutočností svedčiacich v prospech strany sporu sa tejto strane do vyhlásenia
rozsudku podarilo súdu preukázať, resp. dosiahnuť to, aby ich súd vyhodnotil v jej prospech. Nadviažuc
na uvedené preto keď bola žalovanému doručená žaloba žalobcu na vyjadrenie k nej, žalovaný na dôkaz

(neúčinné VOP a Sadzobník poplatkov a úrokov) nemusel nijako reagovať nezhoršiac si nijako svoju
procesnú situáciu v spore, pretože tento dôkaz v konaní nič nedokazoval, a preto súd prvej inštancie
nemal povinnosť vyzývať žalobcu na predloženie relevantných dôkazov k ním tvrdeným skutočnostiam,
keďže opačným postupom by súd v neposlednom rade narúšal i princíp rovnosti sporových strán
vyjadrený v čl. 6 CSP. Na základe uvedeného je preto nutné konštatovať, že súd prvej inštancie

postupoval správne, ak zamietol žalobu žalobcu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena ohľadne
ním tvrdených skutočností. Pokiaľ žalobca produkoval nedostatočné skutkové tvrdenia, či nepredkladal
dostatočné dôkazy, odôvodňujúce jeho nárok, môže sa to premietnuť jedine v neunesení dôkazného
bremena a následnom zamietnutí žaloby, nie však v postupe podľa § 129 CSP, ako to tvrdil žalobca v
podanom odvolaní.

14. Navyše, v konaní bolo i nariadené pojednávanie, na ktoré bol žalobca riadne predvolaný, avšak zo
svojej vôle sa tohto nezúčastnil, čím stratil možnosť vyjadriť sa k predbežnému právnemu posúdeniu
súdom (obligatórny postup súdu na pojednávaní zasadený v § 181 ods. 2 veta druhá CSP - „súd
tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci“), čím by mohol reagovať na vzniknutú, pre neho

nepriaznivú (predloženie neúčinných VOP a Sadzobníka poplatkov a úrokových sadzieb vedúcich k
neuneseniu dôkazného bremena), procesnú situáciu. Pokiaľ sa žalobca v dôsledku svojej nečinnosti z
vlastnej vôle tohto pojednávania nezúčastnil, bol to on sám, ktorý si znemožnil možnosť prostredníctvom
svojej neúčasti na pojednávaní realizovať svoje procesné práva, pričom jeho nečinnosť rozhodne
nemôže byť pripísaná na ťarchu vady v procesnom postupe súdu prvej inštancie.

15. Uvedené skutočnosti plne odôvodňujú zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie pre nemožnosť
posúdenia obsahu zmluvného vzťahu strán sporu (predložené neúčinné VOP a Sadzobník poplatkov
a úrokových sadzieb). Keďže už uvedené právne posúdenie postačuje pre záver o zamietnutí žaloby,
odvolací súd sa nezaoberal ostatnými žalobcom vznesenými odvolacími námietkami rešpektujúc princíp

hospodárnosti konania v zmysle čl. 17 CSP.

16. Vzhľadom na to, že odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je
vecne správny, odvolací súd ho preto potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože jej preukázateľne v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).