Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžfk/33/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2015200322
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Urbancová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:2015200322.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Urbancovej

a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu: ENVIRAL,
a.s., so sídlom Trnavská cesta, Leopoldov, IČO: 36 259 233, zastúpeného Škubla & Partneri s. r. o., so
sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 36 861 154, proti sťažovateľovi (žalovanému):
Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, so sídlom Radlinského 37, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 28074/2015 z 10. marca 2015, o kasačnej sťažnosti žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/80/2015-66 z 15. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k.

14S/80/2015-66 z 15. decembra 2016 z a m i e t a .

Žalobca m á p r á v o proti sťažovateľovi na úplnú náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č.k. 14S/80/2015-66 z 15.12.2016 podľa
§ 191 ods. 1 písm. c/ a g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil
rozhodnutie žalovaného č. 28074/2015 z 10.03.2015 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Podľa
§ 167 ods. 1 SSP priznal správny súd úspešnému žalobcovi proti žalovanému nárok na úplnú náhradu
trov konania.

2.Vodôvodnenírozsudkusprávnysúduviedol,žežalobcasavkonanídomáhalpreskúmaniazákonnosti
rozhodnutia č. 28074/2015 z 10.03.2015, ktorým žalovaný zamietol jeho žiadosť z 12.02.2015 o úhradu
úrokov z neskoro vyplateného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za
zdaňovacie obdobie december 2013. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že nadmerný odpočet v sume
630 248,87 € mu podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len
„zákon o DPH“) mal byť vrátený dňa 26.02.2014. Dňa 21.02.2014 bolo žalobcovi doručené Oznámenie

žalovaného o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
alebo jeho časti. Daňová kontrola bola v zmysle § 46 ods. 9 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. o
správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“)
ukončená doručením protokolu žalobcovi dňa 08.12.2014. Po skončení daňovej kontroly bol žalobcovi
nadmerný odpočet vrátený podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH až dňa 18.12.2014. Daňová kontrola
trvala spolu 290 dní a nadmerný odpočet bol žalobcovi zadržiavaný celkom 295 dní (od 26.02.2014
do 18.12.2014). Žalobca v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“), rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf/27/2013 z
01.08.2014, sp.zn. 3Sžf/44/2013 z 01.08.2014, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 8Sžf/115/2013, podľa ktorého záver žalovaného o neoprávnenosti nároku na úrok od
uplynutia všeobecnej 30-dňovej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa nepohybuje v rámcivoľnosti priznanej členským štátom. Lehota 30 dní na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2
zákona o DPH je v súlade s čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme
dani z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006“) a povinnosť platiť úroky

z omeškania z nevrátenej sumy vzniká po uplynutí tejto doby.

3. Žalovaný v konaní namietal, že žalobou napadnuté oznámenie nie je rozhodnutím a preto nie je
daná právomoc súdu v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaný
poukázal tiež na to, že kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane

za zdaňovacie obdobie december 2013 u žalobcu začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu
a nadmerný odpočet vrátil v súlade s § 79 ods. 6 zákona o DPH v lehote 10 dní od skončenia
daňovej kontroly, z ktorého dôvodu nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu a teda
v preskúmavanej veci nebola splnená podmienka na priznanie úroku žalobcovi. Žalovaný dodal,
že dobu vykonávania daňovej kontroly nemožno považovať za dobu neoprávneného zadržiavania
finančných prostriedkov daňového subjektu, nakoľko daňová kontrola bola vykonávaná na základe

zákona, pričom zákon upravuje aj dĺžku trvania daňovej kontroly. V súvislosti s rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/115/2013 žalovaný uviedol, že v Slovenskej republike neplatí
systém precedenčného práva a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, proti ktorému nie je
prípustný opravný prostriedok, je pre správcu dane záväzné iba v konkrétnej veci, ktorá bola predmetom
konania. Tento rozsudok považoval žalovaný navyše za nevykonateľný nakoľko neurčuje, podľa akého

ustanovenia zákona a za aké obdobie má byť daňovému subjektu úrok vyplatený, pričom daňovo-právne
predpisy neobsahujú ustanovenia, podľa ktorých by tak bolo možné postupovať.

4. Správny súd napadnuté oznámenie žalovaného, ktorým bol bez možnosti podať opravný prostriedok
zamietnutý uplatnený nárok žalobcu na úhradu úrokov z neskoro vráteného nadmerného odpočtu DPH,

posudzoval ako rozhodnutie správneho orgánu, ktorým boli dotknuté práva žalobcu ako daňového
subjektu a ktoré preto podlieha súdnemu prieskumu.

5. V priebehu konania správny súd zistil, že uznesením Súdneho dvora C-120/15 z 21.10.2015 bola
zodpovedaná prejudiciálna otázka položená Krajským súdom v Košiciach vo veci Kovozber s.r.o. proti

Daňovému úradu Košice, pričom podľa tohto rozhodnutia „Článok 183 prvý odsek Smernice Rady
2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v
tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet
úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až do uplynutia lehoty 10 dní po skončení
daňovej kontroly.“

6. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o úhradu úroku z oneskoreného
vrátenianadmernéhoodpočtuDPHsodvolanímsanavrátenienadmernéhoodpočtuvlehotestanovenej
§ 79 ods. 6 zákona o DPH pre prípad začatia daňovej kontroly. Napriek nedostatku jednoznačnej právnej
úpravy vzniku nároku na úrok v prípade vrátenia nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly

bolo podľa správneho súdu potrebné konštatovať, že žalovaný rozhodol v priamom rozpore s článkom
183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 (ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky),
ktorému podľa Súdneho dvora odporuje úprava výpočtu úroku z omeškania pri vrátení nadmerného
odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.

7. V tejto súvislosti správny súd dodal, že žalovaný, napriek uzneseniu Súdneho dvora z 21.10.2015
vo veci C-120/15, svoje stanovisko k žalobe nezmenil, hoci Súdny dvor v odpovedi na položenú
otázku jednoznačne uviedol, že neuznanie nároku na úrok z vyplateného nadmerného odpočtu, hoci
vychádza z platnej vnútroštátnej právnej úpravy, je v rozpore s právom Európskej únie a v rozpore
s vydanou judikatúrou Súdneho dvora. Podľa uznesenia Súdneho dvora pri takomto postupe nie sú

zohľadnené finančné straty, ku ktorým dochádza u daňového subjektu pri vrátení nadmerného odpočtu
DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí v zákone uvedenej lehoty, ktorá je podľa záveru vysloveného v
rozhodnutí Súdneho dvora C-120/15 neprimeraná.

8. Nárok na úhradu úroku vzniká podľa správneho súdu aj v prípade vrátenia nadmerného odpočtu pred

uplynutím lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. K uvedenému správny súd dodal, že nedostatky
vo vnútroštátnej právnej úprave týkajúce sa počiatku vzniku nároku na úhradu úroku nahrádza súdna
moc svojimi rozhodnutiami, z ktorých práve rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
8Sžf/115/2013 poskytuje návod na ďalší postup žalovaného.9. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) v zákonom stanovenej lehote
kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vrátil vec správnemu súdu na
ďalšie konanie.

10. V kasačnej sťažnosti žalovaný po tom, ako zhrnul skutkový stav veci, uviedol, že článok 183
Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 nestanovuje povinnosť zaplatiť úroky z nadmerného odpočtu

pri jeho vrátení a rovnako ani deň, od ktorého platiteľovi vzniká na úroky nárok. Úprava konkrétnych
podmienok pre vrátenie nadmerného odpočtu je v právomoci členských štátov, pričom musia byť
dodržané základné zásady fungovania systému DPH. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že článok 183
SmerniceRady2006/112/ESz28.11.2006boltransponovanýdo§79zákonaoDPHalehotanavrátenie
nadmerného odpočtu pre prípad začatia daňovej kontroly v zmysle § 79 ods. 6 zákona o DPH (do 10
dní od ukončenia daňovej kontroly) v preskúmavanej veci dodržaná bola.

11. Žalovaný dal do pozornosti právnu úpravu zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“), ktorá podľa neho
taktiež neumožňovala vyplatenie úroku v zmysle žiadosti žalobcu. Zákon č. 511/1992 Zb. obsahoval
ako sankcie za porušenie povinností správcu dane len § 35b ods. 6 (sankčný úrok za neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky) a § 63 ods. 6 (úrok z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu).

Žalovaný tiež uviedol, že v obdobných prípadoch vychádzal zo stanovísk Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky a zo záverov rokovania na Ministerstve financií Slovenskej republiky, podľa ktorých
ak bola kontrola nadmerného odpočtu začatá v lehote stanovenej v zákone o DPH a nadmerný odpočet
bol vrátený do 10 dní od ukončenia kontroly, nejedná sa o oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a
preto daňovému subjektu nevzniká nárok na úrok podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.

12. Ďalej žalovaný namietal, že zo znenia § 79 ods. 3 daňového poriadku vyplýva, že správca dane
zaplatí úrok len v prípade vrátenia daňového preplatku po lehote stanovenej v odseku 2 a v prípade
oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Podľa žalovaného žiadny právny predpis neustanovuje
právo daňového subjektu na zaplatenie úrokov za nevyplatenie nadmerného odpočtu v dôsledku

vykonávania daňovej kontroly. V tejto súvislosti žalovaný opätovne zdôraznil, že nadmerný odpočet
bol v preskúmavanej veci vrátený v lehote do 10 dní od skončenia daňovej kontroly v súlade s § 79
ods. 6 zákona o DPH, a teda nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu, čím nebola
naplnená podmienka na priznanie úroku žalobcovi podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku. Priznanie
úroku podľa § 79 ods. 3 zákona o DPH tak, ako to žiadal žalobca, by bolo podľa žalovaného v rozpore

s týmto ustanovením, ako aj s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti žalovaný
dodal, že dobu vykonávania daňovej kontroly nemožno považovať za dobu neoprávnene zadržiavaných
finančných prostriedkov daňového subjektu aj vzhľadom k tomu, že uvedenú kontrolu vykonáva orgán
štátu na základe zákona a lehota na výkon daňovej kontroly je zákonom limitovaná na obdobie jedného
roka (§ 46 ods. 10 daňového poriadku).

13. Žalovaný poukázal aj na závery judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorých straty na ujmu zdaniteľnej
osoby, vyplývajúce z nemožnosti disponovať s peňažnými prostriedkami, majú byť kompenzované
zaplatenímúrokovzomeškaniavtomprípade,žedôjdekvráteniunadmernéhoodpočtuDPHzdaniteľnej
osobe po uplynutí primeranej lehoty. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že správcovi dane musí

prináležať určitá primeraná lehota na výkon daňovej kontroly, ktorou preverí oprávnenosť vráteného
nadmerného odpočtu. Nárok na úroky teda nemôže podľa žalovaného vniknúť už uplynutím lehoty na
vrátenie nadmerného odpočtu ako požaduje žalobca.

14. S poukazom na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-107/10 Enel Maritza Iztok AD3 žalovaný uviedol,

že tento nemožno v prejednávanej veci aplikovať vzhľadom na rozdielnosť vnútroštátnych právnych
úprav Bulharska a Slovenskej republiky.

15. Žalovaný citoval tiež uznesenie Súdneho dvora vo veci C-654/13 Delphi Hungary a následne
uznesenie sp.zn. 3Sžf/44/2013 z 01.08.2014, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok,

ktorým krajský súd rozhodnutie žalovaného o nepriznaní úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu
DPH zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie s tým, že v odôvodnení rozhodnutia Najvyšší súd
Slovenskej republiky uviedol, že z uznesenia Súdneho dvora vo veci C-654/13 Delphi Hungary nezistil,
či právo Európskej únie je prameňom práva aj pre vznik úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu.16. K uzneseniu Súdneho dvora z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu
Košice žalovaný uviedol, že ani po jeho vydaní nemá k dispozícií takú slovenskú legislatívnu úpravu

ani právoplatné rozhodnutie slovenského súdu, ktoré by mu umožnili postupovať spôsobom ako žiada
žalobca.

17. K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/115/2013 z 11.12.2014 žalovaný
uviedol, že v Slovenskej republiky neplatí systém precedenčného práva a tento rozsudok nie je pre

správcu dane záväzný. Navyše považoval žalovaný tento rozsudok za nevykonateľný, pretože neurčuje,
podľa akého zákonného ustanovenia a za aké obdobie má daňový úrad vyplatiť daňovému subjektu
úrok. Podľa žalovaného nie je namieste odvolávať sa vo verejnom práve na princíp analógie.

18. Žalovaný poukázal aj na to, že vzhľadom na § 85ke zákona o DPH účinného od 01.01.2017 sa na
daňovú kontrolu v preskúmavanej veci nevzťahuje právna úprava § 79a zákona o DPH (náhrada za

zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) účinná od 01.01.2017.

19. V závere žalovaný namietal, že žalobou napadnuté oznámenie nie je preskúmateľné súdom. Tiež
mal za to, že rozsudok správneho súdu je nedostatočne odôvodnený, neurčitý a nevykonateľný, pretože
správny súd nevyslovil právny názor, ktorým by určil procesný postup pre vyplatenie úroku, ktorý žiada

žalobca, čo do výšky, obdobia, ako aj zákonných ustanovení, podľa ktorých má byť žalobcovi úrok
priznaný. Navyše podľa žalovaného rozsudok správneho súdu spochybňuje účel daňovej kontroly.

20. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti k námietke žalovaného o nemožnosti súdneho
preskúmania žalobou napadnutého rozhodnutia uviedol, že napadnutým oznámením boli priamo

dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy, vrátane základných práv a slobôd, a to najmä vlastnícke
právo podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky a právo podnikať podľa článku 35 Ústavy Slovenskej
republiky, z ktorého dôvodu toto oznámenie podľa žalobcu súdnemu prieskumu podlieha.

21. Ako nedôvodnú považoval žalobca námietku žalovaného o neurčitosti a nevykonateľnosti rozsudku

správneho súdu, ako aj námietku o nemožnosti na danú vec aplikovať § 79 ods. 3 daňového poriadku.
Podľa žalobcu výšku, úroku ako aj obdobie, za ktoré má byť žalobcovi priznaný možno jednoznačne
určiť aj bez konkretizácie procesného postupu v odôvodnení rozsudku súdu. Žalobca mal za to, že mu
prináleží za zadržiavanie nadmerného odpočtu v priebehu daňovej kontroly úrok vo výške vypočítanej
podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku (analogicky) za obdobie od uplynutia všeobecnej lehoty na

vrátenie nadmerného odpočtu, t.j. odo dňa, kedy by bol nadmerný odpočet vrátený, ak by nezačala
daňová kontrola, až do dňa jeho pripísania na účet žalobcu. Uvedené závery vyplývajú podľa žalobcu
z rozhodnutí Súdneho dvora vo veci C-286/94 Garage Molenheide BVBA a vo veci C-120/15 Kovozber
s.r.o. proti Daňovému úradu Košice, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
8Sžf/115/2013.

22. Vzhľadom na postoj žalovaného žalobca žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal
stanovisko k uplatneniu procesných pravidiel pre určenie výšky úroku a obdobia, za ktoré má byť
žalobcovi priznaný.

23. Pokiaľ žalovaný spochybňoval postup, kedy by súd absenciu právnej úpravy nahradil analógiou,
k uvedenému žalobca poukázal na článok 4 Civilného sporového poriadku, ktorý explicitne zakotvuje
princíp analógie, ktorým zákonodarca reflektuje zákaz odopretia spravodlivosti.
24. Žalobcovi nebolo známe, na základe čoho dospel žalovaný k názoru, že rozsudok správneho
súdu spochybňuje účel daňovej kontroly, nakoľko žalovaný toto svoje tvrdenie nijakým spôsobom

neodôvodnil. V tejto súvislosti žalobca dodal, že podstata veci sa vykonanej daňovej kontroly vôbec
netýkala.

25. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť
žalovaného ako nedôvodnú zamietol.

26. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (453 ods. 1 a 2 SSP)a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.
Kasačný súd rozhodol o kasačnej sťažnosti bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP v
spojení s § 452 ods. 1 SSP).

27. Predmetom kasačného konania bol rozsudok, ktorým správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a
g/ SSP zrušil rozhodnutie žalovaného č. 28074/2015 z 10.03.2015 a vec vrátil žalovanému na ďalšie

konanie.

28. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalobca žiadosťou
z 11.02.2015 žiadal priznať úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie december 2013. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca podal
dňa 20.12.2013 za zdaňovacie obdobie december 2013 daňové priznanie, v ktorom uviedol nadmerný

odpočet v sume 652 463,80 €. Dňa 12.02.2014 podal žalobca za zdaňovacie obdobie december 2013
dodatočné daňové priznanie, v ktorom uviedol nadmerný odpočet v sume 630 248,87 €. Žalovaný
vykonal u žalobcu za uvedené zdaňovacie obdobie daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti. Daňová kontrola začala dňa 21.02.2014 a ukončená
bola dňa 08.12.2014 doručením protokolu č. 9900430/5/5312457/2014/Zat zo 04.12.2014 žalobcovi.

Žalobcovi bol nadmerný odpočet v sume zistenej správcom dane vrátený po skončení daňovej kontroly
dňa 18.12.2014.

29. Žalovaný v napadnutom oznámení č. 28074/2015 z 10.03.2015 zaujal stanovisko, že daňovú
kontrolu začal u žalobcu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH a

nadmerný odpočet žalobcovi vrátil v lehote do 10 dní od skončenia daňovej kontroly v súlade s § 79 ods.
6 zákona o DPH a teda nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu, čím nebola splnená
podmienka na priznanie úroku podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku požadovaného žalobcom.

30. Podľa článku 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 ak za dané zdaňovacie

obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť
do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.

31. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej
v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo

sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5,- €. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala
byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za

každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo
jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému
subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú
bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

32. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet,
odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období
s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej
povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet

alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie
nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia
lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1)
za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na
účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane

za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem
dane pri dovoze tovaru.33. Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty
na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak
a) zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac,

b) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca,
v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a
c) platiteľ nemal v období 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom
nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému
úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov.

34. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu
podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní
od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného
odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí
a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní

odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v
lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a
právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený
vprávoplatnomrozhodnutídodesiatichdníododňanadobudnutiaprávoplatnostirozhodnutia.Akplatiteľ
neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie

nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol
uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.

35. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalovaného vo vzťahu k napadnutému
rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu

a dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch
napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito
sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu a dodáva, že hoci článok 183 Smernice Rady 2006/112/
ES z 28.11.2006 nestanovuje povinnosť zaplatiť úroky z nadmerného odpočtu DPH, ktorý sa má vrátiť,

ani deň, od ktorého na tieto úroky vzniká nárok, táto okolnosť sama o sebe neumožňuje prijať záver, že
uvedené ustanovenia sa musia vykladať v tom zmysle, že na podmienky stanovené členskými štátmi
na vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa nevzťahuje nijaká kontrola podľa práva Únie (rozsudky Enel
Maritsa Iztok 3 AD, C-107/10, EU: C-211:298, body 27 a 28, ako aj Rafinäria Steaua Romana, C- 431/12,
EU: C-2013:686, bod 19).

36. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že niektoré osobitné pravidlá, ktoré musia členské štáty dodržať
pri úprave postupov na uplatnenie nároku na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH, vyplývajú z článku
183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, vykladaného vzhľadom na kontext a všeobecné zásady
upravujúce oblasť DPH (pozri rozsudok Rafinäria Steaua Romana C- 431/12, EU: C-2013:686, bod 21).

37. Kasačný súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že dotknutá vnútroštátna právna úprava
je plne kompatibilná so Smernicou Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 a so závermi Súdneho dvora
uvedenými v uznesení z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu Košice,
v ktorom Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené Krajským súdom v Košiciach v

konaní sp.zn. 7S/21/2012 v obdobnej veci. Krajský súd v Košiciach sa v podstate pýtal, či článok
183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 sa má vykladať v zmysle, že bráni takej
vnútroštátnej úprave, ako je úprava vo veci samej, ktorá stanovuje výpočet úrokov z omeškania z
vráteného nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej kontroly.
V prípade kladnej odpovede chcel Krajský súd v Košiciach vedieť, aké sú povinnosti, pokiaľ ide o

uplatnenie existujúcich vnútroštátnych pravidiel. Súdny dvor v bodoch 21 až 33 uznesenia konštatoval:
„21 Členské štáty musia pri stanovení podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH dbať na to,
aby tieto podmienky nespochybňovali zásadu neutrality daňového systému DPH tým, že zdaniteľná
osoba bude podľa nich povinná v celom rozsahu alebo sčasti znášať DPH. Konkrétne, uvedené
podmienky musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá

suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej
lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia
nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko (pozri v tomto
zmysle rozsudky Komisia/Taliansko, C-78/00, EU:C:2001:579, body 33 a 34; Sosnowska, C-25/07,EU:C:2008:395, bod 17; Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, bod 33, Komisia/Maďarsko,
C-274/10, EU:C:2011:530, bod 45).
22 Pokiaľ ide o takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá podmieňuje povinnosť daňového orgánu zaplatiť

úroky ukončením konania o daňovej kontrole, Súdny dvor už rozhodol rozsudkom Enel Maritsa Iztok 3
(C-107/10, EU:C:2011:298, bod 51), že výpočet úrokov dlžných zo strany daňového orgánu, ktorý ako
okamih, od ktorého plynie lehota, nezobral deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle vrátený
v súlade so smernicou o DPH, je v zásade v rozpore s požiadavkami článku 183 tejto smernice.
23 V tejto súvislosti Súdny dvor uznal, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne

vyberanie splatnej DPH v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich
účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva,
že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania
daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie
neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor
však zdôraznil, že keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo

výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality (pozri v tomto
zmysle rozsudok Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, body 52 a 53).
24 V súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej
osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto

generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať
s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (pozri
rozsudok Rafinăria Steaua Română, C-431/12, EU:C:2013:686, bod 23, a uznesenie Delphi Hungary
Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 32).
25 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy vo

veci samej sa nadmerný odpočet DPH musí v zásade vrátiť zdaniteľnej osobe v lehote 30 dní od podania
daňového priznania DPH. V prípade začatia daňovej kontroly sa môže táto lehota predĺžiť na 6 mesiacov
s možnosťou jej predĺženia o 6 mesiacov alebo dokonca 12 mesiacov pre zahraničné zdaniteľné osoby.
Nadmerný rozpočet sa podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 o DPH vráti v lehote 10 od skončenia
tejto kontroly.

26 Treba však konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimizozásadydaňovejneutralitypripomenutejvbode21tohtouznesenia,podľaktorejvrátenie
nadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej
kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu DPH
zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesť- až dvanásťkrát dlhšie, ako je

zdaňovacie obdobie jedného mesiaca.
27 Právna úprava, ktorá ponecháva daňovým orgánom možnosť začať daňovú kontrolu kedykoľvek,
dokonca aj tesne pred uplynutím lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, čím umožňuje
značné predĺženie lehoty na toto vrátenie, nielenže vystavuje zdaniteľnú osobu finančným nevýhodám,
ale navyše zdaniteľná osoba nemôže predvídať dátum, od ktorého môže disponovať finančnými

prostriedkami vo výške sumy nadmerného odpočtu DPH, čo pre ňu predstavuje ďalšiu záťaž (pozri v
tomto zmysle rozsudok Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, body 56 a 57).
28 Z uvedeného vyplýva, že zdaniteľné osoby, ako je žalobkyňa vo vnútroštátnom konaní, ktorej bol
vrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka presiahla primeranú lehotu,
majú podľa práva Únie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.

29 Ako však vyplýva z judikatúry citovanej v bode 22 tohto uznesenia, pri výpočte úrokov sa musí zobrať
do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou
o DPH obvykle vrátený.
30 Pokiaľ ide o povinnosti vnútroštátneho súdu v súvislosti s aplikáciou svojho vnútroštátneho práva,
treba pripomenúť, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží

vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú
zaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity,
teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach
vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv
priznaných právnym poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili (uznesenie Delphi Hungary

Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 35 a citovaná judikatúra).
31 Vnútroštátny súd v odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o informácie uviedol, že hoci slovenské
právo upravuje úroky z omeškania v prípade vrátania preplatkov na dani alebo neoprávnene zadržaných
finančných prostriedkov, nestanovuje bližšie podmienky, za akých sa tieto úroky vyplácajú.32 Keďže Súdny dvor v každom prípade nie je príslušný na to, aby v konkrétnom prípade vykladal
vnútroštátne právo ani aby uplatnil pravidlo Únie (pozri najmä rozsudok Ioannis Katsivardas - Nikolaos
Tsitsikas, C-160/09, EU:C:2010:293, bod 24), prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný priame

poznatkyoprocesnýchpodmienkachžalôbonáhraduuplatňovanýchvočištátu,overiť,čivoveci,vktorej
koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Vzhľadom
na to, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má
povinnosť zabezpečiť ich plný účinok (pozri v tomto zmysle uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész
Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, body 37 a 38 a citovanú judikatúru).

33 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 183 prvý
odsek smernice o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako
je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až
od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.“

38. Z citovaného uznesenia Súdneho dvora kasačnému súdu vyplýva, že vnútroštátna právna úprava

§ 79 ods. 6 zákona o DPH nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality
a článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 bráni takej vnútroštátnej právnej
úprave, ako je vo veci samej, podľa ktorej nárok na úroky z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu
DPH vzniká až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej kontroly.

39. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 veľmi často
obsahuje dispozitívne ustanovenia, ktoré členskému štátu umožňujú zaviesť určité opatrenia, ktoré mu
dávajú značný rozhodovací priestor. To však neznamená, že členské štáty majú absolútnu voľnosť
k zavedeniu dispozitívneho opatrenia, ako je napríklad ustanovenia právnej úpravy počítať úroky z
omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej

kontroly. Pokiaľ sa zistí, že opatrenie nadmerne narušuje niektorú zo zásad práva spoločenstva alebo
cieľ Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, považuje sa takéto opatrenie za rozporné s právom
spoločenstva.

40. K námietke žalovaného, že správcovi dane musí prináležať určitá primeraná lehota na výkon daňovej

kontroly, ktorou preverí oprávnenosť vráteného nadmerného odpočtu, kasačný súd uvádza, že daňové
orgány sú nepochybne oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu
a nadmerný odpočet vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Žalovaný však nesprávne stotožňuje nárok
na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných
finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH, ani z daňového poriadku

a je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora.

41. Vyššie citovaná Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 je prameňom práva Únie, ktorá je
pre členský štát záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť aj
pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto

vykladať eurokonformne, t. j. v súlade s právom Únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu
nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo povinný toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia
vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej žalovaný vydal preskúmavané rozhodnutie, bola v
rozpore so záväznou interpretáciou článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, ktorá vyplýva
z judikatúry Súdneho dvora.

42. Kasačný súd poukazuje na opakovane vyslovený právny názor Súdneho dvora, podľa ktorého
za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na
ich právnu silu (porovnaj napríklad Costa P Enel, 6/64 z 15.07.1964, Zb. s 1141) všeobecné zásady
úniového práva (napr. Wachauf 5/88, 13.07.1989 Zb. s 2609 bod 17) nariadenia (napr. Polity, 437114.12

971 Zb. s 1039 bod 9), smernice (Becker 8/81, 19.01.1982 Zb. s 53) a rozhodnutia (Salumificio di
Cornuda, 130/78, 8.3971 Zb. s 867) medzinárodné zmluvy uzatvorené Úniou (Kupfenberg, 104/81,
26.10.1982 Zb. s 3641).

43. Akákoľvek úniová právna norma má vždy vyššiu právnu silu, ako ktorákoľvek vnútroštátna norma.

44. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo
časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami
územnej samosprávy alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie.45. Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých
oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky
vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky

zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány (Hubbard, C-20/92 01.07.1993,
Zb. s. I-3777, bod 19; Sail 82/71, 21.03.1972, Zb. s 119 bod 5).

46. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou
právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V

takom prípade má úniové právo, podľa prípadovej praxe Súdneho dvora prednosť pred vnútroštátnym
predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný.

47. Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je totožný, je vnútroštátny súd povinný v
medziach svojich právomoci a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré
priznáva toto právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva Únie, nesmie

aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore
s právom Únie (ČEZ, C-115/08 z 27.10.2009 bod 138, Luigi, C-357/06, 18.12.2007 Zb. s I-12311,
Engelbrecht C-262/97 z 26.09.2000 Zb. s I-7321 bod 39, 40, IN.CO.GE, C-10 22/97, 22.10.1998 Zb. s
I-6307, bod 20, Murphy, 157/86 04.02.1988 Zb. s 673, bod 11; Simmenthal, 106/77 z 09.03.1978 Zb.
s 629 body 21-20).

48. Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s
právom Únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť
a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne
situácie bez úniového prvku.

49. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek
vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych
poriadkov nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný
charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie ale priamo

predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku
uplatniteľného na území každého členského štátu.
50. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-107/10,
ohľadom výkladu článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, ktorý sa má vykladať v tom
zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie

nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania
zo sumy, ktorá sa má vrátiť sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto
predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly.
Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného článkom 183
Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov,

nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa
ustálenej judikatúry platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní úpravy Únie dodržať zásadu ochrany
legitímnej dôvery. Právo na odpočítanie DPH je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade
ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré
zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe. Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 Smernice Rady

2006/112/ES z 28.11.2006 stanoviť, aby bol odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia
alebo vrátený, Súdny dvor spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok
vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality
tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti.

51. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných
podmienok vrátená celá suma, vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa
uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý
spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko.

52. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že žalovaným namietaná odlišnosť bulharskej právnej
úpravy, ktorá bola predmetom prejudiciálneho konania, výsledkom ktorého bol rozsudok C-107/10, je
irelevantná.Súdnydvorvkonaníoprejudiciálnejotázkeneposkytujevýkladprávajednotlivýchčlenských
štátov, ale vykladá právo Únie tak, aby jeho aplikácia bola jednotná. Nemožno očakávať, že pokiaľ Úniaumožnila procesne autonómne upraviť postup pri uplatnení nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
DPH, všetky právne úpravy v jednotlivých členských štátoch budú totožné.

53. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že právny názor žalovaného o neoprávnenosti
nároku na úrok uplatnený žalobcom sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom
Európskej únie, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore
so zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje
na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo

všeobecnej lehote (§ 79 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 5 zákona o DPH), čo je lehota, ktorá sama osebe je v
súlade s článkom 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 a povinnosť platiť úroky z omeškania
z nevrátenej sumy nadmerného odpočtu vzniká po uplynutí tejto lehoty.

54. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto
každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia aby zabezpečil, že splatná DPH

bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové
priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a
vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade
predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za
neprimeranú ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto

daňovej kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami
vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzovanézaplatenímúrokovakoistoupaušalizovanounáhradouškody,čímjezaručenédodržanie
zásady daňovej neutrality.

55. Podľa názoru kasačného súdu by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby daňovým
subjektom, u ktorých bola vykonaná daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu
daňovej kontroly neskôr a bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo
zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu
až do jeho vrátenia daňovému subjektu.

56. Kasačný súd je toho názoru, že prístup žalovaného, ktorý právo na takúto kompenzáciu popiera nie
je opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt.

57. Súdny dvor prijal v uznesení z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o. proti Daňovému úradu

Košice záver, že článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 sa má vykladať v
tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania
pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej kontroly. V
súvislosti s úrokmi z omeškania Súdny dvor v bode 24 citovaného rozhodnutia uviedol, že „V súlade
s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po

uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované
finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými
peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (pozri rozsudok Rafinäria
Steaua Romana, C-431/l2, EU:C:20l3:686, bod 23 a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrésy Gyárto,
C-654/l3, EU:C:20l4:2127, bod 32).“

58. Na základe vyššie uvedených skutočností kasačný súd konštatuje, že žalovaný je v prejednávanej
veci povinný priznať žalobcovi ako daňovému subjektu (platiteľovi DPH), ktorý si uplatnil nadmerný
odpočet, úrok z omeškania zo zadržiavaných finančných prostriedkov za obdobie odo dňa uplynutia
všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH až do jeho vrátenia.

59. K námietke žalovaného, že ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku pre tento prípad nie
je aplikovateľné, kasačný súd uvádza, že z bodu 30 uznesenia Súdneho dvora z 21.10.2015 vo
veci C-120/15 Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu Košice vyplýva, že v prípade chýbajúcich
právnychpredpisovEurópskejúnievdanejoblastiprináležívnútroštátnemuprávnemuporiadkukaždého

členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Ak právny predpis
výslovne neupravuje určitú skutkovú podstatu alebo ju upravuje len neúplne, neznamená to, že takúto
situáciu nie je možné riešiť. V danom prípade je možné použiť analógiu legis a výšku úroku určiť vnadväznosti na § 79 ods. 3 daňového poriadku. Výška takto stanoveného úroku by podľa kasačného
súdu zodpovedala zásadám ekvivalencie a efektivity, na ktoré poukazuje Súdny dvor.

60. Kasačný súd dáva do pozornosti, že v rozsudkoch Súdneho dvora sa nejedná o odporúčania,
pretože výklad práva spoločenstva podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie Súdnym
dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke je záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu
rozhodovania vo veci samej. Súdny dvor v bode 32 uznesenia z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber
s.r.o. proti Daňovému úradu Košice uviedol, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený

uplatňovať ustanovenia práva únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok. Ak Smernica Rady
2006/112/ESz28.11.2006jesúčasťouprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyaakvnútroštátnaprávna
úprava nie je v súlade s uvedenou smernicou, je povinnosťou súdu vykladať vnútroštátne právo v súlade
s právom Európskej únie. Ak existuje medzera vo vnútroštátnej právnej úprave, v tomto prípade je
potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale garantoval a bol v súlade
s právom Európskej únie. Súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky je Smernica 2006/112/ES

z 28.11.2006. Smernica ako akt sekundárneho úniového práva je záväzná pre členský štát, ktorý má
zvoliť formy a metódy na dosiahnutie cieľa smernice. Povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade
s právom Európskej únie sa nazýva nepriamy účinok. Keďže Smernica 2006/112/ES z 28.11.2006 je
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a Súdny dvor vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o. proti
Daňovému úradu Košice podal eurokonformný výklad článku 183 prvý odsek Smernice 2006/112/ES z

28.11.2006, potom je rozsudok správneho súdu vecne správny.

61. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s vyššie uvedeným právnym názorom poukazuje na
svoj skorší rozsudok v obdobnej veci sp.zn. 4Sžf/57/2016 zo 06.06.2017. V tejto súvislosti kasačný súd
uvádza, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú

predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právna istota a s princípom
právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje potom aj zásada rozhodovania súdov v
obdobných veciach rovnakým spôsobom.

62. Zároveň poukazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na svoj rozsudok sp.zn. 8Sžf/71/2016

z 31.01.2019 v obdobnej veci tých istých účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky
uvedeným rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/42/1015-60 z 19.04.2016,
ktorým bolo takisto rozhodnutie žalovaného o nepriznaní úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu
DPH vráteného po skončení daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie november 2013 zrušené a vec
bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie

63. Pokiaľ žalovaný v kasačnej sťažnosti poukazoval na uznesenie sp.zn. 3Sžf/44/2013 z 01.08.2014,
ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok č.k. 6S/31/2012-36 z 21.02.2013, ktorým
Krajský súd v Košiciach rozhodnutie žalovaného o nepriznaní úrokov z omeškania z nadmerného
odpočtu DPH vráteného po skončení daňovej kontroly zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie,

kasačný súd uvádza, že Krajský súd v Košiciach po tom, ako mu bola vec vrátená Najvyšším súdom
Slovenskej republiky na ďalšie konanie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 6S/31/2012-146 zo 07.04.2016
tak, že rozhodnutie žalovaného opätovne zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Tento
rozsudok bol následne na základe odvolania žalovaného potvrdený práve vyššie uvedeným rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/57/2016 zo 06.06.2017.

64. Nad rámec uvedeného považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že dňa 01.01.2017 nadobudol
platnosť a účinnosť zákon č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z.z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon č. 331/2011 Z.z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, ktorý v ustanovení
§79azákonaoDPHupravujenáhraduzazadržanienadmernéhoodpočtupočasdaňovejkontroly,avšak
vychádzajúc z prechodného ustanovenia § 85ke (veta druhá) zákona o DPH k úpravám účinným od
1. januára 2017 ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

65. Vychádzajúc z vyššie uvedeného kasačný súd námietky žalovaného uvedené v kasačnej sťažnosti
vyhodnotil ako neopodstatnené, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutiasprávneho súdu. Z uvedeného dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovaného podľa § 461 SSP
ako nedôvodnú zamietol.

66. Úlohou žalovaného bude v ďalšom konaní postupovať s poukazom na závery obsiahnuté v tomto
rozsudku, ako aj v rozsudku správneho súdu. Žalovaný je právnym názorom kasačného súdu viazaný
(§ 469 SSP).

67.Podľa§467ods.1SSPvspojenís§167ods.1SSPkasačnýsúdrozhodolonáhradetrovkasačného

konania tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému sťažovateľovi (žalovanému) právo na
úplnú náhradu trov kasačného konania. O výške náhrady trov konania na kasačnom súde rozhodne
podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 2 SSP správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

68. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011, § 139 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.