Uznesenie Judgement was issued on Wednesday, May 16, 2019

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 25Ek/1203/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118318480
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kostúr
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2019:6118318480.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: S. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I.
XX, XXX XX F. proti povinnému: U. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XX, XXX XX I., o vymoženie
peňažnej pohľadávky vo výške 35.000,- Eur a trov exekúcie, o sťažnosti povinného proti uzneseniu
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 25Ek/1203/2018 zo dňa 24. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 25Ek/1203/2018 zo

dňa 24.10.2018 z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 24.10.2018 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyššou súdnou úradníčkou uznesenie
pod sp. zn. 25Ek/1203/2018, ktorým návrh povinného na zastavenie exekúcie vedenej u súdneho
exekútora JUDr. Svätoslava Mruškoviča zamietol.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnila ustanoveniami § 61k ods. 1, 2, 3, § 61l ods. 1, 2, 3 zákona č.233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“). V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že po preskúmaní návrhu na zastavenie
exekúcie zistila, že tento bol podaný na pošte Prešov I. dňa 24.09.2018, pričom upovedomenie o začatí
exekúcie prevzal povinný už dňa 05.09.2018. Povinný tak nesplnil lehotu 15 dní na podanie návrhu
na zastavenie exekúcie podľa ust. § 61k ods.2 Exekučného poriadku. A preto predmetný návrh v

zmysle ustanovenia § 61k ods. 3 Exekučného poriadku nemá odkladný účinok a povinný v ňom môže
namietať len skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí
exekúcie. Ďalej uviedla, že z ust. § 61k ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že povinný môže podať
do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie, ktorý musí byť
odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu
na zastavenie exekúcie uplatniť, a len takto podaný návrh má odkladný účinok. V neskôr podaných

návrhochnazastavenieexekúciemôžepovinnýnamietaťlenskutočnosti,ktorénastalipouplynutílehoty
podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku. Z toho vyplýva, že okrem návrhu na zastavenie exekúcie v
štádiu do uplynutia lehoty 15 dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, môže povinný
podávať návrhy aj neskôr, až do okamihu zastavenia exekúcie. V každom novom návrhu na zastavenie
exekúcie však povinný môže uviesť iba tie skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho
návrhu. Uvedené pravidlo je prejavom koncentračnej zásady konania o návrhu na zastavenie exekúcie.

Tiež prejavom zásady koncentrácie je aj povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť povinného. Teda
povinný musí skutočnosti uvedené v návrhu na zastavenie exekúcie preukázať relevantnými dôkazmi.
Neskoršie návrhy povinného na zastavenie exekúcie už odkladný účinok nemajú, teda exekútor aj
napriek podanému návrhu môže vymáhať nároky špecifikované v poverení na vykonanie exekúcie. Súd
konajúciprostredníctvomvyššejsúdnejúradníčkytiežuviedol,žepovinnývpodanomnávrhunenamietal
skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a nejedná sa ani o také skutočnosti,

ktoré povinný bez vlastnej viny nemohol skôr uplatniť, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti rozhodnutia a návrh povinného zamietol. Vyššia súdna úradníčka nad rámec uviedla,že povinný nepreukázal dôvody, pre ktoré by podľa § 61k Exekučného poriadku nebola prípustná.
Tiež dodala, že v tomto prípade exekučný súd už nie je príslušný skúmať hmotnoprávnu správnosť
exekučného titulu, resp. preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia (vrátane postupu orgánu) vydaných

v základnom konaní (tzv. materiálna vykonateľnosť). Obsahom tohto rozhodnutia je viazaný a musí z
nich vychádzať, prípadné vady základného konania (aj vtedy ak by existovali) sa do exekučného konania
neprenášajú. TO teda znamená, že vytýkané nedostatky v základnom konaní sú pre exekučné konanie
bez právneho významu (rozhodnutie NS ČR 20 Cdo 1940/2008). Nerešpektovanie exekučného titulu by
totiž znamenalo „neprípustnú nápravu“ vykonávaného rozhodnutia. Vyššia súdna úradníčka zároveň

dodala,ževzmysle§61hods.e)Exekučnéhoporiadkupovinnýmôžepodaťžiadosťoodkladexekúcieu
súdneho exekútora za splnenia zákonných podmienok. O odklade exekúcie však v zmysle Exekučného
poriadku rozhoduje súdny exekútor. A preto súd návrh povinného ako nedôvodný v celom rozsahu podľa
§ 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol.

3. Proti tomuto uzneseniu podal povinný podanie, označené ako „odvolanie“ a navrhol, aby odvolací

súd rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka v celom rozsahu zmenil, exekúciu v celom rozsahu ako
neprípustnú zastavil a priznal mu náhradu trov konania, resp. vec zrušil a vrátil na opätovné prejednanie
a rozhodnutie.

4. Vo svojom odvolaní poukázal na to, že vyšší súdny úradník sa len formalisticky obmedzil iba na

konštatovanie o nesplnení 15 dňovej lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie, bez toho,
aby sa v potrebnom rozsahu zaoberal namietanými skutočnosťami. Podľa názoru povinného je úlohou
vyššieho súdneho úradníka vykonať dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre zistenie objektívneho
skutkového stavu a prijatie kvalifikovaného právneho záveru. Preto mal podľa názoru povinného
minimálne preveriť to, či došlo v dôsledku úkonov právnej zástupkyne oprávnenej v pôvodnom konaní

mohlo dôjsť k naplneniu materiálnych ako aj formálnych podmienok pre vydanie exekučného titulu, teda
či zastupovanie v pôvodnom konaní, ktorého zákonnosť stále namieta mohlo byť relevantným zákonným
podkladom pre nadobudnutie právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu. Ďalej má povinný za
to, že prejav vôle právnej zástupkyne pri uzatváraní predmetného zmieru ako exekučného titulu bol pre
rozpor so zákonom neúčinný. Pre vyhodnotenie dôvodnosti tejto skutočnosti je nevyhnutné pripojiť spis z

pôvodného konania (OS Prešov), čo vyšší súdny úradník neurobil a obmedzil zdôvodnenie rozhodnutia
iba na všeobecné konštatovania, že exekučný súd nie je príslušný skúmať hmotnoprávnu a vecnú
správnosť exekučného titulu. Takýto výklad zákona považuje povinný za príliš formalistický, striktný a
najmä nesprávny, nakoľko zákonodarca v ustanovení § 61k Exekučného poriadku stanovil, že exekúciu
súd zastaví, ako po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku,

ak exekučný titul bol zrušený, resp. ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného
titulu zjavne predpokladal, že súd môže exekúciu zastaviť až po preskúmaní hmotnoprávnych ako
aj procesnoprávnych podmienok (aj v rámci pôvodného konania), ktorých nesplnenie by spôsobilo
zánik vymáhaného nároku, prípadne jeho zrušenie, resp. jeho nevykonateľnosť. Uvedené skutočnosti je
pritom podľa názoru povinného exekučný súd povinný skúmať aj po uplynutí 15 dňovej lehoty, nakoľko

spôsobujú zastavenie exekúcie ex lege.

5. Povinný tiež opakovane poukázal aj na to, že oprávnená v pôvodnom konaní vedome neuviedla
pravdivé skutočnosti o hotovosti vyššej ako je vymáhaná istina a ktorú nadobudla počas trvania ich
manželstva, čo spôsobilo uvedenie nesprávnej hodnoty bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré sa v

konaní vyporiadávalo a súčasne oprávnená po rozvode manželstva už niekoľko rokov bez akejkoľvek
náhrady užíva bývalú spoločnú nehnuteľnosť (rodinný dom), ktorá bola tiež predmetom vyporiadania,
čím za ten čas získala na úkor povinného neoprávnené bezdôvodné obohatenie a taktiež mu spôsobila
škodu minimálne vo výške 40.000,- Eur, ktorú si na jej údajný nárok povinný započítal, čo podľa názoru
povinného spôsobilo zánik vymáhaného nároku, resp. v prípade obnovenia pôvodného konania ju vo

svojom rozhodnutí bude musieť zohľadniť príslušný súd. Preto jej povinný vyplatil iba sumu, ktorá
podľa povinného zodpovedá reálnej hodnote nároku oprávnenej z vyporiadania BSM a vo zvyšnej časti
jej nárok podľa názoru oprávneného zanikol. Na záver povinný uviedol, že exekučný súd je počas
celého exekučného konania povinný skúmať formálne a materiálne predpoklady, za ktorých je možné
exekúciu vykonávať. Ak zistí prekážku, ktorá bráni vykonaniu exekúcie, je povinný z úradnej moci a v

ktoromkoľvek štádiu exekučného konania rozhodnúť o zastavení exekúcie. Nakoľko jedným z dôvodov
na zastavenie exekúcie je aj existencia skutočností, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu,
teda v danom prípade neúčinnosť zastúpenia v pôvodnom konaní, zatajenie rozhodujúcich skutočností
zo strany oprávnenej a následný zánik vymáhaného nároku. Nakoľko pochybenia pôvodného konanianie je možné v exekučnom konaní napraviť a exekučný súd sa musí nezákonný konaním, a preto
formálne a materiálne nevykonateľným exekučným titulom, v rámci prejednania podaných námietok
dôsledne zaoberať, vykonať dokazovanie v minimálne v nevyhnutnom rozsahu a prijaté rozhodnutie v

dostatočnom rozsahu zdôvodniť. A vzhľadom na uvedené má povinný za to, že sú splnené podmienky
na zastavenie exekúcie podľa § 61k Exekučného poriadku pre jej neprípustnosť. Súčasne na základe
uvedených skutočností podáva aj návrh na odklad exekúcie.
6. K sťažnosti povinného sa podaním doručeným súdu dňa 14.12.2018 vyjadrila aj oprávnená, ktorá
uviedla, že tvrdenia povinného v sťažnosti sú podľa jej názoru právne irelevantné a úplne bez významu.

Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie súdu považuje za správne a zákonné, a preto navrhuje sťažnosť
zamietnuť. Jediným cieľom podaného odvolania (sťažnosti) podľa oprávnenej je robiť obštrukcie a brzdiť
exekučné konanie.

7. Podľa §-u 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,

proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

8. Podľa §-u 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa §-u 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

10. Podľa §-u 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

11. Podľa §-u 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

12. Podľa §-u 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

13. Preskúmaním podanej sťažnosti súd zistil, že táto bola podaná na pošte dňa 12.11.2018 a smeruje
voči rozhodnutiu vyššej súdnej úradníčky. Keďže sťažnosťou napadnuté uznesenie bolo povinnému
doručené dňa 05.11.2018, bola teda sťažnosť podaná v zákonom stanovenej lehote (§242 CSP).

14. Sudca prvej inštancie preskúmaním sťažnosti povinného, bez nariadenia pojednávania podľa § 249
CSP, a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná,
a preto ju podľa § 250 ods. 1 CSP v celom rozsahu zamietol.

15. Z obsahu spisu súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 06.08.2018, kedy bol exekučnému

súdu doručený návrh na vykonanie exekúcie. Vyššia súdna úradníčka vydala na podklade exekučného
titulu - uznesenia Okresného súdu Prešov, č.k. 16C/143/2011-572 zo dňa 21.12.2017, ktorý nadobudol
vykonateľnosť dňa 09.05.2018, dňa 17.08.2018 poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi
JUDr. Svätoslavovi Mruškovičovi (121EX 332/2018). Dňa 24.09.2018 bolo po zákonom stanovenej
15 dňovej lehote podané na pošte a následne doručené poverenému súdnemu exekútorovi podanie

povinného označené ako „Námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie a návrh na zastavenie
exekúcie“, ktorý ho spolu s vyjadrením oprávnenej postúpil súdu. Následne vyššia súdna úradníčka
vydala sťažnosťou napadnuté uznesenie.

16. Podľa §-u 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta

sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení.

17. Napriek zneniu citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku súd k veci uvádza, že
vyššia súdna úradníčka správne zistila skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodila i

správny právny záver a svoje rozhodnutie správne a v zmysle zákona odôvodnila. Sudca sa preto v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, pričom na doplnenie ešte uvádza,
že všeobecná právna argumentácia uvedená v bode 19 a 20 odôvodnenia napadnutého uznesenia je
napriek námietkam povinného správna. V tejto súvislosti považuje sudca za potrebné ešte zdôrazniť,že nová právna úprava exekúcií zvyšuje zodpovednosť účastníkov za svoje správanie v exekúcii,
pričom stanovuje na podanie relevantných procesných návrhov prepadné procesné lehoty, následkom
nedodržania ktorých je neprihliadnutie na tieto úkony, nech by boli akokoľvek relevantné. Potrebné

je tiež zdôrazniť, že exekučné konanie nemá byť, a ani nie je konaním, v ktorom sa riešia spory,
ale v ktorom sa má primárne vymôcť nárok priznaný samotným exekučným titulom. V tejto súvislosti
sudca ešte na záver uvádza, že subjektívny nesúhlas povinného s právnym posúdením veci je síce
pochopiteľný - keďže bol v spore neúspešný, avšak to neznamená, že by uznesenie malo akékoľvek
vady. Samotný nesúhlas účastníka exekučného konania s výsledkom konania nemôže predstavovať

ultimátny dôvod pre zrušenie či zmenu uznesenia a zastavenie exekúcie, ktorá netrpí žiadnymi vadami.
Povinný tiež podľa názoru súdu neuniesol k zvolenej obrane dôkazné bremeno, čo sa snaží napraviť
využitím rovnakej argumentácie aj v sťažnosti. Žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli zmeniť záver o
správnosti uznesenia však povinný v sťažnosti neuvádza, a preto súd sťažnosť povinného podľa § 250
ods. 1 CSP ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.