Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžik/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201238
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1013201238.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členiek
senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci sťažovateľa (žalobcu):
A..N.A.,F.,bytomS.X,Z.,zastúpenéhoMgr.StanislavomHutňanom,advokátomsosídlomKominárska
2, 4, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej

republiky č. 31562/2013-23-II z 29. apríla 2013, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislaveč.k.2S/169/2013-148z21.februára2018aonávrhusťažovateľanaprerušeniekonania,takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh sťažovateľa na prerušenie konania z a m i e t a .

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/169/2013-148 z
21. februára 2018 m e n í tak, že rozhodnutie Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č.
31562/2013-23-II z 29. apríla 2013, ako aj rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,

právny odbor č. 223/2013-34-I z 26. marca 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na
ďalšie konanie.

Sťažovateľovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na úplnú náhradu trov konania na krajskom
súde a kasačnom súde.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č.k. 2S/169/2013-148

z 21.02.2018 podľa § 25 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v spojení
s § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) zamietol návrh
žalobcu na prerušenie konania, podľa § 190 SSP zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 31562/2013-23-II z 29.04.2013 a podľa § 168
SSP žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.

2. Žiadosťou z 21.03.2013 žalobca požiadal žalovaného podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom

prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“) o zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej
republiky adresovaných Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej aj „ESĽP“) vo veci
Matuschka a iní v. Slovenská republika (sťažnosť č. 33076/10 a 14383/11), a to v celom znení, vrátane
všetkých príloh. Pre prípad, že by žalovaný jeho žiadosti nevyhovel, žiadal, aby sa vo svojom rozhodnutí
vysporiadal s tým, že 1. Rokovací poriadok ESĽP charakterizuje všetky dokumenty ako verejné a sú v

jeho sídle dostupné, ak nie sú rozhodnutím ESĽP označené za dôverné, 2. rozsudok ESĽP v analogickej
veci Társaság a Szabadságjogokért v Maďarsko, 3. rozsudok ESĽP vo veci Feldek v. Slovensko.3. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, právny odbor rozhodnutím č. 223/2013-34-I z
26.03.2013 žalobcovi požadované informácie nesprístupnilo v celom rozsahu podľa § 11 ods. 1
písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. s odôvodnením, že tieto sa týkajú rozhodovacej činnosti ESĽP

ako medzinárodného súdneho orgánu. Podľa názoru žalovaného sú požadované informácie súčasťou
súdneho spisu a nespadajú pod žiadnu výnimku z nesprístupnenia vyplývajúcu z § 11 ods. 1 písm.
d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Žalovaný poukázal na to, že pod pojmom ,,informácia, ktorá sa týka
rozhodovacej činnosti súdu“ je potrebné rozumieť aj úkony účastníkov konania, nakoľko tieto tvoria
podklad pre samotné rozhodnutie.

4. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky žalobou napadnutým rozhodnutím č. 31562/2013-23-II z
29.04.2013 zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 223/2013-34-I z 26.3.2013
o nesprístupnení informácie. Minister dospel k záveru, že postup prvostupňového správneho orgánu bol
správny, pričom sa stotožnil aj s odôvodnením jeho rozhodnutia.

5. Krajský súd rozsudkom č.k. 2S/169/2013-52 z 28.01.2015 v spojení s opravným uznesením č.k.
2S/169/2013-84 z 20.05.2015 zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, zamietol žalobu a
účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

6. Na základe odvolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 5Sžo/160/2015

z 19.10.2017 podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP rozsudok
krajského súdu č.k. 2S/169/2013-52 z 28.01.2015 v spojení s opravným uznesením č.k. 2S/169/2013-84
z 20.05.2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uložil krajskému
súdu povinnosť v ďalšom konaní opätovne posúdiť žalobu žalobcu a po dôslednom preskúmaní
žalobcom uplatnených námietok znovu o žalobe (vrátane návrhu na prerušenie konania) rozhodnúť a

svoje rozhodnutie v spojitosti s odvolacími námietkami aj riadne a presvedčivo odôvodniť.

7. Krajský súd následne rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom č.k. 2S/169/2013-148 z 21.02.2018.

8. K návrhu žalobcu na prerušenie konania s tým, aby krajský súd podal návrh Ústavnému súdu

Slovenskej republiky na konanie podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 11 ods. 1 písm. d/
zákona č. 211/2000 Z.z. s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, krajský súd uviedol, že
nie je daný dôvod na postup podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP a krajský súd sa bude ústavne konformným
výkladom § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. zaoberať až v merite veci. V tejto súvislosti
poukázal krajský súd na to, že s takýmto záverom sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v

uznesení sp.zn. 3Sžo/259/2015 z 24.05.2017 v obdobnej právnej veci s identickými účastníkmi konania
s tým, že krajský súd nemal zákonný dôvod sa od tohto právneho názoru odkloniť bez odlišností v
skutkovom a právnom stave.

9. K meritu veci krajský súd uviedol, že medzi účastníkmi bola spornou otázka, či sa žalobcom

požadované informácie týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu,
teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000
Z.z. Spornou zostala aj otázka charakteru a záväznosti Rokovacieho poriadku ESĽP pre Slovenskú
republiku.

10. Pod rozhodovacou činnosťou súdu je podľa krajského súdu potrebné v širšom slova zmysle rozumieť
kompetenciu súdnych orgánov konať a rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,
v správnom súdnictve o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky). V užšom slova zmysle sa rozhodovacou činnosťou súdu rozumie konanie

a rozhodovanie súdu v konkrétnej právnej veci, t.j. od začatia konania (na základe návrhu alebo bez
návrhu), cez jednotlivé procesné úkony, procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci
samej. Pôjde najmä o procesné pravidlá vedenia konania (procesné úkony účastníkov konania alebo
procesné rozhodnutia, vydané v priebehu súdneho konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci samej) a rozhodnutia súdu v konkrétnej právnej veci. Za uvedené procesné úkony alebo procesné

rozhodnutia možno považovať napríklad vyjadrenie účastníkov konania, ustanovenie tlmočníka, znalca,
opatrovníka, rozhodnutie o námietke zaujatosti, ktorých spoločným znakom je, že nejde o rozhodnutia
konečné, ale po ich vydaní konanie pred súdom pokračuje (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp.zn. 3Sži/7/2009 z 08.10.2009, sp.zn. 3Sži/8/2009 z 18.02.2010, sp.zn. 5Sži/1/2011 z
15.12.2011).

11. Krajský súd poukázal na to, že právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do
vlastnej rozhodovacej činnosti súdu v priebehu konania (do procesu v jeho priebehu, ako aj vstup
do vlastného rozhodovania - porada senátu), a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej
konkrétnej právnej veci, a tiež je limitované nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv a slobôd
iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a mravnosti, územnej celistvosti a

pod. V predmetnej veci obmedzenie práva na informácie spĺňa podľa názoru krajského súdu formálnu
podmienku (je upravené v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.) ako aj materiálnu podmienku
ochrany práv iných (sťažovatelia S.).

12. Iná situácia je podľa krajského súdu v prípade rozhodnutí vo veci samej, t.j. konečných rozhodnutí
súdu v danej veci (či už meritórnych alebo procesných rozhodnutí, ktorými sa konanie pred súdom

končí). S prihliadnutím na skutočnosť, že pojednávanie súdu vo veci samej, ako aj vyhlásenie rozsudku,
prípadne nálezu, je verejné, nie je daný dôvod na obmedzenie prístupu k týmto rozhodnutiam za
podmienky, že nebudú obsahovať osobné údaje chránené zákonom č. 428/2002 Z. z. o ochrane
osobných údajov.

13. Podľa krajského súdu je nepochybné, že žalobcom požadované písomnosti (vyjadrenia Slovenskej
republiky vo veci Matuschka a iní v. Slovenská republika vrátane všetkých príloh predložených ESĽP)
sú písomnosťami účastníka konania (strany) pred ESĽP a týkajú sa rozhodovacej činnosti ESĽP ako
medzinárodného súdneho orgánu. Žalobca nežiadal sprístupniť rozhodnutie vo veci samej, ktoré vydal
ESĽP. Z uvedeného dôvodu možno podľa krajského súdu v predmetnej právnej veci aplikovať § 11 ods.

1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a nesprístupniť požadovanú informáciu, prípadne jej sprístupnenie
obmedziť.

14. Krajský súd dospel tiež k záveru, že čl. 40 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej aj „Dohovor“) ani Rokovací poriadok ESĽP neukladajú povinnosť žalovanému bez ďalšieho

sprístupniť svoje vyjadrenia vo veci vedenej na ESĽP. Právo na informácie je zakotvené v čl. 10
Dohovoru, ktorý v odseku 2 pripúšťa existenciu obmedzení ustanovených zákonmi Vysokých zmluvných
strán-vtomtoprípade§11ods.1písm.d/zákonač.211/2000Z.z.aplikovanývpredmetnejprávnejveci.

15. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že informácie požadované žalobcom sú súčasťou spisu

ESĽP. Dohovor v čl. 40 ods. 2 upravuje sprístupnenie spisov verejnosti, pokiaľ predseda súdu (ESĽP)
nerozhodne inak. Rokovací poriadok ESĽP upravuje v pravidle 33 opatrenia určené tajomníkom, pokiaľ
predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe
žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne inak. Zdôraznil, že ide o spisy
ESĽP, do ktorých možno nahliadať v sídle ESĽP v Štrasburgu, čomu zodpovedá aj konštrukcia znenia

citovaného ustanovenia Dohovoru a následne aj Rokovacieho poriadku ESĽP. Krajský súd dodal, že
žalobca pripustil možnosť vycestovania do Štrasburgu a nahliadania do spisov, pokiaľ by zo strany
predsedu súdu alebo senátu nebolo rozhodnuté inak. Ide však o kompetenciu predsedu ESĽP alebo
predsedu senátu ESĽP, nie o kompetenciu žalovaného. Z odpovede tajomníka ESĽP z 18.12.2013
podľa krajského súdu vyplýva, že sprístupnenie spisov možno realizovať len v súlade s pravidlom 33

Rokovacieho poriadku ESĽP, čo opäť patrí do kompetencie ESĽP.
16. Ďalej krajský súd uviedol, že žalobcom citovaný rozsudok ESĽP vo veci Társaság a
Szabadságjogokért proti Maďarsku zo 14.04.2009, č. sťažnosti 37374/05, sa týka zverejnenia návrhu na
začatie konania pred Ústavným súdom Maďarska vo veci preskúmania ústavnosti niektorých ustanovení
novely Trestného zákona, ktoré ESĽP považoval za informáciu vo verejnom záujme. V tejto súvislosti

krajský súd uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky je povinný podľa § 5 ods. 7 zákona č. 211/2000
Z.z. zverejňovať návrhy na začatie konania podľa čl. 125 (o súlade právnych predpisov, tak ako to
vyžaduje ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért proti Maďarsku) až 126 a čl. 127a až 129
Ústavy Slovenskej republiky. Slovenská republika teda spĺňa povinnosť vyžadovanú ESĽP v citovanom
rozsudku.

17. Rozsudok ESĽP vo veci Feldek proti Slovenskej republike zo dňa 12.07.2001, č. sťažnosti 29032/95,
na ktorý sa žalobca tiež odvolával, nemožno podľa názoru krajského súdu v predmetnej právnej veci
aplikovať pre odlišný skutkový základ.18. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonom stanovenej lehote kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej
aj „sťažovateľ“) z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ SSP, navrhujúc, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobou
napadnutérozhodnutiazrušíavecvrátižalovanémunaďalšiekonanie.Žalobcasizároveňuplatnilnárok
na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde.

19. V kasačnej sťažnosti žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu v časti

o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania s tým, že sa krajský súd navyše odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe súdov, keď vo svojom rozsudku nevysvetlil, prečo považuje ustanovenie § 11 ods.
1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. za súladné s Ústavou Slovenskej republiky.

20. Ďalej žalobca s odkazom na § 137 ods. 2 SSP namietal, že krajský súd pri vyhlásení rozsudku
neuviedol žiadne odôvodnenie vo vzťahu k zamietnutiu žaloby. Rovnako, že sa krajský súd v

odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku nevysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými
pre rozhodnutie vo veci (1. upovedomenie Verejnej ochrankyne práv sp.zn. 2833/2013/VOP, ktoré
sa týkalo rovnakej právnej otázky a v ktorom bolo skonštatované porušenie základného práva
žalobcu na informácie, 2. stanovisko Kancelára ESĽP z 29.10.2014, podľa ktorého žalovanému nič
nebráni sprístupniť žalobcom požadované informácie za dodržania podmienok pravidla 33 Rokovacieho

poriadku ESĽP, 3. judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej nie je opodstatnené
obmedzovať prístup k verejne prístupným informáciám, pričom účelom § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.
211/2000 Z.z. nie je obmedziť všetky informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdov, ale iba tie,
ktoré môžu do rozhodovacej činnosti súdov objektívne zasiahnuť, 4. email Ministerstva spravodlivosti
Českej republiky z 18.02.2016 s písomným úvodným stanoviskom Českej republiky vo veci Eremiášová

a Pechová v. Česká republika, ktoré bolo žalobcovi sprístupnené aj napriek obsahovo zhodnému
ustanoveniu českého zákona o slobode informácii ako je § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000
Z.z., 5. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžo/105/2015 z 22.02.2017, ktorý
ukladá povinným osobám vždy skúmať materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám, a to
na základe § 12 zákona č. 211/2000 Z.z.).

21. Podľa žalobcu sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď
považoval za dôvodné obmedziť prístup k verejne dostupným informáciám (rozsudky Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sži/7/2009 a sp.zn. 5Sžo/76/2015 a rozsudok Všeobecného súdu
vo veci T-93/11), neskúmal materiálny charakter obmedzenia prístupu k požadovaným informáciám

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 464/2010 a rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžo/105/2015 a sp.zn. 5Sžo/76/2015) a obmedzil základné právo na
informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdov výlučne na meritórne rozhodnutia súdov (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 464/2010, PL. ÚS 1/09, uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 514/2010 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

3Sžo/105/2015).

22. Rozsudok krajského súdu vychádza podľa žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď
nesprávne, nezrozumiteľne a ústavne nekonformným spôsobom interpretoval pojem „rozhodovacia
činnosť súdu“ v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Krajský súd podľa žalobcu

nesprávne konštatoval, že základné právo na informácie, predmetom ktorých je rozhodovacia činnosť
súdov, sa môže vzťahovať iba na rozhodnutia vo veci samej a obmedzil prístup k verejne dostupným
informáciám, čím poprel zmysel a účel § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktorým je ochrana
pred neprimeraným zasahovaním do rozhodovacej činnosti súdov. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že
požadovalinformácietýkajúcesarozhodovacejčinnostiESĽP,ktorésúverejneprístupnékaždému(teda

nie len účastníkom konania) v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania, ibaže prezident príslušnej
komory ESĽP rozhodne o konkrétnom dokumente inak.
23. Podľa žalobcu nie je správny ani názor krajského súdu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného
sledovalo ochranu práv sťažovateľov v konaní pred ESĽP. Tu žalobca namietal, že napadnuté
rozhodnutie bolo vydané podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré sleduje ochranu

rozhodovacej činnosti súdov, nie účastníkov konania a navyše napadnuté rozhodnutie sa týka
dokumentu, ktorého autorom je žalovaný, nie sťažovateľ. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ani
v súdnom konaní netvrdil, že je potrebné chrániť práva sťažovateľov a tiež nepožiadal ESĽP o
obmedzenie prístupu k žalobcom požadovanej informácii ani z jedného z dôvodov uvedených v pravidle33 rokovacieho poriadku ESĽP, medzi ktoré patrí aj ochrana práv účastníkov konania. Navyše aj
samotné dokumenty sťažovateľov ako účastníkov konania sú verejne dostupné v sídle ESĽP už počas
prebiehajúceho konania.

24. Žalobca tiež namietal nesprávnu interpretáciu čl. 40 ods. 2 Dohovoru a Rokovacieho poriadku ESĽP
krajským súdom.

25. V závere kasačnej sťažnosti žalobca navrhol, aby kasačný súd konanie prerušil a postúpil

Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na zaujatie stanoviska o súlade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 211/2000 Z.z. s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (prípadne s jej inými článkami)
a s čl. 19 ods. 3 Paktu. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.
obmedzuje základné právo na informácie v prospech dôvodu, ktorý nie je uvedený v čl. 26 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 19 ods. 3 Paktu. Toto ustanovenie zároveň nie je podľa žalobcu nevyhnutné na
dosiahnutie zamýšľaného cieľa zákonodarcu - ochrany rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych

orgánov, pretože pri jeho jazykovom (doslovnom) výklade obmedzuje všetky informácie týkajúce sa
medzinárodných súdnych orgánov bez akejkoľvek proporcionality napriek tomu, že mnohé z informácií
týkajúcich sa medzinárodných súdnych orgánov sú verejne dostupné.

26. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že i v prípade, ak by Ústavný súd Slovenskej

republiky v súčasnosti konštatoval rozpor § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. s čl. 26 ods.
4 Ústavy Slovenskej republiky, žiadnym spôsobom by sa to nedotklo zákonnosti preskúmavaného
rozhodnutia žalovaného, ktoré by aj v takom prípade bolo vydané v súlade s platným a účinným
ustanovením v čase jeho vydania.

27. Podľa žalovaného krajský súd po vyhlásení rozsudku stručne odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s
§ 137 ods. 2 SSP. Ak by aj pri vyhlásení rozsudku došlo k pochybeniu spočívajúcemu v nedostatočnom
odôvodnení, takýto postup nezakladá podľa žalovaného dôvodnosť kasačnej sťažnosti, keďže tým
nebolo znemožnené žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva.

28. Žalovaný poukázal na § 134 ods. 1 SSP (viazanosť správneho súdu rozsahom a dôvodmi žaloby)
a uviedol, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané 29.04.2013 a nebolo možné ho preskúmať s
ohľadom na upovedomenie verejnej ochrankyne práv, stanovisko Kancelára ESĽP, či e-mail Ministerstva
spravodlivosti Českej republiky, ktoré boli vyhotovené niekoľko mesiacov resp. rokov po vydaní
preskúmavaného rozhodnutia a po podaní žaloby na súd.

29. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sži/3/2011 žalovaný
uviedol, že obmedzenie prístupu k informáciám, týkajúcim sa rozhodovacej činnosti súdu, teda k obsahu
celéhosúdnehospisuvrátanevyjadreníúčastníkovkonania,jepotrebnépovažovaťzaprimerané,keďže
všetky rozhodnutia vydané v konkrétnom konaní sa musia sprístupniť, čím je zabezpečená verejná

kontrola výkonu súdnej moci.

30. Aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sži/1/2011 možno podľa žalovaného
vyvodiť záver, že na rozdiel od procesných rozhodnutí, rozhodnutia vo veci samej je potrebné vždy
sprístupniť.

31. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/7/2009, podľa ktorého z
logického a systematického výkladu § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám
vyplýva, že pojmom „informácie o rozhodnutí“ sa rozumejú informácie o rozhodnutí vo veci samej a nie
čiastkové procesné rozhodnutia vydané v priebehu procesu, ktorých vydaním sa konanie nekončí, ale

práve naopak pokračuje ďalej.

32. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom žalovaný uviedol, že čl.
40 ods. 2 Dohovoru nemožno vykladať tak, že na jeho základe sú celé spisy dostupné každému v sídle
ESĽP, keďže priamo čl. 40 ods. 2 Dohovoru umožňuje bez odôvodnenia neumožniť prístup k spisom

či dokumentom ESĽP.

33. Podľa žalovaného nie je možné, aby došlo k sprístupneniu resp. nesprístupneniu informácii zo strany
žalovaného podľa zákona č. 211/2000 Z. z. na podklade toho, či došlo alebo nedošlo k obmedzeniuprístupu k spisu podľa čl. 40 ods. 2 Dohovoru resp. pravidla 33 Rokovacieho poriadku ESĽP. Aj prípadné
zistenie, že nedošlo k obmedzeniu prístupu k spisu podľa čl. 40 ods. 2 Dohovoru resp. podľa pravidla 33
Rokovacieho poriadku ESĽP podľa žalovaného neznamená, že by k tomu nedošlo, ak by niekto požiadal

o prístup k tomuto spisu.

34. Žalovaný poukázal aj na vyjadrenie ESĽP z 18.12.2013, podľa ktorého čl. 40 ods. 2 Dohovoru a
ani pravidlo 33 Rokovacieho poriadku ESĽP nezakladajú záväzok či povinnosť Slovenskej republiky
sprístupňovať fotokópie dokumentov a vyjadrení predložených ESĽP.

35. Podľa názoru žalovaného je úlohou povinných osôb pri rozhodovaní o žiadosti o sprístupnenie
informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z. skúmať len to, či požadovanú informáciu je možné sprístupniť,
alebo ju nie je možné sprístupniť z dôvodu podľa § 8 až § 11 zákona č. 211/2000 Z.z.. Ďalšie skúmanie,
či toto obmedzenie je v záujme ochrany nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, nezasahovania do práv
a slobôd iných, nemožnosti ohroziť bezpečnosť štátu, verejný poriadok ani verejný záujem či mravnosť,

žalovaný nebol povinný realizovať. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na krátke lehoty na vybavenie
žiadosti o sprístupnenie informácií, ktorých zmeškanie má za následok nastúpenie fikcie vydania
zamietavéhorozhodnutia(§18ods.3zákonač.211/2000Z.z.),čomujepodľažalovanéhoprispôsobená
aj úprava obmedzení prístupu k informáciám, ktoré sú v zákone č. 211/2000 Z.z. stanovené formálne.
Žalovaný pre porovnanie poukázal na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 10499/2001,

v ktorého článku 5 ods. 2 je na rozdiel od zákona č. 211/2000 Z.z. vyjadrené obmedzenie prístupu
k informáciám materiálne, a teda orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho
zverejnením porušila ochrana súdneho konania a právneho poradenstva, pokiaľ nepreváži verejný
záujem na jeho zverejnení.

36. Prijatie záveru, že v prípade právoplatne skončeného konania nie je daný dôvod nesprístupnenia
informácie podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. prekračuje podľa žalovaného hranice
výkladu práva.

37. V závere žalovaný požiadal, aby kasačný súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie a to

s ohľadom na skutočnosť, že rozhodnutie kasačného súdu v tejto veci môže zásadným spôsobom
ovplyvniť rozhodovaciu prax súdov pri výklade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a klásť na
súdy ako povinné osoby aplikujúce zákon č. 211/2000 Z.z. nesplniteľné nároky, ktoré môžu mať zásadné
dôsledky na schopnosť súdov plniť svoju primárnu funkciu.

38. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (453 ods. 1 a 2 SSP) a
po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Kasačný súd rozhodol o kasačnej
sťažnosti bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bol

zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v lehote
najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

39. K žiadosti žalovaného o nariadenie pojednávania kasačný súd uvádza, že podľa § 455 SSP
rozhoduje kasačný súd o kasačnej sťažnosti spravidla bez pojednávania; pojednávanie môže nariadiť,

ak to považuje za potrebné. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda na úvahe kasačného
súdu, či bude v tej ktorej veci považovať za potrebné pojednávanie nariadiť. Na rozdiel od konania
pred správnym súdom neplatí v kasačných veciach všeobecné procesné pravidlo, že súd má povinnosť
nariadiť pojednávanie v tom prípade, ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania (§ 107 ods. 1
písm. a/ SSP). Ustanovenie § 455 SSP je potrebné podľa kasačného súdu vykladať tak, že obsahuje

vo vzťahu k § 107 ods. 1 SSP špeciálnu právnu úpravu. Vzhľadom k tomu, že kasačný súd v tomto
prípade vychádzal z rozhodnutia v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným
súdom, nepovažoval za potrebné na prejednanie veci samej nariadiť pojednávanie. Žalovaný mal právo
sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadriť, čo aj využil, pričom mu nič nebránilo všetky rozhodujúce
skutočnosti v tomto vyjadrení uviesť. Zároveň, na prejednanie veci samej bolo pojednávanie nariadené

krajským súdom.

40. Predmetom kasačného konania bol rozsudok, ktorým správny súd podľa § 25 SSP v spojení s § 162
ods. 3 CSP zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, podľa § 190 SSP zamietol žalobu žalobcu opreskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 31562/2013-23-II z
29.04.2013 a podľa § 168 SSP žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.

41. Žalobou napadnutým rozhodnutím Minister spravodlivosti Slovenskej republiky zamietol rozklad
žalobcuapotvrdilprvostupňovérozhodnutiežalovanéhoč.223/2013-34-Iz26.03.2013onesprístupnení
požadovanej informácie s poukazom na § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. V posudzovanej
veci žalobca žiadal o zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky adresovaných ESĽP vo veci
Matuschka a ďalší v. Slovenská republika (sťažnosť č. 33076/10 a 14383/11), a to v celom znení, vrátane

všetkých príloh.

42. Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo
na prijímanie informácií (získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom
pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (pozri bližšie nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. I. ÚS 236/06-59 z 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči

neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5 citovaného článku ako
povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom
podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina
základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky medze
základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú
ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu
a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a
slobody v zmysle čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky teda možno iba na základe podmienok
ustanovených ústavou. Tieto podmienky, resp. dôvody môžu byť buď všeobecné (čl. 13 ods. 2, 3 a 4

Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa vzťahujú na obmedzovanie všetkých základných práv a slobôd,
alebo osobitné (špeciálne), ktoré sa vzťahujú len na jednotlivé (konkrétne) základné práva a slobody.
Otázku prípustnosti zásahu do základného práva je nutné posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento
zásah sleduje, teda či zásah možno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 1/09-34 z 19. januára 2011).

43. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu
garantovanýmiÚstavouSlovenskejrepubliky,ListinouzákladnýchprávaslobôdaDohovoromoochrane
ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom,
ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti

štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich
podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení
základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. 3Sži/7/2009 z 8. októbra 2009).

44. Zákon č. 211/2000 Z.z. v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu
k informáciám (§ 1). Obmedzenia prístupu k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 až § 13 tohto
zákona, pričom kasačný súd sa zaoberal obmedzením prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm.

d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré ustanovenie bolo v predmetnej veci sporné.

45. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie
alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych
orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa

osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho
dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie
nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.

46. Podľa § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované
informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon.
Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.47. Kasačný súd poukazuje na to, že ustanovenie § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. je premietnutím
ústavnej požiadavky minimalizácie zásahu do základného práva na informácie. Z druhej vety citovaného
zákonného ustanovenia vyplýva princíp dočasnosti ochrany informácií, čo znamená, že ak informácia

prestanebyťpodľazákonachránenou,niejemožné,abyjupovinnáosobanaďalejodmietalasprístupniť.

48. Kasačný súd pri rozhodovaní v tejto veci vychádzal z obdobnej veci, ktorú predstavuje rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžo/105/2015 z 22.02.2017, podľa ktorého sa § 11 ods. 1
písm.d/zákonač.211/2000Z.z.neaplikuje

ako izolovaná právna norma, ale vždy v spojení s § 12 zákona č. 211/2000 Z.z.. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. sa môže
vzťahovať iba na prebiehajúce konania („živé veci“), pretože informácia sa môže týkať rozhodovacej
činnosti súdu iba dovtedy, dokiaľ rozhodovacia činnosť súdu v danej veci prebieha. V zmysle § 11
ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. sa nesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej
činnosti súdu. Informácia má takúto kvalitu v zásade iba počas súdneho konania, až do právoplatného

skončenia veci. V súdnej terminológii sa takýto predmet konania označuje ako „živá vec“. Ide o historický
princíp. Priebeh konania je ovládaný procesnými zásadami bezprostrednosti a priamosti, a preto si
konajúci súd vždy obstaráva základ a vytvára úsudok pre svoje rozhodnutie iba na základe informácií,
ktoré vyjdú najavo pred ním. Až do právoplatného skončenia súdneho konania má verejnosť pasívny
prístup k informáciám prostredníctvom účasti na súdnych pojednávaniach. Cieľom tohto ustanovenia

je garantovať nezávislosť súdnictva, vylúčiť tým paralelný priebeh súdneho procesu na verejnosti.
Verejnosť má prístup k informáciám zabezpečený prístupom do súdnych budov a na pojednávania.
Rozsudky sa vyhlasujú verejne. Ide o všeobecné princípy, ktorými sa spravujú nielen národné súdy, ale
i Súdny dvor Európskej únie.

49. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že vo veci Matuschka a ďalší v. Slovenská republika
(sťažnosť č. 33076/10 a 14383/11) bolo právoplatne rozhodnuté konečným rozsudkom ESĽP (vo výbore
troch sudcov) dňa 27. júna 2017. Uvedené namietal aj žalobca v podaní z 31.01.2018.

50. Ako už bolo vyššie uvedené, znenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je potrebné

vykladať v kontexte s účelom tohto zákona a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Účelom
obmedzenia resp. nesprístupnenia informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.
je zabezpečenie nezávislosti súdnictva resp. ochrana pred zasahovaním do rozhodovacej činnosti
súdov (medzinárodných súdnych orgánov). Nesprístupniť alebo obmedziť sprístupnenie informácií

podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je preto možné len vo vzťahu k informáciám,
týkajúcim sa prebiehajúceho konania pred súdom (v tomto prípade medzinárodným súdnym orgánom).
V prípade právoplatne skončeného konania totiž absentuje účel obmedzenia resp. nesprístupnenia
informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktorým je ochrana pred zasahovaním do
rozhodovacej činnosti súdov (medzinárodných súdnych orgánov) v priebehu konania.

51. Je potrebné dodať, že i keď pre súd, konajúci v správnom súdnictve, je rozhodujúci stav v čase
právoplatnostirozhodnutiaorgánuverejnejsprávy(§135ods.1SSP),kasačnýsúdvzmyslezachovania
ústavnej požiadavky minimalizácie zásahov do základného práva na informácie a s poukazom na
vyššie uvedený účel obmedzenia resp. nesprístupnenia informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.
211/2000Z.z.nemoholneprihliadnuťnaskutočnosť,ževčasejehorozhodovaniadôvodnesprístupnenia

žalobcom požadovanej informácie už neexistoval. V tejto súvislosti poukazuje kasačný súd na rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 4 Ads 35/2011-75 z 15. septembra 2011, podľa
ktorého „Podle § 75 odst. 1 s. ř. s. vychází soud při přezkoumání rozhodnutí ze skutkového a právního
stavu, který tu byl v době rozhodování správního orgánu. Aplikace této zásady však může být i přes
uvedené znění zákona omezena, neboť praxe v některých případech umožňuje přihlédnout ke změně

právního či skutkového stavu, která nastala až po vydání rozhodnutí správního orgánu. Judikatura
Ústavního soudu totiž dovodila možnost přihlížet ke skutkovým či právním novotám ve výjimečných
případech, kdyby s přihlédnutím ke konkrétním okolnostem případu nebylo možné důslednou aplikaci §
75 odst. 1 s. ř. s. z ústavně právního hlediska akceptovat“.

52. Na základe uvedeného, keď odpadol dôvod nesprístupnenia žalobcom požadovanej informácie,
kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie Ministra
spravodlivostiSlovenskejrepublikyč.31562/2013-23-IIz29.apríla2013,akoajrozhodnutieMinisterstvaspravodlivosti Slovenskej republiky, právny odbor č. 223/2013-34-I z 26. marca 2013 zrušil a vrátil vec
žalovanému na ďalšie konanie.

53.Akdôjdekzrušeniunapadnutéhorozhodnutiaakvráteniuvecinaďalšiekonanieanovérozhodnutie,
orgán verejnej správy je viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP).

54. K návrhu žalobcu na prerušenie konania kasačný súd uvádza, že súd musí v zmysle § 100 ods.
1 písm. b/ SSP konanie prerušiť, ak dôjde k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade

právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Podanie návrhu na začatie konania o
súlade právnych predpisov je namieste vtedy, ak sa správny súd domnieva, že určujúca otázka pre jeho
rozhodnutie vo veci je v právnom poriadku upravená ústavne nekonformným spôsobom. Súčasne by
maloísťoúpravujednoznačnúvtakomrozsahu,žespornýmomentnemožnovyriešiťvrámcisudcovskej
tvorby práva dotvorením neurčitej alebo neúplnej právnej úpravy jej súdnym výkladom. Kasačný súd
vzhľadom na dôvody, pre ktoré zrušil žalobou napadnuté rozhodnutia, dospel k záveru, že rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky o žalobcom navrhovanej otázke by bolo pre súd v tomto konaní
bez právneho významu a nadbytočné. Kasačný súd preto návrh žalobcu na prerušenie konania podľa
§ 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP zamietol.

55.Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodolkasačnýsúdpodľa§467ods.1a2SSPvspojenís§167

ods. 1 SSP a § 175 ods. 1 SSP tak, že úspešnému sťažovateľovi (žalobcovi) priznal proti neúspešnému
žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania na krajskom súde a kasačnom
súde. O výške náhrady trov konania na krajskom súde a kasačnom súde rozhodne podľa § 467 ods. 1
SSP v spojení s § 175 ods. 2 SSP krajský súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

56. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011, § 139 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.