Uznesenie ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 23, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3Tos/33/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7218010055
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrik Príbelský, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:7218010055.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Patrika Príbelského PhD. a členov
senátu JUDr. Romana Hargaša a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci proti odsúdenému L. J., nar.
XX.XX.XXXX, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Dubnica nad Váhom, prejednal sťažnosť
prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín, ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín, sp. zn.
6Pp/212/2018 zo dňa 05.02.2019 a na neverejnom zasadnutí konanom dňa 23. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku z r u š u j e s a napadnuté uznesenie v celom rozsahu.
II. Podľa § 415 ods.1 Tr. poriadku s použitím § 66 ods.1 písm. b), ods.2 Tr. zákona súd návrh odsúdeného
L. J., nar. XX.XX.XXXX, na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, uloženého mu
rozsudkom Okresného súdu Košice II., sp. zn.: 7T/17/2013 z 24.03.2015 z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trenčín napadnutým uznesením sp. zn. 6Pp/212/2018 zo dňa 05.02.2019 podľa § 415

ods.1 Trestného poriadku s poukazom na § 66 ods.1, ods.2 Trestného zákona podmienečne prepustil
odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Košice II.,
sp. zn. 7T/17/2013 zo dňa 24.03.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.
7To/65/2015 zo dňa 03.09.2015. Podľa § 68 ods. 1 Tr. zákona mu určil skúšobnú dobu v trvaní 2
roky a súčasne nariadil probačný dohľad nad odsúdeným vo výmere 2 roky. Zároveň podľa § 51 ods.
4 Tr. zákona súd odsúdenému uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe

dobrovoľne liečeniu duševnej poruchy ADHD.

Toto uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože proti nemu ihneď po vyhlásení podal sťažnosť
prokurátor. Sťažnosť bližšie zdôvodnil tým, že u odsúdeného nebolo preukázané splnenie materiálnej
podmienky pre podmienečné prepustenie. Už po nástupe do výkonu väzby sa u odsúdeného vyskytovali
viaceré disciplinárne previnenia, nesprával sa v súlade s ústavným poriadkom. Dostával sa do

konfliktov a nerešpektoval zásady slušného správania sa. I po premiestnení do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody boli zaznamenané porušenia interných predpisov. Neskôr mal i fyzický konflikt s iným
odsúdeným. Svoje správanie neupravil ani napriek viacerým dohovorom a potrestaniach. Bola mu
zmenená diferenciačná skupina na skupinu „C“. Z hodnotenia riaditeľa ústavu vyplynulo, že program
zaobchádzania neplní, riziko sociálneho zlyhania je hodnotené ako vysoké. Nemožno sa stotožniť s
konštatovaním súdu prvého stupňa, že odsúdený bol dosiaľ 5 krát súdne trestaný, pretože bol súdne

trestaný 7 krát. Ukladanie súhrnných trestov nemá vplyv na záver o spáchaní trestnej činnosti. Súd
prvého stupňa nedostatočne vyhodnotil rizikové faktory odsúdeného, odsúdený mal dostatok možností
preukázať zmenu svojho správania, avšak ich nevyužil. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní zohľadnil
u odsúdeného diagnostikovanú hyperkinetickú poruchu správania, avšak jeho schopnosť ovládať svoje
konanie bola v dôsledku tejto poruchy pri páchaní trestnej činnosti len zmenšená, nie vymiznutá a
to v dôsledku ADHD. Vzhľadom na uvedené je prokurátor toho názoru, že u odsúdené nie je možné

dôvodne predpokladať vedenie riadneho života v budúcnosti. Podľa neho má u odsúdeného do poprediavystupovať represívna zložka trestu, pretože napriek predchádzajúcim odsúdeniam opakovane páchal
trestnú činnosť.

Navrhol preto, aby krajský súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a aby
mu uložil vo veci znovu konať a rozhodnúť.

K sťažnosti prokurátora sa vyjadril tak odsúdený prostredníctvom obhajcu. Vo vyjadrení uviedol,
že sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa stotožňuje a súd správne prihliadol na diagnostikovanú

hyperkinetickú poruchu správania v impulzívnej forme, pretože nedostatky v jeho správaní boli vyvolané
výlučne touto poruchou. Odsúdený si počas výkonu trestu snažil zvýšiť kvalifikáciu štúdiom, čo
je jednoznačne pozitívny krok. Prokurátor sa snaží aplikovať názor, že predchádzajúce odsúdenia
automaticky znamenajú nenapraviteľnosť odsúdeného. Odsúdený sa však iných skutkov dopustil
predtým,nežbolvinejveciuznanýzavinného,pričomostaršíchskutkochbolorozhodnutéažnásledne.
Preto tieto odsúdenia nemohli mať vplyv na korekciu správania sa odsúdeného.

Navrhol preto, aby krajský súd sťažnosť prokurátora zamietol.

Krajskýsúdnaneverejnomzasadnutínazákladepodanejsťažnostipodľa§192ods.1Tr.por.preskúmal
správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,

že sťažnosť prokurátora je dôvodná.

Zo spisového materiálu vyplýva, že Okresný súd Trenčín napadnutým uznesením vyhovel návrhu
odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, tak ako je vyššie uvedené.

V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že čo sa týka materiálnej podmienky,
že počas doterajšieho výkonu trestu preukazuje schopnosť viesť riadny život v podmienkach výkonu
trestu, plnením svojich pracovných aj mimopracovných úloh vrátane dodržiavania všetkých právnych
noriem vzťahujúcich sa na výkon trestu odňatia slobody, tak sa v danom prípade táto podmienka
javila ako splnená. Je síce pravda, že u odsúdeného sa vyskytli viaceré nedostatky, pre ktoré mu

boli uložené dokonca aj disciplinárne tresty, pre ktoré zvyčajne súd konštatuje nesplnenie druhej
podmienky, avšak podľa súdu možno celkom výnimočne a na základe odôvodnených skutkových zistení
tolerovať aj vybočenie z inak riadneho dodržiavania ústavného poriadku odsúdeným. Podľa názoru
súdu u odsúdeného takéto odôvodnené skutkové zistenia prítomné sú. Konkrétne súd zohľadnil u
odsúdeného diagnostikovanú Hyperkinetickú poruchu správania, ktorá bola v prípade odsúdeného

zistená v impulzívnej forme. Práve uvedená choroba, ktorá sa prejavuje impulzívnejším správaním sa
osoby v spojení so skutočnosťou, že počas doby výkonu trestu odsúdený nebral lieky na uvedenú
chorobu, sú tými výnimočnými skutočnosťami, pre ktoré možno tolerovať aj tieto nedostatky v správaní
sa odsúdeného počas doby výkonu trestu. Nakoniec po premiestnení do ÚVTOS Dubnica nad váhom
neboli zaznamenané žiadne negatívne poznatky o správaní sa odsúdeného. Preto súd považoval druhú

podmienku za splnenú.

Splnená bola podmienka dôvodného očakávania vedenia riadneho života odsúdeného na slobode a
neexistencia príliš veľkého rizika jeho recidívy.

Súd prvého stupňa je toho názoru, že odsúdený počas výkonu trestu preukázal svoje polepšenie,
pričom bol 1-krát disciplinárne odmenený, voľný čas vie tráviť zmysluplne, vo výkone trestu je pracovne
zaradený, pričom v poslednom období je hodnotený pozitívne, čím si vytvoril predpoklady po výkone
trestu riadne sa zamestnať, a tým predchádzať aj prípadnému páchaniu trestnej činnosti, ktorá bola
v prípade odsúdeného aj majetkového charakteru. Súd taktiež kladne prihliadol k snahe odsúdeného

o ďalšie štúdium na Strednej odbornej škole v Košiciach-Šaci, ktoré síce odsúdený pre zmenu
ústavu nedokončil, avšak z jeho správania je zrejmé, že dobu výkonu trestu využil aj pre zvýšenie
svojej kvalifikácie, čo podľa súdu svedčí o istej zmene životných postojov odsúdeného. Nestotožnil s
hodnotením ústavu, ktorý neodporučil odsúdeného podmienečne prepustiť, pričom podľa názoru súdu
sú u odsúdeného čiastočne znížené resp. nie úplne opodstatnené aj riziká sociálneho zlyhania uvedené

v hodnotení ústavu. V tomto poukazuje pokiaľ ide o I. nízke vzdelanie a dlhy, že odsúdený je vo výkone
trestu pracovne zaradený, pričom, je hodnotený kladne. Odsúdený si tak vytvoril podmienky po výkone
trestu sa zamestnať a predchádzať tak trestnej činnosť. Nakoniec odsúdený využil čas vo výkone
trestu aj na zvýšenie si svojej kvalifikácie, keď počas tohto obdobia začal študovať. Odsúdený síceštúdium pre jeho premiestnenie do iného ústavu nedokončil, avšak aj uvedené zapojenie sa do ďalšieho
vzdelávania je podľa súdu signálom o určitej zmene životných postojov odsúdeného ako aj preukazuje
jeho snahu vytvárať si lepšie predpoklady na vedenie riadneho života po jeho prepustení z výkonu trestu.

V prípade II. opakovaného páchania trestnej činnosti je pravdou, že odsúdený bol doposiaľ už 5-krát
súdne trestaný, avšak v prípade 3 odsúdení boli výroky o treste zrušené z dôvodu ukladania súhrnného
trestu, nejde preto vždy o recidívu odsúdeného. V tomto súd uvádza, že odsúdený sa protiprávneho
konania v prípade odsúdení, v ktorých súd ukladal súhrnný trest dopustil predtým než bol v inej veci
uznaný vinným súdom prvého stupňa, pričom o týchto „starších“ skutkoch bolo rozhodnuté až následne.

Preto odsúdenia ako aj tresty, ktoré predchádzali týmto následným odsúdeniam a „dodatočným“ trestom
nemohli mať vplyv na korekciu správania sa odsúdeného vo vzťahu k jeho staršej trestnej činnosti.
Vzhľadom na uvedené je súd toho názoru, že nemožno považovať každé ďalšie odsúdenie za prejav
nenapraviteľnosti páchateľa a zároveň za prejav nenaplnenia výchovného účelu trestu. Zároveň súd
poukazuje, že odsúdený pred v súčasnosti vykonávaným trestom bol vo výkone trestu „iba“ vo veci
Okresného súdu Košice II sp. zn. 6T/117/2013, teda v trestnej veci, ktorej trest bol práve z dôvodu

ukladania súhrnného trestu zrušený a ktorého doba výkonu bola následne započítaná aj do výkonu v
súčasnosti vykonávaného trestu. S ohľadom na uvedené je preto súd toho názoru, že odsúdený je vo
výkone trestu akoby po prvýkrát. V tejto súvislosti súd uvádza, že z hľadiska naplnenia výchovného
účelu trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zákona u osoby, ktorá je vo výkone trestu odňatia slobody prvýkrát,
vystupuje do popredia výchovná zložka trestu na rozdiel od osoby, ktorá je opakovane vo výkone trestu

odňatia slobody, u ktorej vystupuje do popredia represívna zložka trestu, keďže u takejto osoby došlo
k opakovanému páchaniu trestnej činnosti napriek predchádzajúcemu výkonu trestu odňatia slobody.
Pokiaľ ide o III. závažnosť spáchanej trestnej činnosti súd uvádza, že táto sama o sebe nemôže byť
prekážkou na podmienečné prepustenie, ak inak odsúdený spĺňa zákonné podmienky.

Súd sa taktiež nie úplne stotožnil s hodnotením ústavu ohľadom rizika sociálneho zlyhania, ktorý toto
riziko vyhodnotil ako vysoké pri nepriaznivej resocializačnej prognóze. Súd v prvom rade poukazuje, že v
prípade určovania rizika sociálneho zlyhania ústav vychádza z formulára - Hodnotenie rizika sociálneho
zlyhania, ktorý podľa názoru súdu vychádza z kritérií, ktoré vo viacerých prípadoch vykazujú znaky
diskriminácie, ktorej zákaz je zakotvený v čl. 12 Ústavy SR a ktoré odsúdený nie vždy môže svojou vôľou

sám ovplyvniť. V tomto konkrétnom prípade mal odsúdený 13 negatívnych bodov, pričom ústav prirátal
odsúdenému aj 4 negatívne body za vek (1 bod), pohlavie (1 bod) a vzdelanie (2 body). Tieto kritéria sú
podľa súdu diskriminačné. Bez týchto 4 bodov by celkový bodový súhrn predstavoval 9 bodov, a teda v
zmysle tabuľky uvedenej vo formulári by išlo u odsúdeného o stredné riziko sociálneho zlyhania a menej
priaznivú resocializačnú prognózu (6-11 bodov).

Súd vzhľadom k týmto uvedeným skutočnostiam, ako aj vzhľadom na ústav (minimálny stupeň
stráženia), v ktorom odsúdený vykonáva uložený trest odňatia slobody, dospel k záveru, že u
odsúdeného bola daná dostatočná záruka, že bude na slobode viesť riadny život.

Z uvedených dôvodov mal súd prvého stupňa splnenie podmienok na podmienečné prepustenie za
splnené.

Zo spisového materiálu vyplynulo, že odsúdený začal trest vykonávať dňom 03.09.2015 a jeho koniec
je určený na 06.03.2020. Lehotu na podmienečné prepustenie splnil 06.11.2017.

Správanie a vystupovanie odsúdeného počas doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody nebolo vždy
v súlade s ústavnými požiadavkami. Už počas výkonu väzby sa v jeho správaní a vystupovaní vyskytli
viaceré disciplinárne previnenia, keď nerešpektoval časový rozvrh dňa, držal veci, ktoré neboli povolené
ústavným poriadkom, vykrikoval z okna, nerešpektoval pokyny príslušníkov a opakovane sa dostával do

konfliktov s inými odsúdenými. Svoj voľný čas trávil aktívne. Pracovne zaradený nebol. Kontakt udržiaval
so svojou pestúnskou rodinou všetkými dostupnými prostriedkami. Po premiestnení do ÚVTOS Košice-
Šaca boli aj v tomto ústave zaznamenané porušenia interných predpisov, keď sa nevhodne správal voči
personálu ústavu, poškodil ústavný majetok, nemal identifikačnú kartičku a mal fyzický konflikt s iným
odsúdeným. Svoje správanie neupravil ani po viacerých pohovoroch a disciplinárnych potrestaniach. Na

základe opakovaného porušovania ústavného poriadku a opakovaných disciplinárnych potrestaniach,
mu bola zmenená diferenciačná skupina z „B“ na „C“. Svoj voľný čas trávil aktívne, zapájal sa do
športových aktivít, čítal, sledoval televíziu a venoval sa samoštúdiu. Na základe prejaveného záujmu
začal externe navštevovať 3-ročné štúdium na Strednej odbornej škole v Košiciach-Šaci v odboremechanik-opravár strojov a zariadení. Toto štúdium neukončil z dôvodu jeho premiestnenia do ÚVTOS
Dubnica nad Váhom (ďalej len „ústav“). Pracovne zaradený bol na pracovisku s dohľadom, vyradený bol
pre spáchanie disciplinárneho previnenia. Pravidelný kontakt udržiaval so svojou pestúnskou rodinou

formou korešpondencie, telefonovania a návštev. Dňa 19.06.2018 bol premiestnený do ÚVTOS Dubnica
nad Váhom. Po absolvovaní nástupného oddielu, kde bol oboznámený s povinnosťami, časovým
rozvrhom dňa ako i ústavným poriadkom, bol umiestnený do oddielu odsúdených s diferenciačnou
skupinou „C“. Adaptáciu na podmienky výkonu trestu v tamojšom ústave odsúdený zvládol bez
väčších problémov. Správanie a vystupovanie odsúdeného je vo vzťahu k príslušníkom slušné.

Časový rozvrh dňa, ústavný poriadok, zásady čistoty a hygieny dodržiava bez nedostatkov. V
kolektíve odsúdených neboli zaznamenané konfliktné prejavy správania. Ku svojej trestnej činnosti
je čiastočne kritický. Voľný čas využíva aktívne. Pravidelne sa zúčastňuje celoústavných športových
podujatí, sporadicky sa zúčastňuje kultúrno-osvetových činností. Pracovne je zaradený na pracovisku
s dohľadom v ústave, svoje pracovné povinnosti si plní na požadovanej úrovni. Do činností pre
všeobecný rozvoj osobnosti odsúdeného sa zapája v rámci vykonávania čistiacich a upratovacích prác.

V ÚVTOS Dubnica nad Váhom sa odsúdenému darí udržiavať kontakt s pestúnskou rodinou formou
korešpondencie, telefonovania a návštev. Vzťahy s blízkymi sa javia byť na dobrej úrovni. Stanovený
program zaobchádzania odsúdený neplní v časti edukácia, z dôvodu opakovaného porušovania
interných predpisov, za ktoré bol aj opakovane disciplinárne potrestaný a z dôvodu jeho postoja
k spáchanej trestnej činnosti, ktorý je len čiastočne kritický. V ostatných častiach plní stanovený

program zaobchádzania na požadovanej úrovni. Celkovo bol odsúdený počas doterajšieho pobytu
vo výkone trestu 1-krát disciplinárne odmenený, disciplinárne potrestaný bol 2-krát. Resocializačná
prognóza je hodnotená ako nepriaznivá na základe vysokého rizika sociálneho zlyhania. Rizikovým
faktormi u odsúdeného sú najmä opakované páchanie trestnej činnosti, závažnosť páchanej trestnej
činnosti, ku ktorej prezentuje čiastočne kritický postoj, časté požívanie návykových látok, nízke vzdelanie

a finančné problémy. V dôsledku uvedených skutočností riaditeľ ÚVTOS konštatoval, že odsúdený
len čiastočne spĺňa podmienky pre podmienečné prepustenie, pričom neodporúča odsúdeného
podmienečne prepustiť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd potom konštatuje, že súd prvého stupňa nepostupoval

v súlade so zákonom, keď na verejnom zasadnutí žiadosti odsúdeného vyhovel a podmienečne ho
prepustil, pričom sa nedostatočne venoval posúdeniu splnenia materiálnej podmienky na podmienečné
prepustenie a to preukázanie polepšenia a schopnosti viesť v budúcnosti riadny život.

Krajský súd v prvom rade uvádza, že odsúdený nemá automaticky na podmienečné prepustenie

nárok. Zákon ponecháva súdu plne na úvahu, či pri zohľadnení a zhodnotení všetkých skutočností
návrhu vyhovie alebo nie. Samozrejme podmienkou je, aby svoje rozhodnutie racionálne a zrozumiteľne
zdôvodnil. Zmyslom podmienečného prepustenia totiž nie je to, aby za dobré chovanie, prípadne za
dobrú prácu vo výkone trestu odňatia slobody bol odsúdený (páchateľ) automaticky prepustený po
vykonaní stanovenej doby trestu, bez zreteľa na účel trestu. Podmienečné prepustenie je na mieste

len v tom prípade, ak vzhľadom k účelu trestu a k ďalším okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere
význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený i na slobode povedie riadny život a že neexistuje
pre spoločnosť príliš veľké riziko jeho recidívy. Pozitívna prognóza budúceho chovania odsúdeného je
nutným predpokladom pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.
Táto prognóza musí vyplývať zo zhodnotenia chovania sa odsúdeného počas výkonu trestu a čiastočne

i pred jeho výkonom (predchádzajúce odsúdenia). Význam má i zistenie, aké sociálne podmienky sú
vytvorené pre odsúdeného po jeho prípadnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Celkovo tak inštitútu podmienečného prepustenia možno uviesť, že sa jedná o inštitút mimoriadny, bez
stanovenia povinnosti súdu odsúdenému vyhovieť. Zároveň však treba podotknúť, že to neznamená,

že by súdy mali možnosť ľubovoľného rozhodovania, alebo že by nemali povinnosť svoje rozhodnutie
riadne zdôvodniť.

Cieľom podmienečného prepustenia je motivovať odsúdeného, aby svojím chovaním a plnením svojich
povinností vo výkone trestu preukázal polepšenie. Ak bol dosiaľ vykonanou časťou trestu už dosiahnutý

účel trestu, je ďalší výkon trestu nepotrebný.

Dôležité je v nadväznosti na už uvedené, správne interpretovať podmienky podmienečného prepustenia
uvedené v § 66 a nasl. Tr. zák., ktoré sú dané kumulatívne.Prvou podmienkou je vykonanie určitej vyžadovanej časti trestu. Táto je objektívne ľahko zistiteľná.

Druhou podmienkou je preukázanie polepšenia počas doterajšieho výkonu trestu. Splnenie tejto

podmienky možno posudzovať až od momentu začatia výkonu trestu odňatia slobody a posudzuje
sa do momentu rozhodovania o žiadosti o podmienečné prepustenie. Je nutné reflektovať celý
priebeh výkonu trestu až do momentu rozhodovania o žiadosti. Nie je pritom možné abstrahovať od
skutočnosti, že nástup do výkonu trestu odňatia slobody predstavuje výraznú zmenu v doterajšom
spôsobe života odsúdeného a je potrebné, aby na režim výkonu trestu odňatia slobody aklimatizoval,

pričom aklimatizácia, najmä v počiatkoch, logicky môže spôsobovať určité problémy. Nie je možné
preto mechanicky hodnotiť celý výkon trestu bez zohľadnenia plynutia času a zváženia vývoja chovania
sa odsúdeného, najmä ak je trest uložený v dlhšej výmere. Treba zdôrazniť, že Trestný zákon
vyžaduje preukázanie polepšenia v momente rozhodovania o žiadosti odsúdeného. Ak teda správanie
odsúdeného po nástupe do výkonu trestu vykazuje určité problematické rysy, postupom času sa
však stabilizuje, nepredstavuje to vo väčšine prípadov prekážku pre konštatovanie o polepšení sa

odsúdeného.

Špecifickou okolnosťou, ktorá býva zohľadňovaná pri rezultátoch o polepšení sa odsúdeného, je
prítomnosť jeho kritického postoja k spáchaniu trestnej činnosti a prijatie zodpovednosti, resp.
prítomnosť explicitného priznania sa k spáchaniu skutku, za ktorý bol trest uložený, prípadne absencia

takéhoto priznania. Z ustanovenia § 66 Trestného zákona nevyplýva nutnosť predchádzajúceho sa
priznania k spáchanej trestnej činnosti, ako podmienky na podmienečné prepustenie. Takáto podmienka
nevyplýva ani z judikatúry ústavného súdu, ESĽP, ani z odporúčaní prijatých Radou Európy. Je
potrebné poukázať na to, že ani výkon trestu neznemožňuje odsúdenému využívať mimoriadne
opravné prostriedky, ktorými by mohol dosiahnuť revíziu svojho odsúdenia. Ak by súdy pri rozhodovaní

o naplnení podmienok podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody automaticky
vyžadovali priznanie sa odsúdenému, bolo by mu odňaté právo na určité „výhrady“ k odsúdeniu a
tým minimálne aspoň sčasti i na uplatňovanie mimoriadnych opravných prostriedkov. I určité kritické
výhrady k odsúdeniu (považovanie odsúdenia za viac či menej nespravodlivé) nemusia totiž automaticky
znamenať, že odsúdený trest neprijal, aspoň čiastočne si neuvedomil nesprávnosť svojho konania a

v dôsledku toho nemôže preukázať polepšenie. Tiež je možné poukázať na skutočnosť, že priznanie
sa ku spáchaniu trestného činu je inštitútom trestného práva procesného a preukázanie polepšenia
je inštitútom trestného práva hmotného. Účelom konania o podmienečnom prepustení, ako časti
vykonávacieho konania, preto nemôže byť získanie priznania sa odsúdeného. Iste, medzi kritickým
postojom k vlastnej trestnej činnosti (teda i priznaním sa) a polepšením môže byť a v praxi často i je úzka

obsahová súvislosť, oba inštitúty však nemožno vzájomne zamieňať. Súdy konajúce o podmienečnom
prepustení tak musia zvážiť, do akej miery absencia priznania sa, či existencia určitých výhrad k
odsúdeniu, bránia vysloveniu záveru, že odsúdený preukázal polepšenie.

Treťou podmienkou je prognóza očakávania vedenia riadneho života. Už z povahy veci je samozrejmé,

že sa jedná len o odhad, prognózu zo strany súdu smerom do budúcnosti, pričom súd musí pri svojej
úvahe zohľadniť všetky aktuálne informácie, ktoré má k dispozícii pri rozhodovaní o žiadosti. Nie je
teda vyžadované „stopercentné“ presvedčenie, že odsúdený nespácha v budúcnosti trestnú činnosť,
jedná sa vždy len o pravdepodobnostnú úvahu. Za „vedenie riadneho života“ možno považovať určitý
minimálny rámec, v ktorom spoločnosť považuje od každého občana, aby sa vyvaroval páchania

trestnej činnosti, či opakovaného páchania priestupkov. Vedenie riadneho života môže byť pritom zo
strany rozhodujúceho súdu „poistené“ uložením probačného dohľadu spolu so stanovením určitých
špecifických povinností, či obmedzení. Tieto povinnosti, či obmedzenia by logicky mali vychádzať z
poznania charakteristík a špecifík osobnosti odsúdeného. Prognóza vedenia riadneho života býva vo
väčšine prípadov konštatovaná na základe zistení, že odsúdený má zabezpečené sociálne zázemie,

zamestnanie, udržiaval kontakt s rodinou. Zohľadňuje sa samozrejme i trestná minulosť odsúdeného,
závažnosť aktuálneho odsúdenia a tiež počet jeho prípadných podmienečných prepustení v minulosti.
Samotný faktor trestnej minulosti a závažnosť aktuálneho trestného činu odsúdeného je preto dôležitým,
pri prognóze očakávania vedenia riadneho života, táto prognóza však nemôže byť založená výlučne
a len na jeho trestnej minulosti. Ak by totiž záver súdu o nenaplnení podmienky očakávania vedenia

riadneho života bol založený výlučne a primárne len na okolnostiach a dôvodoch, ktoré hrali úlohu pri
ukladaní samotného trestu odňatia slobody (predchádzajúce odsúdenia, závažnosť trestnej činnosti)
mohlo by prísť k porušeniu zásady zákazu ne bis in idem. Ani trestnú minulosť teda nemožno hodnotiť
mechanicky, bez previazanosti na aktuálne správanie a charakteristiky odsúdeného, i keď samozrejmezhodnotiťjutrebaatovrátaneužprípadnezahladenýchodsúdení.Vprípadepredchádzajúcichodsúdení
je potrebné zohľadniť, aký bol medzi nimi časový odstup a aká bola ich závažnosť (či gradovala atď.).

V danom prípade z písomného hodnotenia i z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa na verejnom
zasadnutí vyplýva, že správanie odsúdeného nie je stabilizované, ani bezproblémové a počas výkonu
trestu sa dostával do konfliktu s príslušníkmi ZVJS, spoluodsúdenými a porušoval interné normy
ústavu, o čom svedčia i disciplinárne postihy. Správanie a chovanie odsúdeného vykazuje určité znaky
stabilizácie až v poslednom období.

Súd prvého stupňa oprel svoj záver o preukázaní polepšenia sa takmer výhradne o skutočnosť, že
odsúdený trpí hyperkinetickou poruchou správania v impulzívnej forme, ktorá v podstate „ovláda“ celé
správanie sa odsúdeného a on nemá možnosti ovplyvňovať svoje konanie vlastnou vôľou. Tu súd
prvého stupňa poukazuje na závery znaleckého posudku znaleckej organizácie Forenza - znalecká
psychiatrická s.r.o. a výsluch znalca T.. N. J.. Znalec sám však vo svojej výpovedi uviedol, že napriek

tomu, že prítomnosť ADHD bola u odsúdeného prítomná pri konfliktných situáciách v ÚVTOS, nemožno
jednoznačne uviesť, že by diagnostikovaná porucha výlučne bránila odsúdenému reagovať inak, ako
reagoval (teda impulzívne). V čase konfliktov totiž na konanie odsúdeného pôsobilo viacero faktorov,
pričom prítomnosť ADHD mohla byť len jedným z faktorov. Súd prvého stupňa tak zjavne preceňuje
vplyv zistenej poruchy na správanie odsúdeného. Napokon duševný stav obvineného a jeho osobnosť

boli znalcami skúmané v predchádzajúcich trestných konaniach a nebolo zistené, že by zistená porucha
správania mala vplyv na jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti. To napokon vyplýva i z ostatného
rozsudku Okresného súdu Košice II., sp. zn. 7T/17/2013.

Krajský súd naopak poukazuje na skutočnosť, že práve to, že odsúdený vedel o svojej poruche a o jej

možných následkoch na svoje správanie ho malo motivovať k tomu, aby sa čo najviac snažil negatívnym
prejavom zamedziť. Skutočnosť, že odsúdený vie svoje správanie korigovať a eliminovať negatívne
prejavy poruchy je nakoniec preukázaná tým, že jeho správanie sa v ostatnom čase pozitívnym smerom
upravilo, čo možno jednoznačne u neho oceniť.

Ak by sme sa stotožnili so záverom súdu prvého stupňa, že zistená porucha „ovláda“ chovanie sa
odsúdeného do tej miery, že nie je schopný negatívne prejavy eliminovať, tak by sa u každého
odsúdeného, ktorý trpí určitou poruchou stalo skúmanie preukázania polepšenia zbytočným, pretože
s poukazom na existenciu určitej poruchy by sa takéto skúmanie paradoxne stalo zbytočným a súd
by kedykoľvek napriek prípadnému negatívnemu hodnoteniu zo strany ÚVTOS mohol (arbitrárne a

nepreskúmateľne) skonštatovať, že preukázanie bolo preukázané. To by sme sa však skutočne dostali
do situácie, kedy by stanovenie akýchkoľvek podmienok na podmienečné prepustenie mohlo stať
zbytočným a súd by právnu úpravu nahradil subjektívnou úvahou.

Problémy odsúdeného pri rešpektovaní ústavného poriadku pritom nemožno pripísať ani adaptačným

problémom po nástupe do výkonu trestu, pretože tento je vo výkone aktuálneho trestu už od roku
2015, pričom problémy stále pretrvávajú ( a ako bolo uvedené nemožno ich pripísať výlučne poruche
správania).

Vzhľadom na uvedené potom možno tiež uviesť, že súd prvého stupňa s poukazom na poruchu

odsúdeného úplne „odignoroval“ existenciu 2 disciplinárnych trestov a účelovo vyzdvihol existujúcu
jednu disciplinárnu odmenu. Práve existencia disciplinárnych trestov však svedčí o skutočnosti, že
resocializácia odsúdeného ešte nebola dovŕšená do tej miery, aby od neho bolo možné očakávať, že
v budúcnosti povedie riadny život. Na druhej strane však krajský súd poukazuje na počínajúci obrat v
správanísaodsúdeného,keďsatotostabilizovaloaodsúdenýjeschopnýpozitívnymsprávanímvytvárať

si podmienky na získanie odmien, čo len svedčí o tom (už napokon uvedenom) že je v zásade schopný
regulovať negatívne vplyvy existujúcej poruchy na svoje správanie.

Krajský súd následne konštatuje, že už vyššie uvedené závery možno vztiahnuť i na skúmanie
schopnosti odsúdeného viesť v budúcnosti riadny život.

Súd prvého stupňa nedostatočne vyhodnotil i predchádzajúce odsúdenia, keď len lakonicky
skonštatoval, že odsúdenému bol ukladaný súhrnný trest a predchádzajúce výroky o trestoch boli
zrušené a preto je vo výkone trestu „iba“ po prvýkrát. Predchádzajúce odsúdenia a tresty preto nemohlimať vplyv na správanie sa odsúdeného. Okresný súd sa však vôbec nevysporiadal s tým, že napriek
uvedenému, je nesporné, že odsúdený bol 5 krát súdne trestaný v relatívne krátkom časovom úseku a
že jeho osobnosť je zrejme kriminálne narušená, čo zrejme má vplyv na posúdenie jeho schopnosti viesť

v budúcnosti riadny život. Práve uvedené v kombinácii s negatívnymi prejavmi v správaní odsúdeného
svedčia o skutočnosti, že zatiaľ ešte nepreukázal potrebné polepšenie a nemožno od neho dôvodne
očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Vo vzťahu k úvahám súdu prvého stupňa o hodnotení rizika sociálneho zlyhania možno čiastočne

prisvedčiť tomu, že nie je vždy výsledky vyplneného formulára podávajú reálny obraz o resocializačnej
prognóze odsúdeného, avšak vzhľadom na uvedené skutočnosti, už závery vyplývajúce z uvedeného
formulára nie sú schopné závažnejšie ovplyvniť úvahy o (ne)splnení materiálnej podmienky na
podmienečné prepustenie.

Sumarizujúc všetky uvedené skutočnosti potom naozaj nezostáva nič iné len konštatovať, že odsúdený

doterajšímvýkontrestuodňatiaslobodyzatiaľeštenepreukázalpolepšenieanemožnoodnehodôvodne
očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Okresný súd preto nepostupoval správne, keď žiadosti odsúdeného vyhovel. Vzhľadom na správanie
sa odsúdeného počas celého doterajšieho výkonu trestu, existenciu nezahladených disciplinárnych

trestov a závery hodnotenia riaditeľa ústavu, možno konštatovať, že odsúdený doterajším výkonom
trestu preukázal polepšenie (i keď pozitívny obrat zrejme už nastáva) a že bude v budúcnosti viesť riadny
život.

Krajský súd sa preto nestotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, že odsúdený aktuálne spĺňa

podmienky na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a preto vyhovel sťažnosti
prokurátora, napadnuté uznesenie zrušil a sám rozhodol tak, že žiadosť odsúdeného zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.