Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/101/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117223537
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117223537.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831
154, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, právne zastúpeného: JUDr. Ján
Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 37927795, proti žalovaným:
X./. V. S., K..: XX.XX.XXXX, O. G. XXX/XX, XXX XX G., X./. Q. S., K..: XX.XX.XXXX, O. G. XXX/XX,
XXX XX G., za účasti osobitného subjektu na strane žalovaných: Občianske združenie VŠEOBECNÁ
OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, o zaplatenie
19.808,70,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej v 2./ rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov

č. k. 16Csp/277/2017-78 zo dňa 13.09.2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o splatnosti prisúdených pohľadávok
a vo výroku o náhrade trov konania.

Sporovým stranám n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v I. výroku uložil
žalovaným v 1./ a 2./ rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 15.928,32 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 20.01.2015 do zaplatenia, všetko v mesačných

splátkach po 200,- Eur vždy k 20. dňu v mesiaci, počnúc mesiacom po právoplatnosti tohto rozsudku
pod následkom straty výhody splátok a v II. výroku žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Zároveň súdu
prvej inštancie v III. výroku rozsudku vyslovil, že žalobca má voči žalovaným nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 60%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku a IV. výrokom vo vzťahu k osobitnému subjektu Občianskemu združenie Všeobecná
ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962, náhradu
trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pôvodný žalobca obchodná spoločnosť Consumer Finance
Holding a.s. sa žalobou zo dňa 13.11.2017 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 19.808,70 Eur
s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 20.01.2015 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým,
že so žalovaným uzavrel 09.09.2013 zmluvu o pôžičke č. 8011840, ktorou poskytol žalovanému
celkovú sumu pôžičky 20.000,- Eur, z ktorej bola uhradená len suma 4.071,68 Eur. Pôvodný žalobca v
dôsledku porušenia povinností žalovaného ohľadom splácania pôžičky tento jeho dlh zosplatnil listom

ku dňu 19.01.2015. Žalovaní sa k žalobe vyjadrili v písomnom podaní z 12.02.2018, pričom uviedli, že
nerozporujú pôžičku peňazí čerpanú od žalobcu, avšak vzhľadom na ich nepriaznivú finančnú situáciu
žiadali o možnosť splácať pohľadávku v pravidelných mesačných splátkach po 100,- Eur pod stratou
výhody splátok.3. Z výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil skutkový stav, že dňa 09.09.2013
uzavrel právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci zmluvu o poskytnutí pôžičky č.

8011840. Touto zmluvou veriteľ poskytol žalovanému pôžičku vo výške 20.000,- Eur, ktorú sa žalovaný
zaviazal uhradiť 120 mesačnými splátkami po 322,27 Eur. Celková suma pôžičky tak predstavovala
37.220,40 Eur. Podľa prehľadu splátok a úhrad (č. l. 11 a nasl.) žalovaní z tejto pôžičky uhradili
4.071,68 Eur. Listom zo dňa 27.11.2014 spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. vyzvala žalovaných
k okamžitej úhrade nedoplatku na splátkach vo výške 1.385,77 Eur, ktoré žiadala uhradiť do 05.01.2015

pod sankciou zosplatnenia. Listom zo dňa 25.01.2015 spoločnosť Consumer Finance Holding a.s.
oznámila a vyhlásila okamžitú splatnosť úveru v celkovej výške 20.805,74 Eur, pričom istina z toho
tvorí 20.633,15 Eur. V priebehu konania sa právnym nástupcom obchodnej spoločnosti Consumer
Finance Holding, a.s. stala obchodná spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s., o čom súd prvej
inštancierozhodoluznesenímč.k.16Csp277/2017-69zodňa16.4.2018.Vpriebehukonaniaobchodná
spoločnosť B. U..W.. (právny nástupca spoločnosti) Consumer Finance Holding a.s.) postúpila zmluvou

ku dňu 21.2.2018 túto pohľadávku spoločnosti Intrum Justitia Slovakia s.r.o., pričom súd túto zmenu
žalobcu pripustil právoplatným uznesením č. k. 16 Csp 277/2017-71 zo dňa 21.05.2018.

4. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 - 4, §
54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len

„OZ“); § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. j/, f/, § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „ZoSÚ“); §
3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka; 232 ods. 1, 2 , 3, 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).

5. Súd prvej inštancie uviedol, že jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa je údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“), pretože uvedený údaj zohľadňuje všetky náklady,
ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti
či nevýhodnosti úveru. Zákonodarca v záujme poskytnutia ochrany slabšej zmluvnej strany v

spotrebiteľskom právnom vzťahu, teda spotrebiteľovi, stanovil prísne obligatórne náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktoré sprísnil aj tým, že pri údaji o RPMN sa podľa vyššie citovanej právnej
úpravy musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet. Je pritom nepochybné, že v zmluve
spomínaný údaj chýba, napriek tomu, že je uvedená hodnota RPMN, čo však v zmysle citovaného
zákonného ustanovenia nepostačuje. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že v predmetnej zmluve

o spotrebiteľskom úvere chýba povinný údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. j/ spočívajúci v uvedení všetkých
predpokladov použitých na výpočet RPMN. Aj keď v tomto prípade je uvedená v zmluve hodnota
RPMN, nie sú v nej uvedené spomínané predpoklady, ktoré boli použité pre jej výpočet. Preto aj táto
absencia spôsobuje fikciu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Ďalej súd prvej inštancie uviedol,
že náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedená v § 9 ods. 2 písm. f/ ako „termín konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru“ je upresnením náležitosti zmluvy upravenej v čl. 10 ods. 2 písm.
c/ tzv. harmonizačnej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách
spotrebiteľskom úvere, ktorá uvádza túto náležitosť ako dĺžku trvania zmluvy o úver. Keďže výklad
tohto ustanovenia môže v praxi vyvolávať pochybnosti súd prvej inštancie zastáva názor, že pokiaľ
v slovenskom právnom poriadku je uvedený aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v §

9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z., nepredstavuje to rozpor so spomínanou smernicou. Súd
zdôraznil, že túto náležitosť nemožno posudzovať zhodne s termínom splatnosti jednotlivých splátok,
ktoré nemusia byť určené konkrétnym dátumom, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi
bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15 zo
dňa 9.11.2016). To vedie k záveru, že počet splátok nemôže predstavovať dĺžku trvania zmluvy ani

podľa spomínanej smernice, keďže počet splátok sa uvádza pri ďalšej náležitosti uvedenej v čl. 10
ods. 2 písm. h/ citovanej smernice. Obe tieto náležitosti teda nie je možné stotožniť a preto termín
konečnej splatnosti úveru je potrebné určiť dátumovo. Podľa názoru súdu prvej inštancie nepostačuje,
ak zmluva o spotrebiteľskom úvere má písomnú formu a ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 129/2010 Z. z. si nemožno vykladať tak, že musia byť kumulatívne splnené podmienky nedostatku

písomnej formy a absencie niektorej z tam vymenovaných náležitostí zmluvy. Citované ustanovenie sa
žiada vykladať tak, že záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je potrebné prijať pri nedostatku
písomnej formy o spotrebiteľskom úvere alebo pri absencii konkrétnych obligatórnych náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Výklad a aplikácia § 11 citovaného zákona musí byť v súlade so zmysloma účelom citovaného zákona. V dôsledku absencie vyššie citovaných obligatórnych náležitosti zmluvy
súd prvej inštancie považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaní by teda mali žalobcovi
vrátiť len sumu poskytnutého úveru t. j. 20.000,- Eur, pričom doposiaľ zaplatili žalobcovi 4.071,68 Eur,

súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi 15.928,32 Eur s príslušenstvom ako je
špecifikované ďalej a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vzhľadom na to, že zmluvný vzťah medzi
účastníkmi vznikol dňa 09.09.2013, preto súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania z istiny vo výške
5,05 % ročne od 20.01.2015, vzhľadom na omeškanie dlžníka.

6. Súčasne súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na žiadosť žalovaných o splatenie prípadného
dlhu v splátkach a vzhľadom na nimi deklarovanú nepriaznivú finančné situáciu (a súhlas žalobcu s
primeranými splátkami), im súd prvej inštancie povolil vzniknutý dlh zaplatiť v 200,- eurových mesačných
splátkach (napriek žalovanými požadovanou výškou splátky po 100,- eur mesačne), pričom súd prvej
inštancie prihliadal na to, že pôvodná splátka bola vo výške 322,27 Eur, čo by pri požadovanej mesačnej
splátke 100,- Eur neúmerne predĺžilo dobu splácania (viac ako 15 rokov). Na druhej strane splátky vo

vyššej výške by existenčne ohrozili nielen žalovaných, ale aj ich rodinu. Súd prvej inštancie pri povolení
splátok prihliadol na to, že žalovaní sú ochotní splácať dlh a tomuto sa nevyhýbajú, preto ustálil mesačnú
splátku na sumu 200,- Eur vždy k 20. dňu v mesiaci, počnúc mesiacom po právoplatnosti tohto rozsudku
pod následkom straty výhody splátok tak, ako je to uvedené v I. výroku rozsudku.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 C.s.p., keď
vychádzajúc z pomeru úspechu strán v konaní vyslovil, že žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 80
%, neúspešný v rozsahu 20 %, preto má žalobca oproti žalovaným nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 60 %, pričom o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku. Vo vzťahu k osobitnému subjektu súd prvej inštancie náhradu trov konania nepriznal, nakoľko

tento v konaní aktívne nevystupoval a žiadne trovy mu ani nevznikli.

8. Proti tomuto rozsudku v rozsahu I. a III. výroku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaná v 2./ rade. Žalovaná považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne v tom, že
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti,

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
preto rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa
názoru žalovanej je napadnutý rozsudok arbitrárny, vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia
veci a nepreskúmateľný pre nedostatočne zistený skutkový stav veci. Súd prvej inštancie sa podľa
názoru žalovanej v napadnutom rozsudku nedostatočne vysporiadal s vyjadreniami žalovaných, s

listinnými dôkazmi a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Uviedla, že žalovaní v konaní nerozporovali pôžičku peňazí poskytnutú právnym predchodcom žalobcu,
avšak poukázali na nepriaznivú finančnú situáciu, ktorá im znemožnila splácať pôžičku v pravidelných
mesačných splátkach. Žalovaná poukazuje na svoj súčasný stav, že medzičasom došlo medzi
žalovanými k rozvodu ich manželstva a žalovanej v 2./ rade bola do osobnej starostlivosti zverená

maloletá dcéra S.. Na žalovanej v 2./ rade ostala celá starostlivosť o rodinu a domácnosť. Zo svojho
mesačného príjmu žalovaná len tak tak dokáže vyžiť a zabezpečiť sebe a dcéram nevyhnuté veci.
Mesačná splátka 200,- Eur, na ktorú ju spolu so žalovaným v 1./ rade zaviazal súd je príliš vysoká a
v súčasnosti je nemožné, aby mohla žalovaná v 2./ rade žalobcovi uhrádzať žalovanú pohľadávku v
mesačných splátkach po 200,- Eur. Súčasne poukázala na to, že žalovaný v 1./ rade od roku 2016 nie

je v pracovnom pomere k žiadnemu zamestnávateľovi. Žalovaný v 1./ rade je spoločníkom a konateľom
spoločnosti V. O. Y., W..Y..R.., ktorá od roku 2015 vykazuje stratu vo výsledku hospodárenia. Na
základe uvádzaných skutočnosti žalovaní nebudú schopní splácať žalobcovi súdom priznanú sumu
15.928,32 Eur v mesačných splátkach po 200,- Eur. Táto splátka je vzhľadom na ich zlú finančnú
situáciu vysoká. Navrhovaná splátka 100,- Eur je úmerná finančnej situácii žalovaných a túto vedia

žalovaní mesačne splácať. Žalovaná konštatuje, že súd nesprávne právne vec posúdil, pretože v
žalovanom prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania. Súd
nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p. pre nepriznanie náhrady
trov konania. Priznaním trov konania je negatívne dotknutá majetková sféra žalovaných, čo bude mať
nepriaznivý dopad na rodinu a deti žalovaných. Súd v napadnutom rozsudku neuviedol, v čom vidí

nedôvodnosť aplikácie § 257 C.s.p. na žalovaný prípad. V danom prípade sa súd vôbec nevysporiadal
s použitím ustanovenia § 257 C.s.p. na žalovaný prípad. Súd totiž nijakým spôsobom nezdôvodnil,
prečo v žalovanom prípade nezobral do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalovaných.
Žalovaná je presvedčená, že v žalovanom prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa a súdprvej inštancie mal aplikovať § 257 C.s.p.. Súd na túto skutočnosť vôbec nereflektoval, čím napadnutý
rozsudok trpí vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Žalovaná poukázala na Nález
Ústavného súdu SR sp. zn.: II. ÚS 250/2011 zo dňa 08.12.2011, podľa ktorého je súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie C.s.p. a súd má podľa
jeho ustanovení dbať na to. aby odôvodnenie rozsudku vo výroku o trovách konania bolo presvedčivé.

Takéto atribúty odôvodnenia v kontexte citovaného nálezu Ústavného súdu SR v napadnutom rozsudku
absentujú. V danom prípade vzhľadom na osobné, sociálne a majetkové pomery žalovaných mal súd
vziať aj na zreteľ možnosť uplatnenia § 257 C.s.p. z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd prvej
inštancie sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal týmito úvahami na strane žalovaných a ani
to právne a skutkovo nezdôvodnil. Navyše prvoinštančný súd daným smerom v konaní ani nevykonal
žiadne dokazovanie, napriek tomu, že na strane žalovaných mohol súd vziať na zreteľ dôvody hodné

osobitného zreteľa. Na základe uvedených skutočností žalovaná v 2./ rade navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaní v 1./ a 2./ rade sú povinní spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 15.928,32 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne
od 20.01.2015 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 100,- Eur vždy k 20. dňu v mesiaci,
počnúc mesiacom po právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom straty výhody splátok a žalobca

nemá nárok na náhradu trov konania voči žalovaným alebo alternatívne, aby zrušil napadnutý rozsudok
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

9. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa strany sporu k podanému odvolaniu žalovanou
v 2./ rade nevyjadrili.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
C.s.p.),oprávnenouosobou(§359C.s.p.),prejednalodvolaniepodanéžalovanouv2./radeapreskúmal
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z

ust. § 379 a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil pojednávanie (§ 385 C.s.p. a contrario) a na tomto
pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Právnym dôsledkom
takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie
(§ 382, § 385 C.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi
podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov,

než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré
sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2
C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom
stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia

podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie
žalovanej v 2./ rade nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne
správne.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Predmetom odvolacieho konania bolo len
posúdenie otázky určenia splatnosti prisúdenej sumy s príslušenstvom. Pri viazanosti rozsahom a

dôvodmi odvolania sa odvolací súd nezaoberal vecnou správnosťou rozsudku súdu prvej inštancie vo
veci samej.

12. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.13. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7
Cdo 7/2010).

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

15. Predmetom odvolacieho konania je lehota na plnenie stanovená v § 232 ods. 3 C.s.p., nazývaná

aj paričná lehota, t.j. lehota stanovená obom žalovaným napadnutým rozsudkom na splnenie uloženej
povinnosti v splátkach po 200,- Eur mesačne, teda napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti
týkajúcej sa povinnosti žalovaných v 1./ a 2./ rade zaplatiť žalobcovi sumu 15.928,32 Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,05% ročne od 20.01.2015 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po
200,- Eur vždy k 20. dňu v mesiaci, počnúc mesiacom po právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom

straty výhody splátok.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pokiaľ ide o odvolaním napadnutú časť rozsudku
o povolení splácania istiny v 200,- Eurových mesačných splátkach až do zaplatenia pod následkami
straty výhody splátok a jeho odôvodnenie, riadne zistil skutkový stav veci, na ktorý aj správne aplikoval

právnepredpisyavoveciajvecnesprávneavsúladesozákonomrozhodol,svojerozhodnutieodôvodnil
riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho
konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a
presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a
len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

17. Podľa ust. § 232, ods. 3 C.s.p., lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd
môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
Podľa ust. § 232, ods. 4 C.s.p., ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky
a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne

inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť
celého plnenia.

18. Ak má súd za to, že v prejednávanom prípade je namieste určiť na plnenie dlhšiu lehotu alebo
určiť, že plnenie sa má uskutočniť v splátkach, táto časť výroku rozhodnutia súdu musí byť podložená

zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že vzhľadom na
povahu prejednávanej veci, na priznaný nárok a osobné pomery účastníkov je vhodné určiť na splnenie
lehotu dlhšiu než tri dni od právoplatnosti rozsudku, alebo určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť
v splátkach. Dôkaznú povinnosť má ten, kto žiada povoliť plnenie v splátkach, v tomto prípade je to
žalovaná.

19. Pokiaľ ide o možnosť súdu stanoviť inú lehotu splatnosti uloženej povinnosti než podľa § 232 ods. 3
prvá veta C.s.p., odvolací súd vo všeobecnosti udáva, že podľa ustálenej súdnej praxe pri úvahe o určení
dlhšej lehoty na splnenie uloženej povinnosti alebo pri určení, že peňažné plnenie sa môže vykonať
v splátkach, je nutné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu; súd musí prihliadnuť na osobné a

majetkovépomerystrán,výškupriznanéhoplnenia,platobnúschopnosťžalovanéhovkonaní,prejavenú
snahu o plnenie záväzku žalovaným, dobu, po ktorej by umožnením vykonania plnenia v splátkach
došlo k zaplateniu prisúdenej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor
veriteľa (čo zohľadní pri výške splátok a podmienkach ich zročnosti) ako aj to, či povolenie plnenia
prisúdenej sumy v splátkach neprimerane nezasiahne do majetkových pomerov veriteľa, pričom súd

môže určiť, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia (§ 232
ods. 4 C.s.p.); súd teda musí lehotu na plnenie určiť tak, aby jej dĺžka nepoprela samotný účel súdneho
konania a v konečnom dôsledku viedla k odstráneniu právnej neistoty medzi stranami; záver súdu osplnení podmienok na určenie dlhšej lehoty na vykonanie plnenia ako tri dni od právoplatnosti rozsudku
musí byť vždy náležite odôvodnený.

20. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaná ako odvolateľka je v obsahu podaného odvolania len všeobecná
v stručnej konštatácii jej osobných a majetkových pomerov, ale bez akéhokoľvek preukázania týchto
tvrdení doložením listinných dôkazov. Žalovaná v odvolaní ani neuviedla relevantné skutočnosti,
okolnosti alebo argumenty, ktoré by tieto odvolacieho dôvody bližšie konkretizovali. Zároveň k odvolaniu
nedoložila ani žiadne listinné dôkazy preukazujúce jej osobné a majetkové pomery, ktoré jej bránia

zaplatiť dlh v uloženej lehote.

21. Prvoinštančný súd v rozhodnutí uviedol dôvody, pre ktoré rozhodol o plnení v splátkach. Žalovaní
vo vyjadrení pred súdom prvej inštancie uviedli, že im finančná situácia neumožňuje, aby bola žalovaná
pohľadávka žalobcu uhradená žalovanými v celej výške. Žalovaní sa vyjadrili, že nechcú zbytočne
navyšovať náklady spojené so žalovanou pohľadávkou v podobe úrokov z omeškania a prípadných

nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky v exekučnom konaní, preto žiadali, aby im súd umožnil
splácať pohľadávku žalobcu v pravidelných mesačných splátkach vo výške 100,- Eur pod stratou výhody
splátok. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o povinnosti žalovaných zaplatiť sumu 15.928,32 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 20.01.2015 do zaplatenia, všetko v mesačných
splátkach po 200,- Eur vždy k 20. dňu v mesiaci, počnúc mesiacom po právoplatnosti tohto rozsudku pod

následkom straty výhody splátok, odôvodnil tvrdeniami žalovaných o ich nepriaznivej finančnej situácií
a prihliadol aj na práva žalobcu. Vzhľadom na všetky okolnosti veci správne konštatoval, že ich návrhu
na splácanie dlhu v splátkach po 100,- Eur mesačne nemohol vyhovieť, pretože by to v porovnaní s
pôvodnou splátkou vo výške 322,27 Eur neúmerne predĺžilo dobu splácania, na druhej strane sa ale
snažil určiť výšku splátky, ktorá by existenčne neohrozila nielen žalovaných, ale aj ich rodinu. Odvolací

súd vo vzťahu k celkovej dobe splácania podotýka, že pri žalovanou navrhovanej výške splátok po
100,- Eur mesačne by žalovaní splácali dlh neprimerane výhodnejšie ako pri samotnom úvere. Pri
takejto splátke by totiž žalovaní splácali svoj dlh žalobcovi vyše 15 rokov, čo je vzhľadom aj na povahu
prejednávanej veci a pomery strán neprimerané s ohľadom na to, že samotný úver mali splácať niečo
vyše 6 rokov.

22. Odvolací súd zastáva názor, že „slabší účastník“, ktorým žalovaná v 2./ rade ako spotrebiteľka
nesporne je, si zaslúži ochranu, keďže sa objektívne ocitla v takej situácii, že by zaplatenie dlhu do troch
dní od právoplatnosti rozhodnutia spolu so žalovaným v 1./ rade bolo pre ňu a jej rodinu devastujúce,
preto súd prvej inštancie správne povolil obom odporcom zaplatiť dlh spoločne a nerozdielne v splátkach

po 200,- Eur mesačne. V prípade nižších odvolateľkou navrhovaných splátok by došlo k uhradeniu istiny
s príslušenstvom po dobu vyše 15 rokov, v priebehu ktorých by narastali úroky z omeškania, čím by
sa jej dlh iba navýšil, čo by bolo aj v rozpore s ústavne garantovanou zásadou rovnosti strán konania,
keďže žalobca by ako veriteľ obdŕžal poskytnuté finančné prostriedky od žalovaných po neúmerne dlhej
dobe. Ako dôležite je však potrebné podotknúť, že dlžník musí mať aj vôľu svoj dlh riešiť a mal by sa

zadlžovať úmerne svojim finančným možnostiam a majetkovým pomerom.

23. Súd prvej inštancie v tomto prípade dostatočne dôsledne vyhodnotil všetky relevantné skutočnosti
pre rozhodnutie o tom, že žalovaní nie sú povinní zaplatiť žalovanú istinu v zákonnej 3 dňovej lehote,
ale umožnil im ju uhrádzať formou splátok. Zohľadnil osobné a majetkové pomery žalovaných, avšak

správne prihliadal aj na pomery žalobcu.

24. Pokiaľ ide o návrh žalovanej, aby sa pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania aplikoval § 257
C.s.p., odvolací súd poznamenáva, že dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu tohto ustanovenia
v predmetnej veci nevzhliadol.

25. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 257C.s.p.výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

26. Rozhodovanie súdu o náhrade trov konania v sporovom konaní vychádza zo zásady úspechu vo veci
(§ 255 C.s.p.), resp. zodpovednosti za zavinenie (§ 256 C.s.p.). To znamená, že strana, ktorá v spore
uspela alebo zastavenie konania nezavinila, má v zásade nárok na náhradu účelne vynaložených trovtohto konania. Tento postup môže súd prelomiť a nepriznať náhradu trov konania, ak sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa (§ 257 C.s.p.).

27. Súd prvej inštancie založil napadnutý výrok o nároku štátu na náhradu trov konania na tom právnom
závere, že s ohľadom na výsledok konania o veci, je zrejmé, že žalobca je úspešnou stranou tohto
konania.

28. Aplikácia citovaného ustanovenia § 257 ods. C.s.p pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza

do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania,
avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom
alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite
odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán
sporu. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery strán sporu, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže

dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom,
a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Prípadné
nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a
jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči
subjektom konania a aby neodporovalo dobrým mravom.

29. Ako už bolo aj vyššie uvedené, tak odvolací súd opätovne podotýka, že odvolateľka je v obsahu
podaného odvolania len všeobecná v stručnej konštatácii jej osobných a majetkových pomerov, ale bez
akéhokoľvek preukázania týchto tvrdení doložením listinných dôkazov. Žalovaná svoje odvolacie dôvody
bližšie nepodložila o ďalšie relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty. K odvolaniu nedoložila

ani žiadne listinné dôkazy preukazujúce jej osobné a majetkové pomery, ktoré odôvodňujú aplikáciu
ustanovenia § 257 C.s.p.

30. Ak odvolateľ v odvolaní neuvedie, aké konkrétne skutočnosti, či aké konkrétne dôkazy by mali
privodiťinýskutkovýzávervoveci,nežhoprijalsúdprvejinštancie,obsahodvolanianieječododôvodov

dostatočným naplnením toho, čo by malo viesť odvolací súd k preskúmaniu rozhodnutia súdu prvej
inštancie z hľadiska jeho opodstatnenosti. Absencia konkrétnej skutočnosti a dôkazov, ktoré by mali byť
spôsobilé privodiť iný skutkový záver vo veci, aký urobil súd prvej inštancie, má vplyv aj na kvalitatívny
rozsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu. Opätovne v tomto smere treba zdôrazniť, že podľa ust. §
380 C.s.p. po stránke kvalitatívnej je odvolací súd pri prieskumnej činnosti zásadne viazaný uplatnenými

odvolacími dôvodmi. Civilné súdne konanie je postavené v zásade na tom, že skutkový základ veci
ustaľuje súd z uplatnených rozhodujúcich skutočností a z označených dôkazov už pred súdom prvej
inštancie.

31. Pokiaľ teda ide o aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. a to zo sociálneho dôvodu, pri ktorom sa

prihliada na osobné, majetkové a iné pomery oboch strán sporu, odvolací súd uvádza, že žalovaná
v 2./ rade nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jej tvrdenia. Ani v spise sa nenachádzajú také
dôkazy, ktoré by tieto tvrdenia preukazovali. Žalovaná v 2./ rade má dôkaznú povinnosť dokladovať
ňou tvrdené osobné a majetkové pomery, ktoré považuje za dôvod hodný osobitného zreteľa. Samotná
skutočnosť, že žalovaná v 2./ rade je rozvedená a ma do starostlivosti zverenú maloletú dcéru a to,

že žalovaný je spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti vykazujúcej v hospodárskom výsledku
stratu, nezakladá dôvod pre použitie § 257 C.s.p..

32. Odvolací súd zdôrazňuje, že k tomu, aby súd nepriznal nárok na náhradu trov konania strane,
ktorá bola v konaní úspešná, je potrebné, aby boli skutočnosti uvádzané ako dôvody hodné osobitného

zreteľa nad mieru všetkých pochybností preukázané, pretože ide o výnimku zo zásady úspechu, ktorá
sa primárne aplikuje v sporových konaniach. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu, ako aj skutočností
uvádzaných v podanom odvolaní, dospel odvolací súd k rovnakému záveru, že súd prvej inštancie
správne priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v uvedenom rozsahu, ako strane, ktorá mala
úspech v konaní, keďže žalovaná v 2./ rade neosvedčil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa.

33. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie
v napadnutom výroku o trovách konania.34. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci,

výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS

50/2004).

35. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

36.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§396ods.1

C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola
skutočnosť, že žalovaná v 2./ rade v odvolacom konaní úspech nemala a nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania a úspešný žalobca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a vychádzajúc
z obsahu spisu mu ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto
odvolací súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2,
posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).