Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, May 23, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/12/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118011797
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118011797.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.

Petra Tobiaša a Mgr. Iva Maruščáka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 23.05.2019, v trestnej veci
obžalovaného Y. L. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/, d/ Tr. zákona a iné, o odvolaní
okresného prokurátora a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T 101/2018
zo dňa 28.01.2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovanému
Y. L. D. Š. D. V. S. Č. N. L. S., nar. XX.XX.XXXX v Y., trvalé bytom Ž.
Č.. XXX, N.. Y., t.č. v ÚVV a ÚVTOS Prešov,

u k l a d á :

Podľa § 188 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, 4 Tr. zákona, § 37 písm. h/ Tr. zákona, § 41 ods.
1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona ho na výkon trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 319 Tr. poriadku zamieta odvolanie obžalovaného Y. L..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného Y. L. za vinného zo zločinu lúpeže
podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a/ Tr.
zák. a ustanovenie § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. v súbehu s prečinom porušovanie domovej slobody
podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. e/ Tr. zák. na tom
skutkovom základe, že

- dňa 18.03.2018 v čase okolo 04.30 hod. nezisteným spôsobom prekonal oplotenie pozemku rodinného
domu v obci Ž. V. Č.. E.. XX, N.. Y., kde využil momentálne otvorených vchodových dverí do domu, do
ktorýchprávevchádzalD.X.,nar.XX.XX.XXXX,bytomŽ.Č..XXX,naktoréhonamierildlhústrelnúzbraň
nezisteného typu a značky, spolu s ním takto vošiel do chodby, kde zbraň namieril aj na tam prítomnéhoS.. T. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ž. Č.. XX, od ktorého pýtal peniaze, kde keď mu D. X. odpovedal,
že žiadne peniaze nemá, chytil do ruky lopatu a zahnal sa ňou na D. X., no následne ju hneď položil,
následne oboch nasmeroval, aby išli do prednej izby, pričom od S.. T. O. stále pýtal peniaze, kde zo stola

v prednej izbe zobral dve 5 (päť) eurové bankovky a potom z miesta ušiel, čím tak S.. T. O. spôsobil
škodu vo výške 10,- Eur, uvedeným spôsobom konal, aj keď videl a vedel o tom, že poškodený S.. T. O.
je osoba vyššieho veku, od ktorej možno očakávať, že bude klásť menší odpor a slabšiu odvetu, čím by
došlo k umocneniu účinku trestného činu zo strany útočníka voči poškodenému, pričom k poškodeniu
zdravia osôb nedošlo.

Za to mu podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., pri existencii poľahčujúcej okolnosti
podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. a existencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr.
zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (siedmich) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. ho na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s

minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podali okresný prokurátor (ten len čo do výroku
o treste) a obžalovaný (a to po vyhlásení napadnutého rozsudku a poučení o opravnom prostriedku,
priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní) odvolania, ktoré obžalovaný prostredníctvom svojho

obhajcu aj písomne odôvodnil.

V dôvodoch obžalovaným podaného odvolania po rekapitulácii výroku napadnutého rozsudku uviedol,
že rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za nesprávne, lebo je nepreskúmateľné, v konaní
došlo k porušeniu základných zásad trestného konania a procesných postupov, teda aj práva na

obhajobu, konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym a neúplným skutkovým
zisteniam a nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie v dôsledku čoho
nesprávne právne posúdil prejednávanú trestnú vec, čím došlo k porušeniu ním citovaných ust. § 2 ods.
1,2,6,7,10,11,12,19 Tr. por., § 270 ods.1 Tr. por., § 271 ods. 2 Tr. por., § 138 Tr. por., § 126 ods. 1 Tr.
por. Preto mal zato, že pokiaľ ho (obžalovaného) súd prvej inštancie uznal za vinného v podstate len

na základe prvotnej výpovede D.. X., ktorý ho mal spoznať ako páchateľa, pričom jeho vierohodnosť
mal potvrdzovať znalecký posudok R.. D.. Z. a na základe DNA nachádzajúcej sa na vonkajšej strane
kukly vydanej svedkyňou K. Q., v súčasnosti T. (po uzavretí manželstva), jeho (súdu prvého stupňa)
rozsudok je nepreskúmateľný, lebo sa vôbec nevysporiadava so zásadnými rozpormi, na ktoré v konaní
poukazoval a ani s dôkazmi svedčiacimi v jeho prospech, najmä s výpoveďou K.. Q. (teraz T.), ktorá

potvrdila, že v čase skutku bol s ňou v posteli v jej rodinnom dome (Župčany 182), teda mu poskytla
alibi. V tejto súvislosti preto sumarizoval podstatné okolnosti, ktoré vyšli v trestnom konaní na základe
vykonaného dokazovania najavo. V prvom rade poprel spáchanie skutku, tvrdil, že nikdy (teda ani v
čase spáchania skutku dňa 18.03.2018 okolo 04:30 hod.) v rodinnom dome poškodeného nebol, až do
vyšetrovania ho nepoznal podľa priezviska, nevedel, kde v obci býva, a že chová puľky, nikdy s ním

ani s puľkami, či inou hydinou neobchodoval. Poukázal na skutočnosť, že svedkyňa K.. Q. (teraz T.)
vo svojej výpovedi dosvedčila jeho tvrdenie, že v čase spáchania skutku (dňa 18.03.2018 okolo 04:30
hod.) boli spolu v jej posteli v jednej miestnosti v jej rodinnom dome, no súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku vôbec neuviedol ako sa s týmto dôkazom v jeho prospech vysporiadal a prečo ho nezohľadnil,
napriek tomu, že vytvára zásadnú pochybnosť o jeho prítomnosti na mieste činu, pritom vierohodnosť

tejto svedkyne spochybňovala znalkyňa D.. Z. len jej vzťahom zamilovanosti k nemu (obžalovanému),
no keď svedkyňa rovnako vypovedala (v jeho prospech) aj na hlavnom pojednávaní dňa 19.11.2018,
kedy už neboli vo vzťahu, už sa ku tomu nevedela relevantne vyjadriť, i keď uviedla, že zmena výpovede
svedkyne by bola pochopiteľná (čo sa však neudialo) a na otázku obhajcu potvrdila, že svedkyňa nebola
skutočne ovplyvňovaná inou osobou, ale že to myslela len hypoteticky z pohľadu osobnosti svedkyne, jej

vtedajšieho psychického stavu a rozpoloženia s tým, že vyšetrenie špecifickej vierohodnosti svedkyne
vo vzťahu ku skutku, ako aj svedkyňou poskytovanému alibi v jeho (obžalovaného) prospech znalkyňa
nevykonala. Namietal ďalej, že znalkyňa ani v jednom prípade skúmaných osôb nezisťovala a ani
sa nevyjadrovala k ich špecifickej vierohodnosti, teda k ich výpovediam vo vzťahu ku konkrétnemu
skutku, ktorý mu (obžalovanému) je kladený za vinu. Vyjadril názor, že pri bližšom skúmaní znaleckých

posudkov a výpovede znalkyne na hlavnom pojednávaní dňa 19.11.2018, najmä po otázkach kladených
obhajobou, možno konštatovať, že väčšina jej záverov prezentovaných v znaleckých posudkoch je
založená viac na jej domnienkach, ako objektívnych zisteniach. V ďalšom odvolateľ namietal, že zo
spáchania skutku ho mala usvedčovať len prvotná výpoveď jediného svedka, a to D.. X., ktorý je podľasprávy o povesti obce, znaleckého posudku R.. D.. Z. č. 11/2018 a čestných prehlásení občanov obce
Ž. notoricky známym alkoholikom, ťažko prispôsobivým, nezamestnaným občanom a osobou, ktorá
je pravidelne na verejnosti vídaná výrazne neupravene a zakaždým pod vplyvom alkoholu, u tohto

svedka bol preukázaný deficit v pamäťovej zložke, podpriemerný intelektuálny výkon, organické zmeny
CNS, ťažká chronická závislosť od alkoholu, a preto bola uňho konštatovaná znížená vierohodnosť.
Považoval preto za absolútne neuveriteľné jeho vyjadrenie v prvotnej jeho výpovedi, že v ten večer u
poškodeného nepožíval alkohol, pritom polícia nezisťovala ráno dňa 18.03.2018 prítomnosť alkoholu
u tohto svedka, i keď už na prvý pohľad je zjavné, že sa jedná o osobu holdujúcu alkoholu a súčasne

nezisťovala, či v čase výsluchu v dňoch 18. až 19.03.2018 nebol pod vplyvom alkoholických nápojov.
Namietal ešte, že tento jediný svedok ho mal okamžite opoznať podľa očí, nosa, hlasu a pohybu
bez toho, aby to akokoľvek bližšie konkretizoval, tzn. bez toho, aby uviedol, čo na jeho očiach, nose,
hlase a pohybe ho malo uistiť v tom, že to je on a nie niekto iný, o to viac ak mal mať páchateľ
na hlave kuklu (na hlavnom pojednávaní dňa 19.12.2018 už uviedol masku), navyše tento svedok
v prípravnom konaní hneď na začiatku jeho výsluchov konaných dňa 18.03.2018 a 19.03.2018 bez

prítomnosti obhajcu (s možnosťou klásť doplňujúce otázky) nevedel konkretizovať na základe akých
špecifických a charakteristických prvkov, ktoré by podrobne opísal, ho (obžalovaného) mal spoznať,
svedoksámudal,ževšetkosaudialonáhle(trvalotoasijednuminútu),páchateľavidelmálo,nahlavnom
pojednávaní dňa 19.12.2018 uviedol, že „za sekundu“, nad ránom, v šoku a zľaknutí, páchateľ mal
kuklu a tmavé oblečenie (hnedú koženku, akú nikdy nevlastnil) a ako aj neskôr sám svedok potvrdil,

išlo o jeho prvý dojem, už pri konfrontácii dňa 18.06.2018 tvrdil, že to nebol on (obžalovaný) a na
hlavnom pojednávaní dňa 19.12.2018 zotrval na zmene výpovede a poprel, aby ho mal opoznať ako
páchateľa, len mu pripadalo, že to je on, vierohodnosť prvotnej výpovede svedka bola teda zásadne
spochybnená, čo súd prvej inštancie nijako nereflektoval. Namietal ďalej, že poškodený pri výsluchu
neopísal podrobne páchateľa, ale len tak, že to mal byť mladý chlapčisko, nižší ako on, v tmavom

oblečení (no on /obžalovaný/ mal večer predtým oblečené modré rifle a červenú mikinu), na hlavnom
pojednávaní dňa 19.12.2018 poškodený udal, že ho (obžalovaného) pozná iba z videnia, neopoznal
ho ako páchateľa, uviedol, že u neho nebol a len iní (najprv D.. X.) povedali, že ide o L.. Poukázal na
skutočnosť, že polícia nenašla a nezaistila žiadnu zbraň, teda ani strelnú zbraň, opisovanú poškodeným
a svedkom D.. X., a to na mieste činu, v jeho okolí, ani uňho, v dome K.. Q., či inde, vzduchová airsoftová

zbraň, ktorú dobrovoľne vydal polícii, bola v skrini v uzamknutom dome jeho otca, do ktorého nemá
prístup (kľúče majú iba susedia bývajúci oproti otcovmu domu), táto zbraň meria cca 100 cm, pričom
poškodený a svedok D.. X. uviedli, že páchateľ mal zbraň o dĺžke približne 25cm, resp. 30 až 35 cm, teda
ich popisu nezodpovedala a zo znaleckého skúmania KEU Košice vyplynulo, že jej technický stav je
nevyhovujúci a nie je spôsobilá streľby. Namietal ešte, že podľa správy obce o povesti poškodeného T..

O.É. zo dňa 20.03.2018 (čiastočne aj podľa záznamov o vyťažovaní osôb) si tento (poškodený) ku sebe
domov často pozýval osoby rómskej národnostnej menšiny a v minulosti nimi bol viackrát okradnutý, a
aj sám poškodený na hlavnom pojednávaní dňa 19.12.2018 potvrdil, že pred časom ho nejaký mladý
chlapčisko poškodil, keď mu zobral tri puľky, za ktoré nezaplatil a utiekol preč na aute so sabinovskou
značkou. Poukázal na výpoveď svedka D.. X., ktorý uviedol, že páchateľ mal pri páchaní trestnej činnosti

poškodenému povedať, že „to má za tie puľky“, pričom orgány činné v trestnom konaní v tomto smere
nevykonali takmer žiadne zisťovania, pritom nepreskúmanie tejto okolnosti (napriek jeho opakovaným
žiadostiam aj pokynu sudcu pre prípravné konanie) náležitým spôsobom a nevykonanie vyšetrovania
aj preverením ďalších možných vyšetrovacích verzií (Rómovia z blízkej osady vo T., B. K., ako iný
páchateľ - mladý chlapec zo Sabinova, ktorý pred časom poškodenému nezaplatil za puľky alebo iné

osoby, ktoré obchodovali s puľkami s poškodeným) považoval odvolateľ za hrubé porušenie ust. § 2 ods.
10 TP. Namietal, že on (obžalovaný) nikdy žiadne puľky nechoval, neobchodoval s nimi a nekupoval
ich od poškodeného, pritom je zjavné, že práve z tohto dôvodu mala byť lúpež vykonaná. Vyčítal
prvostupňovému súdu, že sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal ani touto veľmi dôležitou
okolnosťou,nijakojunevyhodnotil,anisasňounevysporiadal.Poukázaleštenaskutočnosť,žepáchateľ

mal podľa svedka D.. X. a podľa poškodeného tomuto vziať zo stola dve päťeurové bankovky, no tieto
bankovky sa pri jeho (obžalovaného) osobnej prehliadke uňho nenašli, dňa 18.03.2018 (okolo 10:15
hod.) sám prišiel k jeho rodinnému domu Ž. XXX (vzdialenému niekoľko sto metrov od rodinného domu
jeho vtedajšej priateľky), pri ktorom sa nachádzala v motorovom vozidle policajná hliadka a opýtal sa, čo
sa stalo a koho hľadajú v dome jeho otca (Ž. XXX), pričom následne bol ihneď obmedzený na osobnej

slobode, v tejto súvislosti vyjadril názor, že takto sa predsa nespráva človek, ktorý mal „pred chvíľou“
spáchať trestný čin lúpeže. Ďalej namietal, že napriek zásadným rozporom vo výpovedi poškodeného
a svedka D.. X., sa nielen orgány činné v trestnom konaní (ktorým to vyhovovalo) ale ani súd prvej
inštancie, vôbec nezaoberali okolnosťou, čo vlastne, aký druh krytia, mal mať páchateľ na hlave, či kuklu,masku (svedok D.. X.), štrimfľu, pančuchu alebo aj čiapku - prepis telefonického hovoru na telefónne
číslo 158 dňa 18.03.2018 o 04:50 hod. (poškodený). Pokiaľ ide o K.. Q. (teraz T.) vydanú kuklu, v
tejto súvislosti odvolateľ namietal, že táto patrila jej synovi, nenašla sa na mieste činu ani v okolí,

ale dobrovoľne ju z jej domu vydala svedkyňa K.. Q. (teraz T.) a ak má byť nepriamym usvedčujúcim
dôkazomprotinemuprítomnosťzmiešanéhobližšienešpecifikovanéhobiologickéhomateriálu(nešloale
o trichologický materiál - ľudské vlasy a chlpy, ale iný materiál, napr. fragmenty kože) na vonkajšej strane
kukly vydanej K.. Q. (teraz T.), kde nemožno vylúčiť jeho osobu, je potrebné poukázať predovšetkým na
to, že nebolo stotožnené, aby kuklu takéhoto typu, farby a vzhľadu mal na sebe páchateľ. Poukázal na

skutočnosť, že znalec z odboru genetickej analýzy a DNA pri výsluchu potvrdil viacero spôsobov, ako sa
mohla jeho (obžalovaného) DNA dostať, resp. preniesť na kuklu syna K.. Q. (teraz T.), s ktorými v tom
čase žil v spoločnej domácnosti, pričom na základe nedávneho dopytu na svedkyňu bolo zistené, že táto
na žiadosť polície pri vydávaní jeho (obžalovaného) riflí a synovej kukly (str. 9, ods. 3 rozsudku) obidve
tieto veci vzala a držala v jednej ruke, preto sa o seba obtierali, pričom takýmto spôsobom bez pochýb
mohlo dôjsť ku prenosu jeho (obžalovaného) DNA na vonkajšiu stranu kukly s tým, že až následne ich

policajti vložili do samostatných obalov. Za podstatné v tejto súvislosti potom odvolateľ považoval, že
na vnútornej strane kukly sa nenašiel žiadny materiál, ktorý by zodpovedal jeho (obžalovaného) DNA
a na predmetnej kukle sa nenachádzali žiadne DNA profily poškodeného ani svedka D.. X., pričom
je veľký predpoklad, že pri pohybe páchateľa s kuklou v obydlí poškodeného a v blízkosti svedka D..
X. by ku prenosu došlo. Namietal ešte, že ku spáchaniu skutku nemal vôbec žiadny motív, pretože je

otcom 3 maloletých detí, bol riadne zamestnaný, nevedel o tom, že poškodený chová puľky, má finančnú
podporu od otca, ktorý žije a v pracuje v USA, čo potvrdili aj svedkovia, v rozhodnom čase nemal
žiadane záväzky po splatnosti, je preto podľa jeho názoru nepravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie o
motíve na jeho (obžalovaného) strane a o jeho nepriaznivej finančnej situácii v čase spáchania skutku,
pretože toto nevyplýva zo žiadneho dôkazu. Vyčítal ešte prvostupňovému súdu, že napriek rozporom

v záveroch znaleckého posudku č. 8/2018 R.. D.. Z. (ktorá konštatovala, že jeho /obžalovaného/
osobnosť je nezrelá, má priemerný intelektový výkon, zvýšený narcizmus, vidí sa v lepšom svetle,
zistila uňho /obžalovaného/ skrývanie, zatajovanie, nekritičnosť ohľadne požívania alkoholu spojenom
s poruchou psychiky a správania s tým, že pod vplyvom alkoholu je jeho /obžalovaného/ konanie
agresívne s tendenciou sa nebezpečne vyhrážať a manipulovať so zbraňou) v porovnaní so závermi

znaleckého posudku č. 15/2016 Y.. F.. Č. (konštatoval, že nezistil uňho /obžalovaného/ sklony ku
fabulácii, konfabulácii ani ku pseudológii, či javiť sa v lepšom svetle (L-skóre), žiadne známky duševného
ochorenia, agresivita nie je preferovanou črtou jeho povahy, len verbálna vo vzťahu ku exmanželke,
disponuje dostatočným intelektovým potenciálom, všeobecná a špecifická vierohodnosť sú zachované)
s tým, že znalkyňa A. Z. sa na hlavnom pojednávaní dňa 19.11.2018 jednoznačne vyjadrila, že plynutie

času nemôže mať vplyv na jeho osobnosť z hľadiska zmeny jeho správania, či osobnostných prvkov
a pod., nenariadil vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania a jeho (obžalovaného) návrh naň
zamietol. Namietal, že snaha dopátrať sa pravdy by mala byť vždy najdôležitejším atribútom každého
trestného konania a hlavným cieľom činnosti tak orgánov činných v trestnom konaní, ako aj súdov. V
podanom odvolaní ďalej trval na tom, že v jeho prípade mu mal prvostupňový súd umožniť vykonanie

jeho vyšetrenia na polygrafe (psychofyziologické overovanie pravdovravnosti) v KEU Bratislava na
jeho náklady za účelom preverenia a potvrdenia jeho svedectva a jeho neviny, avšak orgány činné
v trestnom konaní ale ani súd prvej inštancie mu to neumožnili a jeho návrh opakovane zamietli. Po
citácii ust. § 119 ods. 2 Tr. por. poukázal na to, že polygrafické vyšetrenie sa považuje za jednu z
metód skúmania vierohodnosti osoby znalcom psychológom, ide aj o kriminalistickú metódu, ale používa

sa aj pri služobných hodnoteniach a personálnych posudkoch, či pri overovaní páchania protiprávnej
činnosti príslušníkov v polícii, armáde alebo iných bezpečnostných zložkách. Vyjadril názor, že je možné
v tomto smere posunúť aj rozhodovaciu prax súdov, ktoré štandardne nepovažujú takéto vyšetrenie
a jeho výstupy za dôkaz prípustný v trestnom konaní, pritom v súčasnej dobe po rokoch výskumu a
zdokonaľovania dokáže polygraf zaznamenať až osem prejavov fyziologických zmien odohrávajúcich

sa v organizme vyšetrovanej osoby. Následne odkázal na odbornú literatúru, citujúc z nej vybrané časti,
ktorá tento jeho záver potvrdzuje a dopĺňa, a to „GILLERNOVÁ, I., KOUKALOVÁ, H. a kol. Vybrané
kapitoly z kriminalistické psychologie. Praha: Karolinum, 2006“, „MAREK, S. Polygrafické vyšetrení a
některé možnosti jeho využití v procesu vyšetrování. Čs. Kriminalistika.1976, č. 4, str. 301 a nasl.“ Ďalej
uviedol, že aj keď si je vedomý problematickosti a prípustnosti takéhoto dôkazu, ako je vyšetrenie na

polygrafe, zabezpečil na svoje náklady (1.000 Eur - pôžička od jeho otca) vyšetrenie svedkyne K.. Q.
(teraz T.) na polygrafe u certifikovaného subjektu - Argo-A Security EU s.r.o., Košice vykonané v súlade
s požiadavkami a štandardami Medzinárodnej ligy polygrafológov (ILPE) a v súlade so zákonmi SR,
pričom súčasne aj zrekapituloval jeho výsledky so záverom, že svedkyňa K. Q. hovorila pravdu, keďodpovedala na položené tri otázky, čím bolo potvrdené jeho alibi, teda, že sa v čase skutku nachádzal
pri svedkyni a nemohol sa trestných činov kladených mu za vinu dopustiť. Namietal ďalej, že súd prvej
inštancie porušil procesný postup, keď nevykonal na hlavnom pojednávaní zaistený vecný dôkaz -

kuklu syna svedkyne K.. Q. (teraz T.), hoci sa o tento dôkaz opiera v napadnutom rozsudku, ak takýto
dôkaz nebol vykonaný, nie je možné vôbec na neho prihliadať a následne ani na závery znaleckého
skúmania takejto kukly (i keď tieto nič v jeho /obžalovaného/ neprospech nedokazujú). Vyčítal ešte
orgánom činným v trestnom konaní ako aj súdu prvého stupňa, že rovnako tak nebola kukla spolu s
podobnými vecami predložená na opoznanie (rekogníciu) poškodenému ani svedkovi D.. X., potom ako

by túto vec podrobne opísali, vôbec sa nezisťovalo, či sa jednalo čo i len o podobnú kryciu vec, ktorú
mal mať na tvári páchateľ. Namietal ďalej, že súd prvej inštancie neprotokoloval dôsledne vyjadrenia
jeho a svedkov, ako to vyplýva zo zvukových záznamov hlavného pojednávania (napr. jeho výpoveď,
čas 13:08 min., výpoveď K.. Q., str. 8, ods. 3 zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 19.11.2018
týkajúca sa jeho /obžalovaného/ alibi, výpoveď poškodeného, čas 58:11 min. týkajúca sa páchateľa,
výpoveď svedka D.. X., čas 10:26 min. a nasl. týkajúca sa jeho /obžalovaného/ a moriek), ktoré v

plnom znení dávajú iný kontext, ako to bolo protokolované. Vyjadril názor, že napriek významnej skupine
dôkazov preukazujúcich jeho nevinu a podstatnému spochybneniu dôkazu, ktorý ho má usvedčovať, súd
prvej inštancie absolútne poprel zmysel a podstatu zásady „in dubio pro reo“, keď nezohľadnil žiadne
pochybnosti v jeho prospech. Zdôraznil, že je nevinný a nedopustil sa žiadneho trestného činu a s
poukazom na základnú zásadu trestného konania „in dubio pro reo“ („v pochybnostiach v prospech veci

a obžalovaného“), je podľa jeho (obžalovaného) názoru nutné konštatovať, že v tomto trestnom konaní
nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že sa dopustil akéhokoľvek trestného činu, preto by
mal byť spod obžaloby prokurátora oslobodený. Navrhol preto, aby odvolací súd odvolaním napadnutý
rozsudok podľa § 321 Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci sám rozhodol tak, že ho spod
obžaloby oslobodí podľa § 285 písm. c) Tr. por., lebo nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Po rozhodnutí Krajského súdu v Prešove v rámci sťažnostného konania o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu v reakcii na odôvodenie tohto uznesenia (sp. zn. 8 Tos/7/2019 zo dňa 06.03.2019)
svoje odvolanie doplnil o ďalšiu argumentáciu. Opätovne, rozšíriac už uvedené, trval na tom, že znalec
R.. I.. J.. E. síce pripustil, že na praných veciach neboli DNA analýzy úspešné, čo podľa neho ale

nevylučuje úplne zachovanie DNA stopy po vypratí (ako konštatuje sťažnostný súd), zároveň znalec
potvrdil možnosť iných spôsobov prenosu DNA materiálu na kuklu a tieto jeho závery boli ignorované,
resp. ich sťažnostný súd dokonca považoval za vylúčené (len z výpovede svedkyne K.. Q., že kukla bola
odložená), čo ale nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ide vyslovene o domnienky a hypotézy. V
tejto súvislosti uviedol, že sú, podľa jeho (obžalovaného) názoru, splnené podmienky, aby odvolací súd

v odvolacom konaní doplnil výsluch svedkyne (K. T., predtým KN., F. X, XXX XX Y.) o túto podstatnú
okolnosť, o ktorú súd prvej inštancie opiera záver o jeho vine. Namietal, že súd prvej inštancie sa
rovnako nijako nevysporiadal s jeho výhradami smerujúcimi ku vedeniu a spôsobu psychologického
vyšetrenia znalkyňou. Tiež rozvinul úvahy, že ani jeho prípadné (znalkyňou tvrdené údajné) násilné
sklony, ktoré ale boli potvrdené len vo vzťahu a voči jeho bývalej manželke (v 2 prípadoch po požití

alkoholu a vyprovokovaní z jej strany), napokon nepotvrdzujú priebeh skutku, keďže podľa jeho opisu zo
strany poškodeného a svedka D.. X., ku žiadnemu násiliu voči ním zo strany páchateľa predsa nedošlo.
Považoval za obyčajné dohady, fikcie a domnienky, že by existencia jeho nedostatočného finančného
zabezpečenia v kontexte tvrdených násilných sklonov mala viesť a neodradiť ho od násilného konania
pre získanie cudzích peňazí, ak by mal kedykoľvek akúkoľvek potrebu získania cudzích peňazí, mal

oveľa jednoduchšiu, sofistikovanejšiu, nenásilnú a rýchlejšiu cestu ako ich získať, a to napr. z tržby v
práci a práve aj tieto skutočnosti, podľa jeho (obžalovaného) názoru i keď obžalobu nevylučujú, ale
ju podstatne spochybňujú. V tejto súvislosti poukázal aj na podľa neho relevantnú judikatúru súdnej
praxe, a to rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 To 114/2015 z 10.03.2016; R 12/1987; R
38/1970; R 38/1968, tiež R 29/1971 vo vzťahu k použitiu jednej zo základných zásad Trestného poriadku

a to zásady „ in dubio pro reo“ - v pochybnosti v prospech páchateľa, ktorá mala byť v jeho prípade
aplikovaná. Opätovne zdôraznil, že je nevinný a nedopustil sa žiadneho trestného činu, preto by mal byť
spod obžaloby prokurátora oslobodený.

Okresnýprokurátorvdôvodochnímpodanéhoodvolaniaporekapituláciivýrokuodvolanímnapadnutého

rozsudku uviedol, že v danom prípade pri určovaní výmery trestu obžalovanému neboli splnené
podmienky pre priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zák., teda, že obžalovaný viedol
pred spáchaním trestného činu riadny život, nakoľko obžalovaný bol už v minulosti odsúdený za trestný
čin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. zák., ktorého sa dopustilvoči blízkej osobe, svojej bývalej manželke, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6
(šesť) mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnou dobou 1 (jedného) roka a 6
(šiestich) mesiacov do 16.03.2016, prepadnutie veci, ochranné liečenie protialkoholické, ambulantnou

formou, ktoré vykonal dňa 13.02.2016, pritom takto priznaná poľahčujúca okolnosť mala potom vplyv aj
na výmeru uloženého trestu obžalovanému, ktorý odvolateľ považoval za neprimerane nízky. Poukázal
na to, že podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. je možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody vo výmere sedem
až dvanásť rokov a keďže obžalovaný spáchal dva trestné činy bol mu ukladaný úhrnný trest podľa § 41
ods. 1 Tr. zák., pritom obžalovaný sa ku skutku nepriznal, o tom, že nerešpektuje zákon svedčia aj jeho

záznamy v Ústrednej evidencii priestupkov MV SR, kde má pätnásť záznamov, naposledy bol uznaný
vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. I) Zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a bola
mu uložená pokuta vo výške 20,- Eur, okrem iného z evidencie priestupkov ďalej vyplýva, že obžalovaný
sa v roku 2014 a 2015 dopustil voči svojej manželke Y. L. priestupku proti občianskemu spolunažívaniu
podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, pričom v jednom z prípadov sa jej mal
vyhrážať, že jej odreže hlavu. Vzhľadom na to, že obžalovanému nemala byť, podľa názoru odvolateľa,

priznaná už spomínaná poľahčujúca okolnosť, s prihliadnutím na spôsob spáchania činu a na to, že trest
mal byť ukladaný za použitia ust. § 38 ods. 4 Tr. zák. je trest uložený obžalovanému neprimerane nízky,
a preto navrhol, aby krajský súd rozsudok Okresného súdu Prešov s poukazom na ust. § 321 ods. 1
písm. e) Trestného poriadku zrušil a vo veci sám rozhodol, alebo vec vrátil na prejednanie a rozhodnutie
súdu prvého stupňa.

Na základe takto podaných odvolaní postupoval krajský súd v intenciách ust. § 317 ods. 1 Tr. por., podľa
ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316
ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia
podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré

neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Tr. por. a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo pred súdom prvého stupňa v zásade vykonané dokazovanie v takom
rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné.

Krajský súd však s ohľadom na námietky obžalovaného považoval za potrebné doplniť dokazovanie a za
tým účelom postupom podľa § 270 ods. 1 Tr. por. predložil stranám v konaní, teda obžalovanému, jeho
obhajcovi ako aj prokurátorovi vecný dôkaz, a to čiernu kuklu, ktorá bola pre účely trestného konania
vydaná svedkyňou K. Q., teraz T., a na ktorej bol zaistený zmiešaný biologický materiál DNA dvoch
osôb, ktorého pôvodcom bol aj obžalovaný.

Prvostupňový súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v ust. § 2 ods. 12 Tr. por. a takýmto
postupom dospel v zásade k správnym skutkovým záverom.

Na podklade vykonaného dokazovania potom dospel krajský súd k záveru, že dokazovanie v predmetnej

veci bolo vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, kde takto produkované dôkazy
potom vytvorili zákonný podklad pre riadne ustálenie skutkového stavu v posudzovanej veci v rozsahu
potrebnom pre meritórne rozhodnutie.

Súd prvého stupňa zhromaždené dôkazy v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku v súlade s

ust. § 168 ods. 1 Tr. por. podrobne rozviedol, uviedol, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré
dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky
vykonaného dokazovania za pochybné a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä
tých, ktoré si vzájomne odporovali, z písomných dôvodov, podrobne rozpísaných, je zrejmé, ako sa
vysporiadal s obhajobou obžalovaného i tvrdeniami jednotlivých svedkov vo vzťahu k žalovanému

skutku.

Vzhľadom na uvedené krajský súd preto nepovažoval za potrebné všetky dôkazy opätovne jednotlivo
opakovať, ale v ďalšom postupe sa pri ich hodnotení sústredil len na tie, ktoré sú podstatné pre
vymedzenie skutkových okolností rozhodných pre právne posúdenie konania obžalovaného, a to v

rozsahu reakcie na odvolacie námietky obžalovaného a okresného prokurátora.Súčasne platí, že časť obsahu odvolacích námietok obžalovaného už bola prednesená v priebehu
dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa vyčerpávajúcim spôsobom v odôvodnení
napadnutého rozsudku vysporiadal, a preto si jeho argumentáciu v tomto rozsahu osvojil aj krajský súd.

V súhrne je teda možné z obsahu odvolacích námietok obžalovaného uzavrieť, že namieta rozsah
vykonaného dokazovania, ktoré navrhoval doplniť, a súčasne dôkazy, z ktorých aj časť považoval za
procesne neúčinné, hodnotil zo svojho pohľadu a vo svoj prospech, keďže podľa jeho názoru súd prvého
stupňa skutkový stav nezistil náležite v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, existujúce pochybnosti o

skutkových zisteniach, podľa jeho názoru, nezohľadnil a takto neúplne zistený skutkový stav potom
nesprávne právne posúdil, keďže v danom prípade boli, podľa názoru odvolateľa, splnené podmienky
pre použitie zásady „ in dubio pro reo“ v pochybnosti v prospech páchateľa a tým aj pre jeho oslobodenie
z pod obžaloby.

V podstate namietal, že ak bol uznaný vinným zo žalovaného trestného činu len na základe prvotnej

výpovede svedka D. X., ktorý ho mal spoznať ako páchateľa, a jeho vierohodnosť mal potvrdzovať
znalecký posudok znalkyne R.. D.. Z. a taktiež na podklade DNA nachádzajúcej sa na vonkajšej strane
kukly vydanej svedkyňou K. Q. (teraz T.), tak potom je rozsudok, podľa jeho názoru nepreskúmateľný,
lebo súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal so zásadnými rozpormi, na ktoré v konaní poukázal, a
ktoré tieto dôkazy spochybňujú a nevysporiadal sa ani s dôkazmi svedčiacimi v jeho prospech, najmä

s výpoveďou K.. Q. (teraz T.), ktorá potvrdila, že v čase rozhodnom s ňou spal v jednej miestnosti, v jej
rodinnom dome, kde v tom čase bývali.

Obžalovaný v tejto súvislosti v prvom rade spochybňoval dôveryhodnosť výpovede svedka D. X., jeho
uja (dokonca krstného) ktorý ho mal, ako priamy svedok lúpežného prepadnutia, označiť za páchateľa

tohto činu odkazujúc predovšetkým na znaleckým posudkom z odboru psychológie č. 11/2018 znalkyne
R..D..Z.preukázanýdeficitvpamäťovejzložkemenovanéhosvedka,podpriemernýintelektuálnyvýkon,
organickézmenyCNSsozníženouvierohodnosťou,okremtohocelkovoosobumenovanéhoakosvedka
považoval odvolateľ za nedôveryhodnú, a to tiež vzhľadom na jeho nadmerné požívanie alkoholických
nápojov, spôsob akým menil svoje výpovede, a tiež na podklade tej skutočnosti, že svedok neoznačil na

základe akých znakov ho mal okamžite opoznať ako páchateľa stíhaného trestného činu.

Záver o vierohodnosti výpovede svedka D. X., keďže tento už v priebehu prípravného konania (v rámci
konfrontácie) a potom aj na hlavnom pojednávaní si už nebol 100 % istý, či ako páchateľa opoznal svojho
synovca Y. L., pričom napokon tvrdil, že to ani nepovedal, že to bol on, rovnako ako súd prvého stupňa,

aj krajský súd okrem iného opiera o závery znaleckého posudku č. 11/2018 znalkyne R.. D. Z., a jej
výpoveď na hlavnom pojednávaní dňa 09.11.2018.

Znalkyňa totižto zistila, že menovaný svedok je schopný správne vnímať, zapamätať si a reprodukovať
prežitéudalosti,bolsícezistenýdeficitvzložkenovopamäti,čosamôžeprejaviťmiernymznepresnením

nových spomienok, avšak znalkyňa v tejto súvislosti na hlavnom pojednávaní vysvetlila vplyv tohto
deficitu na reprodukciu prežitého tým, že v reprodukcii prežitého nepovie úplne všetko, neuvedie
presne detaily, no staro pamäť je však uchovaná, čo mu umožňuje spoznávať veci a osoby, ktoré
pozná dlhodobo. Pokiaľ aj bola čiastočne zistená znížená vierohodnosť svedka v dôsledku zistených
organických zmien CNS, v tejto súvislosti však zistená snaha javiť sa v lepšom svetle sa týkala hlavne

nekritičnosti a bagatelizovania závislosti od alkoholu. Snahu svedka poškodiť obžalovanému nezistila
a v jeho prežívaní a správaní nezistila známky ujmy, ktoré by vznikli konaním obžalovaného, a preto s
vysokou mierou pravdepodobnosti svedok uvádzal vo svojej výpovedi prežité udalosti a jeho prvotná
výpoveď nebola ovplyvnená inou osobou. Potvrdila, že už počas vyšetrenia jej hovoril, že ostatní v
krčme mu hovoria, že to nebol on, ale jej tvrdil, že on ho spoznal, preto si myslí, že ak to bol jeho

synovec, ktorého pozná dlho, mohol by ho spoznať, ako mal uviesť aj podľa hlasu, či gest. Na hlavnom
pojednávanítieždoplnila,žepokiaľjehovýpoveďnebolaovplyvnenáinouosobouvovzťahukopoznaniu
obžalovaného, to znamená, že ak neexistovali dôvody k tomu, že ho mal niekto alebo niečo ovplyvniť,
aby vypovedal proti obžalovanému, tak jeho následné vyjadrenia, že mu v krčme hovorili, že to nebol
obžalovaný, že to zle videl, je už možné považovať za skutočnosť, ktorá mohla mať tiež vplyv na jeho

následné výpovede.

S ohľadom na vyššie uvedené vo vzťahu k prvotným výpovediam svedka D.. X., a to najmä z 19.03.2018
po vznesení obvinenia obžalovanému, je potrebné konštatovať, že v priebehu konania nebola zistenážiadna motivácia u svedka bezdôvodne označiť obžalovaného za páchateľa činu, ani to, aby bol mal voči
obžalovanému dôvod pomstiť sa za niečo, respektíve, aby bol niekým navedený na takúto výpoveď. Je
potrebné zvýrazniť, že až do výpovede v rámci konfrontácie medzi ním a obžalovaným dňa 18.06.2018,

kedyalevúvodeeštepotvrdil,ževodveráchdomupoškodenéhozozbraňoustálobžalovaný,menovaný
svedok opakovane a konštante tvrdil, že páchateľa ihneď poznal ako svojho synovca Y. L., lebo ten mal
síce čiernu kuklu, ale bolo mu vidno oči a nos a poznal aj jeho hlas. Tak to aj opísal cca dva dni po skutku
synovcovi poškodeného D. O., pri ktorom tiež doplnil, že synovca spoznal podľa hlasu a videl mu celú
tvár aj keď mal kuklu. Aj z prepisu audiozáznamu telefonického oznámenia na operačné stredisko KR

PZ Prešov v čase o 04.50 hod. oznamovateľa S.. T. O. okrem iného vyplýva, že ich mal prepadnúť taký
mladý, čo ho poznajú a mal aj čiapku.

Navyše, z obsahu spisu ďalej plynie, ako to už bolo vyššie naznačené, že svedok D.. X. je príbuzným
obžalovaného, dlhodobo ho pozná, dokonca spolu v minulosti istý čas žili v jednom dome, preto súčasný
deficit novopamäte, ako to vyplýva z už spomínaného znaleckého dokazovania z odboru psychológia

mu nebránil opoznať obžalovaného, ktorého dlhodobo, dobre pozná.

Pri opise, ako malo dôjsť k prepadnutiu, akým spôsobom mal páchateľ vojsť do domu, ako sa potom
správal, čo ho sa domáhal a akým spôsobom, čo si vzal a odkiaľ, v akej hodnote, ako dom opustil, ako sa
im podarilo z domu dostať a zavolať políciu, vypovedal svedok D.. X. rovnako na hlavnom pojednávaní,

a to aj potom, čo už si nebol 100% istý, že páchateľom bol práve obžalovaný, keď tvrdil, že on si na
začiatku myslel, že to bol on, zdalo samu, že to bol on, no on nepovedal, že to bol L..

Hore uvedené zistenia vo svojom súhrne a neschopnosť menovaného svedka, respektíve vôbec jeho
neochota, aj napriek snahe súdu prvého stupňa, zrozumiteľne bližšie vysvetliť, prečo zásadne zmenil

svoju výpoveď k osobe páchateľa, viedli aj krajský súd k záveru rovnako ako súd prvého stupňa, že
výpoveď svedka D.. X. zo dňa 19.03.2018, v ktorej za páchateľa stíhaného trestného činu označil
obžalovaného, je možné bez rozumných a dôvodných pochybností označiť za výpoveď dôveryhodnú,
kedy bezprostredne v blízkej časovej súvislosti od skutku, kedy si ešte najlepšie pamätal, opísal, čo
zažil a videl.

Napokon aj svedok poškodený S.. T. O., aj keď obsah jeho výpovede bol zjavne poznačený tým, že v
jeho osobe ide o degradovanou osobnosť so začínajúcou demenciou, avšak aj tento svedok na hlavnom
pojednávaní zopakoval, že páchateľa poznal jeho kamarát, ktorý sa oňho v tom čase staral, a to D.. X.,
lebo to bol ten čo ho pozná, čo z ním býva v jeho dome.

Pokiaľ obžalovaný opakovane namietal, že na usvedčujúcu výpoveď svedka D. X. zo dňa 19.03.2018
nie je možné prihliadať, lebo z prihliadnutím na jeho závislosť od požívania alkoholu, a nie len jeho
ale aj poškodeného S.. T.. O., títo museli byť určite v čase prepadnutia pod jeho vplyvom a určite aj v
čase prvotných výsluchov, krajský súd musí konštatovať, že aj táto námietka nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, keďže žiadny takýto dôkaz nebol produkovaný. Z obsahu spisu nijakým spôsobom
nevyplýva, že by vypočúvajúcim príslušníkom policajného zboru sa svedok D.. X. a poškodený javili
pod vplyvom alkoholu, a preto by považovali za potrebné pristúpiť k preverovaniu tejto skutočnosti. Na
jednej strane je neprípustné, aby orgány činné v trestnom konaní vykonávali úkon trestného konania,
a to výsluch svedka za situácie, ak by bol pod vplyvom omamných, či psychotropných látok. Na strane

druhej,podľaustálenejsúdnejpraxe,zákonnosťasprávnosťpostupuorgánovčinnýchvtrestnomkonaní
sa predpokladá, pokiaľ nie je preukázaný opak, pričom opak v tejto súvislosti v prejednávanej veci
preukázaný nebol.

Obžalovaný ďalej v súvislosti z výsluchom D.. X. zo dňa 19.03.2018 tiež opakovane namietal, že už dňa

19.03.2018 si mal zvoliť obhajcu, ktorý však nebol prítomný pri výsluchu tohto rozhodujúceho svedka
v spomínaný deň.

V reakcii na uvedenú námietku obžalovaného krajský súd z obsahu spisu zistil, že obžalovaný síce
dňa 19.03.2018 skutočne splnomocnil na svoju obhajobu v tejto veci advokáta JUDr. Dušana Remetu,

no uvedená plná moc na čl. 6, bola osobne predložená (oznámená) Odboru kriminálnej polície OR
PZ v Prešove až dňa 22.03.2018, pritom podľa § 36 ods. 5 Tr. por. účinky zastupovania obhajcom
nastávajú okamihom doručenia splnomocnenia alebo opatrenia o ustanovení obhajcu konajúcemu
orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu.Rovnako rozhodujúcim dôkazom, pre usvedčenie obžalovaného zo žalovanej trestnej činnosti, je čierna
kukla, ktorá bola pre účely trestného konania vydaná svedkyňou K. Q. (teraz T.), a na ktorej bol zaistený

zmiešaný biologický materiál dvoch osôb, ktorého pôvodcom bol aj obžalovaný.

V prvom rade obžalovaný k tomuto dôkazu namietal, že na hlavnom pojednávaní nebol vykonaný
zaistený vecný dôkaz, a to kukla syna svedkyne K.. Q. (teraz T.), a preto nie je možné vôbec na neho
prihliadať, v dôsledku čoho potom nie je možné prihliadať ani na závery znaleckého skúmania takejto

kukly a rovnako tak namietal, že spomínaná kukla nebola spolu s podobnými vecami predložená na
opoznanie (rekogníciu) poškodenému ani svedkovi D.. X., potom ako by vec podrobne opísali.

Krajský súd k uvedenému z obsahu spisu zistil, že na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28.01.2019
v prítomnosti obžalovaného a jeho obhajcu postupom podľa § 269 Tr. poriadku, bola okrem iného
prečítaná, ako listinný dôkaz, zápisnica o vydaní veci a z veci vyhotovená fotodokumentácia na čl.

248-251, ktorou bola zdokumentovaná na dvoch fotografiách predmetná kukla, pričom k vykonanému
dôkazu sa obžalovaný ani obhajca bližšie nevyjadrili. Uvedená kukla je pritom aj doposiaľ „in natura“ ako
dôkaz súčasťou na vec sa vzťahujúceho trestného spisu. Krajský súd potom aj v reakcii na námietky
obžalovaného, ako už bolo skôr uvedené, v rámci dokazovania na verejnom zasadnutí za tým účelom
dokazovanie doplnil a podľa § 270 ods. 1 Tr. por. uvedenú kuklu ako vecný dôkaz predložil stranám

v konaní na oboznámenie, pričom obžalovaný opätovne zotrval na tom, že túto kuklu nikdy predtým
nevidel, iba na fotkách pri oboznamovaní sa z výsledkami vyšetrovania.

K námietke, že kukla nebola predložená poškodenému S.. T.. O., resp. D.. X. na opoznanie, krajský
súd zistil, že svedok D.. X. opakovane, ako to bude bližšie vysvetlené neskôr, uvedenú kuklu vo svojich

výpovediach opísal rovnako, pričom jej opis zodpovedá kukle, ktorá bola zaistená pre účely trestného
konania, pričom zároveň bola na nej zistená DNA obžalovaného, preto aj krajský súd takýto rozsah
dokazovania za účelom preukázania, že išlo o vec, ktorú obžalovaný pri spáchaní trestného činu použil,
za dostatočný a nepovažoval za potrebné dopĺňať ho ešte aj o jej opoznávanie svedkami, čo považoval
z tohto uhla pohľadu za nadbytočné.

K samotnému znaleckému posudku Kriminalisticko - expertízneho ústavu PZ v Košiciach je potrebné
zdôrazniť, že obžalovaný závery znaleckého dokazovania realizovaného R.. I.. J. E., že na vonkajšej
strane kukly bol zistený zmiešaný profil DNA, dvoch osôb, ktorý vznikol zo stôp slín a fragmentov kože,
kde jedným z pôvodcov DNA bol obžalovaný, v podstate nenamietal, od začiatku však namietal to, ako

sa mohla jeho DNA dostať na kuklu, ak on s touto kuklou nikdy neprišiel do styku a už vôbec, aby ju
mal na hlave. Argumentoval vyjadrením znalca, že fragmenty kože, či slín sa mohli preniesť na kuklu
aj pri bežnom styku s jeho osobnými vecami, oblečením, keďže v tom čase žil v spoločnej domácnosti
so svedkyňou K. Q., čomu zodpovedá aj zistenie, že sa jeho DNA našla na vonkajšej strane kukly a nie
na vnútornej, ak ju mal použiť.

V nadväznosti na uvedené krajský súd uvádza, že v prvom rade je potrebné zvýrazniť, že po fyzickom
obhliadnutí predmetnej kukly (na verejnom zasadnutí stranami v konaní, včítane obžalovaného) je
zrejmé, že táto je tzv. obojstranne použiteľná, čiže je ju možné použiť, pri nasadení na hlavu, či už z
vnútornej alebo vonkajšej strany, pričom svedok D.. X. ju opísal ako čiernu kuklu, cez ktorú bolo vidno

oči a nos obžalovaného, preto je bez významu, či sa zmiešaný biologický materiál našiel na vonkajšej
či vnútornej strane kukly, keďže si ju obžalovaný mohol nasadiť aj opačne tak, že mal vonkajšiu stranu
kukly na tvári, ide pritom o tzv. motokársku kuklu pod prilbu pre motokáry, z veľkým otvorom pre oči a
nos, pokrývajúcu zostávajúcu časť tváre, hlavy resp. zadnú časť hlavy.

Potom rozhodujúcou skutočnosť, ktorá vyplýva z opisu vzhľadu kukly svedkom D.. X., ktorý tvrdil, že
bola čierna a bolo mu vidno oči a nos, je, že uvedený opis kukly zodpovedá kukle vydanej svedkyňou
K. Q. pre účely trestného konania, na ktorej bol aj zaistený zmiešaný biologický materiál pochádzajúci
aj od obžalovaného.

Súčasne, bez opory vo vykonanom dokazovaní, je tvrdenie obžalovaného, že jeho biologický materiál sa
preniesol na kuklu z jeho riflí, ktoré spoločne, držiac v jednej ruke svedkyňa K. Q. vydala polícii a možno
ho považovať len za hypotézu, či domnienku. Menovaná svedkyňa sa totižto k spôsobu odovzdania
uvedených vecí polícii vyjadrovala len raz, v rámci výpovede na hlavnom pojednávaní, kde žiadnu takútoskutočnosť bližšie neopísala a tiež takáto skutočnosť nevyplýva ani zo zápisnice o vydaní uvedených
veci zo dňa 18.03.2018 na čl. 248.

Súčasne v tejto súvislosti obžalovaný namietal, že podľa vyjadrenia znalca R.. I.. J.. E. sa mohol
jeho biologický materiál preniesť na kuklu aj iným spôsobom, bez toho, aby s ňou bol obžalovaný v
bezprostrednom kontakte, (kontaktom len s jeho vecami), že od samého začiatku popieral (obžalovaný),
aby mal vôbec vedomosť o tom (ktorú síce potom na hlavnom pojednávaní pripustil), že syn svedkyne
K.. Q. mal nejakú kuklu, pritom sama menovaná svedkyňa tiež vylúčila, aby obžalovaný vedel, že syn

má takúto kuklu, nikdy mu to nespomínala, pričom bývali v jej dome v tom čase ešte iba cca tri týždne,
chodil tam len prespať, nemal čas ani chodiť (snoriť) po dome, pričom kukla mala byť uložená v synovej
skrini s vecami.

Pokiaľ obžalovaný trval na tom, že nevedel o kukle, čo svedkyňa potvrdila, tak táto skutočnosť potom
spochybňuje, aby uvedená kukla mohla prísť do kontaktu z osobnými vecami obžalovaného o to viac,

ak podľa svedkyne, uvedenú kuklu syn nemal ešte ani raz použiť, čo potom vylučuje, aby sa biologický
materiál, ktorého pôvodcom je obžalovaný, preniesol na kuklu cez jeho odev. Z uvedeného potom ale
plynie, že biologický materiál obžalovaného sa musel dostať na uvedenú kuklu len tak, že musela byť
s obžalovaným v bezprostrednom kontakte. Preto ani krajský súd nepovažoval za potrebné spomínanú
svedkyňu v tomto smere dopočuť.

Rovnako tak, ničím, žiadnym dôkazom, nebolo podporené tvrdenie obžalovaného, že na kuklu sa mali
s vysokou pravdepodobnosťou preniesť DNA profily poškodeného, či svedka D.. X.. Už zo samotného
opisu skutkového deja je totižto zrejmé, že obžalovaný s kuklou na hlave neprišiel do bezprostredného
kontaktu s telom poškodeného, či svedka X., resp. iným predmetom v dome.

Obžalovaný za rozhodujúci dôkaz, preukazujúci jeho nevinu v rámci obrany opakovane poukazoval na
výpoveď K.. Q. (teraz T.), ktorá potvrdila, že v čase rozhodnom s ňou spal v jednej miestnosti, v jej
rodinnom dome, kde v tom čase bývali, s čím sa súd prvého stupňa vôbec nevysporiadal ako s dôkazom
svedčiacimi v jeho prospech.

Napriek tomuto tvrdeniu obžalovaného krajský súd z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku
zistil, že súd prvého stupňa zdôvodnil, opierajúc sa o záver znaleckého dokazovania z odboru
psychológie znalkyne R.. Z. z akého dôvodu výpovedi menovanej svedkyne neuveril a považoval ju za
nedôveryhodnú.

V nadväznosti na jeho úvahy potom krajský súd dopĺňa, že od začiatku bola svedkyňa K. Q. (ako to
vyplýva aj z vyššie spomenutého znaleckého dokazovania) zjavne motivovaná vypovedať v prospech
obžalovaného,keďžebolazamilovanádoobžalovaného,plánovalispoločnúbudúcnosť,čozodpovedáv
tomčase jejpostaveniu,matkydvochmaloletýchdetí(jednodokoncavkojeneckomveku)bezrodinného

a sociálneho zázemia.

K následnej jej výpovedi na hlavnom pojednávaní, kedy už bola vydatá (za inú osobu ako obžalovaný),
a preto už nemala mať žiadne citové a ani sociálne väzby na obžalovaného, no napriek tomu
vypovedala zhodne, zotrvala na svoje pôvodnej výpovedi, potvrdzujúc obžalovanému tzv. alibi, krajský

súd poznamenáva, že jej správanie (výpoveď na hlavnom pojednávaní), ako to v tejto súvislosti
vyhodnotila znalkyňa R.. Z., je zakomponované v jej osobnostnej štruktúre (zodpovedá jej osobnostnej
štruktúre). U svedkyne bola totižto zistená zvýšená sugestibilita (byť niečím, niekým ovplyvnená), snaha
vyhovieť, ale predovšetkým známky histriónskej osobnosti so zvýšenou potrebou pozornosti, ocenenia
druhými ako i veľká citlivosť na odmietanie či negatívne hodnotenie svojej osoby druhými. Rovnako

nemalou príčinou pre motiváciu svedkyne zásadne nezmeniť jej pôvodnú výpoveď je predsa jej možná
trestnoprávna zodpovednosť za krivú výpoveď podľa § 346 Tr. zák., o ktorej bola opakovane poučená
ako v prípravnom konaní tak aj pred svojou výpoveďou na hlavnom pojednávaní.

Napokon, čo sa týka opakovane obžalovaným namietané znalkyňou nevykonané vyšetrenie špecifickej

vierohodnostimenovanejsvedkyne,(aleajvovzťahukvšetkýmňouvyšetrenýmosobám-obžalovaného
a svedkov O.o a X.) považuje krajský súd za potrebné zdôrazniť, že posúdenie špecifickej vierohodnosti
vypočúvanej osoby z hľadiska, či počúvaná osoba v tom ktorom konkrétnom prípade klamala alebo
hovorila pravdu, je otázkou právnou, ktorej posúdenie patrí súdu nie znalcovi. Pokiaľ pod špecifickouvierohodnosťou rozumie odvolateľ napríklad zisťovanie (ne)súladu neverbálnych prejavov (gestá,
mimika) s hovoreným prejavom, takéto skúmanie jednak predpokladá prítomnosť znalkyne pri takejto
výpovedi a navyše pre záver o pravdivosti tvrdení, v tom ktorom konkrétnom prípade, nie je v

prejednávanej veci podľa názoru krajského súdu zásadné a za výpovednejšie považuje overovanie
všeobecnej vierohodnosti vypočúvaných osôb, teda či vypovedajúci má celkové schopnosti a psychické
predpoklady podať vierohodnú výpoveď. Ide o schopnosti objektívneho vnímania, zapamätávania a
vybavovania prežitých udalostí. Vyšetrenie sa potom zameriava na osobnosť, kognitívne a emocionálne
procesy, motiváciu a na zisťovanie prípadných psychických porúch vypočúvaného. Ani po takomto

vyšetrení však nie je možné vylúčiť, ak aj osoba, ktorá z hľadiska všeobecnej vierohodnosti by mala
vypovedať pravdu, napr. jej skóre lži (predispozícia fabulovať) po vyšetrení bolo zistené hlboko pod
kritickou hranicou, že aj tak, pokiaľ chce a je dostatočne motivovaná, môže vypovedať v rozpore s tým čo
prežila a zažila, a teda klamať. A preto pri hodnotení špecifickej vierohodnosti vypočúvanej osoby, teda
či v tom ktorom konkrétnom prípade vypočúvaná osoba klame alebo hovorí pravdu je len na hodnotení
súdu v súlade z pravidlami pre hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. opierajúc sa pritom o

existujúce dôkazy, predchádzajúce výpovede tejto osoby, výpovede iných osôb, či iné dôkazy, ako ten,
ktorého dôkaznú váhu hodnotí, čomu potom musia zodpovedať aj jeho úvahy súdu, ktoré ho k záveru
o (ne)vierohodnosti, tej ktorej výpovede viedli.

V nadväznosti na uvedené krajský súd len zvýrazňuje, že uvedeným úvahám potom zodpovedá aj

dlhodobo ustálená súdna prax vo vzťahu k overiteľnosti (hodnovernosti) výpovede vypočúvanej osoby
na základe vyšetrenia na polygrafe tzv. detektore lži, ktorého sa domáhal obžalovaný na verifikáciu
svojej výpovede a pre zvýraznenie dôveryhodnosti výpovede svedkyne Q. dokonca aj takéto vyšetrenie
predložil a domáhal sa jeho akceptovania ako riadneho dôkazu vykonaného v súlade s ust. 119 ods. 2
Tr. por. v odvolacom konaní pred krajským súdom.

K uvedenému je treba poznamenať, že výsledky vyšetrenia svedkyne K. Q. na polygrafe, predložené
obžalovaným v rámci dokazovania v konaní pred krajským súdom, nemožno v trestnom konaní použiť
ako dôkaz, pretože podstatou takého vyšetrenia je výsluch svedkyne ku skutočnostiam, ktoré sa týkajú
trestného činu, avšak v trestnom konaní možno použiť len tie poznatky, ktoré svedkyňa poskytla v

súlade s ustanoveniami § 121 a nasl. Trestného poriadku.

Polygraf síce sníma viaceré fyziologické funkcie a zaznamenáva ich, žiadny prístroj nemôže ale merať
ložčipravduaanipolygraftonedokáže,pretovyšetrenienatomtoprístrojiniejesúčasťoudôkazov,ktoré

je možné použiť v rámci trestného konania. Tu treba opäť zdôrazniť, ako už bolo aj skôr uvedené, že v
každej konkrétnej veci musí sám súd rozhodnúť o tom, akými dôkaznými prostriedkami bude objasňovať
určitú okolnosť, ktorá je dôležitá pre náležité zistenie skutkového stavu veci a pre správne rozhodnutie o
vine či nevine obžalovaného. Vyplýva to z ústavného princípu nezávislosti sudcov pri výkone ich funkcie
a z ich viazanosti len právnym poriadkom. Podstata uvedeného princípu spočíva v tom, že sudcom

nemožnovkonkrétnejveciprikazovať,akédôkazymajúvzáujmezisteniaskutkovéhostavuvecivykonať
a akým spôsobom majú vykonané dôkazy hodnotiť. V rámci voľného hodnotenia dôkazov, je vecou
súdu zvážiť aj to, či existujúci súhrn dôkazov je alebo nie je postačujúci pre skutkové a právne závery
(primerane R 38/2003 publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR, či uznesenie II.
ÚS 694/2014 zo dňa 09.10.2014).

V sumári, odvolávajúc sa na uvedené, preto námietka obžalovaného, o neexistencii skutočností, ktoré
by mohli spochybniť vierohodnosť výpovede menovanej svedkyne, neobstojí a z pohľadu ustálených
pochybností o pravdivosti jej výpovede nemal dôvod krajský súdu meniť záver súdu prvého stupňa, keď
poskytnuté tzv. alibi svedkyňou obžalovanému, že v čase kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku bol s ňou

v jednej izbe v posteli, považoval za nepravdivé.

Ani spochybňovanie záverov znaleckého posudku č. 8/2018 z odboru psychológie znalkyne R.. D.. Z.
vo vzťahu k osobe obžalovaného v konfrontácií z argumentáciou obžalovaného rozvinutou v odvolaní,
podľa názoru krajského súdu neobstojí.

Obžalovaný najsamprv namietal, že už samotný priebeh jeho vyšetrenia, ktoré bolo rozdelené na dva dni
a samotná znalkyňa vôbec neprihliadala na jeho námietky, že sa v uvedený deň necíti dobre a už vôbec
nie na niekoľko hodinové vyšetrenie, spochybňuje závery znaleckého posudku. Znalkyňa k uvedenémuzrozumiteľne vysvetlia, že obžalovaný počas vyšetrenia nespomínal, že je unavený, v opačnom prípade
by sa to premietlo aj do jeho odpovedí, čo indikované nebolo, pričom je bežné, že vyšetrenie môže
prebiehať aj viac dní, lebo len samotný osobnostný dotazník obsahuje 567 otázok.

Ďalej k hodnoteniu iného znaleckého posudku obžalovaného z inej trestnej veci, je potrebné zdôrazniť,
žeustálenásúdnapraxsícepripúšťamožnosťprihliadaťnazáveryznaleckéhodokazovania,ztotožného
odvetvia (odboru), ktoré bolo vykonané pre účely iného trestného konania, ale len v podobe listinného
dôkazu (nie však rovnocenného znaleckého posudku), ktorý môže slúžiť na podporu buď vyvrátenia,

resp. potvrdenia už existujúcich pochybností o správnosti hodnoteného znaleckého posudku tak, ako
to predpokladá ust. § 146 Tr. por. (primerane R 35/1970).

Krajský súd si však nemohol osvojiť tvrdenie obžalovaného, že sama znalkyňa na hlavnom pojednávaní
dňa 19.11.2018 svojím vyjadrením, že plynutie času nemôže mať vplyv na jeho osobnosť z hľadiska
zmeny jeho správania, či osobnostných prvkov a pod., spochybnila správnosť svojho znaleckého

posudku, lebo dostatočne nevysvetlila zjavný rozpor v jej záveroch znaleckého posudku so závermi
znaleckého posudku č. 15/2016 znalca Y.. F.. Č., ohľadom jej výrazne negatívnych zistení k osobnostnej
štruktúre obžalovaného, keďže záver menovaného znalca má byť diametrálne odlišný, pretože osobu
obžalovaného hodnotí zjavne pozitívnejšie.

Znalkyňa totižto hore uvádzané vyjadrenie k iným záverom znaleckého skúmania menovaného znalca
z pred cca dvoch rokov v inej trestnej veci obžalovaného (OS Prešov sp.zn. 1 T 90/15) na hlavnom
pojednávaní dňa 19.11.2018 ďalej doplnila o zrozumiteľné a akceptovateľné vysvetlenie, že pokiaľ boli
rozdielne závery znaleckého posudku, tak štruktúra osobnosti sa síce nemení, nakoľko obžalovaný je
zrelá osobnosť, no porucha spojená s nadužívaním alkoholu po predchádzajúcom vyšetrení (znalcom

Y.. F.. Č.), mohla mať za následok, že zistené negatívne osobnostné vlastnosti obžalovaného, v rámci
jej vyšetrenia vyšli príkaznejšie.

Pri porovnaní podstatných skutočností plynúcich zo záverov oboch znaleckých posudkov, sa preto žiada
poukázať na príčinu, prečo si tieto do určitej miery odporujú. Znalkyňa totižto zrozumiteľne vysvetlila,

že prvky agresivity v správaní obžalovaného sú podmienené nadužívaním alkoholu (ktorý aj večer
pred skutkom požíval), ktorý je zjavne v jeho prípade spúšťačom porúch správania a od požívania
ktorého je závislý a k jeho užívaniu nekritický. V rámci vyšetrenia bolo u obžalovaného zistené úmyselné
zatajovanie skutočností, napríklad zatajil ochrannú protialkoholickú liečbu ambulantnou formou a najprv
uvádzal, že poškodeného nepozná a potom, že je Kanaďan, taktiež k predchádzajúcemu trestnému

činu bol nekritický, čo dôvodne vyhodnotila ako skrývanie, so záverom, že obžalovaný nehovorí celú
pravdu a súčasne, že bagatelizuje a racionalizuje pitie. Už skôr menovaný znalec sa však s otázkou
nadužívania alkoholických nápojov u obžalovaného zjavne nezaoberal a ani jeho vplyvom na správanie
obžalovaného, a to napriek tomu, že v čase vypracovania tohto znaleckého posudku dňa 15.02.2016
ešte stále obžalovaný vykonával ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou uložené mu

rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 16.09.2014 sp. zn. 33T/85/2014.

Vzhľadom na to, že znalec Y.. F. Č. sa vo svojom znaleckom posudku s vplyvom nadužívania
alkoholu na osobu obžalovaného a jeho vlastnosti nezaoberal, ním prezentované zistenia potom závery
psychologického posudku podaného v prejednávanej veci nespochybňujú a ani nevyvolávajú potrebu

jeho doplnenia, či preverenia.

Okrem doposiaľ uvedeného žiadny iný dôkaz, ktorý by spochybňoval závery hodnoteného znaleckého
skúmania produkovaný nebol a ani obžalovaným nebol predložený, preto uvedené nemohlo obstáť pri
spochybnení záverov znaleckého posudku č. 8/2018 R.. D.. Z. do takej miery, aby na tieto nebolo možné

prihliadať, práve naopak. Pokiaľ aj obžalovaný nejaké vyššie uvedené skutočnosti namietal, tieto boli
v dostatočnom a zrozumiteľnom rozsahu akceptovateľným spôsobom znalkyňou vysvetlené, opierajúc
sa pritom len o zistené skutočnosti v rámci vyšetrenia obžalovaného, preto súd prvého stupňa správne
nenariadil vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania a návrh obžalovaného dôvodne zamietol.

Krajský súd tiež považuje za významné z hľadiska vyvrátenia obrany obžalovaného, že nemal žiadny
finančný motív prepadnúť poškodeného, vyjadrenia jeho bývalej manželky Y. L.. Menovaná vypovedala,
že obžalovaný by mal vlastniť polovicu rodinného domu v Ž. (podľa čiastočného výpisu z listu vlastníctva
č. XXXX V. Č.. XXX, je však vlastníkom len 1 rodinného domu z popisným č. 201), vlastné auto nemá,začal pracovať v taxislužbe, ešte v čase keď boli spolu, brali hypotéku asi cca 33000 Eur, ktorú treba
splácať ešte asi 20 rokov a splátka je asi 140 Eur a tiež vie, že mal nejaký úver a že si bral nejaké
veci na splátky.

Čo sa týka odvolacích námietok obžalovaného k zbrani, ktorá mala byť použitá pri čine, tu je potrebné
priznať, že v rámci dokazovania sa nepodarilo jednoznačne túto zbraň identifikovať a už vôbec nie ako
zbraň, ktorú mal vydať obžalovaný (vzduchovú airsoftovú zbraň) a ani len dostatočne (nezameniteľne)
opísať, keďže obaja priami svedkovia prepadnutia túto zbraň opisovali rozdielne, čo je ale z pohľadu,

že zbraň vnímali relatívne krátko, v stave strachu a rozrušenia z prepadnutia, potrebné považovať za
pochopiteľné, nevyvolávajúce pochybnosti o pravdivosti ich tvrdení. Obaja svedkovia však opakovane
trvali na tom, že páchateľ potom, čo vošiel do domu, mal predmet podobajúci sa strelnej zbrani v ruke
a s týmto predmetom sa im aj mal vyhrážať, presnejšie pri požadovaní peňazí hlavne poškodenému
S.. T.. O..

Napokon, podľa názoru krajského súdu, pre naplnenie sprísňujúceho kvalifikačného znaku
posudzovanej skutkovej podstaty, spáchanie činu so zbraňou podľa § 138 písm. a/ Tr. zákona k ust.
§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. v danom prípade postačovalo už aj len to, čo obaja svedkovia
prepadnutia opísali zhodne, že potom, čo mal obžalovaný na nich po vstupe do domu mieriť so zbraňou
a žiadať od poškodeného peniaze, mal sa na oboch zahnať lopatou, ktorá bola opretá ihneď za dverami

vstupných dverí do domu (čo zodpovedá aj fotodokumentácii z miesta činu) a po takomto použití lopaty
ako veci, ktorou možno urobiť útok voči telu dôraznejším tak, ako to predpokladá ust. § 122 ods. 3 Tr.
zák., ktoré definuje, čo možno považovať za zbraň pre účely Trestného zákona, sa obaja premiestnili do
obývacej časti domu, kde opätovne bol poškodený vyzývaný, aby vydal peniaze a páchateľ si následne
prisvojil finančné prostriedky, ktoré boli položené na stole.

Obžalovaný tiež poukazoval na iné vyšetrovacie verzie, ktoré v dokazovaní, aj napriek jeho námietkam,
overenéneboli,apodľaktorýchmoholbyťpáchateľomnapríkladRóm,keďžezosprávyzmiestatrvalého
bydliska poškodeného tiež vyplynulo, že už v minulosti bol viackrát okradnutý rómskymi spoluobčanmi,
ktorých si k sebe pozýval domov. K tomu je ale potrebné uviesť, že svedok D.. X., aj keď na hlavnom

pojednávaní vo svojej výpovedi si už nebol celkom istý, či opoznal ako páchateľa správne obžalovaného,
no bol si určite istý, že páchateľ nebol Róm, lebo s ním rozprával čiastočne slovensky, a čiastočne
v šarišskom nárečí a rómsky prízvuk by si určite všimol, pričom iný dôkaz preukazujúci toto tvrdenie
obžalovaného produkovaný nebol.

V nadväznosti na uvedené, za hrubé porušenie jednej zo základných zásad procesného predpisu v
zmysle § 2 ods. 10 Tr. poriadku považoval obžalovaný aj to, že orgány činné v trestnom konaní mali
povinnosť v rámci vyšetrovania sa zaoberať aj verziou o dôvodnosti lúpežného prepadnutia pre dlh
poškodeného voči páchateľovi činu pre nejaké „puľky“. Tu je potrebné pripomenúť, že o tejto skutočnosti
mal vypovedať svedok D. X., ktorého výpovede obžalovaný, hlavne z úvodu vyšetrovania, považuje

za nedôveryhodné. Ako už bolo aj uvádzané u svedka D., X. bolo znaleckým dokazovaní zistené, že
svedok je síce schopný správne vnímať, zapamätať si a reprodukovať prežité udalosti, správne popísať
osoby, ktoré dlhodobo pozná, no bol zistený deficit v zložke novo pamäti, čo sa môže prejaviť miernym
znepresnením nových spomienok, v reprodukcii novo prežitého preto nemusí povedať úplne všetko,
neuvedie presne detaily. Napokon, vzhľadom na ustálenú sumu už opísaných rozhodných dôkazov,

včítane finančnej motivácie obžalovaného dopustiť sa žalovaného činu, krajský súd uvedené považuje
bez významu vo vzťahu k ustálenému skutkovému stavu, ako to bude nižšie uvedené.

Pokiaľ ešte obžalovaný namietal, že uňho neboli nájdené peniaze, ktoré pri skutku odcudzil, k tomu
krajský súd uvádza, že obžalovaný nebol zaistený ihneď po skutku, na miesto činu prišiel sám, mal teda

dostatočný časový priestor nato, aby sa peňazí zbavil, a preto táto jeho námietka úplnosť zisteného
skutkového stavu nijakým spôsobom nenarúša.

Na záver obžalovaný v odvolacích námietkach vytýkal súdu prvého stupňa, že v plnom rozsahu
neprotokoloval vyjadrenie obžalovaného či svedkov na hlavnom pojednávaní, čo malo mať za následok,

že tieto výpovede majú dávať iný kontext, ako boli protokolované, krajský súd po ich prehratí a prepočutí
dospel k záveru, že ani táto námietka nie je opodstatnená.Z obsahu zápisníc o hlavnom pojednávaní v predmetnej veci vyplýva, že súd prvého stupňa tieto
zjavne vyhotovoval podľa § 58 ods. 3 Tr. por. diktovaním predsedu senátu, čo znamená, že bolo jeho
povinnosťou zapisovať len podstatný obsah výpovede obžalovaného, svedkov, znalcov a iných osôb

tak, ako to vyžaduje ust. § 58 ods. 4 Tr. por.

Krajský súd po prehratí a vypočutí zvukového záznamu obžalovaným v odvolaní označených výpovedí
zistil, že aj keď súd prvého stupňa skutočne doslovne neprotokoloval vyjadrenie uvedených osôb,
tak časti ich slovných prejavov ktoré sa nepreniesli do obsahu zápisnice z hlavného pojednávania,

neobsahovali skutočnosti zásadného významu, ktoré by mali vplyv na ustálenie skutkových okolností
posudzovaného prípadu s následkom na právne posúdenie konania obžalovaného.

Napokon z obsahu fotodokumentácie vyhotovenej z domu a dvora poškodeného, je zrejmé že
obžalovaný musel, ak chcel vojsť do domu prekonať prekážku v podobe plota, ktorý ohradzuje dvor a
priľahlý pozemok rodinného domu poškodeného, keďže svedok D.. X. musel ešte sám bránu, ktorá je

vo výške stredne vysokej postavy dospelej osoby (cca 170-180 cm) otvárať privolaným príslušníkom
polície.

Z pohľadu doposiaľ uvedeného dôkazy súdom prvého stupňa prezentované v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku, spolu aj s dôkazmi vykonanými na verejnom zasadnutí, vedú vo svojom súhrne

krajský súd k dôvodnému záveru, že obžalovaný sa dopustil skutku kladeného mu za vinu tak, ako je
opísaný v skutkovej vete odvolaním napadnutého rozsudku.

Obžalovaný nepochybne poznal osobu poškodeného, že ide o dôchodcu v pokročilom veku, ktorého
každý v obci poznal pod prezývkou „Kanaďan“, lebo mal dlhšiu dobu v Kanade žiť a pracovať a v

súčasnosti má z Kanady poberať aj dôchodok, čiže bolo dôvodne možné predpokladať, že by mohol mať
u seba aj väčšie finančné prostriedky. Jeho (obžalovaného) ujo (krstný) D.. X. bol jeden z mála osôb,
ktoré si poškodený tzv. pripustil k sebe, nakoľko to nedovolil ani najbližšej rodine, v poslednej dobe ho
opatroval, pričom obžalovaný v poslednej dobe s ujom v ich dome žil, minimálne do januára roku 2018.

Zo znaleckého dokazovania okrem iného plynie, že spáchaný skutok by mohol zodpovedať
obžalovanéhoosobnostnejštruktúre,hlavnepopožitíalkoholickýchnápojov,ktoréajvečerpredskutkom
cca o 22:00 hod požíval, od požívania ktorých je závislý a už v minulosti aj so zbraňou v ruke počas ich
požívania sa mal dopustiť, voči bývalej manželke verbálne násilnej trestnej činnosti.

Zákonnosť rozhodujúcich dôkazov, ktoré obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku usviedčajú,
boli ako súdom prvého stupňa, tak krajský súdom, v reakcii na odvolacie námietky obžalovaného
podrobne rozobraté, pričom nebola spochybnená ich dôkazná hodnota, ani procesná nespôsobilosť,
preto je možné ako o výpoveď D.. X.B., tak aj o závery znaleckého dokazovania v rámci ktorého bola
zistená DNA obžalovaného na kukle, ktorej opis zodpovedá opisu menovaného svedka, oprieť záver, že

súhrn týchto priamych a nepriamych dôkazov preukazuje vinu obžalovaného a tvorí tak logickú a ničím
nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje
všetky okolnosti zažalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného.

Obžalovaný Y. L. preto takto ustáleným konaním naplnil skutkovú podstatu zločinu lúpeže podľa § 188

ods. 1, ods. 2 písm. c/, písm. d/ Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a/ Tr. zákona a
ustanovenie § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa
§ 194 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. e/ Tr. zákona.

Po správnom ustálení skutkového stavu a jeho právnom posúdení krajský súd pristúpil k preskúmaniu

výroku o treste prihliadajúc pritom aj na odvolacie námietky okresného prokurátora.

Krajský súd pri ukladaní trestu obžalovanému Y. L. pritom prihliadal na základné zásady ukladania
trestu definované v ustanovení § 34 ods. 1 Tr. zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky

na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov;
trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Súčasne prihliadal aj na základné
kritériá rozhodné pri určovaní druhu a výmery trestu podľa § 34 ods. 4 Tr. zákona a to na spôsobspáchania skutku a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ale aj na
osobu obžalovaného a možnosti jeho nápravy a na jeho pomery.

V prvom rade z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa pri
rozhodovaní o druhu a výmere trestu u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm.
j/ Tr. zákona a to, že viedol riadny život, lebo aj keď v odpise z registra trestov má jeden záznam, ale
hľadí sa na neho akoby nebol odsúdený.

Z uvedeným záverom sa však krajský súd nemohol stotožniť.

Aj keď je pravdou, že obžalovaný má len jeden záznam v registri trestov, pretože bol rozsudkom
Okresného súdu Prešov zo dňa 16.09.2014 sp. zn. 33 T 85/2014 uznaný vinným zo spáchania
pokračujúceho prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr.
zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák. a § 139 písm. c/ Tr. zák. a hľadí sa naňho, akoby nebol

odsúdený, uvedená skutočnosť však neznamená, že by bolo „zahladené“ to, že sa trestného činu
dopustil; z hľadiska hodnotenia osoby obžalovaného sa totiž fikcia neodsúdenia na skutočnosť, že aj
v tomto prípade sa trestného činu dopustil, nevzťahuje, pritom išlo o násilnú trestnú činnosť, ktorej sa
dopustil voči svojej manželke dokonca aj so zbraňou.

Negatívnym faktom pri hodnotení osoby obžalovaného je tiež jeho priestupková minulosť, kde podľa
výpisuústrednej evidencie priestupkov MVSRmá obžalovaný od roku 2013 štrnásť záznamov, spravidla
na úseku dopravy, no tiež v troch prípadoch bol uznaný vinným zo spáchania priestupku na úseku
občianskeho spolunažívania, a to voči svojej bývalej manželke Y. L..

Za danej situácie, je potrebné dať za pravdu okresnému prokurátorovi, že obžalovaný pred spáchaním
žalovanej trestnej činnosti neviedol riadny život. Pre priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti totižto musí
páchateľ dodržiavať právny poriadok a ďalšie základné normy občianskej spoločnosti, plniť si svoje
povinnosti voči štátu aj voči spoločnosti (voči zamestnávateľovi, rodine a pod.), nezneužívať svoje práva
voči spoluobčanom, nenarušovať občianske spolužitie v bydlisku ani v zamestnaní, nedopúšťať sa

priestupkov, iných deliktov a trestných činov, čo v danom prípade zjavne naplnené bolo, a preto nebol
dôvod priznať obžalovanému túto poľahčujúcu okolnosť (§ 36 písm. j/ Tr. zák.).

Krajský súd si však osvojil súdom prvého stupňa priznanú priťažujúcu okolnosť a to, že obžalovaný sa
dopustil viacerých trestných činov podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona.

Správne potom súd prvého stupňa ustálil, že pokiaľ obžalovaného uznal vinným z viacerých trestných
činov prichádzalo do úvahy uloženie úhrnného trestu odňatia slobody podľa § 41 ods. 1 Tr. zákona, v
zmysle ktorého sa trest ukladá podľa trestného činu najprísnejšie trestného.

Vzhľadom ale na to, že po posúdení krajským súdom došlo k zmene pomeru priťažujúcich a
poľahčujúcich okolností v neprospech obžalovaného, keďže bola priznaná len priťažujúca okolnosť bez
okolnosti poľahčujúcej, bolo povinnosťou krajského súd pri ukladaní trestu použiť sprísňujúce pravidlo
vyplývajúce z ust. § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zákona a upraviť ustanovenú trestnú sadzbu najprísnejšie
trestného trestného činu, teda zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorého je možné

páchateľovi takéhoto trestného činu uložiť trest odňatia slobody vo výmere od 7 do 12 rokov, teda zvýšiť
jej dolnú hranicu z rozdielu medzi jej hornou a dolnou hranicou (§ 38 ods. 8 Tr. zák.) o jednu tretinu, t.j.
na úroveň 8 (ôsmich) rokov a 8 (ôsmich) mesiacov.

Pri takto upravenej trestnej sadzbe potom s prihliadnutím na spôsob spáchania činu, následok

spôsobený obžalovaným a prognózu jeho nápravy do budúcna považoval krajský súd na nápravu
obžalovaného a ochranu spoločnosti, z hľadiska individuálne ale aj generálnej prevencie, za primeraný
trest na samej dolnej hranici upravenej trestnej sadzby, teda trest vo výmere 8 (ôsmich) rokov a 8
(ôsmich)

Vzhľadom na to, že obžalovaný nebol doposiaľ vo výkone trestu odňatia slobody krajský súd ho zaradil
podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia.Zuvedenýchdôvodov,napodkladeodvolaniaokresnéhoprokurátora,krajskýsúdzrušilpodľa§321ods.
1 písm. d/, písm. e/, ods. 3 Tr. por. uvedený rozsudok vo výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám
rozsudkom rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a súčasne odvolanie

obžalovaného, keďže nevzhliadol dôvod, pre ktorý by mu mal vyhovieť, ako nedôvodné postupom podľa
§ 319 Tr. por. zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.