Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, February 15, 2016

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 10C/31/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109201592
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Káčerová
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2016:1109201592.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudkyňou JUDr. Danou Káčerovou v právnej veci
navrhovateľa: M. O., N. A. Č.. XXX, XXX XX U., zastúpeného: JUDr. Petrom Vačokom, advokátom, so
sídlom Vazovova č. 9/A, 811 07 Bratislava proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava o náhradu škody v sume 910,91 € titulom
náhrady trov právneho zastúpenia, o náhradu ušlého zisku v sume 8.584,66 €, o náhradu nemajetkovej

ujmy v sume 82.984,80 € spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe, o náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej nesprávnym úradným postupom v sume 82.984,80 € takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh navrhovateľa o náhradu škody v sume 910,91 € titulom náhrady trov právneho zastúpenia
z a m i e t a.

II. Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady ušlého zisku sumu 894,- € do
troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh o náhradu ušlého zisku z a m i e t a.

III. Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi titulom nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím o väzbe sumu 5 000 ,- € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšku súd návrh o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe z
a m i e t a.

IV. Súd návrh navrhovateľa o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným
postupom v sume 82.984,80 € z a m i e t a .

V. O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom doručeným súdu dňa 16.1.2009 pôvodne žiadal, aby súd zaviazal žalovaného
odporcu na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. platného a účinného v čase začatia

trestného konania a v čase trvania umiestnenia navrhovateľa vo väzbe, ako aj v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z. platného a účinného v čase trvania trestného konania na tom skutkovom základe, že
dňa 1.7.2003 bolo navrhovateľovi a ďalším jeho kolegom vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa
Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre číslo KÚJP-17/OVVK-2003 - SY pre trestný
čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa ustanovenia § 160 a ods. 1,2 Trestného poriadku
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1,

písmeno a/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov. Dňa 5.7.2003 Okresný
súd v Nitre rozhodol o vzatí navrhovateľa do väzby uznesením č. k. 2 Tpr 68/03 z dôvodu ustanovenia
§ 67 ods.1, písmeno b/ Trestného poriadku. Z väzby bol navrhovateľ prepustený dňa 26.9.2003 nazáklade uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Tpo 38/03 zo dňa 25.9.2003. Trestné konanie voči
navrhovateľovi bolo zastavené uznesením č. k. VII Gv 117/04-114 zo dňa 18.1.2008 vydaným Úradom
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z dôvodu, že skutok navrhovateľ

nespáchal. Navrhovateľ má zo to, že trestným stíhaním bolo zasiahnuté do jeho osobného života
tým, že mu bolo kladené za vinu spáchanie skutkov, ktoré spoločnosť považuje za najvážnejšie
formy protispoločenského konania. Obvinenie zo spáchania úmyselného trestného činu je závažnejším
zásahom osobitne v prípade, ak je obvinený policajtom, čo sa stalo v prípade navrhovateľa, ktorý bol v
služobnompomerepríslušníkaPolicajnéhozboruSR.Trestnékonanie,akotaké,bolozačatéuznesením

vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície PZ v Nitre dňa 13.2.2003, vyšetrovanie bolo skončené až
dňa 27.7.2007, kedy bol spis predložený prokuratúre s návrhom na podanie obžaloby. Úrad špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky uznesením zo dňa 18.1.2008 sp. zn VII Gv
117/04-114 podľa ustanovenia § 215 ods. 1, písmeno a/ Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie,
pretože bolo nepochybné, že skutok nespáchali obvinení- medzi ktorými bol uvedený aj navrhovateľ ako
obvinený v treťom rade. Navrhovateľ vzhľadom na dĺžku vyšetrovania má za to, že príslušný policajný

orgánnepostupovalpočasvyšetrovaniatrestnejčinnostikladenejnavrhovateľovizavinubezzbytočných
prieťahov. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Nitre č. k. Kv
42/03-452 zo dňa 14.6.2005, ktorým bola vec vrátená Krajskému riaditeľstvu policajného zboru v Nitre s
konštatovaním viacerých závažných nedostatkov v priebehu vyšetrovania. Za najvážnejší nedostatok je
potrebné považovať skutočnosť, podľa názoru navrhovateľa, že bolo prokurátorom nariadené opätovné

vypočutie navrhovateľa a ďalších obvinených, nakoľko pri prvých výsluchoch obvineným nebolo
umožnené riadnym spôsobom si uplatniť právo na obhajobu. Navrhovateľ má za to, že rozhodnutie
o vznesení obvinenia a aj rozhodnutie o vzatí navrhovateľa do väzby sú rozhodnutiami nezákonnými
podľa zákona č. 58 /1969 Zb. zároveň uviedol, že Krajský úrad justičnej polície PZ v Nitre nesprávne
úradne postupoval v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. vzhľadom na neprimeranú dĺžku vyšetrovania

a na konštatované nedostatky prokurátorom. Trestné konanie zasiahlo nielen do osobného života
navrhovateľa, ale aj do jeho profesijného života, nakoľko v súvislosti s trestným stíhaním bol navrhovateľ
personálnym rozkazom Ministerstva vnútra číslo 310 zo dňa 14.8.2003 prepustený zo služobného
pomeru po viac ako 15 rokoch výkonu služby. Navrhovateľovi nebolo priznané a vyplatené odchodné,
zároveň bol v období od 2.7.2003 do 26.9.2003 vo výkone väzby. Do osobného života navrhovateľa

trestné stíhanie zasiahlo tak, že bol vystavený mediálnemu tlaku, síce v článku publikovaného v Novom
čase dňa 3.7.2003 neboli uvedené mená konkrétnych osôb, ale v malom meste, v ktorom navrhovateľ
žil, vedel každý občan presne o koho ide. Občania obce celú situáciu sledovali predovšetkým preto, že
navrhovateľ bol dlhé roky príslušníkom PZ SR. Najväčšiu traumu navrhovateľ zažil vo výkone väzby.
Navrhovateľovi bola spôsobená škoda 1. strata na zárobku vo 8 548,66 € - ide o nárok navrhovateľa

za 19 mesiacov, ktorý tvorí súčet priemernej mesačnej mzdy navrhovateľa po odrátaní výsluhového
dôchodku. Uvedené obdobie navrhovateľ ustálil od augusta roku 2003 do marca roku 2005, kedy sa
zamestnal. 2. navrhovateľ si uplatnil aj nárok titulom náhrady trov trestného konania vo výške 910,91
€ za desať úkonov právnej služby. 3. Výšku nemajetkovej umy navrhovateľ vyčíslil na sumu 165
969,59 € /5 000 000,- Sk/, nakoľko trestným konaním bolo zasiahnuté závažným spôsobom do osobnej

integrity navrhovateľa. Navrhovateľ si nemajetkovú ujmu uplatnil za čas trvania väzby najskôr v zmysle
ustanovenia §11 Občianskeho zákonníka, nakoľko zákon č. 58/1969 Zb. platný a účinný v rozhodnom
období nepriznáva dotknutým osobám vznik nároku na priznanie nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ počas
konania si predmetný nárok uplatnil poukazom na Článok 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná. Nemajetkovú ujmu si navrhovateľ uplatnil aj

za zvyšok trestného konania v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Odporca v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 22.5.2009 uviedol, že k vzneseniu obvinenia
navrhovateľa došlo dňa 1.7.2003 za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. a z tohto dôvodu je potrebné
celý prípad posudzovať podľa uvedeného zákona a nie v časti podľa zákona 514/2003 Z.z., tak ako
to navrhuje navrhovateľ v návrhu. Odporca v písomnom vyjadrení uviedol, že je daný právny titul

pre priznanie náhrady škody navrhovateľovi za trovy obhajoby v trestnom konaní. V tejto súvislosti
odporca žiadal vykonať dokazovanie ohľadne vyúčtovania trov obhajoby z hľadiska správnosti ich výšky,
korešpondovania s vykonanými úkonmi právnej služby s obsahom trestného spisu. Odporca zároveň
žiadal, aby súd vykonal dokazovanie za účelom zistenia, či navrhovateľ trovy obhajoby právnemu
zástupcovi zaplatil. Odporca ďalej v písomnom vyjadrení uznal nárok navrhovateľa na náhradu straty

na zárobku len po dobu väzby, ktorá trvala od 2.7.2003 do 26.9.2003 v prípade, že tento nárok nebol
navrhovateľovi vyplatený Ministerstvom vnútra Slovenskejrepubliky, ako príslušníkovi Policajného zboru
SR na základe zastavenia trestného stíhania. Nad rámec trvania väzby nárok na náhradu straty na
zárobku zákon č. 58/1969 Zb. nepriznáva a v tejto časti odporca žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť.Odporca návrh navrhovateľa, ktorým si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žiadal zamietnuť
z dôvodu právnej neopodstatnenosti. V tejto súvislosti odporca poukázal na tú skutočnosť, že zákon
č. 58/1969 Zb. náhradu za nemajetkovú ujmu neumožňuje. Citovaný zákon upravuje náhradu škody,

za ktorú nemajetkovú ujmu nie je možné považovať. Zákon č. 541/2003 Z.z. sa na prejednávanú vec
nemôže aplikovať preto neprichádza do úvahy postup podľa ustanovenia § 17 zákona č.514/2003 Z.z..
Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a to výsluchom
účastníkov konania, svedka S. O., oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v
spise, obsahom pripojeného spisu Úradu špeciálnej prokuratúry KUJP-17/OVK - 2003, obsahom spisu

Okresného súdu v Nitre 2 Tpr 68/03, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu ( § 120 ods.
1 O.s.p. ). Navrhovateľ vo svojom návrhu bol povinný v zmysle ust. § 79 ods. 1 O.s.p. pravdivo opísať
rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovoláva a ďalej prispieť k dosiahnutiu účelu
konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v
zmysle ust. § 101 ods. 1 O.s.p. Súd vec prejednal v intenciách tvrdení uvádzanými navrhovateľom v
návrhu, ktorými odôvodňoval svoj žalobný návrh a prednesov na pojednávaní.

Súd na základe vykonaného dokazovania vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 10C 31/2009-124 dňa
20.6.2011, v zmysle ktorého bol odporca, v prospech navrhovateľa, povinný zaplatiť titulom náhrady
škody - straty na zárobku v sume 8 548,66 €, v zmysle citovaného ustanovenia §5 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb., nakoľko trestné stíhanie voči navrhovateľovi bolo zastavené. Navrhovateľ tým, že bol vzatý
do väzby stratil možnosť uchádzať sa o zamestnanie po tom, čo bol personálnym rozkazom, citovaným

vyššie, prepustený zo služobného pomeru. Súd zaviazal odporcu na náhradu straty na zárobku za celé
žalované obdobie, to je za obdobie augusta roku 2003 do marca roku 2005, nakoľko navrhovateľ,
keď sa uchádzal o zamestnanie bol povinný pravdivo informovať budúceho zamestnávateľa, o priebehu
trestného stíhania, čo malo za následok to, že navrhovateľ viac ako 19 mesiacov sa nemohol zamestnať.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že čistá mesačná mzda navrhovateľa za obdobie

január až júl roku 2003 bola vo výške 654,32 €. V období od augusta 2003 až do marca roku 2005
bol navrhovateľovi vyplácaný iba výsluhový dôchodok. Od 16.8.2003 výsluhový dôchodok vo výške 6
093,- Sk v zmysle citovaného rozhodnutia Ministerstva vnútra SR zo dňa 25.11.2003, odo dňa 1.7.2004
bol navrhovateľovi vyplácaný výsluhový dôchodok v sume 6 246,- Sk v zmysle citovaného rozhodnutia
Ministerstva vnútra SR zo dňa 11.8.2004. Do uplatneného nároku nebol navrhovateľom započítaný

výsluhový dôchodok. Za daného stavu, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia, vznikol navrhovateľovi
nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nakoľko trestné konanie bolo zastavené
(negatívna podmienka nepriznania tohto nároku v danom prípade splnená nebola, nakoľko navrhovateľ
si väzbu nezavinil sám ani nebolo voči nemu zastavené trestné stíhanie len preto, že by nebol za
spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo by mu bola udelená milosť prípadne, že by trestný čin

bol amnestovaný). Otázkou len ostalo, či v danom prípade navrhovateľovi možno priznať náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch.
V prejednávanej veci bol aplikovaný zákon č. 58/1969 Zb., ktorý výslovne náhradu nemajetkovej
ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe neumožňuje.
Na prejednávanú vec súd aplikoval príslušné články Ústavy SR, článok 5 Dohovoru o ochrane

základnýchprávaslobôd,ktorésúsúčasťouprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky.Všeobecnésúdyv
občianskomsúdnomkonanísútotižpovinnévykladaťaaplikovaťpríslušnézákonynakonkrétnyprípadv
súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa článku 11 Ústavy SR, a sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým
fyzickým osobám zaručuje. Súd v danej veci vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 31.5.2007 sp. zn. 4 Cdo 177/2005, v zmysle ktorého "nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb.".
Súd na základe vykonaného dokazovania zaviazal žalovaného odporcu na náhradu nemajetkovej ujmy

v sume 8 298,45 € za obdobie trvania väzby, v zmyslel citovaného článku 5 Dohovoru s poukazom
na článok 17 Ústavy, nakoľko citované rozhodnutie Okresného súdu v Nitre o vzatí navrhovateľa do
väzby bolo zrušené rozhodnutím Krajského súdu z dôvodu, že odvolací súd nezistil žiadnu konkrétnu
skutočnosť, odôvodňujúcu väzbu obvinených - teda aj navrhovateľa podľa ustanovenia § 67 ods. 1,
písmeno b/ Trestného poriadku. Súd vykonaným dokazovaním mal preukázané, že tým, že navrhovateľ

bol vzatý do väzby, bolo zasiahnuté do jeho osobnej slobody a výkon väzby vyvolal ďalšie dopady na
jeho osobnostný život. Súd pri výpočte výšky priznanej nemajetkovej ujmy vychádzal z uplatneného
nároku tak, že tento nárok rozpočítal na obdobie trvania trestného stíhania, na jednotlivé roky amesiace. / Tento postup súdu bol vytknutý odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení č. k. 9 C
387/2011-162 zo dňa 28.3.2013/.
Súd návrh navrhovateľa v časti, ktorou sa domáhal náhrady škody titulom náhrady trov trestného

konania v sume 910,91 € zamietol z dôvodu, že v tejto časti súd po vykonanom dokazovaní žalobný
návrh vyhodnotil ako predčasne podaný, nakoľko navrhovateľovi škoda na majetku nevznikla z dôvodu,
že právnemu zástupcovi, ktorý ho v trestnom konaní zastupoval, trovy obhajoby navrhovateľ nezaplatil.
Navrhovateľ súdu nepredložil žiaden dôkaz, na základe ktorého by súd zmenil právne posúdenie
uplatneného nároku.

Súdnávrhnavrhovateľavozvyškuuplatnenéhonárokutitulomnemajetkovejujmyvovýške157671,14€
zamietol z dôvodu, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súd v občianskom
súdnom konaní, aby zasahoval do trestného konania tým, že by posudzoval postup orgánov činných v
trestnom konaní z hľadiska rýchlosti a účelnosti trestného konania. Ak by aj súd v občianskom súdnom
konaní mal možnosť posúdiť, či trestné konanie vedené proti navrhovateľovi bolo dôvodné, tak by
súd aj v tomto prípade návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Rozhodnutia o začatí trestného

konania ako aj rozhodnutia o vznesení obvinenia pokiaľ nie sú zrušené pre nezákonnosť sú legitímnym
rozhodnutiami, bez vydania ktorých by orgány činné v trestnom konaní nemohli plniť svoju zákonnú
povinnosť zakotvenú v ustanovení §1 Trestného poriadku, podľa ktorého trestný poriadok upravuje
postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich
páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody

fyzických osôb a právnických osôb.
Rozsudok súdu prvého stupňa bol zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Co
387/2011-162 zo dňa 28.3.2013. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, že
v prejednávanej veci je nesporné, že dňa 1.7.2003 bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie
uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre zo dňa 1. 7.

2003 č. KÚJP-17/OVVK-2003-SY pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa §
160a ods. 1, ods. 2, spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Dňa 5.7.2003 Okresný súd Nitra rozhodol o vzatí navrhovateľa do
väzby uznesením sp. zn. 2 Tpr 68/03 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b/ Tr. por.. Z väzby
bol navrhovateľ prepustený dňa 26. 9. 2003 na základe uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn.

7Tpo 38/03. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR uznesením zo dňa 18. 1. 2008
č. VII Gv 117/04-114 zastavil trestné stíhanie voči navrhovateľovi s tým, že po zhodnotení všetkých
relevantných skutočností dospel k záveru, že sa nepodarilo nepochybne preukázať, že obvinení, včítane
navrhovateľa, spáchali trestné činy, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie.
Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na uplatnené nároky navrhovateľom, bolo potrebné vec s

poukazom na ustanovenie § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
privýkoneverejnejmociaozmeneniektorýchzákonovplatnéhoaúčinnéhood 1.7.2004 do31.12.2008
(ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") právne posúdiť podľa príslušných ustanovení zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb.") v časti náhrady škody z nezákonných rozhodnutí, keďže

tieto boli vydané dňa 1.7.2003 a 5.7.2003 a v časti náhrady škody spôsobnej nesprávnym úradným
postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že pokiaľ bola v konaní navrhovateľovi spôsobená
škoda prieťahmi, ktorých vznik spadal do obdobia pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., avšak
prieťahy pretrvávali aj po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, treba uplatnený nárok na náhradu škody
posudzovať podľa ustanovení uvedeného zákona (pozri Uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo 107/2009).

Odvolací súd mal vzhľadom na vyššie uvedené závery za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne
právne posúdil, keď na daný právny vzťah aplikoval len ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. v spojení
s aplikáciou čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho rozhodnutie je aj
predčasné z dôvodu, že pri uplatnenom nároku neskúmal súčasné (kumulatívne) splnenie všetkých
troch podmienok pre priznanie náhrady škody podľa citovaných zákonov, ktorými súd prvého stupňa

nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody; 3. príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Odvolací súd v danej veci vyslovil právny názor, že uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej
polície Policajného zboru v Nitre zo dňa 1. 7. 2003 č. KÚJP-17/OVVK-2003-SY a uznesenie Okresného
súdu Nitra o vzatí navrhovateľa do väzby sp. zn. 2 Tpr 68/03 zo dňa 5.7.2003 sú nezákonnými

rozhodnutiami a navrhovateľ, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, má pri splnení ďalších
zákonných predpokladov pre priznanie náhrady škody, podľa ustanovení § 1 až § 4, resp. § 5 zákona
č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia a rozhodnutím o
vzatí do väzby (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 53/93).Odvolací súd v súvislosti s priznaním nároku titulom straty na zárobku v prospech navrhovateľa za 19
mesiacov, t.j. od augusta 2003 do marca 2005 vo výške 8.298,45 €, z dôvodu, že tento sa nemohol
zamestnať pre vedené trestné stíhanie uviedol vo svojom zrušujúcom rozhodnutí, že prvostupňový súd

rozhodol, bez toho aby skúmal príčinnú súvislosť medzi týmito rozhodnutiami a vznikom škody, t.j. či
sa navrhovateľ skutočne po prepustení väzby (v čase väzby príčinná súvislosť je daná) uchádzal o
zamestnanie v spoločnostiach ako ich označil v písomnom podaní zo dňa 30.10.2010 (č. l. 81 spisu),
kedy a v akom období a či dôvodom jeho neprijatia do zamestnania bolo jeho trestné stíhanie.
Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku

navrhovateľom na priznanie náhrady škody v sume 910,91 € titulom náhrady trov trestného konania,
ktorý nárok súd prvého stupňa zamietol z dôvodu predčasnosti žaloby, nakoľko navrhovateľovi škoda na
majetku nevznikla z dôvodu, že právnemu zástupcovi, ktorý navrhovateľa v trestnom konaní zastupoval,
trovy obhajoby navrhovateľ nezaplatil, a súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ súdu nepredložil
žiaden dôkaz o zaplatení vyúčtovanej sumy zvolenému právnemu zástupcovi -odvolací súd uviedol, že
uvedené závery súdu prvého stupňa neobstoja, keď sám navrhovateľ na pojednávaní dňa 15.11.2010

(č. l. 75 spisu) uviedol, že vyplatil právnemu zástupcovi trovy konania, aj keď o tom nemá listinný dôkaz
a na pojednávaní dňa 28.2.2011 (č. l. 92 spisu) uviedol, že ak bol vo väzbe, trovy zaplatili jeho rodinný
príslušníci. Odvolací súd k tomuto dodal, že zisťovanie podmienok pre priznanie náhrady škody je
dôsledne povinný skúmať samotný súd a prvostupňový súd mal preto v zmysle § 120 ods. 1 posledná
časť vety O.s.p. (súd môže vykonať aj dôkazy, nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, aj keď ich účastníci

nenavrhli) vykonať dokazovanie dopytom na právneho zástupcu navrhovateľa v trestnom konaní, či mu
zo strany navrhovateľa boli trovy obhajoby vyplatené a v akej výške.
Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vzatí navrhovateľa
do väzby - odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že náhradu nemajetkovej
ujmy je možné, za splnenia ďalších podmienok, priznať aj podľa zákona č. 58/1969 Zb. súvislosti s

článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na
odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.. Nie je ale možné
výšku náhrady tejto nemajetkovej ujmy určiť spôsobom, ako to urobil prvostupňový súd. Pri priamej
aplikácii čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a pri stanovení peňažnej
náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenej nezákonným obmedzením osobnej slobody zo strany štátu

základnými okolnosťami spravidla sú povaha trestnej veci, celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody
a následky v osobnej sfére poškodenej osoby. Povahu trestnej veci je možné interpretovať najmä ako
typovú závažnosť trestného činu, pre ktorý bola poškodená osoba stíhaná a v spojení s tým väzobne
držaná. Ohľadne kritéria celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody (trvania väzby) sa vychádza z
toho, že časové okolnosti väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie celkovej výšky

odškodnenia. Pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej
osoby je nutné vychádzať z toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dôsledky
(dopad) do slobody pohybu či do práva na súkromie, a že v tomto ohľade výkon väzby sám osebe
pôsobí (spôsobuje) ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Inými slovami
povedané, pri hodnotení okolností spadajúcich pod tretie kritérium je možné vychádzať z toho, že

relevantnými skutočnosťami sú všetky tie, ktoré sa inak podraďujú pri uplatnení práva na ochranu
osobnostipodľa§11anasl.Obč.zák.,najmäobčianskejctiaľudskejdôstojnostiavážnosti,súkromného
a rodinného života, osobnej slobody, slobody pohybu i pobytu v tomto smer odvolací súd poukázal na
rozsudok NS ČR 30 Cdo 2357/2010.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol nesprávny právny záver súdu prvého stupňa ohľadne zamietnutia

návrhu v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu, ktorý
mal spočívať v prieťahoch v trestnom konaní, keďže trestné stíhanie trvalo od 1. 7. 2003 do 18. 1.
2008, kedy bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré
by oprávňovalo súd v občianskom súdnom konaní, aby zasahoval do trestného konania tým, že by
posudzovalpostuporgánovčinnýchvtrestnomkonanízhľadiskarýchlostiaúčelnostitrestnéhokonania.

Bolo úlohou súdu prvého stupňa doplniť a vykonať dokazovanie oboznámením sa s trestným spisom
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VII Gv 117/04 na zistenie, či došlo k
naplneniupodmienokzodpovednosti štátuzaškodu,t.j.čidošloknečinnostiorgánovčinnýchvtrestnom
konaní (k nesprávnemu úradnému postupu) a či táto je v príčinnej súvislosti so vznikom škody tak,
ako si ju uplatnil navrhovateľ. Ak prvostupňový súd dospeje k záveru, že podmienky zodpovednosti sú

splnené, bude potrebné ďalej doplniť dokazovanie na určenie výšky nemajetkovej ujmy v zmysle § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom od 1.7. 2004 do 31.12.2008. Vzhľadom
na skutočnosť, že predmetné ustanovenie § 17 ods. 2 je normou s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá
nie je stanovená priamo právnym predpisom (ustanovenie § 17 ods. 3, 4, 5, boli doplnené až zákonomč. 517/2008 Z.z. účinným od 1.1.2009, resp. ďalej zmenené až zákonom č. 421/2012 Z.z. účinným
od 1.1.2013) a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade
vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností, bude

potrebné aj pri výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzať z obdobných kritérií ako pri určovaní
náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 v spojení aplikáciou čl. 5 ods. 5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Súd prvého stupňa bol povinný riadiť sa vyššie uvedeným názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa §
226O.s.p.viazaný.Bolo úlohousúduprvéhostupňa dôsledneskúmaťpodmienkyprepriznanienáhrady

škody, doplniť dokazovanie v naznačenom smere a po doplnení dokazovania a jeho vyhodnotení potom
prvostupňový súd ma vo veci opätovne rozhodnúť.
Navrhovateľ po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa požiadal súd o pripustenie zmeny petitu návrhu
tak, že žiadal, aby súd zaviazal žalovaného odporcu zaplatenie škody v sume 910,91 € titulom náhrady
trov právneho zastúpenia, na zaplatenie ušlého zisku v sume 8 584,66 €, na zaplatenie nemajetkovej
ujmy v sume 82 984,80 € spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe, na zaplatenie nemajetkovej

ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom v sume 82 984,80 €.
Súd uznesením vyhlásenom na pojednávaní konanom dňa 18.11.2015 pripustil zmenu petitu návrhu
doručeného súdu dňa 16.1.2009 v rozsahu požadovanom navrhovateľom a o takomto návrhu aj
rozhodol.
Z opätovného výsluhu navrhovateľa, z prednesu právneho zástupcu navrhovateľa mal súd preukázaný

skutkový stav uvádzaný v odôvodneniach oboch rozhodnutí - tak súdu prvého stupňa ak aj odvolacieho
súdu. Súd uplatnené nároky navrhovateľa posúdil poľa platnej právnej úpravy v čase vzniku jednotlivých
nárokov - tak podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov, zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ako aj v kontexte
s aktuálnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu

spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004)
a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona
(1.7.2004).
Podľa§27ods.2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané

pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je
zákon č. 58/1969 Zb.
Podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb. (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb."), štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v

správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ
nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej
len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Tejto
zodpovednosti sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným
v tomto konaní.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa,
možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník

využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo
sťažnosť.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené
alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v
trestnomkonaní,akoajvkonanípredštátnymnotárstvomalebomiestnymľudovýmsúdom,jeústrednýmorgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom
stupni.Akvšakideorozhodnutievydanévtrestnomkonaníprotiosobámpodliehajúcimvojenskejsúdnej
právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov.

Podľa ustanovenia § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do
šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.
Podľaustanovenia§20 zákonač.58/1969Zb.,pokiaľniejeustanovenéinak,spravujúsaprávnevzťahy
upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa článku 17 ods. 5 Ústavy SR do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom
a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným

postupom.
Podľa článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo
na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov,
pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému
súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny
orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu

alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,
alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na
odškodnenie.
I.
Súd návrh navrhovateľa titulom náhrady trov právneho zastúpenia v sume 910,91 € opäť zamietol aj
napriek právnemu názoru odvolacieho súdu uvedenom v citovanom zrušujúcom uznesení, nakoľko

navrhovateľ vôbec nepreukázal, že trovy obhajoby zaplatil zvolenému právnemu zástupcovi respektíve,
že by túto sumu zaplatil jeho rodinným príslušníkom, ktorí podľa tvrdenia navrhovateľ tieto rovy
zaplatili zvolenému právnemu zástupcovi navrhovateľa. V tejto súvislosti súd poukazuje na výpoveď
navrhovateľa tak pred rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci v poradí prvým rozsudkom ako aj
na výpoveď navrhovateľa po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom. Navrhovateľ

na pojednávaní konanom dňa 15.11.2010/ pred vyhlásením v poradí prvé rozsudku/ uviedol, že
doručí súdu listinný dôkaz o zaplatení trov obhajoby zvolenému právnemu zástupcovi/ č. l. 75 spisu/.
Navrhovateľ uviedol, že trovy obhajoby zvolenému právnemu zástupcovi platil jednotlivo za každý
úkon právnej pomoci. Právna zástupkyňa navrhovateľa na tomto pojednávaní založila do súdneho
spisu listinný dôkaz potvrdzujúci iba vykonanie jednotlivých úkonov právnej služby zvoleným právnym

zástupcom navrhovateľa. Právna zástupkyňa navrhovateľa v záverečnej reči, na pojednávaní konanom
dňa 20.6.2011, uviedla síce, že navrhovateľ preukázal, že trovy obhajoby boli zaplatené, no aj
napriek tomuto tvrdeniu, žiaden listinný dôkaz do spisu, potvrdzujúci ich zaplatenie, predložený tak
navrhovateľom a právnym zástupcom navrhovateľa, ktorý navrhovateľa zastupoval v prejednávanej
civilnej veci, nebol. Navrhovateľ ani po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa citovaným uznesením

odvolacieho súdu nezaložil žiaden dôkaz, potvrdzujúci zaplatenie trov obhajoby právnemu zástupcovi,
ktorý navrhovateľa v trestnom konaní zastupoval. Keďže navrhovateľ počas jeho výsluchu tak pred
rozhodnutím súdu prvýkrát a ako aj po zrušení rozsudku začal uvádzať skutkové okolnosti, že
trovy obhajoby zaplatili jeho rodinný príslušníci právnemu zástupcovi - súd nevykonal dokazovanie
dopytom na zvoleného právneho zástupcu, či mu trovy obhajoby zaplatil navrhovateľ. Navrhovateľ

na pojednávaní konanom dňa 4.2.2015 /č. l. 214/ uviedol, že trovy konania nerefundoval rodinným
príslušníkom. Právna zástupkyňa navrhovateľa na pojednávaní konanom dňa 18.11.2015 uviedla, že
nedisponuje navrhovateľ listinným dôkazom potvrdzujúci zaplatenie trov obhajoby v sume 910,91 €.
II.Súd návrhu navrhovateľa vyhovel v časti náhrady ušlého zisku - straty na zárobku počas trvania väzby,
vo zvyšku súd návrh ako nedôvodný zamietol.
Z obsahu pripojeného spisu 2Tpr 68/2003 je zrejmé, že Krajskou prokuratúrou v Nitre bol na Okresný

súd v Nitre dňa 4.7.2003 o 9.00 hod doručený návrh na vzatie do väzby zo dňa 3.7.2003 číslo Kv
42/2003-67 spolu s vyšetrovacím spisom Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre
číslo KÚJP-17/OVVK-2003 -SY. Z obsahu návrhu na vzatie do väzby je zrejmé, že navrhovateľ /spolu
s ďalšími obvinenými/ mal byť vzatý do väzby podľa ustanovenia § 67 ods. 1, písmeno b / Trestného
poriadku. Z návrhu je zrejmé, že navrhovateľ spolu s ďalšími obvinenými boli podľa ustanovenia §

75 Trestného poriadku zadržaní dňa 2.7.2003, obvinení boli na osobnej slobode obmedzení už ich
predvedením podľa ustanovenia § 90 ods. 1, 2 Trestného poriadku dňa 2.7.2003, o 9.30 hodine.
Prokurátor Krajskej prokuratúry po preskúmaní na vec vzťahujúceho vyšetrovacieho spisu dospel k
záveru, že u všetkých obvinených a teda aj u navrhovateľa sú dané dôvody väzby podľa ustanovenia §
67 ods. 1 písmeno b/ Trestného poriadku, pretože boli zistené konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali
obavu, že obvinení, medzi ktorými bol aj navrhovateľ, budú pôsobiť na svedkov a spoluobvinených

a inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Za také skutočnosti prokurátor
Krajskej prokuratúry považoval to, že trestná činnosť, ktorej sa obvinení a teda aj navrhovateľ mali
dopúšťať najmenej 1,5 roka, sa vyznačovala vysokou mierou organizovanosti a koordinácie. Ku dňu
napísania návrhu na vzatie do väzby neboli z objektívnych dôvodov vypočutí všetci obvinení a ani
viacerí svedkovia. Vzhľadom na túto skutočnosť prokurátor uviedol v predmetnom návrhu, že je dôvodné

predpokladať, že zadržaní obvinení by sa, v prípade ich prepustenia na slobodu, skontaktovali s
nevypočutými obvinenými, pripadne s osobami podozrivými a doposiaľ neobvinenými, na týchto ako
aj na svedkov by pôsobili a za vzájomnej súčinnosti by marili vyšetrovanie. Z obsahu požiadavky na
vydanie osoby mimo celu zo dňa 4.7.2003 vyplýva, že Okresným súdom bolo požiadané o vydanie
navrhovateľa za účelom jeho výsluchu. Z obsahu zápisnice napísanej na Okresnom súde v Nitre dňa

5.7.2003 sp.zn. 2 Tpr 68//03 je zrejmé že navrhovateľ bol vypočutý súdom o 8,05 hod. za prítomnosti
advokáta. Navrhovateľ počas výsluchu uviedol, že to, čo sa mu kladie za vinu v uznesení vyšetrovateľa
sa nezakladá na pravde. Ďalej uviedol, že sa nekontaktoval so žiadnymi osobami v súvislosti s
prebiehajúcim trestným konaním, t.j. ani s obvinenými ani so svedkami, za účelom ich ovplyvňovania.
Z obsahu zápisnice je zrejmé, že súd vyhlásil uznesenie podľa ustanovenia § 68 ods. 1 z dôvodu

§ 67 ods. 1 písmeno b/ Trestného poriadku, ktorým rozhodol o vzatí navrhovateľa do väzby. Väzba
sa navrhovateľovi začala počítať odo dňa 2.7.2009 od 9.30 hod. Jej výkon bol nariadený v Ústave na
výkon väzby Nitra. Navrhovateľ po poučení zahlásil sťažnosť voči vyhlásenému uzneseniu. Okresným
súdom v Nitre dňa 5.7.2003 bol vydaný príkaz na prijatie navrhovateľa do väzby. Z obsahu predkladacej
správy vyplýva, že vec na základe sťažnosti navrhovateľa /a ďalších obvinených/ voči uzneseniu o

vzatí do väzby bola predložená Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie - obsah sťažnosti č. l. 150
pripojeného spisu. Krajský súd v Nitre na neverejnom zasadnutí konanom dňa 25.9.2003 unesením č.
k. 7Tpo 38/03-186 rozhodol tak, že podľa ustanovenia § 149 ods. 1 písmeno a/ Trestného poriadku vo
výrokovej časti uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 5.7.2003 pod spis. zn. 2 Tpr 68//03 zrušil a
obvinený navrhovateľ spolu s ďalšími dvanástimi obvinenými podľa ustanovenia § 72 ods. 1 Trestného

poriadku bol prepustený z väzby na slobodu. Z obsahu odôvodnenia uznesenia vyplýva, že krajský
súd u navrhovateľa ako aj ďalších obvinených /až na jedného/ nezistil žiadnu konkrétnu skutočnosť
odôvodňujúcu väzbu navrhovateľa podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písmeno b/ Trestného poriadku. Spis
bol Okresnému súdu v Nitre doručený späť Krajským súdom v Nitre dňa 8.10.2003.
Z obsahu Personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky číslo 310, zo dňa 14.8.2003 mal

súd preukázané, že navrhovateľ bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.
Z rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Č.p.: SPC-37 611-1/5-2003 zo dňa 25.11.2003
mal súd preukázané, že navrhovateľovi bol priznaný výsluhový dôchodok od 16.8.2003 vo výške 6 093,-
Sk mesačne. Z obsahu rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Čp.: SPC -37 611/5-2004
zo dňa 11.8.2004 mal súd preukázané, že priznaný výsluhový dôchodok bol navrhovateľovi zvýšený na

sumu 6 246,- Sk.
Nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia, ako aj rozhodnutie o vzatí do väzby od ktorých sa odvíja
časť nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy za väzbu boli vydané v trestnom konaní (po vydaní
uznesenia o začatí trestného stíhania, čím bolo začaté trestné konanie) pasívne vecne legitimovaným
subjektom bol štát (Slovenská republika) v zastúpení ústredným orgánom, a to Ministerstvom

spravodlivosti SR, čím je daná pasívna vecná legitimácia odporcu v spore. Nároky z týchto dvoch
nezákonných rozhodnutí treba s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánom
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
objektívnym právom, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť

medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.
Podľa názoru súdu je časť nároku navrhovateľa na náhradu straty na zárobku opodstatnená a
navrhovateľ má právo na náhradu ušlého zisku spôsobeného rozhodnutím o väzbe v súlade s § 5 ods. 1
Zákona č. 58/1969 Zb., keďže vo väzbe bol v čase od 2.7.2003 do 26.9.2003, t.j. za účinnosti uvedeného
zákona.

Vykonaným dokazovaním - tak ako súd uviedol vyššie - mal súd preukázané, že navrhovateľ bol vzatý
do väzby na základe uznesenia Okresného súdu v Nitre zo dňa 5.7.2003. Navrhovateľ bol z väzby
prepustený dňa 26.9.2003 po vydaní uznesenia zo dňa 25.9.2003 Krajským súdom v Nitre, pričom
Krajský súd v Nitre v odôvodnení konštatoval, že nebola preukázaná žiadna konkrétna skutočnosť (bez
ohľadu na dôvod jeho sťažnosti) v doplnenom dokazovaní, ktorá by odôvodňovala obavu, že obvinený
navrhovateľbudepôsobiťnasvedkov alebospoluobvinenýchaleboinakmariťobjasňovanieskutočností

závažných pre trestné stíhanie.
Ustanovenie § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. stanovuje, kedy navrhovateľ nemá nárok na náhradu
škody spôsobenej väzbou, pričom ide o prípady, keď si väzbu spôsobí sám, alebo keď bolo trestné
stíhanie zastavené preto, že nie je za trestný čin trestne zodpovedný alebo mu bola udelená milosť.
Podľa názoru súdu vo všetkých prípadoch, v ktorých sa preukáže, že nejde o prípad uvedených v § 5

ods. 2 zák. č. 58/1696 Zb. má navrhovateľ nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe.
Počas konania navrhovateľ preukázal, že nenastali skutočnosti uvedené v § 5 ods. 2, preto mu náhrada
škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe patrí. Uvedený záver súdu vyplýva z odôvodnenia uznesenia
odvolacieho súdu, na základe ktorého bol navrhovateľ prepustený z väzby, a z ktorého odôvodnenia
vyplynulo, že odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa a skonštatoval, že

dôvody väzby, pre ktoré bol navrhovateľ vzatý do väzby neexistovali.
Podľa názoru súdu navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy ako ušlého zisku, zmareného
majetkového prospechu, ale len za dobu, kedy bol vo väzbe.
Predpokladom pre priznanie nároku na náhrady škody a aj ušlého zisku je preukázanie všetkých troch
predpokladov súčasne - vznik ušlého zisku, väzby resp. trestného stíhania, príčinnej súvislosti medzi

väzbou, resp. trestným stíhaním a ušlým ziskom. Podľa názoru súdu neexistencia zamestnania a
následne príjmu navrhovateľa potom, ako bol z väzby prepustený, nie je v príčinnej súvislosti s vedením
trestného stíhania, ale v príčinnej súvislosti s jeho prepustením zo služobného pomeru, za čo odporca
nezodpovedá.
Podľa názoru súdu nárok na ušlý zisk - stratu na zárobku v súvislosti s trestným stíhaním, resp.

spôsobený nezákonným rozhodnutím /v tomto prípade rozhodnutím o vznesení obvinenia, keď trestné
stíhanie bolo následne zastavené/ by bolo možné priznať podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. v
prípade, ak by navrhovateľ preukázal, že ho zamestnávatelia odmietli zamestnať z dôvodu, že je trestne
stíhaný, t.j. v takom prípade by súd dospel k záveru, že navrhovateľovi vznikol nárok na ušlý zisk v
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, resp. trestným stíhaním. Navrhovateľ však taký dôkaz,

že ho potencionálni zamestnávatelia odmietli zamestnať z dôvodu, že je trestne stíhaný, nepredložil.
V tejto súvislosti je potrebné tiež konštatovať, že navrhovateľ si prácu v marci 2005 našiel napriek
tomu, že trestné stíhanie voči nemu stále pokračovalo, bolo skončené až 18.1.2008, t.j. v tomto smere
navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že trestné stíhanie bolo dôvodom toho, že bol
v dobe po prepustení z väzby do marca 2005 nezamestnaným.

Výška náhrady škody pozostávajúca zo straty na zárobku za uplatnené obdobie trvania väzby august
2003 do 26.9.2003 predstavuje sumu 816,89 €.
Navrhovateľ vychádzal pri výpočte priemernej mesačnej mzdy zo sumy 654,32 € (19.712,- Sk), súd
z tejto uplatnenej sumy vychádzal. Čistá mzda predstavuje ušlý zisk, o ktorý sa nezväčšil majetok
navrhovateľa, pretože počas trvania väzby nemohol pracovať a poberať za prácu mzdu. Navrhovateľ

bol vo väzbe od 2.7.2003 do 26.9.2003, ale stratu na zárobku si uplatnil až za obdobie od augusta 2003
až marec 2005. Výpočet čistej mzdy za mesiace väzby
- august 2003 = 19 712,- Sk
- september 19 712:30x26 = 17 083,73,- Sk
spolu 33 795,73- Sk (1.221,39 €).

Súd od takto vypočítanej sumy, v zmysle návrhu navrhovateľa, odpočítal výsluhový dôchodok, ktorý bol
navrhovateľovi priznaný za rozhodné obdobie do júla 2004 v sume 202,25 € /6 093,- Sk/, od júla 2004
vo výške 207,32 € /6246,- Sk/ mesačne. Z hore uvedených dôvodov súd priznal navrhovateľovi právo
na zaplatenie ušlého zisku pozostávajúceho zo straty na zárobku počas trvania väzby za uplatnenéobdobie august a september 2003 v sume 816,89 €, vo zvyšnej časti, presahujúcej tento nárok, súd
návrhzamietol.Súdsícepôvodnepriznalnavrhovateľovistratunazárobkuvsume8548,66€,avšaksúd
po doplnení dokazovania a s poukazom na vyslovený právny názor vyššie, ako aj na nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 296/2014-33 zo dňa 6.5.2015 návrh navrhovateľa vo zvyšnej
sume zamietol. Z obsahu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že nie je v príčinnej
súvislosti prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru SR a vznesenie obvinenia
v trestnej veci. Ústavný súd vyslovil právny názor, že v prípade prepustenia príslušníka Policajného
zboru SR zo služobného pomeru ide o personálne opatrenie za porušenie služobnej prísahy a služobnej

povinnosti, ktoré nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Porušenie služobnej prísahy
nemusí dosiahnuť intenzitu trestného činu a dôvody prepustenia príslušníka Policajného zboru SR môžu
byť napriek tomu splnené.
III.
Súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 5 000,- € v prospech navrhovateľa, titulom náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe. Vo zvyšku súd návrh navrhovateľa

zamietol
Zopätovnéhovýsluchuúčastníkovkonaniasúdzistil,žeskutkovýstavpreukázanývpredmetnomkonaní
medzinimispornýnebol,nebolspornýanisamotnýnároknanáhradunemajetkovejujmyčodoprávneho
základu v časti týkajúcej sa nezákonnej väzby.
Súd v danej veci vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.5.2007 sp.

zn. 4 Cdo 177/2005 v zmysle ktorého "nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v
súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď
nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia §5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.". Najvyšší
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že "podstatnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom
nároku bola otázka, či v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe

podľa § 5 zákona č. 58/1969 zb. možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére
osobnostnýchprávtohto,nakombolaväzbavykonaná.Trestnéstíhanie avrámcinehoiprípadnývýkon
väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady
na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej
povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného
a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého
trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať
vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi prípady

vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb. Tento záver vyplýva už
len z toho, že zákon aj tieto prípady pozbavenia osobnej slobody (napriek inak zákonnému rozhodnutiu
o väzbe) sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. V
zmysle článku 5 ods. 1 a 5 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol

obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru,
alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je
vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením článku 5. Podľa Judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna,

tak nemateriálna. Ustanovenie § 5 zákona č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutím o väzbe. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten,
na kom bola väzba vykonaná. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutie o väzbe, škoda a
príčinná súvislosť medzi nimi. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, na kom bola
väzba vykonaná, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby".

Výška nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom
nebolazákonom č.58/1969Zb. upravená.Novelouzákonač.514/2003,zákonomč.517/2008,účinným
od 1.1.2009 došlo k úprave výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj keď súd v danej veci na priznanú
nemajetkovú ujmu aplikoval ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb., vzhľadom ku skutočnosti, že tento
zákon výšku nemajetkovej ujmy neupravoval, výšku nemajetkovej ujmy súd ustálil voľnou úvahou s

prihliadnutím k ust. § 17 ods. 3 a 4 zákona 514/2003 Z.z.
Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. výšku nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou, trestom alebo
iným pozbavením osobnej slobody odvodzuje od primeranej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve SR, pričom by za každý začatý deň pozbavenia osobnej slobody mala byť priznanánajmenej jedna tridsatina takejto mzdy za predchádzajúci rok. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia by
mala byť výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určená aj s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na

okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodením v súkromnom živote
a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodením v spoločenskom uplatnení.
V tomto smere je podľa súdu potrebné si uvedomiť, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do
osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa článku 17 Ústavy SR . Pokiaľ ide o väzbu, treba
dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, t.j. že vždy by mali byť využité opatrenia (predovšetkým

vtedy ak išlo o doposiaľ bezúhonného obvineného), ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu
trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej
sa uplatňujú v medziach daných povahou príslušného obmedzenia.
Sporná zostala výška uplatneného nároku, keď navrhovateľ žiadal priznať sumu celkom vo výške 82
984,80 €. Odporca v konaní namietal neprimeranosť navrhovateľom uplatnenej výšky nemajetkovej
ujmy, poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 37/2012, ktoré odkazuje na rozhodnutie ESĽP vo

veci Vinkler/SR, keď ESĽP priznal sťažovateľovi odškodné za väzbu v trvaní 6 mesiacov nemajetkovú
ujmu vo výške 10.000,- €. S poukazom na vyššie citovaný § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. v
spojení s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zrejmé, že
navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnou väzbou, teda v
súvislosti s uznesením o vzatí jeho osoby do o väzby, ktorá trvala celkom 87 dní. Vzhľadom na výsledky

vykonaného dokazovania súd túto sumu ustálil vo výške 5.000,- €, a to orientačne aj s odkazom na výšku
odškodneniaupravenúvzákoneč.215/2006Z.z.oodškodňovaníosôbpoškodenýmnásilnýmitrestnými
činmi. Podľa § 6 označeného zákona celková suma odškodnenia poskytnutá podľa toho zákona nesmie
presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. Výška minimálnej mzdy v roku 2003, počas ktorého bola
na navrhovateľovi nezákonná väzba vykonaná, bola vo výške 201,82 €, 50 násobok tejto sumy činí

sumu 10.091,- €.
V prejednávanom prípade je nepochybné, že navrhovateľ bol vo väzbe v období od 02. 07. 2003 do
26. 09. 2003, pričom trestné stíhanie skončilo jeho zastavením, pretože skutok nespáchal obvinený
navrhovateľ. Za daného stavu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vznikol navrhovateľovi nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe, keďže nebolo preukázané, že by si

navrhovateľ zavinil väzbu sám svojim konaním, ani nebola splnená podmienka zastavenia trestného
stíhania z dôvodu, že by navrhovateľ nebol za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, že by mu bola
udelená milosť alebo že by bol trestný čin amnestovaný.
Suma nemajetkového odškodnenia vo výške 5.000,- € v súvislosti s nezákonnou väzbou sa súdu javí
ako primeraná, so zohľadnením okolností, za ktorých bol navrhovateľ vzatý do väzby. Súd vykonaným

dokazovaním mal preukázané, že tým, že navrhovateľ bol vzatý do väzby, bolo zasiahnuté do jeho
osobnej slobody a výkon väzby vyvolal ďalšie dopady na jeho osobnostný život. Navrhovateľ bol
takmer tri mesiace odlúčený od najbližšej rodiny, svojej družky, s ktorou čakal dieťa a od dcéry z
prvého manželstva. Musel sa ako osoba doposiaľ bezúhonná naučiť existovať vo frustrujúcom prostredí
väzobnej cely, čo bezpochyby bol značným tlakom na jeho psychiku.

Vo zvyšnej časti súd návrh navrhovateľa na vyplatenie nemajetkovej ujmy titulom náhrady nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe zamietol, nakoľko ho považoval za nadhodnotený,
pričom v konaní nevyšli najavo také skutočnosti resp. negatívne dopady väzby takej intenzity, ktoré by
žalovaný nárok odôvodňovali v plnej výške.
IV.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno
zbaviť
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon, alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.Súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si uplatnil nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške
82 984,80 € v súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Odporca mal za to, že nemajetkovú ujmu
nemožno navrhovateľovi priznať v súvislosti s uznesením o začatí trestného stíhania a v súvislosti s

nesprávnym úradným postupom, pretože prieťahy v trestnom konaní neboli konštatované Ústavným
súdom SR, ani inou príslušnou inštitúciou.
Pokiaľ ide o nárok na nemajetkovú ujmu, ktorá súvisí s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia a
s nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní počas trestného konania, tu v
oboch prípadoch súd dospel k záveru, že navrhovateľ splnenie podmienok na priznanie tejto ujmy, s

odkazom na zákon č. 58/1969 Zb. a znenie § 17 ods. 2 č. 514/2003 Z.z. účinného ku dňu právoplatného
skončenia trestného stíhania nepreukázal.
Súd v prejednávanej veci, v rámci posudzovania zákonnosti, uznesenie o vznesení obvinenia poukazuje
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, z
obsahu ktorého vyplýva" skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu
v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie úž pre

vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení
označená, t.j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie
alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak
vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania
splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo ani v konaní o sťažnosti proti tomuto

uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu,
že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa
neskôr z rôznych nepotvrdila".
Samotné vydanie uznesenia o vznesení obvinenia a nesprávny úradný postup spočívajúci najmä
v dĺžke trvania trestného konania /v štádiu prípravného konania trestné konanie trvalo 5 rokov/,

pričom navrhovateľovi sa kládol za vinu trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody na
skutkovom základe citovanom v odôvodnení rozsudku, s výnimkou doby trvania väzby, za ktorú mu
súdom priznané odškodnenie bolo, nemalo preukázateľne negatívny vplyv na doterajší súkromný život
navrhovateľa, jeho spoločenské uplatnenie. Jeho tvrdenie o negatívnych dôsledkov trestného konania
na jeho zdravotný stav nepreukázal, tiež v konaní nepreukázal dôvodnosť svojho tvrdenia o nemožnosti

zamestnať sa v období trvania trestného konania. Tak ako už bolo vyššie uvedené navrhovateľ sa počas
vedenia trestného stíhania zamestnal. Články v denníkoch, na obsah ktorých navrhovateľ poukazoval
v návrhu, hovoria len všeobecne o udalosti na hraničnom prechode Šahy - Parabutta, o obvinení 20
osôb, väzobnom stíhaní 14 z nich, meno navrhovateľa a dokonca ani jeho iniciály neboli v žiadnom
z označených článkoch uvedené. Osobu navrhovateľa preto nebolo možné v označených článkoch

identifikovať. Obsah týchto článkov preto nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnostnej sféry navrhovateľa
takým spôsobom, z ktorého by sa dal vyvodiť nárok na nemajetkovú satisfakciu. V tejto súvislosti súd
uvádza, že za prípadný zásah do osobnostných práv navrhovateľa médiami odporca nezodpovedá. Za
prípadný zásah do osobnostných práv navrhovateľa za splnenia zákonných predpokladov zodpovedajú
vydavatelia denníkov.

Súd o náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením, § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle
zásady úspechu účastníka v konaní, avšak úspešný odporca si v konaní náhradu trov konania voči
navrhovateľke, ktorá v konaní úspech nemala neuplatnil, nakoľko mu trovy konania v súvislosti s
prejednávanou vecou nevznikli. Preto súd rozhodol tak, že nepriznáva odporcovi náhradu trov konania.

Poučenie:

proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v dvoch
vyhotoveniach na Okresný súd Bratislava I.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha /205 ods.1 O.s.p./.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový

stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205
ods. 2 O.s.p./