Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, April 10, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/21/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5809010232
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Sučik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5809010232.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline na verejnom zasadnutí konanom 10. apríla 2014 v senáte zloženom z predsedu
senátu JUDr. Vladimíra Sučika a sudcov JUDr. Milana Repáňa a Juraja Krupu prejednal odvolanie
obžalovaného A. V. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 4T/88/2009 z 18.7.2013 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo,
sp.zn. 4T/88/2009 z 18.7.2013 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Námestovo, sp.zn.
4T/88/2009 zo 14.1.2014.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
obžalovaného A. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., O. XXX/X,

podľa § 285 písm. b) Tr. por.

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Pv 1155/2008 z 8.6.2009 pre skutok, že:

dňa 14.8.2008 okolo 19.15 hod. v obci Liesek, počas predvádzania príslušníkmi OO PZ Trstená, npráp.
V. O. a npráp. M. S., služobným motorovým vozidlom z obce Čimhová na OO PZ Trstená, z dôvodu
zistenia jeho totožnosti, v súvislosti s podozrením jeho bezprostredne predchádzajúcim protiprávnym
konaním, neuposlúchol výzvu policajtov, odmietol predložiť doklad svojej totožnosti, po opakovanej
výzve odmietol nastúpiť do služobného motorového vozidla, vyhrážal sa npráp. M. S. zabitím, boli proti
nemu použité hmaty a chvaty a bol naložený do služobného motorového vozidla, kde cestou počas
predvádzania na OO PZ Trstená, v služobnom motorovom vozidle, v obci Liesek, začal trhať kľučky,
kopať do mreží a keď neuposlúchol výzvu policajtov, aby upustil od svojho konania, zastavili služobné
motorové vozidlo a pritom, ako mu npráp. M. S. zakladal služobné putá, chytil ho za malíček ľavej ruky,
ktorý mu otočil dozadu, čím mu spôsobil podvrtnutie horného medzičlánkového kĺbu malíčka ľavej ruky
s práceneschopnosťou 19 dní,

kvalifikovaný obžalobou ako zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.
a) Tr. zák.,

pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu v spojení s opravným uznesením okresného súdu sp.zn.
4T/88/2009 zo 14.1.2014 bol obžalovaný A. V. uznaný za vinného zo spáchania zločinu útoku na
verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zák.

Za uvedený trestný čin mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, na
výkon ktorého bol zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Súčasne bol zrušený vo výroku o treste rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 2To/7/2010 zo
17.2.2010 a rozsudok Okresného súdu Námestovo sp.zn. 6T/98/2010 zo 16.12.2010, ako aj všetky
ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad.

Podľa § 73 ods. 2 písm. b), c) Tr. zák. bola obžalovanému uložená psychiatrická a protialkoholická liečba
ambulantnou formou.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojej
obhajkyne.

V odvolaní uviedol, že nesúhlasí so záverom prvostupňového súdu o jeho vine, nakoľko tento je
predčasný a nie je postavený na dôkazoch, ktoré sú jednoznačné a nespochybniteľné. Poukázal na
rozporné tvrdenia svedka M. S. a jeho manželky Ing. O. S. ohľadom toho, kto preberal telefonické
oznámenie od Ing. O. S. o jej napadnutí. Svedok M. S. uviedol, že oznámenie od svojej manželky
prijímal telefonicky on. Jeho manželka však uviedla, že telefonické oznámenie preberal iný policajt, nie jej
manžel. Po opakovaných výpovediach sa k prijatiu telefonického oznámenia dodatočne priznal svedok
V. O., hoci v predchádzajúcich výpovediach túto skutočnosť popieral. Tieto skutočnosti spochybňujú
samotné výpovede svedkov M. S. a V. O.. Pochybný je aj spôsob dokumentovania predmetnej
udalosti na príslušnom oddelení polície. Aj v tomto prípade si výpovede svedkov - policajtov odporujú.
Sporná je aj samotná zákonnosť predvádzania obvineného na oddelenie polície. Aj keď svedkovia
O. a S. potvrdzujú, že obžalovaný pred naložením do služobného motorového vozidla bol vyzvaný
na preukázanie totožnosti, toto tvrdenie vyvracia nielen obžalovaný, ale aj svedkyňa L. G.. Keďže
nebolo objektívne a nespochybniteľným dôkazom preukázané, že policajti po príchode na miesto vyzvali
obžalovaného na preukázanie totožnosti, je spochybnená aj zákonnosť ich následného
zákroku. Preto pokiaľ obžalovaný spôsobil pri nakladaní do auta jednému z policajtov zranenie, bolo to
v dôsledku len jeho obrany pred nezákonným postupom zo strany policajtov. Za danej dôkaznej situácie
mal byť preto obžalovaný spod obžaloby oslobodený. V súvislosti s uloženým trestom poukázal na
neprimeranosť tohto trestu vzhľadom na nález Ústavného súdu SR č. PL ÚS 106/2011 z 28.11.2012.

Krajský súd na základe podaného odvolania preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť
a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo a zistil, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávnenou osobou a
že toto je dôvodné.

Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že prvostupňový súd po opakovaných zrušujúcich rozhodnutiach
krajského súdu, vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, avšak vykonané dôkazy
nevyhodnotil správne, keď dospel k záveru o vine obžalovaného. Na základe doposiaľ vykonaných
dôkazov možno dospieť k záveru, že príchod policajnej hliadky na miesto činu bol opodstatnený z dôvodu
predchádzajúceho protispoločenského konania obžalovaného voči manželke jedného zo zasahujúcich
policajtov. Nie je podstatné, či sa policajná hliadka dostavila na miesto na základe telefonického
oznámenia manželkou M. S. priamo jemu, alebo inému príslušníkovi polície Obvodného oddelenia
PZ Trstená. Telefonické oznámenie uskutočnené manželkou M. S. má však význam pri posudzovaní
vierohodnosti výpovede svedka M. S., nakoľko svedok M. S. vypovedal, že oznámenie od svojej
manželky prijal on, čo však jeho manželka Ing. O. S. vo svojej výpovedi poprela. Pre posúdenie
vierohodnosti svedkov V. O. a M. S. je podľa názoru krajského súdu podstatný aj fakt, ktorý z policajtov
vykonal na obvodnom oddelení zápis o telefonickom oznámení Ing. O. S.. V tejto súvislosti sa krajský
súd stotožňuje s odvolacími námietkami obžalovaného, že všetci vypočutí policajti sa k tomuto zápisu
vyjadrovali rozdielne a nepresvedčivo, takže nemožno podľa názoru krajského súdu úplne bezpečne
konštatovať, ktorý z nich zápis v knihe udalostí vykonal. Aj táto skutočnosť má význam pri posudzovaní
vierohodnosti výpovedí svedkov V. O. a M. S..

Za podstatnú skutočnosť však považuje krajský súd preukázanie, či svedkovia V. O. a M. S. pred
predvedením obžalovaného na útvar polície, tohto v súlade so zákonom vyzvali na preukázanie
totožnosti. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustanovenie § 18 ods. 1 a ods. 3 zák. č. 171/1993
Zb. o policajnom zbore. Z týchto ustanovení nepochybne vyplýva, že policajt je oprávnený osobu
predviesť na útvar policajného zboru za účelom zistenia jej totožnosti, ak vyzvaná osoba pred tým
odmietne preukázať svoju totožnosť.

Práve táto skutočnosť - vyzvanie obžalovaného na preukázanie totožnosti, nebola podľa názoru
krajského súdu jednoznačne a nespochybniteľne preukázaná. V tejto súvislosti sa krajský súd stotožňuje
s odvolacími námietkami obžalovaného.

Z výpovedí svedkov V. O. a M. S. vyplýva, že obžalovaný bol po príchode hliadky polície opakovane
dvakrát vyzvaný na preukázanie svojej totožnosti. Taktiež z výpovedí týchto svedkov vyplýva, že
obžalovaný bol upozornený aj na možnosť predvedenia za účelom zistenia jeho totožnosti. Takáto
výzva zo strany polície je zaznamenaná aj v zázname o predvedení obžalovaného, v hlásení o použití
donucovacieho prostriedku, ktoré boli vyhotovené svedkami M. S. a V. O..

Skutočnosť, že by bol vyzvaný, a to opakovane, na preukázanie totožnosti obžalovaný vo svojich
výpovediach poprel. V prospech obžalovaného v tomto smere vypovedala aj svedkyňa L. G. - babka
obžalovaného. Aj keď v čase príchodu policajtov nepočula, čo sa odohrávalo na mieste, nakoľko mala
poruchu na prístroji na počúvanie, videla, že po príchode policajnej hliadky - V. O. a M. S., jeden vystúpil
z auta, prišiel priamo k obžalovanému a strčil ho do auta. Túto skutočnosť svedkyňa potvrdila aj priamo
pri konfrontácii so svedkami V. O. a M. S., keď opakovane uviedla, že policajt, ktorý vystúpil z auta,
obžalovanému nič nehovoril, ale rovno ho strhol a sotil do auta.

Iní vo veci vypočutí svedkovia sa k tejto skutočnosti nevedeli vyjadriť.

Pre posúdenie zákonnosti predvádzania obžalovaného na útvar policajného zboru za účelom zistenia
jeho totožnosti je teda podstatné zistenie, či obžalovaný pred tým, než bol predvádzaný, bol vyzvaný na
preukázanie svojej totožnosti. Táto skutočnosť podľa názoru krajského súdu jednoznačne a nepochybne
preukázaná nebola. Na jednej strane je tu tvrdenie svedkov V. O. a M. S., proti ktorým je tvrdenie
obžalovaného a svedkyne L. G.. Svedkyňa G. na svojich tvrdeniach zotrvala aj pri konfrontácii so
svedkami V. O. a M. S.. Za takejto dôkaznej situácie nemožno podľa názoru krajského súdu dospieť k
nespochybniteľnému a jednoznačnému záveru, že obžalovaný bol jedným z policajtov pred tým, než bol
predvádzaný na útvar policajného zboru za účelom zistenia totožnosti, vyzvaný na preukázanie svojej
totožnosti. Aj keď svedkovia V. O. a M. S., ako aj svedkyňa L. G. a taktiež obžalovaný na svojom tvrdení
zotrvali opakovane, krajský súd pri posudzovaní vierohodnosti výpovedí týchto osôb prihliadal aj na
ďalšie skutočnosti, na ktoré poukázal v odvolaní aj obžalovaný, a to na tvrdenie svedka M. S. o tom, kto
prijal telefonické oznámenie jeho manželky, ako aj výpovede svedkov M. S., V. O. a ďalších vypočutých
policajtov k tomu, kto vykonal zápis telefonického oznámenia Ing. O. S. do knihy udalostí.

Ako už bolo vyššie konštatované, výpovede svedkov M. S. a V. O. sú v tomto smere protirečivé v
porovnaní s výpoveďami vyššie uvedených svedkov.

Nemožno preto podľa názoru krajského súdu nemať pochybnosť o vierohodnosti výpovedí svedkov M.
S. a V. O. aj ohľadom faktu - či obžalovaný bol pred predvedením vyzvaný na preukázanie totožnosti.

Vzhľadom na nejednoznačnosť tejto skutočnosti, keď proti sebe stoja dve skupiny dôkazov, krajský súd
aj v súlade so zásadou „in dubio pro reo“ rozhodol v prospech obžalovaného.

Keďže krajský súd dospel k záveru, že nebolo jednoznačne a objektívne preukázané, že obžalovaný
bol pred svojím predvedením vyzvaný na preukázanie totožnosti, nemožno potom ani samotné
predvádzanie obžalovaného považovať za zodpovedajúce zákonu. Pokiaľ sa teda obžalovaný počas
tohto predvádzania bránil, pričom svojím konaním spôsobil zranenie svedkovi M. S., možno takéto jeho
konanie vyhodnotiť ako konanie v nutnej obrane.

Z ustanovenia § 25 ods. 1 Tr. zák. vyplýva, že čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci
alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.

Na základe dôkaznej situácie možno teda konštatovať, že pokiaľ predvádzanie obžalovaného nebolo
opodstatnené, nebolo opodstatnené ani nakladanie služobných pút obžalovaného a jeho obranu, pri
ktorej spôsobil zranenie M. S., možno považovať za opodstatnenú a primeranú daným okolnostiam.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd na základe odvolania obžalovaného zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením okresného súdu a obžalovaného
A. V. podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.