Rozsudok Judgement was issued on Thursday, April 14, 2010

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 14C/6/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109200950
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2010

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Guľová
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2010:7109200950.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I samosudkyňou JUDr. Emíliou Guľovou v právnej veci žalobcu: JUDr. T. Š., nar.
XX.X.XXXX,. bytom K., S. č. X,. občan Slovenskej republiky, proti žalovanému: P. P., a.s., L. XX,. XXX.
XX. B. X,. IČO: XX. XXX. XXX,. zastúpenému JUDr. P. P., advokátom Advokátskej kancelárie P. a P.,
spol. s r.o., so sídlom v P., ul. M. č. XX,. IČO: XX. XXX. XXX,. v konaní o ochranu osobnosti takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný vlehote15dníodprávoplatnostirozsudkuvdenníkuSMEzverejniťponadpise

tohto znenia: „Ospravedlnenie bývalému sudcovi Ústavného súdu Slovenskej republiky T. Š.“ tento text:
Vydavateľ denníka SME sa ospravedlňuje T. Š. za to, že:
- v článku „Š. senát vniesol do amnestie chaos“ uverejnenom dňa 23.7.1999 uviedol názor E. V.
„ ...neviem, aké tlaky sú za tým“;
- v článku „Blázinec na Ústavnom súde“ z toho istého dňa uviedol „...to, čo vyprodukoval v priebehu
2 týždňov senát Ústavného súdu vedený T. Š., sa dá pokojne prirovnať k blázincu.... Z toho hľadiska
je argument o „abstraktom výklade“ iba planým pokusom o zatretie skutočného dôvodu svojrázneho

konania senátu Ústavného súdu... Možno sa preto nazdávať, že aj senát konal pod vplyvom atmosféry,
ktorá vznikla prepustením L. z väzby ...“
- v článku „Pozoruhodné, obdivuhodné, odborné, ale platné“ uverejnenom dňa 27.7.1999 uviedol: „ ...Ak
budú pridelené na rozhodnutie 1. senátu Ústavného súdu, výsledok konania je zrejmý už dnes. Netreba
to vôbec tajiť - vo verejnosti rezonuje aj otázka, za čo diskutabilné rozhodnutie sudcovia predali...
Odpoveď nie je známa aj preto, lebo rozhodnutie nemuselo byť predané, ale aj kúpené...“;

- v článku „Tvrdenia sudcu T. Š. sú nezáväzné právne názory, konštatuje I. Š..“ zo dňa 29.7.1999 uviedol,
„...je potrebné rozlišovať medzi tým, čo senát vyriekol a tým, aké dôvody ho k tomu viedli... Viedli T. Š.
k prezentovaniu svojich názorov politické dôvody ? - V tejto chvíli nemožno nič vylúčiť...“;
- v článku „Dva senáty jedného Ústavného súdu“ dňa 18.10.1999 uviedol: „...senát T. Š. prijal na
prerokovanie podnet, ktorý iný senát toho istého Ústavného súdu odmietol. Tento fakt svedčí o tom, že
Š. senát je na ceste k vyvolaniu právneho chaosu ...“;
- v článku „Zmätok na Ústavnom súde“ v čísle zo dňa 28.10.1999 uviedol: „...Š. senát prijal tento návrh

na konanie aj napriek tomu, že senát J. D. identickú sťažnosť I. L. odmietol... Z toho vyplýva, že prípadné
konštatovanie údajného porušenia práv občana S. senátom sudcu T. Š. sa môže stať len nástrojom
propagandy I. L. a spol.“;
- v článku „Prečo sa tváriť ako zdravý“ dňa 30.10.1999 uviedol: „...ešte zarážajúcejší je fakt, že predseda
zainteresovaného senátu T. Š. a jemu podriadený sudca R. R. sú ochotní pri tejto nehoráznosti S. a L.
asistovať. Možno preto, lebo vo svojich funkciách v januári končia. Nemožno však vylúčiť, že k takémuto

konaniu ich vedú aj iné pohnútky ...“;
- v článku „Objednávka pre Š.“, uverejnenom dňa 9.12.1999 uviedol: „Predseda 1. senátu ústavného
súdu T. Š. je v prípade S. podnetu zaujatý... takéto rozhodnutie Š. senátu „ukazuje na určitú objednávku
takéhoto postoja“ a dodal, že ak sa vezme do úvahy, že T. Š. bol nominovaný na ústavného sudcu SR
za SNS, určitá úvaha týmto smerom je azda ja prípustná“;
- v článku „Š. ako agend HZDS?“ uverejnenom 17.12.1999 uviedol: „...neexistuje o tom žiadny dôkaz.
Ale keby bol T. Š. agentom propagandy HZDS, vo veci S. podnetu by konal úplne rovnako, ako to robí

už niekoľko mesiacov.“;- v článku „Nepochybujem o politickej motivácií rozhodnutia senátu T. Š.“ uverejnenom dňa 21.12.1999
uviedol rozhovor s J. D. a prevzal jeho tvrdenie: „Bolo podľa Vás toto rozhodnutie motivované politický ?
(otázka P. T.) „Osobne o tom v najmenšom nepochybujem“ (odpoveď J. D.);

-včlánku„Eštenesvietičervená“,uverejnenom28.12.1999uviedol:„...T.Š....vyprodukovalveľamylných
právnych názorov, ktorých podobnosť so stanoviskami advokátov I. L. a J. S. môže byť iba veľmi ťažko
náhodná...“;
- v článku „Výpočet nesprávnych stanovísk a právnych záverov I. senátu ústavného súdu“ dňa
29.12.1999 okrem právneho rozboru otiskol „záver“ autorov, v ktorom bolo uvedené: „...ústavný súd...

porušilústavnosťaohroziljejďalšiustabilitu...rozhodovanieI.senátuústavnéhosúduvedenéhosudcom
Š. negatívne zasiahlo do prirodzenej starostlivosti a slušnosti v práve, do princípu právnej istoty a dôvery
v právo... rozhodovanie I. senátu, ktoré vyvrcholilo rozhodnutím zo dňa 20.12.1999, vracia slovenskú
spoločnosť a slovenské právo do obdobia spred novembra 1989, keďže je aktom bezprávia a zneužitia
verejnejmoci...RozhodovanieI.senátuústavnéhosúduvuvedenýchprípadochznížiprirodzenúautoritu
a dôveryhodnosť ústavného súdnictva ...“;

- v článku „Vychádzať z rozhodnutia Š. senátu“, dňa 24.1.2000 uviedol: „...je nutné vrátiť Slovensko na
cestu k právnemu štátu a neponechať bez nápravy rozhodnutie Ústavného súdu SR v kauze S. ... azda
iba málokto pochybuje o tom, že rozhodnutie Š. senátu...narušilo princíp právnej istoty...“;
- v článku „Š. senát mal dva názory na kauzu Mečiarovej amnestie“, dňa 5.4.2000 uviedol: „...tým, že Š.
senát zrušil obvinenie S., konal protizákonne...“. V článku „Aj S. musia stíhať“ z toho istého dňa uviedol:

„...Š. senát prijal rozhodnutie, ktoré nie je v jeho kompetencií... a teda porušil zákon.“;
- v článku „Republiku žalujúci L.“, dňa 28.7.2005 uviedol: „Dvaja sudcovia prvého senátu nielenže
poskytli druhému sťažovateľovi všetko, čo druhý senát odoprel exriaditeľovi SIS, ale svoje rozhodnutie
bezprecedentne rozšírili protiústavne aj na L..“;
- v článku „Ešte aj Š. sa vracia“, dňa 18.12.2006 uviedol: „V iných, o niečo šťastnejších krajinách by

kandidát typu pána Š. nepripadal do úvahy už len preto, lebo je úzko spätý s jednou stranou... všade inde
by už očividná stranícka príslušnosť uchádzača diskvalifikovala. On sa navyše zdiskreditoval aj sám. A
to v čase, keď bol ústavným sudcom. V roku 1999... nálezom rozhodol tak, že to navždy vošlo do dejín
nášho ústavného súdnictva. Ako príklad škandalózneho a zahanbujúceho rozhodnutia....Navyše zrušil
rozhodnutie orgánu verejnej moci, aj keď mu ústava vtedy takú možnosť neposkytovala. A to všetko

urobil„len“preto,abyzabrániltrestnémustíhaniuI.L....Š.vústavnomprávejerecidívouneprijateľného.“;
- v článku „Antihmota“, zo dňa 10.1.2007 uviedol „...Š. a ústavný súd sa k seba majú ako polónium a
L.. Či metafora o capovi záhradníkom v slovenčine sa končí a potomkovia už budú používať výhradne
Š. ústavným sudcom je teraz v rukách prezidenta.“;
- v článku „Amorálna podpora“ zo dňa 15.1.2007 uviedol (okrem zopakovania tzv. pochybení pri

rozhodovaní vo veci podnetu J. S.): „...rozšíril svoj nález z jednej sťažnosti aj na druhú. Rozšíril ho zo
S. aj na I. L.. Z čoho je zrejmé, prečo to všetko vlastne robil... T. Š. nie je kandidátom ako každý iný,
lebo sa v postavení ústavného sudcu dopustil „aktu bezprávia a zneužitia verejnej moci“. Preto každý
kto jeho kandidatúru podporí, koná amorálne.“;
- v článku „Špeciálna katastrofa (súdu)“ zo dňa 21.5.2009 uviedol, že nález o špeciálnom súde „obohatil“

dejiny ústavného súdnictva o ďalšie zahanbujúce rozhodnutie, pričom prvým malo byť „...keď senát
ústavného súdu vedený sudcom Š. prijal rozhodnutie, ktorým oslobodil L. námestníka S. z vyšetrovacej
väzby... a dopustil sa ťažkých previnení pri ústavnému právu a judikatúre.“

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 49.790,87 EUR do troch

dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti týkajúcej sa písomného ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu
49.790,87 EUR žalobu z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť trovy štátu vo výške 54,8 EUR na účet Okresného súdu Košice
I do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť trovy štátu vo výške 54,8 EUR na účet Okresného súdu Košice
I do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Košice I 20.1.2009 domáhal voči žalovanému
uverejnenia ospravedlnenia na prvej strane denníka S. za obsah série článkov uverejnených v rokoch

1999 až 2007, v ktorých v značnom rozsahu znížili jeho osobnú, občiansku a profesionálnu česť a jeho
vážnosť v spoločnosti tým, že čitateľom vnucoval iné motívy jeho rozhodovania ako právne, v kauzách
súvisiacich s amnestiami V. M. a spochybňoval odbornú úroveň týchto rozhodnutí, vyslovenia povinnosti
zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 165.970 EUR, ako aj náhrady všetkých trov konania.

Zásah do práva na ochranu svojej osobnosti zo strany žalovaného žalobca videl v urážlivých výrazoch,

ktoré boli použité v článkoch „Š. senát vniesol do amnestie chaos“ (S. zo dňa 23.7.1999), „Sudca
Š. hovorí sorry, ale trvá na svojom“ (S. 24.7.1999), „Blázinec na Ústavnom súde“ (S. 24.7.1999),
„Pozoruhodné, obdivuhodné, odborné, ale platné“ (S. 27.7.1999), „Š. senát chce rozhodnúť aj o podnete
L.“ (S. 29.7.1999), „Tvrdenia sudcu T. Š. sú nezáväzné právne názory, konštatuje I. Š.“ (S. 29.7.1999),
„Dva senáty jedného Ústavného súdu“ (S. 18.10.1999), „Zmätok na Ústavnom súde“ (S. 28.10.1999),

„Prečo sa tváriť ako zdravý ?“ (S. 30.10.1999), „Usvedčuje ho vlastné konanie“ (S. 13.11.1999), „Ak
budú informácie, nebudú pochybnosti“ (S. 24.11.1999), „Ďalšie odročenie pred možným zlyhaním“ (S.
26.11.1999), „Objednávka pre Š.“ (S. 9.12.1999), „Š. ako agent HZDS“ (S. 17.12.1999), „Miesto pre
- Nepochybujem o politickej motivácií rozhodnutia senátu T. Š.“ (S. 21.12.1999), „Tretia amnestia pre
S.“ (S. 21.12.1999), „Čo sa vlastne stalo ?“ (S. 22.12.1999), „Právnici kritizujú verdikt Š. senátu“ (S.

23.12.1999 ), „Reakcia politikov na iniciatívu KDH v súvislosti s Mečiarovou amnestiou“ (S. 23.12.1999),
„Právnici sa pridávajú k nesúhlasnému stanovisku k rozhodnutiu v kauze S.“ (S. 28.12.1999), „Ešte
nesvieti červená“ (S. 28.12.1999), „Výpočet nesprávnych stanovísk a právnych záverov I. senátu
Ústavného súdu“ (S. 29.12.1999), „Možnosti nastolenia spravodlivosti“ (S. 21.1.2000), „Vychádzať
z rozhodnutia Š. senátu“ (S. 24.1.2000), „Š. senát mal dva názory na kauzu M. amnestie“ (S.

5.4.2000), „Aj S. musia stíhať“ (S. 5.4.2000), „Republiku žalujúci L.“ (S. 28.7.2000), „Ešte aj Š. sa
vracia“ (S. 18.12.2006), „Amorálna podpora“ (S. 15.1.2007), „Šanca pre štátnicky krok“ (S. 6.2.2007),
„H. zostáva“ (S. 13.2.2007), „H. a Š. nebudú sudcami“ (S. 13.2.2007), „Špeciálna katastrófa (súdu)“ ( S.
21.5.2009), ktorými sa reagovalo na jeho rozhodovaciu činnosť v I. senáte Ústavného súdu.

Žalovaný navrhoval zamietnutie žaloby, pretože podľa jeho názoru je absolútne nedôvodná. Žalovaný
publikovaním predmetných článkov len realizoval svoje zákonné a ústavné práva, s cieľom informovať
čitateľov. Uvedené články nemohli a ani nemali podiel na kariérnom neúspechu žalobcu.

Súd vykonal vo veci dokazovanie a zistil tento skutkový stav:

Žalobca bol v rokoch 1993 až 2000 sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ako predseda prvého
senátu a spravodajca rozhodoval vo veciach, ktoré mu pridelil predseda ústavného súdu. V roku 1999
sa do centra pozornosti médií dostali dve rozhodnutia Prvého senátu Ústavného súdu.
Dňa 28. júna 1999 Prvý senát Ústavného súdu po prerokovaní návrhu 37 poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky prijal podľa článku 128 ods. 1 Ústavy uznesenie č. I. ÚS 30/99, výklad k čl. 102
ods. 1 písm. i) Ústavy slovenskej republiky:

Právom prezidenta Slovenskej republiky upraveným článkom 102 ods. 1 písm. i) Ústavy SR je udeliť
amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú v tomto článku uvedené.

Súčasťou tohto práva však nie je aj oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky akýmkoľvek spôsobom
meniť rozhodnutie o amnestií už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Dňa 20. decembra 1999 Prvý senát Ústavného súdu uznesením č. I. ÚS 48/99 takto rozhodol o podnete
navrhovateľa JUDr. J.S.:

1. Uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie vyšetrovania a
kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej
činnosti, č. VKE 1/30-1998 z 1.2.1998 a postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave, ktorá uvedené
uznesenie rozhodnutím č. 2 Kv-4/1999 zo dňa 18.2.1999 ponechala v platnosti, došlo k porušeniu

základného práva navrhovateľa uvedeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.2. Uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych
činností Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, č. VKE 1/30-1998

z 1.2.1999 sa zrušuje.

Žalobca predložil súdu články, ktoré boli vydané v denníku S., vydavateľom ktorého je žalovaný a ktorými
neoprávnene zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej

len OZ).

V článku, ktorý vyšiel dňa 23.7.1999 pod názvom „Š. senát vniesol do amnestie chaos“ sa uvádza: Š.
včerajšie výroky odzneli v súvislosti s rokovaním prvého senátu ÚS, ktorý predbežne prerokoval podnet
bývalého námestníka riaditeľa SIS J. S.. Podľa viacerých právnikov toto rozhodnutie vnáša do situácie
chaos a ľudia môžu byť z toho „zblbnutí“. Vysokopostavený expert na ústavné právo dokonca povedal:

„To je škandalózne, čo sa robí z právneho poriadku. Neviem, aké tlaky sú za tým.“

V článku , ktorý vyšiel 24.7.1999 pod názvom „Sudca Š. hovorí sorry, ale trvá na svojom“ sa uvádza:
„Ja viem, že ich dostanem do hlúpej situácie, ale sorry“ povedal včera S. predseda prvého senátu
Ústavného súdu Š. na margo rozhodnutia, že predseda vlády M. D. v rozhodnutí o amnestii z decembra

1998 nevystupoval ako oprávnená osoba, pretože na výkon niektorých právomoci prezidenta nemal
oficiálne poverenie vlády. Viacerí odborníci na ústavné právo sa však domnievajú, že rozhodnutie senátu
pod vedením Š. je kontroverzné. K. tvrdí, že právny názor Š. senátu sa nevzťahuje len na namietané
uznesenie vlády z marca 1998, ale aj na ďalšie uznesenia vlády a dotýka sa priamo základov stability
Slovenska ako právneho štátu.

V článku, ktorý vyšiel 27.7.1999 pod názvom „Pozoruhodné, obdivuhodné, odborné, ale platné“ sa
uvádza: Rozhodnutie prvého senátu znamená to, že osoby, ktoré na základe D. amnestie zachytila ruka
spravodlivosti, vrátane poslancov K. či L. môžu podať obdobné podanie ako J. S.. Ak budú pridelené
na rozhodnutie prvému senátu Ústavného súdu, výsledok konania je známy už dnes. Netreba to vôbec

tajiť - vo verejnosti rezonuje otázka, za čo príslušní sudcovia diskutabilné rozhodnutie predali. Odpoveď
nie je známa, aj preto, lebo rozhodnutie nemuselo byť predané, ale aj kúpené. Už o niekoľko týždňov sa
uskutoční nominácia kandidátov na posty ústavných sudcov, o ktorých v prvom kole budú rozhodovať
politické strany zastúpené v parlamente. Teda všetci poslanci vrátane poslancov HZDS.

V článku, ktorý vyšiel 29.7.1999 pod názvom „Š. senát chce rozhodnúť aj o podnete L.“ sa uvádza:
Predseda prvého senátu Ústavného súdu T. Š. sa včera ponúkol, že jeho senát by mohol prevziať
podnet exriaditeľa tajnej služby I. L.. Pritom je známe, že práve Š. senát podľa viacerých renomovaných
právnikov vniesol do amnestie chaos.

V článku pod názvom „Zhovárame sa s I. Š., poslancom NR SR“, ktorý vyšiel 29.7.1999 sa uvádza: Viedli
T. Š. k prezentovaniu svojich právnych názorov politické dôvody ? V tejto chvíli nemožno nič vylúčiť.
Neviem, aké sú predstavy T. Š. o jeho činnosti po uplynutí jeho funkčného obdobia, ktoré sa blíži.

V článku, ktorý vyšiel 18.10.1999 pod názvom „Dva senáty jedného Ústavného súdu“ sa uvádza: Vo

štvrtok sa na Ústavnom súde bude konať podujatie, aké sme v krátkej histórií ústavného práva ešte
nezažili. Nie však preto, že účastníkmi konania budú J. S., I. L. a M. D.. Podstata problému je hlbšia:
senát T. Š. prijal na prerokovanie podnet, ktorý už iný senát toho istého Ústavného súdu odmietol. Tento
fakt svedčí o tom, že Š. senát je na ceste k vyvolaniu právneho chaosu.

V článku, ktorý vyšiel 28.10.1999 pod názvom „Zmätok na Ústavnom súde“ sa uvádza: Záver
funkčného obdobia Ústavného súdu SR je poznamenaný zmätkom nehodným tejto významnej inštitúcie.
Zodpovednosť za tento stav nesie nielen senát T. Š., ale aj predseda Ústavného súdu M. Č.. Dnes
bude rozhodovať senát pána Š. o podnete exnámestníka riaditeľa SIS J. S., ktorý si myslí, že stíhaním
vo veci zavlečenia sa porušujú jeho práva. Š. senát prijal tento návrh na konanie aj napriek tomu, že

senát J. D. identickú sťažnosť I. L. odmietol. Š. by však podobnú vec urobiť nemohli, keby im S. návrh
nepridelilpredsedasúduM.Č..M.Č.navyšeprideliltomutosenátupredmetnúvec,ajkeďexistujezjavný
predpoklad zaujatosti sudcov- Š. a R. voči premiérovi M. D. - vedľajšiemu účastníkovi tohto konania.Nech dnes rozhodne Š. senát akokoľvek, jeho nález bude pre trestné stíhanie páchateľov zavlečenia
exprezidentovho syna irelevantné. Dnes už totiž každý koncipient advokátskej kancelárie vie, že V. M. sa
ani jednu amnestiu nepodarilo sformulovať tak, aby zabránil stíhaniu svojich komplicov. Z toho vyplýva,

že prípadné konštatovanie údajného porušenia práv občana S. senátom sudcu Š. sa môže stať len
nástrojom propagandy I. L. a spol.

V článku, ktorý vyšiel 30.10.1999 pod názvom „Prečo sa tváriť ako zdravý ?“ sa uvádza: Vďaka istým
okolnostiam sa vo štvrtok neuskutočnilo pojednávanie senátu Ústavného súdu o podnete exnámestníka

riaditeľa SIS J. S.. Tento pán, ktorý je s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou jedným z kandidátov
na usvedčenie z organizovania zavlečenia občana SR do zahraničia (plus vydierania, lúpeže a ďalšie
skutky) sa totiž nazdáva, že začatím trestného stíhania boli porušené jeho ústavné práva. Obťažovať
Ústavný súd takouto námietkou je prejavom pokročilého štádia zvrhlosti. Ešte zarážajúcejší je fakt,
predseda zainteresovaného senátu T. Š. a jemu podriadený sudca R. R. sú ochotní pri tejto nehoráznosti
svěchotovcom a lexovcom asistovať. Možno preto, lebo vo svojich funkciách v januári končia. Nemožno

však vylúčiť, že k takémuto konaniu ich vedú aj iné pohnútky.

V článku, ktorý vyšiel 13.11.1999 pod názvom „Usvedčuje ho vlastné konanie“ sa uvádza, že V. M. vie,
že poslednou nádejou na vyhnutie sa trestnoprávnej zodpovednosti pre L., S. a spol. je dokonanie toho,
čo začal predseda prvého senátu Ústavného súdu T. Š.. Ďalej, že tento senát je vystavený politickému,

mediálnemu a inému tlaku, ktorý znemožňuje efektívne rozhodnutia.

V článku, ktorý vyšiel 24.11.1999 pod názvom „HZDS nespochybňuje vládu, ale R.“ sa uvádza, že podľa
V. T. koalícia vyvoláva tlak na konanie prvého senátu Ústavného súdu vo veci J. S.. O oficiálnu schôdzu,
ktorá sa s oboma sudcami uskutočnila, požiadal len samotný predseda HZDS M..

V článku, ktorý vyšiel 26.11.1999 pod názvom „Ďalšie odročenie pred možným zlyhaním“ sa uvádza,
že M. Č., ktorý donedávna tvrdil, že za celé jeho pôsobenie ústavných sudcov nikto neovplyvňoval,
v poslednom období zmenil názor a tvrdí, že v poslednom období sa najmä senát doktora Š. dostal
do nezávideniahodnej situácie, keď sa prejavujú priame i nepriame tlaky. Na výzvu redaktora, aby bol

konkrétnejší a povedal, kto z vládnych či opozičných činiteľov sa pokúsil buď jeho, alebo iného sudcu
ovplyvniť. M. Č. odpovedal, že za ním nikto nebol, ale že na dôkaz, aké tlaky pôsobia „stačí si prelistovať
noviny“.

V článku, ktorý vyšiel 9.12.1999 pod názvom „Objednávka pre Š.“ sa uvádza, že J. M., ktorý sa

medzičasom stal predsedom Ústavného súdu, v auguste povedal, že takéto rozhodnutie Š. senátu
„ukazuje na určitú objednávku takéhoto postoja“ a „ak si vezmete do úvahy, že T. Š. bol nominovaný na
ÚS SR za SNS, určitá úvaha týmto smerom je aj prípustná“. Podstata sporu o amnestiách je úplne iná
a hry pána Š. sa javia iba ako súčasť propagandy L., S. a spoločníkov.

V článku, ktorý vyšiel 17.12.1999 pod názvom „Š. ako agent HZDS ?“ sa uvádza, že v pondelok senát
Ústavného súdu vedený T. Š. zverejní svoje rozhodnutie o podnete exnámestníka riaditeľa SIS J. S..
Už samotný fakt, že senát prijal jeho podanie na konanie, je zarážajúci. Ešte horšie sú však predtuchy,
ktoré sa v pondelok s veľkou pravdepodobnosťou stane realitou. Neexistuje o tom žiaden dôkaz. Ale
keby bol T. Š. agentom propagandy HZDS, vo veci S. podnetu by konal úplne rovnako, ako to robí už

niekoľko mesiacov.

V článku, ktorý vyšiel 21.12.1999 pod názvom „Nepochybujem o politickej motivácií rozhodnutia senátu
T. Š.“ sa citujú vyhlásenia J. D. (predsedu druhého senátu Ústavného súdu SR), „z hľadiska princípov
právnehoštátu,kuktorýmpatrínapríkladprávnaistota,jetorozhodnutie(prvéhosenátuÚstavnéhosúdu

SR) odporujúce týmto princípom.“ Na otázku redaktora, či bolo toto rozhodnutie motivované politicky,
odpoveď J. D. bola: „Osobne o tom v najmenšom nepochybujem.“

V článku, ktorý vyšiel 22.12.1999 pod názvom „Čo sa vlastne stalo?“ sa v texte uvádza, že uznesenie „Š.“
o porušení S. práva a zrušení vzneseného obvinenia sa javí ako právny blud s následkom nemožnosti

trestného stíhania spolupáchateľa teroristického trestného činu. Rozhodnutie Š. senátu v prospech S.
nie je aktom spravodlivosti. Skôr naopak. Je pravdepodobné, že ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu v
kauze M. amnestie potvrdia protiprávnosť a neodbornosť jeho konania. Už dnes je však zrejmé, že pániŠ. a D. sa úrovňou svojej práce priblížili autorovi dvoch amnestií udelených únoscom prezidentovho
syna.

V článku, ktorý vyšiel 23.12.1999 pod názvom „Právnici kritizujú verdikt Š. senátu“ sa v texte uvádza, že
špička slovenských ústavných právnikov včera vyslovila nesúhlas s postupom senátu Ústavného súdu
vedeného T. Š. v podnetoch týkajúcich sa tzv. Mečiarových amnestií. J. D., P. K., D. L., J. P., I. T. a E. V.
vyjadrili znepokojenie nad rozhodnutím Š. senátu a začali pripravovať stanovisko pod názvom Výpočet
nesprávnych stanovísk a právnych záverov I. senátu Ústavného súdu vedeného sudcom Š..

V článku, ktorý vyšiel 28.12.1999 pod názvom „Právnici sa pridávajú k nesúhlasnému stanovisku k
rozhodnutiu v kauze S.“ sa v texte uvádza, že šiesti ústavní právnici vyjadrujú názor na účelový postup
I. senátu ÚS SR, pokiaľ ide o akceptovanie spätnej účinnosti výkladu texte ústavného zákona, ako to
urobil senát pod vedením Š.. Ústavný súd ním totiž opustil princíp právnej istoty, ktorý bol podľa článku
1 Ústavy SR povinný zachovať, a zneužil právo.

V článku, ktorý vyšiel 28.12.1999 pod názvom „Ešte nesvieti červená“ sa v texte uvádza, že šiesti
špičkovíústavníprávnicipredVianocamizverejnilidokumentVýpočetnesprávnychstanovískaprávnych
záverov I. senátu Ústavného súdu vedeného sudcom Š.. Stanovisko expertov bolo síce motivované
prazvláštnym rozhodnutím senátu o S. podnete, ale jeho záber je oveľa širší. Dokumentuje totiž, že T. Š.

a minimálne ešte jeden z ďalších sudcov Ústavného súdu v kauze Mečiarove amnestie vyprodukovali
veľa mylných právnych názorov, ktorých podobnosť so stanoviskami advokátov I. L. a J. S. môže byť
iba veľmi ťažko náhodná. Prečo mal teda senát T. Š. také veľké srdce a prižmúrené oči pre neoprávnené
osoby ? Vysloviť na túto otázku otvorene (oprávnený) názor by mohlo mať nepríjemnú právnu dohru
so zložitým dokazovaním. Napriek tomu je však veľmi pravdepodobné, že motívy takého to konania

nemajú korene v práve a ústavnosti. Š. urobili pre zastavenie trestného stíhania únoscov mladého K.
veľa, spravodlivosť však ešte nedostala definitívne červenú.

V článku, ktorý vyšiel 29.12.1999 pod názvom „Výpočet nesprávnych stanovísk a právnych záverov
I. senátu Ústavného súdu“ sa v texte v závere článku uvádza, Ústavný súd, ktorý je orgánom

ochrany ústavnosti svojím rozhodovaním v uvedených prípadoch porušil ústavnosť a ohrozil jej ďalšiu
stabilitu. Rozhodovanie I. senátu ÚS negatívne zasiahlo do prirodzenej spravodlivosti a slušnosti
v práve, do princípu právnej istoty a dôvery v právo, do princípu vylúčenia štátnych funkcionárov
z udelenia amnestie a narušilo aj iné princípy vnútroštátneho a medzinárodného práva, ktorým je
SR viazaná. Rozhodovanie I. senátu ÚS, ktoré vyvrcholilo rozhodnutím zo dňa 20.12.1999 vracia

slovenskú spoločnosť a slovenské právo do obdobia spred novembra 1989, keďže je aktom bezprávia
a zneužitia verejnej moci. Rozhodovanie I. senátu ÚS v uvedených prípadoch zníži prirodzenú autoritu
a dôveryhodnosť ústavného súdnictva, ktoré sa formovalo v náročných podmienkach ústavného vývoja
Slovenskej republiky.

V článku, ktorý vyšiel 21.1.2000 pod názvom „Možnosti nastolenia spravodlivosti“ sa v texte uvádza,
že po zverejnení rozhodnutia Š. senátu o návrhu S. totiž vzniklo nebezpečenstvo, že všeobecné súdy
s poukazom na toto uznesenie nebudú konať v kauze zavlečenia ani proti L. a ďalším obvineným.
Propaganda HZDS stav vyvolaný kontroverzným a podľa všetkého aj nekompetentným rozhodnutím Š.
a D. zneužíva na škandalizáciu vládnej koalície.

V článku, ktorý vyšiel dňa 24.1.2000 pod názvom „Vychádzať z rozhodnutia Š. senátu“ sa v texte
uvádza, že azda iba málokto dnes pochybuje o tom, že rozhodnutie Š. senátu prelomilo niekoľkoročné
rozhodovanie Ústavného súdu a narušilo tak tzv. princíp právnej istoty. Taktiež o tom, že naozaj je
potrebná cesta späť a teda nutné prelomenie rozhodnutia tohto senátu.

V článku, ktorý vyšiel 5.4.2000 pod názvom „Š. senát mal dva názory na kauzu Mečiarovej
amnestie“ sa v texte uvádza, že tým, že Š. senát zrušil obvinenie S., konal protizákonne. Uznesenie o
obvinení S. vydal vyšetrovateľ, ktorý je orgánom činným v trestnom konaní a jeho rozhodnutia ÚS SR
nemôže rušiť.

V článku, ktorý vyšiel 5.4.2000 pod názvom „Aj S. musia stíhať“ sa v texte uvádza, že senát pána Š.
bez ohľadu na uvedené skutočnosti vydal rozhodnutie, ktorým konštatoval porušenie práva J. S., a
zrušil uznesenie, ktorým ho vyšetrovateľ obvinil z trestného činu zavlečenia. Tento verdikt však nemáoporu v zákone, pretože na základe ústavnej sťažnosti môže Ústavný súd SR podľa zákona zrušiť iba
rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, orgánu miestnej štátnej správy alebo orgánu miestnej
samosprávy. Vyšetrovateľ je však orgán činný v trestnom konaní a jeho rozhodnutia nesmie Ústavný súd

SR meniť. Inými slovami: Š. senát prijal rozhodnutie, ktoré nie je v jeho kompetencii, čím si privlastnil
jemu nepatriacu moc, a teda porušil zákon.

V článku, ktorý vyšiel 28.7.2005 pod názvom „Republiku žalujúci L.“ sa v texte uvádza, že za to, že vo
väzbe nezostal až do súdneho procesu, v ktorom by sa zodpovedal za svoje skutky v kauze zavlečenia,

vďačí L. prvému senátu. Jeho dvaja členovia (T. Š. a Ľ. D.) totiž prehlasovali tretieho (J. K.) a prijali
rozhodnutie, ktoré renomovaní ústavní právnici označili „za akt bezprávia a zneužitia verejnej moci“.
Napočítali v ňom totiž sedem porušení ústavy či dovtedajšej judikatúry ústavného súdu. Dvaja sudcovia
prvého senátu nielenže poskytli druhému sťažovateľovi S. všetko, čo druhý senát odoprel exriaditeľovi
SIS, ale svoje rozhodnutie bezprecedentne a protiústavne rozšírili aj na L..

V článku, ktorý vyšiel 18.12.2006 pod názvom „Ešte aj Š. sa vracia“ sa v texte uvádza, dôvod pre ktorý
parlament nezvolil posledného kandidáta na ústavného sudcu, má svoje meno. Volá sa T. Š.. Hovorca
Slotovej SNS potvrdil dohodu koalície, že práve jeho zvolí na januárovej schôdzi. Ak sa tak stane, bude
to ďalšia ťažká recidíva. V iných, o niečo šťastnejších krajinách by kandidát typu pána Š. nepripadal do
úvahy už len preto, lebo je úzko spätý s jednou stranou. On sa navyše zdiskreditoval aj sám a to v čase,

keď bol ústavným sudcom. V roku 1999 spolu so sudcom D. prehlasoval kolegu K. a nálezom rozhodol
v kauze J. S. tak, že to navždy vošlo do dejín nášho ústavného súdnictva. Ak príklad škandalózneho a
zahanbujúceho rozhodnutia. Čo je M. vo vládnej politike, H. v rezorte spravodlivosti, R. v ekonomike, to
je Š. v ústavnom práve. Je recidívou neprijateľného.

V článku, ktorý vyšiel 15.1.2007 pod názvom „Amorálna podpora“ sa v texte uvádza, že existujú témy,
v ktorých je jeho stanovisko (predsedu Smeru) amorálne. Také je aj stanovisko, že poslanci Smeru
podporia za kandidáta na ústavného sudcu T. Š.. Ako predseda I. senátu Ústavného súdu T. Š. spolu
s kolegom D. presadil rozhodnutie, ktorým sa ako ústavný sudca diskvalifikoval. To nie je politické
tvrdenie opozície ale záver, ku ktorého dospeli jeho kolegovia a ďalší renomovaní odborníci. Ak napísal

prehlasovaný sudca senátu K., tento zásadný odklon od vlastnej judikatúry nebol vôbec „racionálne
zdôvodnený“. T. Š. nie je kandidátom ako každý iný, lebo sa v postavení ústavného sudcu dopustil „aktu
bezprávia a zneužitia verejnej moci“. Preto každý kto jeho kandidatúru podporí, koná amorálne.

V článku, ktorý vyšiel 6.2.2007 pod názvom „Šanca pre štátnický krok“ sa v texte uvádza, že

parlament nielenže nezvolil uznávaných odborníkov na ústavné právo, zvolil aj kandidátov vyslovene
kontroverzných (B., Š., H.). Všetko je teraz v rukách prezidenta. Ten by mal byť oslobodený od úzko
straníckych záujmov a mal by svojím výberom zabezpečiť dôveryhodnosť súdu.

V článku, ktorý vyšiel 13.2.2007 pod názvom „H. a Š. nebudú sudcami“ sa v texte uvádza, politológ M. K.

hovorí, že keby G. vybral H. aj so Š., bola by to provokácia. Aj predseda poslaneckého klubu SNS R. R.
si myslel, že Š. príde. Preto ho strana nominovala. Ako bývalý ústavný sudca vraj spĺňal všetky kritéria,
podľa ktorých prezident rozhodoval. Pripustil, že to môže byť dôsledkom negatívnej medializácie Š..

V článku, ktorý vyšiel 21.5.2009 pod názvom „Špeciálna katastrofa (súdu)“ sa v texte uvádza, ústavný

súd už takmer jedno desaťročie neprijal také šokujúce a nepochopiteľné rozhodnutie ako včera. Ide
o nález, ktorý podľa všetkých príznakov „obohatil“ dejiny ústavného súdnictva na Slovensku o ďalšie
zahanbujúce rozhodnutie. V roku 2000, keď senát Ústavného súdu vedený sudcom Š. prijal rozhodnutie,
ktorým oslobodil L. námestníka S. z vyšetrovacej väzby vydala skupina excelentných ústavných
právnikov stanovisko, v ktorom sformulovala koľkých a akých ťažkých previnení proti ústavnému právu

a judikatúre ústavného súdu sa Š. senát dopustil.

Žalobca poukázal na to, že v danom prípade nešlo o jeden článok, ale o celú okrem iného obnovenú
sériu článkov, ktoré mali spoločný cieľ, rétoriku, obsah a v konečnom dôsledku aj dopad. V článkoch bol
označený za amorálneho, kontroverzného, škandalózneho, zdiskreditovaného, korupčného a recidívou

neprijateľného. V postavení sudcu Ústavného súdu sa mal dopustiť aktu bezprávia a zneužitia verejnej
moci, jeho zámerom bolo pomocou zneužitia svojho postavenia privodiť prospech osobám, ktoré
nesú politickú a trestnoprávnu zodpovednosť za teroristický akt proti prezidentovmu synovi, svojou
rozhodovacou činnosťou mal vrátiť slovenskú spoločnosť a právo do obdobia spred novembra 1989,v prezentovaní svojich právnych názorov sa mal riadiť politickými a inými dôvodmi, rozhodnutia vo
veci podnetu S. ukazujú, na určitú objednávku takéhoto postoja a vyvolali právny chaos a zmätok, boli
právnym bludom a nie aktom spravodlivosti.

Žalobca predložil súdu rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci L. v. Slovensko zo dňa
23.septembra 2008. Vec sa začala na základe sťažnosti č. 54334/00 proti Slovenskej republike, ktorú
podalnaSúdpodľačlánku34Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd slovenskýobčan,
I. L. dňa 28.9.1999. Dňa 5.7.2005 Súd vyhlásil, že sťažnosť sťažovateľa podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru

o zákonnosti jeho väzby je prípustná. Sťažovateľ sa sťažoval, že jeho stíhanie po amnestií z 3.7.1998
bolo neprípustné podľa slovenského práva, že preto jeho vzatie do väzby v tejto súvislosti nebolo v
súlade s postupom predpísaným zákonom. Sťažovateľ sa odvolal na uznesenie Ústavného súdu č. I.
ÚS 30/99 a nález č. I.ÚS 48/99.
Európsky súd pre ľudské práva na strane 18 cit. rozsudku uviedol, že po preskúmaní dokumentov, ktoré
mal k dispozícií, nezistil žiadnu bázu pre spochybnenie výkladu, ktorý podal I. senát Ústavného súdu a

trestné súdy, ktoré v konečnom dôsledku zistili, že trestné činy, za ktoré bol sťažovateľ stíhaný, spadali
pod rozhodnutia o amnestií z 3. marca a 7. júla 1998.
K uzneseniu č. I. ÚS 30/99, v ktorom ústavný súd (prvý senát) podal rozsiahly lingvistický, logický,
historickýasystematickývýkladčlánku102ods.1písm.i) ÚstavySlovenskejrepublikyEurópskysúdpre
ľudské práva uviedol, že za týchto okolností nevidí žiaden dôvod na spochybnenie uvedeného výkladu

Ústavy, ktorý sa týka možnosti zrušenia predchádzajúceho rozhodnutia o amnestií.
Európsky súd pre ľudské práva vo veci sťažnosti I. L. dospel k záveru, že právoplatné rozhodnutie,
pokiaľ ide o dané trestné činy, bolo vydané dňa 18. septembra 1998 a že následné trestné stíhanie
sťažovateľa za tieto trestné činy nebolo povolené podľa podmienok vnútroštátneho práva. Vzhľadom
na § 68 v spojení s § 160 trestného poriadku, väzbu sťažovateľa v súvislosti s týmto trestným konaním

preto nemožno považovať za „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ alebo za „zákonnú“.

Z návrhu a výpovede žalobcu súd zistil, že od roku 1967 do 1993 žalobca pôsobil ako advokát. V roku
1993 bol vymenovaný za sudcu Ústavného súdu SR a túto funkciu zastával až do roku 2000. Po uplynutí
funkčného obdobia opäť pôsobí ako advokát.

Ako predseda Prvého senátu Ústavného súdu a spravodajca mal pridelených niekoľko návrhov a
sťažností, ktorých riešenie bolo extrémne silno a citlivo verejnosťou sledované. V centre pozornosti však
boli dve kauzy, návrh skupiny 37 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, na podanie výkladu čl.
102 ods. 1 písm. i) Ústavy SR a podnet navrhovateľa JUDr. J. S.. Podľa jeho názoru tieto kauzy boli

zo strany politikov a médií, predovšetkým žalovaným, vytrhnuté z roviny právnej a posunuté do roviny
politickej. Obidve kauzy boli rozhodnuté v priebehu niekoľkých mesiacov v roku 1999. Uznesenie č.
I.ÚS 30/1999 bolo odôvodnené na asi 100 stranách a rozhodnutie č. I. ÚS 48/1999 o sťažnosti občana
S. na asi 30 stranách, nikto si tieto dôvody neprečítal a nezamyslel sa nad nimi, ale tieto kauzy stavali
hlavne do politickej roviny. Niektorí právni experti sa verejne vyjadrovali k predmetným rozhodnutiam

a žalovaný tieto ich stanoviská prezentoval ako tie najsprávnejšie a neomylné. Na základe článkov
zverejnených žalovaným sa stal v očiach verejnosti nepriateľom číslo jedna, zločincom, ktorý spáchal
trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, úplatkárstva, a ktorý ochraňuje zločincov a robí veci
na politickú objednávku. Žalovaný mu urobil vo verejnosti taký kredit, na základe ktorého by vôbec
nemal vykonávať právnickú prax. Žalobca ďalej uviedol, kým bola táto kauza „živá“ hanbil sa chodiť po

ulici a ukazovať sa vo svojej rodnej dedine. Pri stretnutí s priateľmi a známymi vždy prišla reč na tému
jeho rozhodnutí a boli mu kladené otázky typu: „ako si mohol také niečo urobiť ?“, „ako si mohol L. a
S. oslobodiť ?“ a pod.

Útoky zo strany žalovaného proti jeho osobe trvali neprimerane dlho, od roku 1999 až doposiaľ, o čom

svedčí článok uverejnený dňa 21.5.2009 pod názvom „Špeciálna katastrofa (súdu)“.

Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu k predmetu konania uviedol, že v priebehu rokov
1999 až 2007 prostredníctvom svojho periodika, denníka S., iba reagoval na dianie v spoločnosti a
jednou z diskutovaných tém bola aj téma rozhodovacej činnosti ústavného súdu vo veci podnetu J. S.

a Mečiarovych amnestií v súvislosti s únosom prezidentovho syna, M. K. ml. Žalovaný prostredníctvom
svojichčlánkov,ktorémalicharakterreportážiahodnotiacichúsudkov,ibareagovalnaveľmidiskutovanú
tému a zaujal k tomu vlastné stanovisko. Hodnotiace úsudky a komentáre svojím obsahom sa nedotkli
práva žalovaného na ochranu osobnosti, žalovaný nimi využil iba svoje právo na informáciu verejnostia právo na vlastný názor. Práve preto, že táto diskusia ohľadom rozhodnutí Prvého senátu Ústavného
súdu sa rozpútala na parlamentnej scéne a tiež v odbornej verejnosti, bolo potrebné na ňu reagovať.

Svedok M. L., zamestnaný ako komentátor denníka S., uviedol, že jeho záujem o diskutované témy bol
čistoprofesionálny.Verejnosťmalazáujemdozvedieťsaorozhodovacejčinnostiústavnéhosúduatiežo
voľbách sudcov ústavného súdu. Keďže nie je právnik, informácie, ktoré v dotknutých článkoch zverejnil
konzultoval s ľuďmi, o ktorých mal informácie, že sú to renomovaní právnici. Snažil sa o tejto téme
prinášať čo najpravdivejšie informácie a pri ich písaní sa opieral o údaje z dokumentu, ktorý vypracovala

skupina právnikov ako sú : K., L., O., P., T., alko, D. a M.. Tieto tvrdenia renomovaných ústavných
právnikov pre neho vyzneli tak presvedčivo, že im uveril.

Svedok JUDr. L. O., sudca ústavného súdu, vo výpovedi pred súdom uviedol, že rozhodnutie I. senátu
Ústavného súdu č. I.ÚS 30/1999 vo veci J. S. vyvolalo v kruhoch odbornej verejnosti rozporuplné
diskusie. Bolo to prelomové rozhodnutie v rámci judikatúry ústavného súdu a podľa jeho názoru, ktorý

zdieľa aj teraz bolo vybočením z konštantnej judikatúry ústavného súdu. Stotožnil sa so stanoviskom
uvádzaných ústavných právnikov a podpísal by ho aj toho času.

Svedok JUDr. D. L., poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, vo svojej výpovedi uviedol, že aj
rozhodnutia ústavného súdu môžu byť komentované a môžu byť podrobené určitým názorom. On sa

pripojil svojim podpisom k stanoviskám ďalších ôsmych právnikov, medzi ktorými boli aj štyria bývalí
sudcovia ústavného súdu. Tento dokument bol verejne publikovaný a dá sa zistiť, či tvrdenia, ktoré
žalovaný uvádza vo svojich článkoch, sú totožné s textom stanoviska právnikov. Ďalej svedok uviedol,
že rozhodnutie I. senátu ústavného súdu sa vymykalo z ustálenej dlhoročnej judikatúry ústavného súdu
a že takýto postup pri zrušení rozhodnutia orgánu verejnej moci dovtedy ústava nepripúšťala.

Svedok P. W. vo svojej výpovedi uviedol, že v roku 2007 písal nejaké články pre denník S.. V
článku „Šanca pre štátnicky krok“ si dovolil vyjadriť svoj názor na prebiehajúce voľby kandidátov na
sudcov Ústavného súdu SR, pretože je to téma, ktorá verejnosť veľmi zaujímala. Žalobcu označil za
kontroverzného kandidáta a to z toho dôvodu, že nebol širokou odbornou verejnosťou akceptovaný a to

snáď pre jeho doterajšiu rozhodovaciu činnosť ale aj politické pôsobenie v spoločnosti. K poznaniu, že
žalobca je kontroverzným kandidátom dospel sledovaním politického diania v spoločnosti, rozhodovacej
činnosti ústavného súdu a tiež diskusie v médiách.

Svedok P. S. uviedol, že ako politický komentátor má právo sa vyjadrovať k takým verejným udalostiam,

ako boli voľby sudcov ústavného súdu. Žalobcu poznal ako sudcu ústavného súdu, ktorý rozhodoval v
kauzách týkajúcich sa Mečiarovych amnestií a preto si myslel a bol presvedčený, že pre takéto verejné
účinkovanie nie je vhodný kandidát na sudcu ústavného súdu. Metaforu, že Š. a ústavný súd sa majú
k sebe ako polónium a L. vysvetlil tak, že ak by žalobca bol zvolený za sudcu ústavného súdu, pôsobil
by tam ako rozkladný prvok.

Svedok JUDr. J. B., priateľ žalobcu zamestnaný ako súdny exekútor, uviedol že keď prvý senát
ústavného súdu rozhodoval v kauzách mečiarových amnestií a podnetu J. S. zdvihla sa vlna útokov na
žalobcu a tieto útoky podľa jeho názoru boli neprimerané, veľmi agresívne, dlho trvajúce, čo žalobca
veľmi zle znášal. Útoky nesmerovali proti samotnému rozhodnutiu, ale proti osobe žalobcu. Táto
skutočnosť ovplyvnila zdravotný stav žalobcu, jeho fyzickú i psychickú stránku. Ďalej uviedol, že on sám

bol svedkom nepríjemných situácií, kedy známi žalobcu ho žiadali o vysvetlenie v predmetných kauzách.
Aj on, ako bývalý trestný sudca, musel niekoľkokrát vysvetľovať svojim známym, že z pohľadu práva
tieto veci vyzerajú inak a že raz udelená amnestia sa nedá zrušiť. Nechápal, ako pre takéto rozhodnutie
mohol niekto žalobcu pranierovať. Médiá a hlavne žalovaný, viedli proti žalobcovi taký frontálny útok, že
on už túto skutočnosť ťažko dokáže zmeniť za svojho života. On osobne sa s touto kauzou stretáva v

právnických kruhoch a žalobca je vždy vnímaný vo veľmi zlom svetle.

Svedok Ing. D. Š., priateľ žalobcu, vo svojej výpovedi uviedol, že žalobcu pozná asi od roku 1990 a
považuje ho za dobého, charakterného a čestného človeka, ktorý si zodpovedne plní svoje povinnosti.
Myslí si, že žalobca pri rozhodovaní v predmetných kauzách dokázal odolávať voči tlakom politickej moci

a jej zaslepeným služobníkom masmediálneho sektoru a týmito rozhodnutiami zachránil demokraciu na
Slovensku. Útoky zo strany médií na žalobcu boli tak hrozné, že žalobca sám im nedokázal odolávať.
On osobne stál pri ňom a pomáhal mu. Sám zistil, akú silu majú média a že ľudia, ktorí majú slušné
vzdelanie, bez toho, aby použili svoj vlastný rozum, slepo prevzali názory, konštrukcie a výmysly médiía uverili tomu, čo bolo publikované. Pod tlakom médií bol žalobca znevažovaný, vykreslený ako vyvrheľ
spoločnosti, ktorý svojím rozhodnutím znevážil zákony.

Podľa článku 10 ods. 1, 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd uverejnené v ústavnom zákone č. 23/1991
Zb.,každýmáprávo,abybolazachovanájehoľudskádôstojnosť,osobnáčesť,dobrápovesťachránené
jeho meno. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným
zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa článku 26 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa článku 26 ods. 2 veta prvá Ústavy SR každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a
informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľačlánku26ods.4ÚstavySRsloboduprejavuaprávovyhľadávaťašíriťinformáciemožnoobmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Ochranu osobnosti upravujú viaceré odvetvia práva. Aj občianskoprávna úprava ochrany osobnosti
vychádza z druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, najmä z jej článkov 14, 15, 16, 19, 20 a 21.

Základ súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv obsahuje OZ v ustanoveniach § 11 až 16.
Vzhľadom na širokú právnu relevanciu osobnostných práv, na ich komplexnej ochrane sa podieľajú aj

iné ako občianskoprávne predpisy. Ide o predpisy nielen súkromného, ale aj verejného práva. Takým je
napr. zákon o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve, zákon o vysielaní a retransmisií a pod.

Podľa ust. § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Predmetom práva na ochranu cti a dôstojnosti tak, ako je to zvýraznené v dikcií zákona, je česť občana
v jeho rozmanitých spoločenských vzťahoch jednak vo vzťahu k spoločnosti a jednak vo vzťahu k
ostatným spoluobčanom. Podľa stanoviska súdnej praxe predmetom ochrany občana je aj jeho česť v
odborných kruhoch, v ktorých je známy svojou odbornou prácou a činnosťou.

Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý
privodiť tejto osobe ujmu, dotknutá osoba podľa ust. § 13 ods. 1 OZ má právo najmä domáhať sa, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa ust. § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľaust.§13ods.3OZvýškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutímnazávažnosťvzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k
neoprávnenému zásahu, a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach

chránených ustanoveniami § 11 a nasl. OZ. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny
vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa § 11 OZ a povinnosť súdom uložené
sankcie znášať. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré
zasahuje práva chránené ust. § 11 a nasl. OZ. Bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol
vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo išlo len o nedbalé prevzatie poznatkov a ich rozširovanie.

Neoprávneným zásahom je teda každé konanie, ktoré svojim obsahom, formou a cieľom sa dotýka
práv chránených ust. § 11 a nasl. OZ a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť, prípadne
ich ohroziť. Ústne a písomne uskutočnený zásah môže spočívať v rozširovaní nepravdivých správ
dotýkajúcich sa osobnosti občana, vo zverejňovaní i pravdivých správ intímneho a rodinného životaobčana proti jeho vôli, ďalej v nepravdivom obvinení z nečestného konania, v kritike presahujúcej
obsahom, formou i cieľom rámec pravdivej objektívnej kritiky a podobne.

Občianskoprávna ochrana osobnosti (na rozdiel od administratívnoprávnej a trestnoprávnej ochrany)
je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe. Z toho vyplýva, že na vznik zodpovednosti sa
nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného
práva vykonal.

Vydavateľ periodickej tlače môže do občianskej cti a dôstojnosti fyzickej osoby neoprávnene zasiahnuť
zverejnenímdifamujúcichskutkovýchtvrdenítýkajúcichsafyzickejosoby,čipublikovanímneprípustných
hodnotiacich úsudkov o tejto osobe.

Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci ( § 132 Občianskeho súdneho poriadku ).

Podľa žaloby, žalovaný ako vydavateľ denníka SME zasiahol do žalobcovho práva na ochranu osobnosti

skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami obsiahnutými v sérií článkov „Š. senát vniesol
do amnestie chaos“, „Sudca Š. hovorí sorry, ale trvá na svojom“, „Blázinec na Ústavnom súde“,
„Pozoruhodné, obdivuhodné, odborné, ale platné“, „Š. senát chce rozhodnúť aj o podnete L.“, „Tvrdenia
sudcu T. Š. sú nezáväzné právne názory, konštatuje I. Š.“, „Dva senáty jedného Ústavného súdu“,
„Zmätok na Ústavnom súde“, „Prečo sa tváriť ako zdravý ?“, „Usvedčuje ho vlastné konanie“, „Ak budú

informácie, nebudú pochybnosti“, „Ďalšie odročenie pred možným zlyhaním“, „Objednávka pre Š.“, „Š.
ako agent HZDS“, „Miesto pre - Nepochybujem o politickej motivácií rozhodnutia senátu T. Š.“, „Tretia
amnestia pre S.“, „Čo sa vlastne stalo ?“, „Právnici kritizujú verdikt Š. senátu“, „Reakcia politikov na
iniciatívu KDH v súvislosti s Mečiarovou amnestiou“, „Právnici sa pridávajú k nesúhlasnému stanovisku
k rozhodnutiu v kauze S.“, „Ešte nesvieti červená“, „Výpočet nesprávnych stanovísk a právnych záverov

I. senátu Ústavného súdu“, „Možnosti nastolenia spravodlivosti“, „Vychádzať z rozhodnutia Š. senátu“,
„Š. senát mal dva názory na kauzu Mečiarovej amnestie“, „Aj S. musia stíhať“, „Republiku žalujúci L.“,
„Ešte aj Š. sa vracia“, „Amorálna podpora“, „Šanca pre štátnicky krok“, „H. zostáva“, „H. a Š. nebudú
sudcami“, „Špeciálna katastrófa (súdu)“.

Vzhľadom na takéto skutkové vymedzenie žaloby a na obranu žalovaného spočívajúcu v tom, že
vydávaním denníkov iba realizuje zákonné a ústavné právo a jeho cieľom je iba informovať čitateľov a
reagovať na aktuálne dianie v spoločnosti, mal súd posúdiť, či označenými článkami žalovaný prekročil
rámec garantovaného ústavného práva na slobodu prejavu a informácií a či došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv žalobcu a či zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na týchto

právach, konkrétne na občianskej cti a dôstojnosti.

Po posúdení tejto otázky súd dospel k záveru, že v článkoch „Š. senát vniesol do amnestie chaos“,
„Blázinec na Ústavnom súde“, „Pozoruhodné, obdivuhodné, odborné, ale platné, „Tvrdenia sudcu T.
Š. sú nezáväzné právne názory“, „Dva senáty jedného Ústavného súdu“, „Prečo sa tváriť ako zdravý“,

„Objednávka pre Š.“, „Š. ako agend HZDS ?“,“Nepochybujem o politickej motivácií rozhodnutia senátu
T. Š.“, „Ešte nesvieti červená“, „Výpočet nesprávnych stanovísk a právnych záverov I. senátu ústavného
súdu“, „Vychádzať z rozhodnutia Š. senátu“, „Š. senát mal dva názory na kauzu Mečiarovej amnestie“,
„Republiku žalujúci L.“, „Ešte aj Š. sa vracia“, „A.“, „Amorálna podpora“ a „Špeciálna katastrofa (súdu)“
došlo ku kolízií oboch práv.

V uvedených článkoch žalovaný použil výrazy, formulácie, spojenia a pod., ktorých miera expresivity je v
značnom nepomere k cieľu kritiky a vyplýva z nich úmysel žalovaného žalobcu škandalizovať, potupiť,
ohroziť jeho profesionalitu, česť, vážnosť a vytvoriť o ňom negatívny obraz.

Vzhľadom na publicitu zvlášť nebezpečné sú zásahy, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače.

Podľa konštantnej judikatúry súdov najčastejšími formami zásahu do práva na ochranu cti sú skutkové
tvrdenia a hodnotiace úsudky, t.j. kritika. Na rozdiel od skutkových tvrdení, ktoré majú objektívnupovahu a ktoré možno overiť, hodnotiace úsudky sú vždy subjektívne, lebo sú výrazom toho, kto robí
hodnotiaciúsudok,tedapodávakritiku.Vtomtozmyslekritikanemôžebyťobjektívna.Rozlišujesakritika
prípustná, čiže oprávnená, o ktorú ide vtedy, ak je vecná a konkrétna a tiež vtedy, ak je primeraná,

teda zodpovedajúca čo do obsahu, formy a miesta ( použité výrazy, formulácie, spojenia a pod.) ak
nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu.
Požiadavka konkrétnosti kritiky vyžaduje, aby podklady, na ktorých spočíva hodnotenie, boli uvedené v
konkrétnej podobe, aby adresát mal možnosť úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor a zároveň,
aby nevznikali falošné predstavy o skutočnostiach, ktoré slúžili hodnoteniu ako podklad. Ak tomu tak nie

je, kritika je neprípustná a tvorí tak podstatu neoprávneného porušenia práva na česť fyzickej osoby.

Z vykonaných dôkazov vyplýva, že uverejnením vyššie uvedených článkov došlo k prekročeniu miery
prípustnejkritikyapretosúdvtejtočastižalobevyhovelazaviazalžalovanéhovnímvydávanomdenníku
S. zverejniť ospravedlnenie s obsahom, ako je uvedený vo výroku tohto rozsudku.

V článkoch pod názvom „Sudca Š. hovorí sorry, ale trvá na svojom“, „Š. senát chce rozhodnúť aj o o
podnete L.“, „Usvedčuje ho vlastné konanie“, „HZDS nespochybňuje vládu, ale R.“, „Ďalšie odročenie
pred možným zlyhaním“, „Čo sa vlastne stalo?“, „Reakcie politikov na iniciatívu KDH“, „Možnosti
nastolenia spravodlivosti“, „Šanca pre štátnicky krok“ a „H. a Š. nebudú sudcami“, súd nezistil že by nimi
boli prekročené hranice prípustnej kritiky a v tejto časti žalobu zamietol.

Súdtaktiežzamietolžalobuvčasti,ktorousažalobcadomáhaluverejneniatextu,žeuvedenýmičlánkami
žalovaný jednostranne budil u čitateľov presvedčenie, že žalobca sa ako sudca ústavného súdu nechal
pri rozhodovaní ovplyvňovať zavrhnutiahodnými motívmi. Hodnotiace úsudky pritom neopieral o fakty,
ale výlučne o svoj nesúhlasný názor na komentované rozhodnutia. Pritom ostatný článok „ Špeciálna

katastrofa (súdu)“ vyšiel v čase, keď bol známy rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 23.
septembra 2008 vo veci L. proti Slovensku, v ktorom sa tento súd v plnom rozsahu stotožnil so závermi
uznesenia a nálezu I. senátu ústavného súdu, ktorému predsedal žalobca č.I. ÚS 30/99 a I. ÚS 48/99.
Európsky súd pre ľudské práva vyslovil porušenie rovnakých práv sťažovateľa L., ako prvý senát
u sťažovateľa S.. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva bol prijatý jednomyseľne siedmimi

sudcami.
Keďže tento text nezverejnil žalovaný, ale je hodnotením vyjadreným žalobcom, súd nevzhliadol žiadny
právny titul, na základe ktorého by ho mal žalovaný zverejniť.

Súd nevyhovel návrhu žalobcu, aby ospravedlnenie v denníku S. bolo zverejnené na prvej strane,

pretože prevažná väčšina článkov, nebola pôvodne uverejnená na prvej strane tohto denníka.

K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo prostredníctvom tlače, pričom treba
vychádzaťvždyztoho,žetentozásahmáširokúpublicitu.Bolspojenýsozníženímdôstojnostiavážnosti
žalobcu v spoločnosti, preto takýto zásah vždy zakladá nárok oprávnenej osoby - žalobcu domáhať

sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa
nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva
chránené ust. § 11 OZ.

Priznanie zadosťučinenia v peniazoch predpokladá kumulatívne splnenie určitých zákonom

kvalifikovaných podmienok - ak morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim,
a tým aj neúčinným a že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, či jej
vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Túto druhú podmienku možno vyjadriť tak, že musí ísť o takú
nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby, ktorú táto osoba vzhľadom k intenzite a rozsahu trvania
nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení jej ľudskej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti pociťuje

ako závažnú. Nie sú teda rozhodujúce subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby a nestačí ani
len možnosť zníženia dôstojnosti v značnej miere, ale musí byť zistené, že k tomuto zníženiu došlo.
Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť spočíva na žalobcovi.

Žalobca v žalobe nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 165.970 Eur (5 000 000.-Sk) odôvodnil

tak, že po uverejnení uvedených článkov pocítil značné zhoršenie vzťahov s mnohými ľuďmi z jeho
okolia. Hanbil sa chodiť do spoločnosti, pretože vždy sa debata so známymi zaviedla na tému „ako si
mohol L. a S. oslobodiť, koľko si za to dostal a pod. Mysli si, že aj z dôvodu tejto medializácie ho prezident
nevymenoval na ďalšie funkčné obdobie za sudcu ústavného súdu. Na túto skutočnosť navrhol vypočuťsvedkov JUDr. J. B. a Ing. D. Š.. Výpoveďami uvedených svedkov sa preukázali tvrdenia žalobcu, že
bol v spoločnosti vnímaný ako amorálny, korupčný, profesionálne neschopný a pod.
Žalobca po skončení funkcie ústavného sudcu pracuje ako advokát. Jeho ďalšie pracovné aktivity sa

odvíjajú predovšetkým od dôvery občanov, ktorí potrebujú právnu pomoc. Preto súd súhlasí s tvrdením
žalobcu, že zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti sa najciteľnejšie prejavilo v oblasti jeho pracovného
pôsobenia, v oblasti politického pôsobenia a tiež v spoločenských vzťahoch.

Súd preto dospel k záveru, že morálne zadosťučinenie v danom prípade nie je postačujúce, lebo bola v

značnej miere znížená dôstojnosť a vážnosť osoby žalobcu v spoločnosti, preto má právo aj na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch stanovuje zákon tieto kritéria a) závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy a b) okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo.

Občiansky zákonník neustanovuje ani maximálnu ani minimálnu hranicu zadosťučinenia v peniazoch,
hovorí iba o primeranosti.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 OZ ako právo majetkovej

povahy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote.

Súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy iba za články uverejnené v denníku S. od 20.1.2006 do 21.5.2009. Jedná sa o tri články („Ešte aj Š.
sa vracia“, „Amorálna podpora“, „Špeciálna katastrofa(súdu)“. Za článok zo dňa 6.2.2007 pod názvom

„Šanca pre štátnicky krok“ a článok zo dňa 13.2.2007 pod názvom „H. a Š. nebudú sudcami“ mu náhradu
nepriznal, pretože v nich žalovaný neprekročil rámec povolenej kritiky a ani iným spôsobom nezasiahol
do osobnostných práv žalobcu.

Nakoľko samotné jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje

ochranu § 13 OZ ( ľudská dôstojnosť, česť, meno, vážnosť a pod.) sú hodnoty, ktoré v podstate nemožno
vyjadriť v peniazoch, nemožno výšku náhrady v konkrétnom prípade zisťovať výpočtom. Neoceniteľnosť
jednotlivých stránok ľudskej osobnosti ale ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť
výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti. Výšku náhrady
nemajetkovej ujmy možno určiť, a to spôsobom, ktorý uvádza zákon - s prihliadnutím na závažnosť

vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.

Spomedzi okolnosti, za ktorých došlo k zásahu súd prihliadol predovšetkým na to, že uvedené články
zasiahli do mimoriadne citlivej oblasti života fyzickej osoby - občianskej bezúhonnosti, cti, odbornosti
a vážnosti v spoločnosti. Žalobca bol označený za amorálneho, kontroverzného, škandalózneho,

recidívou neprijateľného, zdiskreditovaného, korupčného, t.j. za osobu, ktorá je ako taká spoločnosťou
odsudzovaná a zavrhovaná. Pritom žalobca je vo veku, kedy sa jeho profesionálna, politická a
spoločenská kariéra ešte nekončí. Tieto zásahy sú schopné veľmi negatívne ovplyvniť jeho ďalšie
pracovné postavenie a v priamej súvislosti s tým aj finančné pomery.

Za veľmi závažnú okolnosť považoval súd tú, že k zásahu nedošlo len v malom okruhu osôb,
ale prostredníctvom masovokomunikačného širokej verejnosti určeného informačného prostriedku, v
dôsledku ktorého bol zásah negatívneho pôsobenia zverejnených článkov značný a dlhu dobu trvajúci.

Výšku nemajetkovej ujmy súd určil na 49.790,87 EUR (1.500.000,- Sk), v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. podľa ktorého ak mal účastník vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

O trovách štátu súd rozhodol podľa ust. § 148 ods. 1 O.s.p. a zaviazal žalobcu aj žalovaného , ktorí boli
v konaní iba čiastočne úspešní, na zaplatenia trov štátu každý po 54,8 EUR. Trovy štátu predstavujú
trovy svedočného pre svedka JUDr. L. v sume 88,- EUR a pre svedka W. 21,6 EUR.Poučenie:

Protitomutorozhodnutiumožnopodaťodvolanie na Okresný súd KošiceIdo15dníododňadoručenia
rozhodnutia, v dvoch písomných vyhotoveniach (§ 204 ods. 1 O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno

odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 O.s.p.).