Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, December 13, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/131/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117219886
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117219886.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu
JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Evy Šofrankovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO:
31 575 951, so sídlom Žilina, Hodžova 11, proti žalovanému: L. B., nar. XX.XX.XXXX, B. K. XXXX/XX,
XXXX B., o zaplatenie 1134,12 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 15. 05. 2018, č. k. 16Csp/208/2017-305 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit:
„I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že dňa 12.10.2010 bola medzi stranami sporu uzatvorená
zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, predmetom ktorej bolo zriadenie
osobného účtu žalovanému, zmluva o vydaní a používaní platobnej karty a zmluva o poskytovaní služieb
elektronického bankovníctva. Súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky B. banka M.,
a.s. (ďalej len „VOP“). V zmysle bodu 3.3.1. VOP banka vedie bežné účty s produktovým označením
„Osobný účet“ a popri vedení bežného účtu poskytuje banka majiteľovi účtu rôzne doplnkové bankové

produkty a služby určené bankou, ktorých rozsah a podmienky a ich zmeny sú predmetom zverejnenia.
Dňa 14.7.2014 došlo medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom k uzavretiu zmluvy
o povolenom prečerpaní na účte, podľa ktorej bol žalovanému poskytnutý úver formou povoleného
prečerpania do výšky limitu na sumu 980 €. Podľa žalobcom predložených „Úrokových sadzieb
produktov“ je úrok pri nepovolenom prečerpaní 28% ročne. Dňa 18.7.2017 žalobca previedol debetný
zostatok z účtu na svoj vnútorný pohľadávkový účet, pričom ide o internú transakciu banky, nie o úhradu

zo strany žalovaného. Žalobca k žalobe pripojil výpis z účtu žalovaného za obdobie od 9.7.2014 do
18.7.2017, podľa ktorého zostatok na účte predstavuje 1134,12 Eur. Zo súhrnu kreditných a debetných
operácií na účte žalovaného je zrejmé, že debet žalovaného predstavuje sumu 30636,89 Eur a kredit
sumu 29502,77 Eur.

3. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vec právne uzavrel tak, že medzi

stranami sporu vznikol spotrebiteľský vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenie Občianskeho
zákonníka týkajúce sa úpravy spotrebiteľských zmlúv. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí
konštatoval, že zo zmluvy o bežnom účte nevyplýva, že rôzne poplatky účtované bankou, budú
vykazované na tomto účte tak, že v dôsledku uvedeného vznikne nepovolené prečerpanie, ktoré
je následne úročené úrokom vo výške 28% ročne. Uvedenú zmluvnú podmienku hodnotil súd ako
neprijateľnú podľa § 53 ods. 4 písm. v) Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal za preukázané,

že v prejednávanej veci nebolo žalovanému umožnené prostredníctvom jeho platobnej karty čerpať
finančné prostriedky presahujúce jeho prostriedky, teda „nepovolený debet“ vytvoril žalobca účtovanímúrokov a poplatkov na ťarchu účtu žalovaného spôsobom ako keby išlo o finančné prostriedky mu
poskytované, čo však nezodpovedá skutočnosti a úročenie takto umelo vytvoreného debetu považuje
súd za nezákonné a zároveň neslušné a nemravné. Na základe uvedených skutočností považoval súd

za neplatné predčasné zosplatnenie úveru. Súd prvej inštancie taktiež konštatoval, že žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal skúmanie bonity žalovaného, preto vyhodnotil poskytnutý úver za bezúročný a
bez poplatkov v zmysle § 7 v spojení s § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. V dôsledku uvedených
záverov súd prvej inštancie nezapočítal do sumy debetu položky ako poplatok za upozornenie v sume
165 Eur, úroky v sume 1010,68 Eur, poplatok za výzvu v sume 30,- Eur a úroky v sume 14,80 EUR,

teda celkovo sumu 1220,48 eur. Rozdiel medzi debetom a kreditom žalovaného predstavoval sumu
1134,12 Eur, pričom po odrátaní sumy 1220,48 Eur, ktorú súd nepovažoval za debet účtovaný v súlade
so zákonom, mal súd za preukázané, že žalovaným uhradená suma žalobcovi prevyšovala jeho dlh, a
preto žalobu zamietol.

4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalovaný bol v konaní úspešný, a

preto mu patrí plná náhrada trov konania vo vzťahu k žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie v súlade s ust. §262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením.

5. Žalobca v zákonnom stanovenej lehote podal odvolanie dôvodiac nesprávne vec právne posúdil. Trval

na tom, že správne rozlišuje medzi povoleným prečerpaním a prekročením. Uviedol, že žalovanému
poskytol na základe zmluvy o povolenom prečerpaní úverový limit na účte, t.j. povolené prečerpanie,
avšak po porušení povinností z uvedenej zmluvy, žalobca žalovanému zrušil poskytnutý limit povoleného
prečerpania na účte. Na základe zrušenia poskytnutého úverového rámca sa debetný zostatok na
účte žalovaného spravuje príslušnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch o Prekročení.

Žalobca poukázal na ustanovenie § 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého
sa prekročením rozumie automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi
disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa,
pričom konštatoval, že ustanovenie Všeobecných obchodných podmienok žalobcu (ďalej len „VOP“)
ktoré upravujú úrok pre prípad nepovoleného debetu takmer doslovne kopírujú zákonnú úpravu,

keďže ide o inštitút prekročenia, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na body 3.8
a 3.12. VOP, v zmysle ktorých klient musí mať na bežnom účte dostatok peňažných prostriedkov
postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru poskytnutého bankou, na poplatky
v zmysle Sadzobníka a akýchkoľvek ďalších finančných záväzkov voči banke. Pri zúčtovaní úrokov,
poplatkov, operácií prostredníctvom platobných kariet, opravnom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej dane, v

prípadoch dohodnutých medzi bankou a klientom ako aj v iných prípadoch môže dôjsť k nepovolenému
prečerpaniu bežného účtu. Nepovoleným prečerpaním je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom
banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku
na bežnom účte. Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu
vyrovnať. Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky

úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby. Žalobca označil úrok z prekročenej čiastky po dobu
nepovoleného prečerpania za odplatu, ktorú klient platí banke za čerpanie prostriedkov poskytnutých
bankou nad rámec zostatku na účte klienta. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že uvedená zmluvná
podmienka je neprijateľná, považoval za absolútne neodôvodnenú. Čo sa týka poplatku za vedenie účtu,
žalobca uviedol, že sa jedná o službu, ktorú banka poskytuje klientom v rámci mesačného paušálneho

poplatku za balík služieb bez ohľadu na rozsah využitých služieb, pričom poukázal na obdobný charakter
poplatkov za telefónne služby a iné. K úprave a výške úroku z prekročenia žalobca uviedol, že v zmysle
rozsudku Súdneho dvora C42/15 z 9.11.2016, zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako
jediný dokument ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES musia byť
vyhotovené písomne alebo na trvalom nosiči. Žalobca má za to, že povinnosť podpísať VOP musí

vyplývať priamo zo zákona a nie len z rozhodnutí súdov, teda keďže zákon o spotrebiteľských úveroch
uvedenú skutočnosť nevyžaduje, nemožno platnosť dohody o týchto náležitostiach upravených vo VOP
podmieňovať ich podpisom zmluvnými stranami. V súvislosti s uvedeným poukázal na ustanovenie
§ 18 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého pri prekročení je veriteľ povinný
informovať spotrebiteľa pravidelne v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe

spotrebiteľského úveru, podmienkach, atď. Na základe uvedeného žalobca uviedol, že zmluva o účte
nemusí mať pre prípad prekročenia ako obligatórnu náležitosť údaj o výške úroku, naopak postačuje,
ak veriteľ o tom dlžníka upovedomí na trvanlivom médiu. Čo sa týka výšky úroku z prekročenia žalobca
uviedol, že nárok na tento úrok je viazaný na vrátenie peňažných prostriedkov tvoriacich prekročenie ajeho výška nemôže byť obmedzená zákonnou výškou úrokov z omeškania, keďže sa jedná o odlišný
inštitút, teda tvrdenie súdu prvej inštancie, že výška úroku takmer trojnásobne prekročila výšku úroku
spotrebiteľských úverov považoval žalobca za nepreskúmateľnú. Čo sa týka schopnosti žalovaného

splácať úver pred jeho poskytnutím, žalobca uviedol, že pred poskytnutím úverového limitu povoleného
prečerpania viedol bežný účet žalovaného, teda disponoval informáciami o jeho finančnej situácií.
Namietal procesný postup súdu, ktorý ho nevyzval na doplnenie podania, ak mal za to, že žalobca
nedostatočne zisťoval majetkové pomery spotrebiteľa, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny
proces. Navrhol rozsudok v napadnutom rozsahu zmeniť, vyhovieť žalobe v plnom rozsahu a zaviazať

žalovaného uhradiť dlžnú do troch dní od právoplatnosti rozsudku, zároveň priznať žalobcovi náhradu
trov konania, ako aj odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov za konania na oboch
inštanciách.

6. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle ust. §
34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) v zmysle ustanovenia § 470 ods.
1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 CSP,
vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného je dôvodné.

8. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie posúdil úver poskytnutý žalobcom za bezúročný a
bezpoplatkový, z dôvodu hrubého porušenia povinnosti žalobcu pri skúmaní bonity klienta, avšak v spise
absentuje akákoľvek zmienka o tom, či zo strany žalobcu k zisťovaniu bonity došlo a aké úkony žalobca

v súvislosti s tým vykonal. Na základe uvedeného odvolaciemu súdu z rozhodnutia súdu prvej inštancie
nie sú zrejmé dôvody pre aplikáciu § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, a to pokiaľ ide o
záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Z rozhodnutia nevyplýva na základe akých skutočností
dospel k záveru, že konanie veriteľa možno považovať za hrubé porušenie povinností stanovených v
ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a akým konkrétnym spôsobom predpokladaným v

ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch došlo k hrubému porušeniu povinnosti, následkom
ktorého veriteľ stráca nárok na úroky a poplatky. V spise absentuje výzva súdu na preukázanie spôsobu,
akým žalobca zisťoval bonitu klienta. Odôvodnenie rozhodnutia je tak vo vzťahu k záveru súdu o tom,
že veriteľ nemá nárok na úroky a poplatky nepreskúmateľné. Vyriešenie otázky, či je úver bezúročný a
bez poplatkov má priamy vplyv na posúdenie rozsahu nároku žalobcu, preto ja za daného stavu nutné

považovať záver súdu, podľa ktorého by mal žalobca právo len na zaplatenie istiny, za predčasný.

9.Súdprvejinštanciesvojerozhodnutienáležiteneodôvodnil,čojevrozporesozásadamispravodlivého
súdnehoprocesu(čl.46ÚstavySR,čl.45ods.1Dohovoruoochraneľudskýchpráv).Týmodňalstranám
sporu právo konať pred súdom a zaťažil svoje rozhodnutie vadou, pre ktorú bolo potrebné napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie podľa § 389 ods.
1 písm. b) CSP.

10. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť nárok uplatnený žalobou a svoje rozhodnutie
odôvodniť tak, aby zodpovedalo požiadavkám stanoveným v ust. § 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí

rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

11. Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument
strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti
Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. XXXXX/XX, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok

Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. XXXXX/XX, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS
209/04). Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd dospel k záveru o nepreskúmateľnosti rozhodnutia
nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami

12. Záverom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v predmetom spore sa žalobca domáhal
zaplatenia sumy nepovoleného prečerpania, ktorý vznikol na zriadenom účte žalovaného, spolu s
ročným úrokom z tejto sumy vo výške 28% od 19.07.2017 až do zaplatenia. Povinnosť žalovaného platiť
úroky vyvodzoval z bodu 3.12 VOP, v zmysle ktorých je majiteľ účtu povinný po dobu nepovolenéhoprečerpania platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri
nepovolenom prečerpaní účtu“. V tejto súvislosti odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na rozsudok
Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C/113/2015 zo dňa 15.10.2015 a rozsudok Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 21Co/10/2016 zo dňa 24.11.2016, ktorými bola zmluvná podmienka v totožnom znení určená za
neprijateľnú. Žalobca bol preto povinný zdržať sa použitia podmienky uvedenej bode 3.12. všeobecných
obchodných podmienok, ako aj uplatňovania nárokov z nej vyplývajúcich. Napriek tomu žalobca v
priamom rozpore so zákonom, nielenže účtoval žalovanému úroky, ale takto nezákonne zaúčtované
úroky si uplatňuje v súdnom konaní. Uvedené konanie žalobcu nemožno nazvať inak ako hrubo

odporujúce dobrým mravom, ktorému nemožno priznať právnu ochranu.

13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).