Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 21, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/43/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112216252
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2112216252.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcov: 1/ T. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Y. XX, U., a 2/ S. J., rod. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, U., obaja právne zastúpení spoločnosťou AK
ZAHRADNIK & Spol., s. r. o., so sídlom Štefanovičova 12, Bratislava, IČO: 36 854 930, žalobkyňa v 2.
rade zastúpená tiež spoločnosťou AK Šimko Legal, s.r.o., so sídlom Pečnianska 1198/3, Bratislava, IČO:
35 915 528, proti žalovaným: 1/ JUDr. Jozef Grman, správca konkurznej podstaty úpadkyne M. X., nar.
XX.XX.XXXX,bytomH.F.XX,U.,sosídlomsprávcuLandererova1,Bratislava,2/A.Y.,nar.X.XX.XXXX,
bytom M. X. X, W., 3/ J. F., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. X. X, W., 4/ Z. M., nar. XX.X.XXXX,

bytom Q.. F. XX, U., 5/ T. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q.. F. XX, U., 6/ H. F., nar. XX.X.XXXX, bytom
M. X. X, W., všetci žalovaní zastúpení spoločnosťou GRMAN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 36 861 553, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov
1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 25. októbra 2017, č.k. 37C/92/2012-620, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/ až 6/ m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie návrh zamietol (I. výrok), žalovanému 1/ až

6/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok) a Slovenskej republike priznal voči
žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok).

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 80 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku, § 1 ods. 1, § 2 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), § 27 ods. 1, ods. 8 veta
prvá zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, § 206 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a
reštrukturalizácii, § 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka a judikátu R 33/1975.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie tým, že po vykonaní dokazovania a po
skutkovom a právnom posúdení veci dospel k záveru, že návrhu žalobcov nie je možné vyhovieť. Súd
prvej inštancie totiž aj po doplnení dokazovania (po vrátení veci odvolacím súdom) opätovne dospel k
názoru, že žalobcovia nikdy platne nenadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ktoré sú predmetom
žaloby, preto ich návrh, ktorým sa domáhali určenia vlastníckeho práva, nemohol byť úspešný. Súd prvej
inštancie pri svojom rozhodovaní (keď dospel k záveru o neplatnosti právneho úkonu uzavretého medzi

úpadkyňouM.X.aprávnymipredchodcamižalobcov)vychádzalzoskutočnosti,ženamajetokúpadkyne
M. X. bol uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2K/135/2004 zo dňa 25.2.2005 vyhlásený
konkurz (za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený žalovaný v 1. rade), pričom opatrením č.
2K/135/04-51 zo dňa 12.5.2005 súd odsúhlasil predaj majetku konkurznej podstaty úpadkyne v súlade splánom speňažovania - v zmysle uvedeného úpadkyňa M. X. objektívne a bez akýchkoľvek pochybností
stratila dispozičné právo nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami, vrátane práva k ich prevodu (ktoré
jednoznačne patrilo len a len správcovi konkurznej podstaty). Ak potom právni predchodcovia žalobcov

uzavreli kúpnu zmluvu na podiel na nehnuteľnostiach so M. X. dňa 17.12.2008, takáto zmluva bola nie
iba právne neúčinná v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní,
ale bola absolútne neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože svojím obsahom a aj
účelom odporovala zákonu, obchádzala ho, dokonca sa aj priečila dobrým mravom. Úpadkyňa totiž
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností musela vedieť (čo potvrdila aj pri výsluch súdom), že na jej

majetok bol vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho ona stratila oprávnenie nakladať s majetkom patriacim
do konkurznej podstaty, a toto prešlo na správcu - ak v takejto situácii uzavrela scudzovaciu zmluvu,
jej konanie obchádzalo a priečilo sa zákonu (nakoľko oprávnený nakladať s majetkom bol správca
konkurznej podstaty, a nie ona), ale bolo aj v rozpore s dobrými mravmi (M. X. prevzala od právnych
predchodcov žalobcov kúpnu cenu, ktorú nikdy neodovzdala do konkurznej podstaty, a to bez ohľadu
na skutočnosť že nehnuteľnosti „predala“ za vyššiu cenu ako následne správca konkurznej podstaty).

V tejto súvislosti neobstojí ani tvrdenie žalobcov o dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníckeho práva
ich právnymi predchodcami (T. a X. J.), nakoľko konkurz na majetok úpadkyne M. X. bol vyhlásený dňa
25.2.2005, následne bol uverejnený v Obchodnom vestníku, teda v tlačovine ktorá má verejný charakter,
a v ktorej uverejnené údaje sa považujú za verejne známe a ak právni predchodcovia žalobcov za takejto
situácie uzavreli kúpnu zmluvu s osobou, na majetok ktorej bol konkurz vyhlásený (ktorá teda stratila

oprávnenie s týmto majetkom právne relevantne nakladať) tri a pol roka po vyhlásení konkurzu, nemôžu
sa dovolávať svojej dobromyseľnosti, nakoľko pri náležitej starostlivosti a opatrnosti mohli a mali sa
o vyhlásenom konkurze na majetok M. X. dozvedieť. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že
pri posudzovaní nadobudnutia vlastníckeho práva je potrebné prioritne vychádzať zo zásady, že nik
nemôže na iného previesť viac práv ako sám má - ak úpadkyňa M. X. uzavrela s právnymi predchodcami

žalobcov kúpnu zmluvu, nemohla previesť v dôsledku straty svojich vlastníckych práv nič. Tento princíp
síce môže byť prelomený princípom dobromyseľnosti pri nadobudnutí vlastníctva, avšak iba celkom
ojedinele a v dôsledku výnimočných okolností, ale o takýto prípad (keď zásada bona fide by mala
prelomiť zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet) v súdenom prípade nejde,
nakoľko právni predchodcovia žalobcov pri opatrnosti a obozretnosti mohli a mali vedieť o tom, že M. X.

ako úpadkyňa nemôže uzatvárať platne právne úkony týkajúce sa majetku, ktorý je súčasťou konkurznej
podstaty. S poukazom na uvedené, nakoľko právni predchodcovia žalobcov nikdy platne nenadobudli
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, pretože zmluvu uzavreli s osobou, ktorá nakladaním
s týmto vlastníckym právom v čase uzavretia zmluvy už nedisponovala, nemohli toto neexistujúce právo
odovzdať ďalej, t.j. na žalobcov (tak ako sa domnievajú, že to spravili kúpnou zmluvou zo dňa 7.4.2009).

Ak potom správca konkurznej podstaty úpadkyne M. X. (žalovaný v 1. rade) kúpnou zmluvou zo dňa
14.5.2012 predal podiel na nehnuteľnostiach do vlastníctva žalovaných v 2. až 4. rade (a následne
žalovaní v 3. a 4. rade darovacími zmluvami previedli vlastnícke právo k ich časti predmetného podielu
na nehnuteľnostiach na žalovaných v 5. a 6. rade) boli tieto právne úkony platné, vlastnícke právo na
základe nich riadne zavkladované (rozhodnutiami správneho orgánu č. V 2081/12 zo dňa 17.5.2012,

č. V 2385/12 zo dňa 13.6.2012 a č. V 2354/12 zo dňa 13.6.2013, ktoré na základe žaloby žalobcov
boli potvrdené Rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. 14S/67/2012-159 zo dňa 10.4.2014, v spojení s
Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 4Sžr/67/66/2014-203 zo dňa 1.4.2015) do katastra nehnuteľností,
a nie je možné takto nadobudnuté vlastníctvo im odňať.

4. Súd ďalej poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave č. 14S/67/2012-159 zo
dňa 10.4.2014, v ktorom sa uvádza, že je tiež potrebné poukázať na právne dôsledky realizovaných
právnych úkonov - kúpnej zmluvy uzavretej medzi úpadkyňou M. X. a právnymi predchodcami žalobcov
(a následne kúpnej zmluvy zo dňa 7.4.2009 uzavretej medzi právnymi predchodcami žalobcov a
žalobcami), a to najmä z hľadiska zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Pokiaľ ide o

úkon úpadkyne - kúpnu zmluvu zo dňa 17.12.2008, tak predmetom prevodu na právnych predchodcov
žalobcov boli nehnuteľnosti vo vlastníctve úpadkyne zahrnuté do konkurznej podstaty, a ktoré museli byť
predané správcom v súlade so zákonom č. 328/1991 Zb. a v súlade so schváleným plánom speňaženia
v rámci prebiehajúceho konkurzu; v danom prípade je preto potrebné právne úkony - kúpnu zmluvu
zo dňa 17.12.2008 a následne i kúpnu zmluvu zo dňa 7.4.2009 považovať za právne neúčinné, ako

aj absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, lebo svojim obsahom i účelom odporujú
zákonu č. 328/1991 Zb., konkrétne ustanoveniu § 14 ods. 1 písm. a). Kúpna zmluva zo dňa 17.12.2008
bola totiž uzatvorená tri roky po tom, čo bol na majetok úpadkyne vyhlásený konkurz, t.j. úpadkyňa
si musela byť vedomá vyhláseného konkurzu a jeho účinkov v zmysle uznesenia Krajského súdu vBratislave sp.zn. 2K/135/2004 zo dňa 25.2.2005, pričom vyhlásenie konkurzu na majetok úpadkyne bolo
dňa 4.3.2005 uverejnené v Obchodnom vestníku č. 44/2005, a jeho uverejnením sa táto skutočnosť
stala v zmysle § 2 zákona č. 200/2011 Z.z. o obchodnom vestníku verejne prístupná, a teda známa aj

tretím osobám. V súvislosti s tvrdením žalobcov, že napriek oznámeniu Krajského súdu v Bratislave o
vyhlásení konkurzu na majetok úpadkyne M. X. nebola záznamom v katastri zapísaná táto skutočnosť,
krajský súd skonštatoval, že vykonaním zápisu vlastníckeho alebo iného vecného práva záznamom do
katastra nevznikajú, nemenia sa, ani nezrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických
osôb v zmysle § 14 ods. 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 265/1992 Zb. Súd prvej inštancie poukázal aj na

rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 4Sžr/67/66/2014-203 a dôvodil, že predmetné nehnuteľnosti patrili
do konkurznej podstaty úpadkyne a boli zahrnuté do súpisu konkurznej podstaty, ich predaj v rámci
plánu speňaženia bol odsúhlasený a schválených súdom - skutočnosť že správca konkurznej podstaty
dňa 14.5.2012, keď uzatváral za úpadkyňu kúpnu zmluvu nebol v katastri nehnuteľností zapísaný ako
vlastník, je právne irelevantná; úpadkyňa uzatvorila kúpnu zmluvu zo dňa 18.12.2008 až po vyhlásení
konkurzu, pričom podľa § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní oprávnenie

nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností s nakladaným majetkom podstaty, prešli
na správcu.

5. Súd prvej inštancie uzavrel, že nakoľko uznesením zo dňa 25.2.2005 bol na majetok M. X.
vyhlásený konkurz, a aj napriek tomu úpadkyňa previedla bez súhlasu správcu spoluvlastnícky podiel

na predmetných nehnuteľnostiach, je takýto úkon neúčinný i neplatný. Majetok zapísaný na LV č. XXXX
patril do konkurznej podstaty, a teda nehnuteľnosti vo vlastníctve úpadkyne zahrnuté do konkurznej
podstaty mohli byť predané len správcom v súlade so zákonom o konkurze a vyrovnaní, a v súlade
so schváleným plánom speňaženia v rámci prebiehajúceho konkurzu. Žalovaní v 2. až 4. rade riadne
kúpili od správcu konkurznej podstaty na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.5.2012 spoluvlastnícky podiel

na nehnuteľnostiach, pretože tento bol zahrnutý do konkurznej podstaty. Úpadkyňa zrejme zrealizovala
vedome právne úkony na ujmu konkurznej podstaty po vyhlásení konkurzu, ku ktorým už nebola
oprávnená, a žalobcovia (ich právni predchodcovia) si mohli zistiť, či nehnuteľnosti, ktoré chceli odkúpiť,
nepatria do konkurznej podstaty, ktorá sa má speňažovať. Ak by aj dotknuté právne úkony (kúpna
zmluva zo dňa 18.12.2008 a kúpna zmluva zo dňa 27.4.2009) neboli neplatnými, a iba neúčinnými

právnymi úkonmi, tak žalovaný v 1. rade bol oprávnený predať nehnuteľnosti patriace do konkurznej
podstaty v rámci prebiehajúceho konkurzu, ako to spravil kúpnou zmluvou zo dňa 14.5.2012 žalovaným
v 2., 3. a 4. rade tak, ako keby právny úkon zo dňa 18.12.2008 a 27.4.2009 zo strany úpadkyne a
právnych predchodcov žalobcov nebol vykonaný, nakoľko dôsledkom neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa
18.12.2008 je odpadnutie účinkov zániku vlastníckeho práva na strane úpadcu a odpadnutie účinkov

nadobudnutia vlastníctva na strane právnych predchodcov žalobcov. Voči žalovaným v 1., 3. a 4. rade
súd prvej inštancie návrh zamietol tiež z dôvodu, že v konaní neboli pasívne legitimovaní, títo nie sú a
ani v čase podania návrhu neboli zapísaní ako vlastníci v katastri nehnuteľností, žalovaný v 1. rade nikdy
nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností; žaloba o určenie vlastníckeho práva by mala smerovať
len proti tým, ktorí sú ako vlastníci zapísaní v katastri nehnuteľností. Žalobcovia v konaní namietali

tiež údajné vady kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v 1. rade a žalovanými v 2. až 4. rade,
pre ktoré mala byť táto zmluva neplatná - súd prvej inštancie však žiadne takého vady, ktoré by mali
spôsobiť neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy nezistil, kúpna zmluva zo dňa 14.5.2012 mala všetky
podstatné náležitosti, neodporovala ani neobchádzala zákon, ani sa nepriečila dobrým mravom; naviac
žalobcovia by ani nemali právny záujem na určení neplatnosti z dôvodu prípadných vád uvedených

scudzovacích zmlúv. Zo všetkých uvedených dôvodov, teda keď súd prvej inštancie dospel k záveru že
zmluva uzavretá medzi úpadkyňou M. X. a právnymi predchodcami žalobcov pre jej rozpor so zákonom,
jeho obchádzanie, a koniec koncov aj pre rozpor s konaním v súlade s dobrými mravmi, je neplatná
(a teda logicky aj zmluva uzavretá medzi právnymi predchodcami žalobcov a samotnými žalobcami
nemôže byť platná), a vo vzťahu k žalobcom v 1., 3. a 4. rade tiež z dôvodu nedostatku ich pasívnej

vecnej legitimácie, súd prvej inštancie návrh ako nedôvodný zamietol. O nároku na náhradu trov konania
súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len CSP) tak, že
ju v konaní plne úspešným žalovaným priznal v rozsahu 100 % a zároveň rozhodol o nároku štátu na
náhradu trov konania (za úhradu nákladov hotových výdavkov vo výške 24,00 €, priznaných uznesením
č. 37C/92/2012-305 zo dňa 28.10.2013) tak, že štát má voči neúspešným žalobcom nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100%.

6. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podali žalobcovia v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) a § 365 ods. 2 CSP. Argumentovali, že osoba, na majetokktorej bol vyhlásený konkurz, nestráca žiadne svoje vlastnícke právo. Vytkli súdu prvej inštancie,
že použil pre vyhodnotenie zverejnenia v obchodnom vestníku v roku 2005 a aj pre následky tohto
zverejnenia na právne úkony v roku 2008 právny predpis prijatý v roku 2011, súd aplikoval viac ako

10 rokov zrušený zákon o zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam z roku 1992, ktorý bol v roku
1995 nahradený zákonom o katastri nehnuteľností. Súd nesprávne interpretoval následky neúčinnosti
právnych úkonov v zmysle zákona č. 328/1991 a v nedôvodne a nezdôvodnene aplikoval ustanovenia
§ 39 OZ, odhliadnuc od toho, že ak určitý úkon zákonu priamo odporuje, tak ho nemôže obchádzať a
naopak, a tiež, ak priamo zákonu odporuje, nie je dôvod hľadať v ňom aj rozpor s dobrými mravmi. Súd

vôbec nevysvetlil, v čom konkrétnom kúpna zmluva bola v rozpore so zákonom, obchádzala ho alebo sa
priečila dobrým mravom. V zmysle zákona č. 328/1991 Zb. je následkom úkonu vykonaného úpadcom
po vyhlásení konkurzu jeho neúčinnosť voči konkurzným veriteľom (teda ani nie erga omnes) nie však
jehoneplatnosť.Anitovšakneplatíabsolútne,vočikonkurznýmveriteľomjeneúčinnálentakádispozícia
úpadcu s majetkom tvoriacim konkurznú podstatu, ktorá konkurznú podstatu ukracuje. Rozpor s dobrými
mravmi môže byť namietaným dôvodom neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy) len vtedy, ak

tento úkon nie je v rozpore so zákonom a ani zákon neobchádza. V danom prípade súd prvej inštancie
absolútne nesprávne aplikoval ust. § 39 OZ, nakoľko uvedené zákonné ustanovenie nemalo byť vôbec
aplikované na zistený skutkový stav. Žalobcovia preukázali predložením listinného dôkazu, že ich právni
predchodcovia kúpnu cenu v sume 82.829,53 eur uhradili na bankový účet úpadcu, pričom tento účet
existoval viac ako tri roky pred uzavretím kúpnej zmluvy, čím sa táto peňažná čiastka stala súčasťou

konkurznej podstaty. Vytkli súdu prvej inštancie, že sa odmietol zaoberať navrhovanými dôkazmi,
ktorými by mohlo byť preukázané, že úpadkyňa skutočne zabezpečila splnenie svojich záväzkov voči
konkurzným veriteľom prostredníctvom finančných prostriedkov z kúpnej ceny, odmietol sa zaoberať a
vysporiadať so skutočnosťou, že aj sám správca konkurznej podstaty nakoniec potvrdil, že v čase, kedy
scudzoval predmetné spoluvlastnícke podiely, bol v konkurze prihlásený len jediný veriteľ, a teda neboli

splnené predpoklady pre konkurz. To, že úpadkyňa použila kúpnu cenu patriacu do konkurznej podstaty
neoprávnene, je možným odporovateľným právnym úkonom ukracujúcim konkurznú podstatu. Súd prvej
inštancie sa nezaoberal otázkou platnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobudli vlastnícke právo
k dotknutým nehnuteľnostiam žalobcovia. Následkom neúčinnosti právneho úkonu voči určitej osobe
nie je odpadnutie jeho účinkov erga omnes a teda ani faktické restitorium in integrum, ale len možnosť,

aby sa ten, voči komu je taký úkon neúčinný, domáhal uspokojenia svojho nároku z majetku, ktorý bol
predmetom daného úkonu, hoci je tento už vo vlastníctve inej osoby ako jeho dlžníka. Postupom súdu
prvej inštancie bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu, že súd prvej inštancie
vychádzal pri právnom posúdení a jeho aplikácii na skutkový stav výlučne z podaní žalovaných a
prevzal nesprávnu argumentáciu o absolútnej neplatnosti kúpnych zmlúv a z pre súd nezáväzných

odôvodnení rozhodnutí Krajského súdu v Trnave č. 14S/67/2012-159 zo dňa 10.4.2014 a Najvyššieho
súdu SR č. 4Sžr/67/66/2014-203 zo dňa 1.4.2015, ktorých meritom konania boli úplne iné záležitosti.
Súd prvej inštancie fakticky odňal žalobcom možnosť konať pred súdom, keďže vôbec nezohľadnil pri
rozhodovaní podania a tvrdenia žalobcov, vrátane citácii iných súdnych rozhodnutí zaoberajúcich sa
totožným právnymi otázkami a postupom súdu prvej inštancie bola zásadným spôsobom porušená aj

rovnosť strán konania a kontradiktórnosť konania, keďže prvostupňový súd vychádzal pri rozhodovaní
len z vyjadrení žalovaných a z odôvodnenia rozhodnutí vydaných v rámci správneho súdnictva, ktoré
boli pre toto konanie irelevantné. Konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, keďže došlo k porušeniu ustanovení o dokazovaní, a to tým, že prvostupňový
súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a keďže rozhodnutie súdu prvej

inštancie je nepreskúmateľné pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov. Z rozhodnutia nie je zrejmé
najmä ako sa súd prvej inštancie vysporiadal so skutočnosťami uvedenými v žalobe žalobcov a v
ostatných ich podaniach, ďalej prečo je automaticky neplatná, s použitím princípu „nemo plus iuris“, aj
kúpna zmluva, ktorou predmetný spoluvlastnícky podiel nadobudli žalovaní, ako sa súd prvej inštancie
vysporiadal so skutočnosťou, že právni predchodcovia zaplatili kúpnu cenu v sume 82.829,53 eur

na bankový účet úpadcu, čím sa táto peňažná čiastka stala súčasťou konkurznej podstaty v zmysle
príslušných ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ako súd dospel k záveru, že
žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia neboli dobromyseľní, najmä s ohľadom na skutočnosť, že
právni predchodcovia nemali vedomosť o tom, že na majetok úpadkyne bol vyhlásený konkurz, ako
súd dospel k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 14.5.2012 a darovacie zmluvy sú platné, keď správca

v čase prevodu dotknutých nehnuteľností mal objektívnu vedomosť o tom, že vlastníkmi sú žalobcovia
nie úpadkyňa a prečo sa súd nezaoberal námietkami žalobcov, ktorými napádali platnosť kúpnej zmluvy
uzatvorenej medzi správcom a žalovanými 2/ až 4/. Rozhodnutie je prekvapivé, a to aj s ohľadom na
skutočnosť, že v danej veci bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým súd zakázal žalovaným 2/,5/ a 6/ nakladať s príslušnými podielmi na dotknutých nehnuteľnostiach. Súd prvej inštancie odmietol
vykonať navrhnuté dôkazy (zdokladovanie, akým spôsobom úpadkyňa naložila s uhradenou kúpnou
cenou,čitubolipredpokladyprekonkurzačitedasprávcaboloprávnenýnakladaťsmajetkompodstaty),

a teda nemohol dostatočne zistiť ani skutkový stav veci a následne tento správne právne posúdiť. Súd
prvej inštancie ani raz výslovne neoboznamoval konkrétny obsah predložených listín, najmä samotných
sporných kúpnych a darovacích zmlúv. Súd prvej inštancie nezohľadnil ani skutočnosť, že v danom
prípade došlo k vážnemu zásahu do vlastníckeho práva žalobcov, pričom tento zásah sa dá prirovnať
k nezákonnému vyvlastneniu. Navrhli, aby odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie zmenil tak,

že vyhovie návrhu žalobcov alebo alternatívne aby odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec
na ďalšie konanie.

7. Žalovaní 1/ až 6/ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že súd prvej inštancie správne
interpretoval ustanovenia ZKV a správne aplikoval ustanovenie § 39 OZ, keď posúdil dotknutý právny
úkon úpadkyne ako neplatný a nie iba právne neúčinný. Skutočnosť, že ZKV výslovne ustanovuje v §

14 ods. 1 písm. a), že právny úkon úpadcu, ktorým úpadca po vyhlásení konkurzu nakladá so svojim
majetkom, je práve neúčinný, neznamená a nevylučuje, že takýto právny úkon úpadcu nemôže byť
neplatný. Pokiaľ je právny úkon, ktorý urobil úpadca po vyhlásení konkurzu v rozpore s § 38 resp.
§ 39 OZ, je neplatný a teda nemôže byť neúčinný. Úpadkyňa konala pri uzavretí kúpnej zmluvy zo
dňa 17.12.2008 (zrejme chybou v písaní bol uvedený dátum 18.12.2008) úmyselne a cielene, pretože

nielen že vedela, že je na ňu vyhlásený konkurz, ale zámerne uvedomujúc si tieto dôsledky, predala
nehnuteľnosti patriace do konkurznej podstaty na ujmu konkurznej podstaty bez vedomia a súhlasu
správcu s cieľom, aby ZKV dodržaný nebol. Právni predchodcovia žalobcov sa nemohli na základe
absolútne neplatného právneho úkonu stať vlastníkmi predmetných nehnuteľností a preto nemohli
následne ako nevlastníci previesť vlastnícke právo na žalobcov, keď v tomto prípade neprichádza do

úvahy ochrana „bona fides“, pretože žalobcovia a ani právni predchodcovia žalobcov nekonali v dobrej
viere a nie sú dobromyseľní. Rozhodnutie súdu v Českej republike nie je záväzné pre súd prvej inštancie,
pričom skutkový stav a okolnosti právneho úkonu uvádzané v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej
republiky sú celkom iné ako skutkový stav a okolnosti v tomto súdnom konaní. Ak by aj dotknuté
právne úkony - kúpna zmluva zo dňa 17.12.2008 a kúpna zmluva zo dňa 7.4.2009 neboli neplatnými

právnymi úkonmi (čo žalovaní odmietajú a popierajú) a boli by iba neúčinnými právnymi úkonmi, tak
správca bol oprávnený predať sporné nehnuteľnosti patriace do konkurznej podstaty v súlade so ZKV v
rámci prebiehajúceho konkurzu tak, ako keby právny úkon zo strany úpadkyne a právnych predchodcov
žalobcov nebol vykonaný. Dobromyseľnosť a nadobudnutie vlastníckeho práva v dobrej viere právnymi
predchodcami žalobcov a žalobcami neprichádza v tomto prípade do úvahy, pretože v čase uzatvorenia

kúpnej zmluvy zo dňa 17.12.2008 už bola uverejnená skutočnosť o vyhlásení konkurzu na majetok
úpadkyne vo verejne prístupnom registri t.j. v Obchodnom vestníku SR. Obchodný vestník je verejným
registrom a v čase uzavretia kúpnej zmluvy, t.j. dňa 17.12.2008 ako aj v čase uzavretia kúpnej zmluvy
zo dňa 7.4.2009 bol vedený a vydávaný obchodný vestník nielen v papierovej listinnej podobe, ale
aj v elektronickej verzii, čo preukazuje § 3 ods. 3 nariadenia vlády č. 42/2004 Z.z. o Obchodnom

vestníku. Kúpna zmluva zo dňa 7.4.2009 uzavretá medzi právnymi predchodcami žalobcov a žalobcami
predstavuje špekulatívny prevod medzi blízkymi osobami, t.j. prevod medzi právnymi predchodcami
žalobcov (rodičmi) a žalobcami (synom a jeho manželkou) bezprostredne po nadobudnutí dotknutých
nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov od úpadkyne. Kúpna cena vo výške 82.829,53 eur
uhradená právnymi predchodcami žalobcov úpadkyni sa nikdy nestala súčasťou konkurznej podstaty,

právny úkon úpadkyne ukrátil konkurznú podstatu, nakoľko správca nemal vedomosť o uzavretí kúpnej
zmluvy zo dňa 17.12.2008 ani o uhradení kúpnej ceny na účet úpadkyne, pričom predsa nie je možné na
základe zásady o odbornej starostlivosti žiadať od správcu, aby každý týždeň, resp. mesiac robil v rámci
konkurzného konania písomné dopyty na všetky banky pôsobiace na území Slovenskej republiky (cca.
27) za účelom zistenia, či si úpadkyňa náhodou neotvorila a nezriadila ďalší nový účet v banke (konkurz

úpadkyne trvá už viac ako 12 rokov a do dnešného dňa nebol ukončený). To, že v čase, keď správca
scudzoval spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach, bol v konkurze prihlásený len jediný veriteľ a
neboli splnené predpoklady pre konkurz, sa týka prebiehajúceho konkurzu č.k. 2K 135/04 a vôbec
nesúvisí s meritom tohto súdneho konania. Úpadkyňa nemohla použiť kúpnu cenu vo výške 82.829,53
eur na vyplatenie svojich veriteľov, pretože to nebolo reálne ani technicky možné vzhľadom na čas, kedy

úpadkyňa obdržala kúpnu cenu od právnych predchodcov žalobcov (rok 2008 a rok 2009) a čas kedy boli
niektorí konkurzní veritelia uspokojení (rok 2005 a rok 2007). Protiprávnosť a nedovolenosť konania nie
je možné napraviť a konvalidovať, t.j. z protiprávneho a nedovoleného konania sa nemôže stať právom
dovolené aprobované konanie v dôsledku toho, že úpadkyňa údajne použila peňažné prostriedkyzískané z titulu neplatného a protiprávneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 17.12.2008 na vyrovnanie
svojich veriteľov. V prebiehajúcom konkurze úpadkyne existujú aj po uspokojení pohľadávok niektorých
konkurzných veriteľov viacerí takí konkurzní veritelia, ktorých pohľadávky neboli doposiaľ uspokojené,

čo potvrdil v rámci výsluchu dňa 20.9.2017 samotný správca konkurznej podstaty, t.j. žalovaný 1/. Súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku riadne zdôvodnil, že žalobcovia nenadobudli na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 7.4.2009 vlastníckej právo od právnych predchodcov žalobcov ako nevlastníkov, a že
neprichádza do úvahy ich súdna ochrana „bona fides“, pretože žalobcovia nie sú v žiadnom prípade
dobromyseľní a nekonali v dobrej viere. Súd prvej inštancie vykonal takmer všetky žalobcami navrhnuté

dôkazy a nepripustil len nepodstatné dôkazy, pričom nevykonané dôkazy navrhnuté žalobcami neboli
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.. Pokiaľ by bola kúpna zmluva zo dňa 18.12.2008 a
kúpna zmluva zo dňa 7.4.2009 platná a právne účinná, t.j. v súlade so zákonom, tak by Krajský súd
v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie správy katastra zrušil pre nezákonnosť,
čo sa však nestalo. Skutočnosť, že vyhlásením konkurzu na majetok úpadkyne prešlo na správcu
len dispozičné právo a nie vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam neznamená, že správca

nemohol platne v súlade so zásadou „nemo plus iuris“ previesť vlastnícke právo na žalovaného 2/ až 4/,
nakoľko ide o zákonom prípustnú výnimku zo zásady „nemo plus iuris“ podobne ako v prípade predaja
založeného majetku dlžníka záložným veriteľom v rámci výkonu záložného práva. Žalovaný 1/, 3/ a 4/
zotrvali na vznesenej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní.

8. Žalobcovia v odvolacej replike naďalej vytýkali nesprávne právne posúdenie veci súdom. Zákon č.
328/1991 Zb. je v tejto veci „lex specialis“ vo vzťahu k iným právnym normám, pričom právny úkon
úpadcu postihuje odporovateľnosťou (neúčinnosťou) a nie neplatnosťou, aj to len pri súčasnom naplnení
zákonom stanovených predpokladov. Kúpna cena vyplatená právnymi predchodcami žalobcov 1/ a 2/ na
bankový účet úpadkyne sa stala súčasťou konkurznej podstaty. V otázke aplikácie ustanovení § 39 OZ

uviedli, že vzhľadom na účel a cieľ ZKV nie je zmyslom a účelom zákona postihnúť všetky a akékoľvek
úpadcove úkony v priebehu konkurzu neplatnosťou, ale v súlade s ustanoveniami § 14 ZKV len ich
neúčinnosťou, a v súlade s ustanoveniami § 15 ZKV (pri naplnení všetkých zákonných predpokladov) ich
odporovateľnosťou. Súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou, či bol v relevantnom čase už naplnený
cieľ konkurzu stanovený ZKV (uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku). Ak bolo niektorým úkonom

úpadcu ukrátené uspokojenie pohľadávky konkurzného veriteľa, ktorým z úkonov (predaj majetku /
použitie tým získaných peňažných prostriedkov na iný účel ako uspokojenie konkurzných veriteľov)
sa tak stalo, a teda ktorému úkonu úpadkyne má byť odporované. Zotrvávali na podanom odvolaní,
trvali na tom, že súd riadne neskúmal a neodôvodnil záver o absolútnej neplatnosti následnej kúpnej
zmluvy, súd odňal žalobcom možnosť konať pred súdom, vychádzal výlučne z podaní žalovaných a z

pre súd nezáväzných odôvodnení rozhodnutí súdov v rámci správneho súdnictva, čím bola porušená
rovnosť strán účastníkov konania a kontradiktórnosť konania. Rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené
pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov a porušuje zásadu právnej istoty a tiež postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci tým, že súd vôbec nezisťoval skutočnosti
rozhodujúce pre posúdenie veci ( súd nedostatočne zistil skutkový stav veci v otázke použitia získanej

sumy kúpnej ceny úpadkyňou a v otázke existencie predpokladov pre konkurz v čase vykonania
predmetného právneho úkonu) a nevykonal dokazovanie dokumentáciou predloženou žalobcami 1/ a
2/. Postupom a rozhodnutím súdu prvej inštancie neboli odstránené vady konania a rozhodnutia vo
veci samej, ktoré konštatoval v rozhodnutí zo dňa 22.06.2016 odvolací Krajský súd v Trnave (sp. zn.
11Co/26/2016-516).

9. Žalovaní v odvolacej duplike zotrvávali na predchádzajúcom vyjadrení.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ nie
je možné vyhovieť, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

11. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 37C/92/2012 bolo určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, konkrétne k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnostiach
nachádzajúcich sa v k.ú. Y. Q. R., obec Y. Q. R., okres Trnava, zapísaných na LV č. XXXX, vedenom
Okresným úradom Trnava, katastrálnym odborom, pričom pozemky sú podrobne špecifikované v návrhuna začatie konania. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie návrh zamietol, žalovanému 1/ až 6/ priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % a Slovenskej republike priznal voči žalobcom nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.

12. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,

pričom odvolací súd v podstatnom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci.

13. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti určovacej žaloby (§ 80 písm. c/ O.s.p.), musí byť
naliehavý v tom zmysle, že žalobca práve tým, určenia čoho sa domáha, dosiahne v danom právnom
vzťahuodstráneniespornostiaochranusvojichprávalebooprávnenýchzáujmov.Priskúmaníexistencie
naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený)

procesný nástroj ochrany žalobcovho práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude
musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 3 Cdo 112/2013 zo dňa 9.6.2014)

14. Vo všeobecnosti k procesným podmienkam je na mieste uviesť, že naliehavý právny záujem

predstavuje špeciálnu procesnú podmienku pri určovacej žalobe. Žalobcovia 1/ a 2/ majú naliehavý
právny záujem na výsledku konania o určenie vlastníckeho práva, nakoľko z hľadiska aktívnej
procesnej legitimácie bol tento právny nástroj zvolený vhodne, keďže v prípade vyhovenia žalobe
by na základe takéhoto rozsudku mohlo byť zapísané vlastnícke právo žalobcov 1/ a 2/ do katastra
nehnuteľností. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 112/2013 zo

dňa 9.6.2014) Prekážku pre podanie žaloby na určenie vlastníckeho práva nepredstavuje ani existencia
konkurzného konania, nakoľko žalobcovia 1/ a 2/ ako vlastníci evidovaní v katastri nehnuteľností
neboli vyzvaní konkurzným súdom na podanie vylučovacej žaloby v určenej lehote, a teda nemohla
nastať nevyvrátiteľná právna domnienka, že tento majetok bol zaradený do súpisu podstaty oprávnene
(porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 531/2012 zo dňa 12.2.2013)

15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ ide o žalovaných 1/, 3/ a 4/, žaloba voči týmto bola
správne zamietnutá z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v tomto súdnom konaní, nakoľko
ide o konanie o určenie vlastníckeho práve k sporným nehnuteľnostiam, ktoré konanie musí zásadne
prebiehať medzi všetkými zapísanými vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi v katastri nehnuteľnosti alebo

tými, ktorí sú preukázane a platne právnymi nástupcami (dedičmi alebo univerzálnymi sukcesormi)
zapísaných vlastníkov, pretože určovací výrok rozsudku má účinnosť iba vo vzťahu k účastníkom
konania a nie aj voči tretím osobám, pričom tieto osoby vytvárajú nerozlučné procesné spoločenstvo
na jednej alebo druhej strane. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4
Cdo 173/2006 zo dňa 1.3.2012) Keďže súd prvej inštancie navrhované doplnenie petitu návrhu na

pojednávaní zo dňa 3.6.2015 nepripustil, je zrejmé, že v zmysle LV č. XXXX je daná pasívna vecná
legitimácia len žalovaného 2/, 5/ a 6/, zatiaľ čo žalovaní 1/, 3/ a 4/ nie sú v spore pasívne vecne
legitimovaní.

16. Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 42/2004 Z.z. o Obchodnom vestníku v znení účinnom do 31.12.2008,

v Obchodnom vestníku sa zverejňujú údaje, rozhodnutia a oznámenia (ďalej len "údaje"), ktorých
zverejnenie ustanovuje Obchodný zákonník a zákon.

17. Podľa § 3 ods. 3 veta prvá vyhlášky č. 42/2004 Z.z. o Obchodnom vestníku v znení účinnom do
31.12.2008, obchodný vestník sa vydáva v listinnej a elektronickej forme.

18. V prvom rade odvolací súd uvádza, že dôvodnou bola tá výhrada odvolateľov o nesprávnom použití
pre vyhodnotenie zverejnenia v obchodnom vestníku v roku 2005 a aj pre následky tohto zverejnenia
na právne úkony v roku 2008 právny predpis prijatý v roku 2011. Nebolo na mieste aplikovať tu
na otázku zverejňovania informácie v Obchodnom vestníku (v roku 2005) zákon č. 200/2011 Z.z. o

obchodnom vestníku (z roku 2011), nakoľko v uvedenom čase bolo platné a účinné nariadenie vlády č.
42/2004 Z.z. o obchodnom vestníku. Avšak aj za aplikácie tohto skoršieho právneho predpisu bolo treba
vyvodiť rovnaký záver, z ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 42/2004 Z.z. je totiž zrejmý účel
Obchodnéhovestníkaspočívajúcivozverejňovaníúdajovapodľazustanovenia§3ods.1cit.nariadeniasa Obchodný vestník vydával ako v listinnej tak aj v elektronickej forme. Niet preto pochýb, že Obchodný
vestník bol aj v tom čase verejne dostupný širokej verejnosti ako správne dôvodil prvoinštančný súd.

19. Rovnako treba prisvedčiť odvolateľom, vytýkajúcim súdu nesprávne aplikovanie viac ako 10 rokov
zrušeného zákona o zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam z roku 1992. Nebolo možné aplikovať
na preskúmavaný prípad zákon č. 265/1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k
nehnuteľnostiam, nakoľko v roku 1994 bol zrušený zákonom č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), zároveň treba pripomenúť,

že ani toto pochybenie nemalo žiadny podstatný vplyv na závery prvoinštančného súdu, pretože aj
za aplikácie zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k
nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) je na mieste dospieť k rovnakému právnemu záveru, nakoľko v
zmysle § 5 ods. 2 katastrálneho zákona záznam je úkon okresného úradu plniaci evidenčné funkcie,
ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam. Ani táto odvolacia námietka
nemôže preto spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

20. Pravdu majú odvolatelia tiež v tom, že osoba, na majetok ktorej bol vyhlásený konkurz,
nestráca žiadne svoje vlastnícke právo. Odvolací súd sa s týmto stotožňuje, keď „zahrnutím veci do
konkurznej podstaty úpadcu sa nemení skutočný vlastník nehnuteľnosti, či ním bol úpadca alebo tretia
osoba.“(porovnajZSP57/2017,rozhodnutieNajvyššiehosúdSlovenskejrepublikysp.zn.5Obo39/2014

zo dňa 22.1.2015). Úpadkyňa teda nestratila vyhlásením konkurzu vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, odvolací súd však poznamenáva, že táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná a
takýto záver ani nemožno vyvodzovať z odôvodnenia napadnutého rozsudku.

21. Jednou z podstatných námietok odvolateľov bola otázka posúdenia právnych dôsledkov právneho

úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 17.12.2008 uzavretej medzi úpadkyňou M. X. a právnymi predchodcami
žalobcov. Žalobcovia sú presvedčení, že jediným následkom právneho úkonu vykonaného úpadcom po
vyhlásení konkurzu je jeho neúčinnosť (aj to len voči konkurzným veriteľom ), nie však jeho neplatnosť,
a aj to len za predpokladu, že išlo o takú dispozíciu úpadcu s majetkom tvoriacim konkurznú podstatu,
ktorá konkurznú podstatu ukracuje. K tomuto odvolací súd uvádza, že právny úkon urobený úpadcom

po vyhlásení konkurzu pred spísaním majetku správcom je potrebné vyhodnotiť ako platný, nakoľko
úpadca nie je pozbavený spôsobilosti na právne úkony, keďže žiadne ustanovenie zákona nezakazuje
úpadcovi nakladať s majetkom a pretože v ustanovení § 14 ods. 1 písm. a ) zákona č. 328/1991 Zb.
je zakotvené právo na odstúpenie od zmluvy, pričom odstúpiť možno iba od platnej zmluvy. Odvolací
súd má ďalej za to, že vo všeobecnosti v prípade konkurzu pred spísaním majetku správcom, je právny

úkon úpadcu neúčinný len vo vzťahu k veriteľom, nie vo vzťahu k všetkým právnym subjektom a v
zmysleúčelukonkurzulentakýprávnyúkonúpadcu,ktorýukracujeuspokojenieveriteľov(porovnajnapr.
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 31 Cdo 542/98 zo dňa 11.11.1998). Tieto právne
závery však nie sú relevantné pre preskúmavaný prípad, nakoľko v preskúmavanom prípade k prevodu
sporných spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) z úpadkyne

na právnych predchodcov žalobcov 1/ a 2/ došlo nielen po vyhlásení konkurzu, ale dokonca aj po spísaní
sporných nehnuteľností správcom, čo je potrebné vyhodnotiť ako rozhodujúcu okolnosť pre aplikáciu
iných právnych ustanovení a inej judikatúry, čo je ďalej aj podrobne vysvetlené v texte odôvodnenia.

22. Na tomto mieste odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky

sp.zn.29Cdo1508/2015zodňa29.06.2017,ktorýuvádza,že:„Zkonštantnejjudikatúrynaopakvyplýva,
že ak urobila právny úkon, ktorým bolo disponované s majetkom zapísaným v konkurznej podstate,
osoba odlišná od správcu, a to bez jeho súhlasu, išlo - i v dobe predchádzajúcej výslovnému včleneniu
výlučného dispozičného oprávnenia správcu do § 18 ods. 3 ZKV - o právny úkon urobený v rozpore
s § 18 ZKV, teda o úkon absolútne neplatný podľa § 39 OZ (porovnaj obdobne dôvody uznesenia

Vrchného súdu v Prahe zo dňa 8. novembra 2001, sp.zn. 1 Ko 68/2001, uverejneného pod číslom
69/2004 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 29 Cdo 583/2008
alebo rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 29 Cdo 5230/2008). Záver, že išlo (mohlo ísť) o neplatný právny
úkon pre rozpor so zákonom, nie sú spôsobilé spochybniť ani výhrady dovolateľa, podľa ktorých správca
konkurznej podstaty prijal čiastku, ktorá bola zložená ako cena založenej veci, žiadnemu konkurznému

veriteľovi nevznikla ujma a že vloženie nehnuteľnosti do základného kapitálu bolo urobené v dobrej
viere. Takéto námietky sú pre posúdenie neplatnosti právneho úkonu urobeného v rozpore so zákonom
právneirelevantné.“ VrozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.2Obo13/2012zodňa30.
apríla 2012 sa potom uvádza, že: „Ako vyplýva z citovaných ustanovení konkurzného zákona, správcakonkurznej podstaty v konkurznom konaní zisťuje majetok úpadcu, a po zistení rozsahu majetku, tento
zapíše do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty. Takéto oprávnenie a povinnosť ukladá
správcovi priamo zákon a predpokladá účasť úpadcu a pokyny súdu (§ 6, § 18 ZKV). Pokiaľ sú pri súpise

majetku úpadcu nejaké pochybnosti, týkajúce sa vecí zapísaných do súpisu, má správca právo zapísať
vec do súpisu s poznámkou o iných nárokoch, či už osôb alebo právnych dôvodov, ktoré takýto zápis
spochybňujú (§ 19 ZKV). Z uvedeného je zrejmé, že postavenie správcu konkurznej podstaty je dané
priamo zákonom a umožňuje mu realizáciu ochrany a nakladania s majetkom úpadcu na zabezpečenie
cieľov konkurzného konania. V tomto aj s poukazom na citované ustanovenia konkurzného zákona nie je

obmedzený, pričom tomuto postupu nebráni ani zápis v katastri nehnuteľností a z tohto dôvodu nemôže
ani pociťovať neistotu svojho postavenia alebo ohrozenie práv správcu pri zisťovaní a vykonaní súpisu
majetku úpadcu.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež vyslovil, že „po zaistení majetku úpadcu, za
účelom jeho budúceho speňaženia, nie je potrebné, aby u nehnuteľných vecí, o ktorých je správca
presvedčený, že patria do podstaty, bol v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník úpadca. Titulom
pre nakladanie s majetkom úpadcu, vrátane nehnuteľností, je súpis majetku. Ak je určitá nehnuteľnosť

spísaná v súpise majetku, tak pri speňažení majetku je dostatočným podkladom pre zápis vlastníckeho
práva v katastri nehnuteľností na ďalší subjekt práve súpis majetku.“ (R 65/2001, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obdo/21/2017 zo dňa 25.4.2018).

23. K odvolaciemu argumentu žalobcov, že došlo k nesprávnej interpretácii následkov neúčinnosti

právnych úkonov, k absolútne nesprávnej aplikácii ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a že súd
prvej inštancie sa nezaoberal otázkou platnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobudli vlastnícke
právo k dotknutým nehnuteľnostiam žalobcovia, je potrebné konštatovať, že odvolací súd sa priklonil
v určitých aspektoch k inej právnej argumentácii, čo však nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť
rozsudku súdu prvej inštancie. V zmysle prechodného ustanovenia uvedeného v § 206 zákona č.

7/2005 Z.z. bolo potrebné na preskúmavaný prípad aplikovať zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní (ďalej len „ZKV). Vyhlásením konkurzu v zmysle § 14 ZKV síce oprávnenie nakladať
s majetkom podstaty prechádza na správcu, pričom v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Českej
republiky argumentujúc účelom ZKV sú právne úkony týkajúce sa tohto majetku voči konkurzným
veriteľom ex lege právne neúčinné len v prípade, že poškodzujú konkurznú podstatu (nie sú z hľadiska

hospodárskeho efektu pre podstatu výhodné) a tým ukracujú uspokojenie pohľadávok konkurzných
veriteľov z úpadcovho majetku. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 31 Cdo
542/98 zo dňa 11.11.1998). Odlišná právna situácia však nastáva vtedy, keď už správca spísal sporný
majetok v rámci konkurzu, nakoľko v zmysle judikatúry Najvyššieho súd Českej republiky je potrebné
právny úkon úpadcu zameraný na predaj sporného majetku bez súhlasu a vedomia správcu vyhodnotiť

ako neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu existencie rozporu s
ustanovením § 18 ZKV, a to aj keď v čase uskutočnenia právneho úkonu úpadcu toto ustanovenie
neobsahovalo výslovný zákaz takéhoto právneho úkonu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp.zn. 29 Cdo 1508/2015 zo dňa 29.06.2017). Treba poznamenať, že v Českej republike
došlo k doplneniu § 18 ods. 3 ZKV zákonom č. 105/2000 Sb. v tomto znení: „Jakmile je věc, právo

nebo jiná majetková hodnota zapsána do soupisu, může s ní nakládat pouze správce nebo osoba, jíž
k tomu dal správce souhlas.“ Takýto záver však vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorá nepriznáva naliehavý právny záujem správcovi na podaní žaloby o určenie vlastníckeho
práva z dôvodu, že správca má výslovné zákonné oprávnenie spísať majetok úpadcu, pričom nemôže
vnímať neistotu, nakoľko v prípade spornosti majetku vyznačí v súpise pri takomto majetku poznámku

(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Obo 13/2012 zo dňa 30. apríla
2012). Je potrebné zdôrazniť, že rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 31 Cdo 542/98 zo
dňa 11.11.1998 sa vzťahuje na procesné situácie, keď už je vyhlásený konkurz, ale ešte neprišlo k súpisu
majetku správcom. Po súpise majetku správcom odvolací súd prihliadol na neskoršiu argumentáciu
uvedenú v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29 Cdo 1508/2015 zo dňa 29.06.2017,

v ktorom bolo konštatované, že na neplatnosť právneho úkonu úpadcu v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka nemá vplyv ani dobrá viera nadobúdateľa vlastníckeho práva a ani pozitívny vplyv na veľkosť
konkurznej podstaty, nakoľko to neovplyvňuje rozpor s § 18 ZKV. S touto argumentáciou sa odvolací
súd stotožňuje. To v preskúmavanej veci znamená, že kúpna zmluva na sporné nehnuteľnosti medzi
úpadkyňou a právnymi predchodcami žalobcov 1/ a 2/ zo dňa 17.12.2008 je absolútne neplatná v zmysle

§39Občianskehozákonníkazdôvoduexistencierozporus§18ZKVbezohľadunaskutočnosť,čiprávni
predchodcovia boli dobromyseľní a či z kúpnej ceny boli uspokojované pohľadávky veriteľov alebo nie.
Keďžekúpnazmluvazodňa17.12.2008jeabsolútneneplatná,nestalisaprávnipredchodcoviažalobcov
1/ a 2/ vlastníkmi sporných nehnuteľností. Z uvedeného vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov 1/a 2/ nemohli kúpnou zmluvou zo dňa 7.4.2009 previesť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
na žalobcov 1/ a 2/, nakoľko tomu bráni právny princíp „nemo plus iuris“. Žalobcovia 1/ a 2/ sa nemôžu
úspešne dovolávať ani ochrany dobrej viery, nakoľko ochrana dobrej viery nemôže v preskúmavanom

prípade prelomiť princíp právnej istoty a dôveru v správnosť úradného postupu, pretože žalovaní 2/ až
4/ nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.5.2012
od správcu konkurznej podstaty úpadkyne. Správca konkurznej podstaty je pritom osobou ustanovenou
do funkcie súdom (§ 13 ods. 2 ZKV) a zároveň správca konkurznej podstaty postupoval v súlade s
plánom speňaženia majetku zo dňa 21.4.2005. Neskôr žalovaní 3/ a 4/ previedli darovacími zmluvami

zo dňa 13.6.2012 vlastnícke právo k časti sporných nehnuteľností na žalovaných 5/ a 6/, ktoré sú platné
a účinné. I keď nie je možné aplikovať nevyvrátiteľnú domnienku v zmysle § 19 ods. 2 veta druhá ZKV,
vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sporné nehnuteľnosti boli spísané v roku 2005
správcom neoprávnene, čo vyplýva z plánu speňaženia majetku zo dňa 21.4.2005, nakoľko k uzavretiu
kúpnej zmluvy na sporné nehnuteľnosti medzi úpadkyňou a právnym predchodcom žalobcov 1/ a 2/
došlo v roku 2009, čo vyplýva z kúpnej zmluvy zo dňa 17.12.2008 (porovnaj rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 65/2008 zo dňa 29.9.2009 a nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. III. ÚS 531/2012 zo dňa 12.2.2013).

24. Žalobcovia v odvolaní tiež vytkli prvoinštančnému súdu, že vôbec nevysvetlil, v čom konkrétnom
kúpna zmluva bola v rozpore so zákonom, obchádzala ho alebo sa priečila dobrým mravom, a že

rozpor s dobrými mravmi môže byť namietaným dôvodom neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy)
len vtedy, ak tento úkon nie je v rozpore so zákonom a ani zákon neobchádza. Odvolací súd túto
výhradu považoval za čiastočne dôvodnú. „Rozpor s dobrými mravmi môže byť namietaným dôvodom
neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy) len vtedy, ak tento úkon nie je v rozpore so zákonom a
ani zákon neobchádza.“ (ZSP 54/2006, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo

281/2005 zo dňa 1.7.2006). „Ak je dôvodom neplatnosti právneho úkonu rozpor so zákonom alebo jeho
obchádzanie (§ 39 Občianskeho zákonníka), súd v odôvodnení rozsudku musí presne uviesť, v čom
tento rozpor (alebo obchádzanie), prejavujúci sa v nedovolenosti konkrétneho dojednania účastníkov,
spočíva, inak je jeho rozsudok nepreskúmateľný.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 2 Cdo 227/2004 zo dňa 31. mája 2005). V danom prípade súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku síce správne konštatoval, že kúpna zmluva zo dňa 17.12.2008 je absolútne neplatná, ale pri
uvedení odôvodnenia tejto absolútnej neplatnosti nesprávne kombinoval dôvody rozporu so zákonom,
obchádzanie zákona a rozpor s dobrými mravmi. Z judikatúry Najvyššieho súd Slovenskej republiky však
vyplýva, že pri určení neplatnosti právneho úkonu nemožno kombinovať dôvod rozporu so zákonom a
obchádzanie zákona s rozporom s dobrými mravmi. Tu je potrebné zdôrazniť, že v preskúmavanom

prípade kúpna zmluva na sporné nehnuteľnosti medzi úpadkyňou a právnymi predchodcami žalobcov
zo dňa 17.12.2008 je absolútne neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu existencie
rozporu s § 18 ZKV, a teda ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu pre rozpor so zákonom.

25. Žalobcovia ďalej namietali, že súd prvej inštancie sa odmietol zaoberať skutočnosťou, že aj sám

správca konkurznej podstaty nakoniec potvrdil, že v čase, kedy scudzoval predmetné spoluvlastnícke
podiely, bol v konkurze prihlásený len jediný veriteľ a teda neboli splnené predpoklady pre konkurz,
a že skutočnosť, že úpadkyňa použila kúpnu cenu patriacu do konkurznej podstaty neoprávnene, je
možným odporovateľným právnym úkonom ukracujúcim konkurznú podstatu. Tu odvolací súd uvádza,
že splnenie predpokladov na konkurz je konkurzný súd povinný skúmať kedykoľvek v priebehu

konania, pričom splnenie ktorejkoľvek z podmienok uvedených § 44 ods. 1 ZKV má za následok vznik
povinnosti konkurzného súdu vydať uznesenie o zrušení konkurzu (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Obo 5/2015 zo dňa 27.10.2016). V preskúmavanom prípade je
konkurzné konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave, čo vylučuje, aby do priebehu uvedeného
konkurzného konania zasahoval Okresný súd Trnava alebo Krajský súd v Trnave. Krajský súd v Trnave

sa preto nemôže zaoberať námietkou, že konkurzné konanie malo byť zastavené z dôvodu existencie
už len jedného veriteľa v čase predaja sporných nehnuteľností, a námietkou, že odporovateľným
právnym úkonom mohlo byť až ďalšie disponovanie kúpnou cenou zo strany úpadkyne. Žaloba o určenie
vlastníckeho práva totiž nemá charakter riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku vo vzťahu
k uvedenému konkurznému konaniu.

26. Odvolací súd nezdieľa ani názor žalobcov, že by im súd prvej inštancie svojím postupom odňal
možnosť konať pred súdom. Preskúmaním obsahu spisového materiálu nebolo zistené, že by postupom
súdu prvej inštancie bola zásadným spôsobom porušená rovnosť strán konania a kontradiktórnosťkonania, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné pre nedostatok a nezrozumiteľnosť
dôvodov, ako tvrdili odvolatelia. Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Do obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ale nepatrí
právo strany konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana konania (porovnaj uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 329/2012 zo dňa 24.5.2013). Pokiaľ ide o použité rozhodnutie
vydané v správnom súdnictve, je pravdou, že takéto nie je pre súd v civilnom procese záväzné, žiaden
všeobecne záväzný právny predpis však nezakazuje súdu prihliadnuť na argumentáciu uvedenú v
rozhodnutívsprávnomsúdnictveakeďžerozhodnutiavsprávnomsúdnictveaargumentáciažalovaných
1/ až 6/ obsahovali vhodnú a správnu právnu argumentáciu, nemožno vyčítať súdu prvej inštancie jej
prevzatie.

27. Ani tvrdenie žalobcov, že súd prvej inštancie vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre
posúdenie veci, nie je namieste. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie zistil skutkový stav
v dostatočnom rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci ( ktorý skutkový stav odvolací súd preberá v
celom rozsahu), vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku

a vyvodil aj správny záver o nutnosti žalobu zamietnuť v celom rozsahu, i keď odvolací súd sa priklonil v
určitých aspektoch k inej právnej argumentácii, čo však nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť rozsudku
súdu prvej inštancie.

28. Kúpna zmluva zo dňa 7.4.2009 medzi právnymi predchodcami žalobcov 1/ a 2/ a žalobcami

1/ a 2/ je neplatná, nakoľko žalobcovia 1/ a 2/ nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam od nevlastníkov. Odpoveď na otázku, či sa kúpna cena stala súčasťou konkurznej
podstaty je z právneho hľadiska irelevantná. Čo sa týka dobromyseľnosti, na dobromyseľnosť je
potrebné usudzovať z objektívneho hľadiska a preto aj keď nebola vyznačená poznámka v katastri
nehnuteľností, z právneho hľadiska je relevantné zverejnenie uznesenia o vyhlásení konkurzu. Právni

predchodcovia žalobcov 1/ a 2/ napriek ich subjektívnemu presvedčeniu nemohli byť z objektívneho
pohľadu dobromyseľní pri uzatváraní kúpnej zmluvy na sporné nehnuteľnosti, pričom odvolací súd
poznamenáva, že pri uzatváraní kúpnych zmlúv na nehnuteľnosti sa predpokladá u kupujúceho aspoň
základnáopatrnosť(preverenievlastníctva,tiarchviaznúcichnanehnuteľnostiakozáložnéprávo,vecné
bremeno, tiež či nejde o nehnuteľnosť zablokovanú exekútorom alebo podliehajúcu konkurzu, ale aj

akékoľvek iné obmedzenia ). V prípade, že sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše správca
vec do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami v zmysle § 19 ZKV, avšak
toto ustanovenie nemožno aplikovať na preskúmavaný prípad z chronologického dôvodu. Správca,
ustanovený do funkcie konkurzným súdom, postupoval pri predaji sporných nehnuteľností v súlade s
plánom speňažovania majetku datovaným ešte k 21.4.2005. Správca teda nemal a nemohol mať v čase

uskutočnenia súpisu majetku objektívnu vedomosť o tom, že v katastri nehnuteľností sú žalobcovia 1/
a 2/ uvedení ako vlastníci nehnuteľností, nakoľko kúpne zmluvy boli uzatvorené až dňa 17.12.2008
a 7.4.2009, a teda táto skutočnosť nemohla zabrániť správcovi uviesť sporné nehnuteľnosti v súpise
majetku, ktorým postupom správca realizoval výslovné zákonné oprávnenie a zákonnú povinnosť v
zmysle § 18 ZKV. Aj keď predajom nehnuteľností správcom nepochybne došlo k vážnemu zásahu do

práv žalobcov 1/ a 2/, je potrebné zdôrazniť, že správca postupoval pri predaji sporných nehnuteľností
v súlade so zákonom, a teda nie je na mieste porovnávať tento postup s nezákonným vyvlastnením.

29. Nemožno súhlasiť ani s tým tvrdením odvolateľov, že tu išlo o rozhodnutie prekvapivé a to ani
s ohľadom na skutočnosť, že v danej veci bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým súd zakázal

žalovaným 2/, 5/ a 6/ nakladať s príslušnými podielmi na dotknutých nehnuteľnostiach. Súd totiž nie
je nijako viazaný neodkladným opatrením pri rozhodovaní vo veci samej, nakoľko pri posudzovaní
splnenia podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia sa vychádza iba z osvedčenia relevantných
skutočností,zatiaľčoprirozhodovanívovecisamejsavychádzazvykonanéhodokazovaniavovšetkých
jeho aspektoch a v plnom rozsahu. Nemožno konštatovať ani prekvapivosť rozhodnutia, nakoľko súd

prvej inštancie použil v odôvodnení napadnutého rozsudku len také ustanovenia, ku ktorým mali strany
konania možnosť sa vyjadriť.30. Nedôvodná je aj tá odvolacia námietka žalobcov, že súd prvej inštancie ani raz výslovne
neoboznamovalkonkrétnyobsahpredloženýchlistín-najmäsamotnýchspornýchkúpnychadarovacích
zmlúv. Je síce pravdou, že súd prvej inštancie oboznámil len odpoveď Y. Y. zo dňa 6.9.2013 na

pojednávanízodňa16.6.2014,anaďalšíchpojednávaniachinédôkazyneoboznamoval,avšakodvolací
súd mal za to, že súd prvej inštancie nebol povinný vykonať dôkaz listinami tak, že by listiny alebo ich
časti prečítal alebo oznámil ich obsah, nakoľko ide o listiny, ktorých odpisy boli protistrane - právnemu
zástupcovi žalovaných 1/ až 6/ v priebehu konania doručené a listiny alebo ich obsah neboli protistranou
spochybnené v zmysle § 204 CSP.

31. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celosti ako vecne
správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, aj odvolací súd dospel k
záveru, že výsledok predmetného sporu treba vyhodnotiť ako plný úspech žalovaných 1/ až 6/, čo viedlo
správne súd prvej inštancie k priznaniu práva žalovaným 1/ až 6/ a Slovenskej republike voči žalobcom
1/ a 2/ na náhradu trov konania vo výške 100 %, preto aj rozhodnutie o trovách konania bolo ako vecne

správne potvrdené.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP, keďže v tomto štádiu konania mali plný úspech v konaní žalovaní 1/ až 6/, preto
im odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov bude

rozhodnuté postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Záverom odvolací súd pripomína, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B,
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

34. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).