Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 22, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/263/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114216761
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7114216761.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov

JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu K.. Y. Z., V., E. Č.. X, zast. JUDr.
Tatianou Vorobeľovou, advokátkou, Košice, Bajzova 2, proti žalovanému Mesto Košice, Košice, Trieda
SNP č. 48/A, IČO:00 691 135, o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
38C/173/2014-127 z 12.4.2017 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.
Stranám sporu nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta a, že žalovaný má nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2.Vodôvodnenírozsudkuo.i.uviedol,čohosažalobcažalobou,podanouuňho26.6.2014 domáhalaako
juskutkovoaprávneodôvodnil,akosakžalobevyjadrilžalovaný,ževykonaldokazovanieoboznámením
sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise ako aj písomnými podaniami jednotlivých strán, ich
výpoveďami, výsluchmi svedkov a zistil skutkový stav: z čiastočného výpisu z Listu vlastníctva č. XXXXX
pre okres Košice I, obec Košice - Sever, katastrálne územie L. Y. (zo 21.6.2014) výlučným vlastníkom
pozemku registra „C“ parcelné číslo 2522/2 o výmere 257 m2 zastavané plochy a nádvoria a stavby -
budovy súpisné číslo 1933 (druh - budova technickej vybavenosti sídla) postavenej na parc. č. 2522/2

je žalovaný, z výpisu z listu vlastníctva č. XXXXX pre okres: Košice I, obec: KOŠICE - SEVER, kat. úz.:
L. Y. vyplýva, že výlučným vlastníkom stavieb: súp.č. 2774 garáž, postavenej na pozemku parc. č. 2521/
31, a prístavby pri Böwe súp.č. 3329, postavenej na pozemku parc. č.2521/ 30 je žalobca na základe
Žiadosti o zápis Z-409/02-v.z.823/02. Podľa Karty prevádzkovej jednotky č. 0353 vedenej Ministerstvom
pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky, Komisiou pre privatizáciu národného
majetku okres Košice - Mesto k 11.10.1991, prevádzková jednotka s názvom Práčovňa a zberňa prádla,
Solovjevova 1 Košice, ktorá mala byť predmetom dražby a ktorej vlastníkom bolo Bytové hospodárstvo

Košice, pozostávala zo strojov a zariadení v sume 153 000 Kčs, ostatných základných prostriedkov v
sume 105 000 Kčs, z predmetov postupnej spotreby v sume 26 000 Kčs, za vyvolávaciu cenu celkom
284 000 Kčs. Zo zápisu o výsledku dražby pod bodom 17. karty je zrejmé, že žalobca v 1.kole dražby
sa stal vydražiteľom draženej veci za vydraženú cenu 142 000 Kčs, a výška doplatku je 113 000 Kčs s
tým, že prevádzkovú jednotku žalobca fyzicky prevzal 28.10.1991. Podľa Zápisnice o dražbe č.336/91 z
25.10.1991, predmetom dražby bola prevádzková jednotka pod č. PJ 0353 označená ako „Práčovňa a
zberňa prádla“ na Solovjevovej 1 v Košiciach“, ku ktorému mali právo hospodárenia Komunálne služby

Vodná 8, Košice. Vyvolávacia cena ponúkanej prevádzkovej jednotky bola 284 000 Kčs a kúpna cena
vydraženej jednotky bola 142 000 Kčs, vydražiteľom predmetu dražby sa stal K.. Y. Z. (žalobca). V
Inventúrnom súpise zásob spísanom na základe vykonanej inventúry k 6.11.1991 (t.j. po dražbe konanej
25.10.1991) bola zo všetkých 17. položiek, ako 1. zaevidovaná položka „GEO + projekt na cudzommajetku“ v sume 60 144 Kčs, v nadobúdacej cene 60 144 Kčs, ktorá bola (vrátane ostatných) odovzdaná
žalobcovi podľa vyhlásenia a podpisov pána F. E. T. M. 6.12.1991. Ako vyplýva z Protokolu odovzdania a
prevzatia prevádzkovej jednotky Komunálnych služieb v Košiciach z 8.11.1991, žalobcovi bol na základe

verejnej dražby z 25.10.1991 (zápisnica č. 336/91) odovzdaný majetok - základné prostriedky, označený
ako „P-113 a zberňa č. 124“, ktorého majiteľom bolo Bytové hospodárstvo Sever, v celkovej hodnote 259
519 Kčs, bez zásob podľa Inventúrneho súpisu ZP a DKP. 20.11.1991 predseda privatizačnej komisie
okresu Košice - Mesto, K.. H. Y. písomne vyzval žalobcu na doplatenie vydraženej ceny za vydraženú
prevádzkovú jednotku 0353 - Práčovňa a zberňa prádla do 30 dní. Z Potvrdenia Komunálnych služieb

štátneho podniku Košice adresovaného Mestskej privatizačnej komisii z 21.11.1991, v čase draženia
prevádzkovej jednotky Práčovňa č. 113 na Solovjevovej ulici v Košiciach, zásoby neboli súčasťou
draženej prevádzkovej jednotky. Z Príkazu na úhradu na tlačive Všeobecnej úverovej banky, pobočky
Košice z 25.11.1991 vyplýva, že žalobca poukázal v lehote splatnosti 25.11.1991 v prospech účtu
č.2196199-519 sumu vo výške 113 000 Kčs. Ako vyplýva z Potvrdenky Slovenskej štátnej sporiteľne, II.
mestskej pobočky v Košiciach z 12.12.1991, žalobca 6.12.1991 zložil sumu 142 000 Kčs za vydraženú

prevádzkovú jednotku Práčovňa a zberňa prádla Košice, Solovjevova pod č. 0353. Podľa Potvrdenia
komisie pre privatizáciu národného majetku pre okres Košice - Mesto z 8.1.1992, žalobca 25.10.1991 sa
stal vydražiteľom prevádzkovej jednotky s názvom „Práčovňa a zberňa prádla, Solovjevova č. 1, Košice“,
do ktorej patria: stroje a zariadenia a ďalšie základné prostriedky, predmety postupnej spotreby podľa
priloženého zoznamu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto potvrdenia, bez pozemkov za vydraženú

sumu 142 000 Kčs, na základe potvrdenia Slovenskej štátnej sporiteľne, II. mestskej pobočky Košice
z 12.12.1991, zaplatenej 6.12.1991. Starosta mestskej časti Košice - Sever 6.2.1992 (pod číslom
773/261/92) vydal v prospech žalobcu súhlas s výkonom činnosti „údržba textílií praním a čistením“ vo
vydraženej prevádzkovej jednotke č. 0353 (práčovne) na ulici Solovjevovej 1 v Košiciach. Pani K.. Q. V.,
ktorá v čase konania dražby pracovala ako vedúca informačnej sústavy podniku Komunálnych služieb,

do ktorých uvedená prevádzka patrila, 17.1.2002 písomne prehlásila, že žalobca v malej privatizácii
vydražil majetok evidovaný na prevádzke práčovňa a zberňa bielizne v Košiciach na Solovjevovej ulici
č. 1 s tým, že v Zozname vydražených základných prostriedkov sa nachádzali: po 1. Prístavba Bowe
za nadobúdaciu hodnotu 79 398 Kčs, po 2. Generálna oprava na cudzom majetku vč. projektu v sume
60 144 Kčs a po 3. sklad v sume 25 626 Kčs. Rovnako aj K.. R. F., ktorý v čase konania dražby

pracoval ako vedúci prevádzkového úseku a člen likvidačnej komisie pri Komunálnych službách, š.p.
Košice, 23.1.2002 písomne prehlásil, že po dražbe odovzdal majetok vydraženej prevádzky Práčovňa a
zberňa bielizne na Solovjevovej ulici č. 1 v Košiciach žalobcovi podľa Zoznamu vydražených základných
prostriedkov: po 1. Prístavbu Bowe, po 2. Generálnu opravu na cudzom majetku vč. projektu a
po 3. sklad. Citoval znenie § 137 písm. c) CSP a mal zo to, že žalobca dostatočným spôsobom

osvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že je vlastníkom predmetu dražby konanej
25.10.1991 v zmysle § 137, písm. c) CSP s odôvodnením, že jeho právne postavenie s poukazom na
nemožnosť vykonávať svoje vlastnícke právo je doposiaľ neisté a jedine súdne rozhodnutie a následný
zápis v katastri nehnuteľností môže napraviť stav právnej neistoty u žalobcu. Žalobca je fyzická osoba,
ktorý v dražbe podľa zákona o malej privatizácii vydražil prevádzkovú jednotku, tým je daná jeho aktívna

legitimácia v tomto spore. Citoval znenie § 2 ods.2 veta prvá, ods.6 zákona o majetku obcí a uzavrel, že
žalovaný je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník spornej nehnuteľnosti, majetok nadobudol zo
štátnehopodniku,ktorémupatriloprávohospodárenia,čímjepreukázanájehopasívnalegitimácia.Ďalej
citoval znenie § 132 ods.1 O. z., § 1 zák. č. 427/1990 Zb.z. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým
veciam na iné právnické alebo fyzické osoby (v znení účinnom od 1.1.1991 do 31.10.1991), § 9 ods.1

a § 11 ods.1 zák. č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické
osoby (tzv. malá privatizácia) a citoval nález II. ÚS 303/95 Sb.. Dražbu v zmysle zák. č. 427/1990
Zb. posúdil ako dvojstranný právny úkon zložený z dvoch vzájomných a obsahovo zhodných prejavov
vôle dvoch strán, kedy dochádzalo k úplatnému prevodu vecí nachádzajúcich vo vlastníctve štátu,
resp. štátnych podnikov a organizácií. Tento právny vzťah bol vzťahom súkromnoprávnym. Vlastníctvo

nadobúdané vo verejnej dražbe sa uskutočňovalo prijatím ponuky, teda zmluvou, kde štát bol len stranou
a kde príklep bol akceptáciou ponuky. Základnou podmienkou pre nadobudnutie vlastníctva k veciam vo
vlastníctve štátu postupom podľa uvedeného právneho predpisu bola existencia práva hospodárenia v
prospech tej organizácie, ktorej súčasťou bola dražená prevádzková jednotka. Z výsledkov vykonaného
dokazovania, t.j. zo Zápisnice o dražbe, Protokolu o odovzdaní a prevzatí prevádzkovej jednotky, ako

aj z ďalších listín mal za preukázané, že k majetku, ktorý bol predmetom dražby konanej 25.10.1991
mal právo hospodárenia štátny podnik Komunálne služby Košice a vlastníkom nehnuteľnosti bolo
Bytové hospodárstvo Sever, Košice, na základe čoho konštatoval, že bola splnená podmienka pre
nadobudnutie vlastníctva k veciam vo vlastníctve štátu v súlade s § 1 zák. o prevodoch vlastníctvaštátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby. Ďalej súd citoval znenie § 2 ods.1 zák.
č. 427/1990 Zb.z. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické
osoby (v znení účinnom od 1.1.1991 do 31.10.1991), § 2 vyhl. č. 568/1990 Zb. o verejných dražbách

pri prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby a o vstupnom
na tieto dražby (v znení účinnom od 28.12.1990 do 21.11.1991), § 6 ods.1, § 9 ods.1, § 12 ods.3, §
15 zák. č. 427/1990 Zb.z. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo
fyzické osoby (v znení účinnom od 1.1.1991 do 31.10.1991) a uviedol, že zákon č. 427/1990 Zb.
ustanovil podmienky za ktorých bolo možné previesť vlastníctvo štátu k niektorým veciam, ku ktorým

mali k 1.11.1990 právo hospodárenia štátne podniky, rozpočtové a príspevkové organizácie a národné
výbory (ďalej len „organizácie“) na určené fyzické alebo právnické osoby. Predmetom prevodu podľa
tohto zákona mohli byť hnuteľné a nehnuteľné veci, ktoré ako majetková podstata prevádzkových
častí organizácií pôsobiacich v oblasti služieb, obchodu a inej než poľnohospodárskej výroby tvorili
alebo mohli tvoriť súbor, ktorý bol ucelenou hospodárskou alebo majetkovou jednotkou (prevádzkovou
jednotkou). Podstatnou otázkou pre posúdenie nároku žalobcu bolo zistenie, či na základe verejnej

dražby uskutočnenej 25.10.1991 žalobca nadobudol vlastníctvo iba k prevádzkovej jednotke, alebo
aj k spornej budove za predpokladu, že prevádzkovú jednotku tvorí aj nehnuteľnosť. V tomto spore
žalobca tvrdil, že 25.10.1991 vydražil prevádzkovú jednotku označenú ako „Práčovňa a zberňa prádla“
na Solovjevovej 1 v Košiciach“, ktorú mala tvoriť nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXXXX, katastrálne
územie L. Y., obec Košice - Sever, okres Košice I ako budova práčovne a zberne prádla, nachádzajúca

sa v Košiciach na ulici Watsonovej č. 1, postavená na pozemku parc. č. CKN 2522/2 o výmere 257
m2 v kat. úz. V. - L. Y., obec Košice - Sever. Žalovaný s týmto tvrdením nesúhlasil, tvrdil, že žalobca
nevydražil budovu, pretože nezaplatil cenu dosiahnutú vydražením riadne a včas do 30 dní od konania
dražby, ale 6.12.1991, takže prechod predmetnej prevádzkovej jednotky bol zo zákona zrušený od jeho
počiatku a namietal aj hodnovernosť Príkazu na úhradu z 25.11.1991, ďalej argumentoval, že stavba

nebola vydražená, pretože Zoznam prevádzkových jednotiek k tejto dražbe nezahrňoval žiadne stavby,
a zákon o malej privatizácii pripúšťal aj vydraženie prevádzkovej jednotky bez nehnuteľnosti, v ktorej
sa nachádzala. Uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím NS SR sp.zn.č. 3 Cdo 322/2009, ktorý je pre
tento spor bol aplikovaný, avšak nie s pozitívnym výsledkom pre žalobcu. Súd preto zistenie, čo bolo
predmetom dražby, vychádzal zo Zápisnice o dražbe č.336/91 z 25.10.1991, na základe ktorej mal za

preukázané, že 25.10.1991 sa na Mestskom zastupiteľstve Košice konalo 1. kolo dražby, predmetom
ktorej bola prevádzková jednotka (v zmysle § 2 ods.1 zákona o malej privatizácii) označená ako
„Práčovňa a zberňa prádla“ na Solovjevovej 1 v Košiciach“, za vyvolávaciu cenu 284 000 Kčs, kúpna
cena vydraženej prevádzkovej jednotky napokon bola 142 000 Kčs a jej vydražiteľom sa stal žalobca.
Žiadna bližšia špecifikácia predmetu dražby z tejto zápisnice nevyplýva a žiadne dôkazy datované ku

dňu konania dražby súvisiace so špecifikáciou predmetu dražby zo strany licitátora pri začatí dražby
predložené, ani označené stranami sporu neboli. V čase pred konaním dražby bol vyhotovený podklad
s názvom „Druhový prehľad základných prostriedkov podľa uloženia a zúčtovanie odpisov“, t.j. účtovná
zostava majetku k júlu 1991, z ktorého vyplýva, že pod položkou 1. bol evidovaný v účtovnom vyjadrení
tzv. základný prostriedok pod názvom „GEO (generálna oprava) + projekt na cudzom majetku“, avšak,

bez akejkoľvek bližšej špecifikácie tohto základného prostriedku. Z uvedeného označenia nevyplýva,
že by sa malo jednať aj o nehnuteľnosť, v ktorej sa prevádzková jednotka nachádza. Popis vydraženej
prevádzkovej jednotky je obsiahnutý aj v nasledujúcich listinných dôkazoch, ktoré však nemajú s
ohľadom na vyššie uvedený judikát relevantnú hodnotu, pretože boli vypracované až po dražbe konanej
25.10.1991, a to: 1. Inventúrny súpis zásob zo 6.11.1991, v ktorom bola sporná vydražená prevádzková

jednotka označená ako „GEO (generálna oprava) + projekt na cudzom majetku“ bez bližšej špecifikácie
tejto prevádzkovej jednotky, 2. Protokol odovzdania a prevzatia prevádzkovej jednotky Komunálnych
služieb v Košiciach z 8.11.1991, kde bola prevádzková jednotka označená ako „P-113 a zberňa č.
124“ avšak, bez bližšej špecifikácie tejto prevádzkovej jednotky a 3. Potvrdenie Komisie pre privatizáciu
národného majetku o vydražení prevádzkovej jednotky (zo 8.1.1992), v ktorej sa uvádza, že žalobca

sa stal vlastníkom prevádzkovej jednotky s názvom „Práčovňa a zberňa prádla“ na Solovjevovej 1 v
Košiciach“. Zo žiadnej z týchto listín nevyplýva, že by predmetom dražby mala byť okrem prevádzkovej
jednotky s názvom „Práčovňa a zberňa prádla“ aj nehnuteľnosť, v ktorej sa táto prevádzková jednotka
nachádza. Zdrojom popisu predmetu dražby je aj dôkaz s názvom Karta prevádzkovej jednotky č.0353
vedená Ministerstvom pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky, vypracovaná

Komisiou pre privatizáciu národného majetku okres Košice - Mesto k 11.10.1991 z ktorej vyplýva, že na
dražbu bol ponúknutý nasledovný majetok: stroje a zariadenia v sume 153 000 Kčs, ostatné základné
prostriedky v sume 105 000 Kčs a predmety postupnej spotreby v sume 26 000 Kčs, za celkovú
vyvolávaciu sumu 284 000 Kčs, avšak kolónka stavby a pozemku nebola vypísaná, z čoho sa možnodomnievať, že vlastník nemal vôľu prevádzať s prevádzkovou jednotkou aj nehnuteľnosť, v ktorej sa
nachádza. Z platnej judikatúry vyplýva, že cit. „predmet dražby totiž mohol byť určený iba na samotnom
priebehu dražby, a to licitátorom a dražiteľom. Pre výsledok dražby nie je rozhodujúce, čo mal k dispozícii

licitátor, resp. čo bolo podkladom pre samotnú dražbu, ale iba to, čo licitátor oznámil ako predmet dražby
na dražbe. Iba týmto spôsobom bol určený predmet dražby“ (NS SR 3 Cdo 322/2009). V zmysle zák. č.
427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby v
znení neskorších predpisov predajom vo verejnej dražbe sa mohlo nadobudnúť vlastníctvo k niektorým
veciamvovlastníctveštátu.Akvšakpredmetomdražbybolaprevádzkovájednotka,ktoránebolavecouv

zmysle§118O.z.,vydražiteľnadobudoldovlastníctvalenvnútornévybavenienebytovéhopriestoru,ale
niesamotnýnebytovýpriestor,resp.stavbu,ktorejsúčasťounebytovýpriestorje.Zurčujúceholistinného
dôkazu - Zápisnice o dražbe pod č. 336/1991 z 25.10.1991 súd jednoznačne vyvodil, že predmet
dražby bol určený licitátorom a dražiteľom na dražbe konanej 25.10.1991 pod označením „Práčovňa a
zberňa prádla“, pričom však prevádzkovú jednotku netvorila aj nehnuteľnosť, pretože nikde v Zápisnici
nie je ani len zmienka o identifikácii nehnuteľnosti v zmysle katastrálneho zákona (list vlastníctva,

súpisné číslo budovy, pozemok, na ktorom je budova postavená), v ktorej sa táto prevádzková jednotka
nachádza a ktorá mala byť podľa tvrdenia žalobcu tiež predmetom dražby. Keďže v tomto spore bolo z
vyššie posudzovaných listín, v prvom rade zo Zápisnice o dražbe z 25.10.1991 zistené, že predmetom
dražby bola prevádzková jednotka, ktorá nebola vecou v zmysle § 118 O. z., tak súd dospel k záveru,
že žalobca, ako vydražiteľ stal vlastníkom prevádzkovej jednotky v zmysle „vnútorného vybavenia

prevádzky Práčovňa a zberňa prádla“, avšak nie aj nehnuteľnosti - budovy, ktorej súčasťou je táto
prevádzka v zmysle § 12 ods.3 druhá veta zák. č. 427/1990 Zb.. Len z tej skutočnosti, že žalobcovi
bolo Komisiou pre privatizáciu národného majetku vydané potvrdenie o vydražení prevádzkovej jednotky
(8.1.1992) s názvom „Práčovňa a zberňa prádla“ na Solovjevovej 1 v Košiciach“ nemožno vyvodiť
záver o tom, že žalobca nadobudol spolu s ňou aj budovu. Na záver považoval za potrebné uviesť,

že tomuto záveru nasvedčovalo aj konanie príslušného orgánu republiky, ktorý mal v prípade prevodu
nehnuteľnosti dražbou zákonnú povinnosť § 12 ods.3 zák. č. 427/1990 Zb.z. zaslať na jedno vyhotovenie
uvedeného potvrdenia príslušnému orgánu geodézie a kartografie na vykonanie zápisu do evidencie
nehnuteľností, čo sa však nestalo. Okrem toho poukázal aj na správanie vlastníka nehnuteľnosti - Bytové
hospodárstvo Sever, ktorý na prenájom tejto budovy mal uzavretú Hospodársku zmluvu, pričom ročná

výška nájomného bola stanovená sumou 22 080 Kčs, ako to vyplýva z Protokolu o odovzdaní a prevzatí
prevádzkovej jednotky zo 8.11.1991, t.j. v čase aj po predaji prevádzkovej jednotky žalobcovi. Zásadnou
skutočnosťou svedčiacou o tom, že prevádzková jednotka nie je automaticky nehnuteľnosťou, v ktorej sa
nachádza je znenie § 15 zák. č. 427/1990 Zb., ktoré dávalo vydražiteľovi možnosť na uzavretie zmluvy
o nájme nebytového priestoru s vlastníkom stavby a neuvedenie niektorých prevádzkových jednotiek

v zozname prevádzkových jednotiek určených na predaj postupom podľa zák. č. 427/1990 Zb. treba
považovať za rozhodnutie o ich nezaradení do tohto zoznamu. Na základe uvedeného konštatoval, že
žalobca nevydražil s prevádzkovou jednotkou aj nehnuteľnosť, v ktorej sa nachádza, preto žalobe z
tohto titulu vyhovieť nemohol, a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca sa ďalej v spore domáhal
určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX, katastrálne územie L. Y., obec

Košice - Sever, okres Košice I, budovy práčovne a zberne prádla, nachádzajúcej sa v Košiciach na
ulici Watsonovej č. 1 v celosti, postavenej na pozemku parcelné číslo CKN 2522/2 o výmere 257
m2 v katastrálnom území V. - L. Y., obec Košice - Sever, aj z titulu vydržania tejto nehnuteľnosti
(ďalej v texte „spornej nehnuteľnosti“). K tejto skutočnosti žalobca tvrdil, že nehnuteľnosť užíva od
momentu jej prevzatia až doposiaľ, zveľaďuje ju a v jeho užívaní ho nikto doposiaľ nerušil a ani si

voči nemu nikto neuplatnil tvrdenie, že by užíval túto nehnuteľnosť neoprávnene alebo že by nebol jej
vlastníkom. K nehnuteľnosti sa správa ako vlastník. Tvrdil, že k tejto nehnuteľnosti sa správa ako jej
vlastník, platí dane a vložil do nej investície v sume 230 000 SKK, čo je viac, ako zaplatil na kúpnu
cenu za budovu na dražbe. O skutočnosti, že nie je vlastníkom sa dozvedel až v roku 2002, kedy mal
záujem o delenie pozemkov pod stavbou. Podľa názoru žalovaného však ani vydržaním nemohlo dôjsť

k nadobudnutiu vlastníckeho práva k prevádzkovej jednotke, keďže neboli splnené zákonné podmienky
vydržania (§ 134 Občiansky zákonník), chýba mu dobromyseľnosť. Citujúc znenie § 132a ods.1, § 134
ods.1,2, § 135a ods.1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31.12.1991) a má za to, že § 134
ods.1,2 Obč. a pre započítanie uplynulých dôb pre započítanie nepretržitej doby užívania je významné
intertemporálne § 872 ods.6 zák. č.509/91 Z.z. umožňujúce oprávnenej osobe, aby v prípade vydržania

pozemku započítala čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred
1.1.1992. Z tvrdenia žalobcu vyplýva, že vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti nadobudol vydržaním
od momentu udelenia príklepu 25.10.1991 k 25.10.2001, a to v zmysle novely Občianskeho zákonníka
č. 509/1991 Zb., ktorá umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1.1.1992. Žalobcaod nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti vydražením, túto nehnuteľnosť užíva a správa sa ako jej
vlastník, nikto ho v užívaní vo vlastníctve nerušil, ani nevyzval aby nehnuteľnosť vypratal alebo, aby platil
nájom, preto nikdy nemal ani najmenšiu pochybnosť o tom, že mu nehnuteľnosť ako vlastníkovi patrí.

Pred konaním dražby sa v určený termín uskutočnila obhliadka do dražby určeného majetku, žalobca
osobne s likvidátorom a K.. R. F. sa obhliadky zúčastnil. Do objektu Práčovňa v čase vykonávania
podnikateľskej činnosti veľa investoval, v roku 1992 opravoval strechu a podlahy, s odstupom času
nevie nájsť faktúry, ale investoval ako vlastník budovy. Ak by ním nebol, tak by požadoval vykonať tieto
stavebné práce vlastníkom budovy, pretože to by bola povinnosť vlastníka zabezpečiť riadny výkon

podnikateľskej činnosti. Žalovaný tvrdil, že žalobca nemohol by byť vzhľadom na oboznámenie sa s
protokolom o odovzdaní a prevzatí a potvrdením o predaji prevádzkovej jednotky dobromyseľný a o jeho
dobromyseľnosti nesvedčí ani skutočnosť, že by za 10 rokov činnosti nepotreboval k svojej činnosti list
vlastníctvakbudove,vktorejsanachádzajehoprevádzka,atoanikpodaniudaňovéhopriznaniakdaniz
nehnuteľnosti, ku ktorému je nevyhnutné poznať údaje z katastra nehnuteľností. O jeho dobromyseľnosti
nesvedčí tiež skutočnosť, že žalobca je platiteľom dane z nehnuteľností len za garáž na pozemku

parcelné číslo 2521/31 a prístavby pri Bőwe na parc. č. 2521/30, ako vyplýva z výpisu z informačného
systému NORIS, v ktorom mesto eviduje daňovníkov dane z nehnuteľností, a z ktorého vyplýva, že
stavbu, ktorej vlastníctva sa žalobca domáha, nie je žalobcom priznaná k dani z nehnuteľnosti. Poukázal
aj na to, že za náhodnú skutočnosť nepovažuje to, že žalobca sa začal usporiadania vlastníctva k časti
budovy, ktorá je predmetom tohto sporu, domáhať tesne po uplynutí doby 10 rokov od konania dražby,

kedyužmoholvosvojprospechargumentovaťvydržaním.Zvýsledkovvykonanéhodokazovanialistinou
(Protokol o odovzdaní PJ) mal jedine preukázané, že žalobca sa ujal držby spornej nehnuteľnosti
8.11.1991 a túto nehnuteľnosť doposiaľ užíva. Ďalej však už nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o
tom, že nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti sa dozvedel „niekedy v roku 2002“ a že za ňu platí
dane. Je nesporné, že žalovaný doposiaľ žalobcu rešpektoval v tomto priestore a teda, z pohľadu k

spornej nehnuteľnosti zostal nečinný, čo však neznamená, že sa vzdal svojho vlastníctva k spornej
nehnuteľnosti a nezakladá to právo žalobcu na vznik jeho dobromyseľnosti o tom, že mu právo patrí. Ako
bolo vyššie uvedené, najdôležitejším a prvotným predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ veci
je počas celej zákonom ustanovenej doby 10 rokov v držbe veci dobromyseľný (bona fide), pričom súd z
výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil záver, že nakoľko nebola preukázaná táto skutočnosť, tak

žalobca nesplnil podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním v
zmysle príslušných ustanovení zák. č. 40/1964 Z.z. Občianskeho zákonníka. Dôvody, pre ktoré nemal u
žalobcu preukázanú dobromyseľnosť v užívaní spornej nehnuteľnosti sú : 1. žalobca mal možnosť po
celý čas, t.j. od roku 1991 dozvedieť sa, že sporná nehnuteľnosť je vo vlastníctve žalovaného, že mu
nepatrí a z hľadiska bežnej opatrnosti si mal overiť zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností vo vzťahu k

spornej nehnuteľnosti, nakoľko tieto informácie sú pre všetky osoby verejne dostupné (zásada verejnosti
katastra) a nemohol sa iba bez ďalšieho domnievať, že mu nehnuteľnosť patrí, 2. dobromyseľnosť, ako
základný predpoklad pre vydržanie vlastníckeho práva nemožno postaviť na omyle žalobcu o tom, že mu
starosta MČ Košice - Sever 6.2.1992 vydal súhlas s vykonávaním živnosti vo vydraženej prevádzkovej
jednotke, nakoľko toto povolenie nezakladá vlastnícke právo k nehnuteľnosti a ani dobromyseľnosť

žalobcu pre vydržanie spornej nehnuteľnosti, 3. dobromyseľnosť žalobcu rovnako nemožno postaviť
ani na omyle o tom, že investoval do svojej prevádzkovej jednotky (ktorú si vydražil) a tým aj do
spornejnehnuteľnosti,nazákladečohobymumalovzniknúťvlastníctvokspornejnehnuteľnosti,pretože
vykonaním rekonštrukčných prác v rámci stavby nedochádza k zmene vlastníctva tejto nehnuteľnosti
(nedošlo k vzniku novej veci § 118 OZ), 4. v žiadnej z posudzovaných listín nebol žalobca zo strany

žalovanéhoinformovaný,čiuvedenýdoomyluotom,žesúčasnesvlastníctvomkprevádzkovejjednotke
nadobudol vlastnícke právo aj k spornej nehnuteľnosti, t.j. nevyplývalo to ani z Protokolu o odovzdaní
a prevzatí prevádzkovej jednotky, ani z Potvrdenia o predaji prevádzkovej jednotky, a ani zo žiadnej
inej posudzovanej listiny, 5. ani svedecká výpoveď K.. Q. V. nemôže dosvedčiť, že by bol žalobca
dobromyseľný o tom, že mu vlastníctvo k nehnuteľnosti patrí, a to ani napriek jej tvrdeniu, že peniaze

na výstavbu práčovne boli komunálnym službám pridelené z mestského úradu a realizovalo sa to pod
názvom „Generálna oprava na cudzom majetku“, pričom Komunálne služby za tento priestor neplatili
nájombytovémupodnikuapopredajivšetkéhomajetkuvroku1993,bolikomunálneslužbyzlikvidované.
Ani jej tvrdenie o tom, že budova práčovne a zberne prádla bola vedená ako „základný stavebný
prostriedok“, a nie ako stavba z dôvodu, že základné prostriedky bol pojem podľa starých zákonov (v

súčasnosti imanie alebo majetok) a po dražbe práčovne, sa už ďalej tento majetok neevidoval, pretože
bol predaný, vybratý z evidencie a odovzdaný vydražiteľovi, nakoľko toto tvrdenie svedkyne (ekonómky
v bývalom podniku) nemá relevantný význam vo vzťahu k predloženým listinným dôkazom svedčiacim
o opaku, 6. je nesporné aj zistenie, že žalobca sťa by vlastník spornej nehnuteľnosti nikdy z daňovéhohľadiska nepriznal svoje vlastníctvo za účelom vyrubenia dani z nehnuteľností a teda je nesporné, že
za celé obdobie od roku 1991 až doposiaľ nie je platiteľom dane z nehnuteľností, voči ktorej si uplatňuje
vydržanie, z čoho vyplýva, že domnelý vlastník by sa takto vo vzťahu k svojmu vlastníctvu nesprával.

Vzhľadom na uvedené konštatoval, že subjektívny pocit žalobcu, ako držiteľa spornej nehnuteľnosti o
vydržaní jeho vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie
vlastníckeho práva, pretože z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by bol vyvolaný
okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby tohto práva. Preto dospel k záveru, že
žalobca nie je pre nedostatok dobromyseľnosti v držbe sporných nehnuteľností a so zreteľom na všetky

okolnosti tohto prípadu oprávneným držiteľom sporných nehnuteľností, a teda ich vlastníkom v zmysle §
134 ods.1,2 O. z.. Na základe toho žalobu aj v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. Citujúc znenie § 262
ods.1,2, § 255 ods.1 CSP priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže
bol v spore v celom rozsahu úspešný.
3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, v ktorom I. uviedol na základe akých zistení súd
zamietavý rozsudok založil a ako rozhodnutie odôvodnil. II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

pokladá po stránke právnej i vecnej za nesprávny a teda za nezákonný. Súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a odvolanie dôvodí preto § 365 ods.1 f), h) CSP.
Súd prvej inštancie nevychádzal dôsledne z princípu voľného hodnotenia dôkazov, porušil zásadné
procesné nóvum spočívajúcej v normatívnej vete § 191 ods.2 CSP, v ktorej sa nachádza materiálne

ohnisko princípu voľného hodnotenia dôkazov, inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou
legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku. Pri hodnotení dôkazov súd porušil princíp
voľného hodnotenia dôkazov (§191 ods.1 CSP), pretože každý dôkaz hodnotí jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli strany sporu. Súd sa celou váhou priklonil k tvrdeniam žalovaného a jednostranne v jeho

prospech vyhodnotil dôkazy a dôkazy, ktoré svedčili v jeho prospech nechal bez povšimnutia alebo ich
obrátilprotinemu,prípadneopomenulvyhodnotiťdôkazvprospechjehotvrdení,opomenulvyhodnotiťaj
jeho výpoveď ako účastníka dražby vydražiteľa. Aj keď súd v odôvodnení bod 41 vykladá právny inštitút
dražby ako dvojstranný právny úkon zložený z dvoch vzájomných a obsahovo zhodných prejavov vôle
dvoch strán, kedy dochádzalo k úplatnému prevodu vecí nachádzajúcich sa vo vlastníctve štátu, resp.

štátnych podnikov a organizácií, nezaoberá sa výkladom prejave vôle mňa vydražiteľa teda kupujúceho,
kategoricky odmieta zaoberať sa správaním zmluvných strán po dražbe a hodnotiť aj dôkazy, čím zo
strany súdu dochádza k odmietnutiu interpretačných pravidiel zakotvených v čl.5 Princípov európskeho
zmluvného práva, pretože do výkladu obsahu zmluvy sa berie v úvahu aj správanie strán po uzavretí
zmluvy ako je napr. dobrá viera, poctivosť. V odôvodnení na 19 stranách, v ktorých z väčšej časti

súd opisuje stanoviská, vyjadrenia strán sporu, obsah predložených písomných dokladov ako aj citáciu
zákonných ustanovení vyplýva, že súd viac „skúmal" predložené dôkazy ako ich hodnotil, pretože z
obsahu jeho odôvodnenia nemožno identifikovať proces hodnotenia žalobcom označených dôkazov, a
to predovšetkým z hľadiska ich dôležitosti pre rozhodnutie vo veci. Ak by súd vyhodnotil dokazovanie
podľa § 191 CSP, v zmysle zásad voľného hodnotenia dôkazov aj v zmysle zásady materiálnej pravdy,

je toho názoru, že by prišiel k inému výsledku napadnutého rozhodnutia, preto odvolanie dôvodí i
§ 365 ods.1 písm.d) CSP. III. Nepochybne súdu preukázal, že v postavení vydražiteľa sa zúčastnil
dražby 25.10.1991 podľa zák. č.427/1990 Zb. Je nesporné a nepopiera to ani žalovaný, že na dražbe
vydražilprevádzkovújednotkuoznačenímPráčovňaazberňaprádla,ulicaSolovjevova1,Košice.Pojem
prevádzková jednotka nie je v zákone o malej privatizácii definovaný. Napriek tomu sa privatizovali

prevádzkové jednotky obchodu, služieb a výroby, okrem poľnohospodárskej výroby. K.. R..Y. v publikácii
Zákony o privatizácii a podnikaní, Vydavateľstvo Prúdy 1991 na str.95 definuje prevádzkovú jednotku
takto: Prevádzková jednotka predstavuje súbor hnuteľného, prípadne i nehnuteľného majetku, ktorý
svojím súhrnom umožňuje výkon podnikateľskej činnosti majiteľovi pôsobením vlastnej alebo prenajatej
práce (zamestnancovi). Z karty prevádzkovej jednotky č.0353 vedenej Ministerstvom pre správu a

privatizáciu nár. majetku SR k 11.10.1991 zistil, že na dražbu bol ponúknutý majetok stroje a zariadenia
v sume 153 000 Kčs, ostatné základné prostriedky v sume 105 000 Kčs a PPS v sume 26 000 Kčs. Súd
tento dôkaz zhodnotil tak, že kolónka stavby a pozemok nebola vypísaná. Nezaoberal sa a ponechal
bez povšimnutia jeho argumenty a dôkazy na vysvetlenie, čo tvorí ostatné základné prostriedky a teda
čo bolo obsahom dražby. Pred dražbou sa osobne oboznámil s podkladmi pred dražbou, nahliadol aj do

účtovných dokladov dražiteľa, oboznámil sa s návrhom zoznamu prevádzkových jednotiek určených k
predaju na dražbu, a teda vedel, čo tvorí ostatné základné prostriedky a aj si ich ohliadol. Pred dražbou
sa zúčastnil osobne ohliadky, ktorú viedol likvidátor dražiteľa K.. R. F.. Pri ohliadke likvidátor dražiteľa
vysvetľoval, že prevádzkovú jednotku Práčovňa zberňa prádla ulica Solovjevova, tvorili samotná budovapráčovne postavená v roku 1966, a dve ďalšie stavby technologicky nadväzujúce sklad postavený v
roku 1977 a budova Bowe postavená v roku 1974, v budovách sa nachádzali strojné zariadenia a
ďalšie predmety, to súhlasilo s účtovnou evidenciou, aj keď stavby boli označené základné prostriedky

1. Generálna oprava na cudzom majetku vč.projektu, 2. prístavba pri Bowe a 3.sklad, čo zodpovedalo
spôsobu vedenia účtovníctva. Z výpovede svedkyne K.. V. vyplýva to, čo tvrdí, že základný prostriedok
Generálna oprava +projekt na cudzom majetku, bola vedená ako základný stavebný prostriedok, a nie
ako pohľadávka, či investícia, vecné právo, ako tvrdil žalovaný, a predstavovala stavbu, resp. prístavbu k
budove. Na stavbu Komunálne služby dostali finančné prostriedky, a tá slúžila ako práčovňa, Komunálne

služby ju považovali za svoje vlastníctvo. Výpoveď svedkyne korešponduje so záznamami v účtovnej
evidencii, ktoré do spisu založil, keď už len porovnaním nadobúdacích hodnôt základných prostriedkov
GO+projekt, sklad, prístavba Bowe, ich účelom, nepochybne ide o nehnuteľnosti-stavby (niekde sa
uvádza: ostatné základné prostriedky, ostatné základné prostriedky, ale podľa číselného označenia ide
o stavebné prostriedky). To, že prístavba Bowe a sklad, síce vedené ako základné prostriedky boli
v skutočnosti stavby, preukázal výpisom z listu vlastníctva č. XXXXX k.ú. L. Y., v časti A Majetková

podstata, na ktorom sú tieto stavby zapísané v prospech neho vlastníka na základe žiadosti, že ich
nadobudol vydražením. Nepochybne teda aj základný prostriedok s označením GO+ projekt bol taktiež
stavbou. IV. Citoval znenie § 9 ods.1,2,3 zák.č.427/ 1990Zb. Z vykonaného dokazovania vyplýva a
nebolo to sporné v konaní, že sa zúčastnil dražby 25.10.1991 a vydražil prevádzkovú jednotku. Licitátor
opísal predmet dražby prevádzkovú jednotku Práčovňa a zberňa prádla ulica Solovjevova 1 Košice,

pozostávajúcu zo základných prostriedkov ako je GO na cudzom majetku včítane projektu, prístavba
pre Bowe a sklad a vymenoval aj stroje a zariadenia, v zhode s tým ako bol pred dražbou oboznámený
s podkladmi i osobnou ohliadkou a on sa v 1. kole stal vydražiteľom dražených vecí t.j. stavieb a strojov
a zariadení. Vzhľadom na výšku dražobnej zábezpeky i vyvolávaciu cenu, bol na dražbe sústredený a
pozorne počúval licitátora, aby nedošlo k nedorozumeniu. Na dražbe bol prítomný aj likvidátor dražiteľa

K.. R. F., ktorého neskôr požiadal o čestné prehlásenie, čo bolo predmetom dražby. Likvidátor dražiteľa
K.. R. F. čestne prehlásil, síce už s odstupom času, ale v čase, keď sa domáhal zápisu vydražených
nehnuteľností do katastra nehnuteľností. Písomné prehlásenie s osvedčeným podpisom likvidátora
dražiteľa priložil k žalobe, že v zozname vydražených základných prostriedkov sa nachádzali aj základné
prostriedky a to 1/prístavba pre Bowe, 2/generálna oprava na cudzom majetku vč.projektu a 3/sklad. Na

vypočutie svedka ho nenavrhol, pretože zomrel. Súhlasí so stanoviskom súdu, že pre účely posúdenia
predmetu verejnej dražby je potrebné sa vysporiadať s otázkou ako bol predmet dražby určený na
samotnej dražbe, teda čo licitátor oznámil ako predmet dražby na dražbe, nakoniec argumentoval aj
judikátom NS SR sp.zn.3 Cdo 322/2009 a dôkazmi predloženými v tomto konaní právne a skutkovo
argumentoval, že predmetom dražby boli aj stavby. Vzhľadom na to, že bol účastníkom dražby, súd mal

vziať aj jeho výpoveď ako účastníka konania za dôkaz o priebehu dražby. V súvislosti s posúdením,
čo bolo predmetom verejnej dražby a ako si pojem základné prostriedky treba vykladať, predložil súdu
dôkazy na podporu, že predmet dražby - ostatné základné prostriedky boli nehnuteľnosti t.j. 3 stavby s
označením základné prostriedky. Ako dôkaz, okrem dôkazov uvedených v bode III. odvolania slúži aj
účtovný dokument Komunálne služby Košice s názvom Zostava č. 3 Druhový prehľad ZP podľa uloženia

a zúčtovanie odpisov, zúčtovacie obdobie júl 1991 vyplýva, že v triede - pod znakom 81200 je GO+Proj.
na cudzom majetku, rok výroby marec 1966, nadobúdacia hodnota 60 144 kčs, v zostatkovej hodnote 31
342 Kčs - pod znakom 81100 je Prístavba pre BOWE, rok výroby december 1974, nadobúdacia hodnota
79 398 Kčs, v zostatkovej hodnote 53 287 Kčs, pod znakom 81200 Sklad, rok výroby október 1977,
nadobúdacia hodnota 25 626 Kčs, v zostatkovej hodnote 19 955 Kčs, v ďalšej triede pod znakom 42700

sú uvedené kompresory, pod znakom 43600 ohrievač vody, pod znakom 53900 žehliaci stroj, prací stroj
atď. Zo sumarizovaním zostatkových hodnôt ZP uvedených v tejto Zostave 3 vyargumentoval, že ide o
vyvolávaciu cenu prevádzkovej jednotky 284 000 Kčs, ktorá je uvedená v Zápisnici o dražbe č. 336/91.
Týmito dôkazmi založenými v spise a predloženými v priebehu vykonávania dokazovania vyvrátil záver
súdu o tom, že predmetom dražby bolo len vnútorné vybavenie nebytového priestoru, to by ani nemohlo

tvoriť prevádzkovú jednotku, pretože by mu neumožňovalo výkon podnikateľskej činnosti, preto záver
súdu o tom, že prevádzková jednotka nebola vecou v zmysle § 118 OZ, nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Za dôkaz, na ktorom súd založil svoj záver, že predmetom dražby bolo len vnútorné
vybavenie, a súd ho označil za rozhodujúci, bola písomná listina. Zápisnica o dražbe z 25.10.1991 a súd
konštatuje, že v tejto zápisnici nie je zmienka o identifikácii nehnuteľnosti v zmysle katastrálneho zákona.

Súd si nevšimol, že ten bol prijatý v roku 1992: zákon č. 265/1992 Zb. a zák. č.266/1992 Zb., nevšimol
si, že predmetom boli stavby, štátny majetok, ktorý nebol zapísaný v pzkn. vl. Za absurdný záver súdu
považuje ten, že prevádzková jednotka, ktorá bola predmetom dražby nebola vecou v zmysle § 118
O. z.. Súd bližšie nevysvetľuje rozlišovanie veci, zrejme myslel rozlišovanie veci podľa ich ekonomickejpovahyaichekonomickéhourčenia.PrevádzkovájednotkaPráčovňaazberňaprádlanaul.Solovjevovej
1 slúži svojmu, ekonomickému účelu a výkonu podnikateľskej činnosti tak, ako bola prevzatá mnou po
nadobudnutí vlastníctva na dražbe. Súd v rámci procesu hodnotenia dôkazov ako činnosti, pri ktorej

vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie porušil
zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa ktorej hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho,
čo uviedli účastníci. Súd pripísal jedinému dôkazu v písomnej forme takú legálnu silu, že nepripustil a
nevyhodnotil dôkazy predkladané žalobcom na podporu svojich tvrdení, čím porušil zásadu materiálnej

pravdy. V. V bode 41 súd právne vykladá právny inštitút dražby v zmysle zák. č.427/1990 Zb. ako
dvojstranný právny úkon zložený z dvoch vzájomných a obsahovo zhodných prejavov vôle dvoch strán,
kedy dochádzalo k úplatnému prevodu vecí nachádzajúcich vo vlastníctve štátu, resp. štátnych podnikov
organizácii.Dopĺňatentovýkladsúduoto,ževšetkyprávneúkonykusvojejplatnostivyžadujúpodstatné
zložky t.j. také, bez ktorých by nešlo o právne úkony. V danom prípade medzi nim ako vydražiteľom,
kupujúcim a dražiteľom, predávajúcim vznikla teda kúpna zmluva, ktorej podstatné zložky t.j. také, bez

ktorých by nešlo o právny úkon, bola dohoda o predmete a cene. Ak mal súd pochybnosti o tom, čo bolo
predmetom tejto kúpnej zmluvy, mal sa zaoberať výkladom prejavu vôle a to aj v zmysle interpretačných
pravidiel zakotvených v čl.5 Princípov európskeho zmluvného práva, pretože do výkladu obsahu zmluvy
sa berie v úvahu aj správanie strán po uzavretí zmluvy ako je napr. dobrá viera, poctivosť a iné. Súd
však ponechal bez povšimnutia dôkazy, ktoré som predkladal na preukázanie čo bolo predmetom dražby

jednoducho z dôvodu, že nie sú zo dňa dražby. Ďalej citoval znenie § 15 zák. č. 427/1990 Zb. a
uviedol, že inventúrny súpis základných prostriedkov vyhotovený K..F. 6.11.1991 skontroloval a prevzal
ZP, pretože súhlasili s predmetom dražby. Porovnaním Zostavy 3 Druhového prehľadu ZP, ktorý citoval
vyššie, s Inventúrnym súpisom preukázal, že ide o zhodné ZP uvedené pred dražbou, len v Inventúrnom
súpise ZP z 6.11.1991 sú uvedené ZP v nadobúdacej cene. Na základe odovzdávajúcej a preberajúcej

inventúry z 6.11.1991, uviedol to vyššie ako Inventúrny súpis, mu bol odovzdaný majetok ZP v hodnote
259 519 Kčs. Tohto vydraženého majetku začal užívať ako vlastník, žiadnym právnym dokumentom
nebolzaviazanýplatiťnájomné.ZpredloženéhoProtokoluoodovzdaníaprevzatíprevádzkovejjednotky
z 8.11.1991 uzatvoreného medzi nim ako vydražiteľom a odovzdávajúcim štátnym podnikom Komunálne
služby, dražiteľom, vyplýva, že prevádzkovú jednotku Práčovňa a zberňa prádla tvorila budova, pretože

je to v časti charakteristika prevádzkovej jednotky s tým, že doterajší nájomný vzťah užívateľa bol
ukončený8.11.1991azároveňbolivysporiadanésnímďalšiezmluvyakojedodávkaslužiebsodpočtom
ku dňu skončenia odberu tj. k 6.11.1991. Ak žalovaný tvrdí, že nevydražil budovu, tak by predsa
mal uzatvorenú zmluvu o nájme, a žalovaný by požadoval platby nájomného. Aj keď súd v časti
odôvodnenia rozsudku, či došlo z mojej strany k vydržaniu nehnuteľnosti uvádza, aj keď z pohľadu k

spornej nehnuteľnosti zostal nečinný, čo však neznamená, že sa vzdal svojho vlastníctva, poznamenal,
že žalovaný Mesto Košice so svojím majetkom hospodári, zakladá záložnými zmluvami, tak prečo by od
roku1991ponechalobudovupráčovnebezplatenianájomného,aprečobyjemuumožnilozapísaťnalist
vlastníctva vydražené dva stavby a to Prístavba pre Bowe a sklad, tiež označené ako ostatné základné
prostriedky. Ako uviedol na pojednávaní problém je, že budovu práčovne žalovaný založil v prospech

banky, a v tomto smere neostáva mu nič iné len účelovo zavádzať súd, že nevydražil budovu práčovne
a že žalovaný je naďalej jej vlastníkom. Je toho názoru, že dostatočne súdu preukázal, že predmetom
dražby konanej 25.10.1991 k prevádzkovej jednotke vydraženej príklepom licitátora označenej pod
č.0353 „Práčovňa a zberňa prádla", Solovjevova 1 (teraz Watsonová) v Košiciach, tvorila stavba resp.
budova s označením GO na cudzom majetku vč. projektu a stavba Prístavba pri Bowe a sklad, ktoré ale

nie sú predmetom sporu. VI. Vychádzajúc z toho, že po tom, čo nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnosti
príklepom na dražbe v zmysle zák.č.427/1990 Zb., sa ujal výkonu práv a povinností vlastníka tak, ako
uviedol v žalobe i v písomných vyjadreniach podporených dôkazmi na jeho tvrdenia, tvrdí, že nadobudol
aj vlastníctvo k nehnuteľnosti vydržaním, vzhľadom na dlhú dobu, ktorá od udelenia príklepu 25.10.1991
na dražbe uplynula. Od nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti vydražením, túto nehnuteľnosť užíva

a správa sa ako vlastník a za vlastníka ma považovali aj príslušné štátne orgány republiky, nikto ho
vo vlastníctve nerušil, ani nevyzval, aby nehnuteľnosť vypratal alebo, aby platil nájom. Nikdy nemal ani
najmenšiu pochybnosť o tom, že mu nehnuteľnosť ako vlastníkovi patrí. Udelením písomného súhlasu
Starostu mestskej časti Košice-Sever, K.. Y. H., z 6.2.1992 č.773/261/92 k živnostenskému podnikaniu,
začal vykonávať činnosť údržba textílií praním a čistením vo vydraženej prevádzke 0353 práčovňa na

uliciSolovjevovejatátočinnosťsavykonávadodnešnéhodňa.§134ods.1,2OZupravujevydržanieako
osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva
na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie
v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Okrem spôsobiléhopredmetuvydržaniaaspôsobiléhosubjektuvydržaniazákladnýmipredpokladmivydržaniasúoprávnená
držbaanepretržitosťtejtooprávnenejdržbypočascelejzákonomstanovenejdoby.Vzmysle§129ods.1
a § 130 ods.1 OZ oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na

všetkyokolnostidobromyseľný,žemuvecpatrí.Funkciouvydržaniajeumožniťnadobudnutievlastníctva
držiteľovi, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je
jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná so zreteľom na
všetkyokolnostiprípadu,ktorévmojomprípadeuvádzamtakto:Predkonanímdražbysavurčenýtermín
uskutočnilaobhliadkadodražbyurčenéhomajetku,osobneslikvidátoromdražiteľaK..R.F.saobhliadky

zúčastnil. S predmetom dražby t.j. s budovou resp. časťou budovy, kde bola umiestnená práčovňa a
zberňaprádla,soskladomanasledujúcoubudovoutzv.prístavbapreBowe,kdeboloumiestnenéstrojné
zariadenie tzv. vyvíjač pary, ma oboznámil likvidátor a pracovník Komunálnych služieb K.. R..F.. Obidvaja
mi ukázali priestory prevádzkovej jednotky Práčovňa a zberňa prádla, ktoré na seba technologicky
nadväzovali a predstavovali prevádzkovú jednotku. Nemal dôvod im neveriť, pretože ho oboznámili
aj s účtovnou evidenciou, kartou prevádzkovej jednotky č.0353 kde v časti základné prostriedky boli

uvedené tri stavby charakterizované ako GO+proj. na cudzom majetku a ďalšie dve stavby prístavba
Bowe a sklad, ktoré ako už uviedol technologicky na seba nadväzovali. Pred dražbou sa oboznámil s
vyvolávacou cenou tejto prevádzkovej jednotky a z účtovnej evidencie som sa dozvedel aj ako bola
určená. Podkladom nemal dôvod neveriť, pretože boli potvrdené Komisiou pre privatizáciu národného
majetku pre okres Košice-mesto. Z účtovnej evidencie zistil, že budova, kde bola umiestnená práčovňa,

bola postavená v roku 1966 a sklad v roku 1977, pretože zberňa prádla v budove, kde bola aj práčovňa
nestačili, prístavba Bowe pre technologické zariadenie Bowe bola postavená v roku 1977. Predloženými
dokladmi, najmä zápisnicou o dražbe z 25.10.1991 preukázal súdu, že vydražil prevádzkovú jednotku
Práčovňa a zberňa prádla, Solovjevova 1, Košice a kúpnu cenu prevádzkovej jednotky som včas a
riadne zaplatil. Komisia pre privatizáciu národného majetku pre okres Košice-mesto 8.1.1992 potvrdila,

že sa stal 25.10.1991 vlastníkom prevádzkovej jednotky Práčovňa a zberňa prádla. O hodnovernosti
týchto dokladov nepochyboval, a nepochyboval aj o správnosti skutočností zachytených v Protokole o
odovzdaníaprevzatíprevádzkovejjednotkyz8.11.1991,podľaktorejprevzalvydraženýmajetokvrátane
budovy, pričom predchádzajúci užívateľ ukončil nájom. Odo neho nikto nájom za užívanie budovy
nežiadal a ani nemal uzatvorenú nájomnú zmluvu podľa § 15 zákona. Ak súd tvrdí, že mal byť opatrný

a overiť si zápis vlastníctva v katastri nehnuteľnosti vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti, tvrdím, že nemal
dôvod počas doby 10 rokov preverovať údaj o vlastníctve v evidencii katastra, keď sa táto evidencia
len tvorila. V súdnej praxi sa nestretol s názorom, aby to svedčilo o nedobromyseľnosti oprávneného
držiteľa. Naopak tým, že nie je zapísaný v evidencii katastra ako vlastník, preukazuje pozitívny naliehavý
právny záujem na určovacej žalobe. K podaniu určovacej žaloby ho viedlo to, že doposiaľ po právnej

stránke nemá usporiadané vlastníctvo k nehnuteľnosti, t.j. nie je zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti
na katastrálnom úrade k budove Práčovňa súp.č.1933 postavenej na parc. č. C KN 2522/2 o výmere
257m2. Budova práčovne, postavená v roku 1966 však vyžadovala investície a hneď v decembri 1991
firma PERÚN, Mäsiarska 32, Košice realizovala stavebné úpravy ako bolo zhotovenie novej kanalizácie-
objekt práčovňa, za ktoré zaplatil 16 900 KČS. V auguste roku 1994 poveril firmu Y. E., Ondavská 3,

Košice, aby previedla práce výmenu elektrických vodičov k rozvodni, za túto dosť rozsiahlu investíciu
zaplatil 41 265 Sk. V novembri firma Prameň-stav, sídlo Kysucké Nové Mesto vykonávala stavebné
práce na rekonštrukcii vodovodnej prípojky do objektu Práčovňa, za ktoré som zaplatil 36 619,80 Sk.
Do objektu Práčovňa v čase vykonávania podnikateľskej činnosti veľa investoval, v roku 1992 opravoval
strechu, a podlahy, s odstupom času nevie nájsť faktúry, ale investoval ako vlastník budovy, ak by nim

nebol, tak by predsa požadoval vykonať tieto stavebné práce vlastníkom budovy, pretože to by bola
povinnosť vlastníka zabezpečiť mi riadny výkon podnikateľskej činnosti. To dokazuje, že sa správal
ako vlastník, investoval do budovy práčovne, pretože bol jej vlastníkom, nebol som nájomcom. Súdu
predložil faktúry svedčiace o investíciách. VII. K záveru súdu, že dobromyseľnosť rovnako nemožno
postaviť ani na omyle o tom, že investoval do svojej prevádzkovej jednotke tak ako to uvádza v bode

84 ods.4 je nezrozumiteľné, preto sa k nemu nevyjadruje, svedčí to skôr už o subjektívnom postoji k
mojim tvrdeniam. Nedostatok dobromyseľnosti súd videl v tom, že nikdy z daňového hľadiska nepriznal
vlastníctvo za účelom vyrubenia dani z nehnuteľnosti od roku 1991 a že by domnelý vlastník by sa takto
k svojmu vlastníctvu nesprával. Súd na tento záver nemal dostatok podkladov. Totiž ako podnikateľ,
ktorý zabezpečoval technickú stránku podnikania, na účely vedenia účtovníctva, ekonomiky a daňového

priznania poveril na zmluvu o dielo firmu, ktorá tieto záležitosti obstarávala. Daňové priznania vrátane
aj platenia dane za nehnuteľnosť po dobu nutnú na vydržanie to je po dobu 10 rokov platil, daňové
priznania po kontrole podpísal. Dôkazom jeho platby dane z nehnuteľností je to, že ho žalovaný Mesto
Košice nevyzvalo od roku 1991 na nedoplatky na dani z nehnuteľnosti. Nevie odkiaľ tento údaj súdmá. Z opisu skutkového stavu jasne vyplýva, že mal dôveru v právny akt štátu a v právnu istotu
v demokratickom právnom štáte. Pri nadobudnutí predmetnej nehnuteľnosti konal v dobrej viere v
konštitutívny akt štátu (dražba), konal v zmysle pokynov štátu, bol opatrný, využil všetky možnosti, ktoré

mu dal štát a dodržal podmienky nutné na nadobudnutie vlastníctva, tak ako to opísal v okolnostiach
súdeného prípadu. Nemal najmenšiu pochybnosť po celú zákonnú dobu stanovenú pre vydržanie, že
nehnuteľnosť mu vlastnícky patrí. Princíp dobrej viery, chrániaci účastníkov právneho vzťahu, je jedným
z kľúčových prejavov princípu právnej istoty, odvíjajúcej sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi
vlastníckeho práva, ktorý toto právo nadobudol v dobrej viere, preto musí byť poskytovaná široká

ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v
rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (právne argumentujem aj R 14/2009). Aj Uznesenie
Ústavného súdu SR sp.zn.50/2010 z 10.2.2010 znamenalo posun v posilnení ochrany tej osoby, ktorá
urobila právny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný stav. Pokiaľ ide o stanovenú
dobu pre vydržanie poukázal na novelu Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č.509/1991 Zb.,
pretože táto umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1.januárom 1992. Podmienku

nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, keďže bol držiteľom (nakladal s nehnuteľnosťou ako
s vlastnou) oprávneným 25.10.1991 (t.j. bol som so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o
tom, že mi nehnuteľnosť - stavba patrí), splnil k 25.10.2001, a tak nadobudol k tomuto dňu vlastnícke
právo k stavbe, opísanej v žalobnom návrhu. VIII. Na základe vyššie uvedeného, v kontexte viacerých
procesných pochybení pri hodnotení dokazovania, a nevyváženosti v hodnotení skutkového stavu, pri

nesprávnom právnom posúdení, nesprávnej právnej interpretácii právnych predpisov, som toho názoru,
že rozsudok súdu nemôže obstáť, pretože netvorí základ pre spravodlivé rozhodnutie môjho nároku na
určenie vlastníctva. Súd porušil povinnosť poskytovať v civilnom sporovom konaní ochranu porušeným
právam a právom chránených záujmov, ktorá podľa čl.2 CSP musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty. Navrhol, aby odvolací súd vydal rozsudok v zmysle § 388 CSP, ktorým

mení napadnutý rozsudok Okresného súdu KošiceI.sp.zn.38C/173/2014 z 12.4.2017 tak, určuje, že
žalobca K..Y. Z. C..Z., W..XX.XX.XXXX, F. V., E. X je od 25.10.1991 vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej
na liste vlastníctva číslo XXXXX - čiastočný, k.ú. L. Y., obec Košice-Sever, okres Košice I. ako budova
Práčovňa a zberňa prádla, nachádzajúca sa v Košiciach, na ul.Watsonovej č. 1, v celosti, postavená na
pozemku parcelné číslo CKN 2522/2 o výmere 257 m2 v katastrálnom území V.-L. Mesto, obec Košice-

Sever, prípadne aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom

rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
5.Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú
subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný

postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu
konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie
nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,
pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú
dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom
prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či
by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní

súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený
z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj § 171 ods.1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1
CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania
(§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných

otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania
môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní
pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou
konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade spríslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník
konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore
s § 204 CSP a p..

6.Uplatnený odvolací dôvod žalobca vidí v tom, že súd porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov a
nepostupoval podľa § 191 CSP. Tvrdená námietka je nedôvodná, lebo súd vyhodnotil všetky dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Všetky
vyhodnotené dôkazy, na základe ktorých v konečnom dôsledku rozhodol, sú vyhodnotené vierohodne
a výsledok vyhodnotenia zodpovedá tomu, čo z nich súd zistil. Tvrdenie žalobcu, že súd sa nezaoberal

tým, čo tvorí ostatné základné prostriedky je v danej veci irelevantné, lebo súd sa prioritne zaoberal
skutočnosťou, či dražbou nadobudol žalobca vlastníctvo aj k spornej nehnuteľnosti (bod 51). Súd
náležite zistil predmet dražby a v bode 61 ho presne špecifikoval. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod
nie je daný.
7.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom

prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku

ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
8.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové

zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
9.Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal

správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho

predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
10.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a

povinnostiach strán sporu.
11.Súd správne a výstižne odôvodnil svoje rozhodnutie, s čím sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací
súd.12.Na zdôraznenie správnosti odvolací súd poukazuje na vykonané dokazovanie a Kartu prevádzkovej
jednotky, kde v kolónke pozemok a stavba nie je uvedená žiadna cena (na túto skutočnosť poukázal
aj prvoinštančný súd) a osobitne Potvrdenie z 8.1.1992 (príbalová obálka pri č. l. 70) podľa bodu 2 b)

do prevádzky nepatria žiadne nehnuteľnosti a podľa bodu 4 sa v evidencii nehnuteľností na vydražiteľa
nezapíšu žiadne nehnuteľnosti, ktoré žalobca za vydražiteľa osobne podpísal. Z uvedeného je bez
akýchkoľvek pochýb zrejmé, že žalobca vedel, že dražbou z 25.10.1991 žiadne nehnuteľnosti nezískal.
13.K žalobcom tvrdenému možnému vydržaniu nehnuteľností na základe nim uvedených skutočností
nemohlo dôjsť, lebo žalobcovi chýbala dobromyseľnosť ako jeden zo základných predpokladov

vydržania.Oprávnenádržbapritompredpokladásplnenienasledovnýchnáležitostí:a/faktickéovládanie
veci,b/vôľanakladaťsvecouakososvojou,toznamenásprávaťsakvecitak,akobydržiteľovivlastnícky
patrila a c/ dobrá viera, že mu vec patrí.
14.Jednou z podmienok vydržania je oprávnená držba. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba
predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec patrí a, že v tejto dobrej viere je so zreteľom
ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v

presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, prípadne, že sú dané právne skutočnosti, ktoré
majú za následok vznik vykonávaného práva. Zo zákona vyplýva, že k oprávnenej držbe nestačí prostá
subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“.
Podľa ustálenej súdnej judikatúry a súdnej praxe skutočnosť, či držiteľ veci je dobromyseľný, treba
vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, teda z hľadiska osobného presvedčenia

samotného držiteľa veci. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav totiž nemožno priamo dokázať,
možno o nej len usudzovať z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným
rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec,
ktorú fakticky ovláda, patrí. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti, musí

v spore preukázať držiteľ veci; medzi takéto okolnosti patrí napríklad nadobúdací titul, od ktorého držiteľ
odvodzuje svoje právo a na základe ktorého sa ujal držby, napríklad kúpna zmluva, darovacia zmluva,
zámenná zmluva.
15.Z textu zákona vyplýva, že oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému
sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je potrebné zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú,

posudzovanú zásadne z objektívneho hľadiska. Pri posudzovaní dobrej viery je potrebné klásť na
každého držiteľa rovnaké minimálne nároky bez ohľadu na jeho duševnú vyspelosť, na vzdelanie,
životné skúsenosti a podobne. Z uvedeného je zrejmé, že o dobrej viere je možné hovoriť tam, kde držiteľ
vec drží alebo vykonáva právo v omyle, že mu vec alebo právo patrí a ide pritom o ospravedlniteľný
omyl. Ospravedlniteľný je omyl vtedy, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s

obvyklou mierou opatrnosti, ktorú je možné so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať
od každého. Je vždy treba brať do úvahy, či držiteľ nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu
dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.
16.Ako už bolo uvedené vyššie, dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať najmä k okolnostiam, za
ktorých vzniklo vecné právo a teda, k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik

vlastníckeho práva. Dobrá viera teda musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, na základe ktorých
možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené.
17.Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že primárnou otázkou, ktorú bolo potrebné v danom prípade
posúdiť, bola otázka, či žalobca, bol oprávneným držiteľom spornej časti nehnuteľnosti a v súvislosti s
touto otázkou teda skúmať, na základe akého právneho dôvodu sa chopil jej držby.

18.Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i
domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať
zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec
prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z

ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú
svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený
nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie
je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Na rozdiel
od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod

nadobudnutiavlastníctva,ktorýmôžebyťzákladomprezápisvlastníckehoprávadopríslušnéhokatastra
nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné
presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje.19.Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam veci, sa musí
vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Pri právnom titule
nadobudnutia vlastníctva vydržaním je neplatný právny úkon. Vedomosť držiteľa o tom, že právny úkon,

z ktorého odvodzuje svoju oprávnenú držbu a v konečnom dôsledku aj vlastníctvo právnym titulom
vydržania, je neplatným právnym úkonom, nepreukazuje dobromyseľnosť držiteľa.
20.Titulom (právnym dôvodom) sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného
vlastníka, napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod. K uvedenému
zaujal stanovisko NS SR v množstve rozhodnutí (napr. 5 Cdo 234/2009, 4Cdo 361/2012) ale aj

rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 18.2.1999, sp. zn. 2 Cdo 431/1996, na základe ktorého, ak sa
nadobúdateľ nehnuteľnosti uspokojí s ústnou informáciou prevodcu, že s vlastníctvom nehnuteľnosti
je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, pričom táto okolnosť nie je uvedená v zmluve o
prevode nehnuteľností a nadobúdateľ sa o existencii tohto práva nepresvedčí, nemôže byť so zreteľom
ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu toto právo patrí, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje.

21.Vydržanie nemôže privodiť iba púha skutočnosť, že obsah určitého práva je dlhodobo fakticky
vykonávaný, že platí za nehnuteľnosť dane a, že pri jeho vykonávaní nebol žalobca rušený (obdobnému
záveru dospel aj v rozhodnutí NS ČR 22 Cdo 2241/2005). Podľa zásad ustálených tiež súdnou praxou
dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli
vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí, čiže už pri samotnom podpise Potvrdenia z 8.1.1992

vedel, že nehnuteľnosť nevydražil.
22.V prejednávanom spore niet pochýb, že z vykonaného dokazovania nevyplynul žiaden právny titul,
na základe ktorého by sa žalobca mohol domnievať, že mu právo k spornej nehnuteľnosti patrí, lebo zo
žiadneho dôkazu žalobcovi vlastníctvo nevyplynulo. Ak vypočutí svedkovia tvrdili, že v dražbe žalobca
nadobudol aj vlastníctvo k nehnuteľnosti ide len o ich subjektívny, ničím nepodložený pocit. Odvolací súd

sa plne stotožňuje s rozhodnutím na ktoré poukazuje prvoinštančný súd a z neho vyplývajúca právna
veta, že pre výsledok dražby nie je rozhodujúce, čo mal k dispozícii licitátor, resp. čo bolo podkladom
pre samotnú dražbu, ale iba to, čo licitátor oznámil ako predmet dražby na dražbe. Iba týmto spôsobom
bol určený predmet dražby (NS SR 3 Cdo 322/2009).
23.Záverom možno uzavrieť, že žalobca nenadobudol vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti v dražbe

ale ani na základe vydržania.
24.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
25.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
26.Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný ale žiadne trovy si neuplatnil a ani žiadne mu nevyplynuli

z obsahu spisu, preto žiadnej zo strán náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.
27.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.