Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, April 24, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/33/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713204636
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8713204636.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu Q. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom T. sv. J. XXX/XX, XXX XX C., proti žalovanému V.. Z. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XXXX/
X, XXX XX C. - D., právne zastúpený advokátom Mgr. Maroš Ježík, so sídlom Murgašova 86/1, 058 01
Poprad,oochranuosobnostianáhradunemajetkovejujmysprísl.,oodvolanížalobcuažalovanéhoproti
rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 21C/89/2013-296 zo dňa 23. októbra 2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku
uverejniť na vlastné náklady ospravedlnenie v regionálnych novinách popradského regiónu v znení:

Ospravedlnenie

Ospravedlňujem sa Q. H. za nasledujúce nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia, ktoré som uviedol v
rozhovore týždenník C. Y. č. XX z X. októbra. XXXX v článku s názvom „Sľuby dané C. splním“
nasledovného znenia: „Niekoľkokrát súdne trestaný pán H., ktorému nikdy nebol priznaný status C..“

II. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. a v súvisiacom výroku III..

III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti rozsudku zaslať žalobcovi na jeho adresu
ospravedlnenie v znení:

„C. V.. Z. S. sa týmto ospravedlňuje pánovi Q. H. za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv v
súvislosti s uverejnením informácie v rozhovore pre týždenník C. kuriér č. XX z 9. B. XXXX v článku s
názvom „Sľuby dané C. splním“ nasledovného znenia: „Niekoľkokrát súdne trestaný pán H., ktorému
nebol nikdy priznaný status C.“

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

III. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 6 ods. 1, 2 zákona č. 216/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji, §
1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 152 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, čl. 10, čl. 17 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd, § 11, § 13 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 10.09.2012 žalobca ako tajomník vyzval žalovaného v mene G.
združenia bývalých československých väzňov na odstúpenie z funkcie za to, že občanom mesta C.
nevysvetlil na internete a v médiách podozrenia o nadobudnutí jeho majetku v čase výkonu funkcie
primátora. Dňa 11.09.2012 žalobca vyzval poslancov a zástupcov primátora, aby vyhlásili referendum

o odvolaní primátora. Dňom 14.09.2012 je datovaný list I.. F. Y. odoslaný tlačovým agentúram U.
a G., v ktorom bolo uvedené rozhodnutie A. č. DR XXXX/XXXXX zo dňa 20.08.2007, ktorým mu
nebolo priznané postavenie účastníka protikomunistického odboja. Dňa 14.09.2012 boli zverejnené dva
články na internete, že p. Y. politických väzňov nemá právo zastupovať a dištancujú sa, obdobného
znenia bol aj list Z. U., predsedu F. protikomunistického odboja. Zo dňa 24.09.2012 bol Otvorený
list - oznámenie o petičnej akcii za vyhlásenie referenda o odvolaní primátora žalobcu adresovaný

žalovanému, viceprimátorom a poslancom mestského zastupiteľstva. Dňa 25.09.2012 bolo v rovnakom
týždenníku citované stanovisko A. U., že nedali podnet, ani sa nevyjadrovali k stanovisku G. združenia
politických väzňov. Podľa listu predsedu Správnej rady ÚPN zo dňa 31.07.2013 bol zostatkový trest
v roku 2007 zákonnou prekážkou pre priznanie účastníka protikomunistického odboja. V rozsudku
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1T23/84 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3

To55/84 nebol zrušený výrok o vine z trestného činu nedovoleného ozbrojovania, preto bol žalobcovi
uložený úhrnný trest. V liste GP SR - VII/X M zo dňa 13.04.1993 o tom, že nie sú splnené zákonné
podmienky ani na použitie § 33 ods. 1 ZR, ani na podanie sťažnosti pre porušenie zákona podľa §
30 ods. X F. je konštatované , že Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 19.12.1989, sp. zn. 1To76/89
zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.10.1989, sp. zn. 1T31/88 a spisový materiál

bol pridelený vyšetrovateľovi na doplnenie vyšetrovania, ktorý uznesením zo dňa 05.11.1990 trestné
stíhanie zastavil v dôsledku amnestie prezidenta republiky zo dňa 01.01.1990. žalobcovi bolo vystavené
dňa 08.12.1999 Konfederáciou politických väzňov G. potvrdenie a splnomocnenie, že je funkcionárom
a je oprávnený rokovať v mene organizácie s miestnymi, okresnými a krajskými úradmi a inštitúciami v
rozsahu určenom stanovami a organizačným poriadkom.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca preukázal, že mu bol vystavený členský preukaz
Konfederácie politických väzňov Slovenska dňa 07.03.2000, číslo preukazu XXXXXX. V priebehu
konania tiež predložil súdu na nahliadnutie preukaz Účastníka protikomunistického odboja č. XXXXX
zo dňa 27.01.2015, vystavený Ústavom pamäti národa a preukaz Veterána protikomunistického odboja

č. XXXXX zo dňa 27.01.2015 vystavený tiež Ústavom pamäti národa. Žalobca bol tiež predsedom
Svetového združenia bývalých politických väzňov od 2001 do 2008. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
a podľa citovaných zákonných ustanovení bolo preukázané, že žalobcovi bol priznaný status politického
väzňa. Žalobca bol v čase podania žaloby predsedom a v čase zverejnenia predmetného článku
tajomníkomSvetovéhozdruženiabývalýchčeskoslovenskýchpolitickýchväzňov,t.j.verejnepôsobiacou

osobou. Bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojich tvrdení
alebo či išlo iba o nedbalostné prijímanie poznatkov. Také konanie, kde nie je rešpektované zahladenie
odsúdenia (rehabilitácia) a na dotknutú osobu je poukazované ako na páchateľa - odsúdeného je
v rozpore s právom na ochranu osobnosti. Záverom dodal, že pri prejednávaní danej právnej veci
došlo ku kolízii a vzájomného stretu dvoch chránených záujmov - práv; na strane jednej práva žalobcu

domáhať sa zákonným spôsobom ochrany v prípade neoprávneného zásahu a na strane druhej práva
slobody prejavu žalovaného ako jeden zo základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti. V
predmetnom prípade došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu tým, že údaje uvádzané žalovaným
nemali charakter kritiky - v takom prípade by nedošlo k naplneniu znakov neoprávneného zásahu do
práva na ochranu osobnosti, naopak jednalo sa o údaje nepravdivé s cieľom vyvolania negatívneho

vykreslenia osobnosti žalobcu, čím došlo k údajnej škandalizácii jeho osoby a zníženiu cti a dôstojnosti.
V danom prípade súd uložil žalovanému povinnosť za účelom odstránenia týchto zásahov v primeranom
ospravedlnení v rozsahu a forme ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku (výrok I.), ktoré je podľa
názoru súdu primerané aj vzhľadom na usporiadanie vzťahov medzi sporovými stranami (rozsudok súdu
prvej inštancie sp. zn. 7C/452/2012-264 zo dňa 13.04.2016 v spojení s rozsudok Krajského súdu v

Prešove, sp. zn. 7C/452/2012-311 zo dňa 07.03.2017).

5. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že pokiaľ ide o ospravedlnenie požadované žalobcom
podľa posledného uznesenia o pripustení zmeny žaloby vyhovel žalobe v časti predstavujúcej faktickéúdaje a v prevyšujúce časti, ako aj čo do ospravedlnenia žalobu zamietol, lebo tieto sú dôsledkom
politického a predvolebného boja. Okrem toho, pokiaľ ide o ospravedlnenie vo vzťahu k listu I.. F. Y. zo
dňa 14.09.2012 odoslaný tlačovým agentúram U. a G., bol to list adresovaný inštitúciám, to či ho mal

právo napísať, či už ako súkromná osoba alebo ako reprezentant nejakého združenia nie je predmetom
tohto konania, ale keďže ho napísal a poslal, mohol byť ďalej zverejňovaný. Pokiaľ ide o navrhované
znenie výroku, že žalobca preukázal, že rozsudok na základe ktorého bol odsúdený bol podľa zákona o
súdnych rehabilitáciách zrušený a zostatkový trest mu bol zahladený, čím sa na neho hľadí akoby nebol
odsúdený je vlastne citáciou právoplatného rozsudku, resp. konštatovanie preukázania právoplatného

rozsudku, ktorým žalobca disponuje a môže ho zverejniť. Vzhľadom na uvedené žalobu zamietol aj čo
do požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej odôvodnenosť požadovania a výšku žalobca žiadny
spôsobom nepreukázal. O trovách rozhodol tak, že vzhľadom na čiastočný úspech obidvoch sporových
strán, predmet a charakter sporu vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd rozhodol jednostranne

a predčasne, pričom samotný výrok nerieši satisfakciu, ktorej sa podaním žaloby domáhal, naopak
spôsobil ďalšiu traumu jemu a celej rodine. Z takto panujúceho stavu možno ustáliť, že sa jedná o
zmätočné rozhodnutie a výrok rozsudku nepovažuje za náležite presvedčivý a plne zdôvodňujúci stav
a povahu veci. Ospravedlnenie súkromným listom odoslaným na adresu žalobcu nemožno považovať
za uznanie aspoň jednej požiadavky žaloby a súdom určený text ospravedlnenia je pritom zmätočný.

Uviedol, že súd namiesto satisfakcie žalobcu potrestal tým, že nepriznaním trov konania a právneho
zastúpenia mu svojim rozhodnutím spôsobil len finančnú ujmu. Žalobca ďalej namietal, že súd vo veci
konal jednostranne v prospech žalovaného, pričom ním navrhované dôkazy a výsluch svedkov nebral
v úvahu, čím narušil princíp rovnosti zbraní a rovnosti účastníkov v konaní a v rozpore so zásadou
bezprostrednosti a ústnosti nikdy nepredvolal žalobcu, ktorý sa nikdy nezúčastnil na pojenávaní. Ďalej

namietal, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie tiež tým, že zatiaľ
čo žalovanému bola umožnená vo veci ním podanej žaloby štyri krát zmena petitu, súd diskriminačne
nepripustil v predmetnej veci návrh na zmenu petitu zo dňa 24.11.2014, pričom išlo o závažné
poškodzujúce výroky. Jednostranný postup súdu pri nepripustení zmeny petitu bol podľa jeho názoru
zjavne nezákonný a v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie. Vo vzťahu k požadovanej

nemajetkovej ujme uviedol, že navrhoval žalovanému mimosúdnu dohodu, avšak jeho reakciou bola
zmena petitu, ktorý doplnil o nemajetkovú ujmu 33.000,- Eur, ktorú tiež žiadala aj od združenia. Z
uvedeného dôvodu v snahe brániť sa tomuto zastrašovaniu ekonomickou likvidáciou jeho rodiny a
združenia bol prinútený podať návrh na zmenu petitu o rozšírenie a priznanie nemajetkovej ujmy vo
výške tiež 33.000,- Eur, čo súd pripustil a poukázal na to, že pôvodne žiadal len symbolické priznanie

nemajetkovej ujmy vo výške 1,- Eur. Žalobca ďalej namietal, že súd sa v rozsudku nevysporiadal aj so
skutočnosťou, že bol na podnet žalovaného zbavený funkcie vedúceho dispečingu, čím bol aj finančne
poškodený a tiež sa nevysporiadal ani s obsiahlymi svedeckými výpoveďami viacerých svedkov v
odôvodnení rozsudku. Navrhol, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zmenil v zmysle uznesenia
súdu o pripustení zmeny petitu zo dňa 06.06.2016 a doplnenia ospravedlnenia podľa návrhu na zmenu

petitu zo dňa 02.02.2015 a žalovanému uložil v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť v
regionálnych novinách ospravedlnenie a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške
zaplateného súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia, resp. prvoinštančné rozhodnutie zrušil a
vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie.

7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný, a to proti výroku I.. Odvolanie
právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že ako uvádzal už aj samotný žalobca status politického väzňa sa nikdy
nepriznával samostatným rozhodnutím akéhokoľvek orgánu, ale tento priamo vyplýva z ust. § 6 ods.

2 zákona č. 219/2006 Z. z.. Poukázal na to, že z rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach ako aj
rozhodnutia VOS v R. Y. vyplýva, že žalobca bol odsúdený za trestné činy, ktoré nebolo možné bez
akýchkoľvek pochybností považovať za trestné činy súvisiace s aktívnym odbojom proti komunistickej
moci z dôvodov politických, náboženských či z ďalších dôvodov. Vyplýva to aj z toho, že v roku 2015
žalobcovi Konfederácia politických väzňov vystavila preukaz Účastníka protikomunistického odboja

a Veterána protikomunistického odboja., kde tieto dokumenty neexistovali v čase 09.10.2012, kedy
žalovaný poskytol rozhovor. Rozhodujúcim pre posúdenie, či došlo k zásahu do osobnostných práv
žalobcu je jeho postavenie ku dňu 09.10.2012, kde bol článok zverejnený a nie to, aké postavenie bolo
priznané žalobcovi po tomto dátume. Ďalej uviedol, že žalovaný si nemohol v čase rozhovoru verifikovaťvýpisomzregistratrestovžalobcu,jehostavzhľadiskaprípadnýchodsúdení,alevychádzallenzverejne
dostupných informácií, ktorým sa nebránil ani samotný žalobca, o tom, že bol v minulosti za bývalého
spoločenského usporiadania odsúdený a bol vo výkone trestu. Poukázal na to, že s právnym názorom

týkajúcim sa zahladenia odsúdenia nesúhlasí s poukazom na ustálenú súdnu prax a judikatúru vrátane
uznesenia NS SR, sp. zn. 7 Tz 7/2001. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie
v jeho napadnutej časti tak, že návrh žalobcu aj v tejto časti zamietne.

8. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril tak, že právny zástupca žalovaného ignoruje zákony

prijaté NR SR týkajúce sa nápravy krívd spáchaných bývalým nedemokratickým režimom, ako aj
zákon o súdnej rehabilitácii, zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu a zákon
o protikomunistickom odboji. Ďalej poukázal na to, že vysvetlil rozdiel medzi pojmom politický
väzeň a pojmom účastník protikomunistického odboja. postavenie politického väzňa je len morálnym
zadosťučinením z ktorého nevyplývajú žiadne finančné nároky a prekážkou pre priznanie postavenia
v zmysle § 9 sú okrem iných dôvodov aj členstvo v Y. alebo spolupráca s D.. Ďalej tiež poukázal na

viaceré nepravdivé tvrdenia právneho zástupcu v odvolaní. T uvedených dôvodov považoval odvolanie
žalovaného za nehodnoverné, zjavne zavádzajúce a podané na podklade nepravdivých skutočností.

9. Žalovaný sa k odvolaniu a vyjadreniu žalobcu vyjadril tak, že poukázal na ním uvádzané skutočnosti
a stanoviská, ktoré uviedol v svojom odvolaní. Tieto považoval za rozhodné a preto na ne poukázal v

súvislosti s odvolaním žalobcu.

10. Žalobca sa k podanému vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie

§ 34 C.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu
v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné a odvolanie žalobcu je dôvodné čiastočne.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Z obsahu odvolania žalobcu možno vyvodiť, že namieta porušenie práva na spravodlivý proces,
nevykonanie navrhnutých dôkazov a nesprávne právne posúdenie (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) C.s.p.).

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, nesprávnym skutkovým zistením, nevykonaním
navrhnutých dôkazov a nepreskúmateľnosťou, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

15. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

16. K námietke nesprávnych skutkových zistení odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaníjednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právny

normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj

to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným poriadkom, s to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.

17. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

18. K nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že iba také rozhodnutie je nepreskúmateľné,
ktorého právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. tieto

právne závery v žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplývajú. Z
odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Za daného stavu
potom odôvodnenie tu napadnutého rozsudku rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality
a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné.

19. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu
napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri

hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu
odvolacieho konania žalovaný nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou,
ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

20. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v

rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania dospel
ksprávnymskutkovýmzisteniamaprejednávanýsporajsprávneprávneposúdil.Odvolacísúdosvojujúc
si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami
žalobcu a žalovaného dopĺňa nižšie uvedené.

21. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nikdy nepredvolal žalovaného, ktorý sa nikdy nezúčastnil
na pojednávaní, odvolací súd poukazuje, že v spise sa nachádzala doručenka (pri č.l. 98) ktorou bol
žalovaný predvolaný na prvé pojednávanie a v prípade ostatných pojednávaní vzali strany sporu vrátane
ich právnych zástupcov termín pojednávania na vedomie a písomne predvolávaní neboli, z uvedeného
dôvodu nie len žalovaný ale ani samotný žalobca neboli písomne predvolávaní na pojednávania. Z

uvedeného dôvodu je toto tvrdenie žalobcu nedôvodné.

22. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie porušil právo na spravodlivé súdne konanie
nepripustením návrhu na zmenu petitu zo dňa 24.11.2014, zatiaľ čo žalovanému v konaní 7C/452/2012
súd prvej inštancie pripustil návrhy na zmeny žaloby odvolací súd uvádza, že takáto námietka je

nedôvodná, nakoľko ďalším uznesením zo dňa 06.06.2016 súd prvej inštancie v časti vyhovel návrhu na
zmenu petitu a v časti nevyhovel, čo odôvodnil tým, že žalobca poukázal na skutočnosti, ktoré nesúvisia
s pôvodným návrhom a v konaní platí zásada koncentrácie, s čím sa odvolací súd stotožňuje a preto
nemožno prisvedčiť ani tejto námietke žalobcu.23. V predmetnom spore sa žalobca domáhal ochrany osobnosti pred neoprávneným zásahom zo
strany žalovaného uvedením nepravdivých údajov o jeho osobe, ktoré boli uverejnené v regionálnom

týždenníku C.. Súd prvej inštancie sa správne prioritne zaoberal najprv otázkou, či žalobca v čase
vydania regionálneho týždenníka, ktorým malo byť zasiahnuté do jeho osobnostných práv, mal podľa
zákonných ustanovení v skutočnosti postavenie politického väzňa, pričom svoje zistenia náležite aj
právne odôvodnil. Druhou otázkou, ktorou sa súd prvej inštancie zaoberal bolo zistenie, či vyjadrenie
žalovaného uverejnené v regionálnom týždenníku bolo objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach

žalobcu chránených zákonom a teda správne posudzoval kolíziu dvoch chránených práv, a to práva na
ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu, pričom správne vzal aj do úvahy postavenie žalobcu
ako osoby verejne pôsobiacej, ktorá z hľadiska svojho verejného pôsobenia musí znášať vyššiu hranicu
tolerovateľnostizásahovdoosobnostnejsféryakoosobysúkromné,tedaosoby,ktorénepôsobiaverejne
a teda nie sú všeobecne známe širšej verejnosti. Odvolací súd sa na tomto mieste úplne stotožňuje aj so
záverom súdu prvej inštancie, ktorý na základe vykonaného dokazovania v priebehu konania zistil, že

publikovaným článkom v C. kuriéri došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, nakoľko údaje nemali
charakter kritiky, ale boli údajmi, ktoré škandalizovali osobu žalobcu a znížili jeho česť a dôstojnosť a
preto žalovanému bolo potrebné uložiť povinnosť ospravedlnenia sa žalobcovi za takýto zásah do jeho
osobnostných práv.

24. Žiadne základné právo nemá absolútnu prednosť pred inými a ktorékoľvek z nich môže v určitej
situáciíprevážiťnadiným.Typickýmprípadomjestretslobodyprejavu(čl.26ods.1,2ÚstavySlovenskej
republiky) a ochrana dobrej povesti (čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), pri ktorom Ústava
Slovenskej republiky neustanovuje žiadnu možnosť obmedzenia tohto práva, hoci v určitých prípadoch
môže mať prednosť aj sloboda prejavu, ale len za predpokladu, že je vyslovená v dobrej viere bez snahy

poškodiť osobu, na ktorú sa tento prejav vzťahuje (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
29.07.2008, sp.zn. III.ÚS 238/08).

25. Z nálezov Ústavného súdu Českej republiky II.ÚS 357/96, IV.ÚS 154/96 vyplýva, že základné
právo podľa čl. 17 Listiny je zásadne rovnocenné základnému právu podľa čl. 10 Listiny, pričom je

predovšetkým vecou všeobecných súdov, aby s prihliadnutím k okolnostiam každého prípadu zvážili, či
nebola jednému z týchto práv daná bezdôvodne prednosť pred druhým právom.

26. Vo vzťahu k súdom prvej inštancie koncipovanému výroku I. napadnutého rozsudku musí odvolací
súd na tomto mieste prisvedčiť odvolacím námietkam žalobcu, nakoľko uloženie povinnosti žalovanému

ospravedlniť sa žalobcovi zaslaním ospravedlnenia na jeho adresu nie je dostačujúce. Odvolací súd
poukazuje jednak na to, že uznesením č.k. 21C/89/2013-191 zo dňa 06.06.2016 súd prvej inštancie
čiastočne vyhovel návrhu žalobcu na zmenu petitu, kde žalobca žiadal zverejniť ospravedlnenie v
regionálnych novinách popradského regiónu vychádzajúcich v čase vyhlásenia rozsudku, čo v podanom
návrhuakoajvodvolanídôvodilprípadnýmzánikomtýždenníkaC.dovydaniarozhodnutiavovecisamej

a jednak aj samotnou skutočnosťou, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo zverejnením
rozhovoru v regionálnom týždenníku, nie zaslaním listu na adresu žalovaného, teda súdom prvej
inštancie uložená povinnosť žalovanému ospravedlniť sa len zaslaním ospravedlnenia sa na adresu
žalobcu nepovažuje odvolací súd za dostatočnú a primeranú vzhľadom k zásahu do osobnostných
práv žalobcu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že ak zásahu do osobnostných práv

žalobcudošlozverejnenímrozhovoruvregionálnomtýždenníku,potomžalovanýmôževykonaťnápravu
takéhoto zásahu ospravedlnením len vo forme zverejnenia ospravedlnenia v takomto regionálnom
týždenníku, teda tak ako to požadoval žalobca v petite žaloby.

27. Súd prvej inštancie formuláciu výroku I. napadnutého rozsudku dôvodil dostatočnosťou a

primeranosťou s ohľadom na usporiadanie vzťahov medzi stranami sporu s poukazom na rozsudok
Okresného súdu Poprad, č.k. 7C/452/2012-264 zo dňa 13.04.2016 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove, č.k. 7C/452/2012-311 zo dňa 07.03.2017 k čomu odvolací súd uvádza, že v
predmetnom konaní síce tiež išlo o ochranu osobnosti s prísl. medzi sporovými stranami, kde však k
porušeniu osobnostných práv žalovaného (v konaní 7C/452/2012 v postavení žalobcu) došlo formou

zaslania otvoreného listu žalobcom (v konaní 7C/452/2012 v postavení žalovaného) na jeho adresu,
teda odstránenie zásahu do osobnostných práv bolo uskutočnené uložením povinnosti zaslania
ospravedlnenia na adresu žalovaného (v konaní 7C/452/2012 v postavení žalobcu). Z uvedeného teda
vyplýva, že síce v oboch prípadoch išlo o zásah do osobnostných práv druhej strany, ale tieto boliuskutočnené rôznymi formami, preto nemožno v obidvoch prípadoch stotožňovať formy odstránenia
týchto zásahov, a to aj z pohľadu okruhu osôb, ktoré boli vo sfére pôsobnosti negatívneho dopadu
takéhoto zásahu do osobnostných práv. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd I. výrok

napadnutého rozsudku zmenil tak, ako je uvedené vo výroku I. predmetného rozsudku s poukazom na
petit žaloby.

28. Vo vzťahu k napadnutému zamietavému výroku II. rozsudku, odvolací súd sa s uvedeným výrokom
a odôvodnením tohto výroku plne stotožňuje a na zdôraznenie dodáva, že v podanom odvolaní žalobca

odôvodňoval výšku požadovanej nemajetkovej ujmy len z titulu, že v konaní 7C/452/2012 žalovaný
v postavení žalobcu požadoval tiež nemajetkovú ujmu 33.000,- Eur, pričom takéto zdôvodnenie pre
priznanie nemajetkovej ujmy, či už v plnej alebo čiastočnej výške nie je dostačujúce a ako správne
uviedol súd prvej inštancie žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť (kauzálny nexus). Fyzická osoba má
právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj
súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka).

29. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do
práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

30. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

31. Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé
čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej
osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť,
dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.), jednak prejavy osobnej povahy (napr. podobizne,

zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na
ochranu osobnosti treba u každého z nich posudzovať samostatne.

32. Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do uvedených osobnostných práv, má fyzická osoba
dotknutá zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, odstránili

následky neoprávnených zásahov, poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním žaloby na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie.

33. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorej sa žalobca domáha) môže súd podľa § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola

v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania
náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne
zadosťučinenie nezdá postačujúce. Pokiaľ sa v ďalšom texte tohto ustanovenia uvádzajú slová „najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti“, ide

iba o príklad následku neoprávneného zásahu, v ktorom je táto podmienka splnená.

34. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je - vždy
- v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú
ujmu treba podľa právneho názoru odvolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom

na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,
teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom
postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

35. Súd prvej inštancie dospel v danom prípade k záveru, že konanie žalovaného vykazuje znaky
neoprávneného zásahu do osobnostných práv, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu,
no spôsobená nemajetková ujma nie je ujma tak závažná, že odôvodňuje priznať náhradu v peniazoch.
Rovnako odvolací súd po zhodnotení skutkového stavu veci dospel k rovnakému záveru, že jepostačujúce postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vo forme
ospravedlnenia učineného prostredníctvom obdobného média, ktorým aj došlo k zásahu bez práva
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že bola v

značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.

36. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú
rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach
rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a

výškou priznanej náhrady. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5.
decembra 2017)

37. S poukazom na uvedený záver Ústavného súdu odvolací súd poukazuje na závery konania
vedeného medzi stranami sporu pod sp.zn. 7 C 452/2012 na Okresnom súde Poprad, kde žalovanému,
vtedy v pozícii žalobcu rovnako nebola priznaná ujma v peniazoch.

38. Vzhľadom na uvedené, preto odvolací súd potvrdil rozsudok v tomto napadnutom výroku. Odvolací
súd sa tiež stotožnil aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby v prevyšujúcej
časti požadovaného ospravedlnenia, nakoľko rovnako ako súd prvej inštancie mal za to, že tieto boli
len dôsledkom politického a predvolebného boja a rovnako nebolo ani predmetom konania o ochranu

osobnosti zisťovanie, či I.. F. Y. mohol alebo nemohol napísať list ako reprezentant združenia.

39. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok
o trovách konania.

40.Záveromodvolacísúdpoukazujenato,žejudikatúraEurópskehosúdupreľudsképrávanevyžaduje,
aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení
rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z
09.12.1994, séria A, č. 303-B).

41. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd podľa ust. § 388 C.s.p. zmenil výrok I. napadnutého
rozsudku a vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

42. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.
tak, že žalovaný bol v konaní neúspešný a žalobca bol úspešný len v nepatrnej časti, ako aj vzhľadom
na predmet sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).