Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/77/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216217917
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2216217917.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: C. T., nar. X. M. XXXX, trvalo bytom P., časť
obce T., s.č. XXX, o zaplatenie 4.590,55 eur s príslušenstvom a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda zo 14. decembra 2017 č. k. 12Csp/172/2016-76, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti
trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu
2.788,15 eur s 5% úrokom z omeškania ročne z istiny od 25.10.2016 do zaplatenia, do troch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalobkyni priznal voči žalovanej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 22%.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 261 ods. 3 písm. d/ a § 497 a nasl. Obch.z. (Obchodného
zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení nesk. predpisov); § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 ZoSÚ (zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy stranami); § 52 a
nasl., § 54 ods. 1, § 517 ods. 2 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení nesk. predpisov);
§ 52 ods. 2 O.z. v znení účinnom od 1.5.2014; § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z..
Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou z 21.11.2016 domáhala rozhodnutia súdu, ktorým by bola
žalovaná zaviazaná k zaplateniu istiny 4.590,55 eur, úroku 244,45 eur, úroku z omeškania 2,17 eur,
ďalej 5% úroku z omeškania z istiny a z (vyčísleného) úroku od 25.10.2016 a k náhrade trov konania.

Žalovaná so žalobou nesúhlasila, žiadala o splátkový kalendár po 10 eur mesačne s odôvodnením, že
je matka dvoch detí a dlhodobo práceneschopná, má ťažké zdravotné problémy a aj iné úvery, ktoré
nie je schopná splácať. Pripojila lekársku správu zo 16.3.2017 vystavenú neurológom a legitimáciu o
práceneschopnosti od 15.6.2016. Na pojednávaní uviedla, že úver splácala do času, kým neochorela,
má problémy s chrbticou, dostáva infúzie, príjem má len z prídavku na dieťa.
Vychádzal zo skutkového stavu veci, podľa ktorého strany uzatvorili dňa 10.4.2014 úverovú zmluvu, jej
predmetom bolo poskytnutie bezúčelového úveru žalovanej vo výške 5.200 eur s úrokom 15,9% ročne,

úver mala žalovaná splatiť v 120 mesačných anuitných splátkach (od 22.4.2014) k 20. dňu mesiaca
po 86,79 eur, ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) v zmluve bola uvedená údajom 19,04%,
konečná splatnosť úveru bola určená na 20.3.2024, neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sa stali Všeobecné
obchodnépodmienky(VOP)avnichsúupravenépodmienkyposkytnutiaúveru,ktorévbode9.odkazujúna osobitné OP pre úvery, zmluvné dojednanie podľa bodu 4.2.1 oprávňovalo banku žiadať predčasné
zaplatenie zostatku istiny úveru s príslušenstvom pri omeškaní klienta, zmluva bola opatrená podpisom
žalovanej, amortizačná tabuľka (s rozpisom zápočtu splátky na istinu a úrok), pripojená k žalobe,

nebola súčasťou zmluvy. Listom z 24.10.2016 oznámila žalobkyňa žalovanej s poukazom na neplnenie
podmienok zmluvy zosplatnenie úveru, vyčísleného na 4.901,43 eur, predtým listom z 19.8.2016 vyzvala
žalovanú (ako opakované upozornenie) na zaplatenie omeškaných splátok 93,21 eur.
Mal za preukázané, že žalobkyňa a žalovaná uzavreli platne písomnú úverovú zmluvu, ktorá mala
slúžiť na poskytnutie peňažných prostriedkov pre žalovanú. Podľa tvrdenia žalobkyne žalovaná úver

spotrebovala, avšak riadne nesplatila. Žalovaná nárok žalobkyne po vecnej (skutkovej) ani po právnej
stránke nesporovala. Vzhľadom k spotrebiteľskému charakteru zmluvného vzťahu súd z úradnej moci
preskúmal oprávnenosť nároku.
Skonštatoval, že v predmetnej úverovej zmluve absentujú niektoré podmienky, s čím ZoSÚ spája právo
žalobkyne ako dodávateľa požadovať len poskytnutý úver, bez úrokov a bez poplatkov a povinnosť
dlžníka (žalovanej) ako spotrebiteľa splatiť úver iba vo výške poskytnutých peňažných prostriedkov,

bez úrokov a bez poplatkov. Žalobkyňa teda nie je oprávnená zo zmluvy požadovať okrem istiny
poskytnutého úveru aj iné plnenie - úroky obsiahnuté v zmluve, poplatok za omeškanie, poistenie. V
danom prípade zmluve chýba údaj požadovaný v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Zákon výslovne vyžaduje
špecifikáciu splátky, aká časť z nej náleží istine, aká časť úroku a koľko z nej predstavujú prípadné
poplatky. Pre absenciu tejto (povinnej) náležitosti zmluvy je potrebné považovať tento spotrebiteľský

úver za úver bez poplatkov a bez úrokov, ako to vyplýva z § 11 ods. 1 ZoSÚ, keď aj absencia čo len
jednej z náležitostí určených zákonom má tieto dôsledky. Vychádzajúc z uvedeného je potom žalovaná
povinnávrátiťžalobkynilenhodnotutoho,čojejdodávateľ-veriteľposkytol,bezakéhokoľveknavýšenia,
teda bez úrokov z úveru, bez poplatkov, poistenia. Splátky v zmysle požiadavky zákonnej úpravy musia
byť špecifikované, teda rozpísané podľa hodnoty istiny a hodnoty úroku, príp. poplatkov v jednotlivých

splátkach. Žalobkyňa žalovanej v zmysle zmluvy poskytla úverové prostriedky vo výške 5.200 eur. Iba
túto čiastku je žalovaná povinná vrátiť žalobkyni. Podľa predložených listín žalovaná na úvere splatila
2.411,85 eur, vrátiť musí teda 2.788,15 eur. V tejto časti bol nárok žalobkyne dôvodný a iba v tejto časti
súd žalobe vyhovel. Priznal zároveň žalobkyni aj nárok na úrok z omeškania (uplatnený v súlade so
zákonom) z priznanej čiastky, odo dňa uplatneného žalobkyňou, keďže žalovaná sa s vrátením úveru

preukázateľne dostala do omeškania. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP (Civilného
sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. v znení nesk. predpisu), vecne pomeru úspechu žalobkyne a
žalovanej 61% : 39%, z ktorého dôvodu priznal žalobkyni ako úspešnejšej strane sporu voči žalovanej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 22%.

2. Proti tomuto rozsudku iba v časti zvyškovo zamietajúcej žalobu podala včas odvolanie žalobkyňa s
návrhom na jeho zmenu v napadnutej časti vyhovením žalobe aj v takejto časti a priznaním žalobkyni
náhrady trov konania. Žalobkyňa mala za to, že odvolanie je dôvodné, keďže je daný odvolací dôvod
v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právnehoposúdeniaveci.Zustanoveniabodu1.1zmluvyopôžičkevyplýva,ženeoddeliteľnousúčasťou
zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky (VOP), a teda niektoré z náležitostí, ktoré má podľa
predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie
náležitosti sú vo VOP. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte
zmluvy nasledovne: výška anuitnej splátky - 86,79 eur, termín splatnosti 1. anuitnej splátky - 22.04.2014,

počet anuitných splátok - 120, periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky - mesačne, v 20. deň
kalendárneho mesiaca. Z uvedeného vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú
určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne
a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z
účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky

ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na
základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Informáciu, že splácanie spotrebiteľského úveru
prebieha formou mesačných anuitných splátok a že rozdelenie splátok na istinu a úroky úveru obsahuje
amortizačná tabuľka, banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácií pred uzatvorením
zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom

úvere. Anuita a anuitné splácanie je definované ako pravidelné (periodické) plynutie pevne stanovených
platieb počas určitej špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká.
Skladá sa zo splátky istiny a splátky úroku. Výška anuitnej splátky sa nemení. Plynule sa mení výška
a pomer istiny a úroku. Z toho vyplýva, že na začiatku úverového vzťahu najväčší podiel celej splátkybude tvoriť úrok a naopak na konci bude najväčší podiel splátky predstavovať istina, čiže každou ďalšou
splátkou sa splácaný úrok znižuje a splácaná istina sa zvyšuje. Výška, počet a termíny splátok poplatkov,
u ktorých sú tieto údaje a povinnosti ich úhrady zrejmé už v čase uzatvorenia zmluvy, sú uvedené v

samotnom texte zmluvy. Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v sadzobníku poplatkov, ktorý je
súčasťou VOP, a tým aj súčasťou zmluvy. Z povahy jednotlivých poplatkov vyplýva, že nie je možné
vopred stanoviť počet, koľkokrát bude klient daný poplatok povinný zaplatiť, pretože uvedené bude
závisieť od toho, koľkokrát danú službu banky využije. Zároveň termín splatnosti poplatku vyplýva zo
zásad spoplatňovania, ktoré sú súčasťou sadzobníka, a ktoré stanovujú, kedy je ktorý poplatok splatný.

Prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia zmluva neuvádza, nakoľko na
základe zmluvy o pôžičke nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami. V prospech
argumentácie žalobkyne svedčí podľa nej aj rozsudok Európskeho súdneho dvora z 09.11.2016 vo
veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a. s., proti Kláre Bíróovej, v zmysle ktorého čl. 10 ods. 1 a 2
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere

a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“) v spojení s čl. 3 písm. m/ tejto smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument,
ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom
trvalom nosiči. Z uvedeného vyplýva, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods.
2 ZoSÚ nemusia byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže

byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach (ďalej aj ako „VOP“ alebo „OP“) alebo sadzobníku,
ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Čl. 10 ods. 2 písm. h/ (výška, počet a frekvencia splátok a
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia) a písm. i/ (právo spotrebiteľa
vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy)
smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu
istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť
každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1
tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej

úprave. Povinnou náležitosťou úverovej zmluvy teda nie je podrobný rozpis výšky, počtu a termínov
každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky, a zároveň, štát ani nemôže
zákonom upraviť povinnosť pre veriteľov takýto presný rozpis v zmluve uvádzať. Čl. 10 ods. 2 písm. h/
smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú

spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Nie je teda nevyhnutné,
aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok. Uvedenie termínu splatnosti splátky spôsobom: „mesačne, v 20. deň kalendárneho
mesiaca“ teda spĺňa požiadavku smernice a napĺňa jej cieľ. Slovenská republika v rámci písomného

vyjadrenia k tomuto konaniu listom z 11.5.2015 zn. 00260/Os/2015/AC uviedla, že relevantné znenie
zákona nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky
sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Úverový vzťah je potrebné
posúdiť podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a
Rady č. 2008/48/ES z 23.4.2008. Súdny dvor EÚ v rozsudku 14/83 Von Colson and Kamann v Land

Nordrhein - Westfalen uviedol, že pri aplikácii vnútroštátneho práva majú národné súdy povinnosť
interpretovať svoje vlastné národné právo vo svetle textu a účelu smernice tak, aby bol dosiahnutý
výsledok, na ktorý odkazuje. Žalobkyňa poukázala na uznesenia krajských súdov v Prešove, Trenčíne,
Banskej Bystrici a uzavrela, že podľa nej je nesporné, že zmluva obsahuje údaje o výške, počte a
termínoch anuitnej splátky v bode 1.2. V tabuľke zmluvy sa prehľadne a zrozumiteľne nachádzajú tieto

údaje, a tak žiadny spotrebiteľ nemôže mať pochybnosti o tom, v akej výške a kedy bude poskytnutý
úver splácať. Podľa názoru žalobkyne účelom a cieľom ZoSÚ v časti týkajúcej sa dotknutej náležitosti
nebola tá skutočnosť, aby bol spotrebiteľ informovaný v číselnom vyjadrení o tom, čo sa zo splátky
započítava na istinu, úrok, úrok z omeškania a poplatky. V dôvodovej správe k § 9 ods. 2 písm. k/
ZoSÚ zákonodarca uviedol, že spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, v akej

výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti zo zmluvy. Zo zmluvy je zrozumiteľne jasné, splátka vo
výške 86,79 eur pozostáva z úroku 15,9% ročne (t. j. 1,325% mesačne), z poplatku za poistenie vo
výške 2,13 eur a je pochopiteľné, že zvyšok tvorí istina. Uvedené mohla žalobkyňa poskytnúť žalovanej
aj v takom vyjadrení, aby niektoré z týchto údajov neboli uvedené v percentuálnom vyjadrení, avšakkedykoľvek bola ochotná poskytnúť ich v písomnej forme na základe žiadosti žalovanej a bezplatne.
Žalovaná takú žiadosť žalobkyni neadresovala, ale namiesto toho si svoj záväzok nesplnila, vedomá
si toho, že žalobkyňa jej poskytla úver vo výške 5.200 eur. Žalovaná nespochybnila poskytnutie úveru.

Žalovaná sama, dobrovoľne vstúpila do zmluvného vzťahu so žalobkyňou a podpísala zmluvu, z ktorej
nepochybne a zrozumiteľne vyplývalo, čo má žalobkyni vrátiť (celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť),
kedy má tak urobiť (splatnosť splátky), v akej výške (splatnosť mesačnej splátky) a ako dlho má tak robiť
(splatnosť úveru). Bola zrozumiteľne informovaná o svojich povinnostiach v bode 1.2. zmluvy. Nebola
porušená žiadna zásada občianskoprávnych vzťahov. Žalobkyňa poukázala aj na Informáciu odboru

ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18.4.2017 k aplikačným dôsledkom
rozsudkuSúdnehodvoraEurópskejúnievoveciC-42/15HomeCreditSlovakia,a.s.protiKláreBíróovej,
ktorá je zverejnená na internetovej stránke NBS. NBS uvádza, že vo svetle rozsudku vo veci C-42/15
nemožno podľa smernice 2008/48 v rámci náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúcej sa
údajov o výške, počte a termíne splátok osobitne ku každej položke žiadať presný rozpis plánovanej
amortizácie dlhu, čo prakticky predstavuje požiadavku na rozpis splátok po častiach. Pokiaľ zákon o

spotrebiteľských úveroch v ust. § 9 ods. 2 písm. l/ hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, bude NBS pri vybavovaní podaní spotrebiteľov, výkone dohľadu a vedení
prvostupňových konaní uplatňovať výklad, v zmysle ktorého sa týmto neustanovuje povinnosť uviesť
požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale
ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. NBS ďalej uvádza, že ani

dôvodová správa k predmetnému ustanoveniu ZoSÚ nenaznačuje, že by zákonodarca mal uvedeným
ustanovením v úmysle sprísniť požiadavku zakotvenú v smernici 2008/48, keď uvádza: „spotrebiteľ musí
byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť
si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere“.
Žalobkyňa tiež poukázala aj na už schválený vládny návrh zákona z 12.10.2017, ktorým sa mení a

dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, podľa ktorého s účinnosťou od 15.12.2017
dôjde k zmene ustanovenia týkajúceho sa podstatnej náležitosti zmluvy. Citovala časť jeho dôvodovej
správy.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,

že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zvyškovo zamietajúcej žalobu treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne
správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj

správne posúdil po právnej stránke.

5. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi žalobkyňou a
žalovanou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto zmluvy, ako aj
definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy.

V preskúmavanej veci založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého je potrebné
považovať spotrebiteľský úver, poskytnutý žalobkyňou žalovanej na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnej zákonom stanovenej náležitosti takejto
zmluvy, a to neuvedenia výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods.
2 písm. k/ ZoSÚ).

Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.
Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona.Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy postihuje, robí z týchto
náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické
nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých

dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť
práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu
pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri
uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom

právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to
formou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho
právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom
ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný
skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon ZoSÚ, ktorý stanovil
osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej

faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského
úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky
vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie,
ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do
takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre

dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu (uvedené už
odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).
Súd prvej inštancie rozhodol správne po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi
stranami konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/
ZoSÚ a z tohto dôvodu je treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.

Účelom náležitosti ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (v relevantnom znení) je informovanie
spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu
tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny
zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na
odplatužalobkyne.Tonemožnonahradiťuvedenímlenvýškymesačnejsplátky.Zmysluzákonnejúpravy

zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže
ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť,
teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn.
7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov
(tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá

pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne mechanizmus spôsobu (pravidiel)
jej zmeny.
Predmetná obligatórna náležitosť (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa,
keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané.
Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie obsahových zákonom

stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky mesačnej splátky. V
zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ nevie, koľko má
hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre uzavretie úverovej
zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i o nákladoch spojených s
úverom. Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je založená na prednostnom

splácaní istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565 ods. 2 O. z.. Na rozdiel od
tejto úpravy Obch.z. upravuje započítavanie jednotlivých plnení v opačnom poradí. Ak zmluva obsahuje
rozčlenenie splátky, tak o tom, aká časť sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov, poplatkov,
má spotrebiteľ vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo vôle spotrebiteľa, nemôže
jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších nákladov. Ak spotrebiteľ v

dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať istinu úveru a hradiť úroky
z úveru ako odmenu veriteľa, je treba konštatovať kvalifikovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (rozdelenie tak neurčuje dohoda so spotrebiteľom a o
spôsobe splácania istiny a úrokov nie je veriteľom informovaný v čase uzavretia zmluvy).
Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení smernice (Smernica

Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k tejto smernici) do slovenského právneho
poriadku, pričom ide o jej úplnú harmonizáciu. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h/ označenej smernice má
zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budúsplátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia.
ZoSÚ však jednoznačne svojou úpravou ide nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia

splátky. Zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil,
že smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok
smernicevzásadevylúčený.Vnútroštátnesúdysúsícepovinnévykladaťnárodnéprávovosvetleznenia
a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže

nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).
Žalobkyňa hoci správne poukázala na skutočnosť, že členské štáty nie sú oprávnené prijímať odchylné
ustanovenia od smernice, teda nemajú zahŕňať do zmluvy o úvere iné náležitosti než uvedené v článku
10 ods. 2 smernice. ZoSÚ však nad rámec smernice požaduje rozčlenenie splátky. Gramatický, ale aj
teleologický výklad preto neumožňujú prijať záver, že predmetné zákonné ustanovenie len spresňuje, čo
splátka úveru zahŕňa (odlišný záver vyplýva z uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017). Rovnako tak

eurokonformným výkladom nemožno preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, ku ktorej došlo zosúladením
smernice a vnútroštátnej úpravy zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.
Z podnetu Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR k

predmetnej spornej otázke je zrejmé, že ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie
splátky, bola podporená rozhodnutiami vyšších súdnych autorít sp. zn. 7Cdo 128/2016, 7 Sžo 61/2015.
Až uznesením NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 došlo k vyjadreniu odlišného právneho názoru v danej
otázke s argumentáciou, že dotknuté zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa a
preto eurokonformným výkladom možno dospieť k záveru, že zákon členenie splátky nepožaduje.

S poukazom na článok 2 CSP, vyjadrujúci ústavný princíp právnej istoty, ako aj ustanovenie § 220 ods.
3 CSP, odklon od posledného, a to odlišného rozhodnutia NS SR, odvolací súd zdôvodňuje nasledovne:
Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ zmluva o úvere obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

Podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZS (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Uvedený text zákonov (pri použití historického výkladu ide o totožnú dikciu zákonov, porov. podnet

Krajského súdu v Prešove na prijatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR) je odlišný od textu
smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva
o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely

splatenia.
Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ) síce bolo
transponovať smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ bolo v
rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Do „konfliktu“ sa zákon so smernicou dostal v dôsledku priznania
vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky,

aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na
zaplatenie istiny a v akej výške na úroky a ostatné poplatky).
Až na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti
Kláre Biróovej sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy, stal zákonodarcovi známy, konštatovaním,
že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť

zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice.
Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale keďže zákonodarca
postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah smernice, následne (po označenom rozhodnutí
Súdneho dvora Európskej únie) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom (z. č. 279/2017
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia
o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. i/ (pôvodne k/) ZoSÚ, s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy k tomutonovelizovanému zneniu zákona, vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z dôvodu
záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad rámec
podmienok stanovených smernicou.

Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy zákonom
ZS, s jej právnou úpravou ZoSÚ do 30. apríla 2018, vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu
(č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky

poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým sa zaviedlo
rozčlenenie splátky, vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný v
akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu,
úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť
eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ len spresňuje, čo splátka zahrňuje.

Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k ZoSÚ je potom už nezmenený a podľa dôvodovej
správy k zákonu č. 279/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie ZoSÚ)
je daná potreba legislatívnej zmeny z dôvodu, že ZoSÚ ide nad rámec smernice.
Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy ZoSÚ (do 1. mája 2018 a po
uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského súdu v Prešove na

zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).
Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež odsek 2 §
566 Občianskeho zákonníka. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie
dlhu (pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky,
pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ).

Ako je už vyššie uvedené spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou
náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a
ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ
svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na
splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obch.z).

Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky
mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie
ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a
pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť
veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom (aby veriteľ

svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť
sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov a poplatkov), teda poznanie pravidiel, podľa
ktorých veriteľ postupuje (uvedené už odznelo v odbornom článku „Prečo rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej nie je spôsobilý zmeniť doterajšiu
rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľov

o nákladovosti úveru, za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, ako dôležité
právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Preto eurokonformným výkladom nebolo možné
preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho
vyššie uvedenému účelu (predstavujúceho vyššiu ochranu spotrebiteľa, avšak nad rámec smernice).
Konflikt medzi smernicou a vnútroštátnym zákonom (ktorý vyplýva aj z označeného rozhodnutia

Súdneho dvora Európskej únie C-42/15) nie je možno riešiť priznaním priameho účinku tejto smernice,
ktorá je záväzná len pre štát a jej priamy účinok medzi jednotlivcami je vylúčený. Ani dostupnými
interpretačnými metódami však nebolo možné poskytnúť nepriamy účinok únijnému právu (napriek
povinnosti eurokonformného výkladu podľa článku 288 ZfEÚ, Zmluva o fungovaní Európskej únie,
Úradný vestník 2012/C326/01). V posudzovanej veci by sa nejednalo o interpretačnú metódu contra

verba legis („kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a prijíma taký výklad, ktorý umožňuje
uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona a slová zákona ustupujú do úzadia“), ale
o výklad contra legem, keďže by ním došlo k popretiu predmetného ustanovenia, t. j. k povinnosti
neaplikovať ho. Takýto postup by bol v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcim z článku 1 ods.
1 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), vzhľadom na

jednoznačnosť úmyslu zákonodarcu, vyplývajúceho z dôvodovej správy, teda účel právnej normy, ako
aj jeho explicitné vyjadrenie v legislatívnom texte.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval (III. ÚS 341/07, III. ÚS 212/2011), že nevyhnutnou
súčasťourozhodovacejčinnostisúdovzahŕňajúcejaplikáciuabstraktnýchprávnychnoriemnakonkrétneokolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním
jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna
z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom

dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu
(porov. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 179/2013).
Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny praktický význam.
Zmluvná rovnováha pri spotrebiteľskom úvere mala byť naplnená len v prípade informovania
veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe

zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i pri
konsenzuálnom určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov. ZoSÚ
tiež stanovuje spôsob výpočtu RPMN, označením príslušného vzorca, ako i dosadzovaných hodnôt,
pričom pojem splátka v tomto smere ostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky v zmluve.
Smernica pritom predpokladá na účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo zrejmé, že
tam nie sú uvedené poplatky, ktoré sa do výpočtu nezahŕňajú, rovnako tak predpokladá informovanie

spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl. 19 ods. 2, čl. 10 ods. 1 písm. j/, príloha II.,
porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).
Zákonodarca vychádzal z odlišností pojmov rozčlenenie (rozpis) splátky a amortizácia úveru, vzhľadom
na ich odlišný účel. Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľa o nákladovosti úveru, so
zámerom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, v čase uzatvorenia úverovej zmluvy.

Požiadavka poskytnúť spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ako i jej obsah (§ 9
ods. 3, 5 ZoSÚ) sa vzťahuje na dohodu o amortizácii istiny (amortizačná tabuľka má obsahovať rozpis
každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov, dodatočných nákladov a iné). V prípade ak sa
poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje naplnenie
aj ďalšej obligatórnej zmluvnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. m/ ZoSÚ (súhrnný prehľad, ktorý

obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov).
Uvedenéustanovenie§9ods.2písm.m/,akoajustanovenie§9ods.3,5ZoSÚ,satýkajú(ne)existencie
dohody o amortizácii, avšak bez vylúčenia nutnosti oboznámenia spotrebiteľa s rozpisom jednotlivej
splátky podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Pokiaľ by sa rozčlenenie splátok malo meniť, tak z hľadiska
zrozumiteľnosti poznania nákladovosti úveru, spotrebiteľ má právo poznať podmienky takejto zmeny.

Argument poskytovateľov úverov o následku rozsiahlejšieho obsahu zmluvy, pri naplnení požiadavky
rozčlenenia splátok, nebol náležitý, keďže v prípade zmeny pomeru rozčlenenia splátky postačovalo
vyjadrenie mechanizmu zmeny, v súvislosti s jednotlivými časovými obdobiami, v priebehu splácania
úveru.
Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu na úplné

zistenie skutkového stavu veci a dospel k správnemu právnemu záveru, keď považoval predmetný
spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov a v zostávajúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil. Odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti o

náhrade trov konania. Ak mala strana konania úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí (§ 255 ods. 2 CSP). Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, musí
to byť prevažujúci úspech, teda aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových strán zostala
ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu jednej zo strán sporu. V prejednávanej veci
nebolnamietanýrozsahúspechužalobkyne61%aúspechžalovanej39%.Pomerúspechuaneúspechu

strán tak predstavoval 22% v prospech žalobkyne, ktorej v uvedenom rozsahu bola náhrada trov konania
pred súdom prvej inštancie priznaná. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia.

6. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.
Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré
vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
S prihliadnutím na výsledok odvolacieho konania, v ktorom bola vo veci samej plne úspešná žalovaná,
vzniklo žalovanej právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni. Odvolací súd jej však
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní žiadnetrovy nevznikli, žiadne si neuplatnila a je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).

7. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)