Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, April 29, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/7/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716211233
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8716211233.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne: P. P., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúcej v F., na ul. Q. č. XXXX/XX, právne zastúpenej JUDr. Matúšom Fabiánom, advokátom, so
sídlom v F., na Nám. sv. Egídia č. 93, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Kubániho č. 16, o zaplatenie sumy 2.042,15 eura s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 05.09.2018 č.k. 7Csp 140/2016-57
takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Žalobkyni sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
2.042,15 eura s 5,05 % -ným úrokom z omeškania od 05.06.2015 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej žalobkyňa so žalovaným

uzatvorila zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 15.02.2011. Na jej základe mal byť žalobkyni poskytnutý
spotrebiteľský úver vo výške 1.200 eur.

3. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
f) zákona o spotrebiteľských úveroch, doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru. Údaj o konečnej splatnosti úveru v zmluve o úvere uvedený nie je.
Oznámenie veriteľa nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože nejde o dvojstranný právny úkon

medzi veriteľom a spotrebiteľom, ale je iba jednostranným prejavom vôle veriteľa o schválení úveru, čo
potvrdzuje aj to, že je podpísané iba osobou veriteľa, teda žalovaným a žalobkyňa s ním neprejavila
svoj súhlas.

4. Zmluva o úvere neobsahuje určenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
pričom na základe údajov uvedených v zmluve o úvere nie je zrejmé aká časť splátky sa započítava
na istinu, úroky a iné poplatky. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských

úveroch totiž v zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov a nepostačuje, ak
je uvedená len suma predstavujúca súhrn splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Na základe vyššie
uvedeného dôvodu je zmluva o úvere bezúročná a bezpoplatková.5. Žalovaný v zmluve o úvere nesprávne uviedol údaj o RPMN, nakoľko do celkových nákladov
spotrebiteľského úveru nezapočítal náklad spočívajúci v poplatku za poskytnutie služby. Ide o poplatok
vo výške 172,79 eura a za revolving vo výške 89,76 eura podľa bodu 8.1 zmluvy o úvere, ktorej súčasťou

je aj dohoda o poskytnutí služby. Dôsledkom nesprávne uvedenej RPMN v zmluve o úvere, ktorá je
obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch,
je bezúročnosť a bezpoplatkovosť tejto zmluvy, ktorých dôsledok je rovnaký ako v prípade, ak zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahuje vymedzenie RPMN.

6. Dohoda o poskytnutí služby je neplatná nielen z dôvodu, že predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ale aj z dôvodu rozporu s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo
sa prieči dobrým mravom.

7. Žalovaný mal na základe zmluvy o úvere žalobkyni poskytnúť úver vo výške 1.200 eur s ročnou

úrokovou sadzbou vo výške 70 %. Vychádzajúc z údajov prístupných na webovom sídle Národnej banky
Slovenska, priemerná úroková sadzba z nových úverov pre domácnosti (spotrebiteľské a ostatné úvery)
so splatnosťou od jedného do piatich rokov v rozhodnom období vo februári 2011 bola vo výške 12,85
%. Úroková sadzba dojednaná v zmluve o úvere je vzhľadom na uvedené neprimeraná a v rozpore s
ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka.

8. Žalovaný oznámením o schválení úveru veriteľom žalobkyni schválil poskytnutie úveru vo výške 1.200
eur. Reálne však poskytol žalobkyni iba sumu 1.027,21 eura, nakoľko už pri poskytovaní úveru žalovaný
znížil sumu 1.200 eur o poplatok za poskytnutie služby vo výške 172,79 eura, na ktorý nemal nárok. To
isté platí aj pri poskytnutom revolvingovom úvere schválenom vo výške 722,37 eura a poskytnutom v

sume 632,61 eura po odpočítaní poplatku vo výške 89,76 eura.

9. S poukazom na uvedené vzniklo na strane žalobkyne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške 2.042,15 eura, predstavujúce rozdiel medzi žalobkyňou poukázanými platbami vo výške 3.701,97
eura a sumou 1.659,82 eura reálne poskytnutou zo strany žalovaného.

10. Žalovaný vzniesol námietku premlčania bezdôvodného obohatenia do sumy prevyšujúcej čiastku
799,54 eura, keďže táto suma predstavuje úhrady vykonané pred 22.12.2013. Žaloba bola podaná dňa
22.12.2016 a žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení a kto sa na úkor nej obohatil, mohla dozvedieť
až prevzatím kvalifikovaného zastupovania dňa 15.11.2016. Dvojročná subjektívna a ani trojročná

objektívna premlčacia doba v čase podania žaloby ešte neuplynula. Navyše, objektívna premlčacia doba
vtomtoprípadejedesaťročná.Pokiaľideozačiatokplynutiasubjektívnejpremlčacejdoby,rozhodujúcije
subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho
práva. Týmto momentom je vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úrok bolo získané bezdôvodné
obohatenie a tiež o tom, kto ho získal, pričom táto vedomosť musí byť skutočná a nie iba predpokladaná.

Na základe mechanizmu uzatvárania zmluvy spolu s formuláciou bodu 8. zmluvy sa dospelo k záveru,
že v dobrej viere nemôže byť subjekt, ktorý má vedomosť o tom, že si privlastňuje majetok prináležiaci
inému. Na strane žalovaného išlo prinajmenšom o nepriamy úmysel, keďže tento už pri uzatváraní
zmluvy o úvere formou predpripravenej zmluvnej podmienky vedel, že záväzok vo forme poskytnutia
úveru v dojednanej sume neposkytne, ale že jej časť započíta na poplatok za službu, ktorú možno nikdy

spotrebiteľ nevyužije.

11. Súd prvej inštancie preto žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.042,15 eura s
5,05 % -ným úrokom z omeškania od 05.06.2015 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti, ktorou žalobkyňa
požadovala úrok z omeškania od 04.06.2015, bola žaloba zamietnutá.

12. Výrok o trovách bol odôvodnený ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového
poriadku.

13. Proti tomuto rozsudku, s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žaloba žalobkyne
bola zamietnutá a žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v celom
rozsahu. Ako dôvod uviedol, že rozčleňovanie splátky je založené na nesprávnom výklade zákona.Znenie zákona č. 129/2010 Z.z. síce je nepresným prevzatím Smernice 2008/48/ES, to však súd
nezbavuje povinnosti pri výklade vnútroštátnej normy prihliadať na základe nepriameho účinku na také
ustanovenia únijného práva, ktoré sú do príslušnej vnútroštátnej normy prevzaté. V prípade, ak sa

členský štát v rámci vnútroštátnej úpravy implementácie odchýli od Smernice, prichádza do úvahy
nie priamy účinok Smernice, ale nepriamy, tzv. súladný alebo eurokonformný. Jeho rešpektovanie je
povinnosťou vnútroštátneho súdu. Podstata nepriameho účinku spočíva v tom, že súd členského štátu
má povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade so Smernicou. V tejto súvislosti sa poukázalo na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.02.2018 vydané vo veci 3Cdo 146/2017, v

ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že nemožno od dodávateľov žiadať, aby v zmluvách
uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda
rozpis splátok po častiach, samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky. Pokiaľ ustanovenie § 9
ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či „termín splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto
ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.

14. Pokiaľ ide o uvádzanie konečnej splatnosti úveru, je potrebné uviesť, že táto náležitosť nemôže a
nikdy nemohla byť v zmysle únijného práva dôvodom pre bezúročnosť úveru. Súdny dvor Európskej
únie vyslovil, že ustanovenie článku 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES by sa nemalo vykladať tak, že
oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do

zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej Smernice.
Súdny dvor zároveň konštatoval, že článok 23 Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že
nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva
o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa
bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie

môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Náležitosť „konečná splatnosť
úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z.
a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej
splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej
novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k

uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto dátumom nemôže byť spájaný následok
v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve
ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť
posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti
úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu

splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok a spôsobom vyplývajúcim z
článku 4. ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v
oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Podporne je môžné poukázať aj
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, kedy samotný Súdny dvor uvádza, že
ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom

na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok. Logickým dôsledkom a prepojením tohto záveru s náležitosťou
„termín konečnej splatnosti“ je to, že postačuje také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti
umožňuje identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov, čo bolo zo strany žalovaného splnené.
Žalobkyňa mala objektívnu vedomosť o tom, kedy nastáva termín splatnosti prvej i poslednej splátky

úveru. Zmluva o revolvingovom úvere požadované informácie obsahovala a to spôsobom vyplývajúcim
z obsahu jednotlivých dokumentov, ktoré podľa vôle zmluvných strán predstavovali jej neoddeliteľnú
súčasť.

15. Samotná dohoda o poskytnutí služby nebola podmienkou, ani predpokladom pre vznik zmluvy o

spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ dohodu o poskytnutí služby uzavrieť nemusel a v podanej žalobe ani
netvrdil a ani preukázal opak. Dohoda o poskytnutí služby je osobitne podpisovaná. Dlžník podpísaním
tlačiva nepristupuje a neuzatvára automaticky dohodu o poskytnutí služby. To, že uzavretie dohody
o poskytnutí služby je samostatné, napokon zdôrazňuje aj osobitné individuálne rozlíšenie dohody
od ostatného obsahu zmluvy o revolvingovom úvere. Dohoda o poskytnutí služby je individuálnym

dojednaním v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poskytnutie odkladu splátok predpokladá
iniciatívne konanie dlžníka, preto iba na základe toho, že žalobkyňa svoje právo nevyužila, sa nemožno
domáhať neprijateľnosti takéhoto dojednania. Vychádzajúc z uvedeného aj samotné hodnotenie
námietky premlčania je nedôvodné a nesprávne.16. Žalobkyňa navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

17. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal rozsudok v jeho
napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania
a zistil, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.

18. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

19. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa
ktorej v prípade úveru vo výške 1.200 eur a revolvingu vo výške 722,37 eura suma 172,79 eura a suma

89,76 eura predstavujúca poplatok za poskytnutie služby mala byť uhradená započítaním pri poskytnutí
úveru a revolvingu. Je teda nepochybné, že žalovaný do spotrebiteľského úveru zahrnul i poplatok za
poskytnutie služby. V súvislosti s týmto poplatkom je potrebné dodať, že uvedený poplatok vyplývajúci
z dohody o poskytnutí služby obsiahnutej v zmluve o revolvingovom úvere, bol už rozhodnutiami súdov
určený za neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (napr. vec vedená na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 16C 28/2016 a vec vedená na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 10Csp 129/2017).
Ak žalovaný do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul aj takýto poplatok za poskytnutie služby,
ide o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť
ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutiu úveru, pričom takéto konanie zákonodarca

považuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje. Žalobkyni bol teda poskytnutý úver v
skutočnosti nie vo výške 1.200 eur, ale vo výške 1.027,21 eura. Vo vzťahu k úveru vo výške 1.027,21
eura žiadna písomná zmluva uzatvorená nebola.

20. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase

uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Jej nedodržanie však
nie je sankcionované neplatnosťou. Dôsledkom nedodržania písomnej formy vyplývajúcej z ustanovenia
§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy je to, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

21. Rovnako je zrejmé, že ak žalovaný pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnul aj poplatok
za poskytnutie služby, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je
závislý od celkovej výšky úveru. Taktiež nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru v
súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom

v čase uzatvorenia zmluvy.

22. Pokiaľ ide o ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy, toto vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu,
úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok sankciu v podobe bezúročnosti a

bezpoplatkovosti úveru v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy.

23. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že

členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

24. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem

a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožniloich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného

záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej

transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za

následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená

na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

25. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica

zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec

smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

26. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia

smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.

27. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú

istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov

a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

28. Čo sa týka tvrdenia o možnosti eurokonformného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, s týmto sa stotožniť nedá. Pri
problematike nesúladu vnútroštátneho právneho predpisu so smernicou je nedostačujúce ohraničiť sa

len na skúmanie účelu transponovaného právneho predpisu, najmä v kontexte zákazu odchýlenia sa od
znenia smernice pri jej implementovaní, čo bolo aj v tomto prípade (čl. 22 ods. 1 Smernice 2008/48).
Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. možno zistiť iba to, či bolo alebo nebolo úmyslom
zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Pri zistení, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od zneniasmernice, stále nie je vyriešená otázka, či smernica bola v skutočnosti vadne implementovaná alebo
nie, keďže k takejto nesprávnej implementácii mohlo dôjsť aj chybou alebo omylom. Skutočnosť, či
odchýlenie sa od smernice bolo úmyslom zákonodarcu alebo nie, nie je pre posudzovanie prípustnosti

nepriameho účinku smernice, teda eurokonformného výkladu zákona relevantná. Relevantná je otázka,
či smernica bola v skutočnosti vadne implementovaná alebo nie.

29. V tomto konkrétnom prípade je zjavné, že smernica bola implementovaná vadne. Zákonodarca
implementoval požiadavku smernice odchýlne od smernice, pričom toto odchýlne jazykové vyjadrenie

pochádza jednoznačne z pôvodnej právnej úpravy o spotrebiteľských úveroch uskutočnenej zákonom č.
258/2001 Z.z. V dôvodovej správe k novele zákona č. 129/2010 Z.z. uskutočnenej zákonom č. 279/2017
Z.z., ktorým zákonodarca zosúladil s účinnosťou od 01.05.2018 sporné ustanovenie so smernicou,
zákonodarca vyslovene uvádza, že „ak by sme predmetné ustanovenia ponechali v zákone č. 129/2010
Z.z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou“.

30. Slovné spojenie „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nebolo použité po prvýkrát zákonom č.
129/2010 Z.z., ale v zákone č. 258/2001 Z.z.

31. Otázka členenia splátok spotrebiteľského úveru bola upravená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a)
zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí

obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba
uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak
veriteľ chce túto možnosť využiť. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“ mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z
jazykového výkladu, ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej

a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z., teda nielen zákona
č. 129/2010 Z.z., ktorý transponoval Smernicu 2008/48, potvrdená aj Najvyšším súdom Slovenskej
republiky. Povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde
zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak
je to možné. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne novelizované zákonom č.

568/2007 Z.z. a to tak, že predmetná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa presúva z písm.
a) do písm. i), pričom platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonodarca teda slovo
„sumu“ nahradil slovom „výšku“ a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné
s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť

využiť“. Uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského
úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb.

32. Čo sa týka ďalšej náležitosti zmluvy o úvere predpokladanej ustanovením § 9 ods. 2 písm. f)
zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ktorou je doba trvania zmluvy o

spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k tejto je potrebné dodať,
že požiadavka Smernice k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia Smernice „dĺžka
trvania zmluvy o úvere“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva
uvádzala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

33. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluva musí obsahovať:
„dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet
žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie
tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje

požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica.
Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“
pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Aj s neuvedením vyššie uvedenej
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, v ust. § 11 ods. 1 písm. a) spájal sankciu vo forme bezúročnosti

a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

34.Právnebezvýznamnýjepoukazžalobcunaskutočnosť,podľaktorejtermínkonečnejsplatnostiúveru
je vymedzený v zmluvných dojednaniach dňom splatnosti poslednej splátky. V samotnej zmluve o úverepodpísanej zmluvnými stranami sa takýto údaj nenachádza a zmluvné dojednania majúce charakter
všeobecných zmluvných podmienok žalobcom a ani žalovanou podpísane nie sú. Súdny dvor EÚ síce
vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 zdôraznil, že čl. 10 ods. 1, 2 Smernice 2008/48 v spojení s čl.

3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne
vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 uvedenej smernice
musia byť uvedené písomne alebo na inom trvalom nosiči, uvedené na posúdenie poskytnutého úveru
ako bezúročného a bez poplatkov vplyv nemá. Zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy v ust. § 9 ods. 2 priamo uvádza, že zmluva o úvere okrem všeobecných náležitosti

podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať náležitosti vymenované v tomto ustanovení. Požiadavka
zákona na uvádzanie týchto náležitosti priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere je jednoznačná, a preto
nepostačuje tieto náležitosti uvádzať v iných dokumentoch so zmluvou súvisiacich ako sú napr. zmluvné
dojednania.

35. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z

občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

36.Nakategóriudobrýchmravomtrebaosobitnýdôrazklásťprispotrebiteľskýchzmluvách.Pojemdobré
mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému

vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však
možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v
ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť
namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

37. Aplikáciu ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka v otázke výšky odplaty nevylučuje ani
ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa tohto
ustanoveniam, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery

v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov
a lehotu splatnosti.

38. Uvedené ustanovenie ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom

trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného
trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo
vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov
finančnýchinštitúciiposkytujúcichspotrebiteľskéúveryzaprimeranúodplaturiadiacsazásadoudobrých
mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

39. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či

konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy
potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolností.

40.Pridojednávaníúrokovkonávsúladesdobrýmimravmilentenveriteľ,ktorýpožadujeprimeranýúrok
bez ohľadu na to, že dlžník uzatváral zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi
je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na
to, v akej situácii sa nachádza dlžník s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných
prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné

neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov
svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou,
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru vdobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri
poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného
trhusavzhľadomnavyššiumierurizikavovšeobecnostidajúakceptovaťvyššieúroky,rozhodnenievšak

viac ako 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru vo výške 70 % viac
ako 5-násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu uplatňovanú bankami pri poskytovaní obdobných
úverov alebo pôžičiek. Dohodnutá úroková miera teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a
pretozáveroneplatnostidojednaniaoúrokochprerozporsdobrýmimravmipodľaust.§39Občianskeho
zákonníka má oporu vo vykonanom dokazovaní.

41.Vzhľadomnavyššieuvedenéžalobkynivzniklapovinnosťvrátiťžalovanémuibafinančnéprostriedky,
ktoré jej boli reálne poskytnuté, teda sumu 1.659,82 eura. Žalobkyňa však v prospech žalovaného
uhradila čiastku 3.701,97 eura, pričom rozdiel vo výške 2.042,15 eura predstavuje výšku bezdôvodného
obohatenia žalovaného získaného na úkor žalobkyne.

42. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP rozsudok
v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

43. Zároveň v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % podľa ustanovení § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP s tým, že o výške náhrady

týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

44. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).