Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 19, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/49/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216201889
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8216201889.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Viery Zoľákovej, v sporovej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., Hodžova č.11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: H. D.Č., P.. XX.X.XXXX, U.
Č..XXX, XXXXX Y., o zaplatenie 1.560,15 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bardejov č.k. XC/XX/XXXX-XXX zo dňa 4. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciezaviazalžalovanéhopovinnosťouzaplatiťžalobcovisumu

1 425,04 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a napokon
žalobcovipriznalnároknanáhradutrovkonaniavovzťahukžalovanémuvsadzbe82%stým,žeovýške
náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, vydaným vyšším súdnym úradníkom
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

2. Vychádzal zo žalobcom uplatneného nároku v zmysle žaloby, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 1 560,15 Eur spolu s 28 % úrokom zo sumy 1 560,15 Eur od 1.5.2013 do

zaplatenia na základe žalobcom a žalovaným dňa 22.5.2007 uzatvorenej zmluvy č. XXXXXXXXXX, na
základe ktorej žalobca v prospech žalovaného zriadil a viedol účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Vzhľadom
na porušenie zmluvy zo strany žalovaného tým, že sa dostal do nepovoleného debetu vo výške
žalovanej sumy, žalobca zatvoril účet žalovaného, o čom informoval žalovaného posledným výpisom
z účtu. V súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami (VOP) v spojení s výveskou sadzieb, je
istina pohľadávky (nepovolené prečerpanie účtu) úročená úrokom vo výške 28 % p.a.. Na základe
zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových služieb z 22.5.2007 bol žalovanému zriadený osobný

účet č. XXXXXXXXXX, vedený v eurách. Podľa čl. VIII bodu 3 práva a povinnosti, ktoré nie sú
výslovným spôsobom upravené v zmluve, sa riadia obchodnými podmienkami pre príslušný produkt/
službu v platnom znení. Ak niektoré použité pojmy, resp. otázky nemožno riešiť podľa zmluvy ani podľa
obchodných podmienok pre príslušný produkt, spravujú sa Všeobecnými obchodnými podmienkami
banky v platnom znení a príslušnými právnymi predpismi SR. Podľa čl. VII bodu 5. zmluvy majiteľ
účtu vyhlasuje, že pri uzatváraní príslušnej zmluvy mu banka poskytla informácie podľa § 37 ods. 2
zákona o bankách v platnom znení a obdržal písomnú informáciu o poplatkoch súvisiacich s príslušnou

zmluvou, ktorá tvorí súčasť príslušnej zmluvy. Podľa výpisov z účtu č. XXXXXXXXXX došlo k prvému
čerpaniu povoleného prečerpania účtu v sume 1.204,98 Eur (36.301,13 Sk) v mesiaci október 2008.
Výška povoleného debetného limitu bola 1.328,- Eur (40.000,- Sk). Žalovaný pravidelne čerpal povolené
prečerpanie do výšky bankou stanoveného limitu aj v ďalších mesiacoch, tento limit priebežne ajprekračoval (napríklad v mesiacoch jún až september 2009, december 2010 až október 2011). K
29.1.2010 bola žalovanému znížená výška debetného limitu na sumu 770,- Eur, k 1.12.2010 zvýšená
na sumu 1.500,- Eur, od 1.12.2011 znížená na sumu 500,- Eur a od 1.1.2013 na sumu 0,- Eur. Podľa

výpisu z účtu za mesiac december 2011 všetky kreditné obraty žalovaného boli žalobcom použité
na zníženie prekročenia povoleného prečerpania, ktorého výška bola žalobcom znížená, v dôsledku
čoho bol k 31.12.2011 vykázaný zostatok na účte žalovaného v sume -1.053,08 Eur. Podľa výpisov z
účtu za obdobie január 2012 až apríl 2013 žalovaný na neho nepoukázal žiadne finančné prostriedky,
pričom účet bol zaťažený len debetnými obratmi uplatnenými žalobcom - poplatkom za účet-Dex.p.,

poplatkom za osob. účet, poplatkom za výzvu - debet (dňa 11.1.2012), mesačnými úrokmi za povolené
prečerpanie, v dôsledku čoho sa prehlboval záporný zostatok na účte, vykazovaný ako čerpanie
povoleného prečerpania za príslušný deň a to až na sumu 1.560,15 Eur, vykázanú k 30.4.2013, kedy
žalobca účet uzatvoril.

3. Citujúc ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, ďalej § 3, § 39, § 41 a § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a ustanoveniami § 1, § 2, § 4, § 18 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, súd
prvej inštancie právne uzavrel spotrebiteľský charakter predmetného úverového vzťahu účastníkov,
na ktorý je nutné aplikovať Obchodný zákonník, pričom zároveň prednosť majú osobitné ustanovenia
právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva,

vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ
poskytoval žalovanému spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania na jeho bežnom účte č.
XXXXXXXXXX a to od 2.10.2008. Žalovaný nerozporoval tvrdenie žalobcu, že za týmto účelom bola

uzavretá zmluva o povolenom prečerpaní zo dňa 2.10.2008, na ktorú v čase jej uzavretia nedopadal
v tom čase platný zákon č. 258/2001 Z.z., avšak ktorá sa v zmysle cit. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. považuje za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom aj na tento právny vzťah sa napriek tomu,
že vznikol pred účinnosťou zákona č. 129/2010 Z. z. mali aplikovať vybrané ustanovenia zákona č.
129/2010 Z. z. (§ 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18). Nepovažoval tak za potrebné vyžadovať od

žalovaného predloženie zmluvy o povolenom prečrpaní, ktorej znenie žalobca ani po výzve nepredložil.
Išlo by v konečnom dôsledku o prenášanie dôkazného bremena rozhodujúcich skutočností tvrdených
žalobcom na žalovaného, čo je v rozpore so zásadou rovnosti strán v konaní. Z predložených výpisov z
účtu považoval súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný využíval bežný účet vedený žalobcom
a aktívne využíval aj povolené prečerpanie na bežnom účte až do 31.12.2011, kedy boli zaznamenané

posledné kreditné obraty žalovaného. Po tomto dni nebol účet žalovaného aktívne využívaný. K úplnému
ukončeniu poskytovaného povoleného prečerpania žalobcom došlo k 1.1.2013, kedy žalobca znížil limit
povoleného prečerpania na sumu 0,- Eur. Žalobca tak týmto dňom prestal poskytovať spotrebiteľský
úver vo forme povoleného prečerpania na účte, pričom k uvedenému dňu (1.1.2013) vykazoval účet
č. XXXXXXXXXX/XXXX záporný zostatok v sume -1.401,48 Eur, ktorý v zmysle čl. III časti A bodu

23 VOP, platných v čase uzavretia zmluvy, nadobudol úplne charakter nepovoleného debetu, teda
spotrebiteľského úveru formou prekročenia podľa § 1 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v rozsahu sumy 1.401,48 Eur.

5. Pokiaľ ide o výšku žalobcom uplatnenej sumy, prvoinštančný súd zistil, že žalobca aj po ukončení

poskytovania služby povoleného prečerpania na ťarchu žalovaného účtoval úroky z povoleného
prečerpania k 31.1.2013 v sume 33,79 Eur, k 28.2.2013 v sume 31,39 Eur, k 28.3.2013 v sume 35,65
Eur a k 30.4.2013 v sume 34,28. V tejto časti súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok krátil o ich
súčet (135,11 Eur) zastávajúc názor, že pokiaľ v tom čase už žalobca neposkytoval úver povoleného
prečerpania,nemaloprávnenieztaktoneposkytnutejsumyúčtovaťžiadenúrok.Výkonprávapovinností

z občianskoprávnych vzťahov totiž nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených
záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Je v rozpore
s dobrými mravmi, ak žalobca neposkytoval spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania a
napriek tomu z finančných prostriedkov, ktoré mali v skutočnosti charakter nepovoleného debetu, t.j.
prekročenia a nie teda sumy čerpaného úveru povoleného prečerpania, by mu bolo priznané právo na

zaplatenie úrokov podľa sadzieb uplatňovaných pre spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania
a to bez ohľadu na to, že si právo úročiť nepovolený debet, upravil vo všeobecných obchodných
podmienkach, ktoré sa stali súčasťou zmluvnej dokumentácie, avšak už iným spôsobom, poukazujúc
na zásadu transparentnosti. Prvoinštančný súd konštatoval, že zo zmluvy o spolupráci pri poskytovaníbankových produktov a služieb v spojení s v tom čase platným znením Všeobecných obchodných
podmienok nevyplýva, akou úrokovou sadzbou má byť nepovolený debet, t.j. prekročenie na bežnom
účte nad rámec povoleného prečerpania úročený. Uznal, že vzhľadom na možnosť použitia § 18 zákona

č. 129/2010 Z. z. aj na právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou uvedeného zákona žalobca bol
oprávnený spotrebiteľský úver, vyplývajúci z prekročenia povoleného prečerpania úročiť, avšak zároveň
bol povinný informovať spotrebiteľa pravidelne v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu,
ktoré je dostupné spotrebiteľovi o úrokovej sadzbe tohto spotrebiteľského úveru, podmienkach, ktoré
upravujú jej uplatňovanie, indexe alebo referenčnej sadzbe, ktorá sa vzťahuje na pôvodnú úrokovú

sadzbu spotrebiteľského úveru, sankciách, úrokoch z omeškania a poplatkoch za toto prekročenie
a podmienkach, za ktorých sa tieto poplatky môžu meniť. Ak ide o prekročenie, ktoré trvá viac ako
jeden mesiac, bol tiež povinný spotrebiteľa informovať písomne alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré
je dostupné spotrebiteľovi o prekročení, výške prekročenej čiastky, úrokovej sadzbe spotrebiteľského
úveru ako aj iných možnostiach riešenia tohto prekročenia, vrátane ponuky iných úverových produktov.
Žalobca v konaní nepreukázal, a to ani doručenými výpismi z účtu, že by žalovaného písomne alebo na

inom trvanlivom médiu informoval o jeho prekročení limitu povoleného prečerpania, o výške prekročenej
čiastky (vo výpisoch sa uvádza iba konečná bilancia na účte za príslušný mesiac), úrokovej sadzbe pri
prekročení (t.j. nepovolenom debete) ani o iných možnostiach riešenia tohto prekročenia. Zverejnenie
Sadzobníka poplatkov a výšky úrokovej sadzby na web stránke, alebo na každom obchodnom mieste
na splnenie tejto informačnej povinnosti nepostačuje. Z hľadiska transparentnosti zmluvy mala byť táto

osobitne zvýraznená priamo v zmluve, nie napr. len v obchodných podmienkach, pretože spotrebiteľ
musí mať aj reálnu možnosť zvrátiť nepriaznivý dôsledok vyplývajúci z dosiahnutia debetného zostatku,
resp. prekročenia povoleného prečerpania napríklad čerpaním iného spotrebiteľského úveru, o čom
musí byť v zmysle § 18 zákona č. 129/2010 Z.z. taktiež informovaný.

6. Žalobcom uplatňovaný úrok z prekročenia, teda nepovoleného debetu, vo výške 28 % je podľa
názoru súdu v zrejmom rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ, § 39 OZ) aj vzhľadom na obvykle
požadovanú odplatu na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v rozhodnom období známu súdu z
jeho činnosti, osobitne uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, keďže pri fixácii
úrokovej sadzby do 1 roka bola priemerná úroková sadzba v r. 2013 priemerne vo výške 8,88 %.

Požadovanie tak vysokého úroku prvoinštančný súd hodnotil ako v hrubom rozpore s dobrými mravmi
a preto zmluvné dojednanie, vyplývajúce z označenej časti všeobecných zmluvných podmienok v
spojení s “výveskou úrokových sadzieb“, pri ktorých nebolo preukázané informovanie, ani podrobné
oboznámenie sa žalovaného s výškou úroku uplatniteľnou žalobcom pri nepovolenom prekročení,
je v časti úroku neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal súd prvej

inštancie na rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn. XC/XX/XXXX zo dňa 14.9.2015, rozsudok
vo veci sp. zn. XC/XXX/XXXX, ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo/XX/XXXX
z 12.12.2017, v zmysle ktorých bola vyhlásená obdobná zmluvná podmienka, umožňujúca úročenie
nepovoleného prekročenia sadzbou úroku vo výške 28 % ročne za neprijateľnú a teda neplatnú podľa
ustanovenia § 53 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že išlo o formulárovú zmluvu s vopred

určenými podmienkami a nemožnosťou ich zmeny zo strany žalovaného. Vzhľadom na uvedené súd
prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti uplatneného úroku vo výške 28 % ročne z nepovoleného
prekročenia. Celkovo tak patrí podľa uvedených záverov žalobcovi právo na zaplatenie sumy 1.425,04
Eur, v rozsahu ktorej súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Žalobcovi nepriznal ním uplatňovaný nárok na
úrok z povoleného prečerpania po 1.1.2013, keďže žiadne povolené prečerpanie nebolo z jeho strany

žalovanému poskytované a ani sankčný úrok vo výške 28 % p.a. zo žalovanej sumy.

7. Napokon, súd prvej inštancie rozhodol o uplatnenom nároku na náhradu trov konania podľa
ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 CSP s tým, že žalobca bol procesne úspešný v rozsahu 91 % uplatneného
nároku, čo po odrátaní úspechu žalovaného v rozsahu 9 % predstavuje náhradu trov konania v rozsahu

82 %.

8. Proti uvedenému rozsudku v časti proti výroku o zamietnutí uplatneného nároku podal v zákonnej
lehote odvolanie žalobca elektronickým podaním zo dňa 3.7.2018, ktorým z dôvodov podľa § 365 ods.1
písm. f/, h/ CSP navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 Civilného sporového poriadku rozhodnutie

súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil, vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal
žalovaného uhradiť dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň, aby žalobcovi priznal
aj náhradu trov konania a trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov. Odvolateľ
namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci aže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Nestotožnil sa s argumentmi súdu prvej inštancie a považoval napadnutý rozsudok za nesprávny.

9. Žalobca namietal, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, tak ako to vyplýva z odôvodnenia
napadnutého rozsudku pokiaľ ide o úrokovú sadzbu, akou má byť nepovolený debet, t.j. prekročenie
na bežnom účte nad rámec povoleného prečerpania, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie, resp.
opravu v zmysle § 129 ods. 1 CSP tvrdiac, že súd žalobcu na doplnenie žaloby nevyzval. Keďže
súd prvého stupňa rozhodol o nezrozumiteľnom návrhu na začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu

nepredchádzala faktická činnosť, smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie konania
žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci bol k takejto činnosti povinný, súd takýmto postupom, ktorý
predchádzal vydaniu rozsudku, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Ide o vady konania
vymedzené v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktoré sú porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky zaručuje
okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúci Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na súdnu ochranu ako súčasť práva na spravodlivý
proces zahŕňa aj právo na rozhodnutie, ktorému predchádza faktická činnosť súdu v súlade so zákonom,
a to konkrétne procesným predpisom, upravujúcim postup súdu, ktorým je Civilný sporový poriadok,
resp. bol Občiansky súdny poriadok. Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie súdu vo
veci samej bez úplného a určitého návrhu na začatie konania, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky, pretože takýmto rozhodnutím bolo žalobcovi v konaní odopreté právo
na ochranu jeho oprávneného nároku uplatneného návrhom na začatie konania. K uvedenému poukázal
odvolateľ na judikatúru vnútroštátnych súdov. K možnosti doplniť dokazovanie v odvolacom konaní
žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. XXCo/XX/XXXX-XXX zo dňa 20.2.2018.

10. K zamietnutiu nároku na úrok 28 % ročne odvolateľ uviedol, že si daný nárok uplatnil z titulu
prekročenia, ktoré upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm. f) a § 18),
pričom samotný zákon počíta s možnosťou, že zostatok na účte, vzniknutýtitulom prekročenia, bude
úročený. Zmluva o účte ani zmluva o povolenom prečerpaní pre prípad prekročenia nemusia ako
obligatórnu náležitosť obsahovať údaje uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Naopak, podľa

§ 18 ods. 1 citovaného zákona postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o
úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje výšku úrokových sadzieb v úrokovej výveske na web stránke,
a to nielen aktuálne vývesky, ale i historické: , . Zverejnením vývesiek
úrokových sadzieb na webovom sídle žalobcu a v pobočkách je podľa žalobcu splnená povinnosť v

zmysle § 18 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby
v zmluve o účte, preto je zamietnutie nároku na úrok nedôvodné. Ďalej nesúhlasil s tvrdením súdu, že
nárok na úrok 28% ročne z titulu nepovoleného prečerpania je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný mal možnosť kedykoľvek dlh vyrovnať a nepovolené
prečerpanie tak ukončiť. To, že tak dlžník neurobil je sankcionované uplatnením úroku (16,9 %, neskôr

19,9% ročne počas trvania otvorenia osobného účtu a 28% ročne po zatvorení účtu) a zároveň, keďže
žalobca po určitú dobu ešte žalovanému viedol účet a poskytoval služby vedenia účtu (bez ohľadu na
rozhodnutie žalovaného účet nevyužívať a svoj dlh u žalobcu nevyrovnať), účtoval si žalobca poplatky,
na ktoré má nárok z titulu poskytovania služieb bežného účtu. Zodpovednosť za vznik dlhu nemožno
prenášať na žalobcu, ktorý si plnil svoje záväzky zo zmluvného vzťahu so žalovaným, ktorý naopak

svoje záväzky porušil. Navyše, úrok za užívanie prostriedkov z prekročenia nie je sankčným úrokom z
omeškania, ale odplatou za poskytnutie finančných prostriedkov, teda cenou poskytnutého úveru.

11. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka tam uvedené neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,
ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú

vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. To
znamená, že posudzovanie primeranosti ceny poskytnutého plnenia sa neposudzuje podľa ustanovení
o neprijateľných podmienkach. V ďalšom poukázal na odlišné stanovisko podpredsedu Ústavného súdu
Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalika v Náleze zo dňa 24.10.2013, sp. zn. M.. Ú. XXX/XXXX, v
ktorom pomerne ilustratívne poukázal na aktuálnu zjavnú a neudržateľnü predimenzovanosť ochrany

spotrebiteľa a „démonizovani“ veriteľskej pozície v neprospech právnej istoty a celkového doterajšieho
vnímania objektívneho práva v podmienkach kontinentálnej právnej kultúry. Ohľadne nároku na úrok
28% ročne žalobca odkázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici čk. XXCo/X/XXXX-XX zo
dňa 27.3.2018.12. Odvolateľ k uvedenému odvolaniu pripojil listinné dôkazy, ktoré sa už nachádzajú v spise a s ktorými
sa už súd prvej inštancie oboznámil, ďalej rozhodnutia súdov, na ktoré odkazuje v odvolaní.

13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

14. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa §
34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“),

vzhľadomnavčaspodanéodvolanieoprávnenouosobou(§359vspojenís§362ods.1CSP)preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle
zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a
contrario CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok vo vyhovujúcej
časti vo veci samej nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť (§ 226, § 228 ods. 1 CSP),
preto nebolo oprávnením a ani povinnosťou odvolacieho súdu túto časť prvoinštančného rozhodnutia

preskúmavať.

15. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii
práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny
právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

16. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že sporové strany uzavreli dňa 22.5.2007 Zmluvu o
spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, obsahom ktorej bola zmluva o zriadení účtu
a zmluva o vydaní a používaní platobnej karty. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď predmetné
zmluvy vyhodnotil ako zmluvy spotrebiteľské, pričom svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Právna

povaha zmluvy ostáva zachovaná aj v prípade uzavretia zmluvy o povolenom prečerpaní na účte, ktorá
sa zároveň riadi ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).

17. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v

neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

18. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na
všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch, vrátane úverov.

Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali
byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy
upravené v Obchodnom zákonníku.

19. Ide pritom o veľmi zásadne nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje zmluvné

postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa
oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa ,,tohto“ zákona. Je logické
sa domnievať, že zákonodarca tým rozumel Občiansky zákonník (arg. ,,tohto zákona “ sa rovná
zákona, v ktorom je naň priamy odkaz). (porov. dôvodovú správu k § 54 ods. 1 OZ na http://
www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=9083, § 54 Ustanovenie v ods. 1 v

súladesoSmernicouvyjadrujekogentnosťúpravyneprijateľnýchpodmienokstým,ževspotrebiteľských
zmluvách nie je možné dojednať také práva alebo povinnosti odchylne od zákonnej úpravy, ktoré by
boli v neprospech spotrebiteľa. Neplatné sú také dojednania v spotrebiteľských zmluvách, ktorými by
sa spotrebiteľ vzdával tých práv, ktoré mu zákon priznáva alebo dojednať také ustanovenie, ktoré by
zhoršili jeho postavenie ako účastníka zmluvy....“).

20. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie aplikoval dôsledne a podľa názoru odvolacieho súdu v
súlade so zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom.

21. Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného

práva)jeúplnévylúčenieobčianskoprávnejúpravyinštitútovsúkromnéhoprávaanaopakpaušalizované
použitie obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru, nenáležité (pozri dôsledky
pre spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia).22.Akoužodvolacísúduviedol,prvostupňovýsúdoznačildohodnutúzmluvusprávneakospotrebiteľský
úver a ako absolútny obchod. Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu

spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 smernice
Rady 93/123 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ,,Členské štáty môžu prijať
alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou
s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, porov. tiež rozsudok súdneho dvora
vo veci W.-XXX/XX).

23. Súdom prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola zmlúv
s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a tak
naplniť cieľ čl. 6 citovanej smernice ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách
nezaväzovali“.

24. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie zdôrazňuje, že prednosť majú osobitné ustanovenia
právnehoporiadku,ktorésúsúčasťoušpeciálnejprávnejúpravyvoblastispotrebiteľskéhoprávavrátane
ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne
pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú
sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom

(predtým porov. § 23a zákona č. 634/1992 Z.z., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu označil explicitne aj
zmluvu podľa Obchodného zákonníka).

25. Na spotrebiteľský úver formou prekročenia sa vzťahujú taxatívne vymedzené ustanovenia Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Je potrebné pripomenúť, že zmyslom zákonnej úpravy spotrebiteľských

úverov je poskytnutie dostatočnej miery ochrany a informovanosti spotrebiteľovi v súvislosti s
poskytnutým úverom, ako aj jeho zmluvnými právami a povinnosťami.

26. V predmetom spore sa žalobca domáhal vo vzťahu k žalovanému splnenia povinnosti platiť úroky
zo sumy nepovoleného prečerpania vo výške 28 %, ktorá pre žalovaného vyplývala z bodu 3.12

všeobecných obchodných podmienok, v zmysle ktorých je majiteľ účtu povinný po dobu nepovoleného
prečerpania platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri
nepovolenom prečerpaní účtu“.

27. Odvolací súd uvádza, že uvedenie úrokovej sadzby v rámci všeobecných obchodných podmienok

s následným odkazom na vývesku úrokových sadzieb nenapĺňa účel sledovaný Zákonom o
spotrebiteľských úveroch. Na to, aby sa spotrebitelia mohli rozhodnúť na základe úplnej znalosti
veci, mali by sa im pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach
a nákladoch spojených s úverom a o ich povinnostiach, ktoré si spotrebiteľ môže vziať so sebou a
zvážiť. Zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné

informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej
vyplývajú.Vzáujmezabezpečeniaúplnejtransparentnostibysaspotrebiteľovimaliposkytnúťinformácie
o úrokovej sadzbe úveru pred uzavretím zmluvy o úvere, ako aj pri jej uzavieraní. Všeobecné obchodné
podmienky však predstavujú rozsiahly, pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročný text,
vopred pripravený dodávateľom, bez možnosti spotrebiteľa zmeniť ich obsah. Z tohto dôvodu existuje

nezanedbateľné riziko, že spotrebiteľ si nebude v čase uzavretia zmluvy vedomý svojich zmluvných
povinností a zaviaže sa tak splneniu povinnosti, pri znalosti ktorej by k uzavretiu zmluvy nepristúpil.
Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že všeobecné obchodné podmienky spotrebiteľ nepodpisuje,
nemožno tak preto dospieť k záveru o prejavení súhlasu žalovaného s ich obsahom. Informácia
spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať

rozsah svojho záväzku. Žalovaný ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal, keďže výška úroku a
poplatkov nebola uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. XCdo XXX/XXXX).

28. Odvolací súd, rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého

článok 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m)
tejto smernice, sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byťvyhotovené písomne, alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí
byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. V tomto smere odvolací súd
pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. M. Ú. XXXX/XX cit.: „Je třeba

zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv
mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického
a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě
formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele
nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí

doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním
vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“

29. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak banka uvedie podstatné obsahové náležitosti (výška úrokovej
sadzby počas doby prekročenia) len v rámci rozsiahlych, pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie
náročných, všeobecných obchodných podmienok, takéto uvedenie nemožno hodnotiť inak ako

neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V
tejto súvislosti rovnako aj odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na rozsudok Okresného súdu Prešov
sp.zn. XC/XXX/XXXX zo dňa 15.10.2015 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. XXCo/XX/XXXX
zo dňa 24.11.2016, ktorými bola zmluvná podmienka v totožnom znení určená za neprijateľnú.

30. Správne súd prvej inštancie aplikoval v prejednávanej veci aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Z
vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie napokon je zrejmé, že žalovaný výbermi vyčerpal sumu
1.425,04 Eur a tak mu vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi uvedenú sumu.

31. Napokon, k odvolacej námietke žalobcu, týkajúcej sa nesplnenia si procesnej povinnosti súdom prvej
inštancie v prípade neúplného žalobného návrhu, odvolací súd poukazuje na výzvy prvoinštančného
súdu adresované žalobcovi zo dňa 13.7.2016 (č.l. 18 spisu), zo dňa 22.2.2018 (č.l.83) a najmä na
výzvu zo dňa 6.4.2018 (č.l.232), ktorými prvoinštančný súd opätovne vyzýval žalobcu v predmetnom
spore na preukázanie svojich tvrdení, resp. predloženie úplnej zmluvnej dokumentácie na preukázanie

uplatneného nároku v časti príslušenstva. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie
aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi
závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces,

nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť,
naopak súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Vo všeobecnosti
pre úplnosť, v sporovom občianskom súdnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, v zmysle ktorej
strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením
v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila.

Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná
väzba. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v
zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa
dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho
následkomjerozhodnutiesúduvovecisamejvjehoneprospech.Okruhrozhodujúcichskutočností,ktoré

sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou
právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu.

32. Vychádzajúc z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho odvolaním
napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o trovách

prvoinštančného konania.

33. V odvolacom konaní žalobca úspešným nebol a plne úspešnému žalovanému tým vznikol nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP v celom rozsahu.

34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).