Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, April 11, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/6/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716206992
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8716206992.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň

JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION,
a. s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zastúpený Advokátskou kanceláriou
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti
žalovaným v 1/ rade W. U., Q.. XX.X.XXXX, U. R., W. XXXX/XX a v 2/ rade S. E., Q.. XX.XX.XXXX, U. X.,
W. XXXX/XX, o zaplatenie 6.212,56 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č.k. 20Csp/23/2016-136 zo dňa 20.04.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku.

Mení prvoinštančný rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalobcovi priznáva náhradu trov
prvoinštančného konania voči žalovaným povinným spoločne a nerozdielne v rozsahu 26,17 % s tým,
že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:
„Súd v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
Žalobca má voči žalovaným právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne
samostatným uznesením.“

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 52a ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 až 6, § 54 ods. 1
a 2, § 488 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b), § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľskom úvere.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozsudkom zo dňa 23.1.2017 súd žalovaných zaviazal
povinnosťou úhrady sumy 6.670,67 eur spolu s úrokom z omeškania zo výške 5,15% ročne od 1.5.2016
do zaplatenia formou pravidelných mesačných splátok po 60,- eur mesačne. V prevyšujúcej časti súd
žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie a následne návrh pripustenie zmeny

žalobcu. Po pripustení zmeny žalobcu Krajský súd Prešov ako súd druhej inštancie rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. V zmysle pokynu bolo úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť dôvodnosť žaloby,
v časti pôvodne zamietnutej a opätovne vo veci rozhodnúť.
Z úverovej zmluvy zo dňa 3.7.2013 č. 1378702625 (č.l. 11), súd zistil, že touto právny predchodca
žalobcu žalovaným poskytol peňažné prostriedky vo výške 7.000,-eur a poskytnutý úver s úrokom sa
žalovaní zaviazali splácať pravidelnými mesačnými splátkami po 178,50 eur, pričom mali splatiť celkovo

72 mesačných splátok. RPMN záväzku nebola v zmluve uvedená, je uvedená RPMN banky a priemerná
RPMN na trhu.
Z výzvy zo dňa 30.10.2014 (č.l. 50) súd zistil, že touto boli žalovaní pre neplanenie podmienok zmluvy
vyzvaní na predčasné splatenie poskytnutého úveru do dátumu uvedeného na výzve. Pohľadávka vočižalovaným ku dňu predčasného zosplatnenia predstavovala sumu 6.670,67 eur a pozostávala z istiny
vo výške 6.212,56 eur, úrokov vo výške 428,79 eur, poplatkov za upomienky vo výške 29,32 eur.
Z prehľadu splátok (č.l. 25) súd zistil, že po zosplatnení úveru žalovaní uhradili splátky v celkovej výške

1.329,05 eur, z ktorých žalobca na istinu nezapočítal žiadnu časť, sumu 29,32 eur započítal ako ostatné
poplatky a zvyšok si započítal na úroky.
Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný
stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj
spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je

zrejmé,žedošlokzmenezáväzku,ktorábolaprivodenáomeškanímspotrebiteľaasúčasnepredčasným
zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a
aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku
spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku
určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.

Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom
legeartis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej
zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné
nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne
odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa §

53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou (pozri rozsudok Krajského súdu Prešov
sp. zn. 20Co/74/2016). Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na
tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a §
3a nar. vl. 87/1995 Z.z.
Žalobca v konaní nepreukázal, či poplatky a úroky, ktoré účtoval žalovaným boli individuálne dohodnuté

a ani to, aké plnenie zo strany žalobcu bolo žalovaným ako spotrebiteľom za toto poskytnuté. Žalobcu
zaťažuje dôkazné bremeno ohľadne preukázania nárokov, ktoré si v konaní uplatňuje.
Sohľadomnauvedenésúdnepriznalžalobcovipožadovanézmluvnéúrokyavtejtočastinávrhzamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal nepreskúmateľnosť
rozsudku. Uviedol, že ozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení
úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu. V prípade zmluvného úroku ide o
dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy. Uvedené znamená, že takéto plnenie je nevyhnutne
spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa

(Žalobcu) za poskytnutie predmetného úveru. S poskytnutím úveru bol teda spätý aj nárok Žalobcu na
zmluvné úroky, pričom Žalovaný si bol tohto nároku vedomý a svojím podpisom Zmluvy sa tieto zmluvné
úroky zaviazal uhrádzať. Veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Úroky z úveru sú odplatou
za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru. Dlžník
je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a

to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie
úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. Vzhľadom na fakt,
že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku
Žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Žalobca taktiež
nesúhlasí s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza

k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú
iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného. Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za
požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie
dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo
záväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako

dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu. Zosplatnenie úveru vo svojej podstate znamená zmenu
termínu splatnosti všetkých nesplatených splátok, na ktoré má veriteľ nárok. V uvedenom prípade teda
nejde o odstúpenie od zmluvy, nakoľko zmluva ostáva i naďalej v platnosti. Poplatky boli účtované
v súlade so Sadzobníkom poplatkov Úvery pre obyvateľstvo: Dostupná pôžička. Uvedené poplatky
boli žalovanému účtované za upomienky pri omeškaní splátky, pričom účelnosť týchto poplatkov je

daná najmä predchádzaním vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Obchodné podmienky, Všeobecné
obchodné podmienky ako aj Sadzobník poplatkov upravujú vo svojich ustanoveniach spôsob aj výšku
sankcií za omeškanie so splnením zmluvnej povinnosti. Na ustanovenie § 52 odsek 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovaťna vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015, v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov
nášho právneho poriadku. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alternatívne, aby odvolací súd

žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho
zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že s rozsudkom súhlasia.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia
pojednávania.
Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zmluvný úrok z úveru po zosplatnení úveru (po
30.10.2014) do zaplatenia odvolací súd uvádza, že predmetná úverová zmluva uzatvorená medzi

žalobcom a žalovanými dňa 11.11.2013 je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej
žalobca vystupuje v postavení dodávateľa v rámci predmetu svojej obchodnej podnikateľskej činnosti
a žalovaní sú spotrebiteľmi, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na
predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec sa však
týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou
právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom
a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu
nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo.

Odvolací súd vo vzťahu k otázke platenia zmluvných úrokov po zosplatnení úveru poukazuje na závery
vyslovené Krajským súdom v Prešove v rozhodnutí č.k. 6Co/87/2017 zo dňa 26.04.2018, s ktorými sa v
plnom rozsahu stotožňuje a v predmetnej veci nevidí dôvod na odklon od týchto záverov. Krajský súd v
Prešove vo vyššie uvedenom rozhodnutí konštatoval: „Otázka platenia úrokov dojednaných ako cena a
odplata za úverovú službu v spotrebiteľskom vzťahu v období po splatnosti úverovej istiny, je zásadnou

právnou otázkou. Treba tiež skonštatovať, že aplikačná prax sa v tejto otázke rozchádza. Zástancovia
názorovej línie podporujúci platenie zmluvných úrokov popri úrokoch z omeškania prevažne vychádzajú
z dispozitívnej normy, ktorá neobmedzuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z
omeškania sú sankciou tak úroky sú odmenou za užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich
vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 sp. zn. 33Odo 657/2005).

Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a
že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).
Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a
vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej
koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť
posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo
zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je
ani ustanovenie §506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o
pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§§657,658).

Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie
či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná
pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhrada
škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace
cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva.

Kým kogentného pravidla o platení úrokov aj po skončení úverového obdobia v normatívnej podobe niet,
dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách sa dotýka
ponukyzákona(dispozície).Akopritomvspotrebiteľskýchveciachevidentnetátodohodnutákonštrukcia
indikuje nárastdlhu,zákonitesanatískaotázkapovinnostivykonaniasúdnejkontrolyprijateľnostitakejto
dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

Nikto asi nepochybuje o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky
popri úrokoch z omeškania či iných sankciách je v neprospech žalovaného Ak by takejto dohody
nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti úroky z omeškania pri pomerne novom
pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvené v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. „Akje predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za
omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom

omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov
z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera
nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania,zmluvnépokutyaakékoľvekinéplneniazaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažných
prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,

následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť
úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“
Sotva by sa dalo veriť, že by nielen žalobca, ale akákoľvek banka v čase kontraktácie zakladala odplatu
za poskytnutie úveru za iné obdobie ako dohodnuté úverové obdobie alebo že by s úverom spájala
výhodu pre prípad omeškania. Naopak, od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa
očakáva, že cenu za úverovú službu zjednáva na úverové obdobie na dobu trvania úverovej služby

do splatnosti pohľadávky. Preto práve úroky za úver do splatnosti úveru vyjadrujú cenu úveru a sú
teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľné od sankcii za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa. Pre prípad
omeškania nie inštitút ceny úveru, ale rôzne sankčné mechanizmy za neplnenie povinnosti riešia krízu
spojenú s omeškaním.
V danom kontexte považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s tou časťou odôvodnenia

NS ČR vo veci 33 Odo 657/2005, v ktorej sa argumentuje, že úroky predstavujú odmenu (cenu)
za ,,užívaní istiny“ a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je neuzavretá kým sa úver
celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Cena musí byť jasne stanovená,
uzavretá a ustálená výhradne v spojení s ukončením úverovej služby, a teda uplynutím úverového
obdobiačiužpôvodnedohodnutéhoalebopredčasneskončeného.Neuzavretáaotvorená môžebyťlen

sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla neprimerané rozmery.
Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od subjektívneho faktora správania
spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie podstatných náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ kontrahovať.
Pre porovnanie zákon č. 129/2010 Z. z. požaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť výšku

ročnej percentuálnej miery nákladov, a to pri zákonnej domnienke uvedenej v § 19 ods. 3 cit. zákona,
podľa ktorého: „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje
povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere“.
Uvedená zákonná domnienka pri súčasnom ustálení ďalších podstatných náležitostí zmluvy, akou je

napríklad výška a počet splátok istiny, tvorí ucelený komplex informácii, za ktorých spotrebiteľ prijíma
úverové rozhodnutie a vstupuje do kontraktačného procesu a ktoré by sa pri trvaní zákonnej domnienky
nemali meniť.
Citovaná zákonná domnienka v plnej miere dopadá aj na prejednávanú vec, keďže práve interpretáciou
uvedeného pravidla je potrebné ustáliť rámec uplatňovaných nárokov žalobcu.

Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný
stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj
spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je
zrejmé,žedošlokzmenezáväzku,ktorábolaprivodenáomeškanímspotrebiteľaasúčasnepredčasným
zosplatnením úveru zo strany veriteľa.

Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s
využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však
potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa,
a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia
záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.

Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných
podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to až do času
zmeny (obsahu) záväzku, ktorá predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania
záväzku, považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia súdu prvej inštancie viac
objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.

Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý
umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej istiny.
Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom,
že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá
sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi
úrok.

Úrokpretopredstavujejednoduchopovedanécenupeňazívzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,
ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci
zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.
Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu
dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov

v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody
splátok.
Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok
na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia
úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať
okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá

obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi,
ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele
spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od
spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení.
Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému

vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru).
Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať,
niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby
prostriedkov spotrebiteľom.

V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ
by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej
pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.
De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by

neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.
Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády
dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa
domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké
obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale
zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné
úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť
požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku
nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov po zosplatnení.

Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru,
spočívajúcemu v skutočnosti, že jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasným zosplatnením úveru.

S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s
vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré
sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa
podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky

patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná
od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1
a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.
Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám nároky z porušenia práva, napr. sankcie
a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3

a § 3a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. . Uvedené pravidlo predpokladá len to, aby sa omeškanie
týkalo plnenia peňažnej povahy.Podľa § 517 ods.2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával
aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných
ustanovení Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády, alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy)
subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.
Pomerne často sa v sporoch z úverových vzťahov vyskytuje argumentácia o nezodpovednosti dlžníka,

ktorý nesplatil včas svoj dlh. Až nebezpečne sofistikovane sa touto argumentáciou potom presadzujú
rôzne neopodstatnené nároky veriteľov.
Na rozdiel od neodložených platieb za produkty (napr. kúpa tovaru tzv. za hotové) sú odložené platby
(napr. úvery, pôžičky) vždy neisté a závisia od okolností, ktoré nastanú v budúcnosti (nesolventnosť,
strata práce, uprednostnenie životne dôležitých potrieb, náhodilé výdavky narodenie, smrť, inkasné
nedoplatky). Z uvedených dôvodov je nevyhnutné, aby úverové vzťahy boli osobitne chránené a

potvrdzuje to vlastne aj osobitná smernica o spotrebiteľských úveroch a na vnútroštátnej úrovni celý rad
osobitných noriem.
Zdá sa tiež, že používaním pojmu „neplatič“ sa zvádza k pomerne jednoduchej a lacnej argumentácií
o ,,užívaní peňazí neplatičom, a preto nech platí“ a obchádzajú sa ekonomicko-právne súvislosti spojené
s jednostranným zásahom veriteľa do pôvodných zmluvných podmienok. Niet pritom pochybnosti

o tom, že za omeškanie prichádzajú do úvahy rôzne mechanizmy (náhrada ušlého zisku, vydanie
bezdôvodného obohatenia, zmluvná pokuta, vady z omeškania a iné; stačí ich preukázať).
Dodávateľ úveru je ten, kto peniaze má a chce ich zhodnotiť. Na druhej strane vystupuje spravidla
osoba, ktorá prostriedky nemá a vôbec nie je ojedinelý prípad neľahkého sociálneho postavenia. Je
preto mimoriadne dôležité akékoľvek krízové stavy vyrovnať maximálne koľko sa len dá v súlade s

imperatívom ekvity. To však nejde, ak sa priznajú úroky popri úrokoch z omeškania, pretože sa nabúrava
celý zmysel ochrany pred drastickým a nekonečným nabaľovaním istiny v rozpore s ratio legis zákonom
upraveného sankčného mechanizmu (§ 517 ods. 2 v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.).
Argumentácia o vhodnosti tlaku na dlžníka nadmerným úročením je až nezodpovedná najmä v
prípadoch, ak objektívne nastali v živote dlžníka ťaživé situácie alebo veriteľ podcenil bonitu spotrebiteľa

a následne prikročil k zmene záväzku formou jednorazového, mimoriadneho zosplatnenia.
Je nesystémové, ak sa obyvateľstvo nadmerne úverovo zaťaží a následný stav (inter alia 3.700.000
exekúcií, spotrebitelia v čiernej ekonomike, a i.) sa rieši oddlžovaním obyvateľstva, či amnestiami.
Správna cesta je úverové podnikanie s odbornou starostlivosťou so zohľadňovaním bonity a pri čistote
záväzkového práva dať každému čo mu patrí z adekvátneho právneho dôvodu a nedať to, čo mu nepatrí.

Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru
odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov
za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných
prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný
mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely

aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.
Dohodnuté úroky predstavujú cenu služby. Ak by zákonodarca mal úmysel uregulovať cenu služby aj za
obdobie po skončení služby, mohol to explicitne upraviť tak, ako to napr. zakotvil pri iných spoločenských
vzťahoch v § 723 ods. 1 OZ - „je nájomca povinný platiť nájomné až do vrátenia veci“. Ustanovenie §

506 Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy pre nesplácanie úveru a o vrátení dlžnej sumy s
úrokmi nestanovuje presne, či sa majú platiť úroky do odstúpenia alebo úroky aj po odstúpení. Zostala
teda len rovina zmluvnej úpravy, a tá je z uvedených dôvodov vystavená súdnej kontrole neprijateľnosti
(§ 53 ods. 1 OZ).
Ako už odvolací súd vyššie uvádza, niet kogentnej úpravy o úrokoch na bližšie neurčenú dobu popri

úrokoch z omeškania. Zákon vo svojich dispozitívnych normách nereguluje úroky za úver po splatnosti,
a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech
spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Navyše sa takáto
dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením § 3a vl. n. 87/1995 Z z.
Žalobca poukazoval na to, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov a že ich nemožno

zamieňať s úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného
záväzku. S týmto sa odvolací súd stotožňuje, a práve preto im priznal ich skutočný význam. Cenu
(odplatu) za úver má žalobca právoplatne priznanú a mohol si ju už začať vymáhať. Argumentácia o
užívaní peňažných prostriedkov zo strany „delikventných klientov“, znevýhodňujúcich riadne platiacichklientov/dlžníkov, patrí medzi časté argumenty zástancov úrokov popri úrokoch z omeškania a
opomína sa nelichotivý stav spôsobený úverovaním bez odbornej starostlivosti s podceňovaním bonity
spotrebiteľa.

Odvolací súd poznamenáva, že dominus nad predčasným zosplatnením úveru je dodávateľ a povaha
formulárových zmlúv je aj o panstve dodávateľa nad zmluvnými podmienkami, ktoré pre kontrakt sám
pripravil vrátane primeraného sankčného mechanizmu za neplnenie povinnosti vrátiť úver.
Úroky ako cena úverovej služby a ich platenie aj napriek tomu, že služba bola jednostranne predčasne
ukončená vyvoláva tiež spoločensky nežiadúci stav. Nemali by byť pochybnosti o tom, že úroky

predstavujú dôležitý prvok pri podnikaní s úvermi. Žalobca by mal o klientov súťažiť s inými obchodníkmi
práve s akcentom na úroky a tak prispieť k skvalitneniu verejného života a nižším cenám úverov. Ak
sa však prijme názor, že sa úroky máju platiť aj po splatnosti, potom banka ani nemusí súťažiť o
nových klientov, pretože to kruciálne, o čo ide pri tomto podnikaní z pohľadu veriteľa (úroky) má banka
zabezpečené od svojich dlžníkov; postačí, že sú v omeškaní. Tak sa vynára inter alia aj otázka stavu
obdobného stavu nútenej služby vo vzťahu k dlžníkom po predčasnom ukončení služby (po splatnosti

pohľadávky). Z materiálneho hľadiska má default všetky účinky rovnajúce sa skončeniu služby, ktorej
cieľom bolo na určitú dobu a na splátky prenechať spotrebiteľovi úverové prostriedky.
Pre úplnosť odvolací súd konštatuje nasledovné:
a. úroky z úrokov (anatocizmus) sú pre odvolací súd neprijateľné,
b. úroky popri úrokoch z omeškania porušujú zákonný limit, a preto sú v rozpore s § 517 ods. 2 OZ.

Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98 vyplýva, že dohodnuté úroky
(zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti
je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.
V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.
ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil

existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z
dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne

od 26. 8. 2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru
žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu
správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú
obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré
sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd

za ústavne akceptovateľný.“
Východiskomspotrebiteľskejochranyjepostulát,podľaktoréhosaspotrebiteľocitávofaktickynerovnom
postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku
kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva
a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné

podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné
dojednania pripravený a skúsený.
Spoločnýmznakomtejtoúpravyjetedasnahacestouprávavyrovnaťtútofaktickúnerovnosť,atoformou
aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je zásada,

podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod
sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§53 ods.5 OZ).
Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú

nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.
Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie.
Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa

od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere jeprávne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke
dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza

so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.
Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný nárast
zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov. Cit napr. z dôvodovej správy k novele nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z. z. vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. ,,Cieľom predkladaného návrhu je docieliť vyváženú

právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v spotrebiteľských
veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri ktorých sa síce
nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo zmluvných pokút a
iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8 Smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách môžu štáty prijať
prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná

právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie
pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa....Spotrebiteľské vzťahy nesmú byť
zdrojom neprimeraných ziskov...“.“
V danej právnej veci právny žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 30.10.2014 (č.l. 50),
teda týmto dňom sa stal splatný celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej

splatnosti úveru a odvolací súd preto dospel k záveru, že pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na zmluvné
úroky po tomto dátume, jeho nárok nie je vzhľadom na vyššie uvedené dôvody opodstatnený. Po
zosplatnení už nastupuje len režim platenia úrokov z omeškania a iných nárokov z porušenia práva.
Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp. zn.
5Co/223/2014, , Krajského súd v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského súdu v

Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. 02. 2017 sp.
zn. 5Co/407/2016.
V tomto smere odvolací súd poukazuje tiež na stanovisko č. 1/2019 občianskoprávneho kolégia
KrajskéhosúduvBratislavezodňa01.03.2017,vzmyslektorého:„Vprípadeplneniazospotrebiteľského
úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na

zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na
dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by
na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i
úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.“
Zo žiadneho ustanovenia všeobecne záväzných predpisov nevyplýva pravidlo, podľa ktorého má dlžník

v spotrebiteľskom vzťahu povinnosť platiť cenu služby v podobe úrokov aj za obdobie po splatnosti
pohľadávky.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu poplatkov, k tomuto odvolací súd uvádza, že žalobca
si v konaní nárok na poplatky neuplatnil, čo je zrejmé zo znenia žalobného petitu (č.l. 2), kde žalobca
uviedol dlžnú sumu poplatkov vo výške 0 Eur.

Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

5. Vo vzťahu k výroku o trovách prvoinštančného konania odvolací súd uvádza, že žalobca si v konaní
uplatnil nárok na zaplatenie istiny vo výške 6212,56 Eur, úrokov vo výške 1348,68 Eur, úrokov z

omeškania vo výške 32,88 Eur, úrokov vo výške 19 % ročne zo sumy 6212,56 Eur od 01.05.2016
do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 6212,56 Eur od 01.05.2016 do
zaplatenia. Žalobca si tak uplatnil nárok v celkovej výške 12095,12 Eur (6212,56 + 1348,68 + 32,88 +
3541,15 + 959,84). Žalobe bolo vyhovené v časti o zaplatenie sumy 6670,67 Eur a úrokov z omeškania
vo výške 959,84 Eur, teda spolu 7630,51 Eur, čo činí úspech žalobcu v rozsahu 63,087 % (rozsudok

súdu prvej inštancie č.k. 20Csp/23/2016-60 zo dňa 23.01.2017). Úspech žalovaných predstavuje 36,913
%, v ktorom bola žaloba zamietnutá (rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 20Csp/23/2016-136 zo dňa
20.04.2018 v spojení s predmetným rozsudkom odvolacieho súdu). Žalobcovi preto vznikol nárok na
náhradu trov prvoinštančého konania v rozsahu 26,17 % (63,087 % - 36,913 %) s poukazom na ust. §
255 ods. 2 CSP. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o nároku

na náhradu trov prvoinštančného konania postupom podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobcovi priznal
náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovaným povinným spoločne a nerozdielne v rozsahu
26,17 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).6. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní,

no v priebehu odvolacieho konania im žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne
neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z
čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr
podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a
následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne

trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti
civilného súdneho konania.

7. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.