Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, November 22, 2018

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 18Cb/120/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5710200802
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Menichová

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2018:5710200802.23

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Helenou Menichovou v spore žalobkyne: F. I., nar. XX.X.XXXX,

trvale bytom N. I. G. Č.. XXX, PSČ: XXX XX, právne zastúpená: JUDr. Mario Buksa, právne služby,
s.r.o., so sídlom Červenej armády 1, 036 01 Martin, IČO: 36 862 819, proti žalovanému: Obec Košťany
nad Turcom, so sídlom Košťany nad Turcom č. 64, PSČ: 038 41 Košťany nad Turcom, IČO: 316 741,
právne zastúpený: AK JUDr. Marek Hic, s.r.o., so sídlom P.O. Hviezdoslava 10625/23B, Martin 036 01,
IČO: 36 865 036, o zaplatenie úroku z omeškania, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o zaplatenie úroku z omeškania v sadzbe 9 % ročne zo sumy 28.537,84 Eur za obdobie od
15.2.2009 do 1.6.2009 sa zastavuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania v sadzbe 9 % ročne zo sumy 28.537,84 Eur
za obdobie od 2.6.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobkyňa má právo na náhradu trov konania v rozsahu 2,46 %, o výške náhrady trov konania
rozhodne Okresný súd Martin samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žiadala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej sumu 54.547,12 Eur s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 54.547,12 Eur od 15.2.2009 do zaplatenia a náhradu trov

konania.

2. V žalobe uviedla, že na základe Nájomnej zmluvy č. 2/2005 (ďalej len „nájomnej zmluvy“),
uzatvorenej so žalovaným 27.9.2005, bola nájomkyňou budovy súp. č. XX (bývalý B. X.), postavenej
na parc. č. XX/X, k.ú. N.F. I. G., o výmere 284,6 m2 a priľahlého nádvoria parc. č. XX/X, XX/
X F. XX/X o výmere 451 m2, k.ú. N. I. G.. Nehnuteľnosti užívala za účelom poskytovania služieb
občanom, prevádzkovania cukrárne, zariadenia na podávanie stravy a na poskytovanie iných služieb

obyvateľom. Za užívanie nehnuteľnosti mala platiť nájomné vo výške a spôsobom dohodnutým v čl.
III. nájomnej zmluvy - odpočtom (vzájomným zápočtom žalovaným odsúhlasených investícii žalobkyne
na zhodnotenie predmetu nájmu). Dohodnutým spôsobom, t.j. po súhlase žalovaného, realizovala
zhodnotenie predmetu nájmu. Na žiadosť žalobkyne z 1.12.2008 Obecné zastupiteľstvo (ďalej len „OZ“)
žalovaného na zasadnutí 19.1.2009 prijalo Uznesenie č. 11/2009, ktorým súhlasilo s ukončením
nájomnej zmluvy dohodou k 31.5.2009. Dňa 29.5.2009 uzavreli strany dohodu o skončení nájmu podľa
čl. VI. ods. 2 Nájomnej zmluvy k 31.5.2009 a 3.6.2009 Dodatok č. 1 k Dohode o skončení nájmu, v

ktorom určili dátum protokolárneho odovzdania objektu, kľúčov, dokumentácie na 3.6.2009. Žalobkyňa
na základe zmluvy realizovala rekonštrukciu prenajatého objektu a jeho príslušenstva. V súlade s
Uznesením OZ žalovaného č. 11/2009 zo 4.2.2009 vyúčtovala žalovanému sumu 54.547,12 Eur, ktorá
predstavuje súčet výdavkov na zhodnotenie predmetu nájmu. Nedošlo ku kompenzovaniu výdavkov anákladov, ktoré žalobkyňa vyúčtovala žalovanému za plnenia, ktorými zhodnotila jeho majetok, preto
sa tento bezdôvodne obohatil podľa § 451 a nasl. OZ a podľa § 458 ods. 1 OZ musí vydať všetko, čo
nadobudol bezdôvodným obohatením. Úrok z omeškania uplatnila podľa § 517 ods. 2 OZ, § 3 ods. 1

Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. odo dňa nasledujúceho po lehote splatnosti fa č. 090001 tj. od
15.2.2009 do zaplatenia.

3. Súd rozhodol o nároku žalobkyne rozsudkom č.k. 18Cb 120/2010-280 zo dňa 23.2.2012 tak, že
žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 28.537,84 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo

sumy 28.537,84 Eur odo dňa 23. 6. 2010 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol, žiadnemu zo strán
sporu nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalovaného zaviazal zaplatiť súdny poplatok za návrh
podľa výsledku sporu, nakoľko žalobkyňa bola oslobodená od platenia súdneho poplatku za návrh.
Rozsudok OS Martin č.k. 18Cb/120/2010-280 zo dňa 23.2.2012 v spojení s rozsudkom KS v Žiline
sp.zn. 14Cob/253/2012 zo dňa 28.11.2013 nadobudol právoplatnosť vo výroku, ktorým bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 28.537,84 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku

a vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh, do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. V napadnutej časti výroku, ktorým bolo rozhodnuté o úroku z omeškania,
rozsudok OS Martin, č.k. 120Cb/120/2010-280, zo dňa 23.2.2012, odvolací súd zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Právoplatným rozsudkom OS Martin č.k. 18Cb 120/2010-280 zo dňa 23.2.2012 v spojení s rozsudkom
KS v Žiline, č.k. 14Cob/253/2012, zo dňa 28.11.2013, bola s právoplatnosťou priznaná žalobkyni
suma 28.537,84 Eur ako bezdôvodné obohatenie, v zmysle čl. III./ 1, 2 nájomnej zmluvy a § 451 OZ.
Bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne bolo v rozsahu, v ktorom výška žalobkyňou
vložených a žalovaným odsúhlasených investícií nebola spotrebovaná na dlžné nájomné za obdobie

trvania nájmu. Súd mal preukázané, že žalobkyňa bola oprávnená vložiť do rekonštrukcie predmetu
nájmu investície vo výške 54.547,12 Eur. Táto suma podľa čl. III./ 1 mala ovplyvňovať aj dĺžku nájmu.
„Nájom je dohodnutý na dobu určitú, pričom doba nájmu bude závislá od výšky investícií vložených do
rekonštrukcieprenajatéhoobjektu... Pouplynutídobynájmu,vyplývajúcejzvloženýchaprenajímateľom
odsúhlasených investícií...“ Cena nájmu v zmysle čl. III./1 bola dohodnutá najmenej do 5.8.2015 s

úpravou pri prepočítaní podľa čl. III./1 a 2 nájomnej zmluvy. Došlo k predčasnému ukončeniu nájmu
dohodou k 31.5.2009 - Dohoda o skončení nájmu (č.l. 12). Nedošlo k spotrebovaniu žalobkyňou
vložených a žalovaným odsúhlasených investícií do rekonštrukcie predmetu nájmu v celom rozsahu.

5. Krajský súd v Žiline v Rozsudku 14Cob/253/2012 zo dňa 28.11.2013 uviedol, že nosným dôvodom pre

zrušenie v uvedenej časti (ods. 3) bola skutočnosť, že krajským súdom bol vyhodnotený základný vzťah
strán sporu ako občiansko-právny vzťah, na rozdiel od právneho vyhodnotenia okresného súdu, keď
okresný súd príslušenstvo prináležiace k uplatnenému nároku žalobkyne vyhodnotil cez ustanovenia
OBZ, čo odvolací súd vyhodnotil ako nesprávne právne posúdenie, z ktorého dôvodu v predmetnej
časti, zodpovedajúcej rozsahu uplatneného príslušenstva, vec zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie. Východiskom pri ďalšom rozhodovaní okresného súdu bude konštatovaná skutočnosť,
že vzťah, ktorý vznikol medzi stranami, je občiansko-právny. Krajský súd zrušil tiež rozsudok okresného
súdu v napadnutom výroku o trovách prvostupňového konania vzhľadom na závislosť uvedeného výroku
v zmysle, v tom čase účinného ustanovenia § 212 ods. 2 písm. b) OSP (do 30.3.2016) a vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie.

6. Súd vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 CSP, na uplatnené
príslušenstvo aplikoval ustanovenia § 517 ods. 2 OZ, § 3 ods. 1 NV SR č. 80/95 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia OZ.

7. OS Martin rozhodol rozsudkom č.k. 18Cb 120/2010-542 zo dňa 12.1.2017 tak, že zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania v sadzbe 9 % ročne zo sumy 28.537,84 Eur za obdobie od 2.6.2009
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku nárok na úrok z omeškania zamietol,
žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 2,46 %.

8. Súd vychádzal z preukázanej skutočnosti právoplatným rozsudkom OS Martin č.k. 18Cb
120/2010-280 zo dňa 23.2.2012 v spojení s rozsudkom KS v Žiline č.k. 14Cob/253/2012-375 zo dňa
28.11.2013, právoplatnosť dňa 11.4.2012, že žalobkyni vznikol proti žalovanému nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 28.537,84 Eur, a to k dátumu 31.5.2009, pri aplikácii ustanovenia§ 451 a nasl. OZ. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa odôvodnenia oboch rozsudkov
vznikol z dôvodu ukončenia zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami k 31.5.2009, po tomto dátume
vznikol žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu 28.537,84 Eur.

9. Súd vychádzal z ust. § 451 ods. 1 OZ, podľa ktorého, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenievydať,tj.,malzato,žečasplneniaustanovenýtýmtoprávnympredpisom(§563OZ)vylučuje
použitie všeobecných ustanovení zákona. Povinnosť na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniká na
základe zákona a nie je viazaná na splnenie ďalších úkonov strán sporu, ani výzvy v zmysle § 563 OZ,

lebo čas plnenia je ustanovený právnym predpisom. Pri preukázaní, že bezdôvodné obohatenie vzniklo
k dátumu 31.5.2009, bolo dôvodné, aby žalovaný vydal bezdôvodné obohatenie 1.6.2009. Súd mal
preukázané, že k tomuto dátumu žalovaný bezdôvodné obohatenie v priznanom rozsahu právoplatným
rozsudkom Okresného súdu Martin, žalobcovi nevydal a preto sa dňom 2.6.2009 dostal do omeškania.
Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania od dátumu 2.6.2009 do zaplatenia, vo zvyšku
uplatneného nároku na úrok z omeškania za dobu od 15.2.2009 do 2.6.2009 zamietol, nakoľko za toto

obdobie nemal preukázané omeškanie žalovaného.

10. Súd priznal úrok z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s s § 3 ods. 1 OZ účinného v čase
vznikuomeškania,§10cNariadeniavládySRč.87/1995Z.z..Akzáväzkovývzťahvznikolpred1.2.2013,
výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.1.2013 aj za dobu omeškania po

31.1.2013. Od 15.1.2009 do 31.3.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 % vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky. Podľa právnej úpravy, účinnej v čase vzniku omeškania, výška
úrokov z omeškania sa posudzuje podľa času vzniku omeškania. Základná sadzba Európskej centrálnej
banky bola v rozhodnom období 1 % a preto súd priznal úrok z omeškania 9 % k prvému dňu omeškania.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP.

11. Okresný súd Martin dňa 12.1.2017 pojednával v neprítomnosti žalovaného a jeho PZ. Vychádzal
zo stavu v čase pojednávania, keď žiadosť o odročenie pojednávania od PZ žalovaného nebola
doložená do spisu, až po pojednávaní - viď úradné záznamy na č. l. 528/rub, 529, 530, 531 a 532. Súd
postupoval v zmysle 180 CSP. Súd zistil neprítomnosť žalovaného a jeho PZ, pri doručení predvolania

na pojednávanie PZ žalovanej dňa 6.12.2016 (doručenka č. l. 521/rub) a vyššie uvedenej skutočnosti
rozhodol o tom, že pojednávať bude v ich neprítomnosti, nakoľko bol toho názoru, že ich účasť nie je
nevyhnutná. Tento záver súd prijal s ohľadom na právoplatné rozhodnutie OS Martin a záväzný právny
názor odvolacieho súdu vo vyššie označených rozhodnutiach a otvoril pojednávanie.

12. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. V odvolaní uviedol, že OS o.i. porušil právo
na spravodlivý proces a odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. Rozhodoval, aj keď na to
neboli splnené procesné podmienky; konanie zaťažil inými vadami, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci; na základe (ne)vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam; vec nesprávne právne posúdil a postupom (i výsledkom - napádaným rozhodnutím) súdu

prvej inštancie došlo k zásahu do základných práv garantovaných Ústavou SR a medzinárodnými
zmluvami, predovšetkým došlo k zásahu do základného práva v zmysle čl. 46 ods.1 Ústavy, čl. 6 ods.
1 Dohovoru, čl. 20 Ústavy, namietal rozpor napadnutého rozhodnutia s čl. 1 ods.1 a 2 Ústavy, čl. 2
ods. 1 a 2 Ústavy a čl. 152 ods. 4 Ústavy. Uviedol, že PZ žalovaného podaním zo dňa 10.1.2017,
doručeným OS prostredníctvom portálu e-žaloby 10.1.2017 (a následne i v listinnej forme do podateľne

OS Martin v čase pred vytýčeným termínom pojednávania) požiadal o ospravedlnenie neúčasti a o
odročenie pojednávania s potvrdením ošetrujúceho lekára o tom, že mu zdravotný stav neumožňuje
účasť na pojednávaní. Skutočnosť, že uvedené ospravedlnenie bolo založené do spisu až po vykonaní
pojednávania, žalovaný na túto okolnosť nemal žiaden vplyv. Žiadosť bola OS doručená pred samotným
pojednávaním. Poukázal na ust. § 183 CSP, že všetky uvedené podmienky boli splnené, na odôvodnenie

zrušujúceho rozhodnutia KS v Žiline, že KS v zrušujúcej časti rozsudok OS Martin zrušil podľa §
221 ods. 1 písm. h) OSP a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 OSP.
Nosným dôvodom pre zrušenie bola skutočnosť, že krajským súdom bol vyhodnotený základný vzťah
účastníkov konania ako občianskoprávny vzťah, na rozdiel od právneho vyhodnotenia okresného súdu.
Okresný súd, pokiaľ išlo o priznaný nárok v časti 28.537,84 Eur, posudzoval podľa úpravy vyplývajúcej z

predpisovobčianskehopráva,napriektomu,žekonštatoval,žeideovzťahobchodnoprávny.Pokiaľvšak
okresný súd vyhodnocoval príslušenstvo prináležiace k uplatnenému nároku žalobkyne, tak uvedené
príslušenstvo bolo primáme vyhodnocované v prvostupňovom konaní cez ustanovenia OBZ. Vzhľadom
na skutočnosť uvedeného právneho posúdenia okresným súdom a aplikácie OBZ, vyhodnotil krajskýsúd predmetné právne posúdenie a aplikáciu OBZ v tejto časti ako nesprávne právne posúdenie, z
ktorého dôvodu v predmetnej časti zodpovedajúcej rozsahu uplatneného príslušenstva, vec zrušil a
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Východiskom pri ďalšom rozhodovaní okresného súdu

bude konštatovaná skutočnosť, že vzťah, ktorý vznikol medzi účastníkmi, je občianskoprávny. Podľa
žalovaného odvolací súd žiadnym spôsobom nenamietal voči skutkovým záverom, skutkovo - právnemu
posúdeniu, uviedol výlučne, že na zistené skutkovo - právne posúdenie sa má vo vzťahu k úroku z
omeškania aplikovať nie norma obchodnoprávna, ale občianskoprávna - jednalo sa len o stanovenie
aplikujúceho právneho predpisu, vzhľadom na zhodnú výšku občianskoprávnych a obchodnoprávnych

úrokov z omeškania nemalo mať uvedené žiaden vplyv na reálnu výšku úroku (o.i. danú stanovením
začiatku omeškania). Uviedol, že uvedené konkrétne stanovenie začiatku omeškania tak, ako bolo
zistené okresným súdom v prvom rozsudku vo veci, nebolo žiadnym spôsobom odvolacím súdom
spochybnené, ten vec vrátil výlučne za účelom aplikácie inej normy stanovujúcej výšku úroku z
omeškania, nie za účelom iného právneho posúdenia iných právnych skutočností, ako je napr. začiatok
omeškania. V „prvom“ rozsudku vo veci, z 23.2.2012, okresný súd uviedol, že preukázateľne prvýkrát

po skončení nájmu bol žalovaný požiadaný o toto plnenie doručením platobného rozkazu, ktorý
žalovaný prevzal 21.6.2010 (doručenka č.l. 41/rub spisu) a podľa § 340 ods. 2 OBZ mal žalovaný
plniť 22.6.2010 a omeškanie nastalo od 23.6.2010. Uvedené - deň začiatku omeškania - tak už bolo
okresným súdom i odvolacím súdom zistené a je rozporné s právom na spravodlivé súdne konanie,
aby bolo v „druhom“ konaní na okresnom súde, kde bola vec vrátená výlučne za iným, v odvolaní

špecifikovaným účelom. Okresný súd nielenže uvedené posudzoval opätovne, ale bez vykonania iného
dokazovania s rozdielnym výsledkom. Ak okresný súd ustálil, že žalovaný je v omeškaní od 23.6.2010,
na uvedenom závere sa nemohlo nič zmeniť a nie je zrejmé, ako dospel okresný súd k záveru,
že žalovaný je v omeškaní od 2.6.2009. Ak okresný súd tvrdil, že nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia podľa odôvodnenia oboch rozsudkov vznikol z dôvodu ukončenia zmluvného vzťahu medzi

sporovými stranami k 31.5.2009, teda po tomto dátume vznikol žalobkyni nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia v rozsahu 28.537,84 Eur, nebolo podľa žalovaného zrejmé, ako uvedené
súvisí so splatnosťou uvedeného súdmi tvrdeného nároku. Žalovaný ďalej poukázal na § 451 ods. 1 OZ
a § 563 OZ, pričom uviedol, že v prípade nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia právny poriadok
neobsahuje žiadnu právnu normu upravujúcu čas plnenia (splatnosť záväzku), preto platí, že časom

splnenia záväzku vydať bezdôvodné obohatenie je prvý deň po tom, kedy ten, na úkor ktorého bolo
získané, požiada toho, kto je povinný bezdôvodné obohatenie vydať, o splnenie záväzku a jeho vydanie.
VtejtosúvislostidaldopozornostiuznesenieNSSRsp.zn.7MCdo5/2014 z30.9.2014,ktoréhovybranú
časť aj následne citoval, ako aj čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP. Podľa žalovaného, tvrdenia
okresného súdu o tom, že v § 451 ods. 1 OZ je stanovený čas plnenia záväzku z titulu bezdôvodného

obohatenia, tak nie je správny, v zákone sa vôbec o čase plnenia nenormuje, uvedené je i v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou NS SR. Uvedený výrok bol tak podľa žalovaného nesprávny; v súlade
so zákonom (i ustáleným skutkovo-právnym stavom) bolo nutné za začiatok omeškania považovať deň
23.6.2010, rovnako ako bolo uvedené ustálené v „prvom“ rozsudku vo veci z 23.2.2012, v ktorom na
str. 10 okresný súd uviedol, že preukázateľne prvýkrát po skončení nájmu bol žalovaný požiadaný o toto

plnenie doručením platobného rozkazu, ktorý žalovaný prevzal 21.6.2010 (doručenka č.l. 41/rub spisu)
a podľa § 340 ods. 2 OBZ mal žalovaný plniť 22.6.2010 a omeškanie nastalo od 23.6.2010 (pričom
výsledkom aplikácie § 563 OZ je úplne zhodný skutkovo-právny záver). Z uvedeného dôvodu žalovaný
navrhol zmenu napádaného rozhodnutia v súlade s uvedeným. Súčasne z uvedeného dôvodu žalovaný
namietal aj rozhodnutie o trovách konania ako závislý výrok, neaplikáciu § 255 ods. 2 CSP, resp. § 257

CSP a navrhol uvedený výrok zmeniť tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
Žalovaný požiadal o priznanie nároku na náhradu trov odvolacieho konania.

13. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobkyňa písomne nevyjadrila.

14. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, odkazom na ust. § 379 CSP v spojení s § 380 ods. 1 CSP, §
385 ods. 1 CSP, § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, § 391 ods. 1 CSP, § 470 ods. 1 a 2 veta prvá CSP, napadnutý
rozsudok OS Martin, č.k. 18Cb/120/2010-542, zo dňa 12.1.2017, v napadnutom výroku I. o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania v sadzbe 9 % ročne zo sumy 28.537,84 Eur za obdobie
od 2.6.2009 do zaplatenia a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania zrušil a vrátil vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Odvolací súd uviedol citáciu ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, § 391 ods. 1 CSP, § 183 ods. 1, 2 a
3 CSP. K námietke žalovaného na procesný postup OS súdu, vykonanie pojednávania dňa 12.1.2017v neprítomnosti žalovaného (jeho PZ), uviedol výklad obsahu práva strany sporu na spravodlivý súdny
proces so záverom, že zo zistení, podľa obsahu predloženého spisového materiálu OS Martin vo veci
18Cb 120/2010 vyplýva, že OS Martin disponoval písomným ospravedlnením PZ žalovaného vo vzťahu

kjehoneúčastinapojednávanídňa12.1.2017užod10.1.2017,avšakvovecikonajúcejsudkynibolototo
ospravedlnenie predložené až po pojednávaní (úradný záznam na č.l. 528/rub spisu, 529-532 spisu).
Odvolací súd uviedol, že uvedený nedostatočný administratívny postup OS nemôže byť vyhodnotený
k tiaži žalovaného (jeho PZ) ako strany konania, ktorý splnil podmienky podľa § 183 CSP, keď v
deň jeho práceneschopnosti, tj. 10.1.2017, bez zbytočného odkladu oznámil OS dôvod na odročenie

pojednávania, nariadeného na 12.1.2017, o odročenie požiadal a z doloženého potvrdenia na č.l. 527
spisu vyplýva i deň, kedy sa o dôvode odročenia dozvedel. Nepochybne, v danom prípade išlo o dôležitý
dôvod na strane žalovaného (jeho PZ) pre odročenie pojednávania, ktorý nemohol žalovaný predvídať,
ktorý záver odvolacieho súdu sa však netýka výlučne tejto konkrétnej prejednávanej veci a nemožno
ho generalizovať. V tomto smere odvolací súd poukázal na rozhodnutia NS SR sp.zn. 5Cdo 168/2010
zo dňa 12.10.2010, 3 Obdo 11/2009 z 20.7.2010, 3Cdo/199/2016 z 12.12.2017, ktorých

citáciu v súvislosti s posudzovanou okolnosťou uviedol. Pre úplnosť uviedol, že zákonná sudkyňa,
ktorá vec prejednala dňa 12.1.2017, nemala, podľa obsahu spisového materiálu, k dispozícii predmetné
ospravedlnenie PZ žalovaného zo dňa 10.1.2017 a ani prílohy tohto ospravedlnenia, takže dôvodnosť
ospravedlnenia nemohla byť v relevantnom čase ňou ani posúdená, preto, ak bola
vec prejednaná a rozhodnutá bez toho, aby bola žiadosť o ospravedlnenie a odročenie pojednávania

okresným súdom posúdená, nemohol odvolací súd prijať iný záver než ten, že postupom okresného
súdu došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom.

16. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd teda dospel k záveru, že postupom okresného súdu,
ktorý za vyššie uvedených okolností vykonal pojednávanie dňa 12.1.2017 v neprítomnosti žalovaného

(jeho PZ), došlo k odňatiu možnosti tejto strany konania konať pred súdom. Preto bolo nevyhnutné
napadnutý rozsudok (tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia) z týchto procesných dôvodov
postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Keďže k zrušeniu napadnutého rozsudku došlo výlučne z procesných dôvodov, nemal odvolací súd
priestorprezaoberaniesavecno-právnymidôvodmiodvolania.Uviedolcitáciu§391ods.2aods.3CSP.
V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne vec prejedná, posúdi a rozhodne, pričom sa dôsledne
vysporiada aj s vecno-právnymi dôvodmi odvolania žalovaného, obsiahnutými v podanom odvolaní v
podaníPZzodňa13.03.2017(č.l.550spisu).Uviedolcitáciu§396ods.3CSP,podľaktoréhoakodvolací

súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov
súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

18. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

19. Podľa. § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

20. Podľa ust. § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

21.Podľa§517ods.2OZ,akideoomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu,máveriteľprávopožadovaťod
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

22.Podľa§3ods.1NVSRč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaOZ,výškaúrokov
z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

23. Podľa § 563 OZ, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.24. Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a
rozhodovať znova.

25. Súd postupoval v súlade s § 391 ods. 2 CSP, nárok žalobkyne proti žalovanému na zaplatenie úroku
z omeškania v prejednávanej veci posudzoval podľa ustanovení OZ, § 517 ods. 2 OZ, § 3 ods. 1 NV
SR č. 80/95 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ.

26.Predmetomkonaniakudňurozhodovaniasúdudňa22.11.2018je nárokžalobkyneprotižalovanému

na zaplatenie úroku z omeškania. Po tom, čo rozhodnutie OS Martin, č.k. 18Cb 120/2010-180, zo dňa
23.2.2012, v časti uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 28.537,84 Eur a vo zvyšku
uplatnenej istiny, ktorá bola uplatnená vo výške 54.547,12 Eur, zamietnutý, v spojení s rozsudkom
KS v Žiline, sp.zn. 14Cob/253/2012, nadobudlo právoplatnosť dňa 11.4.2012 , súd ďalej konal a dňa
22.11.2018 rozhodoval o nároku žalobkyne proti žalovanému na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy
28.537,84 Eur.

27. PZ žalobkyne podaním (č.l. 636) zobral žalobu v časti späť, keď žiadal úrok z omeškania v nižšom
rozsahu čo do doby omeškania; žiadal zaviazať žalovanú zaplatiť úroky z omeškania z istiny 28.537,84
Eur pri sadzbe 9 % ročne za dobu od 2.6.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

28. Súd s ohľadom na procesný návrh žalobkyne, prostredníctvom jej PZ, konanie v časti o zaplatenie
úroku z omeškania v sadzbe 9 % ročne zo sumy 28.537,84 Eur od 15.2.2009 do 1.6.2009 zastavil
podľa ust. § 145 ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti
zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. Podľa § 146 ods.
1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na

nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa
začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. PZ žalovaného na pojednávaní
s čiastočným späťvzatím žalobcu súhlasil.

29. Súd mal preukázané právoplatným rozsudkom OS Martin, č.k. 18Cb 120/2010-280, zo

dňa 23.2.2012, v spojení s rozsudkom KS v Žiline, č.k. 14Cob/253/2012-375, zo dňa 28.11.2013,
právoplatnosť dňa 11.4.2012, že žalobkyni vznikol proti žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 28.537,84 Eur, k dátumu 31.5.2009. Podľa odôvodnenia oboch rozsudkov bolo
s právoplatnosťou ustálené, že v prejednávanej veci vznikol žalobkyni nárok z titulu bezdôvodného
obohateniaprotižalovanému,priaplikáciiustanovenia§451anasl.OZ,atovrozsahu,ktorýbolpriznaný

súdom, vo výške 28.537,84 Eur. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa odôvodnenia oboch
rozsudkov vznikol z dôvodu ukončenia zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami k 31.5.2009, teda
po tomto dátume vznikol žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu 28.537,84
Eur.

30. Podstatným bolo v prejednávanej veci (po právoplatnosti výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobkyni sumu 28.537,84 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia) vysporiadať sa s nárokom na
zaplatenie úroku z omeškania, a to za omeškanie s plnením priznaného nároku titulom bezdôvodného
obohatenia. Preukázateľne, podľa právoplatného rozsudku OS Martin, v spojení s rozsudkom KS v
Žiline, bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo k dátumu 31.5.2009, ako to vyplýva z

odôvodnenia rozsudku OS Martin na strane 10 rozsudku, podľa ktorého: „... s ohľadom na čl. III./1,2, kde
dohodnutý spôsob úhrady nájomného vylučoval bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného počas
trvania zmluvného vzťahu. Preukázateľne nájomný vzťah skončil k 31. 5. 2019 (č.l.12), až po tomto
dátume vznikol žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu 28.537,84 Eur...“.
Vychádzajúc z ust. § 563 OZ, charakteru povinnosti v zmysle ust. § 451 OZ, že pohľadávka titulom

bezdôvodného obohatenia je osobitným druhom občianskoprávneho záväzkového vzťahu a povinnosť
vydať ho má každý, kto sa na úkor iného obohatil, tj. plnenie v zmysle tohto ustanovenia je plnením zo
zákona, založeným touto špeciálnou právnou normou, ktorá vylučuje použitie všeobecných ustanovení
zákona a nie je viazané na splnenie akýchkoľvek subjektívnych predpokladov. Podľa ust. § 451 ods. 1
OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, musí obohatenie vydať, teda je čas plnenia ustanovený

týmto právnym predpisom (§ 563 OZ) a vylučuje použitie všeobecných ustanovení zákona. Povinnosť
na vydane bezdôvodného obohatenia vzniká na základe zákona a nie je viazaná na splnenie ďalších
úkonov strán sporu, ani výzvy v zmysle § 563 OZ. Pri vzniku bezdôvodného obohatenia k dátumu
31.5.2009 bolo dôvodné, aby žalovaný vydal bezdôvodné obohatenie 1.6.2009. V konaní nebolo sporné,že k tomuto dátumu žalovaný bezdôvodné obohatenie v priznanom rozsahu žalobcovi nevydal a preto
sa dňom 2.6.2009 dostal do omeškania.

31. Súd v súlade s ust. § 391 ods. 2 CSP postupoval v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu
vysloveného v uznesení KS v Žiline 14Cob/17/2018 zo dňa 20.8.2018, vec prejednal a rozhodol.
Keďže k zrušeniu napadnutého rozsudku došlo výlučne z procesných dôvodov, uviedol odvolací súd, že
nemal priestor pre zaoberanie sa vecno-právnymi dôvodmi odvolania. Uviedol len, že v ďalšom konaní
súd prvej inštancie opätovne vec prejedná, posúdi a rozhodne, pričom sa dôsledne vysporiada aj s

vecno-právnymi dôvodmi odvolania žalovaného, obsiahnutými v podanom odvolaní v podaní PZ zo dňa
13.03.2017 (č.l. 550 spisu). Pokiaľ išlo o uplatnenú sadzbu úroku z omeškania a dobu omeškania, KS
v Žiline v odôvodnení neuviedol právny názor.

32. Súd uvádza, že ďalší procesný postup prvoinštančného súdu závisí od dôvodov, ktoré viedli k
zrušeniu rozhodnutia. Po tom, čo KS v Žiline rozsudkom 14Cob/253/2012 zo dňa 28.11.2013 rozsudok

OS Martin, č.k. 18Cb/120/2010-280, zo dňa 23.2.2012, v napadnutej časti výroku, v ktorom bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť úroky z omeškania, zrušil a vrátil vec prvého stupňa na ďalšie
konanie, súd v súlade s týmto právnym názorom odvolacieho súdu uplatnené príslušenstvo pohľadávky
posudzoval podľa predpisov občianskeho práva, ust. § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 NV SR č. 87/1995 Z.z.

33. Po tom, čo KS v Žiline uznesením 14Cob/17/2018 zo dňa 20.8.2018 zrušil rozsudok OS Martin,
č.k. 18Cb 120/2010-542 zo dňa 12.1.2017, v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi úrok z omeškania v sadzbe 9 % ročne zo sumy 28.537,84 Eur za obdobie od 2.6.2009 do
zaplatenia a vo výroku o nároku na náhradu trov konania a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, ďalší procesný postup Okresného súdu Martin vychádzal práve z dôvodov,

ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia - procesné dôvody, keď odvolací súd, ako to uviedol v odôvodnení
svojho zrušujúceho rozhodnutia, nemal priestor pre zaoberanie sa vecno-právnymi dôvodmi odvolania a
uviedol,ževďalšomkonanísaokresnýsúddôslednevysporiadaajsvecno-právnymidôvodmiodvolania
žalovaného, obsiahnutými v podanom odvolaní zo dňa 13.03.2017 (č. l. 550) a takto okresný súd ako
súd prvej inštancie vo veci ďalej postupoval.

34. Pokiaľ teda žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že súd neakceptoval právny názor odvolacieho
súdu, súd poukazuje na odôvodnenie zrušeného rozsudku OS Martin č.k. 18Cb 120/2010-542 zo dňa
12.1.2017, z ktorého odôvodnenia v odseku 13 a 14 vyplýva, že akceptoval právny názor odvolacieho
súdu a na príslušenstvo žalobou uplatnenej pohľadávky úrok z omeškania aplikoval ustanovenia OZ.

Sama skutočnosť, pokiaľ žalovaný v odvolaní uviedol, že odvolací súd žiadnym spôsobom nenamietal
voči skutkovým záverom, skutkovo-právnemu posúdeniu a uviedol len, že na zistené skutkovo-
právne posúdenie sa má vo vzťahu k úroku z omeškania aplikovať nie norma obchodnoprávna ale
občianskoprávna, nemožno uvedené vyhodnotiť, že KS uviedol aj to ako má súd prvej inštancie
vo veci ďalej postupovať čo do doby omeškania. K tejto okolnosti sa KS nevyjadril ani v rozsudku

14Cob/253/2012 zo dňa 28.11.2013 a ani v uznesení 14Cob/17/2018 zo dňa 20.8.2018, čo nakoniec
konštatovali aj obe strany prostredníctvom svojich PZ. Súd uvádza, že v ďalšom procesný postup
prvoinštančného súdu závisí jednak od dôvodov, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia, keď súd sa riadi
inštrukciami odvolacieho súdu a vykonáva úkony na odstránenie nedostatku procesných podmienok,
prípadne aj na doplnenie dokazovania a pod.

35. Vychádzajúc z predchádzajúcich odsekov, tvrdenie žalovaného v odvolaní, že začiatok doby
omeškania, ktoré bolo zistené v poradí prvom rozhodnutí súdu, nebolo žiadnym spôsobom odvolacím
súdom spochybnené a tento vec vrátil výlučne za účelom aplikácie inej normy stanovujúcej výšku úroku
z omeškania, nie za účelom iného právneho posúdenia iných právnych skutočností, ako je napr. začiatok

omeškania - uvedené nemožno vyhodnotiť tak, že okresný súd konal v rozpore s ust. § 391 ods. 2
a 3 CSP. Zrušením predmetného rozhodnutia bol daný priestor na vykonanie dokazovania a jeho
vyhodnotenia postupom podľa § 191 CSP a na strane 4 ods. 19 odôvodnenia predmetného rozsudku
súd vysvetlil - odôvodnil priznanú dobu omeškania.

36. Okresný súd Martin už v rozsudku, č.k. 18Cb 120/2010-542, zo dňa 12.1.2017, pokiaľ išlo o dobu
omeškania, uviedol, že plnenie, ktoré má žalovaný poskytnúť žalobkyni, je bezdôvodné obohatenie.
V zmysle § 457 OZ, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal, pričom povinnosť vrátiť si navzájom poskytnuté plnenia vzniká,keď došlo k zrušeniu zmluvy, v danom prípade na základe úkonu účastníkov zmluvy dohodou, potom
plnenie v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je plnením zo zákona založeným touto špeciálnou
právnou normou, keď aj z ust. § 451 ods. 1 OZ vyplýva, že kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí

musí obohatenie vydať. Uvedená právna úprava teda vylučuje použitie všeobecných ustanovení zákona
a nie je viazaná na splnenie akýchkoľvek subjektívnych predpokladov, ako to tvrdil v spore žalovaný.
Plnenie - bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. § 451 ods. 1 v spojení s ust. § 457 OZ je plnením zo
zákona založeným touto špeciálnou právnou úpravou, tj. vylučuje aplikáciu všeobecných ustanovení
zákona. Žalovanému je tento právny názor súdu známy už od rozhodnutia súdu rozsudkom, č.k. 18Cb

120/2010-542, zo dňa 12.1.2017. Súd vychádzal v tomto smere z názoru NS SR, ktorý bol vyslovený
v uznesení 2 M Cdo 1/2008 zo dňa 26.2.2009, pričom súd pri svojom rozhodnutí nekonal v rozpore s
ust. § 391 ods. 2 a 3 CSP.

37. Pokiaľ PZ žalovaného v odvolaní zo dňa 13.3.2017 (č.l. 550 a nasl.) namietal princíp právnej istoty
strán sporu a legitímne očakávania na strane žalovaného, súd uvádza, že ku dňu rozhodovania súdu

dňa 22.11.2018 bolo stranám sporu, teda aj žalovanému, známe právne posúdenie danej veci, a to už od
rozhodnutia rozsudkom zo dňa 12.1.2017, postup súdu od uvedeného dátumu, aj v čase rozhodovania,
bol teda predvídateľný.

38. Pokiaľ PZ žalovaného odkazoval, že súd sa s otázkou doby omeškania vysporiadal v poradí prvom

rozsudku, súd uvádza, že pokiaľ išlo o dobu omeškania, táto otázka nebola s právoplatnosťou vyriešená
predmetným rozhodnutím súdu, lebo predmetné rozhodnutie súdu bolo zrušené. Podľa § 226 CSP
právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť
rozhodnutia. Potom súd v záujme spravodlivosti a zákonnosti, v súlade s právnym názorom v zmysle
uznesenia NS SR sp.zn. 2 M Cdo 1/2008 zo dňa 26.2.2009, rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku

rozsudku.

39. Súd je toho názoru, že umožnil stranám sporu adekvátne reagovať na vzniknutú situáciu a bol
vytvorený dostatočný priestor, od dátumu vydaného a následne zrušeného rozsudku OS Martin, a to
rozhodnutím odvolacieho súdu dňa 20. 8. 2018, na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného

útoku a procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov.

40. Uvedenú argumentáciu (v predchádzajúcom odseku) súd uvádza aj s ohľadom na situáciu
namietanú PZ žalovaného na poslednom pojednávaní, ktoré žiadal odročiť z dôvodu doručenia
podania PZ žalobkyne deň pred pojednávaním. S ohľadom na skutočnosť, že argumentácia žalobkyne

prostredníctvom jej PZ, doručená deň pred pojednávaním súdu a rovnako aj PZ žalovaného,
neobsahovala nové právne a skutkové okolnosti, len tie okolnosti, ktoré už boli známe súdu ako
aj žalovanému, potom nebolo dôvodné vyhovieť návrhu žalovaného na odročenie pojednávania z
uvedeného dôvodu, lebo nešlo o dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Posúdenie dôležitosti
dôvodunaodročeniepojednávaniavzmysleust.§183ods.1CSPsaposudzujevždypodľakonkrétnych

okolností prípadu. Zo skutočností, ktoré boli súdu známe v čase posudzovania žiadosti o odročenie
pojednávania, dospel súd k záveru, že doručenie vyjadrenia PZ žalobkyne súdu a PZ žalovaného deň
pred pojednávaním, ktoré odkazovalo na listiny, ktoré boli obsahom spisového materiálu, a tie, ktoré
neboli, neobsahovali také skutočnosti a dôkazy, ktoré by nevyplývali z dôkazov doložených skôr do
spisu. Pokiaľ bola žalovaná strana zastúpená PZ, nebol dôvod, uvádzaný PZ žalovaného, na odročenie

pojednávania dôležitým dôvodom (viď aj ods. 39). Žalovanému, prostredníctvom jeho PZ, bol poskytnutý
dostatočný procesný priestor na tomto pojednávaní, aby na pojednávaní mohol prezentovať svoje
skutkové a právne tvrdenia, označiť dôkazy. Bolo na žalovanom, ktorý je zastúpený PZ, ako toto právo
využije.

41. Pretože súd nevyhodnotil, že ide o dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania, postupoval tak,
že nariadené pojednávanie vykonal. Nebol tým porušený čl. 9 CSP (princíp kontradiktórnosti), podľa
ktorého strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu
k ním vyjadriť stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon lebo ani uvedený článok CSP rozsah vyjadrenia
protistrany nestanovuje. Podanie žalobcu sa týkalo len doby omeškania, ktorá otázka bola riešená

rovnako už rozsudkom OS Martin dňa 12.1.2017 a odklon od právneho názoru súdu oproti predmetnému
rozsudku stranám sporu oznámený nebol. Rovnako nebol v uznesení KS v Žiline, ktorým bol predmetný
rozsudok OS Martin zrušený, vyslovený právny názor, pokiaľ išlo o dobu omeškania.42. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého,
o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

40.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

41. Pomer úspechu súd vypočítal nasledovne: žiadaná istina: 54 547,12 Eur, žiadaný úrok z omeškania

ku dňu vyhlásenia rozsudku 9 % ročne zo sumy vo výške 54 547,12 Eur od 15.2.2009 do 23.2.2012
tj. 14.848,77 Eur, spolu žiadaný nárok: 69.395,89 Eur, priznaná istina: 28 537,84 Eur, priznaný úrok
z omeškania ku dňu vyhlásenia rozsudku: 9 % ročne zo sumy vo výške 28 537,84 Eur od 15.2.2009
do 23.2.2012 tj. 7.015,61 Eur, spolu priznaný nárok: 35.553,45 Eur, úspech žalobcu: 35 553,45 Eur ku
69 395,89 Eur, tj. 51,23 %, čistý úspech žalobcu 2,46 %, vychádzal z nároku, ako tento vyplýval ku
dňu rozhodovania súdu vo veci samej, ktoré bolo právoplatne skončené - nároky a pomer úspechu a

neúspechu vypočítal k dátumu prvotného rozhodnutia súdu, ktoré sa čo do istiny stalo právoplatným.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia na súde,
ktorý ho vydal.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.