Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 23, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/428/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716207485
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6716207485.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

sudcov JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, ako členov senátu, v spore žalobcu: E.. Q. P.
- Lekáreň OPIUM, IČO: 35 190 779, s miestom podnikania Námestie SNP 71, 960 01 Zvolen, proti
žalovanému 1/ Dôvera zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 35
962 436, a žalovanému 2/ L. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. XX, XXX XX U. S., o zaplatenie 13,33
€ s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 18C/141/2016-65
zo dňa 21.06. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 18C/141/2016-65 zo dňa 21.06. 2017 potvrdzuje.

II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému 1/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%
v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania.

III. Žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen, ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom vo výroku 1/ uložil žalovanému
2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13,33 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 01. 06.
2016 do zaplatenia, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu žalobcu proti žalovanému 2/ zamietol. Výrokom

3/ zamietol v celom rozsahu žalobu proti žalovanému 1/. Výrokom IV. a V. rozhodol o nároku na náhradu
trov konania tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% a žalovanému 1/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Okresný súd rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovaným 1/ a 2/
spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 13,33 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,05 % od 01. 06. 2016
do zaplatenia a sumy 40,- Eur titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.

Žalobca je podnikateľom v oblasti lekárenskej starostlivosti, medzi žalobcom a žalovaným 1/ bola
uzavretá zmluva, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného 1/ uhrádzať žalobcovi náklady lekárenskej
starostlivosti v rozsahu určenom platnými právnymi predpismi v spojení s ustanoveniami zmluvy a
Všeobecnými zmluvnými podmienkami pre lekárenskú starostlivosť. Žalovaný 1/ s účinnosťou k 01.
04. 2015 zmenil svoje VZP v bode 5.3 a 5.4, v bode 4.4, v bode 5.2; zmenu avizoval listom zo dňa
09. 04. 2015 hromadne zaslaným všetkým poskytovateľom lekárenskej starostlivosti, s ktorými je v
zmluvnom vzťahu. Tiež túto zmenu a aplikáciu zverejnil na svojom webovom sídle. Uvedené znenie VZP

žalobca považuje za v hrubom rozpore s dobrými mravmi, pretože zakladajú v zmluvnom vzťahu výraznú
nerovnováhu v prospech žalovaného 1/. Poukázal na to, že ako poskytovateľ lekárenskej starostlivosti
je povinný v zmysle Zákona o liekoch vydať každý liek na základe predloženia lekárskeho predpisu
bez ohľadu na to, či subjekt predkladajúci recept je alebo nie je dlžníkom niektorej zo zdravotnýchpoisťovní. Ako poskytovateľ lekárenskej starostlivosti vydal lieky žalovanému 2/ na základe lekárskeho
predpisu vydaného X.. F. D., kde bola označená zdravotná poisťovňa kódom 2400. K úhrade za lieky
bolo uvedené, že poisťovňa uhrádza sumu 12,01 Eur, pacient 1,12 Eur (lekársky predpis bol zo dňa

27. 02. 2016, liek bol vydaný dňa 01. 03. 2016). Na ďalšom lekárskom predpise, ktorý vydal X.. F. D.,
bol predpisovaný liek žalovanému 2/ s označenou zdravotnou poisťovňou kódom 2400 s označením, že
poisťovňa uhrádza sumu 1,32 Eur, pacient 1,91 Eur(lekársky predpis zo dňa 27. 02. 2016, liek vydaný
01. 03. 2016). Žalobca vystavil žalovanému 1/ dňa 30. 04. 2016 faktúru č. 20160063 na sumu 18,57
Eur, z vystavenej faktúry za vydané lieky odmietol žalovaný 1/ preplatiť žalobcovi vyfakturovanú sumu

za vydané liečivá z dôvodu, že nebola označená ako neodkladná zdravotná starostlivosť a bola vydaná
žalovanémuII/akoosobeevidovanejvevidenciidlžníkovžalovanéhoI/. Žalobcamázato,žeporušením
právnej povinnosti zo strany žalovaného I/ z dôvodu nevykonania úhrady vydaného lieku, ktoré
považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, spočívajúce v zneužití dispozitívnych ustanovení
zmluvy, ktoré mu umožňujú jednostranne upraviť Všeobecné zmluvné podmienky v neprospech žalobcu,
mu zapríčinil vznik škody podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka vo výške 13,33 Eur zodpovedajúcej

sume za liečivá vydané žalovanému 2/ prostredníctvom lekárskeho receptu a nepreplatené žalovanému
1/. Žalovaný 2/ potom získal podľa § 451 OZ bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, pretože s
vedomím, že je dlžníkom žalovaného 1/ si prostredníctvom lekárskeho receptu vyzdvihol u žalobcu
liečivá, ktoré nemali charakter neodkladnej zdravotnej starostlivosti, teda nemohli byť žalobcovi v zmysle
nových VZP od žalovaného 1/ preplatené. Žalobcovi tak vznikla škoda tým, že za žalovaného 2/ plnil to,

čo mal žalovaný 2/ plniť žalovanému 1/ s poukazom na ust. § 454, veta prvá, OZ. Domáhal sa vydania
bezdôvodného obohatenia voči žalovanému 1/ a 2/ vydania predmetu bezdôvodného obohatenia
spoločne a nerozdielne s poukazom na ust. § 438 ods. 1 OZ.

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci dospel k záveru, že žaloba

je voči žalovanému 1/ nedôvodná, dôvodná je voči žalovanému 2/ v časti vydania bezdôvodného
obohatenia spolu s príslušným úrokom z omeškania. Pokiaľ žalobca tvrdí, že malo dôjsť k zmenám od
01. 04. 2015, tieto sa netýkali Všeobecných zmluvných podmienok, ale samotných zmlúv, ktoré boli
uzatvárané s jednotlivými lekárnikmi, t. j. aj so žalobcom. Tieto zmeny sú podmienené obojstranným
súhlasom zmluvných strán, t. j. aj žalobcu. Žalobca preto nesprávne poukázal na zmenu VZP. Súd

dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že by na základe jednostranného dispozitívneho
úkonu zo strany žalovaného I/ došlo k zmene VZP s účinnosťou od 01. 04. 2015, ktorý postup by
zakladal žalobcom tvrdené konanie žalovaného I/ súvisiace s nárokom žalobcu na náhradu škody
v zmysle jej uplatnenia v žalobe. Súčasne poukázal súd na znenie článku 12.4 VZP, podľa ktorého
poisťovňa i poskytovateľ sú oprávnení kedykoľvek počas trvania zmluvy požiadať druhú zmluvnú stranu

o vykonanie zmien v zmluve; zmenu zmluvy je možné uskutočniť výlučne v písomnej forme na základe
dohody zmluvných strán. Pokiaľ mal teda žalobca na mysli zmenu zmluvy účinnú k 01. 04. 2015, k
tejto muselo dôjsť výhradne dohodou zmluvných strán a nie tvrdeným jednostranným dispozitívnym
úkonom žalovaného I/. Vzhľadom na uplatnený nárok na náhradu škody z titulu zodpovednosti za
škodu podľa § 420 OZ súd konštatoval, že tvrdenie žalobcu o jednostrannej zmene VSP k 01. 04.

2015 sa ukázalo ako nepravdivé, súd nemal preukázanú zmenu vzťahu k tomuto termínu, ako tvrdil
žalobca v žalobe. Ďalším dôvodom tvrdeným žalobcom na preukázanie predpokladu zodpovednosti za
škodu - porušením právnej povinnosti, má byť konanie žalovaného v rozpore s § 3 ods.2 zákona č.
363/2011 Z. z., teda nesplnenie povinnosti, podľa ktorej sa na základe verejného zdravotného poistenia
plne alebo čiastočne uhrádzajú lieky poskytované v rámci lekárenskej starostlivosti. Podľa žalobcu,

pokiaľ žalovaný 1/ podnikajúci v oblasti verejného zdravotného poistenia je zodpovedný za riadny a
včasný výber poistného a jeho použitie na účely zdravotného poistenia a pokiaľ takto nepostupuje,
nemôže neuhradiť žalobcovi preukázateľne vydané lieky pre poistenca, tieto má uhradiť z vlastných
zdrojov až do doby, kým nevymôže svoje splatné záväzky. Pokiaľ žalovaný I/ nepostupuje takýmto
spôsobom, ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný 1/

oprávnene v súlade s ust. § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z. z. odmietol poskytnúť úhradu zdravotnej
starostlivosti dlžníkom, ktoré nemá charakter neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Ak zákon stanovuje
žalovanému I/ povinnosť v prípade dlžníkov uhrádzať len neodkladnú zdravotnú starostlivosť a žalovaný
I/ postupuje v súlade s týmto zákonným ustanovením, nemožno zároveň konštatovať, že by žalovaný
I/ konal v rozpore s dobrými mravmi. Súd síce uznal, že žiadny zákon neukladá lekárnikovi povinnosť

pri pacientoch predkladajúcich recept zisťovať, či nejde o dlžníka a či ide o neodkladnú lekárenskú
starostlivosť, na druhej strane žalobca vykonáva svoju činnosť ako podnikateľ a preto je povinný
postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou, aby predišiel prípadným škodám, ako je to v tomto
prípade. Súd nepovažoval za správne, pokiaľ žalobca, ako tvrdí sám, pri predložení receptu ibaautomaticky bez ďalšieho skúmania prípadných dlžníkov vydá liek bez úhrady, pretože má k dispozícii
viaceré efektívne spôsoby vyhľadávania dlžníkov. Pokiaľ teda koná automaticky, musí aj on niesť časť
svojej zodpovednosti, ak nastane obdobná situácia. Pokiaľ v oblasti zdravotného poistenia žalobca

a žalovaný 1/ vstúpili do zmluvného vzťahu je na nich, aký rozsah vzájomných práv a povinností si
uplatnia pri samozrejmom rešpektovaní právnej úpravy celej oblasti zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ
žalobca argumentoval tvrdením, že pri predložení faktúry, v ktorej vykázal správne vynaloženú
lekárenskú starostlivosť bol žalovaný 1/ povinný túto preplatiť v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami a zmluvou, súd uviedol, že nemožno vytrhnúť z kontextu jeden odsek zákonného

ustanovenia zmluvy či VZP. Z kontextu zákonnej úpravy, ako aj úpravy z predložených VZP možno
konštatovať, že pokiaľ žalobca poskytne lekárenskú starostlivosť poistencovi, má právo na jej úhradu
voči príslušnej zdravotnej starostlivosti. Zákon však stanovuje prípady, kedy poistenec nemá právo na
úhradu zdravotnej starostlivosti (ako aj v tomto prípade), teda keď je poistenec dlžníkom zverejneným
v zozname dlžníkov a v prípadoch stanovených zákonom. Sporná nebola skutočnosť, že žalovaný
1/ neposkytol úhradu lekárenskej starostlivosti za dlžníka a rovnako nebola spochybnená skutočnosť,

že žalovaný 2/ takýmto dlžníkom zverejneným v zozname dlžníkov bol. Pre tento prípad žalovaný 2/
nemá nárok na to, aby za neho zdravotnú starostlivosť, teda aj lekárenskú starostlivosť, ktorá mu bola
poskytnutá výdajom lieku na lekársky predpis, uhrádzal žalovaný 1/ (príslušná zdravotná poisťovňa).
Podľa záveru súdu žalobca nepreukázal, že v konaní pred súdom by žalovaný 1/ svojím konaním porušil
právnu povinnosť, rovnako nebolo preukázané, že by konanie žalovaného 1/ bolo možné označiť za

konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 OZ. Súd uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal jeden zo základných predpokladov nároku na náhradu škody, konkrétne porušenie
právnej povinnosti zo strany žalovaného 1/. Ďalšími úvahami žalobcu vo vzťahu k postupu pri vydávaní
liekov, úhradám za poskytnutú lekárenskú starostlivosť a ďalším alternatívam navrhovaného riešenia zo
strany žalobcu sa súd nezaoberal, keďže vo vzťahu k podanej žalobe voči žalovanému 1/ ich považoval

za irelevantné a preto voči žalovanému 1/ žalobu zamietol. Žalobu voči žalovanému 2/ na vydanie
bezdôvodného obohatenia považoval súd prvej inštancie za dôvodnú, pokiaľ žalovaný 2/ na základe
lekárskeho predpisu získal od žalobcu predpísaný liek a nevykonal zaň zodpovedajúcu úhradu, bol
povinný za vydaný liek žalobcovi ako poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti uhradiť plnú sumu liečív,
ktorú by inak mala uhrádzať poisťovňa. Pretože žalovaný tento dlh v určenej lehote nezaplatil, dostal

sa do omeškania s plnením peňažného dlhu, a preto súd priznal žalobcovi nárok na príslušný úrok z
omeškania ako dôvodne uplatnený, v časti prevyšujúcej zákonnú sadzbu 5% ročne, nárok žalobcu ako
nedôvodný zamietol. Rovnako zamietol uplatnenú paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,- Eur. Poukázal pritom na to, že nárok nevyplýva z obchodného vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným 2/, preto nemôže voči žalovanému 2/ uplatňovať právne predpisy obchodného

práva a preto tento ako nenáležitý v označenej časti zamietol. O trovách konania rozhodoval súd podľa
§ 255 ods. 1 CSP, t. j. podľa pomeru úspechu vo veci.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním v zákonnej lehote žalobca. Poukázal na to, že sa
domáhal rozsudkom uloženia povinnosti žalovanému 1/ a žalovanému 2/ spoločne a nerozdielne plniť,

a pretože súd takýmto spôsobom nerozhodol, považuje rozhodnutie za rozhodnutie v jeho neprospech.
Poukázal na to, že rozhodnutie sa týka nielen predmetu sporu, ale každodennej praxe žalobcu pri
vydaji liekov a v prípade právoplatnosti napadnutého rozsudku by nútil žalobcu k porušovaniu zákona
a ohrozovaniu zdravia pacientov. Poukázal na odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f/,
h/ Civilného sporového poriadku a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a vyhovel

žalobe v celom rozsahu. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) upozornil žalobca na znenie
ust. § 415 Občianskeho zákonníka upravujúce všeobecnú preventívnu povinnosť každého počínať si
tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Podľa
žalobcu vykázané lieky a lekárenská starostlivosť, ktoré sú predmetom sporu spĺňajú podmienky zák.

č. 363/2011 Z. z. Faktúra č. 20160063 preukazuje vykázanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti pre
poistenca žalovaného 1/, čím boli splnené zákonom stanovené podmienky pre úhradu sumy, ktorá je
predmetom sporu žalovaným 1/ v prospech žalobcu. Touto skutočnosťou sa však súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku nezaoberal, ani nevyhodnotil konkrétny dôvod pre neplnenie žalovaného 1/
v prospech žalobcu. Pokiaľ ide o uvádzaný zoznam dlžníkov, na ktorý žalovaný 1/ poukazuje a

ktorého existenciu si osvojil súd ako argument pre neuznanie nároku žalobcu voči žalovanému 1/,
tento obsahuje aj text „údaje v uvedenom zozname majú len informatívny charakter, nie sú použiteľné
pre právne úkony a nenahrádzajú potvrdenia o stave pohľadávok". Súd v odôvodnení poukázal na
zmluvný vzťah medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ s konštatovaním, že žalovaný 2/ nemal nárokna plnenie zo strany žalovaného 1/. Žiadnym spôsobom neobjasnil, na základe čoho vyplynulo právo
žalovaného1/odmietnuťplnenievočižalobcovi,ktorýpreukázateľnesplnilvočižalovanému1/povinnosť
vyplývajúcu mu zo Všeobecných zmluvných podmienok. Pokiaľ súd citoval dokument Úradu pre dohľad

na zdravotnou starostlivosťou, v tomto sa rieši len vzťah poisťovňa - poistenec, rovnako aj Ministerstvo
zdravotníctva SR vo svojom vyjadrení. Uvádza, že žiadne z platných ustanovení zákonných noriem mu
nestanovujú povinnosť skúmať, či poistenec je v zozname dlžníkov.

4. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)

žalobca uviedol, že súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný 2/ je dlžníkom žalovaného 1/
a preto žalobca bol povinný od žalovaného 2/ v rozpore so zákonom vyberať úhradu (doplatok)
za lieky nad rámec stanovený zákonom v tzv. kategorizačnom zozname. Súd rozhodnutie odôvodnil
poukazom na znenie § 9 ods. 2 zák. č. 580/2004 Z. z., ktorý však ustanovuje zdravotné poistenie,
právne vzťahy vznikajúce na základe zdravotného poistenia a prerozdeľovanie poistného na verejné
zdravotné poistenie. Je teda právnym rámcom pre zmluvný vzťah medzi žalovaným 1/ a žalovaným

2/, nezasahuje do vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/, ktorý je založený na základe zákona iného
napr. č. 362/2011 Z.z., 363/2011 Z. z. a zmluvy, nezakladá žiadne povinnosti a práva medzi žalobcom
a žalovaným 1/. Poukazuje na konkrétne ustanovenie zák. č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych
pomôckach týkajúce sa zaobchádzania s liekmi a zdravotníckymi pomôckami, poskytovania zdravotnej
starostlivosti, nedovoleného zaobchádzania s liekmi a sankciami, pokiaľ držiteľ povolenia závažne

opakovane porušuje ustanovenia zákona. Konkrétne poukazuje na povinnosť stanovenú v § 21 ods. 8
zákona,podľaktoréhonadobudnutievlastníctvaliekovneoprávňujezaobchádzaťsnimiinýmspôsobom,
ako je uvedené v zákone a na povinnosť stanovenú držiteľovi povolenia na poskytovanie lekárenskej
starostlivosti uvedenú v § 23. Podľa § 23 ods. 2 zákona, pokiaľ lekár vyznačí na lekárskom predpise,
alebo lekárskom poukaze poznámku „hradí pacient", je držiteľ povolenia oprávnený vyberať finančnú

úhradu za výdaj lieku, zdravotníckej pomôcky..., za ktoré by mu inak patrila úhrada podľa osobitného
predpisu. V tejto súvislosti poukazuje na to, že na lekárskom predpise nebola vyznačená poznámka
hradí pacient, žalobca nebol oprávnený nevydať humánny liek a nemal ani dôvod na výber hotovosti nad
rámec stanovený v § 23 ods. 1 písm. x/ Zákona o liekoch. Pokiaľ teda na lekárskom predpise nebolo
uvedené „hradí pacient", zákon neoprávňoval lekáreň bez splnenia tejto podmienky žiadať úhradu, inak

by konal v rozpore so zákonom a hrozila by mu sankcia za iný správny delikt. Má za to, že ust. § 9 ods. 2
zák. č. 580/2004 Z. z., ako si ho vykladá žalovaný 1/, s ktorého výkladom sa aj súd stotožnil, je v rozpore
s inými ustanoveniami inej zákonnej normy (zák. č. 362/2011 Z. z.) a v súvislosti s tým poukázal na čl.
16 zák. č. 160/2015 Z. z.

5. V bode III. odvolania žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR - PL.ÚS 19/98 v zmysle
ktorého „ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami Ústavy, poruší tým princíp
ústavnosti, vyplývajúcich z čl. 1 Ústavy. Národná rada ako zákonodarný orgán je viazaná kritériami
ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike (čl. 2 ods. 2
Ústavy). Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať zákon, pokiaľ ním neprekročí

Ústavou daný rámec". V tejto súvislosti poukázal na to, že v prípade zdravotného poistenia, pokiaľ je
vyberanéplošne,bezohľadunato,čiten,ktohoplatí,najehospotrebeparticipuje,možnosadomnievať,
že pokiaľ žalovaný 1/ preukázateľne za predchádzajúce roky vybral na poistnom viac, než použil na
spotrebu tých, ktorí ho zaplatili, bude v dobe, keď sú poistenci, ktorí v predchádzajúcom období prispeli k
zisku zdravotnej poisťovne oprávnení v čase vlastnej núdze na tomto zisku aj participovať a to vo forme

úhrad za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Pri súčasnom platnom systéme rozdelenia pre zdravotné
poisťovne je nepodstatné, koľko dlžníkov majú a aký je ich dlh. Prerozdelenie cez účet UDZS, ktoré
tvorí 95 % prijatého poisteného, nezohľadňuje počty dlžníkov, len celkový počet poistencov konkrétnej
zdravotnej poisťovne a na každého z nich bez ohľadu na to, aký má dlh, dostane poisťovňa plnenie z
tohto prerozdelenia. Poisťovňa teda na dlžníka nedopláca. V ďalšom vytýka súdu prvej inštancie, že

sa nevysporiadal so skutočnosťou, ako žalovaný 1/ rozhodol o tom, že v prípade žalovaného 2/ nejde
o neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Tiež vytkol súdu, že mal v zmysle § 438 ods. 1 Občianskeho
zákonníka rozhodnúť tak, že obaja žalovaní zodpovedajú za škodu (vzniknutú žalobcovi) spoločne a
nerozdielne, pretože predmet sporu - zdravotné poistenie je predmetom zmluvného vzťahu medzi
žalovaným 1/ a žalovaným 2/. Domáha sa zmeny rozsudku tak, žalobe bude v celom rozsahu vyhovené

v zmysle jej pôvodného navrhovaného žalobného petitu.

6. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu má za to, že súd rozhodol v prospech
žalobcu v celom rozsahu a preto navrhol, aby odvolací súd odvolanie odmietol, pretože smeruje protirozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Domnieva sa, že pokiaľ žalobca odvodzuje svoje
oprávnenie podať odvolanie vzhľadom na rozhodnutie o náhrade trov konania, tento dôvod neobstojí,
podľa názoru žalovaného 1/ je v takom prípade prípustné iba odvolanie voči výroku o náhrade trov

konania. Pokiaľ žalobca tvrdí, že rozsudok sa týka jeho každodennej praxe a rešpektovaním rozsudku by
sa vystavil riziku sankcie zo strany orgánov dozoru, prípadne by ohrozoval zdravie pacientov, poukázal
žalovaný 1/, že v danej vec sa vyjadrili ako orgány dozoru, tak aj samotný tvorca zákona - Ministerstvo
zdravotníctva Slovenskej republiky, jeho názor plne korešponduje s rozhodnutím okresného súdu.
Tvrdenia žalobcu o tom, že rozsudok ho vystavuje riziku sankcie, je preto nie pravdivé. Rovnako nie

je pravdivé tvrdenie o ohrozovaní zdravia pacientov, keďže premetom sporu je úhrada lieku a nie jeho
výdaj. Pokiaľ ide o porušovanie všeobecnej prevenčnej povinnosti žalovaný 1/ má za to, že túto porušuje
najmä žalobca, ktorý napriek vedomosti o tom, že mu zdravotná poisťovňa liek neuhradí, tento dlžníkovi
vydá bez toho, aby si vyžiadal úhradu priamo od pacienta.

7. Žalovaný 1/ označil odvolaním napadnutý rozsudok za správny a zákonný. Poukázal na ust. § 9 ods. 1

zák. č. 580/2004 Z. z. a na skutočnosť, že právny vzťah medzi zdravotnou poisťovňou a poskytovateľom
zdravotnej starostlivosti rieši najmä zákon č. 581/2004. Oba tieto právne predpisy odkazujú na Zákon
č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného
poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Žalobca pritom
môže liek vydať a je oprávnený žiadať jeho úradu od pacienta aj v prípadoch iných liekov, ktoré nie

sú hradné z verejného zdravotného poistenia, nie je oprávnený vydať iba liek hradený zdravotnou
poisťovňou. Ustanovenie § 23 ods. 1 písm. x/ zák. č. 362/2011 Z. z. sa týka liekov čiastočne hradených
verejného zdravotného poistenia, teda rieši pomer úhrady pacienta zdravotnej poisťovne a na túto
situáciu sa nevzťahuje. V prejednávanom spore liek nie je hradený z verejného zdravotného poistenia
(§ 9 ods. 2 zák. č. 580/2004 Z. z.), poistenec je povinný uhradiť ho v lekárni sám. Dlžník stratil nárok na

úhradu lieku z verejného zdravotného poistenia momentom zverejnenia jeho osoby v zozname dlžníkov.
Zákon pritom presne určuje postup pri poskytovaní neodkladnej zdravotnej starostlivosti. To, že nešlo o
neodkladnú zdravotnú starostlivosť, je zrejmé z absencie poznámky na lekárskom recepte „neodkladná
zdravotná starostlivosť". Nie je preto správne tvrdenie žalobcu, že žalovaný 1/ mal rozhodnúť o tom, že
nešlo o neodkladnú lekársku starostlivosť. Povinnosť viesť zoznam dlžníkov na internete aj podmienky

jeho vedenia určuje zdravotnej poisťovni § 25 a § 25a zák. č. 580/2004 Z. z.. So zverejnením v zozname
dlžníkov spája zákon aj právne následky pre dlžníka v § 9 ods. 2 tohto zákona. Článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky zakotvuje, že občania majú na základe zdravotného poistenia právo na bezplatnú
zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Nemožno
preto konštatovať konanie v rozpore s Ústavou SR, pokiaľ žalovaný 1/ konal v súlade s podmienkami,

ktoré ustanovil zákon upravujúci rozsah zdravotnej starostlivosti uhrádzanej z verejného zdravotného
poistenia.

8. Žalobca v následnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1/ (v odvolacej replike) nesúhlasí s názorom
žalovaného 1/, že by bol v spore voči žalovanému 1/ úspešný. Poukazuje na to, že voči žalovanému

1/ súd žalobu zamietol a žalovanému 1/ priznal náhradu trov konania. Na všetkých dôvodoch odvolania
naďalej zotrváva. Tvrdí, že žalovaný 1/ vlastným spôsobom a nad rámec konkrétneho znenia vykladá
VZP a zákony, kde jasne a zrozumiteľne špecifikujú, čo je oprávnená vykázaná lekárenská starostlivosť.
Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co/30/2016, kde súdy opakovane
konštatovali, že v obdobných prípadoch si žalovaný 1/ do VZP svojvoľne vkladal šikanózne podmienky,

šlo o konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi. Svojvoľne a v svoj prospech
vkladá text uvedený v zozname dlžníkov o jeho informatívnom charaktere. Zdravotné poistenie nie je
podnikaním, ide o zákonom obmedzený spôsob spravovania verejného zdravotného poistenia. Poistný
systém je tvorený na princípe solidarity, nemožno v ňom legislatívne umožniť, aby si sprostredkovatelia
vecnej dávky vyplatili kladný hospodársky výsledok formou dividend. Pokiaľ žalovaný 1/ preukázateľne

za predchádzajúci rok vybral na poistnom viac, než použil na spotrebu tých, ktorí ho zaplatili, budú
v dobe, keď sú poistenci, ktorí prispeli v predchádzajúcom období k zisku zdravotnej poisťovne,
oprávnení v čase vlastnej núdze na tomto zisku aj participovať vo forme úhrad za poskytnutú zdravotnú
starostlivosť. Žalobca má za to, že existuje nesúlad, protirečivosť alebo konkurovanie si právnych noriem
bez toho, aby tieto boli výslovne derogované (Zákon o liekoch v platnom znení, konkrétne § 23 ods.

písm. x/ a § 23 ods. 2 s ust. § 9 ods. 2 zákon č. 580/2004 Z. z.). Poukázal na tzv. derogačné -
interpretačné pravidlá, pomocou ktorých súd usúdi, či pri riešení konkrétnej veci neprihliadne na určitý
skorší normatívny akt, jeho časť alebo ustanovenie kvôli ich nesúladu s neskôr prijatým normatívnym
aktom. Zotrval na svojom názore, že obaja žalovaní sú zodpovední za škodu vzniknutú žalobcovi podľa§ 438 ods. 1 OZ spoločne a nerozdielne, vzhľadom na predmet sporu, ktorým je zdravotné poistenie,
ktorý je predmetom zmluvného vzťahu medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/.

9. Žalovaný 1/ v odvolacej duplike odmieta pravdivosť tvrdenia žalobcu, že žalovaný 1/ je povinný uhradiť
všetku zdravotnú starostlivosť vykázanú aj vyfakturovanú žalobcom. Pokiaľ ide o uvádzané rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave, v tomto súd posudzoval úplne iný skutkový a právny stav a nedospel ku
konštatovaniu uvádzanému žalobcom. Nesúhlasí ani s tvrdeniami žalobcu o nesúlade, protirečivosti či
konkurovaniu si § 23 ods. 1 písm. x/ a § 23 ods. 2 zák. č. 362/2001 Z. z. s § 9 ods. 2 zák. č. 580/2004 Z. z.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len
„CSP"), preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania v
súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Súčasne sa odvolací súd stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti

rozhodné pre posúdenie veci, rozhodnutie, ktoré je logické a presvedčivé, odôvodnil v súlade s ust. §
220 ods. 2 CSP. Naviac odvolací súd uvádza:

11. K odvolacím námietkam týkajúcich sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie dodáva,
že tieto sa môžu prejaviť v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich

skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústili do
nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP).

12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Cdo/222/2009 zo dňa 26. 02. 20110). Nesprávnym právnym posúdením je subsumovanie skutkového
stavupodnormuhmotnéhoprávaaleboprocesnéhopráva,ktorávhypotézenemátaképredpoklady,aké
vyplývajúzozistenéhoskutkovéhostavu.Nesprávneprávneposúdenievecispočívavtom,žesúdpoužil
nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a
napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (viď

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Mcdo/4/2009).

13. Žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému 1/ a žalovanému 2/ spoločne a nerozdielne
povinnosť zaplatiť vymáhanú sumu spolu s príslušným úrokom z omeškania a sumy 40,- Eur z titulu
paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky za poskytnutú lekárenskú starostlivosť.

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

15. Odvolací súd po preskúmaní všetkých rozhodujúcich otázok, ktoré boli v tejto veci vznesené sa v
plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a

rozhodnutie je odôvodnené v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia je vecne správne,
dostatočné, preto odvolací súd konštatuje správnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle ust. § 387 ods.
2 CSP a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia uvádza:
Z ust. § 9 ods. 2 zák. č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení, v zmysle ktorého dlžníci zverejnení v
zozname dlžníkov nemajú nárok na úhradu inej ako neodkladnej zdravotnej starostlivosti vyplýva, že

v prípade žalovaného 2/, ktorý bol dlžníkom uvedeným v tomto zozname vznikol nárok len na úhradu
neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Odvolací súd nepovažuje za správny názor žalobcu o nesúlade,
protirečivosti či konkurovaniu si právnych noriem, konkrétne znenia § 23 ods. 1 písm. x/ a § 23 ods.
2 Zákona o liekoch a zdravotníckych pomôckach s ust. § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom postení.
Ustanovenie § 23 ods. 1 písm. x/ Zákona o liekoch sa týka pomeru úhrady zdravotnej poisťovne a

poistenca za lieky čiastočne hradené z verejného zdravotného poistenia a ust. § 23 ods. 2 Zákona o
liekoch rieši vyberanie úhrady za lieky, za ktoré by poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti inak patrila
úhrada podľa osobitného predpisu. Zákon teda zakazuje vyberať úhradu za lieky, ktoré sú hradené z
verejného zdravotného poistenia. V prejednávanej veci však lieky neboli vôbec hradené z verejnéhozdravotného poistenia, preto by nebolo možné konštatovať porušenie § 23 ods. 1 písm. x/ a § 23 ods. 2
Zákona o liekoch zo strany žalobcu, v prípade, ak by priamo od žalovaného 2/ žiadal úhradu za vydané
lieky, nakoľko žalovaný 2/ stratil nárok na ich úhradu z verejného zdravotného poistenia momentom

jeho zverejnenia v zozname dlžníkov žalovaného 1/. Skutočnosť, že v zozname dlžníkov je uvedené,
že má len informatívny charakter, neznamená, že by osoba v ňom uvedená nebola dlžníkom v zmysle
vyššie uvedených zákonov. Iná by bola otázka, ak by osoba uvedená v zozname dlžníkov nespĺňala
podmienky pre jej uvedenie v tomto zozname, tieto skutočnosti však nie sú predmetom prejednávanej
veci a samotného predmetu konania. Pokiaľ sa teda žalobca domáhal voči žalovanému 1/ a 2/ náhrady

škody a v tomto konaní nebolo zistené, že by žalovaný 1/ postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
by konkrétnym spôsobom došlo z jeho strany k protiprávnemu konaniu, či ku konania v rozpore s
dobrými mravmi, nie je možné mať za to, že na jeho strane došlo k vzniku zodpovednosti za škodu,
ktorá by eventuálne na strane žalobcu vznikla. Na strane žalovaného 1/ nemožno konštatovať jeden zo
základných atribútov vzniku jeho zodpovednosti za škodu vzniknutú žalobcovi, a to porušenie právnej
povinnosti. Správne preto rozhodol súd prvej inštancie tak, keď žalobu voči žalovanému 1/ zamietol.

Okresný súd podrobne uviedol, prečo má za to, že k protiprávnemu konaniu, resp. konaniu, ktoré by
napĺňalo charakter konania v rozpore s dobrými mravmi zo strany žalovaného 1/ nedošlo. Odvolaním
žalobcu nebola žiadnym spôsobom spochybnená vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

16. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta voči nesprávnemu právnemu posúdeniu spoločnej zodpovednosti

žalovaného 1/ a žalovaného 2/, odvolací súd uvádza, že z hmotnoprávneho vzťahu medzi týmito
sporovými stranami nevyplýva, že by šlo o spoločné práva a povinnosti, ohľadom ktorých by sa
rozsudok musel vzťahovať na všetky sporové strany vystupujúce na strane žalovaného. Sám žalobca
pritom kvalifikoval právny dôvod žaloby voči žalovanému 1/, ako nárok na náhradu škody a voči
žalovanému 2/ ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Predmetom sporu voči žalovanému

1/ a žalovanému 2/ preto nie sú rovnaké práva a povinnosti, povinnosť zdravotnej poisťovne uhradiť
zdravotnú starostlivosť za svojho poistenca vylučuje povinnosť uhradiť ju poistencom a naopak.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, pokiaľ žalobu voči žalovanému 1/ v celom rozsahu
zamietol a voči žalovanému 2/ žalobe čiastočne vyhovel a čiastočne zamietol ( v zmysle odôvodnenia
ods. 16. a 17. rozsudku okresného súdu). Pokiaľ žalobca namieta nesprávnosť výroku 1/ spočívajúcu v

absencii uloženia povinnosti plniť žalovanému 2/ spoločne a nerozdielne so žalovaným 1/ v zmysle §
438 OZ, odvolací súd pripomína, že toto zákonné ustanovenie rieši spoločnú zodpovednosť viacerých
škodcovzodpovednýchzaspôsobenúškodu.Vzmysleprvuvedenéhokonanímžalovaného2/žalobcovi
nevznikla škoda, žalovanému 2/ vzniklo na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie, ktoré je mu povinný
vydať. Preto odvolací súd nezistil dôvod na odmietnutie odvolania v zmysle návrhu žalovaného 1/.

17. Pokiaľ sa žalobca domáha voči žalovanému 1/ a 2/ náhrady škody v zmysle § 420 Občianskeho
zákonníka, príp. § 415 OZ, či bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a § 454 Občianskeho zákonníka,
nie je úlohou súdu posudzovať ústavnoprávnu rovinu jeho nároku. Z ustanovení posudzovaných
zákonov nevyplýva ich nesúlad s Ústavou SR a tento nekonkretizoval ani žalobca. Nepostačuje na

jeho úspech v spore len jeho tvrdenie, že právna úprava je nedôsledná, či vzájomne si odporujúca.
Úlohou súdu bolo posúdiť, či boli naplnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného
za škodu, ktorá žalobcovi vznikla, resp. v prípade žalovaného 2/, predpoklady pre rozhodnutie o vydaní
bezdôvodného obohatenia. Aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR nepatrí do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd právo strany, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktoré predkladá strana v konaní (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

18. Okresný súd rozhodol vecne správne aj pokiaľ ide o náhradu na náhradu trov konania, keď aplikoval
ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 CSP. Uvedenú skutočnosť odvolací súd poznamenáva z dôvodu,

že ide o výrok závislý od výroku vo veci samej.

19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP s použitím
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu

neúspešný. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej súd prvej
inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný,
žiadne trovy mu nevznikli, ani vzniknúť nemohli, preto odvolací súd rozhodol tak, že mu náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva.20. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).