Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 27, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/3/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1614208152
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1614208152.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: L. Y. , narodená
dňa XX.X.XXXX, trvale bytom B., C. č. XXX/XXX, zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter
Rybár, s.r.o., Košice, Kuzmányho č. 29, IČO: 47 234 466, za ktorú koná JUDr. Peter Rybár, proti
žalovanému:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,Bratislava,Pribinovač.25,IČO:35807598,ozaplatenie1.550,-€s

príslušenstvom,naodvolaniežalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduMalackyzodňa21.septembra
2016, č.k. 4 C 38/2014-91, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 21. septembra 2016, č.k. 4
C 38/2014-91 p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa má právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 21.9.2016, č.k. 4 C 38/2014-91 vyhovel žalobe žalobkyne

a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sumu 1.550,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,15 % ročne zo sumy 1.550,- € od 5.7.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100
%. Rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanoveniami § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4, §
53 ods. 1, § 54 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 517 ods. 2, § 563 Občianskeho
zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, § 9 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/,

e/, f/, g/, h/, i/, j/, k/, l/, m/, n/, o/, p/, q/, r/, s/, t/, u/, v/, w/, x/, y/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch“), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády č. 87/1995
Z.z.“). Po vecnej stránke rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania
mal preukázané, že žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžník uzavreli zmluvu o úvere, na základe

ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 500,- €, dlžníčka sa zaviazala, titulom splatenia úveru,
zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o poplatok 484,- €. Celkovo mala dlžníčka zaplatiť veriteľovi
sumu 984,- €, ktorú sa zaviazala zaplatiť v 12 mesačných splátkach vo výške 82,- € počnúc 7.8.2011.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou a na žalobkyňu
je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu
svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je

potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§
52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané,
že žalobkyňa bola v čase uzatvorenia zmluvy starobnou dôchodkyňou, poberala dôchodok a nebolazárobkovo činná. Z tohto dôvodu mal súd prvej inštancie za to, že údaj v zmluve o účele poskytnutia
úveru uvedený žalovaným (krížikom na príslušnom predtlačenom políčku) nebol pravdivý a žalobkyňa
pri uzatvorení zmluvy nekonala v rámci podnikania alebo zamestnania a ani neuzavrela zmluvu na

takýto účel. Spornú zmluvu súd prvej inštancie preto zároveň podriadil aj pod právny režim zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keď spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona
považuje (o.i.) aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úverevoformeúveru(§1ods.2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch).Ustálil,žeideotzv.
formulárovú zmluvu, vopred pripravené tlačivo s nemožnosťou zmeny jeho obsahu s výnimkou uvedenia

identifikačných údajov zmluvných strán, sumy úveru, poplatku za jeho poskytnutie. Vyhodnotením
všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že zmluva spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako tieto určuje ustanovenie § 9 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a to konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru (§ 9 ods.
2 písm. f/), úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index
alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,

ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych
podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o
všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i/), výšku, počet a

termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia (§ 9 ods. 2 písm. k/), ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov (§

9 ods. 2 písm. j/), priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský
úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný
kalendárny štvrťrok; platnú priemernú hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný
spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po
zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok (§

9 ods. 2 písm. y/), právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom
splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru
pred lehotou splatnosti podľa §16 (§ 9 ods. 2 písm. t/). Súd prvej inštancie konštatoval, že v zmluve o
úvere nie je jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom dojednané, kedy nastane konečná splatnosť
úveru, dojednanie splátok úveru v počte 12 splátok splatných mesačne nie je naplnením zákonnej

požiadavky na uvedenie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ani termínov splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov. Zmluva neobsahuje ani údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, dojednaná je len výška splátky bez bližšej špecifikácie, aká časť splátky bude použitá na
zaplatenie istiny, úroku a ďalšie poplatky. Zmluva neobsahuje ročnú úrokovú sadzbu, obsahuje len údaj
o nešpecifikovanom „poplatku“, pričom spotrebiteľovi nemôže byť zrozumiteľné, či ide o administratívny

poplatok alebo odplatu za poskytnutie úveru. Poplatok za spracovanie zmluvy predstavuje v uvedenom
prípade celkovo sumu vo výške 484,- €, čo činí 96,8 % z požičanej sumy. Zákon o spotrebiteľských
úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo
skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Inak vymedzený poplatok, resp. neurčitý poplatok však
možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za plnenie, ktoré si spotrebiteľ

neobjednalaktoréslúživýlučnevprospechdodávateľa(rozhodnutieKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.18
Co 109/2011 zo dňa 21.11.2012). Zmluva neobsahuje žiadny údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov
ani vyčíslenie celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, vypočítané na
základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery
nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy, ani údaj o výpočte nákladov,

ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov. Zmluva v rozpore s § 9 ods.
2 písm. t/ zákona neupravuje oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský
úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 16 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti,
naopak zmluva v čl. 8 zmluvných podmienok uvádza, že pri splatení úveru pred lehotou splatnosti je

dlžník povinný zaplatiť dohodnutý poplatok v celej výške. Toto dojednanie je potom v rozpore s § 16
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na absenciu vyššie uvedených
náležitostísúdprvejinštancie,spoukazomna§11ods.1písm.a/zákonač.129/2010Z.z. o
spotrebiteľskýchúveroch,považovalúverzabezúročnýabezpoplatkov.Dokazovanieohľadomsplneniaďalších náležitosti v zmluve nepovažoval za potrebné, keď nedostatok čo len jednej z náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vymedzených v § 9 ods. 2 má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť
zmluvy. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, týkajúcu sa existencie prekážky rozsúdenej veci podľa § 230

C.s.p., ktorá by mala brániť prejednaniu veci, súd prvej inštancie nemal preukázané, že nárok zo spornej
zmluvy bol predmetom rozhodcovského konania Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s. Konštatoval, že o prekážku res iudicata ide len v prípade, ak už bolo právoplatne
rozhodnuté v „tej istej veci“. Totožnosť veci je charakterizovaná nielen totožnosťou účastníkov konania
ale aj totožnosťou predmetu konania. O totožnom predmete konania možno hovoriť len vtedy, ak je

založený na tých istých skutkových okolnostiach, ktoré už raz boli predmetom právoplatne skončeného
konania. Ak podľa tvrdení žalovaného boli skutočne jeho nároky z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere predmetom rozhodcovského konania, išlo zrejme o nároky spočívajúce zo skutkového hľadiska
v tom, že žalobkyňa si nesplnila svoje povinnosti z úverovej zmluvy. V tomto konaní bol však predmet
konania založený na tom skutkovom základe, že žalovaný sa prijatím plnenia nad zákonom stanovený
rozsah na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil. Preto ani v prípade skutočnej existencie právoplatného

rozhodcovského rozsudku by nebola daná prekážka podľa § 230 C.s.p., ktorej dôsledkom by malo byť
zastavenie tohto konania podľa § 161 C.s.p. Na základe týchto dôvodov súd prvej inštancie dospel k
záveru, že o nároku žalobkyne v súdenej veci je možné konať a rozhodnúť. Keďže žalovaný poskytol
žalobkyni úver vo výške 500,- €, bol oprávnený požadovať vrátenie len tejto sumy bez navýšenia o
poplatky. Žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 2.050,- €, čo je o 1.550 € viac, ako bola jej zmluvná

povinnosť, táto suma preto predstavuje bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, ktoré je povinný žalovaný
podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobkyni vydať. Žalovaný sa s vydaním bezdôvodného
obohatenia dostal do omeškania, preto súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni aj úrok
z omeškania, a to zo sumy 1.550,- € odo dňa 5.7.2014, ktorý je dňom nasledujúcim po márnom uplynutí

lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia, určenej vo výzve právneho zástupcu žalobkyne, keďže
čas plnenia nebol dojednaný v zmluve a ani ustanovený právnym predpisom alebo rozhodnutím, potom
časom plnenia záväzku je výzva žalobcu. Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania sa súd prvej
inštancieriadilprávnouúpravouúrokovzomeškaniaobsiahnutouv§517ods.2Občianskehozákonníka
a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2009 do 31.1.2013 vzhľadom

na prechodné ust. § 10c uvedeného nariadenia. Prechodné ustanovenie § 10c nariadenia určuje, že
ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa
predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. Záväzkový vzťah z
titulu bezdôvodného obohatenia vznikol do 31.1.2013, pretože do tohto dňa žalobkyňa uhrádzala bez
právneho dôvodu sumy prevyšujúce nárokovateľnú sumu 500,- €. Výška úrokov z omeškania sa preto

spravuje úpravou platnou do 31.1.2013. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola ku dňu 5.7.2014 0,15 % ročne, potom úrok
z omeškania navýšený o 8 % žalobca uplatnil dôvodne. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol
podľa § 255 ods. 2 C.s.p., vo veci bola plne úspešná žalobkyňa, ktorej vzniklo právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Dôvodil, že v konaní
došlo k vadám podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ C.s.p. tým, že súd prvej inštancie nedostatočne
odôvodnil svoje rozhodnutie, čím žalovanému odňal možnosť konať pred súdom prvej inštancie,
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o posúdenie zmluvy o úvere namietal,
že zmluvné strany sa dohodli, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom,
zmluvu uzatvorili podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovanú. Uvedená zmluva
nie je zmluvou spotrebiteľskou ani zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Žalobkyni bol úver poskytnutý
na výkon povolania a to na jej žiadosť, čo odvolateľ preukázal listinnými dokladmi, a to zmluvou o

úvere č. XXXXXXXXX, žiadosťou o úver a dodatkom k zmluve o úvere. Odvolateľ poukázal aj
na rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie sp.zn. P/XXXX/XX/XXXX, ktorým proti žalovanému bolo
konanie zastavené z dôvodu, že „nebol preukázaný spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorej všeobecné
podmienky boli predmetom kontroly“, preto správny orgán dospel k záveru, že nebolo možné objektívne
vyvodiť zodpovednosť účastníka konania za porušenie ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane

spotrebiteľa. Odvolateľ poukázal aj na to, že v čase uzavretia zmluvy o úvere nebol účinný žiadny
všeobecne záväzný predpis, ktorý by stanovoval maximálnu prípustnú výšku úrokov za poskytnutie
peňažnýchprostriedkov.Možnopretovychádzaťlenzustanovenia§53ods.6Občianskehozákonníkav
zneníúčinnomvčaseuzatvoreniazmluvyoúvere,podľaktoréhoakpredmetomspotrebiteľskejzmluvyjeposkytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
nafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Priposudzovaníobdobnostiprípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem

poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Podľa žalovaného v otázke primeranosti
odplaty znáša dôkazné bremeno žalobca. Pri úrokových sadzbách treba, podľa odvolateľa, prihliadať na
úrokové sadzby stanovené pre nebankové subjekty, leasingové a iné spoločnosti. Zákon zakazuje len
podstatnéprevýšenieodplaty.Uviedol,žesprihliadnutímnavýraznevyššiepodnikateľskérizikosúúroky
požadované nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky, pre zistenie obvyklého úroku

pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými
subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (rozhodnutie Vrchného
súdu v Prahe, sp.zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák,
M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 67-68).
Odvolateľ bol tohto názoru, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení bezúročnosti a
bezpoplatkovosti zmluvy o úvere. Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. zo dňa

25.5.2016, sp.zn. 52 C 135/2014, podľa ktorého: „Za nedovolenú možno považovať určovaciu
žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak
však určovacia žaloba vytvára pevný základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek
tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba“. K otázke res iudicata odvolateľ uviedol, že navrhol vykonať
dokazovanie vyžiadaním rozhodcovského rozsudku z rozhodcovského súdu, keďže len tento disponuje

rozsudkom, na ktorom je vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti. Poukázal na to, že o
platnosti zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX už bolo rozhodnuté rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn. SR XXXXX/XX. Poukázal na ustanovenia § 161 a
230 C.s.p., ktoré bránia prejednaniu a rozhodnutiu veci, ak už sa o nej právoplatne rozhodlo, a v
tejto súvislosti aj na rozhodnutia Nejvyššího soudu České republiky zo dňa 27.6.2013, sp.zn. 29 Cdo

2254/2011, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.5.2002, sp.zn. 3 Cdo 100/01, Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 42/2006, Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.12.2011,
sp.zn. 1 Co 79/2011, Krajského súdu v Košiciach zo dňa 3.5.2012, sp.zn. 5 Co 43/2012,
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 3.6.2014, sp.zn. 17 C 35/2014, Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 26.9.2011, sp.zn. 3 M Cdo 11/2010, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

18.1.2012, sp.zn. 6 Cdo 143/2011, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9.2.2002, sp.zn.
3 Cdo 122/2011. Uviedol, že jeho argumentáciu týkajúcu sa res iudicata podporuje aj komunitárne a
medzinárodné právo. Poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci Asturcom, podľa
ktorého smernica č. 93/13/EHS nepriznáva spotrebiteľovi po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa vo
veci rozhodlo, žiadne osobitné právo. Ani európske právo nenúti súd členského štátu, aby pristúpil k

opätovnému preskúmaniu právoplatne rozhodnutého sporu, ak by sa tým malo zabezpečiť presadenie
sa európskeho práva, čo súdny dvor potvrdil aj v samotnom rozhodnutí Asturcom. Smernica 93/13/EHS
nezakladá právo spotrebiteľa na to, aby exekučný súd podrobil rozhodcovský rozsudok kontrole vecnej
správnosti. Poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora č. C-2/08 vo veci Amministrazione
dell´Economia a delle Finanze, podľa ktorého právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu,

aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých rozhodnutie získava právoplatnosť, aj
keby to umožnilo napraviť porušenie práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. Podľa žalovaného
ten istý predmet konania je daný, ak vyplýva z rovnakého skutku a zároveň sa týka tých istých
osôb, nie je rozhodujúce či rovnaké osoby majú aj rovnaké procesné postavenie. Pripomenul, že v
prípaderesiudicatajeprípadnánesprávnosťrozhodcovskéhorozsudkuirelevantná.Akboloprávoplatne

rozhodnuté o povinnosti plniť, tvorí výrok tohto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo
vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi konania, vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý
už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie, preto by mal súd konanie zastaviť pre
neodstrániteľný nedostatok konania. Navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a
vec vrátiť na ďalšie konanie.

3. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Trvala na tom, že vzťah medzi ňou a žalovaným je vzťahom
spotrebiteľským, ktorý treba posudzovať aj podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľskýchúveroch.Podľažalobkynevprejednávanomprípadedošlokuzavretiuzmluvyopôžičke
podľa § 657 Občianskeho zákonníka, reálnej zmluvy, keď pri podpise zmluvy došlo aj k odovzdaniu

peňazí, pôžičky. Zmluvný vzťah je potrebné posudzovať podľa obsahu a je ho potrebné subsumovať
pod normy občianskeho práva. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 10 CoE
70/2010, podľa ktorého: „bezpečným preukázaním nemôže byť (nie je) len všeobecný údaj o uzavretí
zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanieodberateľaaakýkonkrétnysúvisstakýmtopovolanímčipredmetomčinnostiodberateľavôbecuzavretie
príslušnej zmluvy má.“ Podľa žalobkyne tvrdenie žalovaného, že zmluva bola uzatvorená podľa 269
ods. 2 Obchodného zákonníka je tvrdením účelovým, v snahe vyhnúť sa posudzovaniu obligatórnych

náležitostí zmluvy, ktorých absencia má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalobkyňa
poukázala na to, že predmetná zmluva bola vopred predformulovaná, jej znenie nemohla ovplyvniť a
pripomienkovať. Žalobkyňa, bez príslušného vzdelania a skúseností, nemohla ustanoveniam zmluvy
rozumieť a predpokladať následky z nej plynúce. Nebola upozornená na to, že mandatár žalovaného za
ňu označil dotknuté pole, vyjadrujúce účel použitia poskytovaného úveru. Prehlásila, že poskytnutý úver

použila výlučne na súkromné účely, ktorý úmysel mala už pri podpise zmluvy. Objektívne nevykonávala
také povolanie, ktoré by vyžadovalo financovanie z jej vlastných zdrojov, získaných úverom. Žalovaný
opak nepreukázal. Žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa.
Tvrdiac, že v prejednávanom prípade ide o spotrebiteľský vzťah, poukázala na rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 2.6.2013, sp.zn. II. ÚS 329/2013-15 ako aj Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 21.4.2015, sp.zn. 3 MCdo 14/2014. Podľa žalobkyne rozhodcovská doložka
formulovaná vo Všeobecných obchodných podmienkach žalovaného predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku a teda absolútne neplatný právny úkon, čo má za následok, že rozhodcovský rozsudok
vydaný na jej základe je ničotným aktom, paaktom. Právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie
predstavuje prekážku rozsúdenej veci v konaní o určenie. Nie však rozsudok založený na neprijateľnej

rozhodcovskej doložke (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 25/2014-11,
rovnako aj rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10 CoE 308/2011). Z uvedeného dôvodu nie je
potrebné podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobkyňa poukázala aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.1.2015, sp.zn. 3 Cdo 27/2011, podľa ktorého môže
súd pristúpiť k riešeniu otázky platnosti rozhodcovskej doložky alebo zmluvy nielen v exekučnom

konaní, ale aj v iných konaniach, napr. pri riešení otázky, či vydaný rozhodcovský rozsudok zakladá
pre občianske súdne konanie prekážku res iudicata. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí dospel k záveru,
že aj rozhodcovský rozsudok ukladajúci povinnosť niečo plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy, môže
predstavovať prekážku veci rozsúdenej pre občianske súdne konanie, v ktorom sa žalobca domáha
určenia, že spotrebiteľská zmluva je neplatná, ale tento právny záver je opodstatnený len vtedy, ak bol

rozhodcovský rozsudok vydaný na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky, pretože iba platná rozhodcovská doložka alebo rozhodcovská zmluva zakladá oprávnenie
rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Žalobkyňa
poukázala aj na to, že problém prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je už
predmetom konštantnej judikatúry najvyššieho súdu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 6 Cdo 1/2012). K nedostatku naliehavého právneho záujmu uviedla, že v prejednávanom prípade
nejde o určovaciu žalobu ale o žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia, preto je táto argumentácia
žalovaného irelevantná. Vo vyjadrení poukázala aj na princíp právnej istoty ako atribút občianskeho
súdneho konania a právneho štátu, ktorý vyjadruje, že účastník konania môže očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. V tejto súvislosti poukázala na čl. 2

C.s.p. ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 ECdo 192/2014. Navrhla
odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

4. Žalovaný sa už k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril.

5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od
1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to

dôležitýverejnýzáujem;§385ods.lC.s.p.)adospelkzáveru,žeodvolaniužalovanéhonemožnopriznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. februára 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1
C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a
keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody

neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za
potrebné uviesť ešte nasledovné.6.1. Žalobkyňa sa predmetným žalobným návrhom voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 1.550,-
€ titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Dôvodila, že so žalovaným uzatvorila zmluvu, na základe
ktorejjejbolposkytnutýúvervovýške500,-€.Zmluvupovažovalazaspotrebiteľskú,podliehajúcurežimu

zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Keďže zmluva neobsahovala zákonom predpísané
podstatné náležitosti, poskytnutý úver považovala za bezúročný a bez poplatkov. Titulom splatenia úveru
žalovanému zaplatila sumu 2.050,- €, sumy vo výške 1.550,- €, prevyšujúcej sumu poskytnutého úveru,
sa domáhala titulom bezdôvodného obohatenia.
6.2. V danom spore vykonal súd prvej inštancie všetko navrhované dokazovanie, ktoré bolo potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, zhodnotením
výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a
na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď na prejednávaný prípad použil ustanovenia
§ 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, § 9 ods. 2 písm. a/ až y/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a zmluvu o úvere, uzatvorenú medzi žalobkyňou a žalovaným posúdil

ako zmluvu spotrebiteľskú. K rovnako správnemu záveru dospel súd prvej inštancie, keď konštatoval, že
predmetná zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti požadované ustanovením § 9 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, úver je preto potrebné považovať za bezúročný a bez
poplatkov. Správne sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s prekážkou res iudicata, namietanou v konaní
žalovaným, keď konštatoval, že predmetom konania pred rozhodcovským súdom bolo plnenie zo zmluvy

o úvere a predmetom tohto konania je plnenie titulom bezdôvodného obohatenia. Predmet sporu teda
nie je totožný. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe vyhovel, súd prvej inštancie aj riadne odôvodnil,
pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie
veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.
6.3. Žalovaný v odvolaní namietal, že úver bol žalobkyni poskytnutý na výkon povolania, preto

je potrebné zmluvu o úvere uzatvorenú so žalobkyňou posudzovať podľa ustanovení Obchodného
zákonníka a nemožno ju považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch. V konaní pred súdom prvej inštancie žalobkyňa preukázala, že v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere bola starobnou dôchodkyňou, a to rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa
19.10.2000 (č.l. 86 spisu). Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že žalobkyni bol od 20.7.2000 priznaný

starobný dôchodok vo výške 2.337,- Sk mesačne. V spise sa na č.l. 85 nachádza čestné prehlásenie zo
dňa 1.5.2016, v ktorom žalobkyňa prehlásila, že od priznania starobného dôchodku nikde nepracovala,
úver si nebrala na účely zamestnania ani povolania. Úverom chcela vypomôcť svojej vnučke. Žalovaný v
odvolaní tvrdil, že žalobkyni bol úver poskytnutý na výkon povolania, a to na jej žiadosť, čo mal preukázať
listinnými dokladmi, a to zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX, žiadosťou o úver a dodatkom k zmluve

o úvere. Odvolací súd konštatuje, že uvedené listinné dôkazy, okrem zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX,
žalovaný do spisu nedoložil, a teda sa v spise nenachádzajú, pričom dôkazné bremeno na preukázanie
toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania dlžníka ťaží toho, kto
tak tvrdí. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 10
CoE 70/2010, na ktoré poukázala aj žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu, podľa ktorého: „Bezpečným

preukázaním nemôže byť (nie je) len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon
povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa prijímateľa úveru a aký
konkrétny súvis s takýmto povolaním, či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej
zmluvy má.“ Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nebolo preukázané, že úver bol žalobkyni
poskytnutý na účel povolania, správne preto ustálil súd prvej inštancie, že úver, ktorý žalovaný žalobkyni

poskytol, je potrebné posudzovať podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj podľa
ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
6.4. Odvolateľ v odvolaní ďalej namietal, že v čase uzavretia zmluvy o úvere nebol účinný žiadny
všeobecne záväzný predpis, ktorý by stanovoval maximálnu prípustnú výšku úrokov za poskytnutie
peňažných prostriedkov, preto je možné vychádzať len z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho

zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, podľa ktorého ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri
posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a
mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

Pri úrokových sadzbách treba, podľa odvolateľa, prihliadať na úrokové sadzby stanovené pre
nebankové subjekty, leasingové a iné spoločnosti, pričom zákon zakazuje len podstatné prevýšenie
odplaty. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že žalobkyni bol zo strany žalovaného poskytnutý
spotrebiteľský úver vo výške 500,- €, ktorý mala vrátiť v 12 mesačných splátkach po 82,- €, celkom malatak žalovanému vrátiť 984,- €. Suma 484,- € je v zmluve o úvere označená ako poplatok. Je tak potrebné
konštatovať, že zmluva o úvere neobsahovala údaj o úrokovej sadze podľa § 9 ods. 2 písm. i/ zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov

a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. j/ uvedeného zákona), ako aj údaj o
priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnej k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenej podľa § 21 ods. 2 za príslušný
kalendárny štvrťrok (§ 9 ods. 2 písm. y/ uvedeného zákona). Absencia uvedených náležitostí znamená,
že úver bol žalobkyni poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov a to podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona

č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Námietka odvolateľa o neexistencii všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktorý by stanovoval maximálnu prípustnú výšku úrokov za poskytnutie peňažných
prostriedkov v čase uzatvorenia zmluvy o úvere so žalobkyňou je z tohto pohľadu irelevantná. Odvolací
súd k uvedenému ešte poznamenáva, že zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010
Z.z. (účinný od 2.4.2010) zrušil nariadenie vlády SR č. 238/2008 Z.z., ktorým sa ustanovovala výška,
ktorú nesmela prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru, v § 2 písm. g/ však vymedzil, čo

treba rozumieť celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom a v § 19 upravil
ročnú percentuálnu mieru nákladov spotrebiteľského úveru. V prílohe č. 2 k tomuto zákonu je uvedený
vzorec na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov spotrebiteľského úveru. Ustanovenie § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka tak nebolo možné použiť na zmluvu o spotrebiteľskom úvere, uzatvorenú medzi
stranami sporu, na ktorú je potrebné uplatniť ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch.
6.5. K odvolacej námietke, týkajúcej sa prekážky res iudicata v prejednávanom prípade odvolací súd
uvádza nasledovné. Správne konštatoval súd prvej inštancie, že predmet konania v prejednávanej veci
a v konaní pred rozhodcovským súdom nie je totožný (bod 6.2 tohto rozhodnutia). Zároveň však odvolací
súd poukazuje na to, že otázkou, či môže byť právoplatný a vykonateľný rozsudok rozhodcovského

súdu prekážkou veci rozsúdenej pre občianske súdne konanie, v ktorom sa žalobca domáha určenia,
že spotrebiteľská zmluva je neplatná, sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z
29.1.2015, sp.zn. 3 Cdo 27/2011. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí vysvetlil, že oprávnenie
súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej doložky, nevedie k
posudzovaniu vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, súvisí však s potrebou vyriešiť otázku,

či a aké právne účinky má vydaný rozhodcovský rozsudok. Pri posudzovaní, či v občianskom súdnom
konaní predložený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní)
môže súd pristúpiť k riešeniu otázky platnosti rozhodcovskej doložky alebo zmluvy nielen v exekučnom
konaní, ale aj v iných konaniach, napr. pri riešení otázky, či vydaný rozhodcovský rozsudok zakladá

pre občianske súdne konanie prekážku res iudicata. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí dospel k záveru,
že aj rozhodcovský rozsudok ukladajúci povinnosť niečo plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy, môže
predstavovať prekážku veci rozsúdenej pre občianske súdne konanie, v ktorom sa žalobca domáha
určenia, že spotrebiteľská zmluva je neplatná, ale tento právny záver je opodstatnený len vtedy, ak bol
rozhodcovský rozsudok vydaný na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej

doložky, pretože iba platná rozhodcovská doložka alebo rozhodcovská zmluva zakladá oprávnenie
rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Odvolací súd
je toho názoru, že uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu je aplikovateľné aj v súdenej veci, ktorej
predmetom je vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením bez právneho dôvodu, keď je
potrebné vyriešiť otázku, či žalobkyňa plnila žalovanému na základe právoplatného a vykonateľného

rozhodcovského rozsudku (ako tvrdí žalovaný, i keď v konaní nepredložil rozsudok opatrený doložkou
právoplatnosti a vykonateľnosti), ktorý má podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská doložka medzi účastníkmi
pri uzatváraní zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX dňa 21.7.2011 nebola platne uzavretá z dôvodu, že
nebola zachovaná jej písomná forma. V texte zmluvy o úvere je síce vyhlásenie žalobkyne ako

dlžníka, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sa zaväzuje dodržiavať, ale
všeobecné podmienky, v ktorých je v článku 14 predformulovaná dohoda o tom, že všetky spory
vzniknuté zo zmluvy o úvere budú riešené pred rozhodcovským súdom, nie sú podpísané účastníkmi
zmluvy o úvere. Nedostatok podpisu na všeobecných podmienkach obsahujúcich rozhodcovskú doložku
vyhodnotil už Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 30.11.2011, sp.zn. 2 Cdo 245/2010

tak, že rozhodcovská doložka nebola platne uzavretá. Bez platne uzavretej rozhodcovskej doložky
alebo rozhodcovskej zmluvy nie je možné rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava sp.zn. SR 01659/12 zo dňa 5.6. 2012 považovať
za rozhodcovský rozsudok s účinkami právoplatného rozsudku súdu a z tohto dôvodu aninezakladá pre prejednávanú vec prekážku veci rozsúdenej. Odvolateľ v odvolaní vytýkal súdu prvej
inštancie, že nevykonal ním navrhované dokazovanie, keď navrhol vykonať dokazovanie vyžiadaním
rozhodcovského rozsudku z rozhodcovského súdu, keďže len tento disponuje rozsudkom, na ktorom

je vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, keď ani
právoplatnýrozsudokrozhodcovskéhosúdunemožnobezplatneuzavretejrozhodcovskejdoložkyalebo
rozhodcovskej zmluvy považovať za rozhodcovský rozsudok s účinkami právoplatného rozsudku súdu
a teda prekážku rozsúdenej veci, je aj táto odvolacia námietka žalovaného bez právneho významu.
6.6. Pokiaľ ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukazoval v odvolaní

žalovaný,odvolacísúduvádza,žerozhodnutiazodňa28.5.2002,sp.zn.3Cdo100/01azodňa1.1.2011,
sp.zn.3Cdo42/2006sanetýkajúsporovsúvisiacichsozmluvamioposkytnutíspotrebiteľskéhoúveruav
rozhodnutiach sp.zn. 3 Mcdo 11/2010, 6 Cdo 143/2011 a 3 Cdo 122/2011 bolo konštatované oprávnenie
exekučného súdu skúmať, či bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva alebo rozhodcovská doložka.
Podľa rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci Asturcom „smernica 93/13 sa má vykladať v
tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského

rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a
skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej
doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,

ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
uvedenou doložkou viazaný“. Uvedené rozhodnutia, na ktoré poukazuje odvolateľ, svedčia, podľa
názoru odvolacieho súdu, v prospech žalobkyne.
6.7. K námietke nedostatku naliehavého právneho záujmu odvolací súd uvádza, že predmetom tohto
sporu je žaloba na plnenie a nie určovacia žaloba, ktorá je podmienená preukazovaním naliehavého

právneho záujmu.
6.8. K odvolacej námietke žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil
svoje rozhodnutie odvolací súd uvádza, že z hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 220 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa tieto zákonom vyžadované náležitosti. Z jeho

obsahu je zrejmé, čoho sa žalobkyňa predmetnou žalobou domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označila, aké prostriedky procesného útoku použila, ako sa vo
veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutiajasneavýstižnevysvetlil,akoposúdilpodstatnéskutkovétvrdeniaaprávneargumentystrán
sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil a ako vec

právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol, tak ako rozhodol. Odvolateľ preto
nedôvodne namietal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie.
6.9. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne

posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

7. Odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok aj vo výroku o náhrade trov
konania (§ 367 ods. 2 C.s.p.), pretože žalovaný podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak odvolanie
vo vzťahu k výroku o trovách vôbec nezdôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a

právnusprávnosťrozsudkusúduprvejinštancievuvedenomvýroku,keďžalobkyňaodvolanienepodala.
Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou a teda aj odvolací súd je
viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).

8. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v

spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.9. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c)jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýška príslušenstvavčasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženoualebozriadenounaochranu spotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).