Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 21, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/55/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117201300
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117201300.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobkyne: A. O., nar. XX.X.XXXX, bytom R. XX, Q.,
zastúpená advokátom: Mgr. Martin Černák, Zochova 5, Bratislava, proti žalovanej: Fakultná nemocnica
Trnava, so sídlom A. Žarnova 11, Trnava, IČO: 00 610 381, zastúpená splnomocnencom: Prosman
a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, za účasti
intervenienta na strane žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom
Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpený advokátom: JUDr. Baltazár Mucska, so sídlom
Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej a intervenienta proti

rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 28. novembra 2018, č.k. 27C/13/2017-157, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, ako aj v závislom výroku
o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie v časti istiny 30.000 eur zastavil
(výrok I.), žalovanej uložil zaplatiť žalobkyni sumu 5.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok II.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak,

že žalobkyni priznal voči žalovanej nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok IV.).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 CSP, § 4
ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 420 ods. 2 a § 853
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj § 5 ods. 1 a § 6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní
obetí poškodených násilnými trestnými činmi, keď vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby v časti

istiny 30.000 eur súd so súhlasom žalovanej a intervenienta konanie zastavil, pričom predmetom
konania zostal uplatnený nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur. Na základe
vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná dodržaním štandardných
postupov, t.j. najmä správnym vyhodnotením laboratórnych výsledkov a objektívneho stavu pacienta
a následným včasným nasadením antibiotík na liečbu zápalu na hornej končatine a pľúcach mohla
odvrátiť úmrtie pacienta, resp. zvýšiť jeho šance na prežitie. Keďže tak neurobila a následne došlo k
úmrtiu manžela žalobkyne, svojou nečinnosťou bolo nezvratným zásahom porušené právo žalobkyne

na rodinný život. Čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy, žalobkyňa sa domáhala zaplatenia
sumy 30.000 eur. Občiansky zákonník maximálnu ani minimálnu výšku zadosťučinenia neupravuje,
upravené je iba to, že zadosťučinenie musí byť primerané závažnostiam ujmy a okolnosti, za ktorých
k neoprávnenému zásahu došlo. Zmyslom zadosťučinenia nie je byť zábezpekou, zdrojom obživyani náhrady príjmu, v danom prípade invalidného dôchodku manžela žalobkyne (pričom žalobkyňa v
súčasnosti poberá vdovský dôchodok), logicky nemôže viesť k neprimeranému obohateniu. V prípade
smrti žiadne zadosťučinenie vrátane finančného nemôže skutočne vzniknutú ujmu, akou je smrť,

nahradiť, zmyslom právnej úpravy je túto len zmierniť. Žiadna peňažná čiastka teda ani „nízka“ ani
„vysoká“ nemôže byť dostačujúcim ekvivalentným prostriedkom ochrany osobnosti v takomto prípade. K
okolnostiam, za akých došlo k úmrtia manžela, sa súd vyjadril vyššie, pričom dospel k záveru, že k úmrtiu
došlo v dôsledku nedbanlivostného konania zamestnancov žalovanej. K otázke závažnosti vzniknutej
nemajetkovej ujmy súd uvádza, že je nepochybné, že v danom prípade došlo k nenávratnej deštrukcii

možnosti rozvoja medziľudských väzieb medzi žalobkyňou a jej manželom a tým k intenzívnemu zásahu
do osobnostných práv žalobkyne, práva na jej súkromie a rodinný život. Iba morálne zadosťučinenie
vo forme ospravedlnenia nemôže odčiniť dopad protiprávneho konania žalovanej. Trauma žalobkyne
vyplývajúca zo straty manžela, s ktorým prežila viac ako 38 rokov je neodstrániteľná, preto je namieste
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobkyňa vzniknutú nemajetkovú ujmu skutkovo
zdôvodnila len cestou svojho právneho zástupcu, ktorý vo svojich podaniach uviedol, že žila s manželom

dlhé roky v harmonickom a usporiadanom manželstve založenom na silných citových a sociálnych
väzbách a vo fungujúcej rodine. Manžel významnou mierou prispieval na chod domácnosti vrátane
finančného príspevku vo forme invalidného dôchodku, o ktorý smrťou manžela prišla. Smrť manžela
natrvalo rozhodujúcim spôsobom pretrhla rodinné a citové väzby medzi manželmi, s jeho smrťou
sa vyrovnáva len veľmi ťažko. Rodinný život žalobkyne a jej detí prestal na dlhú dobu fungovať.

Spoločne trávili svoj voľný čas, mali spoločné záľuby. Po smrti manžela žalobkyňa stratila možnosť
viesť plnohodnotný súkromný život. Medzi manželmi existovali silné sociálne, morálne, citové putá,
vytvorené v rámci ich rodinného života. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že
primeranou náhradou nemajetkovej ujmy žalobkyne je 5.000 eur z dôvodu, že v konaní netvrdila a ani
nepreukázala žiadne osobitné okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie vyššej nemajetkovej ujmy,

pričom dôkazné bremeno tvrdenia skutkových okolností a ich preukázanie zaťažovalo žalobkyňu, najmä
za stavu, že od počiatku žalovaná a intervenient namietali nedostatočne preukázanú citovú väzbu
medzi žalobkyňou a jej nebohým manželom, intenzitu vzťahu, ktorý bol pretrhnutý a tiež neprimeranú
výšku požadovanej nemajetkovej ujmy. V prípade, ak si žalobkyňa uplatňuje nemajetkovú ujmu 30.000
eur, síce výška priznanej náhrady závisí od úvahy súdu, avšak nepostačujú na rozhodnutie súdu

všeobecné tvrdenie žalobkyne, je jej povinnosťou skutkovými okolnosťami preukázať dôvodnosť výšky
uplatneného nároku. Naviac súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy musel prihliadnuť i na
skutočnosti vyplývajúce z predloženej správy, a to že sa manžel žalobkyne sa od 8/2008 liečil opakovane
na psychiatrii s diagnózami manickej epizódy organického pôvodu, akútnej polymorfnej psychotickej
poruchy,depresívnysyndróm.Donemocnicebolajnaposledyprijatýzdôvodudlhodobejpasivity,pričom

sama žalobkyňa v nemocnici pri prijatí uviedla, že bol neusmerniteľný, manipuloval s liekmi, ktoré mu
podávala. Na invalidnom dôchodku bol od roku 2010. Z uvedeného je zrejmé, že manžel žalobkyne
vzhľadom na svoj zdravotný stav a závažnosť ochorení, na ktoré sa dlhodobo liečil, nemohol byť oporou
žalobkyne tak, ako sama všeobecne uvádza. Pre úplnosť súd v súvislosti s posúdením primeranosti
uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy poukazuje na právnu úpravu v štátoch Európskej únie. Z hľadiska

historického nám najpodobnejšia právna úprava v Rakúsku /obdobne aj v Nemecku/ vyvodila nároky
pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy zo všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu,
pričom výška konkrétneho nároku je predmetom dokazovania. Tento systém platil aj v Maďarsku do roku
2013.NajvyššieodškodnébolovRakúskupriznanénazákladerozsudkuOGHz30.10.2003,sp.zn.2Ob
186/03, kedy išlo o nárok pozostalého manžela, ktorý pri dopravnej nehode stratil manželku a 3 maloleté

deti. Nehodu zavinil vodič nákladného motorového vozidla, ktorý išiel v protismere (úmyselný trestný
čin). OGH priznal manželovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 65.000 eur titulom jeho ťažkej a trvalej
psychickej traumy. Románsky model práva (Belgicko, Francúzsko) je upravený s paušálnymi sumami,
v prípade Belgickej právnej úpravy je to v prípade rodiča žijúceho v spoločnej domácnosti s usmrteným
dieťaťom vo výške 7.500 eur, rodiča žijúci mimo spoločnej domácnosti 3.750 eur. Na zdôraznenie

primeranosti žalobkyni priznanej sumy odškodnenia, súd poukazuje na právnu úpravu odškodňovania
obetí poškodených násilnými trestnými činmi obsiahnutú v zákone č. 215/2006 Z.z., ktorá je stanovená
ako 50 násobok minimálnej mzdy. V roku 2014 výška minimálnej mzdy činila 352 eur, t.j. maximálna
výška odškodnenia pre obeť násilného trestného činu činila sumu 17.600 eur. Aj z týchto dôvodov súd
považuje priznanú sumu za primeranú. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255

ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 a § 257 CSP. Žalobkyňa bola v konaní úspešná, nakoľko mala úspech čo
do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu,
závisela výučne od úvahy súdu, ktorú nemohla nijako predvídať. Na základe vlastného rozhodnutia bez
uvedenia dôvodu, vzala žalobu čiastočne späť vo výške 30.000 eur a teda zavinila zastavenie konaniav tejto časti. Súd považuje za dôvod hodný osobitného zreteľa, skutočnosť, že žalobkyňa bola čo do
základu nároku úspešná a výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela výlučne od úvahy súdu, preto aj
v prípade, ak by žalobkyňa žalobu nevzala čiastočne späť a zotrvala by na pôvodne žalovanej sume,

nebola by pomerne neúspešná, preto súd žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu. Súd zároveň poukazuje na § 10 ods. 8 zákona č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorý v danom prípade určuje výšku tarifnej odmeny. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

3. Proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie a v závislom výroku o nároku na náhradu trov
konania podala v zákonnej lehote žalovaná, ktorá navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
častiach zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok v napadnutých
častiach zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá v celom rozsahu a žalovanej bude priznaná náhrada
trov konania v rozsahu 100%. Odvolanie odôvodnila tým, že súd dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Mala za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplýva príčinná súvislosť medzi tvrdeným
protiprávnym konaním žalovanej a zásahom objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu. Úrad
síce vo svojom oznámení vyslovil záver, že v dohliadanom období bola nebohému poskytnutá

zdravotná starostlivosť non lege artis, avšak z jeho obsahu v žiadnom ohľade nevyplýva príčinná
súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovanej (podľa úradu toto spočívalo v nesprávnom zhodnotení
závažnosti povrchovej flebitídy po intravenóznej kanyle a nezahájení antibiotickej liečby a úprave
hladiny glykémie) a úmrtím manžela žalobkyne. Žalovaná v konaní opakovane rozporovala závery
predloženého znaleckého posudku, ktoré sú zmätočné, nejednoznačné a predovšetkým nereflektujú na

úplnú zdravotnú dokumentáciu, resp. zdravotný stav manžela žalobkyne. K posúdeniu príčiny úmrtia
manžela žalobkyne s ohľadom na jeho dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav a viaceré ochorenia bolo
nevyhnutné, aby znalec preskúmal aj ostatné zdravotné záznamy a posúdil tak vplyv predchorobia
manžela žalobkyne (pred jeho hospitalizáciou u žalovanej) na jeho úmrtie. Napriek tomu, že žalovaná a
aj intervenient v konaní uvedené namietali, žalobkyňa v konaní nenavrhla vykonať doplnenie znaleckého

posudku,čivýsluchznalca.Zdokladovpredloženýchsamotnoužalobkyňouvyplýva,žejejmanželboluž
v minulosti pri liečbe ostatných ochorení neusmerniteľný a manipuloval s liekmi. Najzásadnejší rozpor,
ktorý znalecký posudok obsahuje, spočíva v odpovedi znalca na otázku, či by došlo k úmrtiu manžela
žalobkyne aj v prípade, ak by žalovaná postupovala pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti správne,
resp. či sa dalo úmrtiu manžela žalobkyne predísť poskytnutím správnej zdravotnej starostlivosti zo

strany poskytovateľa. Znalec na takto formulovanú otázku odpovedal „áno“, čo je možné pri zložení tejto
otázky vykladať dvojako. Znalec na jednej strane síce tvrdí, že úmrtiu pacienta sa nedalo zabrániť ani
správnymposkytnutímzdravotnejstarostlivostiakjehoúmrtiubytedadošlo,alezároveňtvrdí,žetomuto
úmrtiu sa správnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti zabrániť dalo. Súd nie je osobou odborne
spôsobilounazodpovedanietejtootázky,keďžeanitakúradaaniznaleckýposudoknedalnatútootázku

jednoznačnú odpoveď, súd túto činnosť za znalca nemôže suplovať. Znalecký posudok, ktorý vykazuje
takzásadnéformálneavecnénedostatky,nemožnopovažovaťzadôkazpodporujúcitvrdeniažalobkyne
ohľadom zodpovednosti žalovanej za utrpenú nemajetkovú ujmu. Naviac, ak v priamom rozpore so
zisteniami znalca sú tu závery, ku ktorým dospel úrad ako kontrolný orgán v rámci právoplatného
rozhodnutia. Napriek tomu, že žalovaná odmieta svoju zodpovednosť za tvrdený neoprávnený zásah

do súkromného a rodinného života žalobkyne, ohľadom výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazochjenamiestepoukázaťskutočnosť,žeprijejurčenímalsúdvychádzaťzozávažnostivzniknutej
ujmy a okolností, za akých k porušeniu práva malo dôjsť. Žalovaná, ako aj intervenient od začiatku
konania namietali nepreukázanie citovej väzby medzi žalobkyňou a jej nebohým manželom, intenzitu
ich vzťahu, ako aj primeranosť výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napriek

tomu sa žalobkyňa ani na jednom z pojednávaní osobne nevyjadrila k intenzite a rozsahu zásahu do jej
osobnostných práv, ani nenavrhla vykonanie žiadneho dokazovania (napr. výsluch ďalších osôb, ktoré
by jej tvrdenia podporili). Napriek tomu bol neoprávnený zásah popisovaný iba cestou jej právneho
zástupcu, a to veľmi všeobecným konštatovaním, ktoré nijak bližšie neodôvodňovalo závažnosť tvrdenej
ujmy k tomu, aby súd pristúpil k poslednej možnosti satisfakcie - peňažnému plneniu. Žalobkyňa v

konaní nijako nepreukázala rozsah nepriaznivých následkov, ktoré jej mali v súvislosti s úmrtím manžela
vzniknúť, ani harmonický vzťah s manželom. Nepovažovala za správny postup súdu, keď pri určovaní
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzal do úvahy ani mieru zodpovednosti nebohého na
škodlivom následku, nakoľko ju považoval za nepreukázanú. Nebohý bol už pri liečbe iných ochorenínedisciplinovaný, keď z príloh k znaleckému posudku vyplýva, že práve podľa vyjadrenia žalobkyne
bol v tomto ohľade neusmerniteľný a manipuloval s liekmi. Súd preto mal pri určovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy postupovať podľa ust. § 441 Občianskeho zákonníka, resp. zvážiť aplikáciu ust. §

415 Občianskeho zákonníka.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vyhovenia žalobe a v závislom výroku o nároku na náhradu
trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie intervenient, ktorý navrhol rozsudok v napadnutých
častiachzrušiťavecvrátiťsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Poukázalnatúskutočnosť,ževkonaní

nebola jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti zo strany žalovanej
a vznikom poškodenia zdravia u zosnulého. Táto príčinná súvislosť jednoznačne nebola preukázaná
šetrením Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a taktiež jednoznačne nevyplýva ani zo
znaleckého posudku vypracovaného MUDr. Zdenkom Salmášom. V predmetnom znaleckom posudku
absentuje nejaké logické odôvodnenie, na základe ktorého znalec dospel k názoru, že v danom prípade
je daná zodpovednosť žalovanej. Mal za to, že bolo povinnosťou žalobkyne v konaní preukázať, že

príčinná súvislosť je v danom prípade bezpečne preukázaná a nie iba pravdepodobná. Poukázal tiež
na tú skutočnosť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zo strany žalobkyne nebol daný
ani z toho dôvodu, že žalobkyňa ako osoba, do ktorej osobnostných práv malo byť zasiahnuté, žiadnym
spôsobomneopísalatentozásah.Skutočnostitvrdenéprávnymzástupcomvžalobeohľadomzásahudo
osobnostných práv žalobkyne majú podľa názoru odvolateľa silu skutkových tvrdení, ktoré však v konaní

pred súdom prvej inštancie neboli preukázané relevantnými dôkazmi. Mal za to, že žalobkyňa neuniesla
v tomto smere dôkazné bremeno. Mal za to, že súd sa taktiež nesprávne vyporiadal s náhradou trov
konania. Nesúhlasil s odôvodnením súdu prvej inštancie, že dôvodom hodným osobitného zreteľa vo
vzťahu k späťvzatiu žaloby v rozsahu 30.000 eur je skutočnosť, že žalobkyňa bola čo do základu
nároku úspešná a výška závisela od úvahy súdu, preto aj v prípade, ak by žalobkyňa žalobu nevzala

čiastočne späť a zotrvala by na pôvodnej žalovanej sume, nebola by pomerne neúspešná, preto jej súd
priznal nároku na náhradu trov konania v celom rozsahu. S takýmto odôvodnením nesúhlasil, nakoľko
aj dôvodom späťvzatia žaloby v časti 30.000 eur bola predsa tá skutočnosť, že aj samotná žalobkyňa si
bola vedomá, že v tejto časti je žaloba nadhodnotená, čo bolo jediným dôvodom čiastočného späťvzatia.
Zastavenie konania v časti 30.000 eur je výlučnou procesnou zodpovednosťou žalobkyne, a preto je

povinná znášať náhradu trov konania voči žalovanej a intervenientovi v súlade s ustanovením § 256
ods. 1 CSP. Vo zvyšnej časti mal súd postupovať v súlade s § 255 ods. 1 CSP, pričom sa nestotožnil
s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa by mala mať nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahuzdôvodu,ževýškapriznanejnáhradyzáviselaodúvahysúdu.Boloprocesnouzodpovednosťou
žalobkyne zvážiť dôvodnosť uplatňovanej sumy, a preto aj čiastočný neúspech v konaní sa musí prejaviť

na náhrade trov konania v tom smere, že nakoľko je žalobkyňa v časti 25.000 eur neúspešná, má byť
náhrada trov konania priznaná žalovanej a intervenientovi.

5. K odvolaniam sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok v napadnutých častiach
z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť. Uviedla, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou

vo svojom rozhodnutí a rovnako aj znalec MUDr. Zdenko Salmáš vo svojom znaleckom posudku
konštatovali, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovanej nebola jej manželovi poskytnutá správne.
Pritom povinnosťou žalovanej bolo zasiahnuť do priebehu ochorenia pacienta plnením si svojich
povinností podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti tak, aby mu poskytla
zdravotnú starostlivosť správne, teda vykonala všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby

so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia, alebo zlepšenia stavu pri zohľadnení
súčasných poznatkov lekárskej vedy. Žalovaná si túto svoju povinnosť nesplnila, pričom je nepochybné,
že pri dodržaní štandardných postupov, t.j. najmä správnym vyhodnotením laboratórnych výsledkov
a objektívneho stavu pacienta a následným včasným nasadením antibiotík na liečbu zápalu na
hornej končatine a pľúcach, žalovaná mohla odvrátiť úmrtie pacienta, resp. zvýšiť jeho šance na

prežitie. Ona v rámci konania uniesla dôkazné bremeno, nakoľko prostredníctvom znaleckého posudku
preukázala, že nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť žalovanou bola podstatnou skutočnosťou,
ktorá viedla k úmrtiu jej manžela. Naproti tomu žalovaná, ako aj intervenient neuniesli dôkazné
bremeno na preukázanie svojich tvrdení, nakoľko nepredložili dôkazy, ktoré by odborné závery znalca
podporujúce tvrdenia žalobkyne akokoľvek spochybnili. K napadnutému výroku o trovách konania

žalobkyňa poukázala na to, že zásada úspechu vo veci sa uplatňuje aj na konania, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu, ako je tomu aj v tomto prípade. V takomto prípade je rozhodujúce to, či súd
vyhovel základu nároku žaloby, t.j. či do práva žalobkyne bolo zasiahnuté alebo nie. Vzhľadom na to,
že žalobkyni bola priznaná aspoň časť uplatneného nároku, ktorého priznanú výšku na základe úvahysúdu nemôže žalobkyňa objektívne dopredu predvídať, považuje sa za úspešnú stranu sporu, ktorá má
voči žalovanej strane nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

6. K odvolaniu intervenienta sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá sa v celom rozsahu stotožnila s
uvádzanými tvrdeniami intervenienta a v ďalšom odkázala na obsah ňou podaného odvolania, ako aj
všetky doterajšie tak písomné, ako aj ústne vyjadrenia.

7. K vyjadreniu žalobkyne zaslala písomné stanovisko žalovaná, v ktorom odkázala na svoje doterajšie

tak písomné, ako aj ústne vyjadrenia. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že žalovaná neuniesla v konaní
dôkazné bremeno, keď nepredložila dôkazy, ktorými by akokoľvek spochybnila odborné závery, ku
ktorým dospel znalec MUDr. Zdenko Salmáš. V tejto súvislosti uviedla, že samotný obsah znaleckého
posudku obsahuje zmätočné a nesúrodé konštatovania, čím znalec sám spochybnil relevantnosť
záverov, ku ktorým v posudku dospel. Ďalšia pochybnosť o správnosti týchto záverov pramení práve
z vykonaného dohľadu úradom, k čomu predložila dôkaz sama žalobkyňa, čím spochybnila ňou

predložený iný dôkaz.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené
osoby (§ 359, § 360 a § 362 ods. 1 CSP) , proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej a intervenienta nie je dôvodné,
pretože rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach vecne správny.

9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 27C/13/2017 bola náhrada

nemajetkovejujmyvovýške60.000eur.Rozsudkomnapadnutýmodvolanímsúdprvejinštanciekonanie
v časti istiny 30.000 eur zastavil (výrok I.), žalovanej uložil zaplatiť žalobkyni sumu 5.000 eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.). O nároku na náhradu
trov konania súd rozhodol tak, že žalobkyni priznal voči žalovanej nároku na náhradu trov konania v
plnom rozsahu (výrok IV.).

10. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania.

11. Odvolatelia odvolania odôvodnili v podstate tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá
postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd

nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania
najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli
najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický
rozpor, alebo ktorého odporujú ust. § 195 až 210 CSP. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h)
CSP je daný, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav

nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový
stav nesprávne aplikoval.

12. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou

vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je

ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom
zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral
do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a

výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku
súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazovvychádzalaakovyhodnotil,prečonevykonalďalšienavrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil,
teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a

nemožno mu nič vyčítať.

14. Pokiaľ odvolateľ namietal, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, tak v tomto smere žiadnym spôsobom nešpecifikoval, v čom by malo nesprávne právne posúdenie
spočívať.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, použil správne
právne predpisy a tieto i správne vyložil a na daný skutkový stav správne aplikoval.

16. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.

18. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(IV.ÚS 252/2004).

19. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
(I.ÚS 50/2004).

20. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

21. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým

záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.

22. Fyzická osoba má podľa § 11 Občianskeho zákonníka právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, či občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv,
má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, a aby jej

bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by sa
nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa tohto ustanovenia najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku náhrady určí súds prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13
ods. 3 Občianskeho zákonníka). Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j.
materiálnej satisfakcie) je vždy, v závislosti na individuálnych okolnostiach prípadu, existencia závažnej

ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú.
Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú
ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala
aj každá iná fyzická osoba. Z toho vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu

osobnosti je, že došlo k neoprávnenému zásahu a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť
ujmu na chránených osobnostných právach. Tieto náležitosti musia byť súčasne splnené, aby vznikol
právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho
zákonníka, a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci
tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia, je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej
bolozasiahnuté.Účastníkom,ktorýjenositeľompovinnostiupustiťodneoprávnenýchzásahomdopráva

na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov, alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je
vždy tá fyzická (alebo právnická) osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho
do osobnostných práv (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 71/2014 a 3 Cdo
224/2018).

23. Podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo a súd prvej inštancie dospel
k správnym záverom, že došlo k neoprávnenému zásahu a tento zásah je objektívne spôsobilý privodiť
ujmunachránenýchosobnostnýchprávachžalobkyne.Zvykonanéhodokazovaniacelkomjednoznačne
vyplynulo, že zdravotná starostlivosť manželovi žalobkyne nebola poskytnutá správne, v dôsledku čoho
došlo k jeho úmrtiu a vzhľadom na to i k zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Pokiaľ žalovaná

a intervenient spochybňovali závery žalobkyňou predloženého znaleckého posudku MUDr. Zdenka
Salmáša, ktorý vzhľadom na absenciu doložky v zmysle § 209 ods. 2 CSP možno považovať za
vyjadrenie odborne spôsobilej osoby v zmysle § 206 CSP, mali možnosť v spore predložiť iné odborné
vyjadrenie, prípadne súkromný znalecký posudok, ktorým by preukázali svoje tvrdenia o nedostatku
príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a úmrtím manžela žalobkyne. Za týmto účelom

žalovaná síce požiadala o odročenie pojednávania, na základe čoho jej i súd prvej inštancie vyhovel,
následne však žalovaná uviedla, že netrvá na vykonaní uvedeného dôkazu.

24. Aj podľa názoru odvolacieho súdu tak z Oznámenia o výsledku prešetrenia podnetu Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako aj predloženého znaleckého posudku MUDr. Zdenka

Salmáša vyplýva, že zdravotná starostlivosť manželovi žalobkyne nebola zo strany žalovanej počas
jeho prvej hospitalizácie poskytnutá správne. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku, konkrétne body 24. až 26., v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočným
spôsobom zaoberal uplatnenými námietkami zo strany žalovanej a intervenienta. Rovnako sa odvolací
súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané, že by sa manžel

žalobkyne podieľal na zhoršení svojho zdravotného stavu, nakoľko žalovaná a intervenient svoje
tvrdenia ničím nepodložili a z predložených dôkazov takýto záver nevyplýva.

25. Správnym bol záver súdu prvej inštancie, že žalovaná dodržaním štandardných postupov, t.j. najmä
správnym vyhodnotením laboratórnych výsledkov a objektívneho stavu pacienta a následným včasným

nasadením antibiotík na liečbu zápalu na hornej končatine a pľúcach, mohla odvrátiť úmrtie pacienta,
resp. zvýšiť jeho šance na prežitie. Keďže tak neurobila a následne došlo k úmrtiu manžela žalobkyne,
svojou nečinnosťou bolo nezvratným spôsobom porušené právo žalobkyne na rodinný život.

26. Odvolatelia ďalej v odvolaniach namietli, že žalobkyňa nepreukázala citovú väzbu medzi ňou a

zomrelým manželom, intenzitu ich vzťahu, ako aj primeranosť výšky požadovanej náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, nakoľko neoprávnený zásah bol popisovaný iba cestou jej právneho zástupcu, a to
veľmi všeobecným konštatovaním.

27. Žalobkyňa v žalobe uviedla podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia opisujúce zásah do jej

práva na ochranu súkromia a rodinného života. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe sa vyjadrila len
k výške žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú s poukazom na rozhodovaciu prax
súdov považovala za neprimerane vysokú. Žiadnym spôsobom však nespochybnila skutkové tvrdenia
žalobkyne popisujúce zásah do jej osobnostných práv.28. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

29. Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedenie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

30. S prihliadnutím na uvedené bol odvolací súd toho názoru, že skutkové tvrdenia žalobkyne neboli zo

strany žalovanej účinne popreté, a teda súd z nich mohol v zmysle § 186 ods. 2 CSP vychádzať bez
toho, aby ich bolo potrebné ďalej preukazovať. Na pojednávaní dňa 21.03.2018 súd prvej inštancie v
zmysle § 181 ods. 2 CSP s prihliadnutím na uvedené uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci
tak, že ide o ochranu osobnosti a nemajetkovú ujmu, pričom žaloba je dôvodná čo do základu, avšak nie
v navrhovanej výške nemajetkovej ujmy, na základe čoho právny zástupca žalobkyne uviedol, že nemá
žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, ak súd považuje za nesporné, že je žaloba čo do základu

dôvodná.

31. Odvolací súd považoval za správnu i výšku primeranej náhrady nemajetkovej ujmy ustálenú
súdom prvej inštancie, pričom v podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku, najmä body 29. až 34. Odôvodnenia (§ 387 ods. 2 CSP).

32. Za správne považoval odvolací súd i rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti nároku na náhradu
trov konania, keď súd prvej inštancie správne zohľadnil, že v danom prípade ide o spor, v ktorom výška
plneniazávisíodúvahysúdu,čobolozohľadňovanéizaúčinnostiObčianskehosúdnehoporiadku(§142
ods. 3 O.s.p.), a čo sa premietlo i do vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb, konkrétne do ust. § 10 ods. 8 vyhlášky, v ktorom sa určuje výška tarifnej
odmeny za úkon právnej služby bez ohľadu na výšku požadovanej nemajetkovej ujmy. V podrobnostiach
odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (bod 38.).

33. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal

od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Z dôvodu, že
odvolacie dôvody neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej
inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods.
1 CSP).

34. V odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni odvolací súd priznal podľa § 396 ods. 1 CSP a §
255 ods. 1 CSP náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

35. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).