Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, December 12, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/66/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713209683
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:6713209683.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Ľ. O., trvale bytom v E. XXX, zastúpenej Mgr.
Kristínou Babiakovou, advokátkou v Pezinku, Holubyho 37, proti žalovanému Národnému lesníckemu
centru, príspevkovej organizácii štátu, so sídlom vo Zvolene, T. G. Masaryka 22, zastúpenému
splnomocnenkyňou Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom vo Zvolene, Nám. SNP 37, v menej ktorej koná
ako konateľ advokát JUDr. Radoslav Ulianko, o neplatnosť výpovede a iné, vedenom na Okresnom

súde Zvolen pod sp. zn. 15Cpr/2/2013, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 26. októbra 2016 sp. zn. 17CoPr/4/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalované je povinné zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej
inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou z 28. mája 2013, Okresnému súdu Zvolen (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“)
podanou deň nato domáhala, aby súd určil neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, danej jej
žalovaným podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce (zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnení) 30. januára 2012 (inak písomnosti žalovaného datovanej 12. januára 2012, ďalej
tiež len „výpoveď“) a žalovanému uložil zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy. V žalobe o. i. uviedla, že

za stavu rozhodnutia o organizačnej zmene na strane zamestnávateľa je síce výber nadbytočného
zamestnanca na zamestnávateľovi, ak však žalované aj po vykonaní organizačnej zmeny ponechalo
vo svojej organizačnej štruktúre útvar vnútornej kontroly a s výnimkou žalobkyne nemalo žiadnu inú
odborne spôsobilú osobu na výkon kontroly, nemohlo rozhodnúť o nadbytočnosti tejto zamestnankyne.
Nebol tu ani stav nemožnosti ďalšieho zamestnávania žalobkyne daný ďalšou nepotrebnosťou ňou
vykonávaných prác pre žalované, keď žalované potvrdilo presný opak rozhodnutím o neskoršom

zaškolení ďalších dvoch zamestnankýň (v záujme nadobudnutia nimi odbornej spôsobilosti na výkon
práce skôr vykonávanej žalobkyňou).Okrem nenaplnenia použitého výpovedného dôvodu žalované
k výpovedi pristúpilo navzdory existencii nesúhlasného stanoviska závodného výboru príslušného
odborovéhozväzu(žalobkyňabolačlenkoutakéhotoodborovéhoorgánu)atýmvýpoveďzaťažiloďalším
dôvodom neplatnosti, pričom z ďalších skutočností je namieste usudzovať aj na porušenie žalovaným
zásady rovnakého zaobchádzania a šikanózny výkon práva, nakoľko k výpovedi v tomto prípade došlo

pre riadne a poctivé plnenie pracovných úloh žalobkyne, dbanie ňou na účelné a hospodárne nakladanie
s verejnými prostriedkami a zjavne i pre upozorňovanie ňou na nedostatky a potrebu vyvodenia
zodpovednosti.

2. Žalované navrhlo žalobu zamietnuť, majúc za to, že pracovný pomer so žalobkyňou bol skončený
v súlade so zákonom a výpoveď je platná. Namietalo tiež podanie žaloby až po uplynutí zákonom

ustanovenej prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zák. práce.3. Súd prvej inštancie čiastočným rozsudkom z 30. januára 2015 č. k. 15 Cpr 2/2013-514 určil,
že výpoveď je neplatná. Žalobu považoval za dôvodnú a obranu žalovaného vrátane námietky
oneskorenosti žaloby naopak za nedôvodnú. K podaniu žaloby podľa súdu prvej inštancie prišlo

v rámci dvojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zák. práce, pretože v priebehu výpovednej
doby bola žalobkyňa uznaná za práceneschopnú, takáto práceneschopnosť trvala do 30. marca
2013, rovnakým dňom malo dôjsť aj ku skončeniu pracovného pomeru, žaloba bola podaná
29. mája 2013 a lehota na uplatnenie nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru
uplynula až 31. deň rovnakého mesiaca i roka. Nesporným síce bolo rozhodnutie žalovaného

(ako zamestnávateľa) o organizačných zmenách, nebola ale splnená podmienka nadbytočnosti
žalobkyne (jedinej zamestnankyne vykonávajúcej u žalovaného v rozhodnom čase vnútornú kontrolu
a disponujúcej na toto i potrebnou kvalifikáciou) a takto ani príčinná súvislosť medzi vykonanými
organizačnými zmenami a nadbytočnosťou. Žalobkyni bolo treba dať za pravdu i v tom, že výpoveď bola
neplatná aj pre nesúhlas zástupcov zamestnancov s takýmto krokom zamestnávateľa, ak od žalovaného
šlo spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobkyne pre nutnosť zabezpečenia kvalifikovanej

kontrolynakladaniasfinančnýmiprostriedkamivorganizáciinapojenejnaštátnyrozpočet,argumentoval
tiež súd prvej inštancie, opakovane sa pozastavujúc nad objektívnou nepochopiteľnosťou počínania
žalovaného v tomto prípade.

4. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so

súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) rozsudkom z 26. októbra 2016 sp. zn. 17CoPr/4/2015
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015
Z. z. v znení zákonov č. 87/2017 Z. z. a č. 350/2018 Z. z., ďalej tiež len „C. s. p.“) potvrdil a žalobkyni
priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu; stotožňujúc sa
aj s právnymi názormi súdu prvej inštancie o včasnosti žaloby, o neplatnosti výpovede pre odmietnutie

súhlasu zástupcov zamestnancov s výpoveďou a o možnosti od žalovaného spravodlivo požadovať
ďalšie zamestnávanie žalobkyne (poukaz na § 387 ods. 2 C. s. p.). Nesúhlasil s názorom žalovaného,
podľa ktorého práceneschopnosť žalobkyne nemá vplyv na začiatok plynutia zákonnej dvojmesačnej
prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zák. práce. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
tiež len „najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo skrátene „NS“) z 19. mája 1997 sp. zn. 5 Cdo 31 /1997,

uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej tiež
len „Zbierka“) ako judikát R 119/1999, vyslovujúci takýto názor, totiž interpretoval čiastočne odlišné
ustanovenie § 64 skoršieho Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení, nahradeného už s účinnosťou od 1. apríla 2002 práve zákonom č. 311/2001 Z. z.), v
prejednávanej veci však šlo už o prípad podľa nového Zák. práce, v ktorom nebol použiteľným judikát

zhora, ale naopak iné rozhodnutie NS (rozsudok z 12. decembra 2011 sp. zn. 7 M Cdo 1/2010),
ustaľujúce, že začiatok prekluzívnej lehoty na uplatnenie nárokov z neplatného rozviazania pracovného
pomeru je závislý od skončenia ochrannej doby a konkrétny okamih začatia plynutia lehoty, o ktorej
je reč, tak viažúce na skutočný čas skončenia pracovného pomeru (rozumej za predpokladu platnosti
úkonu majúceho privodiť takýto následok).

5. Odvolací súd, v zhode s ostatným rozhodnutím NS zhora argumentujúci v prospech významu posunu
v právnej úprave a uvádzajúci tiež, prečo podľa neho nebolo náležitým odvolávanie sa žalovaným na
ďalšie ním spomínané rozhodnutia (NS, Ústavného súdu Slovenskej republiky - ďalej tiež len „ústavný
súd“ a Krajského súdu v Prešove) považoval za jednoznačný i záver súdu prvej inštancie o neplatnosti

výpovede pre absenciu súhlasu zástupcov zamestnancov a ak u otázky možnosti spravodlivého
požadovania (od zamestnávateľa) ďalšieho zamestnávania zamestnanca NS ustálil existenciu bremena
tvrdenia i dôkazného bremena zamestnávateľa (poukaz odvolacieho súdu na uznesenie NS z 21.
decembra 2015 sp. zn. 6 Cdo 273/2013, uverejnené v Zbierke ako judikát R 78/2016) a to žalované
neunieslo, vyhovenie žalobe súdom prvej inštancie bolo správnym bez potreby skúmania ďalších

formálnych a materiálnych predpokladov platnosti výpovede (pre súlad takéhoto postupu so zásadou
hospodárnosti konania).

6. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podalo žalované dovolanie s návrhom na zrušenie
rozsudkov oboch nižších súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie (alt. zastavenie

konania /?/). Prípustnosť dovolania vyvodzovalo z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, b/ aj c/ C. s. p.
tvrdiac, že napádané rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnou otázkou,
od ktorej (o. i.) v tejto veci záviseli rozhodnutia nižších súdov, je otázka, či má plynutie ochrannej doby
zamestnanca (konkrétne doby jeho dočasnej práceneschopnosti) vplyv na začiatok plynutia prekluzívnejlehoty na podanie žaloby podľa § 77 Zák. práce a ak áno, za akých okolností. Túto otázku nižšie súdy
podľa dovolateľa nezodpovedali správne a ani rozhodovacia prax odvolacích súdov pri riešení tejto
otázkyniejejednotná.Rozsudkyuvádzanévargumentáciiodvolaciehosúdusivskutočnostineodporujú

a neskorší (z konania NS sp. zn. 7 M Cdo 1/2010) neruší ten skorší (judikát R 119/1999), ale sa vzájomne
dopĺňajú a rozlišujú situácie urobenia úkonu zamestnávateľa smerujúceho k skončeniu pracovného
pomeru pred začiatkom plynutia ochrannej doby v jednom a po takomto čase v druhom prípade. Napriek
zmene právnej úpravy tu podľa dovolateľa k skutočnému posunu v jej obsahu neprišlo a naďalej sa
nadväzuje (nech aj nepriamo) na rozväzovací prejav, pričom výkladu ponúkanému nižšími súdmi v

tejto veci bráni nedostatok zmeny použitého podmieňovacieho spôsobu v právnej vete ustanovenia
- pretože nedošlo k zmene formulácie vyjadrenej slovami „keď sa ... mal skončiť“ na inú „keď sa ...
skončí“ (rozumej fakticky). Ide tu o hmotnoprávnu subjektívnu lehotu, ktorej predlžovanie na rozdiel od
predlžovania výpovednej lehoty nemá zákonnú oporu a za rozhodujúce treba považovať, že už v čase
doručeniavýpovedezamestnancovimalivšetcizúčastnenívedomosťotom,kedysamápracovnýpomer
takýmto spôsobom skončiť. Výkon práv či uplatňovanie nárokov vyplývajúcich zo Zák. práce nesmie

byť v rozpore s dobrými mravmi (čl. 2 a 9 Zák. práce) a faktickú možnosť predĺženia dvojmesačnej
prekluzívnej lehoty i o 52 týždňov (maximálnu zákonnú dobu poskytovania nemocenských dávok) treba
považovaťzatakýtorozpor,namietalotiežžalované,vďalšomzotrvávajúcenanázoreopotreberiadenia
sa i rozhodnutiami v iných odvolacích konaniach zaoberajúcich sa rovnakou otázkou, v ktorých sa
dospelo aj k ním zastávanému názoru.

7. Žalobkyňa navrhla dovolanie odmietnuť (alt. zamietnuť), majúc za to, že neboli naplnené dovolacie
dôvody. I keď nenamieta, že dovolaním nastoľovaná právna otázka je otázkou, od ktorej záviseli
rozhodnutia nižších súdov v tejto veci, nejde tu o odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu práve z dôvodov dostatočne priblížených odvolacím súdom (preto, že nepoužitý judikát dopadá

na skoršiu, v tejto veci ale neaplikovateľnú úpravu, naopak neskorší rozsudok NS rieši situáciu druhovo
totožnú s tou v prejednávanej veci, nejde tu o prípad doplnenia skorších záverov NS tými neskoršími,
ale o prekonanie judikátu neskorším rozsudkom a od záverov takého rozsudku - platných bez ohľadu
na to, či k výpovedi prišlo pred začatím ochrannej doby alebo počas jej plynutia - sa odvolací súd v
tejto veci neodchýlil). Nejde tu o prípad neriešenia rozhodnej otázky dovolacím súdom (ktorý ju vyriešil

práve v rozsudku sp. zn. 7 M Cdo 1/2010) ani o stav rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu (keď
každý z oboch porovnávaných rozsudkov sa viaže k inej legislatívnej úprave), princíp právnej istoty
prikazuje prípustnosť dovolania posudzovať skôr reštriktívne a dovolanie podľa žalobkyne nemá nádej
obstáť ani vecne, keď za deň skončenia pracovného pomeru v konkrétnych súvislostiach prejednávanej
veci možno považovať len deň skončenia ochrannej doby, len takýto deň je významným pre započatie

behu prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zák. práce a podmieňovací spôsob použitý v interpretovanom
ustanovení zákona nie je svedectvom záujmu zákonodarcu favorizovať rozväzovací prejav (a úmysel
účastníka pracovnoprávneho vzťahu zamýšľajúceho takýto vzťah skončiť), ale vyjadrením toho, že v
prípade neplatnosti výpovede pracovný pomer v skutočnosti príslušným dňom neskončí.

8. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala už za účinnosti C.
s. p. v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech boli rozhodnutia (oboch
nižších súdov) vydané (§ 424 C. s. p.) a to za splnenia i ďalšej zákonnej podmienky zastúpenia takejto
strany sporu i spísania dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C. s. p.) skúmal predovšetkým bez
nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.), či sú dané procesné predpoklady

pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu. Dospel pritom k záveru, že dovolanie nemožno
považovať za prípustné.

9. Aj za účinnosti C. s. p. (tak ako za účinnosti jemu predchádzajúceho Občianskeho súdneho poriadku
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ktorý C. s. p. a ďalšie zákony tvoriace súčasť

rekodifikácie slovenského civilného procesu, teda Civilný mimosporový poriadok - zákon č. 161/2015
Z. z., Správny súdny poriadok - zákon č. 162/2015 Z. z. a zákon č. 125/2016 Z. z. s účinnosťou
od 1. júla 2016 nahradili) treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v
systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie naďalej
nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej

by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (napríklad rozhodnutia NS sp. zn.
1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/ 2012
a 7 Cdo 92/2012).10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. Podľa
§ 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa.
To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti určitému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie napadnúť dovolaním (tu rozumej úspešne, teda s privodením
povinnosti dovolacieho súdu zaoberať sa dovolaním vecne). Rozhodnutia odvolacích súdov, proti ktorým
sú dovolania prípustné, sú potom vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 C. s. p. a to konkrétne v
návetiach (uvodzovacích vetách) takýchto ustanovení.

11. Žalované vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm. a/, b/ aj c/ C. s. p., podľa
ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
(písmeno a/), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písmeno b/) alebo je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písmeno c/).

12. V prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu predovšetkým dovolateľ zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom (tzv. advokátskou obchodnou spoločnosťou, reprezentovanou
konateľom v osobe advokáta) nevymedzil uplatnený dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom) spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 421 rovnakého

právneho predpisu. Prípustnosť dovolania bola totiž vyvodzovaná súčasne z § 421 ods. 1 písm. a/
C. s. p. aj písmen b/ a c/ rovnakého ustanovenia, hoci súčasná existencia týchto (všetkých troch)
predpokladov prípustnosti dovolania sa bez ďalšieho z povahy veci vylučuje. Prípustnosť dovolania
nemožno odôvodňovať tým, že určitá právna otázka je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená
ustálene, zároveň tým, že takáto otázka dovolacím súdom ešte vyriešená nebola a do tretice tým, že

(opäť jedna a tá istá právna otázka) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Takéto odôvodnenie
prípustnosti dovolania je vnútorne rozporné a vo svojej podstate znamená odôvodnenie dovolania
neprípustným dovolacím dôvodom (v tejto súv. por. napr. uznesenie NS z 31. júla 2017 sp. zn. 6 Cdo
123/2017) - inak na rozdiel od prípadu, v ktorom sa dovolateľ obrazne netrafí (tým, že prípustnosť
dovolania vyvodzuje z inej jeho skutkovej podstaty, než na akú napokon usúdi (ak pôjde o taký prípad)

dovolací súd (čím treba rozumieť napr. prípady presvedčenia dovolateľa o rozdielnom riešení určitej
otázky dovolacím súdom a aj jeho argumentácie na podporu takéhoto tvrdenia, ktorým môže dovolací
súd oponovať tým, že v skutočnosti otázka riešená nie je alebo už vo vzťahu k nej došlo na dovolacom
súde k ustáleniu rozhodovacej praxe a odvolací súd sa od takejto praxe odchýlil).

13. Nešlo tu pritom ani o možný prípad výnimky z pravidla, ktorý najvyšší súd vymedzil už v minulosti
(v tejto súv. por. uznesenie NS z 31. októbra 2017 sp. zn. 6 Cdo 203/2016) tak, že súčasná existencia
predpokladov prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. písm. a/ aj b/ C. s. p. je bez ďalšieho vylúčená a
že takýmto vylúčením bez ďalšieho treba rozumieť, že principiálne nepôjde vylúčiť závislosť rozhodnutia
odvolacieho súdu od vyriešenia až dvoch (resp. aj viacerých) právnych otázok, z ktorých jedna už

ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu vyriešená bola (a odvolací súd sa mal od takéhoto
ustáleného riešenia pri rozhodovaní dovolaním napádaným rozhodnutím odkloniť), kým druhá naopak
nieaprávevprípadetakejtokumulácieviacerýchrozhodnýchprávnychotázokodôvodnenieprípustnosti
dovolania dvoma zdanlivo nezlučiteľnými dôvodmi môže mať svoje opodstatnenie. Za stavu nedostatku
potreby na takomto závere niečo meniť, resp. pri potrebe len jeho čiastočného doplnenia pre prípad

kumulácie všetkých troch zákonom predpokladaných dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 421
C. s. p. tak, že na uplatnenie výnimky z pravidla v takomto prípade je tu nutnosť tiež tretej pre
rozhodnutie(odvolaciehosúdu)významnejotázky,dovolacímsúdomrozhodovanejrozdielne,všaktreba
konštatovať, že o žiaden z vyššie uvádzaných prípadov v prejednávanej veci nešlo. Dovolaním sa totiž
ponúkala jediná právna otázka, od ktorej riešenia mali byť závislými rozhodnutia nižších súdov (primárne

rozhodnutie súdu odvolacieho) a to otázka významu ochrannej doby na plynutie prekluzívnej doby
podľa § 77 Zák. práce, pričom odôvodnenie dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
všetkými troma dôvodmi jeho prípustnosti vykazovalo skôr znaky neistoty dovolateľa v tom, či dovolací
súd bude považovať predostretú otázku za riešenú ustálene, rozdielne alebo za neriešenú vôbec (s
prihliadnutím k rôznym možnostiam ponúkajúcim sa pri interpretácii pomeru najmä oboch rozhodnutí

NS uvádzaných nižšími súdmi i oboma stranami sporu).

14. Aj keby ale o faktické odôvodnenie dovolania neprípustným dovolacím dôvodom ísť nemalo,
dovolanie žalovaného nebolo súce na vecné prejednanie preto, že rozhodnutia nižších súdov boli sícezávislými od vyriešenia dovolaním nastolenej právnej otázky (keď záver o včasnosti žaloby umožňoval
i vecné zaoberanie sa jej dôvodnosťou s možným - i tu prítomným - určením neplatnosti výpovede,
kým opačný záver o márnom uplynutí zákonom ustanovenej prekluzívnej lehoty by priamo predurčoval

ďalší záver o zániku práva domáhať sa nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru vrátane
základného nároku predstavovaného požiadavkou na určenie neplatnosti výpovede a musel viesť k
bezodkladnému zamietnutiu žaloby z tohto jediného dôvodu), ani v jednej možnej podobe však nebola
splnená ďalšia podmienka prípustnosti dovolania formulovaná ustanovením § 421 ods. 1 C. s. p.
alternatívne tak, že pre rozhodnutie významná právna otázka buď bola riešená odvolacím súdom tak,

že sa tento zvoleným riešením odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo šlo o
riešenie právnej otázky dosiaľ dovolacím súdom neriešenej, resp. že tu prišlo k riešeniu otázky, na ktorej
vyriešenie ani dovolací súd nemá jednotný názor.

15. O tvrdený odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu tu nešlo (a
nemohlo ísť) preto, že rozsudok NS vo veci sp. zn. 5 Cdo 31/1997 (uverejnený v Zbierke ako R 119/1999)

síce predstavuje výraz ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (viď R 71/2018), interpretačne sa
však viaže k dnes už neúčinnej (legislatívne odpratanej) úprave skoršieho Zákonníka práce a to za stavu
čiastočnej odchylnosti dnešnej úpravy od tej interpretovanej v príslušnom judikáte najvyšším súdom a
existencie iného rozhodnutia NS viažúceho sa k úprave dnešnej a riešiaceho rozhodnú právnu otázku
presne opačným spôsobom. U dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. aj

ďalšieho dôvodu podľa písmena c/ rovnakého ustanovenia pritom rozhodne nie je bez významu, že z
pohľadu naplnenia toho-ktorého dôvodu musí ísť o stav rozdielnosti riešenia jednej a tej istej právnej
otázky (v prvom prípade odvolacím súdom na jednej a ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu na druhej strane, v druhom prípade potom rôznymi - proti sebe stojacimi a obsahovo protikladnými
- rozhodnutiami dovolacieho súdu) ani to, že stav takejto rozdielnosti nie je zistiteľný jednoduchým

porovnaním právnych viet rozhodnutia (ktoré sa osobitne zdôrazňujú iba u rozhodnutí uverejňovaných
v Zbierke), ale len porovnaním riešení ponúkaných oboma (resp. i viacerými) rozhodnutiami stavanými
do pozície významových protikladov vrátane komplexnosti takýchto riešení a súdržnosti i presvedčivosti
argumentácie použitej na ich podporu. Pri nazeraní na problém aj z tohto uhla pohľadu odvolací súd v
prejednávanej veci na jednej a najvyšší súd v judikáte R 119/1999 na druhej strane neriešili tú istú právnu

otázku (zjednodušene otázku správnej interpretácie pre rozhodnutie významných ustanovení zákona č.
311/2001 Z. z.) a ak na presný opak (a zároveň interpretačný súzvuk) bolo treba usúdiť pri porovnaní
argumentácie z dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku NS vo veci sp. zn. 7 M
Cdo 1/2010, dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. daný nebol.

16. O dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. nešlo preto, že súhlasiť bolo treba so žalobkyňou,
že výrazom i dovolateľom poznaného (a preto už existujúceho) riešenia nastolenej právnej otázky
dovolacím súdom (nech aj spôsobom žalovanému nekonvenujúcim) je rozsudok NS vo veci sp. zn. 7 M
Cdo 1/2010, ktorým bol vyslovený aj nižšími súdmi v prejednávanej veci zastávaný názor o odvodzovaní
začiatku plynutia lehoty podľa § 77 Zák. práce od času, kedy mal pracovný pomer skončiť s tým,

že takýmto časom (potenciálneho skončenia pracovného pomeru) treba rozumieť vždy čas závislý
na existencii všetkých pre jeho nástup rozhodných okolností (vrátane možného oddialenia následku
pre nástup ochrannej doby). Vo vzťahu k námietke primárneho či dokonca absolútneho neriešenia
takýmto rozhodnutím otázky výkladu ustanovenia § 77 Zák. práce (ale len § 64 ods. 2 rovnakého
zákona) platí nielen to, čo už bolo uvedené vyššie, teda že z pohľadu existencie riešenia problému nie

je rozhodujúcim iba to uvedené v právnej vete (zvlášť ak ide o rozhodnutie, ktorému sa nedostalo -
schválením na uverejnenie v Zbierke - cti vstúpiť medzi tzv. elitu judikatúry či dokonca ani možnosti na
toto ašpirovať), ale všetky vyslovené závery (ako celok), pričom pozorným oboznámením sa so závermi
z rozsudku, o ktorom je tu reč, nemožno dospieť k inému záveru, že to, čo bolo uzavreté v prípade
urobenia úkonu smerujúceho k rozviazaniu pracovného pomeru v ochrannej dobe (kedy takýto úkon

právo výslovne zakazuje, tu por. § 64 ods. 1 Zák. práce) a z toho plynúcej nemožnosti usudzovania na
možnosť skončenia pracovného pomeru skôr než skončením ochrannej doby, musí platiť (prinajmenšom
za pomoci argumentu právnej logiky „a maiori ad minus“, teda od väčšieho k menšiemu) aj na prípady
oddialenia času očakávateľného skončenia pracovného pomeru v dôsledku nástupu ochrannej doby
počas výpovednej doby.

17. O danosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/ O. s. p. napokon nemohlo
ísť pre len domnelú (nie však skutočnú) protichodnosť oboch rozhodnutí NS označovaných nižšími
súdmi i žalobkyňou za významové protiklady a jedine žalovaným za rozhodnutia, ktoré sa len dopĺňajú(vzájomne nevylučujú) s tým, že to vydané neskôr nespôsobuje nepoužiteľnosť záverov z toho skoršieho
(s ktorým názorom sa ale z dôvodov už priblížených vyššie stotožniť nebolo možné).

18. Pre úplnosť sa pritom dovolaciemu súdu žiada uviesť ešte nasledovné :

19. Špecificky k námietke dovolateľa nemožnosťou predlžovania zákonom ustanovenej prekluzívnej
lehoty o ochrannú dobu a k jeho tvrdeniu o rozpore opačného záveru s dobrými mravmi aj základnými
zásadami Zák. práce je vhodné poznamenať, že v prípade odvodzovania začiatku plynutia lehoty

uvedenej v ustanovení § 77 Zák. práce od času, kedy mal pracovný pomer skončiť a zohľadnenia tu tiež
ochrannej doby nejde o predĺženie lehoty (zo zákona dvojmesačnej), ale o okolnosťami konkrétneho
prípadu vynútený posun času, ku ktorému má (resp. v čase rozhodovania súdu v konkrétnej veci už malo
- v minulosti) dôjsť k skončeniu pracovného pomeru, na koniec ochrannej doby a takto aj k odloženiu
začiatku plynutia stále dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na neskorší deň (než ktorým by bol inak koniec
výpovednej doby).

20. Žalobkyňa vyjadrením k dovolaniu správne akcentovala i ten rozmer problému, ktorým je použitie
zákonodarcom podmieňovacieho spôsobu v rozhodnom ustanovení zákona nie na zdôraznenie
významu zámeru účastníka pracovnoprávneho vzťahu majúceho záujem takýto vzťah ukončiť (a
uzrozumenia druhej strany vzťahu s takýmto zámerom vrátane jeho časových súradníc), ale ako

vyjadrenie stavu, pri ktorom už z výraziva použitého na súhrnné pomenovanie nárokov (za nároky z
neplatného rozviazania pracovného pomeru) vyplýva existencia oboch možností rozhodnutia o základe
nároku (o tom, či konkrétny spôsob rozviazania pracovného pomeru zodpovedá požiadavkám zákona
na platný právny úkon) a takto aj to, že k skutočnému skončeniu pracovného pomeru dôjde len v
prípade platnosti úkonu (kedy to súd právoplatným rozsudkom zamietajúcim príslušnú žalobu potvrdí),

kým naopak v prípade neplatnosti úkonu (a vyslovenia sa aj súdu takýmto spôsobom) pracovný pomer
zásadne trvá tak, akoby tu ani úkonu smerujúceho k jeho rozviazaniu nebolo (pretože úmysel toho, kto
hodlal pracovný pomer skončiť aj jeho faktické úkony tomu podriadené sa rozišli s právnymi následkami
takýchto úkonov).

21. Napokon je v tomto prípade evidentne žiadúce zmieniť i to, že dovolací súd má síce vedomosť o
meritórnom prejednaní iným jeho senátom dovolania v obdobnej veci a vyslovení sa ním v prospech
argumentácie z judikátu R 119/1999, zároveň je však pravdou, že ústavný súd takýto rozsudok NS (z
22. marca 2018 sp. zn. 3 Cdo 29/2017) nálezom z 11. októbra 2018 č. k. II. ÚS 332/2018-35 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a to pre porušenie povinnosti senátu (zamýšľajúceho sa odkloniť od záverov

z rozsudku NS sp. zn. 7 M Cdo 1/2010) predložiť vec veľkému senátu. Z odôvodnenia zrušujúceho
nálezu ústavného súdu pritom vyplýva záver, že diametrálne odlišné právne posúdenie veci súdom v
skutkovo totožných veciach za jednotnej právnej úpravy je v podmienkach materiálneho právneho štátu
neakceptovateľné (bod 26 na str. 14 odôvodnenia nálezu) a zdôraznená je tiež podmienka predloženia
veci veľkému senátu, ktorou je to, že trojčlenný senát najvyššieho súdu dospeje (i tu rozumej v druhovo

totožnej veci za podmienky jednotnej právnej úpravy) k právnemu názoru odchylnému od názoru
vyjadreného v skoršom rozhodnutí najvyššieho súdu. Senát rozhodujúci v prejednávanej veci pri vyjdení
z takýchto záverov ústavného súdu povinnosť predkladať vec veľkému senátu nemal, pretože jeho
právny názor sa od názoru urobeného súčasťou rozsudku NS vo veci sp. zn. 7 M Cdo 1/2010 (ktorý
jediný bol z pohľadu prípadného odklonu významný) nelíši (naopak je s ním totožný), zvlášť ak senát 7

Cdo najvyššieho súdu nezdieľa (z dôvodov ozrejmených vyššie) ani názor o prípustnosti dovolania.

22. Preto podľa § 447 písm. c/ aj f/ C. s. p. dovolanie žalovaného odmietol.

23. Pri takomto výsledku dovolacieho konania v ňom bola úspešnou žalobkyňa, ktorej tiež vznikol nárok

na náhradu trov takéhoto konania (§ 255 ods. 1 v spojení s § 438 ods. 1 C. s. p.). Dovolací súd
preto rozhodol o nároku na náhradu (uložením povinnosti a určením osoby z rozhodnutia oprávnenej
i povinnej) s tým, že o výške náhrady trov (resp. v tomto konkrétnom prípade aj o platobnom mieste)
rozhodnesúdprvejinštancie(poprávoplatnostirozhodnutiadovolaciehosúdusamostatnýmuznesením,
ktoré vydá súdny úradník, tu por. § 262 ods. 2 a § 263 ods. 1 C. s. p.).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.