Rozhodnutie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, October 31, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/144/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6016201033
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6016201033.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a členov
senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jany Novotnej v právnej veci žalobcu: GEOSTAV DETVA s.r.o., so
sídlomPiešťI.274,96212Detva,IČO:36647250,zast.:AdvokátskakanceláriaKrnáčs.r.o.,Horná65A,
974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 232 293, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného

č. 103867196/2016, č. 103867192/2012, č. 103867177/2016, č. 103867469/2016, č. 103312865/2016,
č. 103312700/2016 a č. 103312492/2016 zo dňa 9. septembra 2016 takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutia žalovaného č. 103867196/2016, č. 103867182/2016, č. 103867177/2016, č.
103867469/2016, č. 103867435/2016, č. 103867288/2016, č. 103867139/2016 zo dňa 9. septembra
2016 a rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka
Zvolen, č. 103313483/2016, č. 103313651/2016, č. 103313304/2016, č. 103313055/2016, č.

103312865/2016, č. 103312700/2016 a č. 103312492/2016 zo dňa 9. júna 2016 z r u š u j e a veci
vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.
Žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania proti žalovanému.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania, o výške ktorých rozhodne správny súd
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Zvolen (ďalej aj „prvostupňový orgán verejnej správy“
alebo „správca dane“) žalobcovi (ďalej aj „daňový subjekt“) pod č.9614401/5/4715758/2013MelJ zo
dňa 18. októbra 2013 oznámil výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“)
za január - december 2011. Daňová kontrola začala dňa 14. novembra 2013 za účasti konateľa a
splnomocnenéhozástupcužalobcu,boližiadanédodávateľskéfaktúryvzmyslezáväzkovoddodávateľa

LIBENZ s.r.o. (ďalej aj „dodávateľ“) za zdaňovacie obdobie január - december 1011. Správca dane
následne prostredníctvom dožiadania žiadal príslušného správcu dane o preverenie skutočností v
dožiadaní uvedených u daňového subjektu LIBENZ s.r.o. so sídlom v Rožňave, ako žalobcovho
dodávateľa. Správca dane tiež vyzval Všeobecnú úverovú banku, a.s., o oznámenie konkrétneho
čísla účtu a jeho majiteľa a disponenta. Správca dane dňa 21. marca 2014 žalobcu ako daňový
subjekt oboznámil s tým, že rozšíril vykonávanú daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za obdobie

január - december 2011 o daň z príjmov právnickej osoby za rok 2011. V nadväznosti na zistené
skutočnosti správca dane na ústnom pojednávaní dňa 23. marca 2014 preveroval u žalobcu skutočnosti
týkajúceho sa obchodného vzťahu s dodávateľom LIBENZ s.r.o., najmä pokiaľ ide o zmluvný vzťah,
osobu, ktorá dodávateľa zastupovala, akým spôsobom bola zabezpečovaná preprava, akým spôsobom
boli uhrádzané faktúry a iné. Na následnom ústnom pojednávaní predložil žalobca správcom dane
požadované účtovné doklady. Správca dane vykonal za účasti splnomocneného právneho zástupcu

žalobcu výsluch svedka L. A., od 26. novembra 2010 konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o., ktorý sa
vyjadril, že u notára podpísal len prevod spoločnosti a k otázkam obchodného vzťahu medzi žalobcoma dodávateľom LIBENZ s.r.o. sa vyjadriť nevedel. Uviedol, že za spoločnosť neobchodoval, faktúry v
mene spoločnosti nevystavoval, zmluvy ani objednávky nerobil. So zistenými skutočnosťami oboznámil
správca dane žalobcu na ústnom pojednávaní dňa 11. apríla 2014 s tým, že po vykonanej kontrole

vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty boli zistené porušenia zákona č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty (ďalej len „Zákon o DPH“ alebo „zákon č.222/2004 Z.z.“) vo vzťahu k uplatneniu práva na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr od daňového subjektu LIBENZ s.r.o.
V písomnom vyjadrení k výsledkom daňovej kontroly sa daňový subjekt prostredníctvom právneho
zástupcu vyjadril, navrhol doplniť dokazovanie. Správca dane preveril u miestne príslušného správcu

dane plnomocenstvo na zastupovanie daňového subjektu LIBENZ s.r.o., o čom spísal úradný záznam
a predvolal na výsluch A. C., bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o.. Svedok zásielku s termínom
ústneho pojednávania neprevzal. S výsledkami kontrolných zistení správca dane opätovne oboznámil
žalobcu na ústnom pojednávaní a prejednal s ním aj písomné vyjadrenie ku kontrolným zisteniam
(na ústnom pojednávaní dňa 10. júna 2014). Správca dane pod č.9644401/5/2696230/2014/Sed dňa
11. júna 2014 vydal Protokol z daňovej kontroly (ďalej len „Protokol“) k dani z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie január až december 2011 a dani z príjmov za rok 2011. Vo vzťahu k dani z
pridanej hodnoty zistil, že daňový subjekt uplatnil nadmerný odpočet DPH celkom vo výške 117.298,72
Eur, daň z pridanej hodnoty určená daňovou kontrolou predstavuje sumu 195.384,67 Eur, výsledný
rozdiel predstavuje sumu 89.085,95 Eur (za celý kalendárny rok 2011). Následne správca dane zaslal
daňovému subjektu výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Protokole, ktorú daňový subjekt

prostredníctvom splnomocneného zástupcu prevzal dňa 17. júna 2014 a vo veci sa vyjadril písomným
podaním zo dňa 7. júla 2014. V ďalšom konaní správca dane zistil, že proti A. C., predošlému konateľovi
dodávateľa, je vedené trestné stíhanie pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods.1, ods.2
písm. c), ods.4 Trestného zákona a v čase daňovej kontroly sa nachádzal v Ústave na výkon väzby v
Košiciach. Správca dane ďalej zisťoval skutočnosti týkajúce sa vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

kde mal dodávateľ uvedené svoje sídlo a požiadal o vydanie súhlasu k výsluchu osoby vo vyšetrovacej
väzbe. Výsluch A. C., bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o., bol za účasti splnomocneného
zástupcu žalovaného vykonaný dňa 15. októbra 2014. V nadväznosti na kontrolné zistenia správca dane
následne dožiadaním zisťoval skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo vzťahu k daňovému subjektu
EUROTRANS KOŠICE s.r.o.. Daňový úrad Košice ako odpoveď na dožiadanie vykonal výsluch svedka,

A. C. (ktorý bol rovnako konateľom spoločnosti EUROTRANS KOŠICE s.r.o.) a oznámil, že bývalá
konateľka spoločnosti P. P. telefonicky oznámila, že sa k veci nevie nijako vyjadriť, žiadne obchody
neuzatvárala ani činnosť spoločnosti neriadila a účtovníctvo spoločnosti k dispozícii nemá. Colný úrad
Košice na výzvu správcu dane uviedol, že spoločnosť LIBENZ s.r.o. nebol colným úradom evidovaný
na spotrebnej dani, ako predajca pohonných hmôt bol evidovaný daňový subjekt LIG-OIL s.r.o.. Na

návrh daňového subjektu správca dane ako svedkov vypočul osoby T. L., I. A., T. B. (zamestnancov
žalobcu, ktorí mali byť prítomní pri dodaní tovaru - motorovej nafty), ako aj ďalších svedkov - J. B. a R.
K., ktorých prítomnosť pri dodaní tovaru vyplynula z výpovedí navrhnutých svedkov. Colný úrad Košice
správcovi dane oznámil, že u spoločnosti LIBENZ s.r.o. boli vykonávané miestne zisťovania v rokoch
2010 a 2011, do administratívneho spisu boli zo strany Colného úradu Košice doložené zápisnice z

miestneho zisťovania. Správca dane dňa 14. apríla 2016 vyzval žalobcu na predloženie dôkazov, pričom
konštatoval, že doklady predložené žalobcom ako daňovým subjektom sa stali vo svetle vykonaných
dôkazov v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nedôveryhodnými. Po
písomnom vyjadrení daňového subjektu bolo uskutočnené ústne pojednávanie o priebehu a výsledkoch
dokazovania na základe pripomienok a dôkazov po ukončení daňovej kontroly na dani z pridanej

hodnoty za január až december 2011 a kontroly na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie rok 2011, daňový subjekt so zisteniami správcu dane uvedenými v Protokole a v rámci ústneho
pojednávania nesúhlasil. Mal zato, že správca dane vyhodnotil ním preverené skutočnosti jednostranne
v neprospech daňového subjektu, pričom z vykonaného dokazovania nevyplývajú skutočnosti tak, ako
ich prezentuje správca dane, ktorý pritom neprihliadol na všetko, čo v priebehu daňovej kontroly ako

aj vyrubovacieho konania vyšlo najavo. Správca dane vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej
hodnoty rozdiel dane za jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2011 rozhodnutiami č.103313651/2016
zo dňa 9. júna 2016 (za zdaňovacie obdobie júl 2011), č. 103313483/2016 zo dňa 9. júna 2016 (za
zdaňovacie obdobie jún 2011), č.103313304/2016 zo dňa 9. júna 2016 (za zdaňovacie obdobie máj
2011), č.103313055/2016 zo dňa 9. júna 2016 (za zdaňovacie obdobie apríl 2011), č.103312865/2016

zo dňa 9. júna 2016 (za zdaňovacie obdobie marec 2011), č.103312700/2016 zo dňa 9. júna 2016 (za
zdaňovacie obdobie február 2011), č.103312492/2016 zo dňa 9. júna 2016 (za zdaňovacie obdobie
január 2011) (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutia“). Odvolaním napadnuté rozhodnutia správcu dane
žalovaný svojimi rozhodnutiami č.103867196/2016 zo dňa 9. septembra 2016, č.103867192/2016 zodňa 9. septembra 2016, č.103867177/2016 zo dňa 9. septembra 2016, č.103867469/2016 zo dňa 9.
septembra 2016, č.103867435/2016 zo dňa 9. septembra 2016, č.103867288/2016 zo dňa 9. septembra
2016 a č.103867139/2016 zo dňa 9. septembra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“) potvrdil.

2. Prvostupňovým rozhodnutím č.103313651/2016 zo dňa 9. júna 2016 správca dane vyrubil žalobcovi
rozdiel dane v sume 7.467,-Eur za zdaňovacie obdobie júl 2011. Daň vyrubená daňovým priznaním
doručeným dňa 25. augusta 2011 predstavovala sumu 22.981,18 Eur, daň zistená správcom dane vo
vyrubovacom konaní predstavovala sumu 22.448,18 Eur a rozdiel dane sumu 7.467,-Eur.

3. Prvostupňovým rozhodnutím č.103313483/2016 zo dňa 9. júna 2016 správca dane vyrubil žalobcovi
rozdiel dane v sume 9.377,83 Eur za zdaňovacie obdobie jún 2011. Daň vyrubená daňovým priznaním
doručeným dňa 25. júla 2011 predstavovala sumu 12.893,77 Eur, daň zistená správcom dane vo
vyrubovacom konaní predstavovala sumu 22.271,60 Eur a rozdiel dane sumu 9.377,83 Eur.

4. Prvostupňovým rozhodnutím č.103313304/2016 zo dňa 9. júna 2016 správca dane vyrubil žalobcovi
rozdiel dane v sume 10.479,45 Eur za zdaňovacie obdobie máj 2011. Daň vyrubená daňovým priznaním
doručeným dňa 25. júna 2011 predstavovala sumu 19.029,41 Eur, daň zistená správcom dane vo
vyrubovacom konaní predstavovala sumu 29.508,86 Eur a rozdiel dane sumu 10.479,45 Eur.

5. Prvostupňovým rozhodnutím č.103313055/2016 zo dňa 9. júna 2016 správca dane vyrubil žalobcovi
rozdiel dane v sume 12.684,06 Eur za zdaňovacie obdobie apríl 2011. Daň vyrubená daňovým priznaním
doručeným dňa 25. mája 2011 predstavovala sumu 12.694,06 Eur, daň zistená správcom dane vo
vyrubovacom konaní predstavovala sumu 17.824,06 Eur a rozdiel dane sumu 5.130,-Eur.

6. Prvostupňovým rozhodnutím č.103312865/2016 zo dňa 9. júna 2016 správca dane vyrubil žalobcovi
rozdiel dane v sume 6.840,-Eur za zdaňovacie obdobie marec 2011. Daň vyrubená daňovým priznaním
doručeným dňa 25. apríla 2011 predstavovala sumu 3.332,77 Eur, daň zistená správcom dane vo
vyrubovacom konaní predstavovala sumu 10.172,77 Eur a rozdiel dane sumu 6.840,-Eur.

7. Prvostupňovým rozhodnutím č.103312700/2016 zo dňa 9. júna 2016 správca dane určil žalobcovi
rozdiel v sume nadmerného odpočtu 1.800,-Eur za zdaňovacie obdobie február 2011. Správca dane
znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2011 zo sumy
9.811,27 Eur na sumu 8.011,27 Eur; rozdiel v sume nadmerného odpočtu tak predstavoval sumu 1.800,-
Eur.

8. Prvostupňovým rozhodnutím č.103312492/2016 zo dňa 9. júna 2016 správca dane vyrubil žalobcovi
rozdiel dane v sume 2.160,-Eur za zdaňovacie obdobie január 2011. Daň vyrubená daňovým priznaním
doručeným dňa 25. februára 2011 predstavovala sumu 5.623,51 Eur, daň zistená správcom dane vo
vyrubovacom konaní predstavovala sumu 7.783,51 a rozdiel dane sumu 2.160,-Eur.

9. Prvostupňové rozhodnutia správcu dane vychádzajú zo záverov jednej daňovej kontroly, sú
obsiahnuté v Protokole z daňovej kontroly. Správca dane pritom vychádzal z rovnakých dôkazov a
skutkových zistení a právne hodnotenie správcu dane v jednotlivých prvostupňových rozhodnutiach je
totožné. Ak správca dane žalobcovi vyrubil daň z pridanej hodnoty, všetky závery správcu dane sa

týkali totožného obchodného prípadu medzi žalobcom ako odberateľom a obchodnou spoločnosťou
LIBENZ s.r.o. ako dodávateľom, predmetom ktorého obchodného vzťahu bolo dodanie motorovej nafty
spoločnosťou LIBENZ s.r.o.. Prvostupňové rozhodnutia sa prakticky líšia len tým, že ide o rozhodnutia
vydané za jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2011, a to mesiace január - júl, v rámci ktorého si
žalobca uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa jednotlivých faktúr, tak ako boli vystavované

v konkrétnych kalendárnych mesiacoch.

10. Prvostupňovými rozhodnutiami správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty,
pričom vychádzal zo skutočnosti, že žalobca ako daňový subjekt si uplatnil právo na odpočítanie dane
z dodávateľských faktúr vystavených daňovým subjektom LIBENZ s.r.o., so sídlom v Rožňave, IČO:

36181421. Správca dane v prvostupňových rozhodnutiach podrobne poukázal na dôkazy, ktoré vykonal,
na skutkové zistenia, ku ktorým vykonaným dokazovaním dospel, vyjadrenia daňového subjektu, ku
ktorým zaujal svoje stanovisko. Na základe vykonaného dokazovania správca dane dospel k právnym
záverom, pričom v prvostupňových rozhodnutiach konštatoval nasledovné skutočnosti:A/ Vykonávanie ekonomickej činnosti daňovým subjektom LIBENZ s.r.o. v preverovaných zdaňovacích
obdobiach nebolo preukázané, správcom dane bolo relevantne spochybnené. Uvedený daňový subjekt
so správcom dane nekomunikoval, nepredložil daňové a účtovné doklady preukazujúce vykonávanie

ekonomickej činností, štatutárny orgán spoločnosti LIBENZ s.r.o. nemá žiadnu vedomosť o obsahu
a rozsahu činnosti, ktorými by spoločnosť napĺňala definíciu pojmu podnikania a preverované
transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody. Samotné
deklarovanie zdaniteľných plnení / tuzemských dodaní tovarov a služieb v daňovom priznaní podanom
spoločnosťou LIBENZ s.r.o. za kontrolované zdaňovacie obdobie pri zistenej existencii prvkov

indikujúcich zneužívajúce konanie neznamená, že existuje reálne plnenie spĺňajúce objektívne kritériá,
na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť, t.j. neznamená,
že došlo k reálnemu dodaniu tovaru pre kontrolovaný daňový subjekt. Bez predloženia dokladov a
dôkazov preukazujúcich preverované dodania tovaru nepredstavuje hodnoverný podklad pre naplnenie
deklarovaných skutočností. V tomto smere správca dane poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky - rozsudok sp.zn. 5Sžf/97/2009 a základnú zásadu obchodného práva - zásadu

poctivého obchodného styku. Základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je
to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať nielen vedomosť o obsahu a rozsahu činností,
ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci
s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti obchodnej spoločnosti chýbajú, v danom prípade ide o výkon
práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu.

B/ Nakoľko preverované transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej
výhody, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa subjekty podliehajúce súdnej právomoci
nemôžu dovolávať právnych noriem Spoločenstva podvodne alebo ich zneužívať a právo na odpočítanie
dane je možné uplatniť len v prípade, ak neexistuje zneužívajúce konanie, tak na základe všetkých v
daňovej kontrole zistených a získaných dôkazov bolo možné vyvodiť záver, že výpoveď svedka A. C.

nemá vplyv na závery vyslovené správcom dane. Boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným
zneužívaním je uznaným cieľom smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty,
ktorú Zákon o DPH transponuje. V rámci daňovej kontroly správca dane zistil objektívne skutočnosti,
ktoré nasvedčujú zneužitiu práva v oblasti dane z pridanej hodnoty. Plnenia deklarované na faktúrach,
na ktorých je uvedená spoločnosti LIBENZ s.r.o. ako dodávateľ tovaru, majú čisto umelý charakter s

cieľom získať odpočítanie dane platiteľom dane GEOSTAV DETVA s.r.o.. Právo na odpočítanie dane je
možné uplatniť len v prípade, ak neexistuje zneužívajúce konanie.
C/ Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k správcovi dane povinnosť preukázať reálnosť
dodania tovaru - motorovej nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o. vo všetkých prvkoch, t.j. či dodávateľ
LIBENZ s.r.o. mohol reálne dodať preverované deklarované množstvo tovaru deklarovaným spôsobom.

Predloženie všetkých relevantných dôkazov preukazujúcich tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu
je nevyhnutné pre vyvodenie záveru, že tovar skutočne dodala osoba uvedená na faktúrach ako
ich vyhotoviteľ, t.j. spoločnosť LIBENZ s.r.o., nakoľko vykonaným dokazovaním bolo správcom dane
zistené, že dodávateľom tovaru nebol a ani nemohol byť dodávateľ LIBENZ s.r.o.. Pokiaľ si platiteľ
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, nepostačuje iba predloženie faktúry,

ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou
uvedenou na faktúre. Daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť
a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal
dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností podľa
daňových zákonov. Daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov,

ktoré vzhľadom na charakter zdaniteľných obchodov zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného
zdaniteľného obchodu správcovi dane.
D/ Dodávateľom LIBENZ s.r.o. nebolo preukázané dodanie motorovej nafty, naopak, predmetné
transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody.
E/Cieľomsmernice2006/112/ESjebojprotidaňovýmpodvodom.Akfinančnéorgányvdaňovomkonaní

zistia objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva, sú oprávnené tieto skutočnosti uviesť vo
svojich rozhodnutiach ako dôkazy nasvedčujúce zneužitiu práva, ktoré vedú k záveru, že zneužitie práva
bolo hlavným cieľom transakcie. Pre účely zneužitia práva nie je potrebné dokazovať úmysel platiteľa
dane, ale postačuje splnenie podmienok, ktoré Súdny dvor EU definoval vo veci C-255/02 „Halifax“.
F/ V rámci daňovej kontroly správca dane zistil objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva

v oblasti dane z pridanej hodnoty. Plnenia deklarované na faktúrach, na ktorých je uvedená spoločnosť
LIBENZ s.r.o. ako dodávateľ tovaru, majú čisto umelý charakter s cieľom získať odpočítanie dane
platiteľom GEOSTAV DETVA s.r.o. so súčasným utajením totožnosti skutočného dodávateľa tovaru s
možným cieľom umožniť mu vyhnúť sa odvedeniu DPH ako osobou povinnou platiť daň správcovi dane.G/ Nakoľko v uvedenom období nebolo deklarovaným dodávateľom LIBENZ s.r.o. preukázané
vykonávanie ekonomickej činnosti, daňový subjekt nesídli na adrese uvedenej v obchodnom registri a
ani nevystavil preverované faktúry, ktoré boli predložené kontrolovaným daňovým subjektom GEOSTAV

DETVA s.r.o. k výkonu daňovej kontroly, nebolo preukázané reálne vykonávanie ekonomickej činnosti
daňového subjektu LIBENZ s.r.o., štatutárny orgán obchodnej spoločnosti LEBANZ s.r.o. nemá žiadnu
vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými by spoločnosť napĺňala definíciu pojmu podnikania a
preverované transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelo získania daňovej výhody, správca
danedospelkzáveru,žekdodaniutovaru-motormovánafta-týmtododávateľomnedošloaaninemohlo

dôjsť, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 49 ods. 1 Zákona o DPH, keď si kontrolovaný daňový subjekt
ako platiteľ uplatnil právo odpočítať daň z tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť z titulu jeho
dodania a k porušeniu ustanovenia § 49 ods.2 písm.a) Zákona o DPH, keď daňový subjekt ako platiteľ
odpočítal od dane, ktorú bol povinný platiť daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ v tuzemsku z tovaru,
ktorý mu ním nebol a ani nemohol byť dodaný.
H/ Právo na odpočet dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j daniam

zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. Zaplateným z dôvodu splatnosti.
Odpočet DPH môže byť uplatnený len v súvislosti s daňou, ktorá bola skutočne splatná, nemôže byť
uplatnený len z toho dôvodu, že bola uvedená na faktúre.
I/ Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti,
že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj

poobsahovej.Podmienkyuvedenév§49ods.1ods.2písm.a)zákonač.222/2004Z.z.súhmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie
je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby a ani dobromyseľnosti platiteľa. Primárnou
povinnosťou toho, kto požaduje od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, je preukázať, že na jeho vrátenie
má právny nárok. Ak je platiteľ v pozícii dodávateľa, tak preukazuje, že zdaniteľné plnenie uskutočnil

tak, ako bolo deklarované na daňových dokladoch. Aj keď je platiteľ v pozícii odberateľa, rovnako musí
preukázať, že zdaniteľné plnenie sa reálne uskutočnili tak, ako je deklarované na dokladoch.
J/ Správca dane uzavrel, že kontrolovaný platiteľ nepredložil také dôkazy, ktoré by obsahovali citované
atribúty. Z uvedeného dôvodu platiteľovi GEOSTAV DETVA s.r.o. nepriznal právo na odpočítanie dane z
faktúr od dodávateľa LIBENZ s.r.o., nakoľko došlo k porušeniu ustanovení § 49 ods.1 zákona č.222/2004

Z.z., keď si ako platiteľ uplatnil právo odpočítať daň z tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť
z titulu jeho dodania a § 49 ods.2 písm.a) zákona č.222/2004 Z.z., keď ako platiteľ odpočítal od dane,
ktorú bol povinný platiť, daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ v tuzemsku z tovaru, ktorú mu ním nebol
a ani nemohol byť dodaný.
J/ Správca dane tiež poukázal na skutočnosť, že skutkové zistenia vzbudzujú pochybnosti o dodržaní

náležitej starostlivosti v nadväznosti na konanie v dobrej viere, na ktoré opakovane poukazoval Súdny
dvor EÚ vo svojej judikatúre ako na nevyhnutný a neopomenuteľný predpoklad pre nezamietnutie
uplatnenia práva na odpočítanie dane na vstupe alebo práva na oslobodenie od dane dodávky v
rámci Spoločenstva alebo práva na zníženie základu dane, spolu s právom na akúkoľvek potenciálnu
zodpovedajúcu náhradu. Práva Spoločenstva sa nemožno domáhať podvodne alebo zneužívajúcim

spôsobom a preto vnútroštátnym orgánom prináleží zamietnuť právo na odpočítanie dane v prípadoch,
ako vo veci samej, ak sa preukáže, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že je účastný na
dodávkach poznačených daňovým únikom. Nie je jedno, či vlastníkom tovaru bol dodávateľ deklarovaný
na faktúrach alebo niekto iný, nakoľko dispozičné právo k tovaru je základným predpokladom pre vznik
daňovej povinnosti a následného práva na odpočítanie dane. Pokiaľ zdaniteľná osoba kúpila tovar alebo

služby na účely podnikania nestačí, aby predložila dôkazy o tom, že dodávky boli uskutočnené, ale je
nevyhnutné preukázať, že tovar bol skutočne dodaný osobou deklarovaného dodávateľa a zároveň,
že osoba, ktorá vyhotovila faktúru, mala dispozičné právo k tovaru, ktorý bol predmetom dodávky a
že kontrolovaný daňový subjekt svojím konaním neumožnil vedome alebo z nedbanlivosti utajiť osobu
skutočného dodávateľa tovaru a umožniť mu vyhnúť sa plateniu dane. Preto nie je v rozpore s Daňovým

poriadkom, Zákonom o DPH ani s právom Európskeho spoločenstva požadovať, aby sa daňový subjekt,
ktorý vystupuje v transakcii ako odberateľ, uistil o dôveryhodnosti svojho obchodného partnera v tom
zmysle, že zdaniteľné obchody, ktoré uskutoční, nebudú súčasťou daňových podvodov.
K/ Zistené skutočnosti svedčiace o existencii zneužívajúceho konania, o ktorom daňový subjekt
GEOSTAV DETVA s.r.o pri dodržaní náležitej odbornej starostlivosti mal mať vedomosť, odôvodňujú

vysloviť záver, že zo strany daňového subjektu došlo či už vedome alebo z nedbanlivosti k nedodržaniu
resp. ignorovaniu dodržiavania bežného štandardu podnikateľskej opatrnosti a minimalizácie rizika.
L/ Správca dane nespochybňuje použitie motorovej nafty v rámci podnikateľskej činnosti spoločnosti
GEOSTAVDETVAs.r.o.,kuktorýmbolipredloženédaňovéaúčtovnédoklady,alenebolomožnépreveriťpôvod nakúpeného tovaru (motorovej nafty), nakoľko bolo preukázané, že deklarovaný dodávateľ
nevykonával v preverovanom období podnikateľskú činnosť, pričom protihodnota za tovar bola obdržaná
inným daňovým subjektom, o čom kontrolovaný daňový subjekt mohol vedieť, nakoľko s ním (s

prijímateľom protihodnoty) v ďalšom období obchodoval a poukazoval mu peňažné prostriedky na
totožný bankový účet a tejto skutočnosti nevenoval pozornosť.
K/ Správcovi dane nebolo počas výkonu daňovej kontroly daňovým subjektom ani následným
preverovaním dokázané nasledovné:
- pôvod motorovej nafty,

- vykonávanie ekonomickej činnosti u deklarovaného dodávateľa motorovej navty spoločnosti LIBENZ
s.r.o.,
- spoločnosť LIBENZ s.r.o. nebola zaregistrovaná na Colnom úrade Košice na spotrebnej dani, nemala
povolenie na obchodovanie s PHM,
- nebola preukázaná reálna existencia splnomocnenia pre A. C. na konanie v mene spoločnosti LIBENZ
s.r.o. - neexistuje originál, plnomocenstvo nebolo predložené k registrácii správcovi dane,

- platby, ktoré mali byť zaplatené spoločnosti LIBENZ s.r.o. boli preukázateľne poukazované na bankový
účet, ktorého majiteľom nebola spoločnosť LIBENZ s.r.o., ale personálne a geograficky prepojená
spoločnosť LIG-OIL s.r.o.,
- spoločnosť LIBENZ s.r.o., ktorá motorovú naftu mala dodávať, nepreukázala, že disponovala
personálnymi, materiálno-technickými a finančnými prostriedkami na uskutočnenie deklarovaných

dodávok, nepodala daňové priznanie na dani z právnickej osoby za rok 2011 a nie sú k dispozícii účtovné
a daňové doklady a ani nie je potvrdená ich existencia,
- tvrdenia bývalého a súčasného konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o. sú protirečivé a nevierohodné,
pričom konateľ spoločnosti LIBENZ s.r.o. v preverovanom období nemá žiadnu vedomosť o ekonomickej
činnosti tejto spoločnosti.

11. Proti vyššie uvedeným prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane za zdaňovacie obdobie
január až júl 2011, podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolania, o ktorých žalovaný
rozhodol rozhodnutím č.103867196/2016 zo dňa 9. septembra 2016 (rozhodnutie týkajúce sa
zdaňovacieho obdobia júl 2011), č.103867192/2016 zo dňa 9. septembra 2016 (rozhodnutie týkajúce sa

zdaňovacieho obdobia jún 2011), č.103867177/2016 zo dňa 9. septembra 2016 (rozhodnutie týkajúce sa
zdaňovacieho obdobia máj 2011), č.103867469/2016 zo dňa 9. septembra 2016 (rozhodnutie týkajúce
sa zdaňovacieho obdobia apríl 2011), č.103867435/2016 zo dňa 9. septembra 2016 (rozhodnutie
týkajúce sa zdaňovacieho obdobia marec 2011), č.103867288/2016 zo dňa 9. septembra 2016
(rozhodnutie týkajúce sa zdaňovacieho obdobia február 2011) a č.103867139/2016 zo dňa 9. septembra

2016 (rozhodnutie týkajúce sa zdaňovacieho obdobia január 2011) tak, že odvolaním napadnuté
rozhodnutia správcu dane potvrdil. Vzhľadom k obsahovej totožnosti prvostupňových rozhodnutí a
skutočnosti, že odvolacie námietky žalobcu ako daňového subjektu boli v jednotlivých odvolaniach
totožné, je potrebné poukázať aj na totožnosť odôvodnení napadnutých rozhodnutí (líšiacu sa prakticky
len vo vzťahu k skutočnostiam, týkajúcich sa jednotlivých účtovných období, za ktoré správca dane

žalobcovi vyrubil daň z pridanej hodnoty).

12. V napadnutých rozhodnutiach žalovaný podrobne poukázal na obsah podaných odvolaní, obsah
napadnutých rozhodnutí správcu dane vrátane jeho skutkových zistení a právnych záverov. V
odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaný uviedol, že uplatnenie práva na odpočítanie dane v

zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. je viazané na kumulatívne splnenie všetkých stanovených
podmienok, nesplnenie čo len jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Dodanie tovaru, na základe
ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Platiteľ je zaťažený
dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, a to nielen po
formálnej stránke, ale aj po obsahovej stránke. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou,

ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra bez ďalšieho nie je dôkazom o tom,
že daňový subjekt skutočne nakúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a má právo nakladať
s hmotným majetkom ako vlastník. Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi nárok na
odpočet dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácií, v predložení dokladov s predpísaným obsahom,
ale tieto musia mať povahu faktu, a teda musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo

všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a subjekte. Daňovým subjektom predložené
faktúry sú dôkazom len vtedy, ak boli vystavené na základe reálneho plnenia, ktorého uskutočnenie
však bol daňový subjekt povinný preukázať. Žalovaný považoval za zrejmé, že kontrolovaný daňový
subjekt nesplnil podmienky na odpočítanie dane ustanovené v zákone č. 222/2004 Z.z.. Mal za to,že pri posúdení práva na odpočítanie dane správca dane správne vychádzal z dikcie ustanovení
zákona č. 222/2004 Z.z., zohľadnil tiež závery rozsudkov Súdneho dvora EÚ obsahujúce výklad
šiestej smernice DPH o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu.

Platiteľ dane bol pritom povinný pri uplatnení práva na odpočítanie dane postupovať v súlade s
ustanovením § 2 ods. 2, písm. a), § 19 ods. 1 prvej vety, § 49 ods. 1, § 49 ods. 2, písm. a) a
§ 51 ods. 1, písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.. Žalovaný mal za to, že správca dane pri vydaní
napadnutých rozhodnutí vychádzal zo správne zisteného skutkového a právneho stavu, skutkový a
právny stav správca dane preveril u kontrolovaného daňového subjektu a zároveň skutkový a právny

stav preveril prostredníctvom dožiadaní, výsluchov svedkov a zároveň umožnil daňovému subjektu, aby
sa k preverovaným skutočnostiam vyjadril a predložil dôkazy preukazujúce právo na odpočítanie DPH
z predmetných dodávateľských faktúr. Správca dane pri preverovaní nároku uplatňovaného daňovým
subjektom dôkazy o dodaní motorovej nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o. nezískal. Zistenia a dôkazy
získané v rámci kontroly a vyrubovacieho konania jednoznačným a dostatočným spôsobom preukazujú
závery uvedené v Protokole ako aj v napadnutých prvostupňových rozhodnutiach. Správca dane

v rámci daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade so všeobecne záväznými
predpismi. Dodržal zásadu zákonnosti, zásadu aktívnej súčinnosti s daňovým subjektom a získané
dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Všetky dôkazy boli
získané v zákonným spôsobom, skutkový stav bol dostatočne náležite zistený, dokazovanie bolo
vedené vyčerpávajúcim spôsobom, daň bola určená správne a napadnuté rozhodnutia boli vydané

v zmysle § 68 ods. 5 Daňového poriadku. K námietke žalobcu ako odvolateľa týkajúcej rozsahu
a obsahu odvolaním napadnutých rozhodnutí správcu dane žalovaný s poukazom na § 63 ods. 5
Daňového poriadku uviedol, že odvolaním napadnuté rozhodnutia vychádzali zo stavu veci zisteného v
daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní a obsahujú všetky zákonom predpísané náležitosti vrátane
odôvodnenia obsahujúceho všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom k rozhodnutiam, vysporiadanie

sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu. V napadnutých rozhodnutiach sa tiež uvádza, aké
úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
Napadnuté rozhodnutia popisujú vykonané dokazovanie, zachovanie všetkých práv a dodržanie právom
chránených záujmov daňového subjektu a uvádzajú výsledky zistení vykonaného dokazovania a z
nich vyplývajúce závery. Správca dane sa v napadnutých rozhodnutiach dostatočne venuje úvahám,

ktoré ovplyvňujú hodnotenie dôkazov v zmysle dodržania zásady voľného hodnotenia dôkazov. Správca
dane pritom pri úvahách, ktoré ovplyvnili hodnotenie získaných dôkazov, vychádzal z vnútroštátnych
predpisov, ale sústredil sa na ich eurokonformný výklad, poukazujúc aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ
v prípadoch obsahujúcich prvky (zhodu), ako aj prípad vo veci samej. Vysporiadaval sa s námietkou
daňového subjektu týkajúcou sa fiktívnosti sídla dodávateľskej spoločnosti LIBENZ s.r.o., pričom v tejto

súvislosti konštatoval, či dodávateľská spoločnosť sa na adrese sídla nenachádza, nie je tam označenie
spoločnosti a v zmysle záverov miestneho zisťovania dodávateľská spoločnosť na preverovanej adrese
sídlo nemá, nakoľko bola predaná. Ani výsluchom Miroslava A., konateľa spoločnosti, nebolo potvrdené
sídlo a výkon ekonomickej činnosti spoločnosti. Sídlo spoločnosti ako aj výkon ekonomickej činnosti
dodávateľa LIBENZ s.r.o. nebol preukázaný ani výsluchom A. C. ako bývalého konateľa spoločnosti

LIBENZ s.r.o., a neskôr jej splnomocneného zástupcu. Nebolo preukázané ani dodanie motorovej nafty
dodávateľom LIBENZ s.r.o., uvádzaným na faktúrach. V tomto smere žalovaný poukázal na to, že
dodávateľská spoločnosť nepredložila žiadne doklady a dôkazy preukazujúce dodanie motorovej nafty,
na adrese sídla sa nenachádza a nevykonáva tam žiadnu ekonomickú činnosť. Dodávateľ nemá k
miestu podnikania a sídla žiadny vlastnícky, resp. nájomný vzťah, nebol registrovaný na spotrebnej

dani. Z výpovedí konateľa spoločnosti vyplýva, že stal konateľom po oslovení dvoma pánmi v krčme s
tým, že stane konateľom a bolo mu ponúknutých 100.-Eur, pričom uviedol, že žiadne účtovné doklady
spoločnosti LIBENZ s.r.o. mu neboli odovzdané, nevykonával žiadne obchody, nevystavoval žiadne
faktúry, nepodával daňové priznania a nevedel uviesť, kto ich podáva. Nevedel sa vyjadriť k tomu, či
podpísal splnomocnenie na zastupovanie spoločnosti LIBENZ s.r.o., z čoho vyplýva, že osoba L. A.

bola zneužitá. Aj keď z výpovede A. C., ktorý bol konateľom spoločnosti LIBENZ s.r.o. od jej vzniku
27.1.1998 do 18.11.2010 vyplýva, že mal zastupovať spoločnosť LIBENZ s.r.o. v roku 2011 na základe
splnomocnenia, vykonával ekonomickú činnosť spoločnosti a že spoločnosť dodávala preverovanému
daňovému subjektu motorovú naftu na základe uzatvorených zmlúv, nepredložil však žiadny originál
splnomocnenia, ani doklady preukazujúce jeho tvrdenia. Tvrdenia konateľov daňového subjektu tiež

odporujúc vyjadreniam A. C. vo vzťahu k tomu, či boli alebo neboli uzatvorené zmluvy a vo vzťahu k
tomu, koľkokrát mal byť A. C. osobne prítomný pri dodaní nafty. Žalovaný mal tak za to, že správca
dane v rozhodnutiach správne poukázal na to, že zistenia vzbudzujú pochybnosti o dodržaní náležitej
starostlivosti v nadväznosti na konanie v dobrej viere, na ktoré opakovane poukazuje Súdny dvorEÚ a Najvyšší súd SR vo svojich rozsudkoch ako na nevyhnutý a neopomenuteľný predpoklad pri
nezamietnutí uplatnenia práva na odpočítanie dane na vstupe, alebo práva na oslobodenie dodávky v
rámci Spoločenstva, alebo práva na zníženie základu dane spolu s právom na akúkoľvek potenciálnu

zodpovedajúcu náhradu. Úprava dane z pridanej hodnoty je vnímaná ako právo každého platcu DPH
na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúcej sa na všetky operácie výroby a distribúcie
po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu. Otázka,
či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru, bola
alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH

zaplatenej na vstupe. V tomto smere žalovaný poukázal na judikatúru Európskeho súdneho dvora a z
nej vyplývajúcu zásadu neutrality napr. v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť
Recolta Recycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd. (C-354/03), Fulcrum Elektronics
Ltd. (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03). Vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie
práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou
zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH a to aj vtedy, ak dotknuté splnenie

spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy „dodávka tovaru platiteľom dane“ a
„hospodárska činnosť“. Nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia,
ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k
jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom-ktorom prípade požadovať
od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby plnenia neboli

poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho-
ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a U. R. č. C-80/11 a
C-142/11). Žalovaný sa tiež stotožnil s poukazom správcu dane na rozsudok Súdneho dvora EÚ napr.
vo veci C-255/02 Halifax, nakoľko okolnosti prípadu nasvedčujú tomu, že cieľom obchodnej transakcie
mohlo byť získanie neoprávneného prospechu. Poukázal tiež na to, že správca dane v rámci daňovej

kontroly zistil objektívne skutočnosti nasvedčujúce zneužitiu práva v oblasti dane z pridanej hodnoty,
nakoľko obchodné transakcie, ktoré boli predmetom preverovania v rámci daňovej kontroly, neboli
bežnými obchodnými transakciami, ale len deklarované s cieľom získať daňovú výhodu - vrátenie DPH
na vstupe faktúr znejúcich na nekontaktného dodávateľa LIBENZ s.r.o., pričom úhradu platieb za tovar
bola vykonávaná na bankový účet spoločnosti LIG-OIL s.r.o., ktorá odberateľské faktúry za dodanie

tovarunevystavovalaavyhlasatakodvedeniudanezavýstupe.Vyhodnotenievykonanéhodokazovania
preukazuje na zrejmé logické rozpory v jednotlivých vyjadreniach, svedčiace o tom, že kontrolovaný
daňovýsubjekt ignorovalzrejméodchýlkyoddodržiavaniabežnéhoštandardupodnikateľskejopatrnosti
a minimalizácie rizika a nedodržal v prípade preverovaných transakcií nevyhnutú a vyžadovanú
náležitú starostlivosť. Za súčasného zistenia vzájomnej prepojenosti zainteresovaných daňových

subjektov na strane deklarovaného dodávateľa boli namieste pochybnosti o konaní v dobrej viere.
Za neopodstatnené považoval žalovaný aj odvolacie námietky v súvislosti s preukázaním dodania
motorovej nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o., výpoveďami svedkov, pričom v tejto súvislosti poukázal na
skutočnosti týkajúce spoločnosti LIBENZ s.r.o., prepravnej spoločnosti EUROTRANS KOŠICE s.r.o.,
spôsobu dojednávania prepravy motorovej nafty pre daňový subjekt, spôsobu bezhotovostnej úhrady

na bankový účet tretieho subjektu a neopodstatnené a vyvrátené tvrdenia A. C. ako bývalého konateľa
spoločnosti LIBENZ s.r.o.. Žalovaný zdôraznil, že ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte.
Nakoľko správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti predložených dokladov,
nevychádzal len z dokladov, ktoré predložil daňový subjekt, ale vykonal k tomuto účelu rozsiahle
dokazovanie. Vo veci prenesenia dôkazného bremena poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR

III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16. decembra 2009. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.
6Sžf/18/2011 a 6Sžf/14/2012 žalovaný uviedol, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane
z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené.
V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítane dane z dodávateľskej faktúry
iba predloženiu faktúry, dodacích listov, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli

reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. Dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu.
V daňovom konaní je povinnosť daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti. Správca
dane tieto dôkazy len vykonáva. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov prekladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty

uznaný ako oprávnený. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach konštatoval, že v danom prípade pre
priznanie uplatneného odpočtu dane bolo podstatné, že nebolo preukázané dodanie motorovej nafty
dodávateľom LIBENZ s.r.o., nebola preukázaná preprava motorovej nafty do preverovaného daňového
subjektu, nebol preukázaný pôvod motorovej nafty a tieto skutočnosti nepreukázal ani samotný daňovýsubjekt. Nebol preukázaný pôvod motorovej nafty a dodávateľovi LIBENZ s.r.o. nevznikla daňová
povinnosť a existujú len formálne doklady, ktoré nepreukazujú fakturované plnenie. Dôkazné bremeno
v tomto prípade bolo na daňovom subjekte, bolo na ňom, aby bez všetkých pochybností, v prípade

daňovej kontroly, preukázal deklarované skutočnosti aj s časovým odstupom. Žalovaný sa tak stotožnil
so závermi správcu dane, že v danom prípade neboli splnené podmienky zákona č. 222/2004 Z.z. na
uplatnenieprávanaodpočítaniedanezanákupmotorovejnaftyzfaktúrznejúcichnadodávateľaLIBENZ
s.r.o.. Nakoľko daňový subjekt ani v odvolaní nepreukázal a žiadnymi dôkazmi nedoložil skutkový stav
preverovaných plnení inak, ako ich v daňovej kontrole zistil a vo vyrubovacom konaní doplnil a vyhodnotil

správca dane, žalovaný ako odvolací orgán nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia
správcu dane.

13. Žalobca sa žalobami doručenými súdu dňa 23. novembra 2016 domáhal, aby súd zrušil napadnuté
rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutia správcu dane a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie. Uplatnil si právo na náhradu trov konania. V žalobe vo všeobecnosti poukázal na

skutkový stav vyplývajúci z napadnutých rozhodnutí, mal za to, že rozhodnutia žalovaného ako aj
prvostupňové rozhodnutia správcu dane, boli vydané v rozpore so základnými zásadami daňového
konania vyplývajúcimi z Daňového poriadku. Tvrdil, že daňové orgány nezistili spoľahlivo stav veci.
Rozhodnutia sú neurčité, nepresvedčivé, tvrdené skutočnosti nevyplývajú z iných ako z daňovými
orgánmi tvrdených skutočností, ktoré sú zároveň posudzované jednostranne v neprospech žalobcu.

Žalobca považoval konštatovania daňových orgánov za ničím nepodložené, vyjadrujúce len subjektívny
pohľad správcu dane a žalovaného na posudzovaného otázku. Mal za to, že napadnuté rozhodnutia aj
prvostupňové rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnuté rozhodnutia
sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Považoval za nepochybné, že daňové
orgány nevykonali vo veci náležité dokazovanie, vykonané dôkazy nevyhodnotili každý jednotlivo a

všetky v ich vzájomnej súvislosti a záver, ku ktorému daňové orgány dospeli, nezodpovedá vykonanému
dokazovaniu a zásadám logického myslenia a uvažovania. Závery, vyplývajúce z napadnutého
rozhodnutia možno považovať za nepreukázané, nepravdivé a účelovo prezentované, ktoré sú v
rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívneho spisu, v ktorom nemajú oporu. Žalobca
považoval za nepochybne preukázané, že v konaní žalovaného a v konaní správcu dane došlo k

podstatnému porušeniu ustanovení v konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia. V konkrétnostiach žalobca namietal, že žalovaný a správca dane
nesprávne zistili a nesprávne preverili skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, daňová
kontrola a následné vyrubovacie konanie neboli správcom dane vykonané v rozsahu, ktorý by bol
nevyhnutne potrebný na dosiahnutie ich účelu. Správca dane vyhodnotil ním preverené skutočnosti

jednostranne v neprospech žalobcu. Zistenia a dôkazy neboli zo strany daňových orgánov hodnotené
v ich vzájomnej súvislosti, daňové orgány v konaní neprihliadli na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo. Správca dane zovšeobecňuje skutočnosti zásadné pre správne vyhodnotenie vykonaných
dôkazov, ktoré vyznievajú v prospech žalobcu, dôraz prikladá na preukázanie dôkazov znejúcich v
jeho neprospech. Žalobca namietal, že žalovaný a správca dane napriek rozsiahlemu odôvodneniu

rozhodnutí poukazujú na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako aj Súdneho dvora EÚ, pričom poukazujú
na judikatúru týchto súdov v úplne odlišných veciach. Nepochybne im boli známe aj rozhodnutia v
iných veciach, ktoré vyznievajú v prospech žalobcu a na takéto rozhodnutia nepoukázali. Rozhodnutia
daňových orgán sú tak obsiahle, až sa to javí zbytočné, neefektívne a v rozpore s ustanovením
§ 63 Daňového poriadku. Daňové orgány sa zameriavali takmer výlučne na sumarizáciu priebehu

daňového konania a odkazujú na právne nezáväzné rozhodnutia v úplných iných veciach. Napadnuté
rozhodnutia sa minimálne venujú úvahám, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a z toho dôvodu žalobca
považoval napadnuté rozhodnutia za nedostatočne odôvodnené a z toho dôvodu nepreskúmateľné.
Žalobca zdôraznil, že správca dane nespochybnil použitie motorovej nafty v rámci podnikateľskej
činnosti žalobcu, čím správca dane nepochybne deklaruje a potvrdzuje existenciu daňovým subjektom

nadobúdaného tovaru. Mal za to, že existencia tovaru a jeho nadobudnutie žalobcom, boli nepochybne
v rámci daňového konania preukázané listinnými dôkaznými prostriedkami (dodávateľskými faktúrami,
dodacímilistami)akoajvýpoveďamištatutárnychzástupcovžalobcuažalobcomnavrhnutýmisvedkami.
Je zrejmé, že daňové orgány spochybnili pôvod nakúpeného tovaru - motorovej nafty. Odpočítanie dane
z pridanej hodnoty nemôže byť pritom podmienené preukázaním skutočností, ktoré môžu preukázať

iba ďalšie osoby zúčastnené na transakcii. Žalobca mal za to, že ako daňový subjekt vyčerpal vlastné
dôkazné bremeno tým, že disponuje existenciou materiálneho plnenia a má k tovaru zodpovedajúcu
faktúru s položkovitým opisom druhu a ceny dodaných tovarov od určitého dodávateľa. S poukazom na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19. augusta 2010 žalovaný zdôraznil, že na preukázanieopaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša
dôkazné bremeno a dôkaznú núdzu správca dane. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Sžf/52/2014 zo dňa 2. júna 2015 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/10/2012 zo

dňa 28. novembra 2012 žalobca konštatoval, že dôkazné bremeno, ktoré znáša daňový subjekt, je
jasne limitované v ustanovení § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., ktoré však v záujme zachovania
ústavne konformného výkladu tohto ustanovenia nie je možné vykladať extenzívne na ťarchu daňového
subjektu a zaťažiť ho preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval. Žalobca mal za
to, že jeho dodávateľ jednoznačne a nespochybniteľne vykonával v preverovanom období ekonomickú

činnosť, čo vyplýva z výsluchu svedka A. C.. Žiadnymi relevantnými dôkazmi nemôže správca dane
vyhodnocovať vec v neprospech žalobcu, aj vzhľadom ku skutočnosti, že uvedenými svedok sa počas
tohto úkonu (svedecká výpoveď) nachádzal vo väzbe a nemal objektívnu možnosť predkladať vo vzťahu
k svojim tvrdeniam aj iné dôkazné prostriedky. Konštatovanie správcu dane, že dodávateľ žalobcu
nevykonával v preverovanom období ekonomickú činnosť, vyvracajú aj samotné zistenia správcu dane,
ktoré konštatoval, že tento daňový subjekt podával daňové priznania na DPH. Skutočnosť, že zo

strany iného daňového subjektu (dodávateľa LIBENZ s.r.o.) neboli predložené žiadne účtovné a daňové
doklady, nemôže správca dane vyhodnocovať jednostranne v neprospech žalobcu. Žalobca tvrdil, že
skutočnosti, ktoré mu správca dane vyčítal (nesprávne uvedenie účtu spoločnosti LIBENZ s.r.o. na
faktúrach), si žalobca objektívne nemohol preveriť a nemohol ani zistiť, komu uvedené číslo účtu patrí.
Argumentácia správcu dane v tomto smere je absolútne nelogická v konštatovaní, že v ďalšom období

(v roku 2012) žalobca s prijímateľom protihodnoty obchodoval, poukazoval mu peňažné prostriedky na
totožný bankový účet. Žalobca nemohol vedieť, na aký bankový účet bude uhrádzať platby za dodaný
tovar LIG-OIL s.r.o. v roku 2012. Tu poukázal aj na bankové tajomstvo. Vo vzťahu k dodávke tovaru
poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EU č. C-277/14 zo dňa 22.10.2015 vo veci PPUH Stehcemp
sp.j. Florian Stefanek, Janina Stefanek, Jaroslaw Stefanek proti Dyrektor Izby Skarbowej w Lodzi podľa,

ktorého „právo únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátne právnej úprave, ktorá zdaniteľnej
osobe zamieta právo na odpočet dani z pridanej hodnoty splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej
bol dodaný, a to z dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý je potrebné z hľadiska kritérií upravených
touto právnou úpravou považovať za neexistujúci subjekt, a že je nemožné určiť totožnosť skutočného
dodávateľa tovaru, okrem prípadu, kde sa vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby sa o

tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali overovania, ktoré jej neprináležia preukáže, že táto zdaniteľná osoba
vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH, čo prináleží preveriť
vnútroštátnemu súdu“. V nadväznosti na uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ žalobca namietol
nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie vo veci zo strany
daňovýchorgánov.Dôkaznúpovinnosťpreukázaniatakýchobjektívnychskutočností,nazákladektorých

žalobca vedel alebo musel vedieť, že jemu dodávané plnenie je dotknuté nezákonnosťou, majú daňové
orgány. Namietal, že správca dane ako aj žalovaný sa opomenuli vysporiadať s tvrdeniami A. C., z
ktorých vyplýva, že úhrady za dodanie motorovej nafty medzi žalobcom a spoločnosťou LIBENZ s.r.o.
prebiehali cez účet z dôvodu blokovaného účtu spoločnosti LIBENZ s.r.o. a z uvedeného dôvodu žalobca
uhrádzal faktúry cez účet LIG-OIL s.r.o. a následne spoločnosť LIG-OIL s.r.o. odovzdávala v hotovosti

finančné prostriedky spoločnosti LIBENZ s.r.o.. Ak žalovaný resp. správca dane vytýkali žalobcovi,
že nevyužil ani možnosť podať dodatočné daňové priznania, žalobca zdôraznil, že u neho absentuje
legitímny dôvod prečo by mal ešte raz platiť DPH za tovary, za ktorých dodanie už preukázateľne
zaplatil dodávateľovi spolu s úhradou za dodaný tovar. V rámci daňovej kontroly bola evidentná snaha
správcudanepreniesťdôkaznébremenovýhradnenažalobcu,pričomnapreukázanieopakuvdôsledku

skutočností, ktoré nastali u dodávateľa žalobcu, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane
a nie žalobca. Skutočnosti, ktoré sa správcovi dane nedarí preukázať u dodávateľa žalobcu, zásadne
vyhodnocuje v jeho neprospech. V osobe žalobcu pritom ide o subjekt, ktorý si zodpovedne a svedomite
plní svoje povinnosti voči daňovej správe a z napadnutých rozhodnutí nie je zrejmý ani jeden dôkazný
prostriedok, ktorý by vyznel v neprospech žalobcu, napriek tomu, že správca dane má povinnosť dbať

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu a v rámci daňovej kontroly ako aj v rámci
vyrubovacieho konania bolo vykonaných viacero dôkazov svedčiacich v prospech žalobcu. Žalobca sa
v podanej žalobe zameral aj na konštatovanie žalovaného, resp. správcu dane, podľa ktorého doklady
predložené žalobcom sa priebehu výkonu daňovej kontroly na DPH stali vo svetle vykonaných dôkazov
získaných správcom dane nedôveryhodnými. Ak žalovaný tvrdil, že nebol preukázaný pôvod motorovej

nafty žalobca konštatoval, že ide o skutočnosť, ktorá sa v zásade týka iného daňového subjektu, za
ktoré zodpovedá iný daňový subjekt, nakoľko žalobca deklaroval pôvod tovaru od dodávateľa LIBENZ
s.r.o. Nie je možné spravodlivo žiadať, aby žalobca sledoval a kontroloval obstarávacie procesy tovarov
u iných subjektov pred dodaním tovaru. V danom prípade bola preukázaná materiálna existencia tovaru,z ktorým tovarom žalobca fakticky nakladal a použil ho na potreby svojich zdaniteľných plnení. Žalobca
v tomto smere nemá inú dôkaznú povinnosť ako preukázať, že s dodaným tovarom reálne nakladal,
čo v rámci administratívneho konania učinil. Spochybnenie pôvodu motorovej nafty sa netýka žalobcu,

ale vzťahu medzi daňovými orgánmi a dodávateľom žalobcu. Žalobca tvrdil, že správca dane daňové
pohľadávky uplatňované voči žalobcovi uplatnil aj voči jeho dodávateľovi, ide o duplicitu uplatňovaných
daňových pohľadávok. Rozsiahlu argumentácia použil žalobca aj vo vzťahu k zisteniam správcu dane,
že nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti u deklarovaného dodávateľa motorovej nafty,
že spoločnosť dodávateľa nebola zaregistrovaná na Colnom úrade Košice na spotrebnej dani a nemala

povolenienaobchodovaniesPHM.Nesúhlasilskonštatovaním,ženebolapreukázanáreálnaexistencia
splnomocnenia A. C. na konanie v mene spoločnosti LIBENZ s.r.o. Nesúhlasil tiež s konštatovaním
správcu dane týkajúceho sa skutočnosti, že platby, ktoré mali byť zaplatené spoločnosti LIBENZ s.r.o.
boli preukázateľne poukazované na bankový účet, ktorého majiteľom nebola spoločnosť LIBENZ s.r.o.
ale personálne a geograficky prepojená spoločnosť LIG-OIL s.r.o. Aj v tomto smere žalobca zdôraznil,
že ide o povinnosť, ktorá sa týka iného daňového subjektu a nie kontrolovaného, za ktorú nesie

zodpovednosť výhradne tento daňový subjekt a nie žalobca. S poukazom na rozhodnutie ESD vo veci
OPTIGEN Ltd (C-354/03) žalobca zdôraznil, že prípadné podvodné konanie dodávateľa žalobcu, o
ktorom v danom čase zrejme nemal vedomosť ani samotný správca dane, pričom na preverovanie
týchto skutočností má ďaleko rozsiahlejšie zákonné možnosti ako žalobca, nemožno pričítať na úkor
žalobcu ako daňového subjektu, ktorý si zodpovedne plní všetky povinnosti voči správcovi dane ako aj

voči ostatným štátnym inštitúciám. Ak správca dane konštatoval, že transakcie medzi žalobcom a jeho
dodávateľom nesú prvky zneužívacieho konania za účelom získania daňovej výhody žalobca zdôraznil,
že správca dane vôbec neobjasnil, akým spôsobom malo dôjsť u žalobcu k získaniu daňovej výhody. U
žalobcu naopak došlo k daňovej nevýhode, nakoľko žalovaný od neho požaduje aby druhý krát zaplatil
DPH, ktorú preukázateľne v dobrej viere uhradil na bankový účet svojho obchodného partnera. Žalovaný

neobjasnil v čom spočíva výhoda, ktorú mal žalobca získať. Správca dane predpokladanú daňovú
výhodu vyhodnotil v neprospech žalobcu, ktorý preukazne a riadne daň, uplatnenú voči nemu iným
platiteľom dane, tomuto subjektu zaplatil na ním uvedený bankový účet. Nie je tak možné konštatovať,
naplnenie správcom dane deklarovanej daňovej výhody u žalobcu, u ktorého bola vykonávaná daňová
kontrola. Žalobca mal tiež za to, že bolo evidentnou snahou správcu dane aplikovať ustanovenia §

69 ods. 14 a § 69b zákona č. 222/2004 Z.z. (zavedené s účinnosťou od 01.10.2012) a teda inštitút
„ručenia za daň“. Takýto postup je ale v rozpore so zásadou retroaktivity právnych noriem. Žalobca
tak konštatoval, že v rámci výkonu daňovej kontroly preukázal správcovi dani dodanie tovaru, dodaný
tovar bol zo strany dodávateľa (spoločnosť LIBENZ s.r.o.) vyfakturovaný faktúrou, ktorá spĺňala všetky
náležitosti daňového dokladu. Žalobca dodané pohonné hmoty vynaložil v rámci svojej podnikateľskej

činnostinadosiahnutiezdaniteľnýchpríjmov,faktúryzadodanýtovarsvojmudodávateľoviriadnezaplatil
v hotovosti alebo na dodávateľom vo faktúre uvedený bankový účet. Za obchodného partnera vystupoval
pán A. C., ktorý sa žalobcovi preukázal splnomocnením na zastupovanie dodávateľa, ktorú skutočnosť
žalobca správcovi dane taktiež preukázal. Z uvedeného dôvodu žalobca neuznal vyčíslenie celkového
rozdielu na dani z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobia vyplývajúce z rozhodnutí

správcu dane, ktoré boli potvrdené napadnutými rozhodnutiami žalovaného. Vo vzťahu k procesným
vadámpredchádzajúcehovydaniunapadnutýchrozhodnutížalobcanamietalúkondožiadanéhosprávcu
dane - výsluch konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o., L. A. zo dňa 18.11.2013, ktorý úkon bol vykonaný v
rozporesDaňovýmporiadkom,nakoľkoojehokonanížalobcainformovanýnebol.Žalobcatiežnamietal,
že správca dane doručoval žalobcovi prvostupňové rozhodnutia tak, že v jednej obálke zasielal spolu

dve rozhodnutia týkajúce sa dvoch rôznych kontrolovaných mesiacov. S takýmto postupom sa žalobca
nestotožnil, nakoľko takýto postup nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku. Žalobca
napokon namietal, že vyrubovacie konanie trvalo neprimerane dlho (trvalo viac ako dva roky), čo je
nepochybne v rozpore s účelom samotného daňového konania. Neprimeraná dĺžka vyrubovacieho
konania priamo zasahovala do zachovávania práv a právom chránených záujmov žalobcu vyplývajúcich

z ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku.

14. Žalovaný v písomných vyjadreniach k žalobám zdôraznil, že žalobca v žalobách uvádza len
skutočnosti, ktoré už uvádzal v priebehu výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a ktoré
opätovne uvádzal aj v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správcu dane. S týmito skutočnosťami

sa správca dane vysporiadal v rámci výkonu daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania a
zároveň aj žalovaný v žalobami napadnutých rozhodnutiach. Žalobca nepredložil nové skutočnosti,
ktoré by preukázali zistený a posúdený skutkový stav inak ako bolo zistené v daňovej kontrole,
následnom vyrubovacom a odvolacom konaní. Z uvedeného dôvodu žalovaný zotrval na napadnutýchrozhodnutiach, ktorými potvrdil prvostupňové rozhodnutia správcu dane a navrhol žalobu zamietnuť.
V písomnom vyjadrení zopakoval argumentáciu uvedenú v napadnutých rozhodnutiach a konštatoval,
že žalovaný i správca dane pri vydávaní rozhodnutí vychádzali zo správne zisteného skutkového a

právneho stavu, ktorý správca dane preveril u samotného žalobcu a zároveň ho preveril prostredníctvom
dožiadaní, výsluchov svedkov. Počas daňovej kontroly i vyrubovacieho konania umožnil žalobcovi, aby
sa k preverovaným skutočnostiam vyjadril a predložil dôkazy preukazujúce právo na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty z predmetných dodávateľských faktúr. Správca dane vykonal aj ďalšie žalobcom
navrhované úkony, viedol dokazovanie a preveroval nárok uplatnený žalobcom, pričom dôkazy o dodaní

motorovej nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o. nezískal. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že
žalobcanepreukázalnákupmotorovejnaftyoddodávateľaLIBENZs.r.o.,uvedenéhonadodávateľských
faktúrach, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane. Mal zato, že napadnuté rozhodnutia obsahujú všetky
zákonom predpísané náležitosti, vrátane odôvodnenia obsahujúceho všetky skutočnosti, ktoré boli
podkladom rozhodnutia, vysporiadania sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu a zároveň sa v
nich uvádza, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých

sa rozhodovalo. Z uvedeného dôvodu žalobnú námietku tkajúcu sa rozsahu a obsahu napadnutých
rozhodnutí žalovaný neakceptoval. Pokiaľ ide o zistenia vo vzťahu k sídlu spoločnosti LIBENZ s.r.o.,
tieto je potrebné vyhodnotiť v kontexte s ostatnými zisteniami, ktorými správca dane a žalovaný
poukazovali na celkovú ekonomickú činnosť spoločnosti LIBENZ s.r.o. v súvislosti s jej možnosťami
dodať motorovú naftu podľa predložených faktúr. Skutočnosť, že správca dane preveroval žalobcom

dokladmideklarovanéobchodnétransakcieujehododávateľaneznamená,žebolopovinnosťoužalobcu
v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na odpočítanie dane daňové doklady týkajúce
sa iných subjektov predkladať. Správca dane nemal povinnosť žalobcovi ako daňovému subjektu
napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov preukázať pravdivosť svojich tvrdení,
že deklarovaný dodávateľ dodal tovar tak, ako bolo uvedené na dodávateľských faktúrach. Ťažisko

dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Správca dane, majúc pochybnosti o vierohodnosti,
úplnosti a pravdivosti predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov predložených žalobcom,
ale vykonal rozsiahle dokazovanie. Dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na
uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní
s uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa

jeho tvrdení. Ak správca dane pri preverovaní písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly,
preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým
subjektom, možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť. V takom prípade je
na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane. K tvrdeniam žalobcu o prenose dôkazného bremena na žalobcu

žalovaný s poukazom na rozsudky Súdneho dvora EÚ zdôraznil, že prináleží vnútroštátnym orgánom a
súdom, aby zamietli priznanie práva na odpočet, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže,
že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Je tak nielen v prípade, že daňový
podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť,
že sa svojím nadobudnutím zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej

hodnoty. Takáto osoba sa potom musí považovať za účastníka na takomto podvode, a to bez ohľadu
na otázku, či má, alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo využitia služieb v rámci
zdaniteľných plnení, ktoré uskutočnila na výstupe. Správca dane v preskúmavanej veci objektívne
spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených žalobcom, ako aj postup žalobcu
pri uplatnení ustanovení Zákona o dani z pridanej hodnoty. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach

poukazoval na zrejmé logické rozpory v jednotlivých vyjadreniach, svedčiace o tom, že žalobca
ignorovalzrejméodchýlkyoddodržiavaniabežnéhoštandardupodnikateľskejopatrnostiaminimalizácie
rizika a nedodržal v prípade preverovaných transakcií nevyhnutnú a vyžadovanú starostlivosť, pričom
za súčasného zistenia vzájomnej prepojenosti zainteresovaných subjektov na strane deklarovaného
dodávateľa sú namieste pochybnosti o konaní v dobrej viere. Obdobne sa žalovaný vyjadril aj k

ďalším žalobným námietkam žalobcu, najmä pokiaľ ide o vytýkané prenesenie dôkazného bremena
na skutočnosti zistené u dodávateľa žalobcu. Žalovaný opakovane zdôrazňoval, že zistené skutočnosti
svedčiace o existencii zneužívajúceho konania, o ktorom žalobca pri dodržaní náležitej odbornej
starostlivosti mal mať vedomosť, oprávňovali žalovaného vysloviť záver, že zo strany žalobcu došlo,
či už vedome alebo z nedbanlivosti k nedodržaniu, resp. ignorovaniu dodržiavania bežného štandardu

podnikateľskej opatrnosti a minimalizácie rizika. Preverenie žalobcu, či náležite pristupoval k prijímaniu
rozhodnutí, a či si na tento účel zaobstaral dostatok informácií, či pri podnikateľskej činnosti postupoval
podľa akceptovania technických, finančných a hospodárskych metód bolo namieste, nakoľko pokiaľ by
si platiteľ dane splnil zákonnú povinnosť riadneho hospodára, mohol by vedieť, že plnenie zakladajúcesporné právo na odpočítanie dane nesie všetky znaky zneužívajúceho konania. Žalovaný tiež zdôraznil,
že z napadnutého rozhodnutia správcu dane nijako nevyplýva aplikácia ustanovenia § 69 ods.14 a § 69b
zákona č.222/2004 Z.z.. Poukázal na to, že nespochybňoval existenciu motorovej nafty, ktorú žalobca

spotrebovával a používal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a v rámci svojich dodávok tovarov a
služieb. V danom prípade spochybnil, že predmetnú naftu dodal deklarovaný dodávateľ na základe
preložených dodávateľských faktor. Vo vzťahu k žalobcom tvrdeným procesným pochybeniam žalovaný
v písomnom vyjadrení konštatoval, že zápisnica o ústnom pojednávaní s L. A. zo dňa 18. novembra
2013 bola spísaná Daňovým úradom Prešov počas daňovej kontroly vykonávanej u spoločnosti LIBENZ

s.r.o., L. A. nemal postavenie svedka a preto nebol žalobca o tomto ústnom pojednávaní informovaný.
Navyše uvedená osoba bola opätovne vypočutá za prítomnosti splnomocneného zástupcu žalobcu dňa
7. apríla 2014. Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku tiež nevyplýva, že by správca nemohol
doručiť daňovému subjektu v jednej obálke niekoľko rozhodnutí, pre posúdenie veci je rozhodujúce, aby
z doručenky bolo zrejmé aká listina bola daňovému subjektu doručovaná. Za neopodstatnenú považoval
žalovaný aj námietku dĺžky trvania vyrubovacieho konania, nakoľko žalovaný sa vo vyrubovacom konaní

zaoberal aj vyjadreniami a pripomienkami samotného žalobcu, viedol dokazovanie a riadil sa aj priamo
návrhmi žalobcu na doplnenie dokazovania. Žalovaný uzavrel, že v preskúmavaných veciach neboli
splnené podmienky Zákona o DPH na uplatnenie práva na odpočítanie dane z predmetných faktúr za
nákup motorovej nafty znejúcich na dodávateľa LIBENZ s.r.o. a žalobné námietky žalobcu považoval
za neopodstatnené.

15. Žalobca v replike na písomné vyjadrenie žalovaného zdôraznil, že žalovaný len reprodukuje
skutočnosti a tvrdenia, ktoré boli žalovaným a správcom dane prezentované v priebehu daňového
konania. Mal zato, že tieto tvrdenia nie sú objektívne spôsobilé reagovať na konkrétne právne argumenty
uvádzané v podaných žalobách. Skutkové tvrdenia žalovaného sú nenáležite prispôsobované

skutkovým potrebám žalovaného aby odôvodňovali žalovaným deklarovanú zákonnosť žalobou
napadnutých rozhodnutí. Naďalej zotrval na podaných žalobách a dôvodoch v nich uvedených. Naďalej
trval na konštatovaní, že daňové orgány požadovali od žalobcu preukázanie takých skutočností, na ktoré
žalobca objektívne nemal žiaden reálny dosah a tieto sa týkali iného daňového subjektu, spoločnosti
LIBENZ s.r.o.. Považoval za nelogické, že žalovaný naďalej spochybňoval vierohodnosť predloženého

splnomocnenia, udeleného L. A. osobe A. C., nakoľko z administratívneho spisu vyplýva, že predmetné
splnomocnenie bolo v rámci činnosti dodávateľa predložené Colnému úradu Košice, ktorého poverený
zamestnane dňa 7. decembra 2010 splnomocnenie prijal a osvedčil zhodu predloženého splnomocnenia
s originálom. Trval na tom, aby žalobca preukázal, že v danom prípade nejde vo vzťahu k daňovým
pohľadávkam o duplicitné uplatňovanie a to voči spoločnosti LIBENZ s.r.o. a LIG-OIL s.r.o.. Navrhol, aby

sa správny súd oboznámil so spisom vedeným na Okresnom súde Košice I. pod sp.zn. 31K/81/2014
ako aj Úradným záznamom č.103219711/2016, ktorý má vyvracať tvrdenia žalovaného, že spoločnosti
LIBENZ s.r.o. nepreukázala vykonávanie ekonomickej činnosti. Poukázal na zásadu daňovej neutrality,
ktorá bola podľa jeho názoru porušená. Rovnako navrhol, aby správny súd zabezpečil od orgánov
činných v trestnom konaní uznesenie o vznesením obvinenia A. C., ktorý má byť obvinený pre zločin

skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods.1 ods.4 Trestného zákona formou spolupáchateľstva a
zároveň navrhol, aby správny súd vypočul osobu A. C., ktorý môže potvrdiť skutočnosti uvádzané
žalobcom a ktoré žalovaný spochybňuje. Opakovane poukázal na konštantnú judikatúru Súdneho dvora
EÚ vo veciach dane z pridanej hodnoty a tvrdil, že články DPH smernice (č.167, 168 písm.a/, 178
písm.a/ a 273) sa majú vykladať tak, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňové orgán

zamietne právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila,
že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje uplatnenie
tohto nároku, je zdaniteľnou osobou, že disponovala predmetným tovaro a bola schopná ho dodať
a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH alebo z dôvodu, že uvedená
zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že

uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a uplatnenia
práva na odpočítanie DPH upravené v DPH smernici boli splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala
žiadnou informáciou, ktorý by oprávňovala predpokladať, že v rámci aktivít uvedeného vystaviteľa
faktúry bola spáchaná nezákonnosť alebo daňový podvod. Potrestanie zdaniteľnej osoby (v danom
prípade žalobcu), ktorá nevedela a nemohla vedieť, že uvedené plnenie bolo súčasťou daňového

podvodu spáchaného dodávajúcim, zamietnutím práva na odpočítanie DPH je nezlučiteľné s pravidlami
odpočítanie DPH. V písomnom vyjadrení tiež navrhol, aby správny súd spojil v rámci hospodárnosti
konania na spoločné konanie veci vedené pod sp.zn. 24S/144-157/2016.16. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, pričom zotrval na dovtedajších tvrdeniach.

17. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 24S/144/2016-140 zo dňa 3. októbra 2017 spojil na

spoločné konanie veci vedené na tunajšom súde žalobcu GEOSTAV DETVA s.r.o. proti žalovanému
Finančné riaditeľstvo SR pod sp. zn. 24S/144/2016, 24S/145/2016, 24S/146/2016, 24S/147/2016,
24S/148/2016, 24S/149/2016 a 24S/150/2016 s tým, že tieto boli ďalej vedené pod sp. zn. 24S/144/2016
s poukazom na § 65 ods. 1 SSP.

18. Krajský súd v Banskej Bystrici preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, a po prejednaní veci
na nariadenom pojednávaní aplikujúc ustanovenia Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že
žaloby sú dôvodné, preto napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového orgánu verejnej
správy s poukazom na § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej
správy na ďalšie konanie.

19. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na podaných žalobách a dôvodoch v nich
uvedených. Zvýraznil, že daňové konanie nebolo vykonané v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, došlo
k jednostrannému hodnoteniu dôkazov. Daňové orgány neprípustne preniesli dôkazné bremeno na
žalobcu ako daňový subjekt. Bývalý konateľ dodávateľa je trestne stíhaný za daňové trestné činy a túto
činnosť sofistikovaným spôsobom vykonával dlhodobo a správca dane sa to dozvedel až uplynutím

pomerne dlhého času. Orgány verejnej správy rozhodovali v rozpore so zásadou neutrality týkajúcej sa
dane z pridanej hodnoty, daňová správa si uplatňuje daň z pridanej hodnoty na výstupe od žalobcu a na
vstupe od spoločnosti LIBENZ s.r.o. . Žalobca má informáciu, že totožnú daň si daňová správa uplatnila
u A. C.. Zdôraznil, že podľa jeho názoru dodávateľ LIBENZ s.r.o. vykonával ekonomickú činnosť a
poukázal na v žalobe uvedené procesné pochybenia žalovaného (resp. prvostupňového orgánu verejnej

správy).

20. Vo veci sa vyjadril aj konateľ žalobcu, ktorý popísal činnosti vykonávané žalobcom - stavebná a
iná činnosť prostredníctvom stavebných zariadení, pre ktorých činnosť nevyhnutne potrebuje motorovú
naftu. Tvrdil, že žalobca je postupom žalovaného a správcu dane poškodený.

21. Žalovaný na pojednávaní zotrval na napadnutých rozhodnutiach a dôvodoch v nich uvedených.
Zdôraznil, že napadnuté rozhodnutia bolo založené na tom, že nebolo preukázané, že dodávateľom
(tovaru) bol dodávateľ uvedený na faktúrach. Správca dane a žalovaný mali dostatok dôkazov, z ktorých
vychádzali. Nevychádzali pritom z rozhodnutí týkajúcich sa spoločnosti LIBENZ s.r.o. a ani z trestných

stíhaní, ktoré boli vedené proti pánovi C.. Bolo posudzované len uplatnené odpočítanie dane z pridanej
hodnoty žalobcom. Žalovaný na pojednávaní navrhol, aby správny súd žaloby zamietol.

22. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP
(1) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom

fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených
týmto zákonom.
(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto

zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

23.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach

ustanovených týmto zákonom.

24. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

25.Podľa§191ods.1písm.c)SSPsprávnysúdrozsudkomzrušínapadnutérozhodnutieorgánuverejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

26. 11. Podľa § 19 ods.1 ods.2 zákona č.222/2004 Z.z.(1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom
dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej
obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c)
je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
(2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

27. Podľa § 49 ods.1 ods.2 zákona č.222/2004 Z.z.
(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť.
(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň

a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

28.Podľa§51ods.1písm.a)zákonač.222/2004Z.z.Právonaodpočítaniedanepodľa§49môžeplatiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

29. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku

(1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a iných osôb.
(2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a
poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca

dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne
a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a
vyrubeniu dane.
(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

30. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje:
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo

daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

31. Podľa § 24 ods.4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so

všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

32. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

33. Predmetom preskúmavacieho konania boli rozhodnutia žalovaného, ktorými boli potvrdené
rozhodnutia správcu dane, ktorými boli žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty určené

rozdiely dane za zdaňovacie obdobia január - júl 2011. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia
žalovaného ako aj rozhodnutia správcu dane a postup, ktorým ich vydaniu predchádzal. Rozsah
prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobách.34. Žalobca podľa žalobných bodov namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí a tvrdil, že
napadnuté rozhodnutia boli vydané v rozpore so základnými zásadami daňového konania vyplývajúcimi
z Daňového poriadku. Namietal tiež nedostatočne zistený skutkový stav, nepreskúmateľnosť

napadnutých rozhodnutí spočívajúcu v nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. Poukázal na
nesprávne hodnotenie dôkazov, mal zato, že nepresvedčivé rozhodnutia žalovaného a správcu dane
posudzujú zistené skutočnosti jednostranne v neprospech žalobcu. Podľa názoru žalobcu ďalšou vadou
napadnutých rozhodnutí bolo nesprávne právne posúdenie, namietal nepreskúmateľnosť napadnutých
rozhodnutí pre ich nedostatočné odôvodnenie. Taktiež tvrdil, že napadnuté rozhodnutia sú nezákonné

z dôvodu, že boli porušené základné zásady daňového konania, keď žalovaný vyhodnotil vykonané
dôkazy jednostranne bez ich vzájomnej súvislosti a vykonané dôkazy nekonfrontoval. Napokon
žalobca namietal nesprávne právne posúdenie žalovaným, keď mal zato, že zákonné podmienky pre
odpočítanie dane z pridanej hodnoty splnil. Závery vyplývajúce z napadnutých rozhodnutí považoval
za nepreukázané, nepravdivé a účelovo prezentované a zároveň vyslovil názor, že tieto závery sú v
rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívneho spisu. Zásadnou žalobnou námietkou

bola námietka, že žalovaný (a správca dane) na žalobcu nezákonne preniesli dôkazné bremeno, pričom
žalobca tvrdil, že dôkazné bremeno vyčerpal a z toho dôvodu dôkazné bremeno v rámci daňovej kontroly
(a vyrubovacieho konania) prešlo na správcu dane. Napokon namietal vady v konaní spočívajúce v
nesprávnom doručovaní napadnutých rozhodnutí, neprimeranej dĺžke vyrubovacieho konania a v tom,
že žalobca nebol upovedomený o výsluchu konateľa dodávateľa LIBENZ s.r.o. konaného 18. novembra

2013.

35.Znapadnutýchrozhodnutížalovanéhoarozhodnutísprávcudanevyplýva(ajkeďnepresvedčivo),že
orgány verejnej správy svoje rozhodnutia zložili na zistení, že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, došlo k porušeniu ustanovenia § 49 ods.1 zákona č.222/2004

Z.z. keď si žalobca ako platiteľ uplatnil právo odpočítať daň z tovaru, pri ktorom nevznikla daňová
povinnosť z titulu jeho dodania a k porušeniu ustanovenia § 49 ods.2 písm. a) zákona č.222/2004
Z.z., keď si žalobca ako platiteľ odpočítal od dane, ktorú bol povinný platiť daň, ktorú voči nemu
uplatnil iný platiteľ v tuzemsku z tovaru, ktorý mu ním nebol a ani nemohol byť dodaný. Došlo tiež
k porušeniu ustanovenia § 51 ods.1 písm. a) zákona č.222/2004 Z.z., keď si žalobca ako platiteľ

uplatnil právo na odpočítanie napriek tomu, že nesplnil podmienky na jej odpočítanie podľa § 49, a
to na základe faktúr od platiteľa, ktorých vyhotovenie týmto daňovým subjektom nebolo potvrdené.
Správca dane (a žalovaný) tak svoje rozhodnutia v konečnom dôsledku založili na konštatovaní, že
žalobca nepreukázal, že tovar, ktorého existenciu žalovaný nespochybnil, mu bol dodaný dodávateľom
uvedeným na faktúrach, z ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Je potrebné

zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutia žalovaného a správcu dane majú podklad v daňovej kontrole za
zdaňovacie obdobie kalendárneho roka 2011, rozhodnutia boli vydané za jednotlivé zdaňovacie obdobia
kalendárneho roka 2011 a v zásade sa týkajú jedného obchodného prípadu žalobcu realizovaných s
dodávateľom, obchodnou spoločnosťou LIBENZ s.r.o.
36. Z rozhodnutí správcu dane, ktoré žalovaný v dôsledku odvolania podaného daňovým subjektom

potvrdil, však vyplýva, že prvostupňovými rozhodnutiami sa okrem záverečného konštatovania o
nepreukázaní dodania tovaru prelína argumentácia týkajúca za zneužitia práva za účelom získania
daňovej výhody a zároveň na viacerých miestach správca dane konštatuje podozrenie z daňového
podvodu.

37. Pokiaľ ide o zneužitie práva za účelom získania za účelom získania daňovej výhody zneužitím
systému DPH Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí č.C-255/02 Halifax konštatoval, že: „Šiestu
smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej
na vstupe, keď plnenia tohto práva predstavujú zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej strane
vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných

ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu
daňovej výhody, ktorej poskytnutie bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmto ustanoveniami. Na druhej
strane musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú
výhodu“. Nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty je tak legálne obmedziteľný a nepriznateľný v
prípade, ak sa daňový subjekt stal súčasťou reťazca vzťahov s cieľom zneužitia práva formou zneužitia

systému dane z pridanej hodnoty. Zákaz zneužitia práva nie je relevantný, pokiaľ dotknuté plnenia môžu
mať iné odôvodnenia ako obyčajné dosiahnutie daňového zvýhodnenia. Súdny dvor Európskej únie v
rozhodnutí C-425/2006 Italservice Srl. konštatoval, že: „O zneužitie ide vtedy, keď snaha o získanie
daňovej výhody predstavuje hlavný cieľ predmetného plnenia alebo plnení. Princíp ustálený v tomtorozsudku prekračuje medze dane z pridanej hodnoty, pretože sa týka skutočného obsahu daňových
transakcií a ekonomickej podstaty. Strata reálneho hospodárskeho dôvodu sa prejavuje v tom, že
transakcia je umelo vytvorená a jej jediným cieľom je získanie daňovej výhody“. Európskou judikatúrou

sa tak pripustilo, aby nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nebol priznaný v prípade, ak sa
konkrétne obchody (z ktorých sa uplatňuje odpočítanie dane z pridanej hodnoty) vytvorili bez reálneho
hospodárskeho odôvodnenia, za účelom vytvorenia umelej daňovoprávnej situácie a za účelom získania
daňovej výhody. Musí tak ísť o získanie daňovej výhody za úmyselného právne relevantného správania
sa daňového subjektu, pričom dôkazné bremeno na preukázanie zneužitia práva je na strane orgánu

verejnej moci, v preskúmavanej veci na správcovi dane.

38. V rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Elektronics Ltd (C-353/03) a Bond House Systems
Ltd. (C-484/03) Európsky súdny dvor konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u
osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu,
alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní

nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. K spresneniu tejto zásady došlo v
rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04) tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor
tohto názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia
sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty,
môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Dôkazné bremeno, že u iného daňového

subjektu došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane. Skutočnosť, či konkrétny daňový subjekt
v reťazci vedel, alebo mohol vedieť že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s
daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a
vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere,
ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Dôkazné bremeno je v

takom prípade spojené so zodpovednosťou za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených
skutočností.

39. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu daňového subjektu sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozsudku sp.zn. 3 Sžf 1/2011 z 15. marca 2011, v ktorom dospel k záveru, že: „ak daňový subjekt

disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou s prílohami s podrobným položkovitým opisom
druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno.
Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša
dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane“.

40. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti
ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný
predpis neustanovuje inak (§ 63 ods.2 Daňového poriadku), pričom v odôvodnení sa uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu,
aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo
(§ 63 ods.5 Daňového poriadku). Nepreskúmateľným nie je len rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec
odôvodnenie alebo ktorého odôvodnenie je nedostatočné, ale za nepreskúmateľné je možné označiť aj
také rozhodnutia, ktoré obsahujú také odôvodnenie, ktoré si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne

odporuje.

41. Z napadnutých rozhodnutí žalovaného a najmä z prvostupňových rozhodnutí správcu dane
vyplýva, že správca dane a žalovaný uviedol (resp. doslova odpísal), aké úkony a zisťovania
vykonal vrátane doslovného opisu jednotlivých vyjadrení, výsluchov a obsahu realizovaných dožiadaní.

Vykonané dôkazy a zistené skutočnosti sú vyhodnotené v tom zmysle, že preverovaná transakcia
indikuje konanie, ktoré smeruje k zneužitiu práva, pričom daňové orgány odkazujú na rozhodnutia
týkajúce sa zneužitia práva (bod 37 tohto rozsudku), resp. podvodného konania (bod 38 tohto
rozsudku). Prvostupňovými rozhodnutiami správcu dane sa prelína konštatovanie, že žalobca ako
daňový subjekt nevyvinul dostatočnú aktivitu a nepreveroval dostatočne svojho dodávateľa a pri

vynaložení potrebnej a požadovanej odbornej starostlivosti mohol a mal vedieť, že ide o podvodné
konanie, resp. že sa zúčastňuje transakcie, ktorá smeruje k zneužitiu práva za účelom získania
daňovej výhody. Nakoľko žalobca odvolaním napadol prvostupňové rozhodnutie obsahujúce takéto
odôvodnenie, v ktorom je „indikované“ zneužitie práva, je prirodzené, že napadol aj dôvody obsiahnuté vprvostupňových rozhodnutiach týkajúce sa zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody.
Ak potom žalovaný odvolaním napadnuté rozhodnutia správcu dane potvrdil, opätovne sa zaoberal
odvolacími dôvodmi uvedenými v podaných odvolaniach, v ktorých daňový subjekt namieta, že nebol

účastný konania zakladajúceho podstatu úmyselného zneužitia práva. Žalovaný tak v napadnutých
rozhodnutiach reagoval a odôvodňoval skutočnosti, na ktorých, ako z jeho prednesu na pojednávaní
vyplýva, napadnuté rozhodnutie nebolo založené, nakoľko v konečnom dôsledku žalobcovi neuznal
odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že tento nepreukázal, že tovar mu bol dodaný
dodávateľom uvedeným na faktúre. Ak by mal žalobca napadnuté rozhodnutia správcu dane potvrdiť a

reagoval by na odvolacie dôvody, musel by konštatovať, že došlo k zneužitiu práca, prípadne došlo k
daňovému podvodu. Naopak, žalovaný (aj keď nedostatočne) svoje rozhodnutie založil na nepreukázaní
dodania tovaru zo strany žalobcu napriek tomu, že reálna existencia tovaru spochybnená nebola.

42. Odôvodnenia napadnutých rozhodnutí a rozhodnutí správcu sane si tak navzájom ako aj vnútorne
odporujú. Nemožno sa zároveň dopustiť konania majúceho znaky daňového podvodu a zároveň byť

účastný konania, ktoré je zneužitím práva za účelom získania daňovej výhody. Rovnako tak sa nemožno
zároveň dopustiť zneužitia práva a nesplniť podmienky dôvodnosti nároku spočívajúce v preukázaní
dodania tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre, nakoľko zneužitím práva je také konanie, ktoré
reálne vytvorí priaznivú daňovoprávnu situáciu, avšak iba za účelom daňovej výhody. Skutočnosť, že
dôvody, na ktorých žalovaný (a správca dane) založili svoje rozhodnutia si vnútorne odporujú, spôsobujú

zmätočnosť, nezrozumiteľnosť navzájom si odporujúcich skutkových zistení a právnych záverov a s tým
súvisiacu nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí a rozhodnutí správcu dane.

43. Žalobca pri daňovej kontrole predložil faktúry a k prevažnej časti z nich aj dodacie listy, svoje tvrdenia
preukazoval výpoveďami konateľov, ktorí obchodný prípad dojednávali a preukazoval ich aj svedeckými

výpoveďami osôb, ktoré mali byť účastné pri dovoze (odovzdaní) tovaru. Žalobca mal pritom zato, že
svoje dôkazné bremeno vyčerpal v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn.3Sžf/1/2011z 15. marca 2011 a z napadnutých rozhodnutí a rozhodnutí správcu dane sa v
dôsledku vyššie uvedenej zmätočnosti majúcej za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutí nedozvedel,
prečo ním predložené dôkazy na preukázanie reálnosti dodania tovaru nepostačujú, najmä pokiaľ sa v

napadnutých rozhodnutiach opakovane prelína argumentácia daňových orgánov týkajúca sa zneužitia
práva, podvodného konania a iba v závere je konštatované, že to bol daňový subjekt, ktorý nepreukázal
reálnosť plnenia, z ktorého uplatňuje odpočítanie dane z pridanej hodnoty. V súvislosti s otázkou
nepreskúmateľnosti súvisí aj otázka, či dôkazné bremeno zaťažovalo daňový subjekt alebo naopak
správcu dane, nakoľko iná dôkazná situácia vzniká pri preukazovaní podvodu, zneužití práva a pri

preukazovaní reálnosti fakturovaného a dodaného plnenia.

44. Vzhľadom na vyššie uvedené súd napadnuté rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového
orgánu verejnej správy podľa § 191 ods.1 písm. d) SSP zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu
verejnej správy na ďalšie konanie, nakoľko sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, alebo nedostatok

dôvodov.

45. Nakoľko správny súd napadnuté rozhodnutie zrušil z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, nezaoberal
sa ďalšími tvrdenými dôvodmi nezákonnosti napadnutých rozhodnutí spočívajúcich v nesprávnom
právnom posúdení, nedostatočnom zistení skutkového stavu, tvrdeného rozporu zisteného skutkového

stavu s obsahom administratívneho spisu a žalobou vytýkaných procesných pochybení. Z uvedeného
dôvodu ani nevykonal dôkazy, ktoré v žalobe a v písomnom vyjadrení navrhol vykonať žalobca.

46. V ďalšom konaní žalovaný (a správca dane) opätovne posúdi žalobcom uplatnený nárok na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty a bude povinný svoje závery vyhodnotiť tak, aby z nich bolo zrejmé,

ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, ako sa vysporiadal s návrhmi a námietkami daňového
subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a aké právne predpisy použil pri svojom rozhodovaní.
Z prípadného rozhodnutia musí vyplývať, či a ktorú povinnosť žalobca pri uplatnení nároku na nadmerný
odpočet porušil bez toho, aby došlo k zmätočnej a vzájomne si odporujúcej argumentácii.

47. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd
prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov
konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca bol v konaní úspešný v
celom rozsahu, súd mu priznal nárok na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.48. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, podaná na
Krajskom súde v Banskej Bystrici.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na

podaniekasačnejsťažnosti.Kasačnásťažnosťainépodaniasťažovateľamusiabyťspísanéadvokátom.
Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.