Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 25, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/254/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2218200799
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2218200799.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanému: M. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX/
XX, I. H., o zaplatenie 1.436,80 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda č. k. 8Csp/4/2018-73 zo dňa 12. apríla 2018, v časti, v ktorej súd žalobu zamietol
(výrok II.), takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi
1.436,80 eura s 5% úrokom z omeškania ročne od 19.01.2018 do zaplatenia, úrok 80,94 eura s 5%
úrokom z omeškania ročne od 19.01.2018 do zaplatenia a úrok z omeškania 1,25 eura, všetko do 3
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. žalobu žalobcu o zaplatenie úroku 17,90 % ročne zo
sumy 1.436,80 eura od 19.01.2018 do zaplatenia zamietol a výrokom III. žalobcovi voči žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil
tým, že z pripojenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (č.l. 6) vyplýva, že žalobca a žalovaný uzavreli

písomnú úverovú zmluvu 28.10.2015, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške
2.000eur.Žalovanýmalúversplácaťvzmluvnedohodnutýchsplátkachvovýške50,67euramesačnepo
dobu 60 mesiacov. Keďže úver riadne nesplácal, žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie omeškaných
splátok a súčasne ho upozornil na možnosť zosplatnenia úveru (č.l. 13). K žalobe žalobca pripojil
prehľadsplácaniaúveru,spôsobvýpočtudlhunaistine,prehľadsplácaniapozosplatneníúveru,výpočet
zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, výpočet úrokov z omeškania. Výzvou zo dňa 18.01.2018
žalobca vyzval žalovaného na predčasné splatenie úveru (č.l. 14). Žalobca v záväzkovom vzťahu

vystupoval a konal ako dodávateľ v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), lebo
poskytoval služby, ktoré má v obchodnom registri zapísané ako predmet činnosti. Žalovaný v zmluvnom
vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ podľa § 52 ods. 4 OZ, lebo konal pre svoju osobnú potrebu a
opak preukázaný nebol a ani zo zmluvy nevyplýva. V zmysle § 52 ods. 1 OZ tak ide o spotrebiteľskú
zmluvu uzavretú medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie
spotrebiteľského úveru, podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca existenciu
žalovanej sumy 1.436,80 eura, úrokov 80,94 eura ako dlhu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá

má všetky náležitosti, preukázal. Preukázal aj platnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 565 a 53 OZ a
omeškanie žalovaného s plnením dlžnej sumy 1.436,80 eura a tiež sumy 80,94 eura od 19.01.2018 do
zaplatenia v zmysle § 517 ods. 1 OZ. V tomto rozsahu bolo preto žalobe vyhovené.2. Žalobca žalobou žiadal aj o úhradu úrokov z úveru vo výške 17,90 % ročne zo sumy 1.436,80
eura od 19.01.2018 do zaplatenia. V tomto rozsahu jeho žaloba dôvodná nie je. Tento záver vyplýva
predovšetkým z § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), podľa ktorého je záväzok zaplatiť

úrok splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Citované ustanovenie vychádza
zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o úvere. Zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné
prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka
je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku

predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné
(zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon
pripúšťa. Opačný výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu
veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. ObZ) alebo zmluvy
o pôžičke (§ 657 a nasl. OZ) oproti všetkým iným veriteľom. Podľa § 369 ods. 1 ObZ, ale aj podľa §
517 ods. 2 OZ je maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a

nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porovnaj judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky,
by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Žalobcovi tak patrí úrok len za obdobie do zosplatnenia.
Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení, je nutné
poukázať na konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť (napr. rozsudok

Krajského súdu v Trnave 24Co/34/2017 - 148 zo dňa 07.02.2018). Preto nie je možné akceptovať
argumentáciu žalobcu s odkazom na rozhodnutia, ktorými bol nárok na úroky po zosplatnení posúdený
ako dôvodný. Podľa § 503 ods. 1 ObZ úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu
a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania. V tomto smere je
potrebné poukázať na závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4Obo

143/98), boli prijaté aj v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co 30/2012-145
z 30.05.2012, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS
476/2012 z 18.09.2012. K záveru súdov, že pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za
splatný, potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru, Ústavný súd SR
v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali

tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. V nedôvodnej časti
tak bola žaloba žalobcu zamietnutá. Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, z ktorého sa môžu
uplatniť trovy konania (neúspešný bol v časti úrokov požadovaných percentuálnym vyjadrením, pričom
z týchto sa trovy nevyčísľujú) a preto mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania v plnej výške podľa

§ 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca v časti, v ktorej súd žalobu zamietol
(vo výroku II.). Odvolanie odôvodnil tým, že sa nestotožňuje so záverom súdu a považuje nárok na
zaplatenie úroku od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom

zosplatnení za opodstatnený (v súlade s § 497, § 502 ods. 1, 2 a § 505 ObZ). Tvrdenie žalobcu vyplýva
aj z komentára Iura Edirion k Obchodnému zákonníku, podľa ktorého z podstaty úroku ako ceny za
používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby
vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503 ods. 3 ObZ. Vzhľadom na
dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas ktorej

má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne. Pri úverovej zmluve ide nepochybne o
plnenie peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách, jednak vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky
(úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju
povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa
odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s

vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania
(§ 369 ods. 1 ObZ). Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná (má dispozitívny
charakter) a preto je samozrejme rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou dohodou môžu
rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade. Z § 503 ods. 3 ObZ vyplýva, že
povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov.

Uvedené potvrdzuje aj § 16 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZSÚ), v zmysle ktorého,
ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, jepovinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru
do jeho splatenia.

4. Z vyššie uvedeného vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha
nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný
zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom
stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom
zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. V uvedenom

žalobca odkazuje aj na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Žiline čk.
11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017, vydaný vo veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod č.
k. 5C/26/2016. Podľa tohto rozhodnutia, keďže zmluva neobsahuje dohodu o úroku odlišnú od zákona,
platí 497 ObZ.

5. Vychádzajúc z § 497 ObZ obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky,

ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie
peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho
poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je
nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových
sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Pokiaľ ide o aplikáciu

§ 506 ObZ, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní
dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej
splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako to
vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi,
táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa a jeho

využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od
zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností dlžníka. Základnou zásadou spotrebiteľského
práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená vylúčenie aplikácie ustanovení
na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka. Teda, odstúpením od zmluvy v zmysle § 506
ObZ zmluva od počiatku nezanikla a naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť

dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru. Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok
z omeškania. V uvedenom žalobca odkazuje aj na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43Co/23/2017-92 zo dňa 29.11.2017, rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici č.k. 43Co/28/2017-94 zo dňa 27.02.2018, z ktorých v ďalšej časti odvolania cituje
argumentáciu odvolacieho súdu súvisiacu s priznaním uplatneného úroku. Žalobca odkazuje aj na

rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/193/2017-88 zo dňa 07.12.2017, vydaný vo veci vedenej
na Okresnom súde Komárno pod č. k. 13C/556/2015. Uvedeným rozhodnutím zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie tak, že priznal nárok na úrok po zosplatnení aj na úrok z omeškania zo zmluvných
úrokov. Rovnako bolo rozhodnuté aj uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7Co/366/2017-84 zo dňa
30.11.2017, vydaný vo veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod č. k. 10C/90/2015-56. Uvedeným

uznesením bol rozsudok prvostupňového súdu v zamietavom výroku zrušený a vec vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Podobne bolo rozhodnuté aj rozsudkami Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 5Co/291/2011 zo dňa 13.02.2018, sp. zn. 5Co/311/2011 zo dňa 15.02.2018, sp. zn. 5Co/2S0/2011 zo
dňa 13.02.2018, sp. zn. 5Co/372/2017 zo dňa 22.03.2018 a sp. zn. 5Co/414/2011 zo dňa 21.03.2018. K
vzťahu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania a priamo aj k ich uplatniteľnosti veriteľom popri sebe po

predčasnom zosplatnení dlhu sa jasne vyjadril vo svojej rozhodovacej činnosti aj Najvyšší súd Českej
republiky v uznesení č. k. 33Cdo 212/2014 zo dňa 21.08.2014.

6. Žalobca ďalej uvádza, že návrh zákona (neskôr prijatý pod č. 106/2014 Z. z.) z roku 2013, ktorým
sa mal meniť a dopĺňať zák. č. 40/1964 Zb. OZ obsahoval pod č. 1. ustanovenie, ktorým sa navrhovalo

doplnenie OZ v § 53 ods. 9 tak, že sa na konci sa mala pripojiť veta, že úroky za poskytnutie peňažných
prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 OZ. Takto navrhované znenie
bolo bližšie vysvetlené v dôvodovej správe, v tom smere, že v súvislosti s úpravou režimu straty
výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov
patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 OZ. Vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu

a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú
veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo
pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods. 9 OZ. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude
môcť po jednorazovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluvy ešte trvaťbez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach. V týchto prípadoch bude mať po
jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška
dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru.

7. Rozhodujúcou skutočnosťou je, že táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a zák.
č. 106/2014 Z. z. ani žiadna iná zákonná novelizácia takéto ani obdobné ustanovenie, odopierajúce
veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu, neobsahuje. Fakt, že uvedený návrh nikdy nebol
prijatý vo forme zákona len ďalej dokazuje, že zákonodarca nikdy predmetný nárok veriteľa na zmluvne

dohodnutý úrok po zosplatnení dlhu neobmedzil, čo potvrdzuje jeho dôvodnosť. Rozhodnutie NS SR
4Obo 143/98, na ktoré súd poukazuje, sa netýka samotného uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z
poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. Konštatovanie súdu, že dohodnuté úroky z
poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok) a od splatnosti je dlžník v omeškaní
a musí platiť úroky z omeškania je vytrhnuté z kontextu a nie je možné ho paušálne uplatňovať vo
všetkých konaniach, v ktorých si veritelia uplatňujú svoje nároky z poskytnutých peňažných prostriedkov.

Tým skôr, že táto časť odôvodnenia nie je súčasťou právnej vety a teda nemá charakter záväzného
právneho názoru. Uvedené konštatovanie je len súčasťou inštrukcie pre prvostupňový súd, ktorému
Najvyšší súd vec vrátil, ako má v danej veci postupovať.

8. Žalobca tiež nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že by na vec bolo aplikovateľné uznesenie

Ústavného súdu SR IV. ÚS 476/2012, pretože nejde o rozhodnutie potvrdzujúce právny názor súdu na
nepriznanie úrokov po zosplatnení. Ústavný súd SR sa v danej veci zaoberal sťažnosťou na porušenie
základného práva, najmä práva na súdnu ochranu a odmietnutím uvedenej sťažnosti s konštatovaním
že v konaniach predchádzajúcich danej ústavnej sťažnosti všeobecné súdy neporušili základné právo
sťažovateľky, v žiadnom prípade nevyjadril právny názor, ktorý by akýmkoľvek spôsobom podporoval

stanovisko súdu ohľadne úrokov po zosplatnení.

9. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že jeho odvolanie je dôvodné,
keďže je daný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd v zmysle §

388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalovaného zaviaže
povinnosťou zaplatil' žalobcovi aj úrok vo výške 17,90% zo sumy 1.436,80 eura od 19.01.2018 do
zaplatenia a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň, aby žalobcovi priznal aj náhradu
trov odvolacieho konania vo výške zaplateného súdneho poplatku.

10. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§

355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne

5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu v časti o zaplatenie úroku vo výške

17,9 % zo sumy 1.436,80 eura od 19.01.2018 do zaplatenia zamietol a to s poukazom na odvolacie
argumenty uplatnené odvolateľom.

13. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý v nevyhnutnom rozsahu vykonal

dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil, s poukazom na § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje
na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti. Odvolací súdnenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

14. Spornou otázkou zostalo, aký má vplyv vyhlásenie veriteľa o predčasnej splatnosti úveru na ďalšie
úročenie úveru, t.j. či má veriteľ nárok na zmluvne dohodnuté úroky z úveru aj po zosplatnení úveru,
alebo po takomto zosplatnení má nárok len na zákonné úroky z omeškania.

15. Pre určenie plnení, ktoré má veriteľ právo od dlžníka požadovať, je potrebné rozlíšiť úrok zmluvný

od úroku z omeškania, a to najmä z časového hľadiska. Zmluvný úrok je plnenie, ktoré má akcesorickú
povahu. Je teda spojené s istinou úveru a od jej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok. Veriteľ
sa môže rozhodnúť, či bude úrok z poskytnutého úveru požadovať. Zmluvný úrok je vlastne odmena
veriteľa za to, že poskytol finančné prostriedky dlžníkovi. Veriteľovi, ktorý poskytne dlžníkovi úver, popri
nároku na vrátenie poskytnutej sumy úveru vzniká aj právo na zmluvné úroky, teda na akúsi odmenu za
to, že svoje finančné zdroje poskytol inému, za podmienok a vo výške, ktoré si dohodnú v zmluve.

16. Oproti zmluvným úrokom je úrok z omeškania odlišným inštitútom definovaným v ustanovení § 517
ods. 2 OZ, podľa ktorého ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Dlžník sa dostane

do omeškania so splatením dlhu, ten sa stane splatným a následne nastupuje právo veriteľa požadovať
úrok z omeškania a prípadne aj zmluvnú pokutu.

17. Odpoveď na otázku, či možno zmluvné úroky požadovať aj po splatnosti úveru, spočíva primárne
v posúdení, či je potrebné ustanovenie § 517 ods. 2 OZ považovať za kogentné (bez možnosti sa

od neho odchýliť) alebo plne dispozitívne (dá sa od jeho znenia odchýliť). Kogentný výklad znamená,
že ak je dlžník v omeškaní, môže veriteľ požadovať iba samotné plnenie dlžnej istiny a následne
úrok z omeškania, ktorý je pre spotrebiteľské úverové vzťahy limitovaný (na rozdiel od úpravy podľa
Obchodného zákonníka, podľa ktorej sa strany môžu dohodnúť na výške úroku a táto nie je pre
obchodnoprávne vzťahy limitovaná). Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po

splatnosti pohľadávky a teda popri úrokoch z omeškania či iných sankciách už zaoberala. Aj Najvyšší
súd SR v obdobnej veci vyslovil názor, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len
do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania
(uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 4Obo 143/98).

18. Je nesporným, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie
finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do
splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa
prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom
stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet

zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri
úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných
prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo
zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie
požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku

a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle
cenyobetovanejpríležitostiveriteľa,ktorýtým,ženemáistinuúverukdispozícii,nemôžestoutonakladať
a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru
v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a ide o nárok dodávateľa na
úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania

budúcichúžitkovvpodobekapitalizovanejodplatyzískanejzaceléobdobiepostupnéhosplácaniaúveru,
a teda výhody splátok.

19.PodľanázoruvyslovenomivrozsudkuKrajskéhosúduvPrešovez30.06.2015sp.zn.6Co/190/2014
iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok

na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia
úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať
okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá
obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi,ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická
podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky
tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu

peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré
právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav,
kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na
to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde

dlžník by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by
naďalej mal nárok na úroky zo sumy, ktorú by mu dlžník na výzvu nevrátil. Išlo by o právny stav, podľa
ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval,
ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však dlžníkovi, spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké
práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Nemožnosť uplatňovania
úrokov z úveru po zosplatnení úveru bola predmetom prieskumu aj Ústavného súdu SR, ktorý v

rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 476/2012 považoval za ústavne konformný taký postup súdov.

20. S poukazom na vyššie uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom žalobu v časti uplatneného
úroku po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd,
po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v

zamietnutej časti potvrdil. Odvolací súd pripúšťa, že prvoinštančné a odvolacie súdy posudzujú nároky
žalobcov v posudzovaní uplatňovaných úrokov po zosplatnení úverov odlišne. Je preto potrebné, aby
NS SR zjednotil rozhodovaciu prax súdov na základe doručeného podnetu.

21. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov

odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu spisu vyplýva, že v

danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu
trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní
nevznikli.Spoukazomnauvedenéodvolacísúdžalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonania
voči žalobcovi nepriznal.

22. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).