Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 20, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/165/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917205590
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5917205590.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka

a členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Jána Burika, v spore žalobcu BENCONT COLLECTION,
a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpeného spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01
Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanému B. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. XXX, o zaplatenie
3.251,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.
k. 5Csp/102/2017-82 zo dňa 26. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudokokresnéhosúduvovýroku,ktorýmžalobuvozvyšnejčastizamietol,akoajvovýrokuotrovách

konania, potvrdzuje.

Vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.251,94 eur s príslušenstvom,
odvolaním nenapadnutom, ponechal rozsudok nedotknutý.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 3.251,94 eur spolu s úrokom
z omeškania a povolil mu splácať sumu v mesačných splátkach po 100 eur, v ostatnej časti žalobu

zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2) Mal preukázané, že právny vzťah, na základe ktorého si žalobca uplatňuje dlžnú sumu, je založený
Zmluvou o úvere zo dňa 13.04.2012 uzavretou medzi právnym predchodcom žalobcu - spoločnosťou
Poštová banka, a.s. a žalovaným, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 3.700 eur.
Predmetná zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované ustanoveniami zákona 129/2010 Z.
z. Poskytnutie úveru, spôsob splácania, ako aj výška nesplatenej sumy medzi stranami sporu neboli
sporné, súd teda ustálil, že nárok žalobcu na zaplatenie istiny, ako aj príslušenstva, a to vyčíslených

úrokov je dôvodný. Po započítaní platieb realizovaných zo strany žalovaného ostala nesplatená istina
vo výške 3.251,94 eur a zmluvné úroky a úroky z omeškania, ktoré predstavujú 3.086,61 eur. Vzhľadom
k tomu, že žalovaný dlžnú sumu doposiaľ neuhradil, súd žalobe v tejto časti vyhovel a zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.251,94 eur titulom neuhradenej istiny a sumu 3.086,61 eur titulom
neuhradených zmluvných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených do 31.05.2017. V ostatnej časti
pokiaľ si žalobca uplatnil žalobným návrhom úroky zo zostatku nesplatenej istiny, t. j. zo sumy 3.251,94
eur vo výške 19 % ročne od 01.06.2017 do zaplatenia, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď podľa

názoru súdu úroky z istiny je možné uplatniť len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, je splatný
spolu so záväzkami vrátiť použité peňažné prostriedky, t. j. spolu s istinou. O trovách konania súd
rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý mal prevažný úspech vo veci, priznal plnú náhradu trov konania.3) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby súd rozhodnutie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne rozhodnutie zmenil a žalobe
vyhovel. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé,

z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania
zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu.
V prípade zmluvného úroku žalobca zastáva názor, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej
povahy. Uvedené znamená, že takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie

závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa (žalobcu) za poskytnutie predmetného
úveru. S poskytnutím úveru bol teda spätý aj nárok žalobcu na zmluvné úroky, pričom žalovaný si
bol tohto nároku vedomý a svojím podpisom zmluvy sa tieto zmluvné úroky zaviazal uhrádzať. Z
jazykového výkladu ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok
až do splatenia úveru. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo,
nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať

zmluvne dohodnuté úroky. Nesúhlasil s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru
a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov sú diametrálne
odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného. Podľa
právneho názoru žalobcu je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné. Základom
odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd podopiera svoj záver. Požiadavky na

odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také
pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. S poukazom na viaceré
rozhodnutia ÚS SR poukázal na to, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ išlo
o aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka na plynutie premlčacej doby, resp. aplikáciu ustanovení
zákona o ochrane spotrebiteľa poukázal na skutočnosť, že článkom II. bodom 1. zákona č. 102/2014

Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej
na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, došlo k novelizácii ustanovenia § 52 odsek 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník. Na toto ustanovenie sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie
aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2015, v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných

princípov nášho právneho poriadku. Zdôraznil, že ochrana spotrebiteľa má svoje limity, pričom ochranu
spotrebiteľa nemožno ponímať ako obranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti. Súdy sú povinné
skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom
prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel
zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku.

4) Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

5)Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý

rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobu v ostatnej časti zamietol, ako aj vo výroku o trovách, podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo výroku, ktorým žalobe čiastočne vyhovel (čo do
istiny 3.251,94 eur a úrokov vo výške 3.086,61 eur, úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy
3.251,94 eur od 01.06.2017 do zaplatenia), ponechal rozhodnutie nedotknuté.

6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v
tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v
takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľa neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

7) Odvolateľ namietal prioritne nepriznanie zmluvných úrokov, na ktoré mal mať nárok. Odvolací súd sa
stotožnil s názorom prezentovaným súdom prvej inštancie.
8) V rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie o povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania
označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (na

ktoré poukázal aj súd prvej inštancie) o administratívnom strope úrokov z omeškania (napr. rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 182/2011). Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za
následok absenciu požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento
stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenupeňazívzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,ktorýtým,ženemáistinuúverukdispozícii,nemôže
s touto nakladať a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých
splátok) veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu

splatnosti úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať
peňažné prostriedky u seba (pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ
inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom.
V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy by bol
spotrebiteľ vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by

naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by
išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a
veriteľ by úroky inkasoval ako keby ku zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli
garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku (bližšie
pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014, na ktorý správne
poukázal súd prvej inštancie).

9) Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98,
z ktorého vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do
splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník (žalovaný) v omeškaní a musí platiť úroky z
omeškaniavzmysle§369Obchodnéhozákonníka.TakýtozáverNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu žalovaných (ako spotrebiteľov) dochádzalo k

dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by
spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi zmluvy (stranami v konaní) aj v danom
prípade.

10)Ďalejnamietalžalobcanedostatokodôvodneniarozhodnutia.Preskúmanímveciodvolacísúddospel

k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností,
je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne, zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a

z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho
rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa
s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožnil neznamená, že jeho zdôvodnenie
nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú na túto časť rozhodnutia kladené. Súd prvej inštancie totiž

zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel.
11) Takisto nebolo možné konštatovať porušenie práva na spravodlivý súdny proces, nakoľko súd prvej
inštancie konal v zákonom stanovených hraniciach a dbal na to, aby mohli strany konania uplatňovať
svoje procesné práva. Odvolateľ ani konkrétne nepopísal, akým konaním mal súd prvej inštancie porušiť
právo na spravodlivý súdny proces.

12) Pokiaľ mal odvolateľ za to, že nie je možné aplikovať na daný prípad ust. § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, s týmto názorom sa odvolací súd nestotožnil. Slovenská súdna prax v súčasnej dobe
zastáva názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa odôvodňuje aplikáciu ustanovenia (v duálnom
režime, tak podľa Obchodného ako aj Občianskeho zákonníka), ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa (v

určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Teda v prípade, ak je ustanovenie Občianskeho zákonníka pre
spotrebiteľa prijateľnejším, súd aplikuje toto ustanovenie. uvedenom kontexte zákonodarca reagoval
novelizáciou ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (posledná veta). Podľa tohto ustanovenia
sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na

právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (rozhodnutie NS SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo
14/2014, či rozhodnutie NS SR z 26. novembra 2015, sp. zn. 4 MCdo 17/2014).

13) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko
žalovaný, aj keď ostal v odvolacom konaní nečinný, mal v ňom úspech, preto by mal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania. Vzhľadom na jeho nečinnosť v odvolacom konaní mu súd nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal (návrh nepodal a zo spisu mu trovy nevyplývajú).

14) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).