Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 18, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/252/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3818201354
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3818201354.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobkyne G. P., trvale bytom E., Q. XXXX/X,
právne zastúpenej Mgr. N. Y., advokátkou so sídlom v K. G., L. XXXX/XX, proti žalovanému K., s.r.o., so
sídlom G., K. č. XX, IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 1.732 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 9. júla 2018, č.k. 5Csp/26/2018-66, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 1.732 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 4.4.2018 do zaplatenia do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalobkyni voči

žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98 %. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobkyňa sa
žalobou podanou voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy 1.732 eur spolu s 5 % ročným úrokom
z omeškania od 16.1.2018 do zaplatenia a uplatnila si nárok na náhradu trov konania. Po zhodnotení
výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný, i keď nie
v celom rozsahu. Žalobkyňa si uplatňovala žalovaný nárok ako bezdôvodné obohatenie, ktoré malo
vzniknúť na strane žalovaného z titulu prijatia plnenia na základe uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom

úvere zo dňa 17.7.2015. Svojou povahou išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd v konaní zistil, že úverová zmluva nemá všetky
zákonom vyžadované náležitosti. Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola žalobkyni poskytnutá
zo strany žalovaného suma 2.000 eur, pričom žalobkyňa mala žalovanému vrátiť celkom sumu 3.732
eur, z čoho suma 560 eur predstavovala odplatu pri poskytnutí finančných prostriedkov a suma 1.172
eur predstavovala zmluvný úrok. V súvislosti so zmluvným úrokom súd uviedol, že tento predstavuje
56,6 % ročne, čo je neprimerane vysoký úrok, neadekvátny k výške úveru, predstavuje viac ako

polovicu z hodnoty úveru, čo v danej situácii je možné považovať za úžeru podľa § 39a Občianskeho
zákonníka. Porovnaním priemerných úrokových mier z úverov poskytnutých v eurách v čase poskytnutia
úveru žalobkyni bolo zistené, že priemerná úroková miera pre podobné typy úverov so začiatočnou
fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci júl 2015 bola 7,33 %. Dojednaný zmluvný úrok z úverovej zmluvy
teda viac ako o 772 % prevyšuje priemernú úrokovú mieru z obdobných spotrebiteľských úverov
poskytovaných obchodnými bankami. Súd preto dojednanie o výške zmluvného úroku vyhodnotil ako

neplatné dojednanie. V dôsledku toho potom, konštatoval súd, zmluva neobsahuje riadny údaj o ročnej
úrokovej sadzbe úveru. Rovnako súd považoval za neplatné aj dojednanie o odplate vo výške 560 eur.
Uvedená suma predstavuje 28 % zo sumy poskytnutého úveru, čo súd považoval tiež za neprimeranevysokú odplatu, pričom nie je ani zrejmé, čo táto odplata vlastne zahŕňa. Celkovo sú náklady spojené s
poskytnutím úveru vo výške 1.732 eur, čo je 86,6 % istiny úveru. Je v rozpore s účelom poskytovania
úverov a so zásadami poctivého obchodného styku žiadať od dlžníka, ktorým je spotrebiteľ, náklady

spojené s úverom dosahujúce takmer 90 % výšky poskytnutého úveru. Takéto správanie veriteľa je
potrebné jednoznačne vyhodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá nemôže požívať právnu ochranu.
Celkové náklady úveru, k zaplateniu ktorých sa žalobkyňa spolu s úverom zaviazala, súd považoval
za úžeru, ktorá je podľa § 39a Občianskeho zákonníka sankcionovaná neplatnosťou právneho úkonu.
Pre úplnosť súd dodal, že sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného v súvislosti s výškou odplaty s

poukazom na nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. Súd zastával názor, že v danom prípade je odplata za
poskytnutie úveru v rozpore s § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., nakoľko prevyšuje 2-násobok
priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke
ročne. Súd nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, že úroky nemožno považovať za odplatu podľa §
1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Podľa citovaného ustanovenia totiž odplatu pri poskytnutí
peňažnýchprostriedkovspotrebiteľovitvoríajúrok,ktorýjedohodnutýpripodpisespotrebiteľskejzmluvy

a ktorý je spojený s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadovaný pri poskytnutí peňažných
prostriedkov. V danom prípade je nepochybné, že úrok vo výške 58,6 % ročne z poskytnutého úveru
bol dohodnutý pri podpise zmluvy a zároveň bol spojený s poskytnutím peňažných prostriedkov. Výška
odplaty v danom prípade potom predstavuje sumu 1.732 eur, čo je 86,6 % zo sumy poskytnutého úveru.
Priemerná hodnota RPMN bola vo výške 20,13 %, 2-násobok tejto hodnoty je potom 40,26 %. Celková

odplata teda, uzavrel súd, prevyšuje maximálnu výšku odplaty v zmysle § 1a ods. 1 nariadenia vlády č.
87/1995 Z.z. o viac ako 100%. Okrem uvedeného, podľa názoru súdu, zmluva o spotrebiteľskom úvere v
spojenísdohodouoplnenívsplátkachneobsahujejasnýúdajotermínekonečnejsplatnostiúveru.Podľa
zmluvy o úvere bola konečná splatnosť úveru určená na deň 17.7.2016, podľa dohody o splátkach však
splatnosť poslednej splátky úveru bola určená na deň 14.7.2016. Z uvedeného teda nie je zrejmý dátum

konečnej splatnosti úveru. Súd následne konštatoval, že v dôsledku absencie údaja o ročnej úrokovej
sadzbe úveru v zmluve absentuje aj riadny údaj o RPMN. Na základe uvedených skutočností teda súd
posúdil, že predmetný úver je podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročný a bez
poplatkov a žalobkyňa ako spotrebiteľ bola povinná vrátiť žalovanému ako veriteľovi len sumu skutočne
poskytnutej úverovej istiny 2.000 eur. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa zaplatila žalovanému

celkovo sumu 4.803,53 eur, čo vyplývalo z vyjadrenia samotného žalovaného. Žalobkyňa teda uhradila
žalovanému navyše sumu 2.803,53 eur a táto suma bola z jej strany uhradená bez právneho dôvodu. Na
strane žalovaného tak vzniklo v uvedenej výške bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne. Žalobkyňa
sivšakvtomtokonaníuplatnilanároklennavydaniesumy1.732eur,pretosúdjejžalobevčastitýkajúcej
sa istiny 1.732 eur vyhovel. Žalobkyňa si v konaní uplatnila aj nárok na úrok z omeškania od 16.1.2018

s tým, že vznik nároku na úrok z omeškania odvíja odo dňa nasledujúceho po úhrade sumy 1.732 eur
(čo vyplynulo z listu žalovaného zo dňa 17.1.2018). Podľa názoru súdu sa však žalovaný do omeškania
s plnením sumy 1.732 eur dostal až odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby, pretože až zo žaloby
zistil, v akej výške si voči nemu žalobkyňa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňuje. Súd
preto žalobkyni priznal nárok na úrok z omeškania od 4.4.2018 až do zaplatenia, a to v zmysle § 517

ods. 2 a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v platnom znení. Rozhodol teda tak, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.732 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 4.4.2018 do
zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti nárok žalobkyne na zaplatenie
úroku z omeškania ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2
v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalobkyňa potom mala v konaní úspech, ktorý

predstavuje 99%, jej neúspech je v rozsahu 1%. Čistý úspech žalobkyne v konaní tak predstavuje 98%
(99% - 1%) a v tomto rozsahu jej v konaní vznikol nárok na náhradu trov.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie v celom rozsahu žalovaný.
Úvodom namietal, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, čím mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom, ďalej že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že zákon
o spotrebiteľských úveroch považuje úver za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak dôjde k naplneniu
§ 11. Nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov, nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za
bezúročnú a bez poplatkov. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne

uvedená priamo na prednej stane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Následne konštatoval, že nariadenie
vlády č. 87/1995 Z.z. definuje odplatu ako úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo
iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím
peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytovaní peňažných prostriedkov. Bol toho názoru, žeúrokniejeodplatoupriposkytnutípeňažnýchprostriedkov,alejeodplatou,ktorásaplatípriužívaníalebo
v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie, ktoré je dohodnuté pri
podpise spotrebiteľskej zmluvy, ale nie je spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov z dôvodu, že

je spojené s užívaním a vrátením peňažných prostriedkov a úrok nie je ani vyžadovaný pri poskytovaní
peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných prostriedkov. V zmluve o spotrebiteľskom
úvere je odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 560 eur, čo predstavuje RPMN vo
výške 28 %. V zmluve o úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty RPMN na
poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške

20,13 %. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je
v súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt ako aj uvedenie priemernej ročnej
RPMN. Žalobca v prípade, že po podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere nadobudol pocit, že podpísal
nevýhodnú zmluvu, alebo že odplata, úrok či RPMN je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez
uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené
právo žalobca nevyužil, z čoho vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a so

všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru. K tvrdeniam o konečnej splatnosti úveru
poukázal na závery plynúce z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 C-42/15.Vzhľadom na
uvedené žiadal odvolací súd, aby zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, žiadajúc zároveň o náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.

3. K podanému odvolaniu sa písomne žalobkyňa vyjadrila prostredníctvom svojej právnej zástupkyne.
Napadnuté rozhodnutie považovala za správne a dostatočne zdôvodnené, rozhodnutie obsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, pričom nestotožnenie sa s
argumentáciou žalovaného neznamená porušenie jeho práv na súdnu ochranu a porušenia práva
konať pred súdom. K ostatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní uviedla, že žalovaný neuviedol žiadne

nové skutkové okolnosti odlišné od tých, s ktorými sa mal súd a aj žalobca možnosť oboznámiť z
predchádzajúcich vyjadrení žalovaného. K týmto tvrdeniam žalovaného v odvolaní sa už vyjadrila svojím
vyjadrením k odporu, na ktorý poukázala. Mala za to, že rozhodnutie v tejto veci je správne. Žiadala,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v súvislosti so zmluvným úrokom konštatoval, že tento

predstavuje 56,6 % ročne, čo je neprimerane vysoký úrok, neadekvátny k výške úveru, predstavuje
viac ako polovicu z hodnoty úveru, čo v danej situácii je možné považovať za úžeru podľa § 39a
Občianskeho zákonníka. Porovnaním priemerných úrokových mier z úverov poskytnutých v eurách
v čase poskytnutia úveru žalobkyni zistil, že priemerná úroková miera pre podobné typy úverov so
začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci júl 2015 bola 7,33 %; dojednaný zmluvný úrok z úverovej

zmluvy teda viacnásobne prevyšuje priemernú úrokovú mieru z obdobných spotrebiteľských úverov
poskytovaných obchodnými bankami. Súd preto dojednanie o výške zmluvného úroku vyhodnotil ako
neplatné dojednanie. Rovnako súd považoval za neplatné aj dojednanie o odplate vo výške 560 eur,
ktorá suma predstavuje 28 % zo sumy poskytnutého úveru, čo súd považoval tiež za neprimerane
vysokú odplatu, pričom nie je ani zrejmé, čo táto odplata vlastne zahŕňa. Celkovo sú náklady spojené

s poskytnutím úveru vo výške 1.732 eur, čo je 86,6 % istiny úveru. Konštatoval, že je v rozpore s
účelom poskytovania úverov a so zásadami poctivého obchodného styku žiadať od dlžníka, ktorým
je spotrebiteľ, náklady spojené s úverom dosahujúce takmer 90 % výšky poskytnutého úveru. Takéto
správanie veriteľa je potrebné jednoznačne vyhodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá nemôže
požívaťprávnuochranu.Ďalejsúduviedol,ževdôsledkuabsencieúdajaoročnejúrokovejsadzbeúveru

v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje aj riadny údaj o RPMN, čím považoval predmetný úver
podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez
poplatkov s tým, že žalobkyňa ako spotrebiteľka bola povinná vrátiť žalovanému ako veriteľovi len sumu
skutočne poskytnutej úverovej istiny vo výške 2.000 eur. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa zaplatila
žalovanému celkovo sumu 4.803,53 eur. Žalobkyňa teda uhradila žalovanému navyše sumu 2.803,53

eur bez právneho dôvodu. Na strane žalovaného tak vniklo v uvedenej výške bezdôvodné obohatenie
na úkor žalobkyne. Žalobkyňa si však v tomto konaní uplatnila nárok len na vydanie sumy 1.732 eur,
preto jej súd v časti týkajúcej sa istiny 1.732 eur vyhovel. Zároveň žalobkyni priznal aj uplatnený úrok
z omeškania.6. Žalovaný v podanom odvolaní namietal závery súdu prvej inštancie ohľadom právneho posúdenia
neprimerane vysokého úroku a rovnako aj neprimerane vysokej odplaty spojeného s predmetným

spotrebiteľským úverom. Oboje, teda úrok i odplatu, posúdil súd prvej inštancie ako neplatné zmluvné
dojednanie.

7. S odvolacou námietkou žalobcu žalovaného, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných
prostriedkov, sa už súd prvej inštancie v bode 19. odôvodnenia náležite vysporiadal, pričom odvolací súd

sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. odplatu
tvorí aj úrok, ktorý je dohodnutý pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktorý je spojený s poskytnutím
peňažných prostriedkov alebo vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, a preto táto odvolacia
námietka žalovaného nebola dôvodná.

8. Naviac, úrok v danom prípade predstavoval 56,6 % ročne, pričom úroky za poskytovanie peňažných

prostriedkov podliehajú súdnej kontrole aj vo svetle princípu dobrých mravov (§ 39 Občianskeho
zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami
správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový
poriadok. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne
presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším

úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových
subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo
všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk.
Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere
o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1MCdo/1/2009 zo dňa 31.07.2009). V danom prípade, ako to uviedol i súd prvej inštancie, priemerná
úroková miera pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci júl 2015
predstavovala 7,33 %, a teda dojednaný úrok z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy 7,72 násobne
prevyšoval priemernú úrokovú mieru z obdobných spotrebiteľských úverov poskytovaných obchodnými
bankami. Z tohto dôvodu je predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere v tejto časti neplatná z dôvodu

rozporu s dobrými mravmi. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil s právnym posúdením o
neplatnosti zmluvného dojednania o výške zmluvného úroku.

9. Čo sa týka výšky odplaty, ktorá bola v zmluve stanovená na sumu 560 eur, žalovaný v podanom
odvolaní namietal, že táto nie je v nesúlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. a že neprevýšila

dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN. Ani túto odvolaciu námietku žalovaného odvolací súd
nepovažoval za dôvodnú. Odplata v tomto prípade bola vo výške 1.732 eur, a nie vo výške 560 eur, ako
je to uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, keďže uvedený záver je plne súladný s nariadením
vlády č. 87/1995 Z.z., v zmysle ktorého odplatu tvorí i úrok (teda 560 eur + 1.172 eur = 1.732 eur). V
danom prípade výška odplaty predstavuje 86,6 % istiny poskytnutého úveru, pričom priemerná RPMN

bola vo výške 20,13 %, 2-násobok tejto hodnoty predstavuje potom 40,26 %, čoho výsledkom je preto
záver o prevyšujúcej maximálnej výške odplaty v zmysle § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
o viac ako 100 %.

10. Nutné je dodať i to, že dojednanie o administratívnom poplatku vo výške 560 eur, nevediac, z

čoho pozostáva, je vágnym ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne
činnosti ide, pričom takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej špecifikácie jeho účelnosti je v
rozpore s dobrými mravmi. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných
a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Podľa názoru odvolacieho súdu,
spotrebiteľ by mal platiť administratívny poplatok len za dodané skutočné plnenie, preto musí byť

predmetadministratívnehopoplatkuurčitýamusíbyťvprimeranejvýške.Aktietoatribútyniesúsplnené,
spôsobuje to neplatnosť právneho úkonu v zmysle ust. § 39 v spojení s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

11. Odvolací súd preto, zhodne so súdom prvej inštancie, považuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere

v časti dojednaného zmluvného úroku i odplaty za neplatnú v týchto častiach. Bol potom nadbytočný
záver súdu prvej inštancie, keď posúdil poskytnutý úver ako bezúročný a bezpoplatkový ešte aj z
dôvodu absencie údaja o ročnej úrokovej sadzbe úveru a od tohto sa odvíjajúceho nesprávneho údaja o
RPMN, naviac, ak v zmluve údaj o ročnej úrokovej sadzbe úvere (aj keď vo výške odporujúcej dobrýmmravom), uvedený nesporne je. Posúdenie súdom prvej inštancie predmetného spotrebiteľského úveru
ako bezúročného a bezpoplatkového z dôvodu absencie náležitostí podľa § 11 ods. 1 písm. b/ a d/
zák.č. 129/2010 Z.z. bolo potom v prejednávanom prípade nesprávne a aj nadbytočné, hoci tento

záver neviedol k vecne nesprávnemu rozhodnutiu. Keďže však súd prvej inštancie dospel k správnemu
právnemu záveru, že zmluva je v časti úrokov a poplatkov absolútne neplatná, správne súd prvej
inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu 1.732 eur spolu s uplatneným úrokom z
omeškania, keď vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu
4.803,53 eur, a teda žalovanému uhradila naviac sumu 2.803,53 eur bez právneho dôvodu, čím vzniklo

na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie.

12. Vzhľadom na to, že odvolacie námietky žalovaného boli nedôvodné, odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % voči žalovanému, nakoľko bola v odvolacom konaní plne úspešná. V zmysle § 262 ods.
2 CSP o výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).