Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/58/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716207542
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5716207542.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov: 1/ E. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. č. XX, W., 2/ O. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, B., proti žalovanému:
MVDr. B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/XX, Q., právne zastúpený Mgr. Vladimírom Karáskom,
advokátom, so sídlom Stred 60/55, Považská Bystrica, IČO: 42 021 707, o odstránenie stavby, odvolaní

žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/246/2016-198 zo dňa 22. novembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu žalobcov,
ktorou sa domáhali voči žalovanému uloženia povinnosti odstrániť na vlastné
náklady oplotenie postavené na pozemku žalobcov parc. č. 998/2, zapísaného Okresným úradom

Martin, katastrálny odbor na LV č. XXXX pre k. ú. Q.. Žalovanému proti žalobcom priznal nárok na
náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia. Slovenskej republike priznal voči
žalobcom nárok na náhradu trov konania v súvislosti so znaleckým dokazovaním. V dôvodoch svojho
rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že žalobcovia sú spoluvlastníkmi nehnuteľnosti parc. KN-C č. 998/2, zastavané plochy a nádvoria o

výmere 167 m2, zapísaných na LV č. XXXX pre Obec Q., k. ú. Q. a žalovaný je vlastníkom
susednej nehnuteľnosti, a to pozemku parc. KN-C č. 994/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
654 m2, zapísanej na LV č. XXXX pre Obec Q., k. ú. Q.. Tiež bolo nesporne preukázané, že právny
predchodca žalovaného vybudoval murované betónové oplotenie medzi pozemkami strán sporu v šírke
cca 50 metrov, ktoré oddeľuje susediace pozemky. Žalobcovia v konaní tvrdili, že právny predchodca
žalovaného vybudoval oplotenie celým svojím telesom výlučne na ich nehnuteľnosti parcely KN-C č.

998/2.Žalovanýsavkonaníbránil,ženehnuteľnostinadobudolodpredávajúcichX.Z.aspol.,pričomich
stav bol dokladovaný aj čestným prehlásením Q. Z., matky predávajúcich, ktorá uviedla, že stavba múru
na ulici S. v Q. predstavuje hranicu medzi parcelou KN-C č. 994/1 a susediacou parcelou KN-C č. 998/1.
Tento múr spolu s domom a pozemkami boli odpredané MVDr. B. E.. Okresný súd dospel k záveru,
že pokiaľ betónový múr bol postavený na hranici medzi susediacimi pozemkami v roku 1974 a takto
rešpektovaný oboma stranami následne aj právnymi nástupcami, pričom podľa znaleckého posudku

hranica medzi nehnuteľnosťami oboch strán bola definovaná geometrickým plánom č. 41/2002, v zmysle
ktorého sa murované oplotenie nenachádza na pozemku vo vlastníctve žalobcov, bolo potrebné ich
žalobu zamietnuť. Pokiaľ je dnes inými metódami meraná hranica pozemkov tak, ako to vo veci urobila
ustanovená znalkyňa Ing. Anna Šobichová, nemožno tvrdiť, že bez ďalšieho na základe nového merania
systémom GPS by malo dôjsť k zmene hranice medzi pozemkami, ktoré boli susediacimi pozemkami,
ktorá hranica bola dlhodobo rešpektovaná, takto zameraná geodeticky a polohovo určené nehnuteľnosti

kúpil v roku 2002 žalovaný. Tento navyše nehnuteľnosť nerušene užíval rovnako ako minimálne od
roku 1974 jeho právni predchodcovia nerušene, a preto nesporne spornú časť nehnuteľnosti, na ktorejje vybudované murované oplotenie, nadobudol vydržaním. Žalovaný túto časť nehnuteľnosti užíval od
roku 2002. Žalobcovia podali žalobu dňa 04.07.2016, do ktorej doby nebolo dokladované, že by sa
nestotožňovali s hranicou medzi susediacimi pozemkami a že dali by odstrániť betónové oplotenie.

Záverom okresný súd konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný nadobudol nehnuteľnosť
v susedstve žalobcov s vedomím hranice pozemkov, ktorá prechádzala v mieste, kde bol vybudovaný
betónový múrik. Túto hranicu rešpektovali strany sporu dlhú dobu, ako aj ich právni predchodcovia.
Nesporne žalovaný bol oprávneným držiteľom nehnuteľnosti v mieste murovaného oplotenia a splnil
zákonom ustanovené podmienky pre vydržanie, a to tým, že bol oprávneným držiteľom po dobu viac

ako 10 rokov. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“, keď priznal žalovanému voči žalobcom nárok na náhradu
trov konania ako úspešnej strane.

2. Proti vyššie uvedenému rozsudku žalobcovia (ďalej aj „odvolatelia“) podali odvolanie z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Súdu prvej inštancie vytýkali, že konanie pred ním má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej to, že na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon nesprávne právne posúdenie veci. V bližších
podrobnostiach v prvom rade namietli nesprávne právne posúdenie predbežnej otázky vlastníctva k
časti pozemku parc. KN-C č. 998/2 nachádzajúcej sa v kat. úz. Q., a to pod betónovým plotom,
ktorého odstránenia sa žalobcovia domáhali, ako aj v časti nachádzajúcej sa vo dvore žalovaného.

Okresný súd vo vzťahu k uvedenej časti uvádza, že žalovaný sa stal jej vlastníkom, pričom táto
časť nehnuteľnosti nebola geometrickým plánom ako novovzniknutá parcela špecifikovaná. Pokiaľ súd
konštatuje, že vlastníctvom žalovaného sa stala titulom vydržania, súd skutkovo nevymedzuje plynutie
času, pokiaľ ide o konkrétne udalosti vydržania a tiež jeho závery sú v rozpore s rozhodovacou
praxou súdov pri posudzovaní predpokladov vydržania (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010, resp. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Cdo 49/2010, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 30/2010
zo dňa 01.03.2011 a ďalšie). Len samotná okupácia spornej časti nehnuteľnosti nie je okolnosťou,
ktorá by nasvedčovala dobromyseľnosť držiteľa a v prípade ak u neho absentuje titul, na základe
ktorého by spornú nehnuteľnosť mohol vydržať. Žalovaným predložený dôkaz - čestné prehlásenie pani

Q. Z. zo dňa 26.09.2016 súd prvej inštancie nemal akceptovať, pretože ňou uvádzané tvrdenia (že
stavba múru predstavuje hranicu medzi parcelou KN-C 994/1 a KN-C 998/1, že existujúce oplotenie
bolo po dohode s predchádzajúcim vlastníkom nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov vybudované na
mieste, kde sa malo nachádzať pôvodné drevené oplotenie, že existujúci múr bol postavený v roku
1975 a že bol postavený riadne a napokon to, že na základe kúpnej zmluvy z roku 2002 svedkyňa

predala aj múr) sú v kontexte ďalších vykonaných dôkazov nepravdivé, resp. nepreukázané. Pokiaľ
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil aj na zisteniach vyplývajúcich z geometrického plánu č.
41/2002, odvolatelia uviedli, že tento geometrický plán si nechal vypracovať ich právny predchodca
MVDr. E., ktorý následne previedol nehnuteľnosti v takom stave, v akom boli zobrazené v citovanom
geometrickom pláne, posunutú hranicu geometrický plán však nezachycuje. Pričom aj pri vizuálnej

obhliadke je zrejmé, že sporná hranica nesedí so skutočnosťou. Strany uzatvorili kúpnopredajnú zmluvu
aj napriek tomu, že právny stav nesedel so skutočnosťou, oplotenie stálo na cudzom pozemku a túto
skutočnosť neriešili. Geometrický plán bol vyhotovený za účelom zamerania garáže a skladu spolu s
určením východnej hranice. Rodinný dom s ostatným pozemkom zostal v pôvodnom stave. Žalobcovia
rešpektovali existujúci plot dovtedy, kým boli presvedčení, že je ich majetkom. Mali vedomosť, že je

oplotenie postavené výlučne na ich pozemku s tým, že ho v minulosti postavil ich predchodca. Mali
záujem po stavebných úpravách penziónu sa zamerať na okolie, aj na samotné oplotenie celého areálu,
t. j. vybudovanie nového oplotenia na pôvodnej hranici. Dovtedy v rámci susedského spolunažívania
umiestnenie oplotenia neriešili, aj keď mali vedomosť, že nesedí s hranicou susediacich pozemkov.
V roku 2011 sa stali žalobcovia účastníkmi územného konania navrhovanej stavby žalovaného na

susednom pozemku, kde v tomto procese poukázali na skutočnosť a namietali riešiť túto časť pozemku.
Žalovanýumiestnenieoplotenianacudzompozemkunespochybnil.Vroku2016žalovanýpredložilsúdu
už spomínané čestné prehlásenie bývalých vlastníkov susednej nehnuteľnosti, v ktorom je uvedené, že
oplotenie postavili predchodcovia súčasného žalovaného, na základe tejto novej skutočnosti žalobcovia
si nedovolili s múrom nakladať ako s vlastným, začali žiadať o usporiadanie záležitosti a vyriešenie

problému so žalovaným, avšak bezúspešne. V danom prípade okresný súd bez opodstatnenia tvrdí,
že žalobcovia rešpektovali hranicu vymedzenú betónovým plotom. Uvedené nie je ničím podložené a
vychádza len z ľubovôle súdu, ktorý nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že žalobcovia sa nedomáhali
zbúrania predmetného plotu postaveného na pozemku, nakoľko títo sa domnievali, že plot je ichvlastníctvom,resp.vlastníctvomichprávnychpredchodcov.Postojžalobcov,resp.ichnečinnosťnemôže
byť vyhodnotený ako súhlas s hranicou pozemku. V prejednávanej veci súd nesprávne zamietol žalobu
len na základe skutočnosti, že múr, ktorého odstránenia sa žalobcovia domáhali, je postavený na hranici

pozemkov vo vlastníctve žalobcov a žalovaného, avšak nie v zmysle údajov katastra nehnuteľností, ale
v dôsledku nadobudnutia vlastníctva časti pozemku evidovaného na katastri nehnuteľností v prospech
žalobcov žalovaným, resp. jeho právnym predchodcom titulom vydržania, súd sa nezaoberal meritom
veci, a to žalobou o odstránení murovaného plotu v zmysle § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka. V
dôsledku uvedeného je rozhodnutie okresného súdu nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie nevykonal

dokazovanie,resp.právnuanalýzustavbymúruakočiernejstavbypostavenejbezstavebnéhopovolenia
a s tým súvisiace skutočnosti. Neexistuje titul, na základe ktorého by sa mohol žalovaný z objektívnych
dôvodov domnievať, že mu vec patrí. Aj v prípade, že by rozhodnutie súdu v otázke vydržania za iných
skutkových okolností mohlo byť akceptovateľné, je nevyhnutné presne geometrickým plánom vymedziť
vlastníctvo titulom vydržania, jeho rozsah, t. j. výmeru a hranice, a to aj v prípade posúdenia predbežnej
otázky. Z vyššie uvedených dôvodov odvolatelia označili napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie

za nesprávne, nezákonné, ale najmä nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, vydané v rozpore s
ustálenou judikatúrou súdov vyššieho stupňa. Žiadali preto napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcov odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok

okresného súdu ako správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Uviedol, že súd prvej inštancie
vykonal vo veci samej rozsiahle dokazovanie, vo svojom rozhodnutí vychádzal z dostatočne zisteného
skutkového stavu, pričom jeho skutkové závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní, rovnako ako aj
právne závery. Ďalej uviedol, že pokiaľ žalobcovia spochybňujú vlastníctvo oplotenia žalovaným, táto
skutočnosť do podania odvolania nebola nikdy žalobcami namietaná ani jediným slovom. Dôkazom

toho sú tvrdenia v samotnej žalobe, kde žalobcovia uvádzajú, že vlastníctvo k oploteniu prešlo spolu
s ostatnými nehnuteľnosťami na žalovaného, keď žiadajú odstrániť existujúce oplotenie ako cudziu
stavbu. Takisto, spochybnenie vydržania vlastníckeho práva žalovaným vychádza len z jednostranných
domnienok žalobcov. Okresný súd správne vyhodnotil dobromyseľnosť žalovaného vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu, pričom naviac žalobcovia osobne na pojednávaní dňa 24.10.2018 sami uviedli,

že rešpektovali pomery bývania a hranice určenej plotom. Otázne je, ako si žalobcovia predstavujú
hlbšie skúmanie dobromyseľnosti žalovaného, ak sami pred súdom uviedli, že rešpektovali hranice
určené plotom a pomery bývania. Nie je ani možné, aby žalobcovia hranicu a oplotenie, ktoré dlhodobo
rešpektovali (minimálne od roku 1991, kedy sa stali vlastníkmi) a ich právni predchodcovia následne
svoj postoj zmenili po tom, keď sa dozvedeli, že žalovaný má určitý podnikateľský zámer. Motívom

konania žalobcov je zabrániť žalovanému v realizácii jeho podnikateľského zámeru, ktorý sa však
nijakým spôsobom nedotýka hranice medzi pozemkami žalobcov so žalovaným. Z uvedeného je zrejmé,
že v prípade žalobcov sa týka o šikanózny výkon práva. Ani jednotlivé rozhodnutia súdov, na ktoré
poukazujú odvolatelia, nemajú vplyv na podstatu veci a nič nemenia na vydržaní vlastníckeho práva
žalovaným s poukazom na všetky okolnosti. Dôležitým v tomto smere je znalecký posudok č. 6/2018,

vypracovaný súdnou znalkyňou Ing. Annou Šobichovou zo dňa 03.05.2018, ktorý jednoznačne na strane
5 uviedol, že hranica medzi nehnuteľnosťami vo vlastníctve žalobcov a nehnuteľnosťami vo vlastníctve
žalovanéhojedefinovanágeometrickýmplánomč.41/2002,ktorýsinechalvyhotoviťprávnypredchodca
MVDr. B. E., ktorý následne previedol nehnuteľnosti MVDr. E. v takom stave, v akom bol zobrazený v
geometrickom pláne č. 41/2002. Za ďalšie, spochybňovanie čestného vyhlásenia zo dňa 26.09.2016

p. Q. Z. sa po prvýkrát objavuje až v odvolaní žalobcov. Do tejto doby nebolo zo strany žalobcov
žiadnym spôsobom v súdnom konaní spochybňované a ani žiadnym iným spôsobom namietané. Pritom
čestné vyhlásenie bolo podané až po podaní žaloby a v tomto sa tiež vyslovene uvádza, že hraničný
múr bol vybudovaný na náklady rodiny Z. a bol tiež súčasťou predaja nehnuteľností žalovanému v
roku 2002. Nemôžu potom žalobcovia tvrdiť, že sa cítia byť vlastníkmi hraničného múru, pretože ak

by sa tak cítili ešte pred podaním samotnej žaloby, zrejme ťažko by podávali žalobu na odstránenie
cudzej stavby, ale vykonávali by sanáciu vlastnej stavby. So všetkými ostatnými spochybňujúcimi
tvrdeniami uvedenými v odvolaní žalobcov sa vysporiadal znalecký posudok č. 6/2018 Ing. Anny
Šobichovej. Žalovaný sa stotožňuje aj s konštatovaním okresného súdu, že ak je dnes inými metódami
meraná hranica pozemkov, nemožno tvrdiť, bez ďalšieho, že na základe nového merania GPS by

malo dôjsť k zmene hraníc medzi pozemkami, ktoré boli susediacimi, pričom ich hranica bola dlhodobo
rešpektovaná. Pri týchto predchádzajúcich meraniach, ktoré ešte neboli natoľko presné ako GPS
systém, existuje tolerancia a možnosť odchýlky od merania až do jedného metra. Toto je tiež uvedené
na strane 5 znaleckého posudku, keď sa pri geometrickom pláne, ktorý si dali vyhotoviť žalobcovia,tento spochybňuje následným geometrickým plánom č. 6/2011 a 22/2011, ktorý konštatuje práve takúto
odchýlku o 1 meter. Znalkyňa tiež preto konštatuje, že z tohto dôvodu nemožno brať geometrický plán
č. 13955977-69/98 ako podklad pri určení vlastníckej hranice medzi parcelami KN-C č. 998/2 a 994/1.

V tejto súvislosti žalovaný tiež poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 22Cdo 1782/2012 z 25.06.2014, ktorý riešil obdobnú situáciu, aká nastala v prejednávanej veci,
t. j. hranicu medzi pozemkami a jej určenie. Aj z tohto rozsudku vyplýva to, čo už je vyššie uvedené,
a síce, že z dôvodu predchádzajúcich nie úplne presných meraní je možná odchýlka v hranici medzi
pozemkami až 1 meter, pričom ide dovolenú odchýlku, čo znamená, že ak je hranica pozemku v tejto

odchýlke, čo je aj hranica zameraná znalcom, je táto z tohto dôvodu správna a v súlade s hranicou
zameranou geometrickým plánom č. 41/2002. V prejednávanej veci žalobcovia nepreukázali žiadne
zo svojich tvrdení, nepredložili jediný dôkaz, že by v minulosti pred podaním žaloby, t. j. pred rokom
2016, spochybňovali hranicu medzi susediacimi pozemkami. Naopak, boli to žalobcovia, ktorí kupovali
svoje nehnuteľnosti bez vyhotovenia geometrického plánu, nebolo vykonané geodetické určenie polohy
hraničných parciel KN-C č. 998/1 a 998/2, to znamená, nebolo určené geodetické, polohové určenie

nehnuteľností v číselnej forme a záväznom súradnicovom systéme JTSK. Na základe vyššie uvedeného
žalovaný v závere svojho vyjadrenia uviedol, že hranica vo forme betónového a murovaného oplotenia
bola žalobcami od kúpy ich hraničnej parcely KN-C č. 998/2 v roku 1991 rešpektovaná a nemohla byť
ani spochybnená, keďže úplne absentovalo geodetické, polohové určenie nehnuteľností parciel KN-C č.
998/1a998/2.Naopak,žalovanýkupovalsvojenehnuteľnostivroku2002užtaktozamerané,geodeticky

a polohovo určené geometrickým plánom č. 41/2002, ktorý si dal spracovať jeho právny predchodca a
z ktorého vyplýva, že bolo zamerané vybudované betónové a murované oplotenie na parc. č. 994/1 a
994/3 (znalecký posudok str. 4). Tento geometrický plán č. 41/2002 nebol žiadnym ďalším meraním ani
následným geometrickým plánom spochybnený, a preto je žalobca dobromyseľným vzhľadom na všetky
okolnosti, že existujúce oplotenie sa nachádza na hranici susediacich pozemkov.

4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu
na základe odvolania žalobcov v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť.

5. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“),
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a
záväzkoch.

7. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zmyslom
a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1
dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu
o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu
ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej
osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

8. Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy
inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu

ochranu (I. ÚS 4/94).

9. Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu, zakotvenú v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v
ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).10. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom
upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením

ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna
ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v
rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

11. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní
zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej
ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho
vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti,
určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup
súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné

považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na
spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu)
uplatneniudôležitýchprocesnýchprávúčastníkovkonaniaslúžiacichnaochranuichprávaoprávnených
záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho
konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je možné považovať za súčasť

základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu
vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu súdu,
dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý
proces.

12. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993,
sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS
226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku

súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220 CSP (predtým § 157
ods. 2 OSP). Korektným a i ústavne konformným výkladom tohto ustanovenia dospieť k záveru,
že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia)
dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a
jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej

interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých
dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť
rozhodnutiejeodrazomprávaúčastníkanadostatočnéapresvedčivéodôvodneniespôsoburozhodnutia
súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka
na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

13. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

14. Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

15. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie trpí nepreskúmateľnosťou, a to takej intenzity, ktorá odôvodňuje aplikáciu vyššie
citovaného ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

16. Súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovanému odstránenia
betónového oplotenia postaveného na pozemku žalobcov parc. KN-C č. 998/2, zapísanom na LV č.
XXXX v k. ú. Q., z dôvodu, že dospel k záveru, že žalovaný vydržal spornú časť nehnuteľnosti, na ktorej
je vybudované predmetné betónové oplotenie. Žalovaný splnil zákonné podmienky vydržania, pretoženerušene ako oprávnený držiteľ užíval spornú časť pozemku od roku 2002 a rovnako aj jeho právni
predchodcovia od roku 1974. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nadobudol nehnuteľnosť v
susedstve žalobcov s vedomím hranice pozemkov, ktorá prechádzala v mieste, kde bol vybudovaný

betónový múrik, ktorú hranicu rešpektovali strany sporu, ako aj ich predchodcovia po dlhú dobu.

17. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej
držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Okrem spôsobilého predmetu a subjektu
vydržania, základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej

držby počas celej zákonom ustanovenej doby. O oprávnenú držbu ide vtedy, keď držiteľ s vecou nakladá
ako so svojou vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že vec mu patrí, resp. že
neexistujú pochybnosti o tom, že vec mu nepatrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne
existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy
objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať
do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu

daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle,
že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek
tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu od každého požadovať (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2010, sp.

zn. 4Cdo 283/2009).

18. Tvrdenie držiteľa veci o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložená
konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú dobu
dôvodné. Dobrá viera je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú

vec. Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom
dokazovania (uznesenie Najvyššie súd ČR z 13.09.2001, sp. zn. 28Cdo 1493/2001, viď tiež rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 09.11.2000, sp. zn. 22Cdo 1253/1999).

19. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k spornej časti

pozemku vydržaním, bez toho, aby sa dôsledne zaoberal, či v danej veci sú splnené všetky zákonnom
vyžadované predpoklady vydržania. V súdenej veci na prijatie záveru o nadobudnutí vlastníckeho práva
vydržaním žalovaným je potrebné, aby sa súd prvej inštancie zaoberal posúdením splnenia základných
predpokladov vydržania predovšetkým z hľadiska oprávnenosti držby s poukazom na ospravedlniteľný
skutkovýomyl.Úlohousúduprvejinštanciebudezaoberaťsaprípadnýmskutkovýmomylomžalovaného

z toho hľadiska, či žalovaný (ne)bol presvedčený, že faktický stav, tak ako bol pozemok v celku (vlastné
i sporné nehnuteľnosti) oplotený, je totožný s právnym stavom, či držba sporných nehnuteľností trvala
minimálne 10 rokov (s uvedením odkedy sa držby chopil), či držba spornej nehnuteľnosti bola po celú
dobu nerušená a nepretržitá, či žalovaný má titul nadobudnutia, o ktorý sa opiera jeho dobrá viera
držiteľa, aby mohol dospieť k záveru, že žalovaný ako držiteľ sa v rámci uzatvorenej kúpnej zmluvy,

na základe ktorej nadobudol do vlastníctva susediacu nehnuteľnosť KN-C č. 994/1, ujal aj držby časti
parcely, ktorú síce nenadobudol, keďže právne nebola predmetom kúpnej zmluvy, ale so zreteľom
na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že je vlastníkom i tejto parcely v mieste betónového
oplotenia, keď mal za to, že ju kúpil, že aj táto parcela bola predmetom uzatvorenej kúpnej zmluvy - tzv.
ospravedlniteľný skutkový omyl (viď bod 17.). A to okrem iného i porovnaním pomeru výmer vlastnených

nehnuteľnosti, ktoré boli aj právne prevedené na žalovaného titulom uzatvorenej kúpnej zmluvy a výmer
spornej nehnuteľnosti, o ktorej sa žalovaný domnieval, že vlastnícke právo k nej bolo tiež prevedené na
neho uzatvorenou kúpnou zmluvou, keď boli ako celok spolu oplotené a po desaťročia žalovaným a jeho
právnymi predchodcami užívané. Úlohou súdu bude v tejto súvislosti skúmať aj to, či žalovaný a jeho
predchodcovia spornú časť nehnuteľnosti užívali nerušene, alebo boli v držbe rušení, či pozemok tvoril

ohradený ucelený funkčný celok, ktorý bol tak, ako bol oplotený užívaný predchodcami žalovaného a
akú dobu (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 150/2014 zo dňa 23. júna
2016, viď tiež Občiansky zákonník Veľký komentár Imrich Fekete, str. 748).

20. Až na základe všetkých skutočností a dôkazov jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti bude úlohou

súdu prvej inštancie vyhodnotiť, či žalovaného možno považovať za oprávneného držiteľa spornej
nehnuteľnosti v mieste betónového oplotenia a či mohol byť v skutkovom alebo právnom omyle ohľadom
nadobudnutia spornej nehnuteľnosti spolu s prevádzanými nehnuteľnosťami.21. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP) s tým, že jeho povinnosťou bude odstránenie
predmetných nedostatkov a rozporov.

22. Vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 1, 3 CSP a § 262 ods. 1 CSP
rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)