Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/332/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716202241
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5716202241.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha
a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v spore žalobkyne: Prima
banka Slovensko, a.s., sídlo: Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: H. S., nar.
X.XX.XXXX, bytom D. O. XXXX/X, XXX XX O., o zaplatenie 2.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 7.12.2016, č.k. 18C/18/2016-79, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin rozsudkom zo 7. decembra 2016 č. k. 18 C 18/2016-79 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni 2 000,- eur, úrok z omeškania vo výške 1,82 eur a úrok z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 2 000,- eur od 8. októbra 2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti

rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 84 %.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2 písm. a/, f/, g/ i/, j/, k/, r/
a y/ a § 11 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch"),
§52ods.1,2,3,a4,§52aods.1a2,§53ods.1,2,3,4a9,§517ods.2a§565Občianskehozákonníka,
čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/, čl. 22 ods. 1 a čl. 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.

apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a § 3 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov, vecne tým, že z vykonaného dokazovania mal preukázané,
že žalobkyňa 13. mája 2013 uzavrela so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej
poskytla žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 2 000,- eur, z ktorého žalovaný nezaplatil ani jednu
jeho splátku. Podľa názoru súdu prvej inštancie v zmluve boli zmätočne upravené podmienky čerpania

spotrebiteľského úveru a neurčito dojednané termíny splátky istiny, úrokov a termín splatnosti poplatku
za správu úverového účtu. Neuvedenie týchto skutočností spochybňuje možnosť spotrebiteľa posúdiť
rozsah svojho záväzku čo do jeho výšky a doby jeho trvania, vzhľadom na čo súd dospel k záveru,
že predmetná zmluva neobsahuje zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ a k/
zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto je podľa § 11 ods. 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských
úveroch potrebné považovať poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Z týchto

dôvodov zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobkyni len skutočne čerpanú sumu úveru 2 000,-
eur spolu so zákonným úrokom z omeškania a nárok na zaplatenie zmluvne dojednaného úroku za úver
a mesačného poplatku za správu úveru zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.").

2. Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 26. septembra 2017 sp. zn. 5 Co 156/2017

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v ostatnej časti zamietnutá,
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trovodvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu vykonal dokazovanie a zistil skutkový' stav, dospel k správnym skutkovým a právnym záverom
a svoje rozhodnutie odôvodnil náležitým spôsobom. Žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti,

s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový
stav a právne závery. Odvolací súd sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v celom rozsahu
stotožnil. Pre zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že si strany v
spotrebiteľskej zmluve individuálne a platne dojednali poplatky za vedenie účtu resp. iné poplatky a úrok
vo výške 28 % ročne, preto spotrebiteľovi nevznikla povinnosť na ich zaplatenie, nárok žalobkyne v tejto

časti je nedôvodný a v dôsledku tohto bolo potrebné žalobu v tejto časti zamietnuť. Dodal, že bezúročný
a bezpoplatkový úver môže byť len ten úver, ktorý obsahuje platne dojednané úroky a poplatky, čo v
danom prípade nebolo splnené. Pokiaľ sú súčasťou spotrebiteľskej zmluvy poplatky a úroky, ktoré ako
celok predstavujú neakceptovateľné protiplnenie v celej ich výške, tieto sú neplatné a už niet priestoru
zaoberať sa otázkou prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 C,s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.

3. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu - Krajského súdu v Žiline podala žalobkyňa
dovolanie a Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26. septembra 2018 sp.zn. 4 Cdo 65/2018 rozsudok
Krajského súdu v Žiline z 26. septembra 2017 sp.zn. 5Co/156/2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Dovolací súd svoje uznesenie podrobne odôvodnil a vyslovil nasledovný zásadný právny názor:
Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h/ smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES
z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/I02/EHS
(ďalej len „smernica") zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet
a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať

k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia.
Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i/ smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne
uvádza v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo
spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne

a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. V tomto ustanovení smernica
vysvetľuje, že amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty
a podmienky ich úhrady; amortizačná tabuľka obsahuje rozpis každej splátky s uvedením
amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne
í dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa

zmluvy o úvere môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že údaje
v nej uvedené budú platné len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných
nákladov v súlade so zmluvou o úvere. Článok 10 ods. 3 smernice k tomu dodáva,
že v prípade uplatnenia článku 10 ods. 2 písm. i/ smernice veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa
výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky

trvania zmluvy o úvere.
Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home
Credit Slovakia, a. s., proti Kláre Bíróovej konštatoval, že:
- článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice sa má vykladať vtom zmysle, že nie
je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na

konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 rozsudku),
- článok 10 ods. 2 písm. h/ stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku,
počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52

rozsudku),
- z článku 10 ods. 2 písm. i/ smernice a článku 10 ods. 3 smernice vyplýva, že iba
na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať
mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 rozsudku); pričom smernica nestanovuje povinnosť
zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky,

- pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice, členské štáty by nemali
ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje
harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 rozsudku),
- článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvao úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto
ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto

povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59 rozsudku).
Právny poriadok Slovenskej republiky považuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere
za právny úkon, ktorým sa veriteľ (dodávateľ) zaväzuje poskytnúť dlžníkovi (spotrebiteľovi)
peňažné prostriedky v jeho prospech do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie,
v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
V zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý

spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/.
V úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu o spotrebiteľských úveroch
sa uvádza, že predložený návrh zákona ,je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom

úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku.
Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský úverový trh zosúladený v rámci vnútorného
trhuSpoločenstva".Vzáverevšeobecnejčastidôvodovejsprávykzákonuospotrebiteľskýchúverochsa
konštatuje, že predkladaným zákonom je smernica transponovaná do slovenského právneho poriadku
v plnom rozsahu.

V dôvodovej správe k § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sa zdôrazňuje
zásadný význam ochrany spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, ktorý má mať dostatočné
množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku, menu spotrebiteľského úveru
a podmienky upravujúce jeho čerpanie (v zmluve musí byť zrozumiteľne uvedené, aká

je celková výška a mena poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne strop, do ktorého
spotrebiteľ môže opakovane čerpať finančné prostriedky). Zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí upravovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov [spotrebiteľ
musí byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho
je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu

zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere].
Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje
od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení
vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom
plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia

smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich
konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok
smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva
Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy
účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné

znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada
konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k
riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie
rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110).
Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 konštatoval,

že smernica 2008/48/ES bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva
článok 10 ods. 2 tejto smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej
republiky vyskytujú (resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere zrozumiteľne a
stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú

splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia" (článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o spotrebiteľskom
úvere (...) musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovýmisadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia". Ako už bolo uvedené, úmyslom zákonodarcu,
ktorý zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu o spotrebiteľských úveroch, bolo
transponovať smernicu 2008/48/ES v celom rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo,

aby novo prijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch bolo v rozpore s
článkom 10 ods. 2 smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch.
Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona o spotrebiteľských
úveroch, ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd

k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno
od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda
rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch uvádza pojmy „výška",
alebo „počet" či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", je za použitia
eurokonformného výkladu možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje,

čo splátka úveru zahrňuje.
Z dôvodovej správy k zákonu o spotrebiteľských úveroch v žiadnom prípade
nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo. aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto
zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici 2008/48/ES, teda to, aby zmluva o úvere
upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné

poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý
je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o
spotrebiteľských úveroch neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2
písm. h/ smernice.
V danom prípade z bodu 1.2. zmluvy o spotrebiteľskom úvere je zrejmá výška

úveru (2 000.- eur), druh a účel úveru, typ a výška úrokovej sadzby (fixná do splatnosti.
19,9 % p. a.), výška poplatku za poskytnutie úveru (0,- eur) a za správu úverového účtu
(1,99 eur/mesačne), výška anuitnej splátky (48,16 eur), termín splatnosti prvej anuitnej
splátky (13. júna 2013), počet anuitných splátok (72), periodicita a termín splatnosti anuitnej
splátky (mesačne, v 13. deň kalendárneho mesiaca), splatnosť úveru (13. mája 2019), ako

aj celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť, t. j. súčet výšky úveru a celkových nákladov
klienta spojených s úverom (3 610,80 eur). V zmysle bodu 3.4.2. a 3.4.4. zmluvy klient
potvrdil, že mu banka poskytla informácie o úrokovej sadzbe, poplatkoch a nákladoch
súvisiacich s úverom a že sa pred uzatvorením zmluvy oboznámil s j ej súčasťami. V zmysle
bodu 5.2. zmluvy je klient oprávnený odstúpiť od tejto zmluvy v lehote 14 kalendárnych dní

od jej uzavretia.
V predmetnom konaní nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
má všeobecné náležitosti podľa Občianskeho zákonníka. Sporným nebolo ani to.
že vymedzuje tiež celkovú výšku úroku, výšku mesačnej anuitnej splátky, počet splátok
a termíny splátok.

Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu,
obsahuje výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že
eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch umožňuje dospieť k záveru,
že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby
jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku

istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal
spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej-
ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací
súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-42/15 zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe

nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie istiny (pozri bod 53 rozsudku). Podrobné informácie
o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne
a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 rozsudku).
Vychádzajúc z účelu smernice 2008/48/ES, právnych záverov vyjadrených v rozsudku Súdneho

dvora Európskej únie vo veci C-42/15, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch
a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzatvára, že predmetné ustanovenie
je potrebné interpretovať tak. že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala
číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetnéustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť
požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne,

ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.
Vyššie uvedené interpretačné prístupy a právne závery dovolacieho súdu
sa vzťahujú na právny stav v čase, ktorý bol rozhodujúci pre posúdenie správnosti dovolaním
napadnutého rozhodnutia. Treba však uviesť, že zákonom z 12. októbra 2017 č. 279/2017
Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony, došlo k zmene (medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona o spotrebiteľských úveroch
v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov" nahrádzajú slovami .frekvenciu splátok a". V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa
uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na závery
vyjadrené v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15. Od uvedeného dňa sa teda

legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia,
ktorú bolo - podľa názoru vec prejednávajúceho senátu najvyššieho súdu - možné (a potrebné)
preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom.
Vzhľadom na opodstatnenosť námietky dovolateľky, že napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke (splnenia

náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/
zákona o spotrebiteľských úveroch), ktorá je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý
spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských
úveroch), dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobkyne je nielen prípustné, ale tiež dôvodné.

4. Podľa ust. § 455 C.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, odvolací súd ako aj súd prvej inštancie sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu
(Najvyššieho súdu SR). Keďže Najvyšší súd SR v tejto konkrétnej veci vyslovil jednoznačne iný právny
názor na právne posúdenie veci, než pôvodne vyslovil súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, ktorý
rozsudok súdu prvej inštancie pôvodným rozsudkom odvolacieho súdu potvrdil, musel odvolací súd bez

nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie podľa ust. § 391 ods. 1 C.s.p., pričom súd prvej inštancie zhodne s odvolacím súdom
sú v ďalšom konaní viazaní s právnym názorom, ktorý vyslovil dovolací súd.

5. V rámci ďalšieho konania a nového rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách pôvodného
konania vrátane odvolacieho konania a o trovách dovolacieho konania.

6. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)