Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 19, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoPr/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5916206061
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5916206061.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnom spore žalobcu: R. T., nar.
XX. XX. XXXX, bytom N. V. XXX, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Dušanom Jančim,
advokátom so sídlom N. Y., J. XXX, proti žalovanému: Roľnícke družstvo v Pribyline, so sídlom Pribylina,
IČO: 00 195 731, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Milan Žoldoš, advokát, s. r. o., so
sídlom Poprad, Karpatská 11, IČO: 47 251 506, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 7Cpr/8/2016-74 zo
dňa 07. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok rozsudkom č. k. 7Cpr/8/2016-74 zo dňa 07. 12. 2017 určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru vykonané listom žalovaného zo dňa 03. 10. 2016 je neplatné a žalobcovi
priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 06. 12. 2016 sa žalobca domáhal voči
žalovanému určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vykonaného listom

žalovaného zo dňa 03. 10. 2016 s odôvodnením, že k okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo
strany žalovaného došlo potom, čo on dňa 02. 09. 2016 so žalovaným okamžite skončil pracovný pomer
z dôvodu, že práca v roľníckom družstve nie je pre neho vhodná.
Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Mal za to, že pracovný pomer je možné skončiť
iba raz a teda zaniknutý pracovný pomer nie je možné skončiť znovu. Ak sa teda žalobca domáha
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru jeho právnym úkonom zo dňa 03. 10. 2016, potom
to znamená, že nepovažuje okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré sledoval svojimi úkonmi

zo dňa 17. 08. 2016 a 02. 09. 2016 za platné. Pokiaľ by pracovný pomer zanikol platne na základe
právneho úkonu žalobcu, nebolo by možné konštatovať neplatnosť právneho úkonu žalovaného, keďže
by neexistoval pracovný pomer ktorý by mal byť skončený, v takom prípade by bolo nutné považovať
prejav vôle žalovaného zo dňa 03. 10. 2016 za nulitný úkon. Zákonník práce však neumožňuje domáhať
sa určenia nulity právneho úkonu, ale len neplatnosti právneho úkonu.
Súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca vykonával u žalovaného
na základe uzavretej pracovnej zmluvy práce v pozícii vodič, opravár. Žalobca listom zo dňa 17. 08.

2016, doručeným žalovanému toho istého dňa, oznámil žalovanému okamžité skončenie pracovného
pomeru v zmysle § 69 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, keď podľa lekárskeho posudku MUDr. N. V.,
zo dňa 17. 08. 2016 nemôže ďalej vykonávať svoju práce bez ohrozenia svojho zdravia. Pretože v
zákonom stanovenej pätnásťdňovej lehote nebol preradený na inú prácu, rozhodol sa pracovný pomerskončiť okamžitým skončením zo zdravotných dôvodov. Súd toto oznámenie o okamžitom skončení
pracovného pomeru zo dňa 17. 08. 2016 podľa obsahu posúdil ako žiadosť o preradenie žalobcu na
inú vhodnú prácu zo zdravotných dôvodov, majúc za to, že v uvedenom kontexte predmetné oznámenie

posúdil aj žalovaný, ktorý následne v 15-dňovej lehote ponúkol žalobcovi inú prácu, a to pozíciu denného
informátora. Žalobca uvedenú prácu odmietol s odôvodnením, že nie je vhodná jeho zdravotnému
stavu. Následne dňa 02. 09. 2016 doručil žalobca zamestnávateľovi oznámenie o okamžitom skončení
pracovného pomeru z dôvodu uvedeného v § 69 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Listom zo dňa
09. 09. 2016 žalovaný oznámil zamestnancovi, teda žalobcovi, že predmetné oznámenie o okamžitom

skončení pracovného pomeru neakceptuje, toto považuje za neúčinné. Zároveň upozornil zamestnanca
na neospravedlnenú neúčasť v práci, čo sa považuje za hrubé (závažné) porušenie pracovnej disciplíny.
Citujúc ust. § 69 ods. 1 písm. a/, § 77 Zákonníka práce súd žalobe žalobcu vyhovel, majúc za to,
že žalobca platne skončil pracovný pomer u žalovaného okamžitým skončením pracovného pomeru
daným v zmysle § 69 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce ku dňu 02. 09. 2016. Pokiaľ sa teda
žalobca v nasledujúcich dňoch (05. 09. - 09. 09. 2016) nedostavil na miesto výkonu práce, nejde o

neospravedlnenú neúčasť zamestnanca v práci. Pokiaľ teda žalovaný okamžite skončil pracovný pomer
listomzodňa03.10.2016,ideoneplatnéokamžitéskončeniepracovnéhopomeru,nakoľkovuvedenom
čase pracovný pomer medzi stranami sporu neexistoval, keď tento bol skončený ku dňa 02. 09. 2016.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a
priznal žalobcovi, ktorý bol vo veci úspešný, právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že

o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 C. s. p.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zmeny spočívajúcej v
zamietnutí žaloby žalobcu.
V odvolaní poukázal na to, že žalobca mu adresoval dva písomné prejavy vôle, 1/ Oznámenie o

okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 17. 08. 2016 a 2/ Oznámenie o skončení pracovného
pomeru zo dňa 02. 09. 2016. Z obsahu týchto písomných podaní je zrejmé, že sú obsahovo zhodné,
rozdielny je iba dátum ich vyhotovenia a doručenia. Obe podania obsahujú okamžité ukončenie
pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov, obe vychádzajú z rovnakého lekárskeho nálezu MUDr.
V. zo dňa 17. 08. 2016. Napriek uvedenému súd vyhodnotil podanie žalobcu zo dňa 17. 08. 2016 ako

žiadosť o preradenie na inú prácu, avšak podanie zo dňa 02. 09. 2016 (s totožným znením) ako prejav
vôle vedúci k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Súd tak dospel na základe totožných prejavov
vôle k odlišným skutkovým zisteniam.
Z oznámenia zo dňa 17. 08. 2016 žiadnym spôsobom nevyplýva, že by žalobca žiadal o preradenie
na inú prácu. Uviedol, že uvedené podanie (17. 08. 2016) vyhodnotil ako prejav vôle ktorý má vyvolať

účinky skončenia pracovného pomeru. Keďže však neboli splnené zákonné podmienky na okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu, žalobcu o tejto skutočnosti informoval. V snahe vyjsť
žalobcovi v ústrety, ponúkol mu inú pracovnú pozíciu, resp. ukončenie pracovného pomeru dohodou,
pričom podanie zo dňa 17. 08. 2016 nepovažoval za poskytnutie lehoty na preradenie na inú prácu.
Pokiaľ však dospel súd k záveru, že oznámenie zo dňa 17. 08. 2016 bolo žiadosťou o preradenie na

inú prácu, tak rovnaký prístup (záver) by mal byť aplikovaný aj na písomné podanie žalobcu zo dňa
02. 09. 2016, t. j. že sa nejednalo o právny úkon vedúci k zániku pracovného pomeru, ale k preradeniu
na inú prácu. Potom by však konštatovanie súdu o zániku pracovného pomeru k 02. 09. 2016 nebolo
ničím opodstatnené.
Súd rovnako konštatoval, že podľa jeho skutkových zistení a právneho posúdenia došlo k platnému

skončeniu pracovného pomeru dňa 02. 09. 2016. Z uvedeného nevyhnutne vyplýva, že pracovný pomer
podľa záverov súdu počnúc ňom 03. 09. 2016 už neexistoval. Žaloba žalobcu bola podaná dňa 06. 12.
2016, t. j. v čase, keď podľa rozsudku už pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným neexistoval.
Má za to, že nie je možné domáhať sa určenia neplatnosti skončenia niečoho, čo neexistuje. Pokiaľ mal
pracovný pomer skončiť k 02. 09. 2016, tak jeho prejav vôle zo dňa 03. 10. 2016 je aktom ničotným,

keďže nie je možné skončiť platnosť pracovného pomeru, ktorý neexistuje. Skončenie pracovného
pomeru imanentne predpokladá jeho existenciu. Konanie žalobcu je tak vnútorne rozporné, keďže sa
žalobou domáha určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru z jeho strany, pričom súčasne tvrdí,
že pracovný pomer v čase doručenia oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru z jeho
strany už neexistoval. Výrok rozsudku je tak v priamom rozpore so skutkovými a právnymi závermi

uvedenými v rozsudku. Pokiaľ pracovný pomer od 03. 09. 2016 neexistoval, neexistoval ani naliehavý
právny záujem žalobcu na určení neplatnosti jeho úkonu zo dňa 03. 10. 2016.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.Nestotožnil sa s tvrdeniami žalovaného, podľa ktorých mal súd dospieť na základe totožných prejavov
vôle k odlišným skutkovým zisteniam. V plnej miere súhlasil s názorom súdu, že oznámenie o okamžitom
skončení pracovného pomeru zo dňa 17. 08. 2016 možno podľa obsahu považovať za žiadosť o

preradenie na inú vhodnú prácu zo zdravotných dôvodov. Vyplýva to jednak z jeho tvrdení, toto
oznámenie takto posúdil aj sám žalovaný, keď následne v 15-dňovej lehote mu ponúkol inú prácu -
pozíciu denného informátora. Keďže ani uvedená pracovná pozícia nebola pre neho z dôvodu jeho
zdravotného stavu vhodná, doručil žalovanému dňa 02. 09. 2018 oznámenie o okamžitom skončení
pracovného pomeru z dôvodu uvedeného v § 69 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce.

Nesúhlasil ani s tvrdeniami žalovaného týkajúcimi sa neexistencie právneho úkonu. Zákonník práce
neumožňuje domáhať sa určenia nulity právneho úkonu. Práve z tohto dôvodu prichádza pre neho ako
zamestnanca do úvahy možnosť domáhať sa jedine určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
V predmetnom prípade vyslovenie neplatnosti právneho úkonu záviselo práve od konštatovania, že
pracovný pomer bol zo strany žalobcu jeho oznámením o okamžitom skončení pracovného pomeru
platne ukončený. Výrok súdu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vykonaného

listom žalovaného zo dňa 03. 10. 2016 je tak správny.

4. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu (v tzv. replike) uviedol, že pokiaľ pracovný pomer neexistoval
už od 02. 09. 2016, súd mal žalobu zamietnuť ako bezdôvodnú. Logicky nie je možné napadnúť
neplatnosť skončenia niečoho, čo už neexistuje.

5. Žalobca vo vyjadrení k replike zopakoval svoje tvrdenia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny
potvrdil, i keď sa nestotožňuje so všetkými jeho závermi.

7. Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že predmetom konania je určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom listom zo dňa 03. 10. 2016 z dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny, ktoré malo spočívať v neospravedlnenej absencii v práci. Žalobca
podanú žalobu odôvodnil tým, že k uskutočneniu tohto úkonu zo strany žalovaného došlo potom
čo k ukončeniu pracovného pomeru došlo z jeho strany ako zamestnanca oznámením o okamžitom

skončení pracovného pomeru zo dňa 17. 08. 2016, resp. zo dňa 02. 09. 2016. Žalovaný však toto
skončeniepracovnéhopomeruneakceptoval.Súdprvejinštanciižalobežalobcuvyhovel,keďnazáklade
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v čase kedy žalovaný listom zo dňa 03. 10. 2016 okamžite
skončil pracovný pomer so žalobcom, tento už netrval, nakoľko k jeho skončeniu došlo dňa 02. 09.
2016 v dôsledku jednostranného právneho úkonu - okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany

žalobcu, ktorého neplatnosť žalovaný v zákonom stanovenej lehote nenapadol. Odvolací súd sa so
záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným ako
zamestnávateľom listom zo dňa 03. 10. 2016 stotožnil.

8. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej

veci sa zaoberal len podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom
prvoinštančného súdu predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia z hľadiska či došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

9. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie majúc za to, že v

danom prípade ide o ničotný právny úkon, z ktorého dôvodu bolo potrebné žalobu žalobcu zamietnuť
pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení jeho neplatnosti, odvolací súd uvádza, že i keď
je možné konštatovať, že v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného
v danom prípade ide z hľadiska právnej teórie o ničotný právny úkon (keďže tento bol uskutočnený
v čase, kedy pracovný pomer medzi stranami konania, ku ktorého skončeniu malo týmto úkonom

dôjsť, už neexistoval), ani Zákonník práce ani Občiansky zákonník (na rozdiel napr. od českej právnej
úpravy v ust. § 554 Občanského zákoníka) nerozlišujú medzi tzv. zdanlivým (neexistentným, nulitným)
právnym úkonom (non negotium) a absolútne neplatným právnym úkonom (negotium nullum), preto prax
takéto úkony považuje za absolútne neplatné, t. j. také, z ktorých nemôžu vzniknúť konkrétne práva apovinnosti. Pokiaľ teda súd prvej inštancie z praktického hľadiska, v záujme právnej istoty strán konania
a ochrany zamestnanca ako slabšej strany právneho vzťahu, posudzoval takýto úkon ako absolútne
neplatný, t. j. ako taký, ktorý nespôsobuje právne následky, nemožno jeho záveru nič vytknúť.

10. Rovnako je síce potrebné dať za pravdu žalovanému, že v prípade, ak by išlo o určovaciu žalobu
podľa § 137 písm. c/ C. s. p., absentoval by v danom prípade na strane žalobcu naliehavý právny záujem
na požadovanom určení (nakoľko tento mal možnosť v prípade nesplnenia si povinností zamestnávateľa
domáhať sa priamo žalobou nárokov vyplývajúcich mu z ukončenia pracovného pomeru okamžitým

skončením z jeho strany). V prejednávanej veci však nejde o určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm. c/ C.
s. p., kde je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem, ale o určenie právnej skutočnosti v zmysle
§ 137 písm. d/ C. s. p., kde nie je potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem, ak možnosť
podania takejto žaloby vyplýva priamo z právneho predpisu. Možnosť uplatniť na súde neplatnosť
skončenia pracovného pomeru umožňuje účastníkom pracovnoprávneho vzťahu ust. § 77 Zákonníka
práce. Námietka žalovaného o neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom

určení tak nie je dôvodná.

11. Pokiaľ ide o námietku žalovaného smerujúcu k vyhodnoteniu podaní žalobcu označených ako
„Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru“ zo dňa 17. 08. 2016 a zo dňa 02. 09. 2016
(ktoré podanie zo dňa 02. 09. 2016 však nebolo predložené), ktoré boli podľa tvrdení strán konania

zhodné, s výnimkou dátumu, odvolací súd dáva za pravdu žalovanému, že pokiaľ ide o podania s
totožným obsahom, nie je možné tieto podania, či už vychádzajúc z ich doslovného znenia alebo
podľa obsahu vyhodnotiť odlišne (jedno ako žiadosť o preradenie na inú vhodnú prácu a druhé ako
okamžité skončenie pracovného pomeru), a to ani v kontexte s ďalším správaním sa účastníkov
pracovno-právneho vzťahu, pokiaľ je možné tomuto prisúdiť i iný význam (samotné ponúknutie inej

práce nemusí znamenať, že zamestnávateľ podanie zamestnanca posúdil ako žiadosť o preradenie na
inú prácu, keď zamestnávateľ podľa § 78 ods. 1 Zákonníka práce zároveň zamestnancovi oznámil, že
okamžité skončenie pracovného pomeru nepovažuje za platné a zamestnanca vyzval na ďalšie plnenie
si povinností). Z podania zo dňa 17. 08. 2016 jednoznačne vyplýva, že ide o právny úkon - okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca v zmysle § 69 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. I

z výpovede žalobcu a vyjadrení jeho zástupcu na pojednávaní dňa 09. 11. 2017 vyplýva, že podanie zo
dňa 17. 08. 2016 žalobca považoval za okamžité skončenie pracovného pomeru a deň doručenia tohto
oznámenia považoval za deň skončenia pracovného pomeru. Uvedené nesprávne vyhodnotenie úkonu
žalobcu zo dňa 17. 08. 2016 však nemá vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia, keď bez ohľadu
na to, či k ukončeniu pracovného pomeru zo strany žalobcu došlo dňa 17. 08. 2016 alebo dňa 02. 09.

2016, nakoľko žalovaný sa nedomáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
zo strany žalobcu podľa § 77 Zákonníka práce, je zrejmé, že v čase uskutočnenia žalobou napadnutého
právneho úkonu - okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom - žalovaným tento už
netrval.

12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a závery odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku
o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne
správny potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262

ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca, a to v celom rozsahu,
preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady
trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)