Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 7, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/32/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8517010167
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8517010167.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07.05.2019, v trestnej
veci obžalovanej Y.. Y. S. pre prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. a iné, o odvolaní
obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 1T 84/17 zo dňa 18.04.2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovanej Y.. Y. S..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovanú Y.. Y. S. za vinnú z prečinu úverového
podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. vo viacčinnom súbehu s prečinom podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr.
zák., na tom skutkovom základe, že

I. dňa 05.10.2016, na presne nezistenom mieste, pomocou diaľkovej elektronickej komunikácie,

prostredníctvom spoločnosti S., a.s., zneužitím prístupových práv oprávnenej osoby tejto spoločnosti,
Y. U. z U. nad M., bez jeho vedomia, požiadala o úver a toho istého dňa na meno F. W. bez súhlasu
a vedomia menovanej uzatvorila zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, evidenčné číslo
XXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 2.000,- eur, a to so spoločnosťou
Consumer Finance Holding, a.s., pričom k žiadosti doložila doklady F. W., a to fotokópie jej občianskeho
preukazu, karty poistenca DÔVERA zdravotná poisťovňa, a.s., potvrdenie o podaní daňového priznania

F. W. k dani z príjmu za rok 2015, ktoré mala k dispozícii od F. W. z dôvodu vybavovania
predchádzajúceho úveru, na základe čoho bol obžalovanej spoločnosťou Consumer Finance Holding,
a.s. poskytnutý úver vo výške 2.000,- eur, ktorá suma bola dňa 05.10.2016 poukázaná na účet uvedený
v zmluve o úvere, č.ú. L vedený v spoločnosti Tatra banka, a.s., ktorého majiteľom je syn obžalovanej,
mal. J. F., a disponentkou samotná obžalovaná, pričom z poskytnutého úveru doposiaľ uhradila celkom
iba dve splátky vo výške po 77,- eur, čím týmto konaním spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s.,

IČO: 35923130, Hlavné námestie 12, Kežmarok, ktorej právnym nástupcom je spoločnosť Všeobecná
úverová banka, a.s., IČO: 31320155, Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, spôsobila škodu najmenej vo
výške 1.856,- eur,

II. dňa 27.11.2015 v kancelárii na Ul. 17. novembra 14 v L. M., vystupujúc neoprávnene ako finančný
agent, prevzala od M. Q. peňažnú hotovosť vo výške 1.292,- eur, ktorú jej poškodená M. Q. odovzdala

na predčasné splatenie úveru poskytnutého menovanej poškodenej spoločnosťou Consumer Finance
Holding, a.s. zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXX, evidenčné číslo 7134737, z 25.02.2014, pričom
obžalovaná si prevzaté peňažné prostriedky ponechala, časť z nich použila na úhradu nákladov za jej
kanceláriu a zostávajúcu časť na nezistené účely, pričom úver M. Q. čiastočne splácala v splátkach v
dňoch 15.12.2015, 23.12.2015, 13.01.2016 a 23.03.2016, spolu v sume 321,59 eur, čím poškodenej
M. Q., bytom J.. U. XX, T., spôsobila škodu vo výške 1.292,- eur, a k úplnému splateniu úveru M. Q.

a jeho príslušenstva, za ktorých účelom jej boli menovanou uvedené peňažné prostriedky poskytnuté,
pristúpila až po tom, ako bola samotná M. Q. o nesplácaní úveru upomínaná zo strany svojho veriteľa.Za to jej podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., § 37
písm. m/ Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov, pre výkon ktorého ju podľa § 48

ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, podľa § 61
ods. 1, ods. 2 Tr. zák. jej zároveň uložil aj trest zákazu vykonávania akejkoľvek zárobkovej činnosti na
finančnom trhu na dobu 5 rokov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodené M. Q. a F. W. s ich nárokmi na náhradu škody na civilný

proces a podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanej uložil aj povinnosť nahradiť poškodenej VÚB a.s.
Bratislava škodu vo výške 1.856,- Eur a podľa § 288 ods. 2 Tr. por. naposledy uvedenú poškodenú
odkázal so zvyškom nároku na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podala obžalovaná, avšak len čo do výroku o
treste, odvolanie. V písomných dôvodoch podaného odvolania uviedla, že súhlasí s vyrovnaním škody

a zákazom činnosti, avšak ďalší uložený trest považuje za privysoký, keďže je matkou troch maloletých
detí, ktoré sú na nej plne závislé, jedno z nich má len dva roky, staršie deti sú v pubertálnom veku,
manžel je dlhodobo v zahraničí, a preto je jediná, ktorá sa o nich stará. Ďalej uviedla, že ich finančná
situácia je dlhodobo zlá, a to aj vďaka zlému zdravotnému stavu manžela, ktorý si ale momentálne našiel
prácu v zahraničí, domov nechodí, a to aj pre vysoké cestovné náklady. Poukázala na skutočnosť, že

staršia dcéra má dlhodobé zdravotné problémy, užíva pravidelne lieky, pričom ona (obžalovaná) jej musí
pripravovať zvláštnu diétu, na jej starostlivosť je odkázaná aj jej 75-ročná matka, ktorá je po vážnej
operácii srdca a ako jediná dcéra sa o ňu musí starať momentálne 24 hodín. Vyjadrila ľútosť nad svojim
konaním a v podstate z týchto dôvodov požiadala o udelenie podmienky.

Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok
podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §

371 ods. 1 Tr. por.

Keďže krajský súd v danom prípade nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. por., preskúmaval len napadnutý výrok rozsudku, teda výrok o treste a po takomto
preskúmaní dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej nie je dôvodné.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri
rozhodovaní o druhu a výmere trestu.

V mieste trvalého bydliska je obžalovaná hodnotená tak, že orgány Mesta Stará Ľubovňa nemajú

žiadne vedomosti o problémoch v súvislosti s jej správaním sa na verejnosti a proti obžalovanej
nebolo vedené žiadne priestupkové konanie orgánmi mesta. Z výpisu z ústrednej evidencie priestupkov
Ministerstva vnútra SR plynie, že obžalovaná sa dopustila dvoch priestupkov na úseku cestnej dopravy
a priestupku sa dopustila aj tým, že parkovala na mieste vyhradenom pre invalidov, v zásade ale
ide o protiprávne konania iného charakteru ako v prejednávanej veci. Z odpisu registra trestov, ako aj

pripojeného spisu plynie, že obžalovaná sa v minulosti do rozporu so zákonom v trestnoprávnom zmysle
už dostala, pretože rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T 155/10 zo dňa 28.02.2013
v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5To 20/13 zo dňa 18.09.2013 bola uznaná
vinnou zo spáchania zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 2, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., za čo jej bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov

s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 4 rokov, t.j. do 19.09.2017, zároveň bol
uložený probačný dohľad nad jej správaním v skúšobnej dobe.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel teda súd prvého stupňa k správnemu záveru, že u obžalovanej
neboli zistené žiadne poľahčujúce okolnosti. Predchádzajúce odsúdenie totiž bráni záveru, že by

obžalovaná v minulosti viedla riadny život, spôsobenú škodu v celom rozsahu nenahradila, trestný čin
nespáchala v dôsledku núdze, ktorú si sama nespôsobila, pričom v tejto súvislosti poukazuje krajský
súd na dôvody rozvedené v napadnutom rozhodnutí a k spáchaniu trestného činu sa nepriznala a jeho
spáchanie neoľutovala. Aj keď obžalovaná v podanom odvolaní formálne verbalizuje ľútosť, vychádzajúcz ustanovenia § 36 písm. l/ Tr. zák. poľahčujúcou okolnosťou je len kumulatívne konanie obžalovaného
spočívajúce v jeho priznaní sa k spáchaniu trestného činu a jeho úprimného oľutovania, k čomu v
prejednávanej veci nedošlo. Pokiaľ sa totiž obžalovaný k spáchaniu trestného činu neprizná (aj keď

samozrejme obžalovaný nie je povinný sa priznať a k priznaniu ho nikto nesmie nútiť, pričom je na
jeho výsostnom rozhodnutí, či tak urobí alebo nie, ak sa ale k spáchaniu trestného činu, ktorý je uňho
vykonaným dokazovaním preukázaný neprizná, nemôže počítať s konštatovaním poľahčujúcej okolnosti
spočívajúcej v priznaní), len ťažko možno dospieť k záveru, že si uvedomil nesprávnosť svojho konania,
zaujal kritický postoj k svojmu konaniu ako predpokladu jednak úprimnej ľútosti, a jednak jeho úprimnej

snahy ďalej trestnú činnosť nepáchať a viesť riadny život. Navyše obžalovaná sa podvodného konania
dopustila opakovane, preto o úprimnosti jej ľútosti možno mať závažné pochybnosti.

Obžalovaná sa v prejednávanej veci dopustila dvoch trestných činov, preto nepochybne v jej konaní
bolo potrebné vzhliadnuť priťažujúcu okolnosť vyplývajúcu z ust. § 37 písm. h/ Tr. zák. V tejto súvislosti
krajský súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR publikovaného pod

č. 1/2011 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, z ktorého plynie, že ust. § 37
písm. h/ Tr. zák. je potrebné vykladať tak, že Trestný zákon považuje za priťažujúcu okolnosť spáchanie
viac ako jedného trestného činu, k čomu v prejednávanej veci došlo.

Ako to už bolo vyššie naznačené, obžalovaná už v minulosti súdne trestaná bola, pričom jej bol uložený

podmienečný trest odňatia slobody, ktorého skúšobná doba plynula od 19.09.2013 do 19.09.2017. Z
uvedeného je potom zrejmé, že obžalovaná sa dvoch trestných činov, z ktorých bola uznaná vinnou v
prejednávanej veci, dopustila v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia.

Podľa § 49 ods. 2 Tr. zák. ustanovenie odseku 1 (t.j. ustanovenie o možnosti podmienečného odkladu

výkonu trestu odňatia slobody) sa nepoužije, ak súd odsudzuje páchateľa za úmyselný trestný čin
spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia alebo v skúšobnej dobe podmienečného
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.

Z uvedeného je potom zrejmé, keďže obžalovaná sa stíhaných dvoch úmyselných trestných činov,

dopustila v skúšobnej dobe predchádzajúceho odsúdenia, že nebolo možné v jej prípade uložený trest
odňatia slobody podmienečne odložiť, pretože tomu bráni výslovné zákonné ustanovenie.

Podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ bol už za trestný čin odsúdený;
súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť neprihliadať.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia teda súd nemusí, s ohľadom na povahu predchádzajúceho
odsúdenia, na toto predchádzajúce odsúdenie ako na priťažujúcu okolnosť prihliadať. Vzhľadom na
zásadu zákazu dvojitého pričítania tej istej okolnosti či už v prospech alebo v neprospech obžalovaného,
ako hmotnoprávneho vyjadrenia procesnej zásady „nie dvakrát o tej istej veci“ („ne bis in idem“) a

vzhľadom na skutočnosť, že súd prvého stupňa na predchádzajúce odsúdenie obžalovanej už prihliadal,
teda ho pripočítal v jej neprospech, keď jej ukladal nepodmienečný trest odňatia slobody, dospel krajský
súd k záveru, že vzhliadnutím aj priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. by došlo k dvojitému
pričítaniu tej istej okolnosti v neprospech obžalovanej.
Z uvedeného potom vyplýva, že v konaní obžalovanej bolo potrebné namiesto priťažujúcej okolnosti

podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. konštatovať priťažujúcu okolnosť vyplývajúcu z ust. § 37 písm. h/ Tr. zák.
Vzhľadom ale na to, že táto zmena by nemala žiaden vplyv na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností a tým pádom ani na postavenie obžalovanej, nepovažoval krajský súd za potrebné len z tohto
dôvodu rozhodnutie súdu prvého stupňa meniť.

Obžalovanej teda priťažovala jedna priťažujúca okolnosť, pričom poľahčujúce okolnosti u nej zistené
neboli, a preto bolo nutné u nej konštatovať prevahu priťažujúcich okolností nad okolnosťami
poľahčujúcimi.

Obžalovaná sa v prejednávanej veci dopustila dvoch trestných činov, čo znamená, že jej bolo potrebné

ukladať trest úhrnný podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 41 ods. 1 Tr. zák., teda ukladať jej trest podľa
trestnej sadzby prísnejšie trestného trestného činu, ktorým je v prejednávanej veci prečin úverového
podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zák., a za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí od 1
roka do 5 rokov. Vzhľadom na to, že u obžalovanej bola konštatovaná prevaha priťažujúcich okolností,bolo nevyhnutné upraviť podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. dolnú hranicu už spomínanej zákonom stanovenej
trestnej sadzby, teda zvýšiť ju o jednu tretinu z rozdielu medzi jej hornou a dolnou hranicou (§ 38 ods.
8 Tr. zák.) na úroveň dvoch rokov a štyroch mesiacov.

Vychádzajúc z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák. účelom trestu je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život, súčasne odradenie iných od páchania trestných činov vyjadrujúc morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou, pričom jednotlivé hľadiská ukladania trestu vyplývajú z ust. § 34 ods. 3, ods. 4

Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti,
poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy a skutočnosť, aby trest
postihoval iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Majúc teda na zreteli vyššie uvedený účel trestu a jednotlivé hľadiská ukladania trestu, zohľadňujúc u
obžalovanej pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, následok, ktorý spáchaním trestného činu

spôsobila, nepriaznivú prognózu jej nápravy s ohľadom na skutočnosť, že v minulosti už súdne trestaná
za trestný čin rovnakej povahy bola, dospel krajský súd k záveru, že tak z hľadiska individuálnej, ako
aj generálnej prevencie bude primeraným trestom trest, ktorý obžalovanej uložil už súd prvého stupňa,
teda trest odňatia slobody pri dolnej zvýšenej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby vo výmere
30 mesiacov.

Ako to už bolo vyššie uvedené, s ohľadom na ust. § 49 ods. 2 Tr. zák. postupoval súd prvého stupňa
správne, keď obžalovanú pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu v súlade s ust. §
48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. (doposiaľ vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin nebola)
s minimálnym stupňom stráženia.

Vzhľadom na to, že obžalovaná sa opakovane dopúšťala trestnej činnosti v oblasti finančného trhu,
postupoval súd prvého stupňa správne aj v tom smere, keď jej uložil aj trest zákazu vykonávania
akejkoľvek zárobkovej činnosti na finančnom trhu na dobu 5 rokov. Napokon obžalovaná uloženie tohto
trestu ani nenamietala.

Vzhľadom na to, že obžalovaná sa opätovne dopustila aj rovnakého trestného činu v skúšobnej dobe
predchádzajúceho odsúdenia a navyše ešte aj trestného činu ďalšieho, nebolo možné, ani podľa názoru
krajského súdu, v jej prípade uvažovať o uložení trestu alternatívneho. Napokon obžalovaná s uložením
trestu domáceho väzenia ani nesúhlasila.

Pokiaľobžalovanápoukazovalanapotrebustarostlivostiojejdeti,atonajmäsohľadomnaichzdravotný
stav a vek, k tomu krajský súd uvádza, že najmladšie jej dieťa už medzičasom dosiahlo vek troch
rokov, pričom z predloženej lekárskej správy nevyplýva, že by trpelo nejakým závažným ochorením,
pričom podľa spomínanej správy je stav dieťaťa dobrý. Obdobne zvlášť závažným ochorením, podľa

predložených lekárskych správ, netrpia ani ďalšie dve deti obžalovanej, z ktorých jedno už medzičasom
dosiahlo vek 16 rokov, pričom jeho stav je toho času kompenzovaný a druhé už medzičasom dosiahlo
dospelosť, pričom ide o 18 ročnú dcéru, ktorej zdravotný stav si vyžaduje síce dietetické stravovanie a
odporúčanú liečbu, vzhľadom ale na vek tohto dieťaťa (ide o dospelú osobu), nie je potreba starostlivosti
matky z tohto pohľadu tak žiaduca, aby bolo možné túto okolnosť považovať za okolnosť mimoriadnu,

napokon starostlivosť o deti môže zabezpečiť aj ich otec (za situácie, že matka nemôže zabezpečiť
starostlivosť o deti, má postaranie sa o nich prednosť pred prácou v zahraničí) a pokiaľ obžalovaná
tvrdila, že sa musí starať o svoju chorú matku vyššieho veku, okrem toho, že tieto svoje tvrdenia
nepodporila žiadnym dôkazom, vo všeobecnosti je nutné uviesť, že starostlivosť o rodinu v zásade
nie je ničím výnimočným, nejde o žiadnu mimoriadnu okolnosť, ktorá by sama o sebe bez ďalšieho

odôvodňovala uloženie nižšieho trestu. A aj keby snáď súd okolnosti tvrdené obžalovanou chcel
zohľadniť pri výmere trestu odňatia slobody, vždy by tento trest musel byť s ohľadom na ust. § 49
ods. 2 Tr. zák. nepodmienečným. Obžalovaná si bola veľmi dobre vedomá, že jej plynie skúšobná
doba predchádzajúceho podmienečného odsúdenia za zločin úverového podvodu, a preto potrebu
starostlivosti o svojich príbuzných mala mať na pamäti pri páchaní ďalšej trestnej činnosti v skúšobnej

dobe predchádzajúceho odsúdenia.

Na záver sa žiada ešte uviesť, že krajský súd vykonal verejné zasadnutie o odvolaní obžalovanej
bez jej prítomnosti, hoci obžalovaná doložila doklad o práceneschopnosti, a to s ohľadom na ust. §120 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého v prípade ospravedlnenej neúčasti obvineného na úkone orgánu
činného v trestnom konaní alebo súdu zo zdravotných dôvodov je obvinený povinný predložiť vyjadrenie
ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na úkone, na ktorý bol predvolaný,

bez ohrozenia života, alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu, alebo z dôvodu nebezpečného
rozšírenia nebezpečnej nákazlivej choroby.

Aj keď teda obžalovaná predložila doklad o práceneschopnosti, zároveň bola povinná predložiť aj
vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že jej jej zdravotný stav neumožňuje účasť na verejnom zasadnutí,

čo však neurobila, hoci o tejto svojej povinnosti bola v upovedomení o verejnom zasadnutí poučená.
Zároveňvtomtoupovedomeníbolapoučenáotom,žezatakýchtopodmienokmôžekrajskýsúdvykonať
verejné zasadnutie aj bez jej prítomnosti.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia a odvolanie obžalovanej ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.