Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/61/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113232478
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3113232478.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania, so
sídlom v Bratislave, Lamačská cesta 8, IČO: 31749542, zastúpeného AENEA Legal, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, ul. Jozefská 3, proti žalovaným: 1. G.. P. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., Q. XXXX/XX,
zastúpený A3 advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Trenčíne, ul. Partizánska 25, 2. N. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S., M. XXXX/X, zastúpená AK JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom v Trenčíne,
ul. Piaristická 46, o zaplatenie 19.697,37 eur s príslušenstvom a o zaplatenie zmluvnej pokuty, na
odvolanie žalobcu a žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 12. októbra 2017,

č.k. 17C/43/2014-386, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. a IV. m e n í tak, že žalovaný 1/ a žalovaná 2/ s ú p o
v i n n í zaplatiť žalobcovi sumu 22.267,12 eur s 8,75 % úrokom z omeškania zo sumy 19.697,37 eur
od 17.10.2013 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého
plnenia táto povinnosť druhému zo žalovaných.

Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., V. a VI. p o t v r d z u j e .

Žalobca má proti žalovanému 1/ a žalovanej 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
78 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom výrokom I. súd konanie voči žalovanému v 3. rade (spoločnosti HMG
Recovery,k.s.sosídlomvBratislave,ul.Štefanovičova12,IČO:46333908)zastavil.VýrokomII.konanie
v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty prevyšujúcej 1.903,26 eur zastavil. Výrokom III. žalovaného 1/

zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 8.671,50 eur spolu s úrokom z omeškania tak ako je uvedené vo
výrokovej časti rozsudku s tým, že plnením žalovanej v 2. rade žalobcovi zaniká v rozsahu poskytnutého
plnenia táto povinnosť žalovanému v 1. rade. Výrokom IV. žalovanú 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu
10.650,46 eur spolu s úrokom z omeškania tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia s tým, že
plnením žalovaného 1/ žalobcovi zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia táto povinnosť žalovanej v 2.
rade. Výrokom V. žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Výrokom VI. žalovanému 3/ priznal voči žalobcovi
náhradu trov konania v plnom rozsahu. Výrokom VII. rozhodol, že žalobca, žalovaný 1/ a žalovaná 2/

nemajú právo na náhradu trov konania.

2. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa pôvodne podanou žalobou domáhal proti žalovaným 1/ a
2/ a Q. P. zaplatenia sumy vo výške 19.697,37 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 %ročne zo sumy 19.697,37 eur od 17.10.2013 do zaplatenia, vyčísleným zmluvným úrokom vo výške
2.320,84 eur (správne malo byť 3.510,99 eur) a zmluvnou pokutou v sume 3.510,99 eur (správne
malo byť 2.320,84 eur), s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť

ostatných žalovaných. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 01.10.2003 podľa zákona č. 124/1996 Z.z. o
Štátnom fonde rozvoja bývania uzavrel s Q. P. ako dlžníkom Zmluvu o poskytnutí podpory vo forme
úveru, na základe ktorej bola dlžníkovi poskytnutá podpora vo forme úveru vo výške 21.509,66 eur s
dobou splatnosti 30 rokov, za účelom: výstavba XXXbj S. - U., Q., byt č. S. XXX. Pohľadávka žalobcu
bola zabezpečená ručením žalovaných 1/ a 2/, ktorí mali ručiť do doby zriadenia záložného práva na

stavbe, na výstavbu ktorej bola poskytnutá podpora vo forme úveru. Listom zo dňa 20.07.2009, ktorý bol
zaslaný na vedomie žalovaným 1/ a 2/ vyzval dlžníka na zriadenie záložného práva v zmysle zmluvy,
rovnakú výzvu žalobca urobil aj listom zo dňa 30.08.2007 s upozornením na možnosť odstúpenia od
zmluvy, pričom dlžník záložné právo nezriadil. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2/K/59/2011
zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 27.12.2011 bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz. Listom
zo dňa 14.02.2013 oznámil žalobca dlžníkovi, že z dôvodu hrubého porušenia zmluvných podmienok,

a to: 1. nesplácania úveru ku dňu 16.01.2013 omeškanie 64 splátok v celkovej výške 5.903,94 eur a
2. nezriadenie záložného práva na predmetnú nehnuteľnosť odstupuje od zmluvy a žiada celkový dlh v
celkovej sume 25.550,16 eur uhradiť do 30 dní odo dňa prevzatia odstúpenia od zmluvy. Listom zo dňa
14.02.2013 zároveň žalobca oznámil obom žalovaným v 1. a 2. rade, že podľa príslušných ustanovení
Obchodného zákonníka odstúpil od úverovej zmluvy a vyzval ich na splnenie ručiteľského záväzku do 30

dní od prevzatia odstúpenia od zmluvy. Žalovaná v 2. rade prevzala zásielku dňa 04.03.2013 a žalovaný
v 1. rade dňa 26.02.2013. Dňa 12.04.2013 uzavrel žalobca so žalovanou 2/ dohodu o splátkach, ktorej
súčasťou je uznanie dlhu v sume 5.996,19 eur žalovanou v 2. rade, ktorý vznikol z úverovej zmluvy
nezaplatením 65. splátok, ktorý sa žalovaná zaviazala uhradiť do 15.05.2017 splátkami vo výške 117,23
eur popri riadnej mesačne splátke v sume 92,25 eur, teda spolu 209,48 eur, počnúc dňom 15.03.2013.

Z priebehu splácania úveru súd prvej inštancie zistil, že od 19.02.2004 do 09.05.2008 bolo zaplatené
titulom splácania úveru celkovo 3.953,46 eur, naposledy bola dňa 09.05.2008 zaplatená splátka v sume
2.979,- Sk, neskôr boli zaplatené už len dve sumy, a to dňa 10.06.2013 suma 210,- eur a dňa 08.08.2013
suma 209,48 eur, ktoré zaplatila žalovaná v 2/ rade. Listom zo dňa 07.12.2015 si žalobca prihlásil svoju
pohľadávku voči dlžníkovi (úpadcovi) z úverovej zmluvy u konkurzného správcu dlžníka.

3. K námietkam žalovaných 1/, 2/ uplatneným v priebehu prvoinštantného konania súd uviedol, že na
rozhodnutie o podanej žalobe aplikoval v otázke ručenia ustanovenia Obchodného zákonníka a nie
Občianskeho zákonníka, použitia ktorého sa žalovaní dovolávali. Vychádzal z toho, že v danej veci sa
v prípade hlavného záväzkového vzťahu (úverový vzťah) a aj akcesorického vzťahu (ručenie), nejedná

o spotrebiteľský vzťah, založený spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, v
ktorom prípade by aj v rámci tzv. absolútneho obchodného vzťahu bolo možné na daný vzťah aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalobca totiž nie je dodávateľom, ale je, a aj v čase uzavretia
zmluvy bol účelovým fondom zriadeným štátom, ktorého správu vykonáva ministerstvo. Účelom jeho
existencie a fungovanie je financovanie štátnej podpory (pomoci) pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového

fondu, a teda celkom zjavne nejde o vykonávanie obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti za účelom
vytvárania vlastného zisku. Svojimi príjmami je napojený na štátny rozpočet. Akceptoval argumentáciu
žalobcu poukazujúcu na to, že podpora poskytnutá žalobcom je poskytnutie úveru podľa osobitného
právneho predpisu pre obmedzený okruh osôb (žiadateľ musí splniť podmienky podľa § 7 zákona
o ŠFRB), vo verejnom záujme (bytová politika štátu), za úrokové sadzby nižšie ako obvyklé alebo

bezúročne alebo za podmienok pre dlžníka priaznivejších (napr. nenávratný príspevok). Konštatoval,
že v tejto otázke je prijatý záver súdu pre súd jednoznačný a v súlade s prevažujúcou judikatúrou
súdu SR, pričom s opačným názorom iných súdov sa súd nestotožnil, nie je pre neho záväzný a ide
skôr o exces, keď naopak z rozhodovacej činnosti Okresného súdu Trenčín je zrejmé, že žalobca
opakovane nie je považovaný týmto súdom za dodávateľa. Bez ohľadu na prijatie tohto záveru dal do

pozornosti aj okolnosť, že v rámci novelizácie aktuálneho znenia zákona o ŠFRB (zákon č. 150/2013
Z.z.) je možné v rámci legislatívneho procesu zistiť, že aj podľa predkladateľa uvedenej novely zákona
(vládny návrh zákona), nie je fond dodávateľom, pretože nespĺňa definíciu dodávateľa podľa § 52 ods. 3
Občianskehozákonníka.Vzhľadomnauvedenésúdnarozhodnutieopodanejžalobeaplikovalpríslušné
ustanovenia Obchodného zákonníka, ktorý obsahuje jednak kompletnú úpravu úverového vzťahu,

úpravu ručenia v obchodnom záväzkovom vzťahu, uznanie záväzku a takisto aj úpravu premlčania.
Vzhľadom na aplikovanie ustanovení Obchodného zákonníka konštatoval, že argumentácia žalovaných
ohľadne ich práva odoprieť plnenie ručiteľa je irelevantná. Napriek uvedenej konštatácii k tomu dodal,
že žalobca preukázateľne písomnými výzvami vyzýval dlžníka na zriadenie záložného práva, pričompodľa názoru súdu mohli a mali vyvinúť úsilie o zriadenie záložného práva aj samotní žalovaní, ktorí
na seba dobrovoľne prevzali záväzok ručenia a bolo predovšetkým v ich záujme, aby sa zbavili svojho
záväzku zriadením záložného práva na predmetné nehnuteľnosti dlžníkom. Žalovaný 1/ však uviedol,

že sa o splácanie dlhu dlžníkom nezaujímal, z vykonaného dokazovania nevyplýva žiadna aktivita k tejto
okolnosti a žalovaní ani neuviedli dôvod svojej pasivity. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že obaja
žalovaní v konaní vzniesli námietku premlčania, a to jednak práva na odstúpenie od úverovej zmluvy,
práva na zaplatenie každej zo splátok úveru osobitne a aj práva na zaplatenie celého uplatneného dlhu.

4. Ohľadne námietky premlčania práva na odstúpenie od zmluvy súd uviedol, že táto bola vznesená
dôvodne. Žalobca bol oprávnený od zmluvy odstúpiť podľa bodu 8.4 zmluvy dňom 19.04.2008, nakoľko
dlžník bol v omeškaní so zaplatením 7. splátok ku dňu 01.03.2008, žalobca však odstúpil od zmluvy až
listom zo dňa 14.02.2013, teda po uplynutí všeobecnej štvorročnej premlčacej doby. Účinky odstúpenia
od zmluvy preto v zmysle § 390 Obchodného zákonníka v spojení s § 306 ods. 2 Obchodného zákonníka
nenastali, preto súd konštatoval, že žalobca sa nemôže voči žalovaným dovolávať skutočnosti, že od

úverovej zmluvy odstúpil a teda, že úver je splatný v celom rozsahu v dôsledku tohto odstúpenia.

5. Ohľadne námietky premlčania práva na zaplatenia každej zo splátok úveru osobitne uviedol, že táto
je vznesená čiastočne dôvodne vo vzťahu k žalovanému 1/, a to ohľadne splátok, ktorých splatnosť
nastala viac ako štyri roky pred podaním žaloby na súd. Podľa § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka pri

práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne; vo vzťahu
k žalovanému 1/ sú tak premlčané splátky splatné pred 21.11.2009. Vo vzťahu k žalovanej 2/ však táto
námietka nie je dôvodná, pretože táto dňa 12.04.2013 uzavrela so žalobcom dohodu o splátkach, ktorej
súčasťou je aj uznanie dlhu.

6. Ohľadne námietky premlčania celého uplatneného dlhu uviedol, že táto námietka nevychádza zo
skutočného znenia bodu 8.4 zmluvy, z ktorého vyplýva, že nielen samotným omeškaním, ale až
odstúpenímodzmluvyanáslednouvýzvouboldlžníkpovinnýzaplatiťzmluvnúpokutuavrátiťposkytnuté
peňažné prostriedky. V danom prípade však odstúpenie od zmluvy je proti žalovaným neúčinné, pretože
úspešne vzniesli námietku premlčania tohto práva.

7. Na základe uvedeného konštatoval, že účinky odstúpenia od zmluvy nenastali v dôsledku dôvodne
vznesenejnámietkypremlčania.Ďalejkonštatoval,žepredčasnásplatnosťceléhoúveruinýmspôsobom
vyvolaná nebola, preto uzavrel, že žalobca sa môže voči žalovaným ako ručiteľom domáhať iba
zaplatenia tej časti dlhu, ktorá je do rozhodnutia súdu splatná. Splatnosť splátok úveru bola v čl. IV.

dohodnutá vždy do 15. kalendárneho dňa v mesiaci počas celej lehoty splatnosti úveru; výška mesačnej
splátky bola od 01.07.2006 určená v sume 2,779,- Sk, teda 92,25 eur. V zmysle uvedeného považoval
žalobu žalobcu za dôvodnú vo vzťahu k žalovanej 2/ v časti zaplatenia uznaného dlhu, ktorý pozostáva
zo 65-tich dlžných splátok úveru do 18.02.2013 v sume 5.996,19 eur a splátok vo výške 92,25 eur
splatných od 15.03.2013 do rozhodnutia súdu, t.j. do 12.10.2017 v celkovej sume 5.073,75 eur, spolu tak

vo výške 11.069,94 eur. Z tejto sumy odpočítal sumu 419,48 eur, ktorú žalovaná 2/ zaplatila na základe
dohody o plnení v splátkach v dňoch 10.06.2013 a 08.08.2013, teda celkovo má žalovaná 2/ zaplatiť
žalobcovi z titulu jej ručenia sumu 10.650,46 eur. Voči žalovanému 1/ mal za dôvodnú žalobu v časti
zaplatenia splátok úveru splatných od 21.11.2009 do rozhodnutia súdu, t.j. do 12.10.2017 v celkovej
sume 8.671,50 eur. Preto žalovaných 1/ a 2/ zaviazal zaplatiť uvedené sumy a vo zvyšnej časti nárok

žalobcu na zaplatenie istiny zamietol.

8. K ďalšej obrane žalovaných spočívajúcej v tom, že právny úkon ručenia je neplatný z dôvodu
nezrozumiteľnosti zmluvného dojednania, keď predložením vyhotovenia zmluvy žalobca deklaroval
úmysel zabezpečiť úverový záväzok ručením podľa občianskeho práva a dobromyseľný žalovaný 1/

prijal ručiteľské vyhlásenie v súlade s jeho jazykovým vyjadrením ako záväzok občianskoprávny uviedol,
že žalovaný 1/ nemohol byť dobromyseľný v tom, že za záväzok dlžníka ručí podľa Občianskeho
zákonníka,pretožekogentnéustanovenie§261ods.4Obchodnéhozákonníkaúčinnéhovčasepodpisu
zmluvy ustanovuje, že touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia
záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich

odsekov. Pokiaľ žalovaný 1/ poukazoval v tomto smere na rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp.
zn. 14C/323/2016 a následný rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/249/2016, tak po ich
preštudovaní uviedol, že závery týchto súdov nie sú v danom prípade použiteľné, pretože uvedené
súdy rozhodovali o platnosti ručiteľského vyhlásenia za iného skutkového stavu, kde bolo ručiteľskévyhlásenie formulované inak ako v danom prípade. Naopak poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 24Co/220/2012, ktorý sa zaoberal rovnakou otázkou platnosti takto formulovaného
ručenia v obsahovo obdobnej zmluve. V tejto súvislosti odkázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR

z 18.05.2000 sp. zn. 4 Obo 115/99, publikovanom pod R11/2001, podľa ktorého poukaz na konkrétne
ustanovenie Občianskeho zákonníka v ručiteľskom vyhlásení v situácii, keď ide o zabezpečenie
plnenia záväzkov z obchodného záväzkového vzťahu, nerobí ručiteľské vyhlásenie neplatným. Priamo
zo zákona - z vyššie citovaných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 4 v spojení s §
263 Obchodného zákonníka) totiž vyplýva, že daný ručiteľský vzťah sa bude kogentne spravovať

ustanoveniami Obchodného zákonníka o ručení.

9. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalovaných v tom, že konanie žalobcu bolo v rozpore s dobrými
mravmi a v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, keď žalovaní argumentovali tým, že v
r. 2006 bolo žalobcovi doručené kolaudačné rozhodnutie bytu, na ktorom malo byť zriadené záložné
právo, avšak napriek tomu žalobca nevykonal žiaden úkon k jeho zriadeniu. Súd konštatoval, že v

takomto konaní/nekonaní žalobcu rozpor s dobrými mravmi nezistil, keď mal za to, že splniť povinnosti z
uvedeného záväzkového vzťahu sa na základe slobodnej a vážnej vôle ručiteľským záväzkom zaviazali
žalovaní 1/ a 2/ a potom, ako dlžník nesplnil svoj záväzok, žalobca si uplatnil svoj nárok aj voči ručiteľom,
ktorý postup nemôže podľa názoru súdu žiadnym spôsobom byť v rozpore s poctivým obchodným
stykom či dobrými mravmi.

10. Súd zamietol žalobu v časti uplatnenej zmluvnej pokuty, keď po posúdení bodu 8.4 zmluvy mal za
to, že jeho obsahom nie je platne dohodnutá zmluvná pokuta, ktorá medzi stranami zmluvy v článku
VIII bod 8.4 bola dohodnutá pre prípad „naplnenia bodu 8.4“. Tento bod zmluvy upravuje, kedy môže
žalobca od zmluvy odstúpiť a to v zmysle dojednania v prípade, ak je dlžník v omeškaní s úhradou

ktorejkoľvek splátky dlhšie ako 6 mesiacov, v prípade ak dlžník závažným spôsobom poruší zmluvu
a to opakovaným nesplácaním úveru, porušením stavebných predpisov, zmenou stavby, zriadením
záložného práva a zmenou vlastníctva bez súhlasu veriteľa. Z uvedeného teda vyplýva, že ak článok
8.4 obsahuje možnosti odstúpenia od zmluvy, k jeho naplneniu dôjde v prípade, ak žalobca od zmluvy
odstúpi. Uvedená dohoda o zmluvnej pokute neobsahuje vymedzenie konkrétnej povinnosti žalovaných,

ako je napr. povinnosť úhrady splátok riadne a včas, s porušením ktorej by nárok na zmluvnú pokutu
žalobcovi vznikal. Dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad realizácie práva tak, ako to bolo v uvedenom
prípade, robí samé o seba takéto dojednanie zmluvnej pokuty absolútne neplatným, a to z dôvodu
rozporu so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s tým poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 141/2000, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

5Cdo 5/2000, z ktorých vyplýva, že odstúpenie od zmluvy nie je porušením zmluvnej povinnosti ale
výkonom práva, a preto nemôže byť sankcionované zmluvnou pokutou. Zamietol aj žalobcom uplatnený
nárok na vyčíslený zmluvný úrok z dôvodu, že v každej z omeškaných splátok na zaplatenie ktorých
zaviazal žalovaných, je obsiahnuté aj právo žalobcu na zmluvný úrok. Žalobcovi priznal zákonný úrok z
omeškaniazosplatnýchsúmavozvyšnejčastinárokžalobcunazaplatenieúrokuzomeškaniazamietol.

Vzhľadom na povahu ručiteľského záväzku viacerých ručiteľov rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry
tak,žeplnenímjednéhozručiteľovzanikávrozsahuposkytnutéhoplneniapovinnosťdruhémuručiteľovi.

11. Vzhľadom na späťvzatie žaloby voči žalovanému 3/ konanie voči nemu podľa § 145 CSP zastavil
a žalovanému 3/ výrokom VI. priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania. Z dôvodu

čiastočného späťvzatia žaloby v sume 419,48 eur v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty konanie aj v tejto
časti zastavil podľa § 145 ods. 2 CSP výrokom V.

12. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.

13. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žalovaný 1, aj žalovaná 2/.

14. Žalobca odvolaním napadol výrok II., III., IV., V., VI. a VII. rozsudku a v odvolaní uplatnil odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. V odvolaní namietal predovšetkým určenie splatnosti
pohľadávky tak, ako bola určená zo strany súdu prvej inštancie. Uviedol, že v priebehu konanie viackrát

poukázal na skutočnosť, že voči pôvodnému dlžníkovi Q. P. bol dňa 28.12.2011 vyhlásený konkurz,
pričom v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii sa nesplatné
pohľadávky a záväzky úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku
podliehajúceho konkurzu, od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu považujú za splatné, aktento zákon neustanovuje inak; to platí rovnako pre podmienené pohľadávky, ktoré sa v konkurze
uplatňujú prihláškou. V zmysle uvedeného dňom vyhlásenia konkurzu sa pohľadávka voči pôvodnému
dlžníkovi stala splatnou, teda splatnosť pohľadávky žalobcu nastala dňa 28.11.2011. Žalobca si prihlásil

svoju pohľadávku v konkurze (dňa 15.01.2016 konkurzný správca potvrdil zápis pohľadávky žalobcu
do zoznamu pohľadávok), pričom ustanovený správca nepoprel pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o
poskytnutí podpory. Splatnosťou pohľadávky voči pôvodnému dlžníkov nastala splatnosť pohľadávky
zároveň aj voči ručiteľom, t.j. žalovaným 1/ a 2/. Nárok žalobcu v rámci konkurzu voči Q. P. doposiaľ
uspokojený nebol. Ďalej namietal výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keď mal za to, že jeho

nárok bol v celom rozsahu dôvodný a preto žiadal priznať mu plnú náhradu trov konania. Rozsudok súdu
prvej inštancie považoval tiež za nepreskúmateľný, o dôsledku čoho mal za to, že došlo k porušeniu
jeho práva na spravodlivý proces.

15. Žalovaný 1/ odvolaním napadol výrok III. a súvisiaci výrok VII. o náhrade trov konania, a to z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietal právny záver súdu prvej inštancie, ktorý aplikoval v

otázke ručenia ustanovenia Obchodného a nie Občianskeho zákonníka, keď mal za to, že úverový dlžník
je v danom prípade nepodnikateľom, spotrebiteľom a preto mal súd prvej inštancie skonštatovať, že
úverový dlžník a aj žalovaní majú postavenie spotrebiteľa a daný vzťah je vzťahom spotrebiteľským.
Ďalej namietal posúdenie vznesenej námietky premlčania celého dlhu, keď vyčítal súdu prvej inštancie,
že sa zaoberal iba znením bodu 8.4 úverovej zmluvy, avšak v odôvodnení sa opomenul vysporiadať so

znením bodu 8.2 zmluvy, keď podľa článku VIII., bod 8.2 zmluvy, sa oneskorené úhrady aspoň 3 splátok
považujú za neoprávnené použitie prostriedkov fondu, pričom v zmysle ust. § 14 túto povinnosť mal
dlžník zrealizovať bezodkladne na účet fondu v štátnej pokladnici. Žalobca listom zo dňa 02.04.2008
vyzval dlžníka Q. P. k úhrade siedmich dlžných splátok, s ktorými bol v omeškaní k 01.03.2008, z čoho
vyplýva, že k neoprávnenému použitiu prostriedkov fondu dlžníkom došlo pri vzniku omeškania s 3.

splátkou, čo nastalo 16.10.2007. Už dňa 16.10.2007 teda mohol žalobca prvýkrát uplatniť svoj nárok na
vrátenie dlhu aj od ručiteľa, keďže dlžník svoj dlh nesplnil. Od uvedeného momentu teda začala plynúť
veriteľovi premlčacia lehota na uplatnenie práva z ručenia voči ručiteľovi. Jej márnym uplynutím zaniklo
žalobcovi právo vyzvať žalovaného 1/ na zaplatenie dlhu dlžníka. V čase podania žalobného návrhu
21.11.2013, teda viac ako 5 rokov od momentu, kedy žalobca mohol uplatniť svoje právo prvýkrát, sa

preto domáhal na súde zaplatenia dlhu na podklade zaniknutého práva. Za nesprávny považoval aj
záver súdu prvej inštancie, že nemohol byť dobromyseľný v tom, že za záväzok ručí podľa Občianskeho
zákonníka,keďpoukázalnato,žeakobežnýobčanpripodpisezmluvykonalvabsolútnedobrejviere,že
mu je predkladaná listina obsahovo aj právne správna, pričom v článku VII. bod 7.2 žalobca naformuloval
ručenie za dlh dlžníka podľa ustanovenia § 539 Občianskeho zákonníka s tým, že vzájomné vzťahy sa

riadia ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä Občianskym zákonníkom. Vzhľadom
na uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu voči nemu
zamietne.

16. Žalovaná 2/ odvolaním napadla výrok IV. a VII. rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom uplatnila

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Rovnako ako žalovaný 1/ namietala, že súd
prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka a nie Občianskeho zákonníka
na daný právny vzťah, pričom mala za to, že aj ručiteľský záväzok treba posudzovať podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, ktorý dáva ručiteľovi právo odoprieť plnenie za dlžníka v prípade, ak samotný
veriteľ(vtomtoprípadežalobca),zapríčinínemožnosťplneniaoddlžníka.Ďalejnamietala,žeuznesením

Okresného súdu Trenčín zo dňa 20.12.2011, č.k. 28K/59/2011 bol na majetok dlžníka Q. P. vyhlásený
konkurz, pričom žalobca v konaní nepreukázal prihlásenie pohľadávky do konkurzného konania úpadcu.
Bola toho názoru, že pohľadávka do konkurzného konania prihlásená nebola, o čom svedčí aj podanie
žaloby po uplynutí základnej prihlasovacej lehoty podľa § 28 ods. 5 ZKR. Pohľadávka žalobcu je
teda podľa jej názoru voči obligačnému dlžníkovi za súčasného stavu nevymáhateľná. Je teda dané

právo ručiteľa odoprieť plnenie veriteľovi, preto žalovaná 2/ odoprela plnenie na uplatnený nárok podľa
§ 549 Občianskeho zákonníka. Ďalej žalovaná 2/ namietala, že písomné „uznanie záväzku“ zo dňa
12.04.2013 označené ako Dohoda o splátkach je neplatné, z dôvodu, že tento právny úkon neobsahuje
všetky náležitosti uznávacieho prejavu a taktiež uvedený právny úkon nemal byť uzavretý v zmysle
Obchodného zákonníka ale Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu voči nej v celom rozsahu zamietne.

17. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniam žalovaného 1/ a žalovanej 2/ zotrval na dovtedajšej
argumentácii, najmä na tom, že právnym základom uvedeného sporu je poskytnutie špecifickej finančnejpodpory žiadateľovi (dlžníkovi) štátnym fondom za splnenia zákonom stanovených podmienok, pričom
použitie týchto finančných prostriedkov ja viazané na zákonom vymedzený účel, v dôsledku čoho
daný vzťah nemožno vyhodnotiť ako spotrebiteľský vzťah. V súvislosti s tým poskytol prehľad dôvodu

založenia a následného fungovania Štátneho fondu rozvoja bývania a z toho vyplývajúce závery.

18. Žalovaný 1/ prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej
2/ uviedol, že sa stotožňuje s právnou argumentáciou žalovanej 2/ v otázke nesprávnej aplikácie
Obchodného zákonníka a vylúčenia úpravy spotrebiteľského charakteru zmluvného vzťahu; k

námietkam týkajúcim sa neúčinnosti uznania dlhu žalovanou 2/ sa nevie vyjadriť. K odvolaniu žalobcu
uviedol, že trvá na tom, že k premlčaniu práva žiadať od pôvodného dlžníka, a s tým akcesoricky
spojeného práva žiadať plnenie za dlžníka od ručiteľa, došlo ešte skôr pred vyhlásením konkurzu, a to
dňa 16.10.2007, ako uviedol vo svojom odvolaní.

19. Žalovaná 2/ sa k odvolaniu žalobcu a žalovaného 1/ písomne nevyjadrila.

20. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP, t.j. čo do rozsahu a
dôvodov odvolaní v napadnutej časti výrokov II., III., IV., V., VI. a VII. a zistil, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné vo výrokoch II., V., VI. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a vo výrokoch III. a IV. a
v závislom výroku VII. podľa § 388 CSP zmeniť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa §

385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

21. Pretože odvolací súd bol toho názoru, že na vec sa vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného
právneho predpisu, a to ustanovenie § 46 ods. 1 veta prvá zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci

nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzval strany, aby sa k možnému použitiu
tohto zákonného ustanovenia vyjadrili. Žalovaný 1/ a žalovaná 2/ sa k možnému použitiu uvedeného
zákonného ustanovenia nevyjadrili; žalobca sa k jeho použitiu vyjadril podaním zo dňa 28.02.2019, v
ktorom zotrval na svojej dovtedajšej argumentácii a dôvodoch odvolania, v ktorých poukazoval práve na
opomenutie použitia uvedeného zákonného ustanovenia súdom prvej inštancie.

22. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len skutočnosťami uvedenými v § 365 ods. 1 písm. a) - h) CSP.

23.Vpreskúmavanejvecivšetciodvolateliauplatniliodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.f)CSP(súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci), a žalovaná 2/ aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci).

24. Pokiaľ ide o žalovanou 2/ uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, tento odvolací
dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod
ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná (poučovacia) povinnosť
súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez

splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP) alebo vypočutie relevantného svedka bez
poučenia o práve odoprieť výpoveď, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami alebo posúdenie
predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu. Všeobecne teda možno
uzavrieť, že ide o také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na napadnuté
rozhodnutieaktorénemožnopodradiťpodustanovenie§365ods.1písm.b)CSP.Vdanejvecižalovaná

2/ tento uplatnený odvolací dôvod vo svojom odvolaní žiadnym spôsobom nekonkretizuje; odvolací
súd ani preskúmaním spisu nezistil žiadne také porušenie procesných práv stranu sporu, ktoré by
mohlo odôvodňovať použitie tohto odvolacieho dôvodu. Preto odvolací súd tento žalovanou 2/ uplatnený
odvolací dôvod nepovažoval za dôvodný.

25. Pokiaľ ide o ďalší, všetkými odvolateľmi uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f)
CSP, jeho nedostatok spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení
výsledkovdokazovania.Zaskutkovézistenia,ktorénemajúoporuvovykonanomdokazovanísarozumie
taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia §191 CSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by teda bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral

do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne pre to, že pri hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje

ustanoveniam § 191 až § 194 CSP. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f)
CSP teda možno napadnúť výsledok súdu pri hodnotení dôkazov, na nesprávnosť ktorého je možné
usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne
pochybenie, nie je možné polemizovať ani s jeho skutkovými závermi.

26. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, podstatou tohto odvolacieho dôvodu

je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav, o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

27. V danej veci odvolací súd preskúmaním zistil, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav veci, ale zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery, keď opomenul
na vec aplikovať ust. § 46 ods. 1 zák.č. zákona 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, v dôsledku čoho uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h) CSP bol dôvodný.

28. Predovšetkým je potrebné uviesť, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom
súdu prvej inštancie v tom smere, že na daný vzťah je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia

Obchodného zákonníka, a to tak na otázku ručenia v obchodnom záväzkovom vzťahu, uznanie záväzku,
ako aj na úpravu premlčania, keď rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd bol toho názoru, že
v danej veci sa nejedná o spotrebiteľský vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. § 52
Občianskeho zákonníka. V danej veci je nepochybné, že na strane dlžníka vystupovala fyzická osoba
a taktiež žalobca bol v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, aj v čase jej plnenia, právnickou osobou

zriadenou zákonom (zákon č. 124/1996 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania) na financovanie štátnej
podpory, ktorého prostredníctvom sa uskutočňuje pomoc štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového
fondu. Nešlo o samostatnú právnickú osobu, keď jej správu podľa zákona vykonávalo Ministerstvo
výstavby a verejných prác Slovenskej republiky, hospodáril podľa schváleného rozpočtu a bol zapojený
finančnými vzťahmi na rozpočet menovaného ministerstva, jeho prostriedky mohol použiť len na

poskytnutie podpory poskytovanej na účel uskutočnenia pomoci štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní
bytového fondu, správu fondu alebo splátky úverov poskytnutých fondu bankami a na úhradu úrokov
z týchto úverov. O použití prostriedkov fondu rozhodoval minister menovaného ministerstva, ktorý aj
zodpovedal za hospodárenie z prostriedkami fondu. Z uvedeného postavenia žalobcu a charakteru
jeho činnosti, ako aj z účelu jeho konania v konkrétnom záväzkovom vzťahu (podľa predmetnej zmluvy

bolo predmetom zmluvy poskytnutie podpory na kúpu bytu z prostriedkov fondu podľa zákona č.
124/1996 Z.z.), je podľa odvolacieho súdu celkom zrejmé, že žalobca nebol v zmysle spotrebiteľského
práva dodávateľom. Žalobca nebol samostatnou právnickou osobou, ktorá by sama, podľa vlastného
uváženia rozhodovala o zámere svojej činnosti, právnej forme, umiestnení, organizácii, miere zadlženia,
ktorá by na relevantnom trhu v súťaži s inými osobami vykonávala činnosť za účelom dosiahnutia

zisku, rozhodovala o jeho rozdelení. Pri uzatváraní a plnení zmluvy uzatvorenej s dlžníkom plnil úlohy
štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu. Z týchto skutočnosti možno dôvodne dospieť k
záveru, že žalobca pri uzatváraní a plnení zmluvy uzatvorenej s dlžníkom nebol v prípade hlavného
záväzkového vzťahu, ako aj akcesorického vzťahu, v postavení dodávateľa a predmetná zmluva preto
nie je spotrebiteľskou zmluvou.

29. Vzhľadom na uvedené bol potom správny aj záver súdu prvej inštancie v tom, že vzhľadom na
nutnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka o ručení, je argumentácia žalovaných ohľadne ich
práva odoprieť plnenie ručiteľa podľa § 549 Občianskeho zákonníka irelevantná.30. Odvolací súd sa taktiež stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý posúdil ručiteľský záväzok
žalovaných 1/, 2/ ako platný právny úkon. Ak totiž na zmluvu, upravujúcu úverový vzťah medzi žalobcom

a dlžníkom sa budú aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, je potom nevyhnutné
posudzovať aj akcesorický vzťah zo zmluvy o ručení podľa § 303 Obchodného zákonníka, nakoľko
sa jedná o ustanovenie kogentné, ktorého aplikáciu zmluvné strany nemohli ani dohodou vylúčiť. Z
uvedenéhodôvodu,ajkeďsavzmluveoúverenachádzalpriručiteľskomzáväzkuodkaznaustanovenie
Občianskeho zákonníka, dojednanie aplikácie Občianskeho zákonníka na vzťahy vyplývajúce z ručenia

treba považovať v tejto časti za neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V tomto smere súd prvej
inštancie správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 115/99 z 18.05.2000,
publikované pod R 11/2001, podľa ktorého poukaz na konkrétne ustanovenie Občianskeho zákonníka v
ručiteľskom vyhlásení, v situácii, keď ide o zabezpečenie plnenia záväzku z obchodného záväzkového
vzťahu, nerobí ručiteľské vyhlásenie neplatným, nakoľko priamo zo zákona, z ustanovení Obchodného
zákonníka (§ 261 ods. 4 v spojení s § 263 Obchodného zákonníka) vyplýva, že daný ručiteľský záväzok

sa bude kogentne spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka o ručení.

31. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj vznesenú námietku premlčania na odstúpenie od zmluvy
a dospel k správnemu právnemu záveru, že účinky odstúpenia od zmluvy nenastali v dôsledku dôvodne
vznesenej námietky premlčania; za nesprávne právne posúdenie veci však odvolací súd považoval jeho

právny záver o tom, že predčasná splatnosť úveru iným spôsobom vyvolaná nebola.

32. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu je potrebné uviesť, že jedným z účinkov vyhlásenia
konkurzu na majetok dlžníka je, že nesplatné pohľadávky a záväzky úpadcu, ktoré vznikli pred
vyhlásením konkurzu, ktoré sa týkajú majetku podliehajúcemu konkurzu sa od vyhlásenia konkurzu až

do vyhlásenia konkurzu považujú za splatné, ak tento zákon neustanovuje inak; to platí rovnako pre
podmienené pohľadávky, ktoré sa v konkurze uplatňujú prihláškou (§ 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o
konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších právnych predpisov). Vyhlásením konkurzu na majetok
dlžníka ex lege nedochádza k zániku ručiteľského záväzku, pretože žiadna právna norma neustanovuje,
že ručiteľ nie je povinný dlh plniť veriteľovi počas konkurzu na majetok dlžníka, pričom ani zákon o

konkurze a reštrukturalizácii v žiadnom ustanovení nevylučuje, aby konkurz na majetok dlžníka zbavil
práva veriteľa domáhať sa uspokojenia jeho pohľadávky voči ručiteľovi dlžníka.

33. V preskúmavanej veci nepochybne vyplynulo z vykonaného dokazovania, že na majetok pôvodného
dlžníka Q. P. bol uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28K/59/2011 zverejneným v Obchodnom

vestníku dňa 27.12.2011 vyhlásený konkurz, ktorý, ako odvolací súd zistil z úradnej činnosti, nebol
doposiaľ skončený. Z dôkazu založeného do spisu - potvrdenia správcu o zápise do zoznamu
pohľadávok zo dňa 15.01.2016 vyplýva, že správca vystavil potvrdenie o zapísaní pohľadávky žalobcu
do zoznamu pohľadávok v konkurznom konaní úpadcu.

34. V zmysle citovaného ustanovenia § 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii,
vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka sa záväzok úpadcu voči žalobcovi stal splatným. V dôsledku
uvedeného postup súdu prvej inštancie, ktorý vyslovil, že predčasná splatnosť celého úveru vyvolaná
nebola a zaviazal žalovaného 1/ a žalovanú 2/ zaplatiť len tú časť splátok, ktoré považoval v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie za splatné, nebol správny. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej časti výroku III. a IV. zmenil tak, že žalovaného 1/ a žalovanú 2/ zaviazal zaplatiť
celý zostatok nesplateného dlhu (v žalobcom uplatnenom rozsahu), a to spolu s vyčísleným úrokom ku
dňu zosplatnenia, t.j. do vyhlásenia konkurzu.

35. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluva medzi žalobcom a dlžníkom bola uzavretá

dňa 12.09.2003, pričom začiatok splácania bol dohodnutý 3 mesiace po uzavretí zmluvy od 1. dňa
nasledujúceho mesiaca, t.j. od 01.01.2004. Dlžník mal úver splácať vždy k 15. dňu v mesiaci, pričom
v zmluve bolo dohodnutých 359 splátok (dohodnutá doba splatnosti 30 rokov) po 2.595,- Sk mesačne
(86,14 eur) do 30.06.2006 a od 01.07.2006 po 2.779,- Sk mesačne (92,25 eur). Úver bol poskytnutý
vo výške 648.000,- Sk, t.j. vo výške 21.509,659 eura. Z priebehu splácania úveru bolo zistené, že

v období od 19.02.2004 do 09.05.2008 bolo zaplatené titulom splácania úveru celkovo 3.953,46 eur,
neskôr boli zaplatené už len dve sumy, a to 10.06.2013 suma 210 eur a dňa 08.08.2013 suma 209,48
eur, ktoré zaplatila žalovaná 2/. Žaloba na súde bola podaná dňa 21.11.2013; v dôsledku vznesenej
námietky premlčania sú voči žalovanému 1/ splátky splatné do 21.11.2009, t.j. 71 splátok, premlčané.Po 21.11.2009 mal dlžník zaplatiť ešte 288 splátok po 92,25 eur, t.j. celkovo sumu 26.568,- eur, vrátane
dohodnutého úroku, žalovaný 1/ titulom jeho ručiteľského záväzku by tak bol povinný zaplatiť veriteľovi
na dlžnej istine a úrokoch celkovú sumu 26.568,- eur.

36. Žalovaná 2/ titulom jej ručiteľského záväzku by žalobcovi mala zaplatiť sumu 28.546,96 eur, a to za
249 splátok po 92,25 eur od 15.03.2013 + uznaný dlh, ktorý pozostáva zo 65-tich dlžných splátok úveru
do 18.02.2013 v sume 5.996,19 eur - 419,48 eur, ktoré žalovaná zaplatila v dvoch splátkach, vrátane
dohodnutého zmluvného úroku. Odvolací súd pritom dohodu o splátkach uzatvorenú podľa § 323 a

nasledujúcich Obchodného zákonníka zo dňa 04.04.2013, v ktorej žalovaná 2/ v plnom rozsahu uznala
dlh voči veriteľovi v sume 5.996,19 eur považoval rovnako ako súd prvej inštancie za platný právny úkon,
za platnú dohodu o uznaní záväzku uzavretú podľa ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže
uvedený právny úkon obsahuje všetky náležitosti vyžadované citovaným zákonným ustanovením.

37. Žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia istiny vo výške 19.697,37

eur a vyčíslených zmluvných úrokov pôvodne v sume 3.510,96 eur (po čiastočnom späťvzatí žaloby
v sume 3.332,58 eur). Po preskúmaní odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi v zmysle hore
uvedeného patrí celá uplatnená suma istiny vo výške 19.697,37 eur a ďalej zmluvné úroky do dňa
splatnosti úveru (t.j. do vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka), ktorý žalobca ku dňu vyhlásenia
konkurzu vyčíslil na sumu 2.569,75 eur, celkovo tak na istine a zmluvných úrokoch patrí žalobcovi suma

22.267,12 eur. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie o výrokoch III. a IV. podľa § 388 CSP
zmenil tak, že zaviazal žalovaného 1/ a žalovanú 2/ zaplatiť žalobcovi sumu 22.267,12 eur s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia táto povinnosť druhému zo
žalovaných a v prevyšujúcej časti nárok žalobcu ako nedôvodný zamietol. Žalobcovi priznal aj uplatnený
zákonný úrok z omeškania z priznanej sumy istiny tak ako si uplatnil v žalobnom návrhu žalobného

návrhu, teda od 17.10.2013 (hoci by mu patril od doručenia výzvy na plnenie) do zaplatenia, v zmysle
nar. vlády SR č. 87/1995 Zb.

38. Výrok V. v časti, ktorou súd prvej inštancie zamietol uplatnenú zmluvnú pokutu, odvolací súd potvrdil,
keď sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že dojednanie zmluvnej

pokuty pre prípad realizácie práva tak, ako to bolo v súdenej veci, robí samo o sebe takého dojednanie
zmluvnej pokuty absolútne neplatným z dôvodu rozporu so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka, nakoľko odstúpenie od zmluvy tak, ako to bolo dohodnuté v danom prípade v bode 8.4
zmluvy, t.j. pre prípad odstúpenia od zmluvy, nemožno považovať za porušenie zmluvnej povinnosti, ale
za výkon práva, a preto nemôže byť sankcionované zmluvnou pokutou.

39. K námietke žalovaného 1/ uplatnenej v odvolaní, ktorý vyslovil názor, že splatnosť dlhu nastala
ešte skôr, a to podľa článku VIII., bod 8.2 zmluvy pre oneskorené úhrady troch splátok, keď dlžník Q.
P. bol v omeškaní s treťou splátkou, čo nastalo dňa 16.10.2007, pričom poukazoval na ustanovenie
§ 13 zákona č. 124/1996 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania v znení účinnom v danom čase a

na ustanovenie § 14 citovaného zákona, pričom vyslovil názor, že v tejto súvislosti vznikla povinnosť
dlžníkovi zrealizovať bezodkladne prevod prostriedkov na účet fondu v štátnej pokladnici odvolací súd
uvádza, že táto námietka žalovaného 1/ nebola dôvodná. Ustanovenie § 13 ods. 3 zákona č. 124/1996
Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania, účinného v čase uzavretia zmluvy síce v § 13 ods. 3 zakotvoval
ako sankciu povinnosť vrátiť prostriedky fondu ak boli neoprávnené použité alebo zadržané v rozpore

s určenými alebo dohodnutými podmienkami, avšak v zákone nie je výslovne stanovená lehota na ich
vrátenie (v ustanovení § 14 ods. 1 citovaného zákona je iba uvedené, že nevyčerpanú časť podpory je
žiadateľ povinný vrátiť fondu), preto nemožno z citovaných zákonných ustanovení vyvodiť, že by táto
povinnosť vznikla dlžníkovi bezodkladne a vyvolala tak predčasnú splatnosť dlhu.

40.KeďžežalobcasvojímodvolanímnapadolajvýrokII.,ktorýmsúdprvejinštancierozhodolozastavení
konania v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty prevyšujúcej sumu 1.930,24 eur, odvolací súd preskúmal
aj tento napadnutý výrok rozsudku a dospel k záveru, že je potrebné ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť,
nakoľko z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca zobral žalobu v uvedenom rozsahu späť a
preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď v tejto časti konanie podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil.

41. Odvolanie žalobcu tiež smerovalo proti výroku VI. napadnutého rozsudku, ktorým súd žalovanému
v 3. rade priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca svoje odvolanie v tomto
smere žiadnym spôsobom nezdôvodnil, takže dôvod odvolania proti uvedenému výroku rozhodnutiaodvolaciemu súdu nebol známy. Napriek tomu preskúmaním spisu odvolací súd dospel k záveru, že súd
prvej inštancie o trovách žalovaného 3/ voči žalobcovi rozhodol správne, keď z obsahu spisu je zrejmé,
že žalobca bez relevantného dôvodu v priebehu konania zobral žalobu voči žalovanému 3/ späť, preto

vo vzťahu k nemu procesne zavinil zastavenie konania a je preto povinný žalovanému 3/ zaplatiť jemu
vzniknuté účelné trovy konania.

42. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2, § 262 ods. 1 a §
255 ods. 1 CSP tak, že priznal náhradu trov konania stranám sporu podľa pomeru ich úspechu vo

veci. Po čiastočnom späťvzatí žaloby uplatnený nárok žalobcu pozostával z istiny vo výške 19.697,37
eur, vyčísleného zmluvného úroku vo výške 3.332,58 eur a zmluvnej pokuty vo výške 1.903,26 eur, t.j.
z celkovej sumy 24.933,21 eur. Žalobca bol úspešný v sume 22.267,12 eur (19.697,37 + 2.569,75),
teda jeho úspech predstavoval 89 % a neúspech 11 %, teda jeho celkový úspech v spore je 78%. Z
uvedeného dôvodu odvolací súd priznal žalobcovi proti žalovanému 1/ a žalovanej 2/ nárok na náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 78 %. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o

výšketrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatnýmuznesením,poprávoplatnostirozhodnutia
vo veci samej.

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).