Rozsudok Judgement was issued on Thursday, November 22, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoPr/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813207476
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8813207476.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Romana Tótha, v sporovej veci žalobkyne Q.. E.. N.C. V., S.. XX.X.XXXX, M.
J. XX/XX, V., zastúpenej JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom so sídlom v Košiciach, Floriánska 19,
proti žalovanému: Spoločnosť pre pomoc deťom detského domova, so sídlom Vranov nad Topľou, Dr.
Daxnera 90, IČO: 37944975, zastúpeného JUDr. Antonom Hajdukom, advokátom so sídlom vo Vranove
nad Topľou, Štúrova 101/5, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní
žalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduVranovnadTopľouč.k.3Cpr/1/2013-468zo7.10.2016,takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o vylúčení veci na samostatné konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieurčil,ževýpoveďzpracovnéhopomeruz29.4.2013,ktorú

dal žalovaný žalobkyni je neplatná. Určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej
trvá. Žalobu žalobkyne na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj
o trovách celého konania.

2. Vychádzal zo zistenia, že ako vyplýva z výsluchu svedka Q.. V. N., ktorý vykonával funkciu riaditeľa
žalovaného do konca septembra XXXX, tak do uvedenej doby mu nikto, ako riaditeľovi a štatutárnemu
zástupcovi neoznámil porušovanie pracovnej disciplíny žalobkyňou a nemal žiadnu vedomosť o tom,

aby žalobkyňa hrubým spôsobom porušovala pracovnú disciplínu. Po jeho odvolaní z funkcie, bola
poverená vedením žalovaného X.. U. s tým, že táto mala štatutárnu zástupkyňu X. W.. Ani ony nepodnikli
žiadne kroky, v prípade, že žalobkyňa skutočne porušovala pracovnú disciplínu, aby tomu zamedzili.
Jednak nebolo zistené a preukázané zo strany žalovaného porušenie pracovnej disciplíny, a to aspoň
u jedného skutku, ktoré sú uvedené vo výpovedi z pracovného pomeru, ktorú dal žalovaný žalobkyni
listom z 29.4.2013 a nebolo preukázané, aby skutky, ktoré sú uvedené v tejto písomnej výpovedi
dosahovali takú intenzitu, že ich je možné podriadiť pod závažné porušenie pracovnej disciplíny.

Skutočnosť, že sa žalobkyňa venovala niektorým chovancom detského domova viac a niektorým
menej,podľanázorusúdu,nemožnopodradiťpodpojemzávažnéporušeniepracovnejdisciplíny.Takisto
pokiaľ sa týka tej skutočnosti, že žalobkyňa mala poskytovať chovancom detského domova alkohol,
cigarety, peniaze tak, súd v tom smere považoval za podstatné, že vedúca diagnostického tímu X.. E.
U. jasne uviedla, že nikdy na diagnostickom tíme a ani ona osobne neriešili poskytovanie alkoholu,
cigariet a peňazí zo strany žalobkyne chovancom. Ani ďalšia členka diagnostického tímu X.. Ž. V.
toto nepotvrdila. Nemožno uveriť tomu, že keby to bola skutočne pravda, tak vedenie organizácie,

by to neriešilo ani len prejednaním diagnostického tímu na porade so žalobkyňou. Podstatné je však
to, že uplynula žalovanému dvojmesačná prekluzívna lehota, v ktorej mal možnosť dať výpoveď z
pracovného pomeru žalobkyni tak, ako to urobil písomne listom zo dňa 29.4.2013. Súd nemohol uznať
argumenty žalovaného, ktoré prednášal v písomných a ústnych vyjadreniach, pretože pri rozhodovanívychádzal z dokazovania, ktoré bolo vykonané v súdnom konaní a na základe takto vykonaného
dokazovania súd žalobe vyhovel. V danom prípade s poukazom na ustanovenie § 63 ods. 1 písm. c),
ako aj § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce bolo možné za skutky, ktoré sa stali ešte počas roka

2012, a ktoré sú uvedené vo výpovedi z pracovného pomeru z 29.4.2013, dať výpoveď len v lehote
dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o týchto dôvodoch pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou
dozvedel zamestnávateľ žalobkyne. Táto 2-mesačná lehota uvedená v týchto zákonných ustanoveniach
je prekluzívna, to znamená, že po jej márnom uplynutí nemožno skončiť pracovný pomer zo strany
zamestnávateľa.

3. Vylúčenie veci, pokiaľ ide o nároky na náhradu mzdy na samostatné konanie, odôvodnil ustanovením
§ 166 ods. 2 CSP s tým, že v tomto samostatnom konaní bude rozhodnuté aj o trovách celého konania.

4. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

5. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. a), d), f) a h) CSP.

6. Poukázal na to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného neúplného dokazovania dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tieto nesprávne vyhodnotil. Súd sa nezaoberal dôvodmi, pre

ktoré odvolací súd zrušil skorších rozsudok súdu prvej inštancie a neriadil sa jeho právnym názorom.
Rozhodnutie súdu sa zameralo iba na jednu skutočnosť, a to prekluzívu práva, kde podľa názoru súdu
mala byť výpoveď podaná zamestnávateľom v 2-mesačnej prekluzívnej lehote, čo sa však nestalo. Súd
prvej inštancie v rozhodnutí neuviedol, kedy uplynula lehota na uplatnenie práva, ani kedy začala plynúť
táto lehota. V bode 35 rozsudku súd poukazuje na výpoveď X. Z., ktorý informoval v nezistený deň

o udalosti p. N. a neskôr aj p. U. v neskorších spoločných rozhovoroch na zasadnutí diagnostického
tímu. V bode 17 bolo tiež uvedené, že bol informovaný diagnostický tím. Tieto závažné skutočnosti súd
zle vyhodnotil, nakoľko si nevšimol platnú organizačnú štruktúru, na základe ktorej považoval v tom
čase pracovníčky diagnostického tímu za vedúce, prípadne v tom čase X.. U. za riaditeľku organizácie.
Zasadnutie diagnostického tímu sa uskutočnilo 30.8.2012 a X.. U. sa stala zastupujúcou riaditeľkou až

X.XX.XXXX. V bode 42 rozsudku sa súd zaoberá X.. U.J., s tým, že o porušovaní pracovnej disciplíny
mohla vedieť ako členka diagnostického tímu. Súd však opomína zásadnú skutočnosť, že ako členka
tohto tímu nemohla mať vedomosť v tom čase o aký rozsah skutku zo strany žalobkyne ide. Reči
o správaní sa žalobkyne súd považoval za oznámenie porušovania pracovnej disciplíny. V bode 59
rozsudku súd jasne dokumentuje, že riaditeľovi N. tieto okolnosti oznámené neboli a že sa o nich ako

vedúci zamestnanec nedozvedel. Ak súd chcel posudzovať postavenie zastupujúcej riaditeľky, mal si
vyžiadať jej dohodu o zmene pracovných podmienok z 27.9.2012 a zistil by, že ona nemala kompetencie
riaditeľky konať v pracovnoprávnych vzťahoch. Súdu prvej inštancie unikol príkaz riaditeľa zo 16.5.2011,
ktorý jasne vymedzil, že sa nepripúšťajú ústne informácie o deťoch a zamestnancoch z dôvodu nízkej
validity, subjektivity a overiteľnosti. Styk sa má zabezpečovať výlučne písomnou formou.

7. V konaní došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko súd prvej inštancie neodôvodnil
svoje tvrdenia, že zo strany žalovaného nebolo preukázané porušenie pracovnej disciplíny, a to ani u
jedného skutku.

8. V skutočnosti skutky, ktoré boli uvedené ako dôvod výpovede z pracovného pomeru boli preukázané
dokazovaním, a to predovšetkým výpoveďami svedkov. Tieto skutky možno rozdeliť tak, že ide o skutok
z 9.8.2012 na akcii „Nočný pochod“, kde sa žalobkyňa objímala, fajčila a odišla do lesa s O. X., ďalej
okolnosť (skutky) týkajúca sa nadštandardných vzťahov O. X. so žalobkyňou a neprimerané zdržiavanie
sa v kabinete žalobkyne s O. X. v dňoch 15.5., 6.7. a 13.7.2012. Všetky tieto okolnosti boli výpoveďami

svedkov preukázané.

9. Ide o skutky závažné, ktoré sa nepochybne stali a ich dôsledkami pre žalovaného, ktoré sú
závažný pre celkový výchovný proces. Deti vo svojich výpovediach vnímajú a evidujú vzťahy špeciálnej
pedagogičky a niekoľkých chlapcov a už len toto je z hľadiska výchovy neprípustné. Žalobkyňa svojím

neprofesionálnym prístupom ukazovala deťom, že je dobré prekračovať hranice, že pre niektorých
neplatia pravidla a že niektoré deti majú privilegované postavenie. Venovanie výnimočnej pozornosti
jednému dieťaťu, u ktorého bola viacnásobne kolegyňami z odborného tímu upozornená, že takú
zvýšenú pozornosť nepotrebuje, deformuje vzťahy s ostatnými deťmi, ako aj s konkrétnym dieťaťom.Ako neprofesionálny treba hodnotiť aj prístup k fajčeniu a požívaniu alkoholických nápojov spoločne
s deťmi. Na vzťahu žalobkyne k deťom nebolo nič profesionálne. Prekročila hranice vo všetkých
smeroch a rozviazanie pracovného pomeru bolo nevyhnutnosťou. Konanie žalobkyne má charakter

diskriminačného chovania vo vzťahu k iným chovancom, čo je v dnešnej dobe neprípustné.

10. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Poukázalanato,žejepotrebnésastotožniťsnázoromsúdustým,žesúdjepovinnýzozákonaprihliadať
na § 63 ods. 4 Zákonníka práce, a to že pre porušenie pracovnej disciplíny môže dať zamestnávateľ

zamestnancovi výpoveď iba v lehote 2 mesiacov odo dňa, kedy sa o dôvode dozvedel, najneskôr do
jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol, pričom tieto lehoty majú prekluzívny charakter.

11. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného, v odvolacom konaní boli preskúmavané výroky
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými bolo žalobe vyhovené pokiaľ ide o neplatnosť
výpovede a určenie trvania pracovného pomeru, a preto výrok o vylúčení časti predmetu konania na

samostatné konanie, ktorý odvolaní napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako
taký nadobudol právoplatnosť, a to tiež so zreteľom na to, že ide o výrok, ktorým sa iba upravuje vedenie
konania (§ 367 ods. 2 CSP).

12. V následných vzájomných vyjadreniach zotrvali sporové strany na svojich stanoviskách.

13. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

14. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého v zásade

správne zistil skutkový stav, vo veci správne rozhodol a nemožno mať pochybnosti ani o správnosti
právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie.

15. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodu, ak sú u zamestnanca dôvody,
pre ktoré by sním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej

závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať
zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných 6-tich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej
disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede (§ 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, platného
a účinného v čase doručenia výpovede žalobkyni).

16. Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec:
a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,
b) porušil závažne pracovnú disciplínu (§ 68 ods. 1 citovaného Zákonníka práce).

17. Pre porušenie pracovnej disciplíny, alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný

pomer môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa
o dôvode výpovede dozvedel a pre porušenie pracovnej disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacov po
jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol (§ 63
ods. 4 citovaného Zákonníka práce).

18. V prejednávanej veci bolo nepochybne zistené, že žalovaný dal žalobkyni výpoveď z pracovného
pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e) citovaného Zákonníka práce, teda pre závažné porušenie
pracovnej disciplíny, ktoré malo spočívať v tom, že s chovancom O. X. dlhodobo udržiavala žalobkyňa
nadštandardné vzťahy, dňa 9.8.2012 na akcii „Nočný pochod“ O. X. nevhodne žalobkyňu objímal, spolu
fajčili a odišli ďaleko do lesa. V auguste 2012 chovanec H.Á. Č. povedal bývalému praktikantovi R. Z.

počas prechádzky o vzťahu medzi žalobkyňou a klientom detského domova O. X.. Chovanec O. X. sa
neprimeranedlhozdržiavalvkabinetežalobkyne,očomsvedčiazáznamyvdenníkuslužiebz5.5.,20.6.,
6.7., 13.7., 26.7., 6.8., 7.8. a 16.8.2012. Najzávažnejším previnením bola udalosť z 10.8.2012 okolo
06.00 hod., keď zamestnanec žalovaného X. Z. žalobkyňu prichytil v obývacej miestnosti s chovancom
O. X. v ležiacej polohe na gauči, pričom obaja boli pod prikrývkou čiastočne nahí.

19. Tieto skutky žalovaný v zmysle vyššie uvedeného kvalifikoval ako závažné porušenie pracovnej
disciplíny a konanie v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. XIII písm. o) Pracovného poriadku, platného
v organizácii žalovaného, keď podľa čl. XIII bod 4 sa za dobré mravy na účely porušenia pracovnejdisciplíny rozumejú základné pravidlá morálky, ktoré sú meradlom etického hodnotenia konkrétnej
situácie a ich súladu so všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a poctivého konania.

20. Z dokazovania, ktoré bolo vykonané na súde prvej inštancie vyplýva, že táto výpoveď bola doručená
žalobkyni 20.5.2013 a žalovaný túto datoval 29.4.2013.

21. Taktiež z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že v organizácii žalovaného sa o vzťahu
medzi žalobkyňou a chovancom O. X. vedelo dlhší čas, pričom zamestnanec X. Z. skutky z 9.8.2012

(na akcii „Nočný pochod“) a z 10.8.2012 (prichytenie žalobkyne s chovancom O. X. o 06.00 hod. ráno v
obývačke ústavu) oznámil už v mesiaci august X.. U., čo nepochybne vyplýva z jeho výpovede na súde
prvej inštancie 7.9.2016. Svedok v tomto smere poukázal na to, že udalosti z noci 9.8. a rána 10.8.2012
tak, ako ich popísal aj na pojednávaní na súde prvej inštancie do troch dní oznámil koordinátorke p.
Tomášovej a následne zastupujúcej riaditeľke p. U..

22. V tejto súvislosti nie je podstatné, či X.. U. sa ujala funkcie zastupujúcej riaditeľky od 1.10.2012
tak, ako to vyplýva z listinných dokladov a predovšetkým z výpovede svedka N., podstatné je to,
že už v mesiaci august mala svedkyňa X.. U. vedomosť o týchto okolnostiach, ktoré (okrem iného)
boli predmetom výpovede z pracovného pomeru danej žalobkyni, a pokiaľ sa stala v skutočnosti
zastupujúcou riaditeľkou organizácie žalovaného 1.10.2012, bolo jej povinnosťou konať a tieto

informácie vyhodnotiť. V tomto smere nemožno súhlasiť s námietkami žalovaného uvedenými v jeho
odvolaní, že nebolo v kompetencii zastupujúcej riaditeľky X.. U. konať v pracovnoprávnych vzťahoch.
Na pracovnú zmluvu, ktorú žalovaný predložil v štádiu odvolacieho konania nemožno prihliadať, nakoľko
tento dôkaz mal žalovaný predložiť už v štádiu konania na súde prvej inštancie, pretože nemožno urobiť
záver, že tento prostriedok procesnej obrany nemohol použiť bez svojej viny v prvoinštančnom konaní (§

366 písm. d) CSP). Bez ohľadu na túto okolnosť treba vychádzať z jednoznačného faktu, že zastupujúca
riaditeľka žalovaného o týchto okolnostiach, ktoré sú najvýznamnejšie z hľadiska skutkov uvedených vo
výpovedi z pracovného pomeru vedela a v čase ujatia sa svojej funkcie riaditeľky organizácie mala o
nich vedomosť. Preto na skutky z 9.8.2012 (vrátane nočných hodín) a z 10.8.2012 (v ranných hodinách
v obývačke) treba hľadieť ako na okolnosti porušovania pracovnej disciplíny, o ktorých mala organizácia

vedomosť a mohla s nimi procesne naložiť už 1.10.2012.

23. Ďalší dôvod výpovede z pracovného pomeru smerujúci k tomu, že v auguste 2012 chovanec H. Č.
povedal R. Z. o vzťahu medzi žalobkyňou a O. X., nemožno hodnotiť ako porušenie pracovnej disciplíny,
pretože nie je formulovaný nijako konkrétne a žalobkyne sa týka len sprostredkovane. Ide o informáciu,

ktorú poskytol chovanec H. Č. R. Z., pričom v samotnej výpovedi nie je ani konkretizované, či túto
okolnosť brala organizácia za preukázanú a hlavne o aký konkrétny vzťah a s akým obsahom malo sa
jednať, čo by malo byť vo výpovedi z pracovného pomeru špecifikované.

24. Napokon treba vyhodnotiť zdržiavanie sa chovanca O. X. v kabinete žalobkyne v dňoch 15.5.,

20.6., 6.7., 13.7., 26.7., 6.8., 7.8. a 16.8.2012. Túto okolnosť označil vo výpovedi z pracovného
pomeru žalovaný ako neprimerané zdržiavanie sa, avšak nie je zrejmé, v čom v tomto smere malo
spočívať porušovanie pracovnej disciplíny. Samotné, aj keď nadmerné venovanie pozornosti jednému
z chovancov (pretože nič iné v tomto smere vo výpovedi z pracovného pomeru organizácia neoznačila)
nemožno kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. K tomu je potrebné dodať, že o

týchto okolnostiach kolektív pracovníkov, vrátane X.. U. vedel a zaoberal sa týmito okolnosťami z
hľadiska profesionálneho, takže nešlo o okolnosť novú. V čase keď sa kolektív s týmito vecami zaoberal,
nehodnotil túto okolnosť ako porušovanie pracovnej disciplíny, ale ako situáciu, ktorá smeruje k tomu,
že väčšiu pozornosť venuje žalobkyňa jednému z chovancov. Ako už bolo vyššie naznačené v súvislosti
so skutkom, ktorý mal vyplynúť z informácií praktikanta Z., ani v tomto smere vo výpovedi z pracovného

pomeru organizácia neuviedla, v čom by malo spočívať porušenie pracovnej disciplíny závažným
spôsobom zo strany žalobkyne vo vzťahu k tzv. neprimeranému zdržiavaniu sa chovanca v jej kabinete.

25. Tieto okolnosti vyplynuli z dokazovania na súde prvej inštancie a tento súd ich aj správne vyhodnotil,
najmä z pohľadu vedomosti celého kolektívu o týchto okolnostiach, a teda aj následne zastupujúcej

riaditeľky X.. U..

26. Nemožno súhlasiť ani s odvolacou námietkou žalovaného týkajúcou sa toho, že súd prvej inštancie
nevymedzil, kedy mala uplynúť prekluzívna lehota na možnosť dania výpovede pre závažné porušeniepracovnej disciplíny v zmysle § 63 ods. 4 Zákonníka práce. V tomto smere treba konštatovať, že súd
prvej inštancie, jednak vo všeobecnej rovine poukazuje v odôvodnení svojho rozhodnutia na to, že
organizácia, jej celý kolektív o týchto okolnostiach vedeli, avšak v bode 59 rozsudku konkretizuje súd

prvej inštancie to, že po odchode svedka Q.. N. z funkcie riaditeľa žalovaného ku koncu mesiaca
september 2012 od X.XX.XXXX sa ujala funkcie X.. U., ktorá, aj podľa názoru odvolacieho súdu, o týchto
okolnostiach mala vedomosť, a preto v tomto období nepochybne začala plynúť uvedená lehota dvoch
mesiacov na možnosť dania výpovede pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Táto nepochybne
uplynula k 30.11.2012 a pokiaľ bola daná výpoveď z pracovného pomeru žalobkyni 29.4.2013, a to na

základe rozhodnutia nového riaditeľa organizácie E.. Q., a táto doručená žalobkyni 20.5.2013, stalo sa
tak nepochybne po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty. Tieto okolnosti vo všeobecnej rovine súd prvej
inštancie vo svojom rozhodnutí aj uviedol a vyhodnotil, pričom presné vymedzenie tejto dvojmesačnej
lehoty je len vecou detailného právneho posúdenia. Rozhodujúce skutkové okolnosti v tomto smere zistil
súd prvej inštancie správne keď konštatoval, že výpoveď z pracovného pomeru bola žalobkyni daná až
po uplynutí tejto dvojmesačnej lehoty.

27. Z uvedeného vyplýva, že o výpoveď daná žalovaným žalobkyni listom z 29.4.2013 je založená
na skutkoch, ktoré nemožno kvalifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny (informácie bývalého
praktikantaZ.azdržiavaniesachovancaO.X.vkabinetežalobkyne)vuvedenýchdňochvzmyslevyššie
uvedených dôvodov a pokiaľ ide o skutky, ktoré sa udiali 9.8.2012 na nočnej akcii a 10.8.2012 v nočných

a ranných hodinách, tieto nepochybne spadajú pod prekluzívnu lehotu uvedenú v § 63 ods. 4 Zákonníka
práce, so zreteľom na vedomosť o nich zo strany organizácie (zastupujúcej riaditeľky X.. U.). Pokiaľ až
nový riaditeľ organizácie sa rozhodol vo veci konať, stalo sa tak po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.

28. Za týchto okolností sú námietky žalovaného nedôvodné a právne posúdenie predmetnej výpovede z

pracovného pomeru z hľadiska uvedenej prekluzívnej lehoty súdom prvej inštancie je vecne správne, čo
má za následok správne rozhodnutie o určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorá bola
žalobkyni daná žalovaným. V závislosti od toho sa odvolací súd už nezaoberal okolnosťami, či došlo k
skutkom, ktoré sú uvedené vo výpovedi z pracovného pomeru, pretože zisťovanie týchto okolností nie
je právne významné pri závere, že predmetná výpoveď z pracovného pomeru bola daná po uplynutí

prekluzívnej lehoty umožňujúcej danie výpovede z pracovného pomeru.

29. Preto postupom podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozsudok vo výroku o neurčení neplatnosti
výpovede a vo výroku o ďalšom trvaní pracovného pomeru ako vecne správny potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktoréhožalobkyňaakosporovástrana,ktorámalavodvolacomkonaníplnýúspechmánároknanáhradu
trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto
trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).