Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 29, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/121/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113011055
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Klčová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2113011055.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Klčovej a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovanej V. C., nar.: XX.XX.XXXX,
pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaniach obžalovanej
a poškodeného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 06.04.2018, sp. zn. 3T/53/2013, na
verejnom zasadnutí konanom dňa 29.11.2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovanej V. C., nar. X.X.XXXX a poškodeného Z. Z.
zamietajú.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdTrnavanapadnutýmrozsudkomzo06.04.2018,č.k.3T/53/2013-522vspojenísopravným
uznesením zo dňa 28.6.2018, č. k. 3T/53/2013 - 529 uznal obžalovanú V. C. za vinnú z prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 26.4.2012 v čase o 18.08 hod. na rovnom úseku cesty č. III/504006 v km 2 medzi U. a F. v smere
na U. obžalovaná V. C. viedla vozidlo zn. Kia Soul ev.č. TT 763 DV, kde pri predchádzaní pred ňou
idúceho motorového vozidla Suzuki Alto ev.č. TT 892 CV, sa pred vjazdom do proti smerného jazdného
pruhu vozovky nepresvedčila, či nie je predchádzaná z ľavej strany iným vozidlom a neohrozí tak vodiča
tohto vozidla, v dôsledku čoho ľavou zadnou časťou svojho vozidla narazila do zozadu idúceho vozidla
BMW 318 D ev.č. TT-608 EP jazdiaceho v proti smernom jazdnom pruhu, ktoré viedol Z. Z. rýchlosťou

135 až 165 km/hod., pričom vozidlo BMW 318D bolo odhodené smerom k ľavej krajnici vozovky, kde
po strate stability sa začalo prevracať až do konečnej polohy, kde ostalo stáť na kolesách otočené proti
smeru svojej jazdy, pričom spolujazdec vo vozidle BMW 318D poškodený I. H. pri dopravnej nehode
utrpel polytraumu otras mozgu zlomeninu 10. a 11. rebra vľavo, pneumothorax vľavo, roztrhnutie sleziny,
natrhnutie obličky vpravo s krvácaním do moču, roztrhnutie závesu tenkého čreva, odtrhnutie kože
prednej brušnej dutiny od svalovej spodiny, poškodenie vnútornej steny srdcovnice, reznú ranu hlavy

v čelovej, spánkovej a temennej oblasti vpravo, tržnú ranu tváre pod pravým okom, tržnú ranu dolnej
čeľuste vpravo, tržnú ranu lakťa vpravo a pomliaždenie oboch predkolení, ktoré si vyžiadali dobu liečenia
v trvaní 6 mesiacov a poškodený Z. Z. utrpel podvrtnutie krčnej chrbtice, tržnú ranu na hlave v temennej
oblasti vľavo a pomliaždenie hlavy, ktoré si vyžiadali dobu liečenia v trvaní 2 týždne.
Za to obžalovanej okresný súd uložil podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona § 36 písm. j) Trestného
zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods.

1 písm. a) Trestného zákona obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa §
50 ods. 1 Trestného zákona jej určil skúšobnú dobu v trvaní 14 (štrnásť) mesiacov. Podľa § 61 ods. 1,
ods. 2 Trestného zákona obžalovanej uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu
na dobu 16 (šestnásť) mesiacov. Zároveň podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodených Z. Z., I.
H., Q. M., spol. Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s. a spol. Sociálna poisťovňa odkázal s ich nárokmi
na náhradu škody na civilný proces.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil tým, že na základe dôkazov vykonaných na hlavnom
pojednávaní mal jednoznačne za preukázané, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba sa stal a žetento skutok spáchala obžalovaná V. C.. Dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní súd vyhodnotil
ako prípustné a získané zákonným spôsobom. Výpoveď obžalovanej vyhodnotil ako vierohodnú, až
na skutočnosť, že sa bezprostredne pred uskutočnením predbiehacieho manévru presvedčila o tom,

že v protismernom jazdnom pruhu nejde iné motorové vozidlo. Výpoveď poškodeného Z. Z. vyhodnotil
ako vierohodnú, až na skutočnosť, že viedol motorové vozidlo rýchlosťou 95 km/h. Výpovede ostatným
poškodených a svedkov vyhodnotil ako vierohodné.
Z vykonaného dokazovania mal za zrejmé, že obžalovaná jazdila v kolóne za motorovým vozidlom
zn. SUZIKI Alto, ktoré viedol poškodený Q. M. rýchlosťou do 80 km/h a obžalovaná mala záujem

predmetné motorové vozidlo predbehnúť. Pred uskutočnením predbiehajúceho manévru sa obžalovaná
presvedčila, že v protismere nejde žiadne auto, skontrolovala motorové vozidlo, ktoré jazdilo za ňou
a začala uskutočňovať predbiehací manéver. V konaní sa vyskytli rozpory, ohľadne tej skutočnosti,
či obžalovaná dala znamenie o zmene smeru jazdy a či v čase, keď začala predbiehací manéver
uskutočňovať, mohla vidieť, že predbiehací manéver už realizuje motorové vozidlo zn. BMW. Po
vykonanom dokazovaní nebolo možné jednoznačne určiť, či obžalovaná dala znamenie o zmene smeru

jazdy alebo nie. Výpovede obžalovanej a svedkov potvrdzujú obe varianty, a preto prvostupňový súd
vyhodnotil túto skutočnosť v prospech obžalovanej. Je však potrebné uviesť, že nedanie znamenia
o zmene smeru jazdy obžalovanou nebolo dôvodom vzniku kolíznej situácie, nakoľko z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že v čase kedy začala obžalovaná uskutočňovať predbiehací manéver, bolo
v protismernom pruhu vozidlo zn. BMW, ktoré predbiehací manéver už uskutočňovalo a obžalovaná

mu bola povinná dať prednosť. Predmetný záver vyplýva zo znaleckého posudku znalca Ing. Igora
Moráveka a aj z výpovede svedka C. K., ktorý uviedol, že sa sám pripravoval na uskutočnenie
predbiehacieho manévru, avšak od neho upustil, nakoľko si v druhom jazdnom pruhu všimol motorové
vozidlo zn. BMW, ktoré už predbiehalo. Keďže svedok C. K. viedol motorové vozidlo za obžalovanou
a úsek cesty bol rovný, mala obžalovaná ešte viac času ako svedok C. K. všimnúť si motorové

vozidlo zn. BMW, ktoré uskutočňovalo svoj predbiehací manéver. Sama obžalovaná potvrdila, že si
motorové vozidlo zn. BMW nevšimla, hoci toto prebiehalo niekoľko vozidiel na rovnom úseku cesty.
Z uvedené vyplýva logický záver, potvrdený aj znaleckým dokazovaním, a to že obžalovaná sa tesne
pred uskutočňovaním predbiehacieho manévru nepresvedčila, či predbiehací manéver neuskutočňuje
aj iné motorové vozidlo jazdiace za ňou a tým nedala prednosť v jazde motorovému vozidlu zn.

BMW. Z uvedeného záveru jednoznačne vyplýva zavinenie obžalovanej. Pokiaľ ide o formu zavinenia
obžalovanej, prvostupňový súd je toho názoru, že obžalovaná konala vo vedomej nedbanlivosti v zmysle
§ 16 písm. a) Trestného zákona. Z okolností prípadu je evidentné, že obžalovaná vedela, že pred
uskutočnením predbiehacieho manévru je povinná dať prednosť v jazde motorovému vozidlu, ktoré
predbiehací manéver už uskutočňuje, no napriek tomu neprispôsobila svoj spôsob jazdy vzniknutej

dopravnej situácii, v dôsledku čoho prišlo ku kolízii motorových vozidiel zn. KIA a zn. BMW a následne
motorových vozidiel zn. KIA a zn. SUZUKI.
Na základe vykonaného dokazovania však prvostupňový súd skonštatoval, že nesprávny spôsob jazdy
obžalovanej nebol jedinou príčinou vzniku dopravnej nehody, nakoľko na jej vzniku mal podiel aj
poškodený Z. Z., ktorý viedol motorové vozidlo zn. BMW rýchlosťou minimálne 135 km/h, ktorá značne

presahuje najvyššiu povolenú rýchlosť pre daný úsek cesty, ktorá je 90 km/h. Práve neprimeraná
rýchlosť motorového vozidla zn. BMW bola tým faktorom, ktorý znemožnil zabrániť zrážke vzhľadom na
nesprávny spôsob jazdy obžalovanej.
Súd odmietol návrh na doplnenie dokazovania vykonaním nového znaleckého posudku k príčine vzniku
dopravnej nehody z dôvodu nadbytočnosti, nakoľko závery už vypracovaného znaleckého posudku

vychádzali z aktuálne zisteného skutkového stavu (doplnok znaleckého posudku) a neboli relevantne
spochybnené. Ak mala obžalovaná pochybnosti o správnosti znaleckého posudku, bola oprávnená dať
si vyhotoviť súkromný znalecký posudok, čo však neučinila.
Následkom predmetnej dopravnej nehody utrpeli poškodení I. H. a Z. Z. zranenia uvedené v skutkovej
vete rozsudku. Uvedené zranenia poškodeného I. H. je potrebné kvalifikovať ako ťažkú ujmu na zdraví

podľa § 123 písm. i), ods. 4 Trestného zákona. Vzhľadom na trvalé následky dopravnej nehody na zdraví
poškodeného I. H., ktorému bola spôsobená ťažká ujma na zdraví, nemožno v prípade obžalovanej
aj s poukazom na spoluzavinenie poškodeného Z. Z. a ostatné okolnosti nehodového deja vyhodnotiť
nebezpečnosť spáchaného prečinu ako nepatrnú.
Vzhľadom na osobu obžalovanej, najmä s prihliadnutím jej doterajší život, prostredie, v ktorom

obžalovaná žije a okolnosti prípadu, značný časový odstup od spáchania trestného činu (6 rokov),
spoluzavinenie poškodeného Z. Z., vedenie riadneho života obžalovanou po spáchaní skutku, dospel
súd k záveru, že účel trestu možno dosiahnuť uložením trestu odňatia slobody na dolnej hranici zákonom
stanovenej trestnej sadzby v trvaní 6 mesiacov (zákonom stanovenú trestnú sadzbu trestu odňatiaslobody súd upravil podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona, nakoľko zistil poľahčujúcu okolnosť podľa §
36 písm. j) Trestného zákona, a to že obžalovaná viedla pred spáchaním trestného činu riadny život
a zároveň nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť), pričom výkon trestu nie je nevyhnutný, a preto súd v

zmysle § 49 ods. 1 písm. a) výkon trestu obžalovanej odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona
jej určil skúšobnú dobu v trvaní 14 mesiacov, ktorú považuje za postačujúcu na sledovanie správania
sa obžalovanej a jej schopnosť viesť riadny život. Keďže k spáchaniu trestného činu prišlo v súvislosti
nesprávnym vedením motorového vozidla obžalovanou, súd uložil obžalovanej trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 16 mesiacov, teda opätovne pri spodnej hranici

zákonom stanovenej sadzby, a to s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.
Odkázanie poškodených na civilný proces prvostupňový súd odôvodnil tým, že z vykonaného
dokazovania vyplýva spoluzavinenie dopravnej nehody poškodeným Z. Z., čo má priamy vplyv na výšku
náhrady škody, ktorú si poškodení uplatnili a dokazovanie tejto skutočnosti, ako aj samotnej výšky škody,
by presiahlo potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho.
Proti tomuto rozsudku podala dňa 18.4.2018 prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie obžalovaná (č.

l. 519) čo do výroku o vine ako i výroku o treste, ktoré doplnila odôvodnením dňa 8.8.2018 (č. l. 531).
Dňa 10.8.2018 podal odvolanie voči výroku o náhrade škody aj poškodený Z. Z..
Obžalovaná svoje odvolanie písomne odôvodnila prostredníctvom svojho obhajcu tým, že príslušný
súd sa bez akéhokoľvek zdôvodnenia nevysporiadal s obsahom ich písomného podania, ktoré bolo
súdu doručené dňa 11.01.2018 (v ktorom obhajoba uviedla, že nežiada o opätovné predvolanie znalca

Ing. Igora Moráveka, ale žiadala do konania pribrať iného znalca, resp. znalecký ústav). Uvedené
odôvodnila tým, že znalecký posudok č. 60/2012 zo dňa 16.9.2012 bol znalcom vypracovaný pred
vznesením obvinenia uznesením OR PZ Tmava, ČVS : ORP-171/DI-TT-2012 zo dňa 07.11.2012 a to
na podklade: zápisnice o obhliadke miesta dopravnej nehody zo dňa 30.4.2012, záznamu dopravnej
nehody zo dňa 3.5.2012, s obsahom ktorých nebola obžalovaná oboznámená (viď. absencia podpisu

menovanej), vyšetrovacieho spisu obsahujúceho výpovede účastníkov dopravnej nehody, ktorí v tej
dobe neobsahoval výpovede svedkov W. I. a I. I., ktorých výpoveď je v zásadnom rozpore s výpoveďami
svedkov, ktoré mali preukázať, že dopravnú nehodu zavinila obžalovaná. Nedostatky v prípravnom
konaní mali byť následne napravené, resp. odstránené v konaní pred súdom, kde bol znalec Ing.
Igor Morávek vyzvaný na vypracovanie dodatku k jeho pôvodnému posudku. Uvedený znalec napriek

podstatnej zmene dôkaznej situácie po výpovedi svedkov W. I. a I. I., ako i napriek jeho priznaniu,
že pri vypracovaní pôvodného znaleckého posudku ako i vypracovaní dodatku k pôvodnému posudku
nepoznal (doposiaľ nepozná) dĺžku kolóny a počet vozidiel v kolóne. V konaní pred súdom dňa
12.12.2017 zotrval na údajnej správnosti obsahu svojho pôvodného posudku a jeho dodatku.). V
opačnom prípade by sa v texte odôvodnenia mala objaviť aspoň zmienka o predmetnom podaní, ako

i dôvody, pre ktoré súd nimi uvedené skutočnosti nepovažoval za dôkazy vyžadujúce si primeranú
pozornosť zo strany súdu. Súdom odmietnutý opakovaný návrh na doplnenie dokazovania vykonaním
nového znaleckého posudku ku príčine vzniku dopravnej nehody z dôvodu nadbytočnosti (viď text
odôvodneniarozsudkunastr.7)považujeobhajobazakonanievrozporesustanovením§141Trestného
poriadku, nakoľko v danej veci sa jednalo o výnimočný a obzvlášť závažný prípad vyžadujúci osobitné

vedecké posúdenie, resp. preskúmanie posudku znalca v súlade s ustanovením § 147 Trestného
poriadku, t. j. znaleckým ústavom. Uvedeným postupom súdu boli porušené ustanovenia, ktorými sa má
zabezpečiť objasnenie veci a právo na obhajobu. Je nepochopiteľné, že súd namiesto toho, aby pribral
do konania nového znalca, resp. znalecký ústav z dôvodov uvedených v ich ústnych vyjadreniach, resp.
vpísomnýchpodaniachdoručenýchsúduazaloženýchvsúdnomspise,vytýkaobžalovanej,žesinedala

vyhotoviť súkromný znalecký posudok. Za danej situácie, keď polícia v prípravnom konaní, napriek ich
návrhomapripomienkam,nezistilapočetmotorovýchvozidielidúcichvkolóne,ichvzájomnúvzdialenosť
a z toho vyplývajúcu dĺžku kolóny, odmietla vykonať rekonštrukciu dopravnej nehody za prítomnosti
skutočných účastníkov nehody, resp. nevypočula všetkých svedkov dopravnej nehody, by vyhotovenie
súkromného znaleckého posudku bolo nezrealizovateľné a neobjektívne. Opakovane obhajoba tvrdí, že

znalecký posudok podaný znalcom v predmetnom konaní je nejasný a vzbudzujúci pochybností o svojej
správnosti, pričom tieto nedostatky znaleckého posudku sa nepodarilo odstrániť ani výsluchom znalca,
či vyžiadaním dodatku k znaleckému posudku.
Dôkazom, že súd náležite nezistil skutkový stav a z právnej stránky nesprávne zhodnotil konanie
obžalovanej je aj ničím nepodložené (nedokázané) tvrdenie súdu, resp. „logický záver potvrdený

znaleckým dokazovaním“, (viď. str. 9) odôvodnenia napadnutého rozsudku, že obžalovaná sa tesne
pred prebiehajúcim manévrom nepresvedčila, či predbiehajúci manéver neuskutočňuje aj iné motorové
vozidlo jazdiace za ňou. K uvedenému „logickému“ záveru by mal súd dospieť až potom, keby mal
k dispozícii odpovede znalca, resp. znaleckého ústavu na otázky, ktoré sú uvedené v ich podanídoručenom súdu dňa 11.1.2018 na str. 3. Do vynesenia napadnutého rozsudku žiadny znalec, resp.
znalecký ústav nedal na uvedené otázky žiadnu objektívnu odpoveď. Uvedený, podľa súdu logický
záver, ktorý mal byt' potvrdený nejasným, neúplným a nesprávnym znaleckým posudkom, mal byt'

tou skutočnosťou, na základe ktorej súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, cit.: „Z uvedeného záveru
jednoznačne vyplýva zavinenie obžalovanej.“ Pretože napadnutý rozsudok obsahuje celý rad tvrdení
súdu, ktoré neboli v konaní pred súdom náležite preukázané, navrhla obhajoba, aby dovolací súd
napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a
rozhodnutie.

Poškodený Z. Z. v odôvodnení svojho dovolania uviedol, že súd prvej inštancie pochybil v jeho
neprospech výrokom o jeho spoluzavinení dopravnej nehody, s čím nie je možné sa stotožniť a čo v
plnom rozsahu namieta a domáha sa toho, aby túto časť napadnutého rozsudku odvolací súd podrobil
revíznemu konaniu, pretože na predmetnej dopravnej nehode poškodený nenesie žiadnu vinu. Navrhol,
aby bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti, týkajucej sa osoby poškodeného, zrušený
a vrátený Okresnému súdu Tmava na nové konanie a dokazovanie, resp. zmenený s konštatovaním, že

z vykonaného dokazovania nevyplýva žiadne zavinenie jeho osobou, pretože je v procesnom postavení
poškodenej osoby. V tejto súvislosti s poukazom na ustálenú judikatúru a všeobecnú súdnu prax súdov
zdôraznil a pripomenul, že trestnoprávna teória, ako aj judikatúra súdov ohľadom príčinného vzťahu
medzi konaním a následkom všeobecne a ustálene vychádza z toho, že ak by v takomto prípade
obžalovaná dodržala predpisy o premávke na pozemných komunikáciách, potrebnú mieru opatrnosti a

dodržala svoje povinnosti pri signalizovaní svojho plánovaného manévru ostatným účastníkom cestnej
dopravy, je bez významu taká okolnosť, či sa poškodený pohybuje vyššou rýchlosťou (čo však nie
je jeho prípad, pretože predbiehal), pretože k dopravnej nehode by pri dodržaní uloženej povinnosti
obžalovanou nedošlo. Rozhodujúcim je teda vzťah príčiny a následku (tzv. kauzálny nexus). Nie je
teda rozhodujúce, že k následku a teda k vzniku škody došlo spolupôsobením iných príčin, čo je

v týchto prípadoch obvyklé napr. nesprávnou techmkou brzdenia alebo vyššou rýchlosťou zo strany
poškodeného, pretože ani jedna z týchto príčin by sama o sebe nespôsobila škodlivý následok.
Bezprostrednou a teda príčinou vzniku dopravnej nehody bolo v danom prípade výlučne protiprávne
konanie odsúdenej, pretože toto konanie spôsobilo nutnú reakciu z jeho strany ako vodiča. V mnohých
judikátoch, rozhodnutiach a nálezoch sa v identických prípadoch výslovne uvádza: „Bez konania

obžalovaného, ktorým porušil zákon o cestnej premávke (prvotná príčina), by však neprišlo k reakcii zo
strany poškodeného a teda ani k dopravnej nehode a vzniku škody“. Je preto irelevantné aj to, keby
poškodený dokonca nesprávnou technikou jazdy spolupôsobil pri vzniku dopravnej nehody (čo tak isto
nie je jeho prípad), pretože nebyť prvotnej závažnej a podstatnej okolnosti, na ktorú musel reagovať,
neprišlo by k dopravnej nehode so škodlivými následkami vôbec, a to ani v prípade, keby poškodený

jazdil vyššou než povolenou rýchlosťou.
Splnomocnená zástupkyňa poškodeného následne na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu doplnila
vyjadrenie poškodeného v tom zmysle, že súd prvého stupňa rozhodol predčasne o spoluvine
poškodeného Z., rozhodnutie považujú nielen za predčasné ale aj za nezákonné, preto vedomí si,
že môžu namietať len výrok o náhrade škody, navrhujú tento výrok zrušiť a alternatívne priznať

poškodenému Z. celú výšku uplatnenej škody, resp. vrátiť vec súdu prvého stupňa, aby v potrebnom
rozsahu znovu konal a rozhodol.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v citovanom ustanovení § 317 ods.
1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu podali procesné strany na
to oprávnené, a to proti výrokom, proti ktorému odvolanie podať mohli, pričom tak urobili v lehote

ustanovenej v zákone a dospel k zisteniu, že odvolanie obžalovanej ani odvolanie poškodeného nie sú
dôvodné.
Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že okresný súd po podaní obžaloby okresnou prokuratúrou
dňa 26.6.2013 vydal dňa 15.7.2013 trestný rozkaz, proti ktorému podali obvinená a poškodený I. H.
v zákonnej lehote odpor. Súd následne nariadil a vykonal hlavné pojednávanie, na ktorom vypočul

obžalovanú V. C., svedka - poškodeného I. J., svedka - poškodeného Q. M., svedka - poškodeného I.
H., svedka - poškodeného Z. Z., svedka I. Y., svedkyňu F. S., svedka W. I., svedkyňu I. I., svedka C.
K., svedka N. X., prečítal výpoveď svedkyne D. R. z prípravného konania, vypočul znalca Ing. IgoraMoráveka, prečítal znalecký posudok MUDr. Z. Y. PhD. z prípravného konania a oboznámil listinné
dôkazy.
Krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd po obdržaní obžaloby vykonal všetky dôkazy

potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, tieto dôkazy vyhodnotil individuálne i v ich súhrne podľa
pravidiel uvedených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku a dospel k správnemu rozhodnutiu. Následne
v odôvodnení napadnutého rozsudku, okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného
poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel,
rovnako tak rozviedol akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä

ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou
obžalovaného, prečo nevyhovel návrhu na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.
Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé, toto vychádza zo
skutkového stavu, ako bol tento zistený na hlavnom pojednávaní, krajský súd proti nemu nemá žiadne
výhrady, a preto si odôvodnenie napadnutého rozsudku v plnej miere osvojuje a v podrobnostiach na

neho poukazuje.
Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,

ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Podľa § 2 ods. 18 Trestného poriadku konanie pred súdom je ústne, výnimky ustanovuje tento zákon.
Dokazovanie riadi súd, ktorý však výsluch obžalovaného, svedkov, poškodeného a znalcov spravidla
ponecháva stranám, najprv tej, ktorá dôkaz navrhla či obstarala.
Vovzťahukodvolacejnámietkeobhajoby,žezostranyprvostupňovéhosúduboliporušenéustanovenia,

ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci a právo na obhajobu, keď do konania nebol na ich návrh
pribratý nový znalec, resp. znalecký ústav, poukazuje odvolací súd na tú skutočnosť, že prvostupňový
súd sa s predmetným návrhom zákonne vysporiadal tak v samotnom konaní, keď dňa 3.4.2018 na
hlavnom pojednávaní uznesením rozhodol, že podľa § 272 ods. 3 odmieta vykonať dôkaz pribratím
nového znalca a to z dôvodu, že priebeh nehody ako aj príčiny jej vzniku boli ozrejmené už vykonaným

dokazovaním, čo následne aj dostatočne odôvodnil v odôvodnení rozsudku, kde uviedol, že návrh
odmietol z dôvodu nadbytočnosti, nakoľko závery už vypracovaného znaleckého posudku vychádzali z
aktuálne zisteného skutkového stavu (doplnok znaleckého posudku) a neboli relevantne spochybnené.
Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov

v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon
pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom
prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej
súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v
ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový

stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. augusta 2015, sp. zn. 4 Tdo/36/2015).
Skutočnosť, že prvostupňový súd neakceptoval návrh obžalovanej na doplnenie dokazovania pribratím
nového znalca, resp. znaleckého ústavu nie je možné podľa názoru odvolacieho súdu automaticky
stotožniť s porušením práva na obhajobu. Podľa § 2 ods. 18 Trestného poriadku dokazovanie v súdnom

konaní riadi súd. Do tohto riadenia patrí aj rozhodovanie o návrhu strán na doplnenie dokazovania.
Odmietnutie vykonať dôkaz je zákonom predpokladaný postup súdu uvedený napr. v ustanovení § 272
ods. 3 Trestného poriadku alebo § 274 ods. 1 3 Trestného poriadku (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 3
Tdo 73/2012 zo dňa 16.04.2013). Odvolací súd zároveň uvádza, že nevykonanie dokazovania v rozsahu
predpokladanom obžalovanou a hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám

obžalovanej, nie je možné automaticky považovať za nezákonne vykonané dôkazy. (porov. uznesenie
NS SR sp. zn. 3 Tdo 75/2013 zo dňa 26.03.2014)
Odvolací súd má rovnako ako súd prvostupňový za to, že znalecký posudok (vrátane jeho dodatku) z
odboru cestná doprava vypracovaný Ing. Igorom Morávekom, bol vypracovaný zákonným spôsobom pozačatí trestného stíhania (po 26.4.2012) a vychádzal zo zákonne získaných dôkazov, pričom so závermi
hodnotenia tohto dôkazu prvostupňovým súdom sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje. Rovnako ako
prvostupňový súd, ani odvolací súd nevidel dôvod na pribratie nového znalca, resp. znaleckého ústavu

do konania.

Podľa § 154 Trestného poriadku obhliadka sa vykonáva, ak majú byť priamym pozorovaním objasnené
skutočnosti dôležité pre trestné konanie, najmä ak by mohli byť zistené alebo zaistené akékoľvek stopy.
Obhliadkysamôžezúčastniťosoba,ktorávykonávaodbornúčinnosť,alebopribratýznalec.Privykonaní

obhliadky sa vždy spíše zápisnica, ktorá musí obsahovať úplný opis predmetu obhliadky. K zápisnici
treba pripojiť zvukové, obrazové alebo obrazovo- zvukové záznamy, náčrty a iné vyhotovené dokumenty
a pomôcky. Obhliadku vykonáva orgán činný v trestnom konaní a v konaní pred súdom súd.
K obhajobou namietanej skutočnosti, že znalecký posudok z odboru cestná doprava okrem iného
vychádzal zo zápisnice o obhliadke miesta dopravnej nehody zo dňa 30.4.2012 ako aj zo záznamu z
dopravnej nehody zo dňa 3.5.2012, s obsahom ktorých nebola obžalovaná oboznámená (viď. absencia

podpisu menovanej), odvolací súd uvádza, že vykonanie obhliadky miesta dopravnej nehody možno
považovať za neodkladný úkon v zmysle § 10 ods. 17 Trestného poriadku (neodkladný úkon je taký
úkon, ktorého vykonanie vzhľadom na nebezpečenstvo zmarenia alebo zničenia neznesie z hľadiska
účelu trestného konania odklad na čas, kým sa začne trestné stíhanie), ktorý vykonáva v prípravnom
konaní orgán činný v trestnom konaní a preto neúčasť niektorého z účastníkov dopravnej nehody na

tomto úkone nemožno automaticky považovať za spôsobenie jeho nezákonnosti, nakoľko takúto účasť
Trestný poriadok ani nevyžaduje a v niektorých prípadoch, najmä pri vážnych následkoch dopravnej
nehody, je prítomnosť účastníkov dopravnej nehody na takomto úkone nereálna (v dôsledku prvoradého
poskytovania zdravotnej starostlivosti účastníkom dopravnej nehody), tak ako tomu bolo aj v tomto
prípade. Obžalovaná však mala následne v rámci prípravného konania a následne aj na hlavnom

pojednávaní možnosť sa s predmetnými záznamami oboznámiť a teda neprišlo k porušeniu zásady
kontradiktórnosti procesu.
Podľa § 317 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo podané odvolanie v prospech obžalovaného proti výroku,
ktorým bol uznaný za vinného, a odvolací súd tento výrok nezrušuje, preskúma v celom rozsahu aj
zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste a ďalších výrokov, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.

Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal na hlavnom
pojednávaní dostatočné dokazovanie aj ohľadom výroku o treste, správne vyhodnotil osobu obžalovanej
a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie spravodlivého trestu. Správne zistil jednu poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, že obžalovaná viedla pred spáchaním trestného činu
riadny život a zároveň správne ustálil neexistenciu priťažujúcej okolnosti, na základe čoho ukladal trest

za použitia § 38 ods. 3 Trestného zákona. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je uloženie podmienečného
trestu na spodnej hranici trestnej sadzby s určením skúšobnej doby v trvaní 14 primerané a spravodlivé
a zároveň napĺňa potrebu individuálnej ako i generálnej prevencie. Keďže k spáchaniu trestného činu
prišlo v súvislosti nesprávnym vedením motorového vozidla obžalovanou, prvostupňový súd správne
uložil obžalovanej trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 16 mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 prvá veta Trestného poriadku ak podľa výsledku dokazovania nie je podklad na
vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu
škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd
odkáže poškodeného na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.
Podľa § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže

odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody,
K dôvodom odvolania uvádzaným poškodeným a následne jeho splnomocnenou zástupkyňou na
verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, tunajší súd uvádza, že rozhodnutie prvostupňového súdu o
odkázaní poškodených s ich nárokmi na náhradu škody na civilný proces považuje za zákonné a plne v
zhode s vykonaným dokazovaním, pričom sa stotožňuje s tým, čo v odôvodnení uviedol prvostupňový

súdu, že z vykonaného dokazovania vyplýva spoluzavinenie dopravnej nehody poškodeným Z. Z., čo
má priamy vplyv na výšku náhrady škody, ktorú si poškodení uplatnili a dokazovanie tejto skutočnosti,
ako aj samotnej výšky škody, by presiahlo potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho.
Odvolací súd v tejto súvislosti navyše dodáva, že toto spoluzavinenie dopravnej nehody poškodeným
Z. Z. bolo vo významnej miere, keď podľa znaleckého posudku výrazne prekročil zákonom povolenú

rýchlosť. V tejto súvislosti nemožno ani uvažovať o tom, že by obžalovaná vytvorila poškodenému
náhlu prekážku, nakoľko náhla je taká prekážka, ktorá je vodičovi vytvorená takým spôsobom, že
vodič pri správnej technike jazdy nemôže zastaviť do miesta zrážky, resp. nemôže odvrátiť dopravnú
nehodu,pričomvdanomprípadepoškodenýnespĺňaltúpodmienku,žebysapohybovalsvojimvozidlomsprávnou technikou jazdy (maximálne povolenú rýchlosť je v zmysle zákona o cestnej premávke povinný
vodič dodržiavať aj pri predchádzaní).
Uvedené podľa odvolacieho súdu však nič nemení na skutočnosti, že obžalovaná sa tesne

pred uskutočňovaním predbiehacieho manévru dostatočne nepresvedčila, či predbiehací manéver
neuskutočňujeajinémotorovévozidlojazdiacezaňou,čímnedalaprednosťvjazdemotorovémuvozidlu
zn.BMW,vdôsledkučohoprišlokukolíziimotorovýchvozidielzn.KIAazn.BMWanáslednemotorových
vozidiel zn. KIA a zn. SUZUKI a teda dopustila sa nedbanlivostného konania, ktorého následkom bolo
spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví poškodeného.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolania obžalovanej V. C. a poškodeného Z.
Z. zamietol ako nedôvodné

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.