Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 4, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2Tov/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116011199
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Janík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:8116011199.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa Janíka a sudcov JUDr. Petra Tótha
a JUDr. Michala Antalu v trestnej veci proti obžalovanému M. M., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom I., ul.
A. XXXX/XX, pre zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods.1, ods.4 písm.a) Tr.zák., prejednal na
verejnom zasadnutí dňa 4. apríla 2019 odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov podané proti
rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 19. októbra 2018, sp.zn. 41Tv/1/2016 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 19. októbra 2018, sp.zn. 41Tv/1/2016 bol obžalovaný M.
M. podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov
sp. zn. 1Pv 148/14/7707, ktorá na neho bola podaná dňa 20.6.2016 pre zločin subvenčného podvodu
podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 8.9.2008, resp. dňa 24.9.2010 v priestoroch 22. mechanizovaného práporu, nachádzajúceho sa vo
Vojenskom útvare 1102 v M., F. 1, ako jeho príslušník, podpísal čestné vyhlásenie, v ktorom vyhlásil, že
v mieste výkonu štátnej služby alebo jeho blízkom okolí (mieste, ktoré je od miesta výkonu štátnej služby
vzdialené najviac 30 km), nie je nájomcom alebo spoločným nájomcom bytu, ktorý je vo vlastníctve obce,
na základe čoho mu bol v dobe od 8.9.2008 priznaný príspevok na bývanie vo výške 100 % sumy určenej

podľa § 170 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl
SR, v znení zákona č. 253/2007 Z.z. (ďalej len "zákon"), a to aj napriek tomu, že v čase od 1.10.2009
do 30.6.2013 bol spoločným nájomcom 3-izbového bytu na ul. A. XXXX/XX v I. vo vlastníctve mesta I.
a v čase od 1.7.2013 doposiaľ je vo výlučným nájomcom 2-izbového bytu na ul. A. XXXX/XX v I., vo
vlastníctvemestaI.atedaspoukázanímna§170ods.2písm.h)zákonamalod1.10.2009doukončenia
služobného pomeru profesionálneho vojaka, teda do 12.3.2014 nárok na príspevok na bývanie iba vo

výške jednej polovice sumy určenej podľa § 170 ods. 1 zákona, čím takto svojim konaním spôsobil
Ministerstvu obrany SR, Kutuzova 8, Bratislava škodu v celkovej výške najmenej 6.068,- Eur,

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods.3 Tr.por. okresný súd odkázal poškodeného - Ministerstvo obrany Slovenskej republiky,

Úrad legislatívy a práva, Kutuzova 8, Bratislava so svojim nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Citovaný rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej lehote včas
podanýmodvolanímnapadolvneprospechobžalovanéhoprokurátorOkresnejprokuratúryPrešov(ďalej
len „prokurátor“) pre nesprávnosť výroku o oslobodení obžalovaného, t.j. výrokov o vine a treste.

Prokurátor v písomnom odôvodnení odvolania poukázal na to, že so záverom súdu prvého stupňa
nesúhlasí. Obžalovaný svojím subjektívnym a vedomým konaním ako profesionálny vojak deklarovalopakovaným čestným vyhlásením, že spĺňa zákonom dané všetky predpísané podmienky na finančný
benefit, teda príspevok na bývanie, ktorý nepochybne osobne a dobrovoľne - a to aj za prítomnosti
príslušníkov finančno-ekonomickej správy vojenského útvaru M., konkrétne Ing. I., E. a I. -podpísal, čo aj

títo svedkovia potvrdili. Obžalovanému nič nebránilo v tom, aby sa domáhal nejakého vysvetlenia alebo
doplnenia či opravy ohľadne fakultatívnych podmienok v predmetných čestných vyhláseniach, ktoré sú
kľúčovým dôkazom, či teda mal alebo nemal nárok na príspevok na bývanie v celkovej hodnote 6.068
€ v období od septembra 2008 až do septembra 2010, pričom v zmysle tohto čestného prehlásenia
obžalovaný opakovane potvrdil, že nie je nájomcom, resp. spoločným nájomcom bytu vo vlastníctve

obce a že býva od miesta výkonu služby vo vzdialenosti viac ako 30 km a tak spĺňa podmienky príspevku
na bývanie v plnej výške v zmysle zákona č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov,
čo nebola pravda. V tomto kontexte podľa prokurátora už len treba uviesť, že obžalovaný sa nemal
spoliehať na iných, ale sám bol povinný preveriť si okolnosti nároku alebo nenároku tohto finančného
benefitu. Na podklade týchto skutočností prokurátor navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm.
a), b), c) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa,

aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania prokurátora podľa
§ 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., na
podklade podaného odvolania prokurátora, ktoré mu spolu so spisom bolo predložené dňa 2. januára

2019, vykonal dňa 4. apríla 2019 verejné zasadnutie a postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť výroku napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné. Nezistil pritom
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Tr. por.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal všetky potrebné
dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne a v súlade so
zásadou „ v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ uvedenou v § 2 ods. 4 Tr. por. vyhodnotil
jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods. 10 a 12 Tr. por. a dospel ku

správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom, podľa ktorých zažalovaný skutok sa síce stal,
ale nie je trestným činom ani priestupkom. Súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 ods. 1
Tr.por. v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a presvedčivo vysvetlil, o ktoré skutočnosti oprel
svoje závery o oslobodení obžalovaného spod obžaloby. Jeho rozhodnutie je založené na starostlivom
vyhodnotení celého dokazovania a to spôsobom ako prikazuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Úvahy

a závery okresného súdu založené na zásadách logického konania a uvažovania sú vecne správne a
odvolací súd sa s nimi stotožňuje.

Ustanovenie § 225 ods. 1 Tr.zák je blanketovou normou a naplnenie znakov trestného činu subvenčného
podvodu je tu priamo viazané na nespĺňanie podmienok iného, všeobecne záväzného právneho

predpisu, pričom páchateľ iného (v danom prípade Ministerstvo obrany SR) uvedie do omylu v otázke
splnenia týchto podmienok. Z ustanovenia § 169 zák. č. 346/2005 Z.z. v znení zákona č. 253/2007 Z.z.
účinnéhood01.07.2007(ďalejlencitovanýzákon)vyplýva,žeprofesionálnyvojakododňavymenovania
alebo prijatia do dočasnej štátnej služby (profesionálneho vojaka) má nárok na príspevok na bývanie.
Ustanovenia § 170 ods. 1 a 2 citovaného zákona ustanovenie § 169 o nároku na príspevok na

bývanie vykonávajú tak, že tento patrí v určitej sume (§ 170 ods. 1) alebo v jednej polovici tejto určitej
sumy (§ 170 ods. 2). Ustanovenie § 170 ods. 2 citovaného zákona súčasne taxatívne stanovuje prípady,
kedy tento príspevok patrí vo výške jednej polovice sumy uvedenej v § 170 ods. 1. Podľa § 171 ods.
1 citovaného zákona výšku príspevku priznáva vedúci služobného úradu alebo veliteľ (príspevok sa
vypláca mesačne pozadu). Podľa § 171 ods. 2 citovaného zákona profesionálny vojak má povinnosť v

stanovenej lehote predložiť čestné vyhlásenie o existencii alebo neexistencii okolností uvedených v §
170 ods. 2 citovaného zákona.

Z ustanovenia § 172 ods. 2 písm. e/ citovaného zákona ďalej vyplýva, že predmetný nárok na príspevok
zaniká nepredložením čestného vyhlásenia. V danom prípade je teda zrejmé, že predmetné čestné

vyhlásenie nie je možné považovať za žiadosť o príspevok na bývanie. Zo zisteného skutkového stavu
pritom bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že v dobe, kedy obžalovaný predmetné čestné vyhlásenie
podpisoval a predkladal veliteľovi, tohto neuviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na vyplácanie
príspevku na bývanie v plnej výške určenej podľa § 170 ods. 1 citovaného zákona. Z tohto dôvodu potomnemožno ani vyvodzovať záver o vylákaní príspevku podľa § 225 ods. 1 Tr.zák., ako objektívnej stránky
trestného činu subvenčného podvodu.

V prejednávanom prípade je však podstatné nepreukázanie subjektívnej stránky žalovaného trestného
činu obžalovanému. Z písomného znenia Čestného vyhlásenia zo dňa 8.9.2008, resp. zo dňa 24.9.2010
- ako to správne uviedol aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku - vyplýva, že v ňom
nie je uvedené, že vzdialenosť 30 km sa určuje v zmysle § 118 ods.3 o štátnej službe profesionálnych
vojakov ozbrojených SR. Vykonaným dokazovaním nebolo ani preukázané, že obžalovaný by sa

iným spôsobom dozvedel o tom, čo presne znamená táto vzdialenosť. Preto nie je na mieste pričítať
obžalovanému úmyselné zavinenie, že mal vedomosť o tom, že nespĺňa túto podmienku, keďže
vzdialenosť medzi miestom jeho bydliska a miestom výkonu štátnej služby v zmysle uvedeného
ustanovenia zákona bola 29 km., t. j. menej ako 30 km. Naopak vykonaným dokazovaním mal súd
za preukázané, že vzdialenosť (t. j. ako pojem, pod ktorým má každý na mysli dĺžku priestoru medzi
bodom A a bodom B) bola reálne medzi miestom jeho bydliska a miestom výkonu štátnej služby, väčšia

ako 30 km. Naviac aj spôsob poučenia obžalovaného o nároku poberania príspevku na bývanie bol
absolútne formálny a znalosti komisie, ktorá tento príspevok odporúčala veliteľovi priznať, bol povrchný
a aj na základe toho došlo k podpísaniu čestného vyhlásenia bez uvedomenia si jeho dosahu. Čestné
vyhlásenie malo značný význam na priznanie (výšky) príspevku na bývanie, preto bolo povinnosťou
poskytovateľa príspevku, aby tlačivo „čestné vyhlásenie“ vyhotovil v takej forme, aby bolo zrozumiteľné

aj pre osoby neznalé práva. Táto okolnosť preukazuje jeho neuzrozumenie, že takýmto konaním môže
páchať trestnú činnosť a aj keď sa dopustil stíhaného skutku, neboli naplnené pojmové znaky zločinu
subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, 4 písm. a/ Tr. zák., pretože absentuje subjektívna stránka,
teda úmysel páchateľa spáchať trestný čin, ku ktorého naplneniu sa vyžaduje úmysel, rovnako ako u
priestupku obdobného charakteru.

Vzhľadom na tieto správne skutkové zistenia a právne závery preto okresný súd správne obžalovaného
oslobodil spod obžaloby podľa ustanovenia § 285 písm. b) Tr. por. a v nadväznosti na to v súlade s
ustanovením § 288 ods. 3 Tr. por. odkázal poškodenú stranu Ministerstvo obrany Slovenskej republiky
s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k rovnakým skutkovým a právnym záverom ako súd prvého
stupňa a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými súd prvého stupňa rozviedol a vysvetlil svoje zistenia
a právne závery, preto odvolacie námietky prokurátora, ktoré vo svojej podstate sú len opakovaním
námietok prednesených už pred súdom prvého stupňa a s ktorými sa ten dostatočne a vecne správne

vyporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, nepovažoval za dôvodné. Smerovali totiž vo svojej
podstate len do hodnotenia vykonaného dokazovania, ktoré prokurátor navrhol vyhodnotiť inak, než ako
to urobil súd prvého stupňa. V tomto smere treba uviesť, že každý orgán trestného konania hodnotí
vykonané dôkazy podľa § 2 ods. 12 Tr. por. v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a podľa
vlastnéhovnútornéhopresvedčenia.Odvolacísúdnemôžepretovstupovaťdotohtohodnoteniadôkazov

a nariadiť súdu nižšieho stupňa k akým záverom má dospieť. Na základe týchto úvah možno potom
vysloviť, že ak prvostupňový súd dospeje k určitému záveru a tento záver je výsledkom logického
konania a uvažovania, nemožno mu potom vytknúť žiadne pochybenie. Tak je tomu aj v posudzovanej
veci. Ako už bolo uvedené, súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku sa starostlivo a dôsledne
zaoberal všetkými vo veci vykonanými dôkazmi a tieto správne vyhodnotil podľa zásad uvedených v

ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. Jeho rozhodnutie, podľa ktorého konanie obžalovaného uvedené vo
výroku napadnutého rozsudku nie je trestným činom, je takto správne a v súlade so zákonom, lebo má
oporu vo vykonanom dokazovaní.

Vzhľadom na už uvedené dôvody odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky prokurátora za dôvodné

a jeho odvolanie preto podľa § 319 Tr.por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.