Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 20, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoP/91/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115207948
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2115207948.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci starostlivosti o maloleté dieťa: J. Q., nar.
XX.XX.XXXX, zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, dieťa
rodičov: Q. Q., zomrelá XX.XX.XXXX a U.-Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. O. XX/C/XXX, O., Talianska
republika, zastúpený: FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341,
za účasti starých rodičov: Mgr. A. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. Z. XX, I. a E. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. Z. XX, I., starí rodičia zastúpení: JUDr. Andrea Čechovičová, advokátka, Dolné Bašty 2, Trnava,
o návrhu navrhovateľov: 1) Ing. Q. Q., nar. XX.XX.XXXX bytom P. O. č. XXX, P. 2) Mgr. Q. Q., nar.

XX.XX.XXXX, bytom P. O. č. XXX, P., o zverenie maloletého dieťaťa do starostlivosti inej fyzickej osoby
ako rodiča a o návrhu otca o zverenie maloletého dieťaťa, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného
súdu Trnava, č. k. 8P/30/2015 - 942 zo dňa 3. mája 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie s a p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie o návrhu starých rodičov na zverenie
maloletého J. do náhradnej osobnej starostlivosti zastavil (z dôvodu späťvzatia návrhu); výrokom

II. maloletého J. zveril do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov, ktorí sú povinní
vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu ako ju vykonáva rodič a majú
právo dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok v bežných veciach s výnimkou oprávnení, ktoré boli
zverené majetkovému opatrovníkovi; výrokom III. otca zaviazal platiť výživné na maloletého syna vo
výške 100 eur mesačne, do 15. dňa v mesiaci vopred na účet kolízneho opatrovníka, s účinnosťou od
právoplatnosti rozsudku; výrokom IV. súd upravil styk otca s maloletým synom každý posledný víkend
v mesiaci, a to v piatok od 16.00 hod. do 18.30 hod. a v sobotu od 10.30 hod. do 18.00 hod., s tým, že

navrhovatelia sú povinní maloleté dieťa na styk riadne pripraviť, maloleté dieťa otcovi pred McDonald
´s na rohu Hlbokej a Spartakovskej ulice v Trnave v určenom čase odovzdať a otec je povinný maloleté
dieťa navrhovateľom v určenom čase na rovnakom mieste vrátiť po skončení stretnutia. Súd zároveň
otcovi uložil povinnosť 24 hodín pred stretnutím oznámiť navrhovateľom, či sa stretnutie uskutoční alebo
nie a to formou SMS alebo emailom; výrokom V. a VI. súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania a rovnako ani štát nemá právo na náhradu
trov konania a výrokom VII. návrh otca na zverenie maloletého dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti

zamietol.

2. Súd rozsudok po právnej stránke odôvodnil aplikáciou § 28 ods. 1, § 44, § 45, § 76, § 62, § 75 ods. 1,
§ 77 ods. 1 Zákona o rodine (ďalej len ZoR). Vecne rozsudok odôvodnil tým, že na základe vykonanéhodokazovania súd dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na zverenie maloletého dieťaťa
do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov. Súd k tomuto záveru viedol súčasný stav a to jednak
vývoj maloletého a jeho najlepší záujem. Súd konštatuje, že otec deklaruje trvalo záujem o dieťa a podľa

názoru súdu otec aj tento záujem má, avšak maloletý J. je zvyknutý v súčasnom prostredí a podľa
znaleckéhoposudkubyvytrhnutiedieťaťadonovéhoprostrediapôsobilonanehonegatívne,malobypre
neho nepriaznivé dôsledky. Uvedené skutočnosti súd viedli k tomu, že maloleté dieťa zveril do náhradnej
osobnej starostlivosti navrhovateľov, lebo je to v jeho najlepšom záujme. Súčasne súd vychádzal z
toho, že predpoklady o starostlivosť o maloletého sú lepšie na strane navrhovateľov ako otca, čomu

svedčí znalecký posudok, výpoveď znalca na pojednávaní, ako aj reálne správanie otca, ktorý napriek
deklarovanému záujmu nevyužil možnosť rozšíreného styku, pričom dokonca mal počas leta ako aj
neskoršieho obdobia úplný výpadok stretávania sa s maloletým synom a za posledné tri mesiace
dieťa prakticky nevidel. Otec napriek deklarovaniu, nezabezpečil maloletému synovi výučbu talianskeho
jazyka,čosamoosebebyzmiernilonegatívnedopadypripresťahovanímaloletéhodieťaťadoTalianska.
Súd po pojednávaní v decembri 2017 odročil, otcovi uložil povinnosť predložiť dôkazy, ktoré však otec

nepredložil s opatrenou apostilou, ani v plne požadovanej verzii. V tomto období bolo otcovi umožnené
rozvinúťvzťahsmaloletýmsynomsmožnosťoustretávaniasaotcasdieťaťom(poprezentovanínázorov
znalca), čo však otec nevyužil a vzťah so synom nikam neposunul, dokonca sa s dieťaťom reálne od
začiatku februára do dňa konania ďalšieho pojednávania v máji 2018 nestretol. Táto skutočnosť viedla
súd k úvahe, že dieťa otcovi nezveril a jeho návrh zamietol a zveril dieťa do starostlivosti navrhovateľov,

lebo je to v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Zmena súčasného prostredia by bola spojená s
negatívnym dopadom na maloleté dieťa, s traumou na celý život. Záujem maloletého dieťaťa na riadnom
a pozitívnom vývoji má prednosť pred právom otca na zverení dieťaťa, pričom zverenie otcovi bude
možné, keď si s maloletým synom vybuduje taký vzťah a dôveru, aby maloletý syn neutrpel traumu
pri zmene zverenia. Súd nemohol prihliadnuť na otcove tvrdenie, že dieťa si vezme neskôr a umožní

jeho adaptáciu, nakoľko doterajšie prehlásenia otec reálne nerealizoval. Otec ostáva aj naďalej otcom
dieťaťa a je v záujme dieťaťa, aby si s ním zlepšilo vzťah, pričom podľa názoru súdu, ak otec bude
na vzťahu pracovať, bude možná zmena zverenia do jeho starostlivosti, avšak je nevyhnutné, aby otec
využíval stanovený styk a vzťah so synom rozvíjal a zlepšoval. Plne rozvinutý vzťah otca a syna bude
zárukou toho, že dieťa bude môcť bez výraznejších adaptačných problémov prejsť do starostlivosti otca

v jeho domovskej krajine, náhradná osobná starostlivosť nebude potrebná a nič nebude brániť otcovi
prevziať dieťa do svojej starostlivosti. Súčasne súd upozorňuje starých rodičov ako aj navrhovateľov, že
je nevyhnutné, aby styk otca s maloletým umožňovali a rozvíjali v záujme maloletého dieťaťa. Ak by bolo
zistené negatívne ovplyvňovanie dieťaťa, ktoré by otcovi bránilo v realizácii styku, budovaní reálneho
pozitívneho vzťahu s otcom, mohlo by sa na návrh pristúpiť ku krajným riešeniam v zmysle zákona

(umiestnenie dieťaťa do zariadenia za účelom odbornej diagnostiky v prípade preukázania negatívneho
vplyvu navrhovateľov, resp. starých rodičov na vzťah dieťaťa k otcovi). Navrhovatelia by mali maloletému
J. zabezpečiť výučbu talianskeho jazyka, aby sa mohol s otcom dohovoriť a súčasne je na otcovi, aby v
prípade, ak výučbu nezabezpečia navrhovatelia, znalosť taliančiny zabezpečil sám, vo vlastnom záujme
a v záujme dieťaťa. Súd súčasne upravil styk otca s maloletým dieťaťom v súlade s prezentovanými

názormiúčastníkovzúčastnenýchnapojednávaní,vrátaneotcatak,ako jeuvedenévovýrokurozsudku.

3. Keďže súd rozhodol o zverení maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti, súčasne
rozhodol o výživnom, ktoré je otec povinný platiť. Stará matka špecifikovala výdavky na maloletého J.
na približne v sume 200 eur (škôlka vo výške 55 eur, strava 100 eur, angličtina 20 eur, 30 eur mesačne

výdavky na oblečenie, maloletý je zdravý). Otec žije v Talianku, je štátny zamestnanec, má čistý príjem
približne vo výške 1.500 eur, má štandardné bežné výdavky, avšak má zvýšené výdavky v súvislosti
s dochádzaním za dieťaťom na Slovensko, k čomu tiež súd prihliadol pri stanovení výšky výživného.
Vyššie výživné by podľa názoru súdu otcovi reálne znemožňovalo dochádzať za maloletým synom. Súd
súčasne vychádzal z názoru navrhovateľov, ktorý akceptovali uvedené výživné, ako aj zo skutočnosti,

že maloleté dieťa má majetok, z ktorého môžu byť uspokojované jeho potreby.

4. O náhrade trov konania účastníkov rozhodol súd podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej
len CMP), pretože v mimosporových konaniach je v zásade vylúčený nárok na náhradu trov konania
a súd nezistil naplnenie žiadnej z výnimiek upravených v § 53 a nasledujúcich CMP. Súd súčasne

rozhodol aj o náhrade trov konania štátu, ktorému tieto nepriznal v časti vzniknutých nákladov tlmočenia
a prekladov, nakoľko v zmysle § 155 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), tieto náklady znáša
štát.5. Otec maloletého J. podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie prostredníctvom právneho
zástupcuspoukazomna§2ods.1CMPzdôvodov,žesúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces (§ 365 ods. l písm. b) CSP); konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. l písm. d) CSP); súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. l písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. l písm. h) CSP).

6. Otec maloletého syna poukazuje na skutočnosť, že najvhodnejším prostredím pre všestranný a
harmonický vývin dieťaťa je prostredie rodiny tvorené otcom a matkou dieťaťa. Túto základnú zásadu a
principiálne fungovanie rodiny ako základnej spoločenskej bunky zakotvujú nielen ustálené spoločenský
normy, ale je upravené aj normatívne; medzi iným túto základnú zásadu zakotvuje zákon o rodine,
ktorý tak zdôrazňuje význam rodičov dieťaťa pre jeho vývin; dohovor o právach dieťaťa (čl. 7 hovorí,
že každé dieťa má právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť); usmernenie OSN k

náhradnej starostlivosti o deti (II. časť bod 3 vraví, že je potrebné v prvom rade usilovať o ponechanie
detí či ich návrat do starostlivosti rodičov); rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kutzner
proti Nemecku (orgány verejnej moci musia v zásade konal' tak, aby sa rodinný vzťah mohol rozvíjať
a prijať vhodné opatrenia za účelom zlúčenia rodiča s dieťaťom); Ústava SR (čl. 41 zaručuje dieťaťu
právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť). Na podporu uvedeného je možné aplikovať aj výklad časti

zákona o rodine, týkajúci sa rodičovských práv a povinností, ktorých úlohou je jednak nielen ochrániť
práva dieťaťa, avšak zároveň aj poskytnúť rodičovi prostriedky a priestor, aby mohol svoju výchovnú
funkciu realizovať. Práva a povinnosti detí a rodičov tak charakterizuje ich typická vzájomnosť, rodič
má nielen povinnosť dieťa vychovávať, ale je to aj jeho právo. Dieťa má naopak na starostlivosť zo
strany svojich rodičov právo a zároveň je ústavným právom rodičov zabezpečiť starostlivosť o deti a ich

výchovu. Je to práve právo a zároveň povinnosť rodičov vychovávať maloleté deti, ktoré zastávajú v
hierarchiirodičovskýchprávnajvyššiupriečku(tútopriorituvyjadrilostatneajsámzákonodarcapritvorbe
koncepcie systematiky zákona o rodine). Uvedené podporuje aj výklad Ústavného súdu SR, ktorý vo
svojom náleze PL. ÚS 14/05 uviedol, že obsahovou náplňou ustanovenia čl. 41 ods. 4 druhá veta ústavy
a čl. 32 ods. 4 druhá veta Listiny základných ľudských práv a slobôd je ochrana tak detí, ako aj rodičov v

súvislosti s obmedzením práv rodičov a v súvislosti s odlúčením maloletých detí od rodičov. Pri analýze
týchto ustanovení Ústavy SR a Listiny treba predovšetkým konštatovať, že obmedzenie práv rodičov
ako širší pojem zahŕňa aj odlúčenie maloletých detí od rodičov, keďže takéto odlúčenie treba považovať
za špecifický prípad obmedzenia práv rodičov. Je to tak preto, že platí zásada, podľa ktorej starostlivosť
o deti a ich výchovu je právom rodičov a deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Uvedené

ustanovenia preto poskytujú jednak ochranu pre rodičov maloletých detí, ale aj ochranu maloletých detí
v súvislosti s ich odlúčením od rodičov. V súlade s uvedeným výkladom je preto možné uvažovať o
náhradnej osobnej starostlivosti a prípadnom zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti inej osoby až v
prípade, ak rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa. Výkladom
zákona o rodine boli stanovené jednotlivé znaky (resp. predpoklady) náhradnej starostlivosti, ktorými sú

najmä jej nevyhnutnosť a dočasnosť.

7. Náhradnú osobnú starostlivosť je možné nariadiť len vtedy, ak rodičia osobnú starostlivosť o dieťa
nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť. Každé dieťa má totiž od jeho narodenia právo poznať svojich
rodičov a právo na ich starostlivosť, pričom je povinnosťou štátu zabezpečiť, aby dieťa nemohlo byť

oddelené a nebolo oddelené od svojich rodičov proti ich vôli až do momentu, pokiaľ príslušný orgán
nerozhodne o tom, že takéto oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Pokiaľ má byť takýto zásah
do rodinného života legitímny, musí byť odôvodnený jeho nevyhnutnosťou so zreteľom na ďalšie
skutočnosti, avšak nie len výlučne zlepšením doterajších životných podmienok dieťaťa. To znamená, že
nestačí, ak životné podmienky v rodine dieťaťa sú na kvalitatívne horšej úrovni, než by boli v niektorej

z foriem náhradnej starostlivosti, pokiaľ sú ľudsky znesiteľné a neohrozujú riadnu výchovu maloletého
dieťaťa. (Rozsudok ESĽP vo veci K.A. proti Fínsku, v ktorom sa konštatuje, že skutočnosť, že dieťa
môže byť umiestnené v prostredí vhodnejšom pre jeho výchovu, sama osebe neospravedlňuje jeho
odňatie biologickým rodičom. Musia existovať ďalšie okolnosti vyjadrujúce nevyhnutnosť' zásahu do
práva rodičov na rodinný život s ich dieťaťom). Príkladmi prípadov, kedy rodičia nie sú schopní alebo

ochotní zabezpečiť osobnú starostlivosť o svoje maloleté dieťa a náhradná starostlivosť je nevyhnutná
je zanedbávanie starostlivosti o dieťa, ohrozenie vývoja dieťaťa alebo hrozba nebezpečenstva pre dieťa,
telesné zanedbávanie, citové zanedbávanie, zanedbávanie vzdelania alebo zdravotnej starostlivosti,
prípadne ak je vzťah medzi rodičom a dieťaťom natoľko narušený, že dieťa jeho starostlivosť odmieta.Podľa názoru otca náhradnú starostlivosť môže súd nariadiť až vtedy, keď ohrozenie riadnej výchovy
dieťaťa nekvalitou jeho života preváži nad záujmom podporovať biologické väzby a rodinný život. Do
momentu, než nastane takáto situácia, má štát povinnosť podporovať rodinný život a vytvárať také

podmienky, ktoré budú k ochrane rodinného života prispievať. Je plne v súlade s medzinárodnými
dohovormi a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, pokiaľ súd uprednostní prirodzeno-právne
biologické rodinné zväzky pred iným druhom starostlivosti, a to aj v prípade, ak by táto (náhradná
starostlivosť) mala byť poskytovaná na vyššej hmotnej úrovni. Táto povinnosť obmedzuje štát v kladení
prekážok pre obnovenie spoločného žitia detí s rodičmi a zároveň ho núti vykonávať aktívne kroky

vedúce k tomuto cieľu. Účelom zverenia dieťaťa do náhradnej starostlivosti je predovšetkým obnovenie
nedostatočnej, alebo úplne chýbajúcej starostlivosti zo strany rodičov/rodiča dieťaťa, avšak nie umelé
nahrádzanie osobnej starostlivosti rodiča starostlivosťou inej osoby, pokiaľ to nie je bezprostredne
nevyhnutné. V zmysle nálezu Ústavného súdu l. ÚS 136/08-15 akákoľvek forma náhradnej osobnej
starostlivostijezapredpokladuriadnejstarostlivostizabezpečovanejrodičomneakceptovateľná.Krajský
súd v Košiciach obdobne vo svojom rozsudku 8CoP/306/20 13 uviedol, že aj keď je zverenie maloletých

detí do náhradnej osobnej starostlivosti skutočne krajným riešením, súčasne je nevyhnutným riešením
v tých prípadoch, kedy žiadny z rodičov nie je schopný náležitým spôsobom zabezpečiť riadnu výchovu
dieťaťa; súd v tomto konkrétnom citovanom konaní svoj záver oprel o znalecký posudok, ktorý uviedol,
že matka je nezrelá, má sklon k nezodpovednému a málo tolerantnému správaniu, je labilná, prchká,
výbušná a ako rodič patrí do kategórie zanedbávajúceho rodiča, nenapĺňa potreby detí, nekomunikuje s

nimi, nič aktívne neurobí voči odmietavému postoju maloletých deti. Pasívna bola aj voči záujmom mal.
deti týkajúcich sa ich prípravy na budúce povolanie, neinformovala sa v škole na ich výsledky ani raz
sa nezúčastnila rodičovského združenia či inak prispela k tomu, aby z detí vychovala samostatných a
zodpovedných jedincov, ktorí v budúcnosti nebudú musieť byť na niekom závislí. Kľúčovým aspektom
konania o náhradnej starostlivosti je preto povinnosť súdu sa zamerať na zistenie, či sa rodič dieťaťa

skutočne nedokáže o maloleté dieťa postarať (R 35/1966, R 64/1968).

8. Súd sa v konaní dostatočným spôsobom nevysporiadal práve s aspektom nevyhnutnosti nariadenia
náhradnej starostlivosti o maloletého J., ako jedným zo zásadných predpokladov zverenia maloletého
do náhradnej starostlivosti inej osoby ako otca, resp. súd v rozsudku nekonštatoval také skutočnosti,

ktoré by otca a priori diskvalifikovali z jeho osobnej starostlivosti o maloletého syna a odôvodňovali
tak nevyhnutnosť nariadenia náhradnej osobnej starostlivosti o maloletého. Otec maloletého syna v
priebehu súdneho konania dokazoval, že je pripravený na osobnú starostlivosť o maloletého, a to medzi
iným aj zabezpečením škôlky pre maloletého syna, bytovými podmienkami, pracovnými podmienkami a
napokon aj výškou svojho súčasného príjmu. Otec maloletého dieťaťa uskutočnil všetky kroky potrebné

na prevzatie, resp. obnovenie osobnej starostlivosti o maloletého syna a zabezpečenie riadnej výchovy
maloletého; dokazovanie súdu v tomto smere otec nepovažuje za dostatočné, nakoľko z neho nevyplýva
jednoznačná diskvalifikácia otca z osobnej starostlivosti o maloletého syna, resp. naplnenie takých
predpokladov, ktoré by bez pochybností otca z osobnej starostlivosti o maloletého syna vylučovali.
Podľa názoru otca súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym záverom o nevyhnutnosti

náhradnej osobnej starostlivosti o maloletého syna.

9. Naproti tomu, znalecký posudok na viacerých miestach uvádza, že vzťah medzi maloletým dieťaťom
a otcom je pozitívny, pričom znalec opisuje tento vzťah ako prirodzený a láskavý vzťah k maloletému
synovi, ktorý je motivovaný prirodzenou túžbou otca k dieťaťu. Ide o pozitívny vzťah a otec sa chce

o maloletého starať, resp. vzťah maloletého k otcovi je pozitívny, maloletý ho má rád a oslovuje ho
tatino. Ide o prirodzenú túžbu dieťaťa k otcovi. Znalec síce uvádza, že dlhodobé odlúčenie maloletého
od otca malo na ich vzájomný vzťah negatívny vplyv (v rámci odpovede na otázku č. 6), avšak je
potrebné zdôrazniť, že táto skutočnosť môže byť umocnená aj negatívnym ovplyvňovaním maloletého
zo strany tretích osôb. Otec považuje za potrebné zdôrazniť, že znalec uvádza, že napriek odlúčeniu sa

ale maloletý na otca tešil, čo je podľa názoru otca sprievodným znakom toho, že aj napriek negatívnym
externým vplyvom je vzťah otca a maloletého pozitívny, úprimný a rozvinutý natoľko, že u maloletého
je prítomná pretrvávajúca túžba byť s otcom. Táto je vyjadrená aj na strane 9 znaleckého posudku,
kde znalec uvádza, že maloletý sa pýta spontánne, kde je tatino a prečo neprišiel. Na otázku znalca
udáva, že má rád tatina... , resp. na strane 13 a 14 znaleckého posudku, kde znalec uvádza, že

maloletý sa teší na otca, dáva otcovi pusu, smeje sa, je rozjašený... ide otcovi na ramená a do krku,
teší sa... Znalec nezistil žiadne patogénne aspekty osobnosti otca, ktoré by mali mať negatívny vplyv
na jeho osobnú starostlivosť o maloletého a jeho ďalší vývoj; a priori tak nevylúčil otca z osobnej
starostlivosti o maloletého. Znalec síce počas výsluchu na pojednávaní dňa 14.12.2017 uviedol, žepodľa jeho názoru je najlepšie pre dieťa, aby bolo zverené navrhovateľom, zverenie dieťaťa však musí
byť odôvodnené jeho nevyhnutnosťou so zreteľom aj na ďalšie skutočnosti, nie len výlučne z dôvodu
zlepšenia životných podmienok dieťaťa. Otec ďalej spochybňuje nevyhnutnosť zverenia maloletého J.

do náhradnej starostlivosti navrhovateľom aj tým, že zo znaleckého posudku vyplýva, že tretie osoby
(stará matka maloletého ako aj navrhovatelia) majú podstatný negatívny vplyv na maloletého; znalec
túto skutočnosť konštatuje na viacerých miestach znaleckého posudku na str. 9 v rámci hry maloletého
s navrhovateľom 1), navrhovateľ 1) pomenúva tigra, že by to mohol byť J. otec, ktorý by mal byť
za ohradou, lebo je to tiger, dravec, aby nerobil zvieratkám zle; na str. 13 v rámci hry maloletého s

navrhovateľkou 2), hru iniciuje maloletý J. a odkladá nebezpečné zvieratká, lebo že sú nebezpečné
a robia zle; na str. 13 v rámci situácie pri výmene navrhovateľky 2) a otca dieťaťa, maloletý J. sa
tešil na svojho otca a spontánne ho išiel privítať a zavolať ho dnu do miestnosti, aby sa mohli spolu
zahrať. Stará matka pred tým, ako sa maloletý mohol privítať s otcom ho zobrala za ruku a znalcovi
uviedla, že sa maloletý musí ísť vymočiť a bez diskusie odviedla maloletého na toaletu. Maloletý znalcovi
neavizoval, že by potreboval močiť, tešil sa na otca; ako aj na str. 21 v rámci odpovede na otázku

č. 5, kde sa nachádza rekapitulácia vyššie uvedeného. Takéto ovplyvňovanie zo strany uvedených
osôb je neakceptovateľné, pričom otec maloletého sa stotožňuje so záverom znalca, že maloletý J.
potrebuje podporné prostredie bez negatívneho ovplyvňovania zo strany tretích osôb. Pokiaľ došlo k
prejaveniu sa negatívneho vplyvu na maloletého v rámci znaleckého dokazovania (t.j. za prítomnosti
znalca), nie je možné vylúčiť, že k negatívnemu ovplyvňovaniu maloletého bežne dochádza aj v oveľa

väčšom rozsahu. Otec maloletého syna zároveň považuje za nezlučiteľné so záujmom maloletého
syna, aby vyrastal v prostredí osôb, ktoré takýmto negatívnym spôsobom maloletého syna ovplyvňujú a
snažia sa pretrhnúť prirodzené puto medzi otcom a maloletým synom. Uvedené ovplyvňovanie vytvára
minimálne pochybnosť o naplnení osobných predpokladov kladených na záujemcov žiadajúcich o
zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti a zásadným spôsobom spochybňuje premisu nevyhnutnosti

zverenia maloletého do náhradnej starostlivosti.

10. Z výkladu uvedeného vyššie v tomto odvolaní vo všeobecnosti vyplýva, že štát je povinný prijať
opatrenia na uľahčenie obnovy rodiny, hneď ako to bude možné, pretože možnosť spoločného žitia
znamená pre rodiča a jeho dieťa základný element rodinného života. Povinnosťou súdu je umožniť

zlúčenie otca s maloletým dieťaťom a umožniť výkon rodičovských práv a povinností vrátane osobnej
starostlivosti otca o maloletého syna. Pokiaľ súd neumožní obnovenie osobnej starostlivosti otca o
maloleté dieťa, je možné, že z dôvodov uvedených v tomto odvolaní (a na ktoré otec poukazoval už
v priebehu predchádzajúceho konania), najmä s poukazom na negatívne ovplyvňovanie maloletého J.
zo strany navrhovateľov, ako aj starých rodičov, takéto obnovenie už v budúcnosti ani nebude možné,

čo bude mať kritický dopad na kvalitu života maloletého dieťaťa a rodinný život otca ako aj maloletého
dieťaťa. Maloleté dieťa bolo počas trvania celého doterajšieho konania dočasne zverené do starostlivosti
starýchrodičov,pričomotecmaloletéhoposmrtimatkymaloletéhonemalmožnosťsasmaloletýmstýkať
okrem styku ustanoveného súdom; t.j. maloletý bol dlhodobo počas celého konania pred súdom prvej
inštancie, ktoré trvalo takmer tri roky, odlúčený od svojho otca.

11. V zmysle článku 6 ods. l Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo
na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému je súdne konanie vedené. Dohovor

vo svojom článku 6 odsek l zdôrazňuje význam súdneho konania bez prieťahov, ktoré môžu ohroziť jeho
efektívnosť a dôveryhodnosť a na ktoré vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje aj Európsky súd pre
ľudské práva (rozhodnutia ESĽP vo veciach H. v. France, § 58; Katte Klitsche de la Grange v. Italy).
Otec maloletého si je vedomý, že dôvody dĺžky konania je nevyhnutné v každom jednotlivom prípade
posudzovať vzhľadom na osobitosti prípadu, kým rôzne predĺženia konania samostatne nemusia

znamenať prieťahy v konaní, v spoločnej kombinácii to tak však môže v závere byť (rozhodnutia ESĽP vo
veci Deumeland v. Germany). Predĺženie konkrétnej časti konania je však prípustné len pokiaľ celková
dĺžka konania nie je neúmerná (rozhodnutia ESĽP vo veci Pretto and Others v. Italy). Otec maloletého
nepovažuje predmet sporu za osobitne skutkovo alebo právne zložitý; platí však zásadné pravidlo, že
žiadna právna a skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť neprimerané prieťahy v konaní, obzvlášť

v konaní týkajúcom sa maloletého dieťaťa. Táto skutočnosť je premietnutá aj v čl. 5 ods. 2 CMP, podľa
ktorého súd postupuje z úradnej povinnosti na základe zákona na účely prejednania a rozhodnutia veci
tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, resp. čl. 12 CMP. Otec bol v priebehu konania pred súdom
prvej inštancie aktívny a poskytoval konajúcemu súdu nevyhnutnú súčinnosť. Otec zároveň pripisujekonaniu veľký význam, nakoľko sa týka osobnej starostlivosti o jeho maloletého syna, pričom bol po
celú dobu trvania konania zastúpený právnym zástupcom a žiadnym spôsobom relevantne neprispel
negatívnym spôsobom k doterajšej dĺžke konania. Otec maloletého má preto za to, že v konaní došlo

k neodôvodneným prieťahom, pričom neadekvátna dĺžka konania, dlhotrvajúca právna neistota otca a
pretrvávajúci stav znemožnenia otcovej osobnej starostlivosti o maloletého dosahujú podľa otca takej
intenzity, že týmto postupom súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

12. Otec maloletého syna považuje za potrebné upozorniť, že súd sa v priebehu konania nevysporiadal

s námietkou otca, ktorú uviedol počas pojednávania uskutočneného dňa 14.12.2017 týkajúcej sa
pohnútky, ktorá viedla navrhovateľov 1) a 2) k podaniu návrhu na zverenie maloletého do ich osobnej
starostlivosti. Z priebehu konania je zrejmé, že rodina Q. vyvinula značnú snahu, aby maloletý zostal
v osobnej starostlivosti členov ich rodiny a aby zabránili otcovi vykonávať osobnú starostlivosť o
maloletého. Uvedené podporuje skutočnosť, že návrh na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti
podali na súde prakticky všetci členovia rodiny Q., t.j. starí rodičia maloletého ako aj súrodenci matky

maloletého dieťaťa. Starí rodičia dieťaťa vzali svoj návrh späť až počas konania, keď z priebehu konania
bolo zrejmé, že nespĺňajú podmienky pre zverenie maloletého do ich osobnej starostlivosti. Reálnou
pohnútkou navrhovateľov nie je osobná starostlivosť o maloletého, ale výlučne skutočnosť, aby maloletý
zostal v osobnej starostlivosti ktoréhokoľvek člena rodiny Q. bez ohľadu na to, kto sa v konečnom
dôsledku bude o maloletého starať, ako aj skutočnosť, aby zabránili otcovi vo vykonávaní osobnej

starostlivosti o maloletého. Takáto pohnútka je zásadne neprípustná a diskvalifikuje navrhovateľov z
možnosti zverenia maloletého J. do ich osobnej starostlivosti, pričom vyvoláva pochybnosť o splnení
osobných kritérií a predpokladov vyžadovaných zákonom o rodine na zverenie dieťaťa do ich osobnej
starostlivosti. Súd sa však s touto námietkou otca v rozsudku ani počas konania žiadnym spôsobom
nevysporiadal, čím podľa názoru otcovi znemožnil uskutočňovať jemu prislúchajúce procesné práva a

zároveň nezistil skutočný stav veci. Súd týmto postupom podľa názoru otca konanie zaťažil takou vadou,
ktorá mohla mať za následok nesprávne konečné rozhodnutie súdu obsiahnuté v rozsudku. Z vyššie
uvedených dôvodov otec maloletého J. navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby rozsudok zmenil tak, že
návrhu otca na zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca vyhovie.

13. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedol, že vzhľadom na závery znaleckého
posudkuavykonanéhodokazovaniavpredmetnejveciodporúčaodvolaciemusúdunapadnutýrozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť, k vyjadreniu pripojil zápisnicu zo dňa 26.06.2018 spísanú
so starou matkou maloletého J., ktorá poskytla informáciu, že do konca školského roku 2018 býval

maloletý J. v ich domácnosti. Od septembra 2018 začne navštevovať materskú školu vo B. K. B. a
bude nastálo bývať v domácnosti navrhovateľov. V súčasnosti k nim spoločne chodievajú na víkendy a
prázdniny. Navrhovatelia majú okrem svojho domu postavený i menší domček, ktorý slúži ako hosťovský
dom pre návštevy. Tento dom využívajú, keď k nim prídu na návštevu. Otec maloletého J. za ním od
pojednávania,ktorésauskutočnilodňa03.05.2018bolcelkovododnešnéhodňa3xato dňa04.05.2018

v piatok od 15.30 do 18.00 hod. V sobotu dňa 05.05.2018 už za synom neprišiel, čo odôvodnil tým, že
musí odcestovať, pretože v nedeľu pracuje. Následne za synom otec prišiel až dňa 22.06.2018 (piatok)
od 15.30 do 18.00 hod. kedy mu priniesol plyšového dráčika a bol s ním i dňa 23.06.2018 (sobota)
od 16.00 do 18.00 hod. Od vydania uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 11CoP/92/20l7-718, zo
dňa 12.06.2017, právoplatného dňa 21.06.2017 bol otec so synom celkovo 16x. Stará matka poskytla

informáciu aj o platení výživného otca na syna od vydania uvedeného uznesenia za obdobie od júna
2017 do mája 2018, pričom v tomto období (12 mesiacov) otec zaplatil na syna výživné spolu XXX eur.
Otcovi nikto z rodiny nebráni v styku s jeho synom, ale je pravdou, že občas rodinu hnevá, že otec so
synom netrávi toľko času, koľko žiadal od súdu aby mu bolo umožnené. Tiež je smutné, že hoci bola
rodina ochotná v piatok vnuka nechať doma zo škôlky, aby sa s otcom mohli učiť za pomoci lektora

taliančinu, otec túto možnosť nikdy nevyužil. Tiež nepriniesol synovi ani žiadnu knižku (či už obrázkovú
alebo textovú), aby sme sa spoločne učili taliančinu počas stretnutí s ním, ale i keď otec nie je prítomný.
Rodina je vždy v určený čas stretnutia pripravená J. otcovi odovzdať, stará matka sa stará o to, aby bol
J. pred stretnutím s otcom v pohode a tešil sa na neho, sama je pedagóg a vie ako deti motivovať.

14. K odvolaniu otca sa vyjadril starý otec maloletého dieťaťa prostredníctvom právnej zástupkyne. Vo
vyjadrení uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný. Vo veci o zverenia
maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, konanie
trvá viac ako tri roky. Pôvodne žiadali o zverenie starí rodičia, ktorí však vzhľadom na zváženieperspektívy situácie, na svoj vek a zdravotný stav vzali návrh späť a dňa 21.03.2016 požiadali o
zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti navrhovatelia 1) a 2), krstní rodičia dieťaťa. Pokiaľ
otec dieťaťa špekuluje o pohnútke vedúcej k podaniu návrhu na zverenie maloletého J. do osobnej

starostlivosti zo strany príbuzných jeho matky, je to čisto špekulácia. Vzhľadom na ďalej uvedené, je
zrejmé, že otec maloletého nedokáže pochopiť, že rodina sa v ťažkej situácii dokáže zomknúť, s cieľom
čo najviac uľahčiť dieťaťu prežiť vzniknutú situáciu. Nič také sám nezažil, preto za spolupatričnosťou,
rodinnou súdržnosťou vidí nedôvodne len seba ako obeť, ktorej je bránené starať sa o syna.

15. Od smrti matky maloletého prešlo dva a pol roka. Doba, ktorá je dostatočne dlhá na vytvorenie
citového puta medzi otcom a dieťaťom. Maloletý sa na stretnutia s otcom teší, pretože starí rodičia
otca nijakým spôsobom nespochybňujú. Ak by bolo pravdivé tvrdenie otca o negatívnom ovplyvňovaní
dieťaťa zo strany starých rodičov, tento by sa v ich prítomnosti správal inak a nedal by najavo radosť,
že otca vidí. Starí rodičia sú vzdelaní a kultivovaní ľudia, ktorí majú mnoho dôvodov nemať otca v
láske, plne si však uvedomujú, že dieťa otca potrebuje a preto mu nijako nebránia v kontakte s ním,

stará matka ani jedno zákonom určené stretnutie otca so synom nezmarila. Nakoniec dieťa si utvorí
názor a pochopí situáciu až keď jeho rozumové schopnosti budú dostatočne zrelé. Ak stará mama
odviedla pri sedení u znalca dieťa cikať, neznamená to, že mu bránila v kontakte s otcom, toto by bolo
absurdné tvrdenie. Supluje v rodine matku a najlepšie dieťa pozná a pozná aj to, že v tomto veku ho
na potrebu vycikania musí ona upozorniť. Je to úplne bežné u detí tohto veku. Otec a syn sa spolu

jašia, čo dieťaťu imponuje. Pre plnohodnotnú výchovu a starostlivosť o dieťa je to však veľmi slabý a
nedostatočný prejav zo strany otca. Ako bolo preukázané výpoveďami starých rodičov ale aj znalca,
je nepochybné, že otec za uvedenú dobu nevyvinul žiadnu iniciatívu, aby svoj vzťah k synovi prehĺbil,
aby ho posunul do roviny výchovnej, ochrannej. Dôležitým pre rozhodnutie vo veci je znalecký posudok,
v ktorom znalec zadefinoval, že momentálne neodporúča zverenie dieťaťa otcovi, práve s ohľadom

na psychický dopad na maloleté dieťa, ktorý by prišiel do úplne cudzieho prostredia bez akýchkoľvek
väzieb, či už na osoby alebo prostredie. Otec nevyužil možnosť syna spoznať, vytvárať mu program
podľa vlastných predstáv, nevyužil možnosť jazykovej prípravy... Otec je podľa názoru starých rodičov
(a vyplýva to aj z vypracovaného znaleckého posudku) osobnosť nezrelá, s narcistickými črtami a pokiaľ
okolie nenapĺňa jeho predstavy, reaguje impulzívne a neadekvátne. Od vypracovania ZP prešlo viac

ako pol roka, otec nielenže vo vzťahu k synovi nenapreduje, ale z neznámych príčin stagnuje. Dieťa
navštevuje iba sporadicky, pričom ani raz nevyužil časový priestor určený súdom na trvanie styku.
Nikdy s dieťaťom nepobudol viac ako 2 hodiny. Otec vo svojom odvolaní poukazuje na to, že súd sa
nedostatočne vysporiadal s aspektom nevyhnutnosti nariadenia náhradnej starostlivosti a nekonštatoval
také okolnosti, ktoré by otca z osobnej starostlivosti diskvalifikovali. Otec sa však diskvalifikuje sám

svojim nezáujmom a nečinnosťou. Ak otec poukazuje na to, že je pripravený na osobnú starostlivosť
o syna, vypočítava iba materiálne podmienky, avšak pokiaľ ide o určené výživné, ani to neplatí riadne
a včas.

16. Starí rodičia musia znova dať do pozornosti súdu, že maloletý J. sa ocitol na Slovensku v decembri

2014 práve pre neadekvátne a patologické správanie otca maloletého dieťaťa k jeho dnes už nebohej
matke, ktorá pred ním ušla a ktorú s plným vedomím odprevadil svojimi vyhrážkami a sms správami s
textom „ZOMRI“ až na smrť pod kolesami vlaku a pre jeho absolútny nezáujem o rodinu a o dieťa. Už
spolužitie rodiny, otec, matka, dieťa v Taliansku bolo problematické, otec nevenoval rodine žiaden čas a
pomoc, matka psychicky náročnú situáciu nezvládala a nad rodinou bol stanovený sociálny dohľad. Súd

pre maloletých v Bolzano vydal uznesenie č.26-14 VG Por.č.273/154 zo dňa 03.06.2015, ktorým vydal
už v poradí druhé dočasné nariadenie, ktorým mal byť maloletý J. odovzdaný sociálnym službám za
účelomjehoumiestneniavokresnomústavepremaloletých.Súdzároveňnariadilzískaťvšetkyzáznamy
o starej matke maloletého dieťaťa zo strany otca, ktorá sa liečila na psychiatrických oddeleniach a
iných centrách pre osoby so psychickými problémami ako aj dokumentáciu z centier, v ktorých vyrastal

otec maloletého dieťaťa. Z výpovede na pojednávaní na OS TT (zápisnica zo dňa 05.05.2016, str.
4. a 5), je zrejmé že otec klamal o svojej matke aj o sebe. To sú závažné skutočnosti, ktoré bolo
treba zohľadniť aj konaní pred slovenským súdom, pretože v celom konaní sa otec odvoláva na pomoc
svojej matky pri výchove maloletého a je zrejmé, že táto nie je reálna. Postoj otca dáva za pravdu
tvrdeniu, že nie je zrelý samostatne vychovávať dieťa, pretože neprejavil zodpovedný prístup rodiča v

žiadnej rovine. Záujem otca nemôže byť nadradený záujmu dieťaťa. Záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Výchova musí smerovať k
rozvoju osobnosti dieťaťa, jeho nadania a duševných schopností v najväčšom rozsahu. Výchova musípripraviť dieťa na aktívny život v dospelosti v slobodnej spoločnosti a zdôrazňovať rešpekt rodičov
dieťaťa, jeho vlastnú kultúrnu identitu, jazyk a hodnoty a kultúrny pôvod a hodnoty ostatných. Toto všetko
sa úspešne darí rodine zo strany matky dieťaťa, ktorí sa o zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti

uchádzajú a práve oni preukázali, že už majú skúsenosti s výchovou detí, vedia určovať deťom hranice,
vedia vytvoriť rodinné láskyplné prostredie a majú materiálne ale aj psychické predpoklady na to, aby
maloletému zabezpečili zdravý fyzický aj psychický vývoj.

17. Pokiaľ otec poukazuje na dĺžku konania, tu treba povedať, že konanie bolo predlžované jednak

reálnou potrebou prekladov listín, zmenou zákonného sudcu z objektívnej príčiny a následne sa konanie
predlžovaloajvinouotca,ktorýnavrhovalodročovaťurčenétermínypojednávaní.Aniraznebolokonanie
zmarené zo strany iných účastníkov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považujú starí rodičia odvolanie
otca za nedôvodné a preto navrhujú, odvolanie otca v celom rozsahu zamietnuť.

18. Otec maloletého dieťaťa vo stanovisku k vyjadreniam kolízneho opatrovníka a starého otca dieťaťa

prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava podaného odvolania
a zdôrazňuje, že o náhradnej osobnej starostlivosti a zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti inej
osoby môže súd rozhodnúť až v prípade, ak rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť osobnú
starostlivosť o dieťa. Pokiaľ má byť takýto zásah do rodinného života legitímny, musí byť odôvodnený
jeho nevyhnutnosťou so zreteľom na ďalšie skutočnosti, avšak nie len výlučne zlepšením doterajších

životných podmienok dieťaťa. Súd sa v konaní dostatočným spôsobom nevysporiadal práve s aspektom
nevyhnutnosti nariadenia náhradnej starostlivosti o maloleté dieťa.

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP),
vychádzajúczoskutkovéhostavuzistenéhosúdomprvejinštanciebezpotrebyzopakovaniačidoplnenia
dokazovania (§ 383 a § 384 CSP, § 68 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1

CSP a contrario), postupom tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie otca dieťaťa nie je dôvodné a rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny.

20. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ

ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie podmienok na zverenie maloletého J. na náhradnej
osobnejstarostlivostinavrhovateľom1)a2),určenievýživnéhoiúpravustyku,apretoževcelomrozsahu
zdieľa i jeho právne závery vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP) odkazuje na správne
písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto vyhovieť požiadavke odvolateľa.

21. Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie otázky zverenia maloletého J., keď otec vo svojom
odvolaní namieta zverenie maloletého syna do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov bez
riadneho odôvodnenia uprednostnenia náhradnej osobnej starostlivosti pred starostlivosťou otca.

22. Podľa § 44 ods. 1, 2, 3 písm. a), 4 ZoR náhradnou starostlivosťou je viacero osobitne usporiadaných,
na seba nadväzujúcich a vzájomne sa podmieňujúcich dočasných opatrení, ktoré nahrádzajú osobnú
starostlivosť rodičov o maloleté dieťa v prípadoch, ak ju rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu
zabezpečiť.

23. Náhradná starostlivosť, na ktorej základe vznikajú vzťahy medzi maloletým dieťaťom a inou osobou,
môže vzniknúť len rozhodnutím súdu a jej obsah tvoria práva a povinnosti vymedzené zákonom alebo
súdnym rozhodnutím.

24.Náhradnoustarostlivosťoujezvereniemaloletéhodieťaťadoosobnejstarostlivostiinejfyzickejosoby

než rodiča (ďalej len náhradná osobná starostlivosť).

25. Súd pri rozhodovaní o tom, ktorý zo spôsobov náhradnej starostlivosti zvolí, vždy prihliadne na
záujem maloletého dieťaťa.26. Podľa § 45 ods. 1, 2 veta prvá, 3, 4, 5, 6 7, 8 veta prvá a 9 ZoR ak to vyžaduje záujem
maloletého dieťaťa, súd môže zveriť maloleté dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti. Osobou, ktorej

možno maloleté dieťa takto zveriť, sa môže stať len fyzická osoba s trvalým pobytom na území
Slovenskej republiky, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, osobné predpoklady,
najmä zdravotné, osobnostné a morálne, a spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ňou žijú v
domácnosti, zaručuje, že bude náhradnú osobnú starostlivosť vykonávať v záujme maloletého dieťaťa.
Osobe, ktorá nezabezpečuje osobnú starostlivosť o svoje maloleté dieťa z dôvodu, že jej bolo zo

starostlivosti odňaté rozhodnutím súdu, nemožno v čase trvania odňatia dieťaťa zveriť maloleté dieťa
do náhradnej osobnej starostlivosti na čas trvania odňatia dieťaťa.

27. Pri zverení maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti uprednostní súd predovšetkým
príbuzného maloletého dieťaťa, ak spĺňa ustanovené predpoklady.

28. V rozhodnutí súd vymedzí osobe, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej
starostlivosti, jej rozsah práv a povinností k maloletému dieťaťu.

29. Osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti, je povinná vykonávať
osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu, v akom ju vykonávajú rodičia; osoba, ktorej

bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti vykonávanej na území Slovenskej
republiky, je povinná najmenej 30 dní pred dočasným premiestnením maloletého dieťaťa oznámiť súdu
dočasné premiestnenie maloletého dieťaťa do cudziny na dobu dlhšiu ako tri mesiace spolu s údajom o
mieste, účele a dĺžke pobytu v cudzine a o iných významných skutočnostiach súvisiacich s dočasným
premiestnením.Právozastupovaťmaloletédieťaaspravovaťjehomajetokmáibavbežnýchveciach.Ak

táto osoba predpokladá, že rozhodnutie zákonného zástupcu maloletého dieťaťa v podstatných veciach
nie je v súlade so záujmom maloletého dieťaťa, môže sa domáhať, aby tento súlad pri konkrétnom
rozhodnutí zákonného zástupcu preskúmal súd.

30. Na správu majetku maloletého dieťaťa sa primerane použijú ustanovenia § 32 a § 33.

31. Rodičia maloletého dieťaťa vykonávajú práva a povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a
povinností len v rozsahu, v akom nepatria osobe, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej
osobnej starostlivosti. Rodičia majú právo stýkať sa s maloletým dieťaťom, ktoré bolo zverené do
náhradnej osobnej starostlivosti. Ak sa s osobou, ktorej bolo maloleté dieťa takto zverené, nedohodnú

o výkone tohto práva, rozhodne na návrh niektorého z rodičov alebo tejto osoby súd.

32. Vyživovacia povinnosť rodičov voči maloletému dieťaťu rozhodnutím súdu podľa odseku 1 nezaniká.

33. Súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti určí rodičom

alebo iným fyzickým osobám povinným poskytovať maloletému dieťaťu výživné rozsah ich vyživovacej
povinnosti a súčasne im uloží povinnosť, aby výživné poukazovali počas trvania náhradnej osobnej
starostlivosti, najdlhšie však do dovŕšenia plnoletosti dieťaťa, úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.

34. Súd najmenej raz za šesť mesiacov zhodnotí v súčinnosti s orgánom sociálnoprávnej ochrany

detí alebo v súčinnosti s inými osobami, ktoré sú oboznámené s pomermi maloletého dieťaťa, výkon
náhradnejosobnejstarostlivosti,atonajmäkvalitustarostlivostiodieťavnáhradnejosobnejstarostlivosti
a skutočnosť, či rodičia môžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o maloleté dieťa.

35. Podľa § 46 ods. 1 ZoR maloleté dieťa možno zveriť do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti

manželom.

36. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že starí rodičia maloletého dieťaťa ešte v apríli
2015 navrhli vydať neodkladné opatrenie, ktorým by súd zveril maloletého J. do náhradnej osobnej
starostlivosti a rodičov zaviazal na platenie výživného (zároveň podali návrh vo veci samej o zverenie

dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov). Súd prvej inštancie ich návrhu vyhovel
uznesením zo dňa 14.04.2015 (č.l. 6) a dočasne zveril maloleté dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti
starých rodičov, pričom dôvodom takéhoto rozhodnutia bola agresivita matky voči dieťaťu, jej následná
väzba a neprítomnosť otca na Slovenku, ktorý po návšteve starých rodičov v decembri 2014 (spolu smatkou a synom) zo Slovenska odcestoval. Od uvedenej doby sa starí rodičia s pomocou svojich dvoch
dospelých synov s ich manželkami o maloletého J. starajú a zabezpečujú jeho potreby a otec podľa
svojich možností chodieva syna navštevovať, neskôr na základe nariadeného neodkladného opatrenia

vydaného počas konania uznesením zo dňa 07.06.2016 (č.l. 538). Návrhom doručeným súdu prvej
inštancie dňa 06.07.2015 sa otec domáhal zverenia maloletého syna do svojej osobnej starostlivosti a
matku navrhol zaviať platiť výživné neodkladným opatrením ale aj návrhom vo veci samej. Návrh otca na
vydanie neodkladného opatrenia bol uznesením (č.l. 338) zo dňa 28.12.2015 zamietnutý z dôvodu, že
otec neosvedčil nevyhnutnosť zmeny zverenia dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti a uznesenie súdu

prvej inštancie bolo po odvolaní otca potvrdené uznesením odvolacieho súdu zo dňa 27.01.2016 (č.l.
393). Počas konania bolo podstatným faktom, že matka maloletého dieťaťa dňa XX.XX.XXXX zomrela.
Návrhom doručeným súdu prvej inštancie 21.03.2016 navrhovatelia 1) a 2) navrhli maloleté dieťa zveriť
do svojej náhradnej osobnej starostlivosti s odôvodnením, že nebohej matke maloletého dieťaťa ako
krstní rodičia dieťaťa sľúbili, že sa o maloletého J. postarajú. Maloleté dieťa bude v ich rodine vyrastať
ako v úplnej rodine s ich ďalšími dvoma vlastnými deťmi vo veku príbuznému J.. Starí rodičia maloletého

dieťaťa následne zobrali svoj návrh na zverenie dieťaťa do ich osobnej starostlivosti späť.

37. V dane veci je potrebné zdôrazniť, že matka maloletého J.ila dlhodobo pred jeho narodením v
Taliansku, kde sa zoznámila s otcom maloletého dieťaťa. Po narodení dieťaťa žili rodičia v spoločnej
domácnosti spolu s dieťaťom, ich vzťah bol komplikovaný, s neustálymi hádkami a vo veci starostlivosti o

maloleté dieťa na podnet otca začal konať súd pre maloletých Bolzano. V spise sa nachádza uznesenie
uvedeného súdu zo 17.07.2014 (č.l. 131) z ktorého je zrejmé, že bolo nariadené maloletého J. zveriť
sociálnej službe, matke sa nariadilo dostaviť sa do poradenskej ambulancie psychiatrického oddelenia
nemocnice v Bolzane, otcovi sa nariadilo, aby spolupracoval so sociálnou službou a uznesením bol
zároveň nariadený domáci edukačný program. V odôvodnení uvedeného uznesenia okrem iného je o

osobe otca uvádzané, že otec sa považuje za veľmi mladého, má ťažkosti pri osobnej starostlivosti
o syna a to aj v dôsledku jeho práce ako vojaka (pracoval vzdialene aj niekoľko dní za sebou), on
sám chcel zveriť svoje dieťa vlastnej matke napriek tomu, že matka trpí psychickými problémami a on
sám musel vyrastať v ústave. V spise sa tiež nachádza uznesenie uvedeného súdu z 11.11.2015 (č.l.
935), ktorým bolo vyslovené, že tento súd nie je príslušným vo veci konať a rozhodovať. V odôvodnení

uznesenia je okrem iného o osobe otca konštatované, že otec bol prítomný len na začiatku výchovy
syna, pretože potom sa staral len o pracovné záležitosti a neodpovedal ani na telefonáty a sms správy
pracovníkov podniku sociálnych služieb. Zo správy vyplynulo aj to, že konflikt medzi rodičmi bol vždy
veľmi intenzívny... otec sa naopak naďalej skoro nikdy nezúčastňuje na výchove dieťaťa napriek tomu,
že pracovníčka podniku sociálnych služieb preložila stretnutia s ním na neskôr na 18.00 hod... otec

tvrdí, že chce zverenie syna do výlučnej starostlivosti a že by sa chcel presťahovať so synom do obce
B. (kde pracuje), ale v skutočnosti nekonkretizoval žiadnym spôsobom tento návrh a nevyjadril sa, akú
bude mať dieťa spoločnosť, keď bude otec často neprítomný pre deklarované pracovné dôvody. Zdá
sa, že rodičia sa koncentrujú na hádky medzi sebou a nie na potreby maloletého dieťaťa... matka
začala dávať dieťa do jaslí, do ktorých ho odprevádzala skoro stále len ona... na pojednávaní matka

maloletého dieťaťa informovala, že zaraďovanie do jaslí postupuje zle, dieťa tam stále plače a že otec
sa prakticky nikdy dieťaťom nezaoberá a venuje všetok svoj čas hraniu na počítači... otec dieťaťa
navrhol, že sa s dieťaťom presťahuje do B., umiestni ho na celý deň do jaslí napriek ťažkostiam dieťaťa
zostať tam čo i len dve hodiny a nešpecifikoval, ako by sa vhodne postaral o syna. Napriek tomu dal
súhlas so zverením syna starým rodičom z matkinej strany na Slovensko s tvrdením, že ho tam bude

chodiť navštevovať skoro každý týždeň... Obaja rodičia udávali, že syn sa bude cítiť veľmi dobre u
rodičov matky, že stará matka sa predtým starala o iné deti v dennom centre a že teraz sa postará
o J. a že matkin brat má syna v rovnakom veku, s ktorým by sa J. mohol hrávať. Otec vyhlásil v
rozpore so svojím tvrdením na novembrovom pojednávaní, že nechodí syna navštevovať každý víkend,
ale že ho odprevadil 22.12.2014 na Slovensko spolu s matkou, do Talianska sa vrátil už nasledujúci

deň (na lekársku prehliadku) a odvtedy do 27.02.2015 už syna nenavštívil. Z odôvodnenia uznesenia
ďalej vyplýva, že s prihliadnutím ku skutočnosti, že po celý rok 2014 sa otec staral o syna vo veľmi
obmedzenom rozsahu, že dovolil, aby bol syn v decembri 2014 zverený do starostlivosti starých rodičov,
že ho chodieval navštevovať s omnoho menej častou pravidelnosťou než vyhlásil na pojednávaní, tento
súd nemôže získať definitívny úsudok o reálnych zámeroch a o skutočných rodičovských schopnostiach

otca maloletého dieťaťa... preto je na slovenských súdoch, aby overili u otca existenciu náležitostí
potrebných na to, aby sa mohol o syna starať úplne, alebo mať aspoň primerané právo na stretávanie
sa so synom.38. Aj s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie uznesením zo dňa 20.03.2017
(č.l. 688) nariadil vo veci znalecké dokazovanie, ktorého cieľom bolo okrem iného zistiť, či je možné
maloleté dieťa zveriť do osobnej starostlivosti otca.

39. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťah syna k otcovi je prirodzený a láskavý, motivovaný
prirodzenou túžbou otca k dieťaťu. Ide o pozitívny vzťah a otec sa chce o maloletého syna starať. Podľa
znalca v súčasnom období zverenie maloletého dieťaťa do výlučnej starostlivosti otca nie je vhodné.
Maloletý má jednak podľa znalca ťažkosti adaptovať sa na nové podmienky a jednak podľa výsledkov

vyšetrenia otec maloletého aktuálne nemá vhodné spôsobilosti a predpoklady pre výlučnú starostlivosť
o maloletého. Bolo to badať už v úvodnej hre s maloletým, kedy sa otec so synom len „jašili“, ale dieťaťu
neboli dávané žiadne hranice v kontakte. Otec sa vyjadril, že by chcel dať maloletého do škôlky, kde by
strávil väčšinu dňa - v novom prostredí, s novými ľuďmi, kde ale nepozná reč. Otec sa tiež vyjadril, že
o syna by sa mohla starať jeho matka (ktorá ale podľa dostupných informácií dala aj otca do ústavu,
trpí duševnou poruchou a nemá s dieťaťom vybudovanú žiadnu citovú a emočnú väzbu), alebo jeho

partnerka (otec znalcovi pri odoberaní anamnézy najprv tvrdil, že dieťa sa so snúbenicou už poznajú a
na konci anamnézy tvrdil opak že sa nepoznajú). V ďalšej časti záverov sa znalec vyjadruje k vhodnejším
predpokladomnavrhovateľovkzvereniumaloletéhodieťaťadoichspoločnejstarostlivosti(akotouviedol
súd prvej inštancie podrobne v odôvodení rozsudku v bode 4).

40. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

41. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska
ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi

predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná,
súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať
a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a
dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Vo veciach starostlivosti o maloleté deti sú súdy povinné prihliadať

predovšetkým na záujem maloletého dieťaťa. Zásadne na rozhodnutie o zverení dieťaťa majú vplyv
viaceré individuálne okolnosti prípadu, v prejednávanej veci predovšetkým okolnosti ovplyvňujúce
základné právo šesťročného dieťaťa na to, aby vyrastalo v harmonickom prostredí, ktoré dôverne pozná
od začiatku doby, kedy začalo vnímať okolitý svet a ľudí, ktorí sa o dieťa starajú. Vo všeobecnosti možno
skonštatovať, že ideálnym stavom je, keď dieťa môže vyrastať v starostlivosti rodičov, otca i matky, resp.

v starostlivosti aspoň jedného z nich, ako je to v tomto prípade, ak druhý rodič nežije. V prípade, ak
dochádza k zlyhaniu rodiča, nie je vylúčené, že dieťa bude zverené do náhradnej osobnej starostlivosti
v súlade s citovaným § 44 a 45 ZoR.

42. Podľa názoru odvolacieho súdu k takejto situácii v prípade maloletého J. došlo. Otec mal možnosť

počas doby viac ako jedného roka od jeho narodenia preukázať skutočný záujem a jeho ozajstnú
schopnosť sa o dieťa postarať. V čase narodenia J. žila rodina v Taliansku, matka bola doma, otec
pracoval. Tak, ako je to vyššie uvedené a čo vyplynulo z rozhodnutí talianskeho súdu pre maloletých,
otecvsituácii,keďmalreálnupríležitosťpostaraťsaodieťa,neboltohoschopný.Preúplnosťjepotrebné
dodať, že išlo o batoľa, ktoré nepotrebuje žiadnu výnimočnú starostlivosť, pretože väčšinu života v

období do jedného roka života prespí. Takéto dieťa je potrebné v podstate nakŕmiť, prebaliť, okúpať,
ísť s ním na prechádzku (v kočiari) a pod. Je všeobecne známe, že starostlivosť o dieťa v neskoršom
veku je náročnejšia, pretože dieťa začne chodiť, je potrebné na neho dávať pozor, aby si neublížilo,
je mu potrebné vytvoriť denný program, venovať sa mu, aby napredovalo (rozprávať sa s ním, čítať
mu, vysvetľovať, odpovedať na neustále otázky a pod). Je tiež nutné konštatovať, že z vykonaného

dokazovania vyplynulo (zo spomínaných uznesení talianskeho súdu), že otec nebol schopný vytvoriť pre
dieťa žiadne pokojné prostredie a zázemie ani v tom smere, že by dokázal slušne vychádzať s matkou
dieťaťa, nebol jej oporou, nepomáhal jej, naopak, vzťahy medzi nimi boli neustále konfliktné a nie je
podstatné, aké mal na to otec dôvody.

43. Súd prvej inštancie na základe podrobne vykonaného dokazovania, ktorého súčasťou bolo aj
znalecké dokazovanie, dospel k vecne správnemu záveru, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje aj
odvolací súd, že v prejednávanej veci sú za súčasného (aktuálneho) stavu splnené zákonné podmienky
pre zverenie maloletého J. do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov tak, ako to predpoklad᧠44 ods. 1 a § 45 ZoR. Ako uviedol sám otec v odvolaní, náhradnú osobnú starostlivosť je možné
nariadiť len vtedy, ak rodičia osobnú starostlivosť o dieťa nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť.
Vykonaným dokazovaní v prejednávanej veci sa otcovi nepodarili preukázať, že by bol schopný sa

o dieťa v súčasnosti trvalo postarať, čo vyplynulo nie len z vyššie uvedených rozhodnutí talianskeho
súdu pre maloletých, ale zo aj zo znaleckého posudku. Zjednodušene povedané, otec v čase, keď
mal možnosť sa o maloletého syna reálne postarať, to nedokázal a v súčasnosti počas konania vyšlo
najavo, že jeho starostlivosť o syna je len v rovine teórie, sľubov a predstáv. Stará matka podávala
do spisu viacero informácií o priebehu styku otca s dieťaťom, z ktorých vyplýva, že keď otec príde za

synom, nevydrží s ním viac ako dve hodiny (a čo otec v podaniach nepopiera), čo tiež nesvedčí o
tom, že otec je schopný sa o dieťa starať neustále. Je potrebné si tiež uvedomiť, že dieťa je od svojich
štrnástich mesiacov na Slovensku a prežilo tu svoj doterajší život v období, kedy sa učilo rozprávať (ale
len po slovensky), začalo si uvedomovať svoje okolie, blízkych ľudí z rodiny matky dieťaťa, s ktorými
si vytvorilo vzájomný vzťah, ktorí sa o dieťa starajú a vytvárajú pre dieťa pocit bezpečia, harmónie a
istoty. Dokonca dieťa má to šťastie, že vyrastá s ďalšími dvoma deťmi v jeho veku. Tak, ako znalec

uviedol, je v súčasnosti, po 4 rokoch nepredstaviteľné dieťa natrvalo vytrhnúť z takéhoto prostredia a
zveriť ho otcovi do cudzieho štátu. V tomto prípade sa od otca vyžaduje trpezlivosť, zmena správania
v tom smere, aby začal bezproblémovo vychádzať s rodinou matky, ktorá sa o dieťa stará a presvedčil
ich o svojej schopnosti sa o dieťa riadne postarať, keďže rodina matky otcovi z pochopiteľných dôvodov
neverí. Zo znaleckého posudku tiež vyplynulo, že navrhovatelia disponujú kvalitnejšími osobnostnými

predpokladmi pre výchovu dieťaťa ako otec dieťaťa. Jeho osobnostnú diskvalifikáciu v starostlivosti
o dieťa nemôže zvrátiť preukázaný fakt, že je zamestnaný, má stabilný príjem, bývanie a pre dieťa
v taliansku zabezpečil škôlku. V danom prípade nastala taká situácia, že v prípade zverenia dieťaťa
otcovi by došlo k ohrozeniu riadnej výchovy dieťaťa, čo je možné konštatovať s pravdepodobnosťou
hraničiacou s istotou a preto bolo správne a v najlepšom záujme dieťaťa zveriť ho do náhradnej osobnej

starostlivosti navrhovateľov.

44. Nemožno súhlasiť s názorom otca, že by sa navrhovatelia starali o dieťa len preto, aby zabránili
otcovi vo vykonávaní osobnej starostlivosti otca. Navrhovatelia svoj návrh na zverenie dieťaťa podali
po smrti matky a odôvodňovali ho tým, že sú krstnými rodičmi dieťaťa a navrhovateľ 1) svojej sestre

sľúbil, že v prípade potreby sa o jej dieťa postará. Otec nespochybnil fakt, že navrhovatelia sú krstnými
rodičmi maloletého dieťaťa a je všeobecne známe a pre prostredie Slovenska bežné, že skutočne v
prípade smrti rodiča sa krstní rodičia neformálne nezištne zaväzujú postarať aj o krstné deti, preto o
pohnútke navrhovateľov starať sa o dieťa nemožno v danom prípade pochybovať. Je pravdou, že rodina
matky, ktorá sa o dieťa stará istým spôsobom ovplyvňuje jeho vzťah k otcovi a aj znalec v znaleckom

posudkukonštatovalnegatívneovplyvňovaniedieťaťazostranyrodinymatky.Uvedenájedinánegatívna
skutočnosť však nemôže prevážiť všetky pozitíva rodiny matky, ktoré pre dieťa znamenajú, nemôže
mať vplyv na konečné rozhodnutie a súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v bode 41 apeloval na
navrhovateľov, aby zabezpečovali riadny styk dieťaťa s jeho otcom a snažili sa mu zabezpečiť výučbu
talianskeho jazyka. V tomto smere odvolací súd dopĺňa, že hmotnoprávnym prostriedkom ochrany práva

na riadne stretávanie sa rodiča s dieťaťom je ustanovenie § 25 ods. 4 Zákona o rodine, ktoré za splnenia
presne určených kritérií (bezdôvodné a zámerné bránenie v stretávaní s dieťaťom) dáva súdu možnosť
aj bez návrhu rozhodnúť o zmene zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti. Preto je potrebné si zo
strany navrhovateľov uvedomiť, že ich povinnosťou je umožňovať otcovi stretávať sa so synom podľa
rozhodnutia súdu, resp. postupne aj v širšom rozsahu, samozrejme za predpokladu, že otec bude k

stretávaniu sa so synom pristupovať zodpovedne a bez akýchkoľvek excesov. Tiež je pravdou tvrdenie
otca v odvolaní, že konanie v tejto veci trvá dlho. Je tomu tak z dôvodov, že situácia v rodine dieťaťa
sa menila, matka bola vo väzbe, neskôr prepustená z väzby, napokon zomrela, bolo potrebné vyčkať
na preložené rozhodnutia z taliančiny, čakalo sa na rozhodnutie talianskeho súdu o príslušnosti konať
vo veci, účastníci podali niekoľko návrhov na vydanie neodkladných opatrní, proti ktorým boli podané

odvolania a vo veci musel rozhodovať odvolací súd, vykonávalo sa rozsiahle dokazovanie, vrátane
znaleckého dokazovania. Rýchlosť konania v takejto skutkovo meniacej sa kauze však nemôže byť
na úkor kvality konania a vykonávania potrebného dokazovania. Dôležité však je, že počas celého
konania mal otec zabezpečené stretávanie sa so synom, ktoré ale, ako je uvedené aj v rozhodnutiach
talianskeho súdu, nevyužíval v takej miere, ako mu bolo umožnené. Otec v odvolaní prioritne namietal

zverenie dieťaťa do náhradne osobnej starostlivosti, v odvolaní nenamietal žiadne z ostatných výrokov
rozsudku súdu prvej inštancie o výške výživného, rozsahu styku a ani výroku o náhrade trov konania.45. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov v súlade s § 387 CSP ako vecne správny rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil.

46. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 CMP.

47. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).