Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 6, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/376/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410201849
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1410201849.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu

JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: L.. M. G., Y.., D.. XX.X.XXXX,
N. H. X, N., zastúpený: JUDr. Ján Čarnogurský, advokát, Dostojevského rad 1, Bratislava, proti
žalovanému: Ú.Z. L. Z., W. Y. X, N., zastúpený: JUDr. Peter Arendacký, Železničiarska 13, Bratislava, o
neplatnosť výpovede a o náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
IV. z 8 júna 2016, č.k. 22C 61/2010-381, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100%.

O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.).

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na náhradu
mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Rozhodnutie o trovách konania
si vymienil po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Súd prvej inštancie z výsluchu žalobcu zistil, že pokiaľ ide o náhradu mzdy z dôvodu neplatného
skončenia pracovného pomeru výpoveďou, žalobca vychádzal z priemerného zárobku vyčísleného

žalovaným, ktorý bral ako základ pre vyplatenie odstupného. Uviedol, že L.. C. mu nikdy neponúkol
prácu vo svojom oddelení. Stretávali sa spolu na vedeckej rade, ale práca v jeho oddelení žalobcovi
nebola ponúknutá. Bol direktívne pridelený k riaditeľovi. V súvislosti so zrušením oddelenia mu iná
práca ako u riaditeľa ponúknutá nebola. S prácou v rozsahu svojej kvalifikácie súhlasil, avšak jednalo
sa o prácu na neexistujúcom projekte. Po tom ako si organizácia zrejme uvedomila, že výpoveď je v
rozpore so zákonom, bol pozvaný na jednanie k riaditeľovi. Na tomto jednaní mu riaditeľ nadiktoval
podmienky, ktoré pre neho boli neprijateľné. Bol mu ponúknutý nástup do konkrétneho oddelenia, ale nie

na konkrétnu prácu. Nemohol vedieť, že jeho oddelenie bude zrušené, nakoľko projekt mal aj iné úlohy.
Ohľadne ďalšieho pracovného zaradenia začal jednať až 13.01., v prípade, ak by mu bolo ponúknuté
niečo pol roka dopredu, nemohol v tom čase ešte vedieť o zrušení oddelenia. Riaditeľ ústavu mu
ponúkol prácu na projekte zaoberajúcom sa modelovaním hydrochemického transportu podzemných
vôd. Túto prácu spočiatku aj v medziach svojej kvalifikácie vykonával. Riaditeľ ústavu však chcel, aby bol
programátorom, na čo kvalifikáciu nemal. Neskôr ho riaditeľ preradil na prácu, na ktorú ako vyšlo neskôr
najavo, nebol projekt. Čo sa týka pokračovania v práci žalobca rozporoval ponuky v oddelení W.. N. V.

L.. C.. Uviedol, že je pravdou, že riaditeľ mu poslal list, kde bola ponuka práce v oddelení W.. N., avšak
mu boli ponúknuté neprijateľné podmienky. Podľa neho je pravdou, že pôvodná pracovná zmluva bola
do 31.12.1998, zastával však názor, že výpoveď, ktorá mu bola daná, pokiaľ súd neurčí jej neplatnosť,
pracovný pomer končí uplynutím výpovednej doby. Nemal záujem o novú pracovnú zmluvu na ďalších5 rokov. Chcel sa s riaditeľom dohodnúť, aby mu bolo umožnené odpracovať do decembra 1998 podľa
pôvodnej zmluvy. Po výzve žalovaného nenastúpil do práce, nakoľko žalovaný s ním neuzavrel novú
pracovnú zmluvu, pričom vo výzve resp. vo výpovedi z pracovného pomeru ho upozornil, že pôvodná

pracovná zmluva bola uzavretá na dobu určitú. Žalobca požadoval uzatvorenie novej pracovnej zmluvy
s novou pracovnou náplňou. Náplňou jeho práce bola práca riziková, preto požadoval, aby s ním bola
uzatvorená riadna pracovná zmluva. Bola by mu postačovala aj pôvodná pracovná náplň, bol však
ochotný pristúpiť aj na inú pracovnú náplň. Z výsluchu svedka L.. U. C. súd prvej inštancie zistil, že na
ústave funguje zamestnanie vedených pracovníkov na tom princípe, že musí byť výskumný projekt na

ktorom vedeckí pracovníci pracujú, toto zamestnanie je na určitú dobu a po zániku projektu sa musí
nájsť nový, do ktorého pracovníci prejdú. Žalobca pracoval na projekte v rokoch 1995 až 1997. Podľa
vyjadrenia vedúceho oddelenia na projekte žalobca dostatočne nespolupracoval, čo sa snažil riešiť
tým, že mu ponúkol v roku 1996 prácu u W.. N.. Oddelenie, na ktorom pracoval žalobca bolo zrušené
od 01.01.1998 z dôvodu, že v septembri 1997 skončil výskumný projekt. Žalobcovi bola ponúknutá
práca u W.. N.P.. Do tohto oddelenia odmietol prejsť aj napriek tomu, že sa zúčastnil seminára v Starej

lesnej v roku 1996. Bola mu ponúknutá práca aj na inom oddelení, kde bolo potrebné dohodnúť sa s
vedúcimoďalšejvýskumnejpráci.Natotooddelenieprešliidvajakolegoviažalobcu.Nakoľkosažalobca
nedohodol na prechode do iného výskumného oddelenia, zobral ho (riaditeľ) pod svoje vedenie. Po tom,
ako mu bola daná výpoveď niekedy v júli napísal žalobca list, že s výpoveďou nesúhlasí, na základe
čoho mu žalovaný odpísal, aby nastúpil do práce. Žalobca sa zúčastnil rokovania, kde bol prítomný aj

L.. N., zápis však odmietol podpísať a odmietol aj ponúknutú prácu u W.. N.. Predtým, ako sa zúčastnil
rokovania už podal návrh na súd, čiže nemal záujem sa dohodnúť. Svedok vo svojej výpovedi potvrdil, že
vakadémiizaradeniezamestnancaakovedeckéhopracovníkapredstavujevykonávanietvorivejčinnosti
a prechodom do oddelenia optických pamätí by nedošlo k zmene pracovného zaradenia žalobcu. Projekt
(nové tipy hradlových polí s vysokým stupňom integrácie) v ktorom pôsobil žalobca bol ukončený v

roku 1997 a žalobca mal predložiť sám projekt alebo sa zaradiť do iného, už existujúceho projektu.
Vedúci projektu L.. C. v roku 1997 vedel, že toto oddelenie bude ukončené, preto sa riešilo zaradenie
pracovníkov do iných oddelení. Žalobca bol aj z tohto dôvodu účastníkom vedeckého workshopu v Starej
Lesnej. V tom čase sa svedok pýtal žalobcu, či by mu vyhovovala takáto práca v oddelení optických
pamätí, na čo mu žalobca odpovedal áno. Žalobca bol dočasne pridelený k svedkovi z dôvodu, že za

iných okolností, ak je zaradený v rámci projektu, administratívne záležitosti tipu dovolenka, PN-ka má
na starosti vedúci tohto projektu. Bežná prax je, že vedecký pracovník si má vytvoriť nejaký projekt a
v prípade, že by videli, že na tomto projekte pracuje, aj keby projekt ešte nebol schválený, ostal by
naďalej u žalovaného pracovať. Žalobca si však nevytvoril žiadny projekt, ani žiadnu tému a nechcel sa
začleniť do už existujúcich výskumných tímov. Prechod žalobcu do oddelenia optických pamätí sa riešil

už od roku 1997, preto ani pri zániku oddelenia v roku 1997 nebola žalobcovi daná výpoveď. Projekt
týkajúci sa problematiky podzemných vôd nebol, na ničom takom sa žalobca nepodieľal. Ak by žalobca
nedostal ponuku pracovať u W.. N., nebol by vyslaný na konferenciu do Tatier. Zmenu pracovnej náplne
žalobca nedostal a po skončení oddelenia 215 ani písomne pracovnú náplň nežiadal. So žalobcom
sa stretli dňa 06.08.1998, kde riešili jeho prípadný nástup do práce. Nakoľko žalobca mal nastúpiť na

základe predchádzajúcej pracovnej zmluvy, nedošlo k zmene tejto pracovnej zmluvy, žalobca oznámil,
že do zamestnania nenastúpi. Výpoveď neodvolali, táto sa riešila v súdnom konaní, čakali na výsledok
konania. K zmene pracovnej zmluvy nedošlo, nebol na to dôvod, pretože funkcia vedeckého pracovníka
a jeho náplň práce by sa prechodom do iného oddelenia nezmenila. Žalobca mal možnosť sa ešte v roku
1997 vyjadriť, že prechod do oddelenia nezodpovedá jeho kvalifikácii, on však s prechodom súhlasil.

Každý projekt má svoje trvanie, má určený začiatok a koniec, je tam presný dátum ukončenia projektu.
Žalobca preto musel vedieť, kedy oddelenie 215 skončí. Projektová úloha uvedená v pracovnej náplni z
30.04.1992 nebola riešená v oddelení L.. C.. V čase, keď bol žalobca zaradený do tímu Ing. Hrkúta sa
nerobili zmeny v pracovnej náplni žalobcu. Úloha označená v pracovnej náplni z 30.04.1992, aj úloha
v oddelení č. 215 - analyzátor fyziologických a patologických vlastností kože na báze neinvazívnych

planárnych biosenzorov si vyžadovala prácu chemika.
ZvýsluchusvedkaL..S.N.súdprvejinštanciezistil,žeposkončeníprojektu,naktorompracovalžalobca
bolo oddelenie zrušené a bolo potrebné začleniť pracovníkov. Začlenenie pracovníkov bolo úspešné
okrem žalobcu, ktorý mal pocit, že všetky ponúknuté miesta sú pre neho nevhodné. Po ukončení
pracovnéhopomeružalobcaposlallistvktoromuviedol,ženesúhlasísvýpoveďou.Ústavmuodpovedal,

že má nastúpiť do práce a dal mu lehotu asi dva týždne. Po uplynutí lehoty sa žalobca zúčastnil jednania,
spočiatku len s riaditeľom, neskôr bol prizvaný aj svedok, nakoľko riaditeľ chcel robiť zápis z jednania.
Tento zápis žalobca odmietol podpísať. V prípade, ak by bol robil zápisnicu do zápisnice sa uvádzajú
vyjadrenia jednej aj druhej strany, inak by nemala význam. Nakoľko sa žalobca vyjadril, že zápisnicunepodpíše, zápisnica z jednania sa potom nespisovala. Celé rokovanie bolo o tom, že bol pripravený
konkrétny návrh, avšak žalobca túto prácu odmietol. Konkrétny návrh svedok nevidel, avšak v čase, keď
vstúpil do jednania sa to celé krútilo okolo nástupu žalobcu do práce, preto usudzoval, že v úvode bol

predložený návrh na pracovné zaradenie.
Z výsluchu svedkyne F.. O. N., Y.. súd prvej inštancie zistil, že v čase, keď sa žalobca dostal do situácie,
že nemal grant, nemal výskumnú úlohu, sa na ňu obrátil riaditeľ ústavu, či by žalobca nemohol pracovať
v ich kolektíve. Celkom sa jej to pozdávalo, nakoľko pracovali medzi fyzikou a chémiou a človek by
sa im zišiel. Stretla sa preto so žalobcom, kde sa o tom rozprávali. Mali aj konferenciu vo Vysokých

Tatrách od 03. do 05. februára 1997, kde sa zúčastnil aj žalobca a rozoberali dané veci. Po mesiaci
prišiel žalobca a povedal, že nemá záujem s nimi pracovať. Je pravdou, že od januára 1998 so žalobcom
nekomunikovala, nakoľko 3-4 mesiace v roku pracuje v zahraničí. Žalobcu oslovili s nastávajúcou
výskumnou úlohou, kde potrebovali chemika, avšak nemali dostatočne vybavené laboratórium, čo však
nie je problém, lebo laboratóriá môžu používať aj na Chemickej fakulte. Išlo len o to, či žalobca chce
s nimi pracovať, nakoľko v apríli sa dávali granty a chcela vedieť, či žalobca bude s nimi pracovať na

výskumnej úlohe. Na začiatku roka sa pripravujú podklady vedeckého charakteru a posledná vec, ktorá
sa dopisuje sú peniaze a vedecké kapacity. Svedkyňa napísala vedeckú stránku a v apríli potrebovala
zistiť, či žalobca bude s nimi pracovať. Keďže sa vyjadril, že nebude, do podkladov ho nepísala. V
priebehu roku 1997 pripravovali grant a začiatkom roku ju žalovaný oslovil, že žalobca nemá grant, nech
ho teda získa na svoju stranu. Svedkyňa preto zavolala žalobcu na konferenciu. Následne sa svedkyňa

opravila, že v roku 1997 bola v Japonsku a ďalší dátum grantu sa im posunul o rok, prostredníctvom
kolegyne oslovila v roku 1998 žalobcu, či má záujem u nich pracovať. V prípade, že by nepracoval v ich
kolektíve, mohol požiadať o grant ako samostatný vedecký pracovník. Osobne konzultovali s riaditeľom
problematiku preradenia žalobcu do ich oddelenia v máji 1997, počas Vianoc bola na ústave, kde je
možné, že tiež konzultovali zaradenie žalobcu do jej kolektívu, nakoľko ústav vedeckých pracovníkov

len tak neprepúšťa. Osobne so žalobcom v tomto období nehovorila, iba emailom oslovila kolegyňu M.,
ktorú poprosila, aby ešte raz oslovila žalobcu, či nechce pracovať na ich grante. Prostredníctvom nej sa
dozvedela, že žalobca záujem nemá.
ZvýsluchusvedkaL..U.O.súdprvejinštanciezistil,žesožalobcomspolupracovalinajednomoddelení,
vzhľadom k tomu, že už nemali žiadnu úlohu, bolo im avizované, že v oddelení k 31.12.1997 končia.

Od 01.01.1998 dostal od riaditeľa dekrét a prešiel do oddelenia L.. C., bolo to automatické, s týmto
oddelením roky spolupracovali. Nepamätal si, či o svojom prechode do tohto oddelenia hovoril aj s L.. C.,
pravdepodobne áno. O tom, že oddelenie bude zrušené vedeli, nevedel sa vyjadriť, či to bolo avizované
len jemu, ale predpokladá, že to bolo oznámené všetkým.
Z výsluchu svedka L.. A. C. súd prvej inštancie zistil, že žalobcu prijímal do zamestnania on, od

01.12.1993 do 31.12.1997 bol jeho priamym nadriadeným, avšak vzhľadom na to, že odmietol pracovať
na jeho projekte, pracoval na projekte v inom ústave. S. A., ktorého bol vedúcim zanikol k 31.12.1997
a riaditeľ ich pracovné zaradenie riešil tak, že im ponúkol prácu na oddelení L.. C.. So žalobcom mali
chladné vzťahy, nakoľko pracoval na projekte fyzikálneho ústavu, takže sa bližšie nevedel vyjadriť prečo
neprešiel k L.. C.. Má však vedomosť o tom, že mu bola ponúknutá práca u W.. N. V. X. L.. C., osobne

však pri tých jednaniach nebol. A. S. sa musí prihlásiť rok dopredu a práca na ich projekte končila, rok
dopredu sa vedelo, že ich oddelenie zanikne. Riaditeľ si ho zavolal a ponúkol mu prácu u L.. C.. O tom,
že žalobca túto prácu neprijal sa dozvedel od p. N..
Z výsluchu svedkyne F.. S. M. súd prvej inštancie zistil, že náplň vedeckého pracovníka I predstavuje
tvorivú funkciu, tvorivú činnosť, štúdium nových vecí, nových poznatkov, pričom úlohou je zabezpečovať

projekty a spolupracovať pri riešení týchto projektov. Pokiaľ je vedecký pracovník vedúcim projektu, mal
bysisámriadiťsvojučinnosťvintenciáchtohtoprojektu.Vprípade,ženiejevedúcimprojektu,jednásao
spolupracovníka a vzhľadom na funkciu, na ktorej bol žalobca by mal žalobca samostatne spolupracovať
na projekte bez toho, aby ho niekto konkrétne riadil. Žalobca mal možnosť vykonávať v auguste 1998
prácu na oddelení optických pamätí. Táto činnosť v projekte bola spojená s chémiou. Spolupracovali s

viacerými chemickými pracoviskami, takže tam bol priestor aj pre žalobcu. Vedúci projektu mohol využiť
schopnosti spolupracovníkov aj v širšom rozsahu ako bol ich odbor za predpokladu, že títo pracovníci
mali schopnosti a vedomosti pracovať aj na iných otázkach. V predmetnom období pracovala svedkyňa
na oddelení optických pamätí vo funkcii odbornej asistentky. Z hľadiska náplne práce to bolo nižšie ako
vedecký pracovník. Nemali k dispozícii chemické laboratórium, ale na ústave chemické laboratóriá boli,

takže v prípade potreby sa dali využiť. Laboratóriá organických syntéz na ústave neboli. V minulosti také
laboratóriá nevyužívali, lebo nemali takého kolegu, ktorý by na tom pracoval.
Z pracovnej zmluvy zo dňa 12.12.1996 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným súd prvej inštancie zistil,
že pracovná zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 01.01.1997 do 31.12.1998 na funkčné miestovedecký pracovník I., funkcia výskumno - vývojový pracovník III. Z listiny označenej ako "výpoveď"
zo dňa 26.02.1998 súd prvej inštancie zistil, že v súvislosti so zrušením výskumného oddelenia č.
215 žalovaný dal žalobcovi výpoveď z dôvodu podľa § 46 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, pričom

pracovný pomer mal skončiť 31.05.1998. Z listiny na č.l. 7 zo dňa 24.06.1998 súd prvej inštancie zistil,
že žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nakoľko neboli splnené podmienky
na danie výpovede zo strany organizácie. Listina bola prevzatá žalovaným 29.06.1998. Z listiny na č.l.
24 zo dňa 23.07.1998 súd prvej inštancie zistil, že žalovaný oznámil žalobcovi, že vzhľadom na jeho
trvanie na ďalšom zamestnávaní môže do práce nastúpiť ihneď, pričom bude zaradený do oddelenia

optických pamätí. Zároveň žalobcu upozornil, že ak nenastúpi do práce najneskôr do 07.08.1998,
považuje to za prejavený nezáujem o ďalšie vykonávanie práce v ústave. Uvedenú listinu žalobca
prevzal dňa 28.07.1998. Z listiny na č.l. 98 zo dňa 22.01.2004 súd prvej inštancie zistil, že L.. A. C.,
Y.. bol ako člen operatívnej rady riaditeľa informovaný o zrušení oddelenia mikroelektronických štruktúr
a možnostiach ďalšieho uplatnenia jeho pracovníkov v rámci Ústavu informatiky. Bola im ponúknutá
potenciálna možnosť pracovného zaradenia v Oddelení elektrónovej litografie, ktorého bol v danom

období vedúcim, ako aj v oddelení W.. N.. Po obdržaní tejto ponuky ho navštívili kolegovia L.. A.. C., Y..
V. L.. U.. O. a dohodli sa na ich zaradení do oddelenia. Žalobca ho v tejto veci nenavštívil a ani iným
spôsobom neprejavil záujem o prácu v ich oddelení. Nakoľko v tom čase vykonával funkciu predsedu
Vedeckej rady Ústavu informatiky SAV, osobne ponúkol žalobcovi možnosť prediskutovať otázku jeho
ďalšieho pracovného zaradenia pred Vedeckou radou, žalobca na túto ponuku nereagoval. Z oznámenia

výšky priemerného mesačného zárobku zo dňa 15.12.2011 spolu s prílohami súd prvej inštancie zistil,
že priemerný denný zárobok žalobcu predstavuje sumu 17,48 eur (526,67 Sk). Tento denný zárobok
slúži pre výpočet náhrady mzdy a je ako podiel mzdy vyplatenej za odpracovanú dobu a počtu skutočne
odpracovaných dní, pričom rozhodujúcim obdobím pre výpočet je štvrťrok predchádzajúci obdobiu, kedy
vznikne dôvod na jeho použitie, t.j. I. štvrťrok 1998. Priemerný mesačný zárobok je potom určený ako

21,74 násobok (priemerný počet dní v mesiaci) tohto denného hrubého zárobku. Priemerný mesačný
zárobok žalobcu teda činil (380,06 eur) 11.449,80 Sk. Súčasťou tohto oznámenia je aj mzdový list
žalobcu za rok 1998, z ktorého je tiež zrejmá priemerná denná mzda 526,67 Sk. Zároveň je k oznámeniu
priložený aj mzdový list za rok 1998, z ktorého vyplýva, že za obdobie január 1998 mal žalobca hrubú
mzdu 12.082,- Sk, za február 1998 - 12.060,- Sk, za marec 1998 - 9.681,- Sk, za apríl 1998 - 11.126,- Sk

a za máj 1998 - 10.988,- Sk. Pokiaľ ide o výšku priemernej dennej aj mesačnej hrubej mzdy uvedenej v
tomto oznámení žalovaným, na tejto výške sa na pojednávaní konanom dňa 19.12.2011 zhodli právny
zástupca žalobcu aj právny zástupca žalovaného. Zo správy z pracovnej cesty - seminár TCOF ´97 zo
dňa 11.02.1997 súd prvej inštancie zistil, že v dňoch 03. až 05.februára 1997 sa uskutočnil v hoteli V.
Z. U. J. s medzinárodnou účasťou na tému "Tenkovrstvové vodivé organické filmy" Na uvedenej akcii

sa zúčastnili štyria pracovníci Ú. Z. - L.. U.. C., O.. N., M.. G., S.. M.. Z pracovnej náplne žalobcu zo
dňa 30.04.1992 súd prvej inštancie zistil, že žalobca vykonával funkciu vedecký pracovník I - výskumno
- vývojový pracovník III, ktorý samostatne rieši závažné a zložité výskumné a vývojové úlohy v širších
vecných a spoločenských súvislostiach. Vyriešené výsledky aplikuje v praxi pre široké využitie. Využíva
najnovšie teoretické poznatky a využíva ich na riešenie zložitých technologických problémov prípravy

mikroelektronických štruktúr. Je spoluriešiteľom projektovej úlohy "Nové typy hradlových polí s vysokým
stupňom integrácie". Z pracovnej náplne L.. A. C. R.o dňa 30.04.1992 súd prvej inštancie zistil, Ž. L..
C. vykonával funkciu vedecký pracovník I - výskumno - vývojový pracovník III, ktorý samostatne rieši
závažné a zložité výskumné a vývojové úlohy v širších vecných a spoločenských súvislostiach vrátane
spolupráce s praxou, ako aj zahraničnej spolupráce. Vedie riešiteľský kolektív, zodpovedá za plnenie

zverených výskumných úloh ako aj úloh organizačno-ekonomických spojených s vedením kolektívu
riešiteľov. Vyhľadáva perspektívne smery výskumu a vývoja, definuje konkrétne úlohy v rámci projektu,
zabezpečuje ich riešenie, publikuje výsledky riešenia. Ako vedúci projektu reprezentuje pracovisko na
vedeckých a odborných akciách doma i v zahraničí. Z listiny na č.l. 327 zo dňa 16.07.1998, podpísanej
F.. O. N. Y.. a F.. S. M. súd prvej inštancie zistil, že v decembri 1996 sa na W.. N. obrátil riaditeľ ústavu L..

C. Y.. s návrhom, aby bol v budúcnosti (t.j. od roku 1997) riešiteľský kolektív grantového projektu, ktorý
vedie, posilnený o L.. G., Y.. Navrhla, aby bol tento termín posunutý o rok, čo by L.. G. umožnilo hlbšie
preštudovať problematiku, ktorá je predmetom riešenia tohto projektu. S týmto postupom súhlasil aj L..
G.. Vo februári 1997 zorganizovali v Starej Lesnej 3-dňový seminár s medzinárodou účasťou TCOF 97
(Thin Conductive Organic Films), ktorého sa zúčastnil aj L.. G.. V máji 1997 W.. N. odišla do Japonska

ako štipendistka The Canon Foundation. Keď sa v decembri vrátila, L.. G. ju informoval, že sa definitívne
rozhodol nevenovať problematike organických tenkých filmov a preto otázka jeho zaradenia do vyššie
spomenutého grantového projektu bola bezpredmetná. Vo februári 1998 urobila ešte jeden pokus. Keď
pripravovala návrh nového projektu, poverila F.. S. M. (e-mailom z Japonska), aby zopakovala L.. G.Š.ponuku na spoluprácu. Ten návrh opäť odmietol. Rokovania o možnej spolupráci L.. G. na riešení
vedeckého projektu sa zúčastnili spolu s F.. M.. Z pracovnej náplne F.. O. N., Y.. zo dňa 30.04.1992 súd
prvejinštanciezistil,žeF..N.vykonávalafunkciuvedeckýpracovníkI-výskumno-vývojovýpracovníkIII,

ktorý samostatne rieši závažné a zložité výskumné a vývojové úlohy v širších vecných a spoločenských
súvislostiach vrátane spolupráce s praxou, ako aj zahraničnej spolupráce. Vedie riešiteľský kolektív,
zodpovedá za plnenie zverených výskumných úloh ako aj úloh organizačno-ekonomických spojených s
vedením kolektívu riešiteľov. Vyhľadáva perspektívne smery výskumu a vývoja, definuje konkrétne úlohy
v rámci projektu, zabezpečuje ich riešenie, publikuje výsledky riešenia. Ako vedúci projektu reprezentuje

pracoviskonavedeckýchaodbornýchakciáchdomaivzahraničí.Zekonomickejsprávyzarok1997súd
prvej inštancie zistil, že vedúca projektu F.. N. vypracovala ekonomickú správu za projekt "Nelineárne
procesy v tenkých a ultratenkých organických filmov", ktorý prebiehal v období od 01/1995 do 12/1998,
kde uviedla, že v r. 1997 skončil spoločný projekt s Manchesterskou univerzitou, ktorý financovala
Britisch Council v rámci Academic Links. Na záver zorganizovali 3-dňový seminár s medzinárodnou
účasťou TCOF 97 v Starej Lesnej. Z pracovnej zmluvy F.. O. N. zo dňa 10.12.1993 súd prvej inštancie

zistil, že pracovná zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 01.01.1994 do 31.12.1998 na funkčné miesto
vedecký pracovník I., funkcia výskumno - vývojový pracovník III. Zo žiadosti o grant z 19.01.1998
súd prvej inštancie zistil, že vedúca projektu F.. O. N. požiadala o grant pre projekt "(Usporiadané)
Nanokompozitné filmy pre optické aplikácie" s dobou riešenia projektu od 01/1999 do 12/2001 s tým, že
plánovala zaangažovať pracovníka Chemickotechnologickej fakulty ako spoluriešiteľa projektu. Z tohto

skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že nárok žalobcu na náhradu mzdy za žalované obdobie
nie je dôvodný.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 44 ods. 3, § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb.
Zákonník práce v znení účinnom v čase skončenia pracovného pomeru, § 79 ods. 1 O.s.p.. Poukázal
na to, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 07.12.2005, č.k. 7C 234/1998-146 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09.10.2007, č.k. 5Co 448/2006-179, súd určil, že
výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi dňa 26.02.1998 je neplatná. Toto rozhodnutie nadobudlo
vo výroku týkajúcom sa neplatnosti výpovede právoplatnosť 07.01.2008 a v tejto časti nebolo dotknuté
ani rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Predmetom konania tak ostala náhrada mzdy
s ohľadom na ustanovenie § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce, podľa ktorého ak

zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer
okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť
mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní

pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

4. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca po doručení výpovede
(ktorej neplatnosť bola právoplatne potvrdená) listom zo dňa 24.06.1998 oznámil žalovanému, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, pričom žalovaný túto písomnosť prevzal dňa 29.06.1998. Následne

žalovaný listom zo dňa 23.07.1998 žalobcovi oznámil, že môže do práce nastúpiť ihneď, pričom bude
zaradený do oddelenia optických pamätí. Zároveň ho upozornil, že ak nenastúpi do práce najneskôr
do 07.08.1998, považuje to za prejavený nezáujem o ďalšie vykonávanie práce v ústave. Uvedenú
listinu žalobca prevzal dňa 28.07.1998. Súd prvej inštancie sa najskôr zaoberal tým, či žalovaný umožnil
žalobcovi pokračovať v práci tak, ako to má na mysli ustanovenie § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb.

Zákonník práce. Uviedol, že iba také prideľovanie práce, ktoré by zodpovedalo obsahu pracovnej zmluvy
možno považovať za umožnenie zamestnancovi pokračovať v práci zo strany zamestnávateľa, čo by
malo za následok zánik nároku na náhradu mzdy. Poukázal na to, že žalobca v priebehu konania
namietal, že mu žalovaný neumožnil pokračovať v práci tak, ako to vyplývalo z obsahu pracovnej
zmluvy a po tom, čo mu oznámil, že môže nastúpiť do práce a bude zaradený na oddelenie optických

pamätí nechcel s ním uzatvoriť novú písomnú zmluvu. V tomto smere súd prvej inštancie konštatoval,
že oznámením žalobcu po neplatne danej výpovedi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, dochádza k
situácii, kedy jeho pracovný pomer trvá naďalej v stave v akom bol predtým, než došlo k výpovedi zo
strany zamestnávateľa. V posudzovanej veci to znamená, že oznámením žalobcu, že trvá na ďalšom
zamestnávaní sa v podstate obnovuje pracovná zmluva, na základe ktorej bol, do podania výpovede zo

strany žalovaného, zamestnaný. Z uvedenej zmluvy bolo zrejmé, že táto bola uzatvorená na dobu určitú
od 01.01.1997 do 31.12.1998, pričom žalobca bol zaradený ako vedecký pracovník I. Z pracovnej náplne
vedeckého pracovníka vyplývalo, že tento samostatne riešil závažné a zložité výskumné a vývojové
úlohy v širších vecných a spoločenských súvislostiach. Vyriešené výsledky aplikoval v praxi pre širokévyužitie. Využíval najnovšie teoretické poznatky a využíval ich na riešenie zložitých technologických
problémov prípravy mikroelektronických štruktúr. Pri skúmaní, či žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať
v práci sa súd zaoberal tým, či bol žalovaný schopný prideľovať žalobcovi pôvodnú prácu, t.j. takú,

ktorú vykonával pre tým, než mu dal žalovaný výpoveď. V tomto smere mal potom súd prvej inštancie
vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobca pôsobil u žalovaného ako vedecký pracovník -
chemik, pričom pred výpoveďou zo strany žalovaného pracoval spolu s ďalšími dvomi kolegami na
oddelení č. 215, ktoré bolo ukončené z dôvodu ukončenia výskumného projektu. Ešte pred ukončením
tohto výskumného projektu bola žalobcovi ponúknutá práca na oddelení W.. N. v oddelení optických

pamätí. Táto skutočnosť bola súdu prvej inštancie zrejmá najmä z výpovedí L.. C. a W.. N., ktorí potvrdili,
že žalobcovi bola ponúknutá práca v tomto oddelení ešte niekedy v roku 1997 pred zrušením oddelenia
žalobcu. Z výpovede L.. C. je zrejmé, že W.. N. oslovil ešte pred zrušením oddelenia žalobcu, či by
nemala miesto pre neho vo svojom oddelení. Žalobca bol aj z tohto dôvodu účastníkom vedeckého
workshopu v Starej Lesnej. Z výpovede W.. N. je zrejmé, že sa spolu so žalobcom bavili o prípadnom
prechode do ich oddelenia na spoločnom školení v Starej Lesnej v roku 1997, ktorého sa obaja

zúčastnili. Z uvedeného mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný mal záujem aj po ukončení
výskumného projektu a zrušení oddelenia naďalej zamestnávať žalobcu, teda zabezpečiť pokračovanie
v zamestnaní, pričom ešte pred zrušením oddelenia v ktorom pôsobil žalobca, bol tento oslovený s
ďalšouponukou.Uvedenépotvrdzujeajlistinnýdôkazzaloženýnač.l.327zodňa16.07.1998podpísaný
W.. N. a W.. M., z ktorého vyplýva, že v decembri 1996 oslovil W.. N. riaditeľ ústavu s návrhom, aby

bol v budúcnosti posilnený riešiteľský kolektív grantového projektu, ktorý viedla, o žalobcu. Žalobca
sa zúčastnil s W.. N. konferencie vo Vysokých Tatrách a následne v decembri 1997, keď sa vrátila z
Japonska jej žalobca oznámil, že sa rozhodol definitívne nevenovať problematike organických tenkých
filmov. Následne sa vo februári 1998 W.. N. pokúsila žalobcu osloviť prostredníctvom W.. M., no tento
opäť návrh odmietol. Pokiaľ ide o účasť žalobcu na seminári v Starej Lesnej, z ekonomickej správy za rok

1997 vyplýva, že uvedený seminár bol zorganizovaný na záver ukončenia projektu s Manchesterskou
univerzitou, ktorý skončil v roku 1997 (31.03.) a ktorý viedla W.. N.. Žalobca preto nemal dôvod zúčastniť
sa uvedeného seminára pokiaľ by nebol mal záujem spolupracovať Z. W.. N..

5. Čo sa týka námietky žalobcu, že W.. N. vo svojej výpovedi poplietla chronológiu a v roku 1997

neponúkla prácu žalobcovi vo svojom oddelení, ale tak urobila až v roku 1998 prostredníctvom svedkyne
Dr. Jablonskej, súd uvedený dôkaz vyhodnocoval v kontexte listiny zo dňa 16.07.1998. Zároveň
konštatoval, že svedkyňa bola v konaní vypočutá až po 6 rokoch od kedy mala ponúknuť žalobcovi
prácu vo svojom oddelení, v dôsledku čoho je možné predpokladať, že si podrobnosti, najmä dátumy
presne nepamätala. Súd však poukázal na listinu zo dňa 16.07.1998, z ktorej vyplýva, že W.. N. ponúkla

žalobcovi prácu v roku 1997 a opätovne v roku 1998, ktorú W.. N. vlastnoručne podpísala.

6. Žalobca namietal aj skutočnosť, že svedkyňa W.. M. nepotvrdila výpoveď W.. N.Š.j v tom, že by ju W..
N. oslovila, aby ponúkla žalobcovi prácu v ich oddelení. Súd prvej inštancie v tomto smere považoval za
potrebné uviesť, že svedkyňa bola v konaní vypočutá po 17 rokoch a s odstupom času si už nemusela

pamätať na podrobnosti, avšak zároveň konštatoval, že k tejto otázke svedkyňu nikto s účastníkov
nedopytoval. Pokiaľ svedkyňa v rámci svojho výsluchu sama spontánne nevypovedala, že by oslovila
žalobcu s ponukou práce v ich oddelení neznamená to, že by výpoveď W.. N. popierala. Svedkyňa
Jablonská rovnako podpísala záznam zo dňa 16.07.1998, v ktorom sa konštatuje, že po inštruovaní W..
N. oslovila žalobcu s ponukou práce v ich oddelení.

7. Ohľadne námietky žalobcu, že v oddelení optických pamätí nemohol vykonávať svoju prácu ako
chemik, súd prvej inštancie poukázal najmä na výpoveď W.. N., z ktorej je zrejmé, že by práve v oddelení
potrebovala chemika a aj keď ich oddelenie nemalo dostatočne vybudované laboratórium, netvorilo to
prekážku, nakoľko mohli používať laboratóriá Chemickej fakulty. Uvedené potvrdila svojou výpoveďou aj

W.. M., ktorá uviedla, že na oddelení optických pamätí by bol priestor pre žalobcu, nakoľko toto oddelenie
je spojené aj s chémiou. Rovnako to potvrdzuje aj žiadosť W.. N. o grant na projekt "(Usporiadané)
Nanokompozitné filmy pre optické aplikácie", z ktorého je zrejmé, že chceli v projekte zaangažovať
pracovníka Chemickotechnologickej fakulty ako spoluriešiteľa projektu.

8. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že na stretnutí 06.08.1998 s ním riaditeľ žalovaného odmietol spísať
novú zmluvu, súd prvej inštancie poukázal už na vyššie uvedené odôvodnenie, z ktorého je zrejmé, že
oznámením zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní po tom, čo mu bola daná neplatná výpoveď
z pracovného pomeru, pracovný pomer naďalej trvá. To znamená, že pracovný pomer trvá na základetej pracovnej zmluvy, z ktorej mu bola daná neplatná výpoveď. Uzatváranie novej zmluvy zo strany
žalovaného by preto nemalo význam, nakoľko pracovný pomer by naďalej trval na základe pracovnej
zmluvy uzavretej dňa 12.12.1996 na dobu určitú do 31.12.1998. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s

námietkou, že prechodom na oddelenie optických pamätí by došlo k zmene obsahu pracovnej zmluvy,
nakoľko obsahom pracovnej zmluvy je vykonávanie funkcie vedeckého pracovníka a pracovná náplň zo
dňa 30.04.1992 určuje, čo presne je predmetom tejto funkcie. Prechodom žalobcu do iného oddelenia,
konkrétne do oddelenia optických pamätí nedošlo k zmene obsahu pracovnej zmluvy. Žalobca teda
nedôvodne odmietol možnosť pokračovať v ďalšom zamestnávaní u žalovaného.

9. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že v pracovnej náplni z 30.04.1992 je napísaná konkrétna pracovná
úloha, ktorej sa mal venovať (Nové typy hradlových polí s vysokým stupňom integrácie) a prípadným
prechodom do oddelenia W.. N. by bolo potrebné urobiť novú pracovnú náplň, pretože by to malo
základný význam pre určenie, či sa žalobca pracovne uplatní alebo neuplatní, súd prvej inštancie
poukázal na výpoveď žalobcu v rámci pojednávania konanom 11.05.2016, kde uviedol, že ku koncu

jeho výkonu práce pôsobil od vydania pracovnej náplne z 30.04.1992 minimálne na ďalších dvoch
projektoch. Ani v týchto prípadoch sa pracovná náplň nemenila, nakoľko to nebolo potrebné, pretože
obsah pracovnej náplne sa zaradením navrhovateľa do iného oddelenia, prípadne prácou na novej
výskumnej úlohe nemenil. Menila sa len téma projektu, jeho zaradenie vedeckého pracovníka a obsah
práce vedeckého pracovníka - ktorý samostatne rieši závažné a zložité výskumné a vývojové úlohy v

širších vecných a spoločenských súvislostiach a vyriešené výsledky aplikuje v praxi pre široké využitie
zostal nemenný.

10. Žalobca napokon v konaní namietal, že žalovaný po tom, čo mu oznámil, že môže nastúpiť do práce
neodvolal výpoveď zo dňa 26.02.1998. Súd prvej inštancie v tomto smere konštatoval, že samotný list

žalovaného zo dňa 23.07.1998, ktorým oznámil žalobcovi, že môže pokračovať v práci pre žalovaného
je možné hodnotiť ako právny úkon podľa § 44 ods. 3 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce, teda
odvolanie výpovede zo strany žalovaného.

11. Vykonaným dokazovaním mal tak súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca listom doručeným

žalovanému 29.06.1998 mu oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Týmto momentom pokračovalo
trvanie pracovného pomeru z pracovnej zmluvy uzavretej dňa 12.12.1996 a v zmysle § 61 ods. 1 zákona
č. 65/1965 Zb. Zákonník práce vznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy. Táto náhrada patrí žalobcovi
vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
až do doby, keď mu žalovaný umožnil pokračovať v práci. Ako bolo vyššie uvedené, žalovaný oznámil

žalobcovi možnosť pokračovať v práci listom zo dňa 23.07.1998, ktorý žalobca prevzal 28.07.1998.
Žalobca teda mohol nastúpiť do práce najskôr deň nasledujúci po doručení tejto listiny. Za toto obdobie,
teda od 29.06.1998 do 29.07.1998 mu patrila náhrada mzdy. Nakoľko žalobca nedôvodne odmietol
pokračovať vo vykonávaní práce pre žalovaného, nemá nárok na náhradu mzdy za ďalšie obdobie.

12. Občianske súdne konanie je však ovládané dispozičnou zásadou a spravidla začína na základe
návrhu na začatie konania (žaloby). Tento spôsob začatia konania predpokladá aj citované ustanovenie
§ 79 O.s.p. Iba v prípadoch, v ktorých to zákon expressis verbis pripúšťa, občianske súdne konanie
môže začať aj na základe rozhodnutia súdu. Vo veciach, v ktorých sa konanie môže začať iba na
základe návrhu (vždy tomu tak je v sporovom konaní), je podanie návrhu nevyhnutným predpokladom

začatia konania. Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobe vymedzuje predmet konania
po skutkovej a právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu
petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a posúdiť viac, než čoho sa domáhajú.
Napriek tomu, že znenie zákona to neuvádza, bude nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom
bude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhali. Súd musí

rešpektovať predmet konania vymedzeným žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať
ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak
však nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol
predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia, preto ani
právna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou návrhu.

Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že žalobcovi patrila náhrada mzdy za obdobie od 29.06.1998
(od kedy oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní) do 29.07.1998 (kedy mu bolo
umožnené nastúpiť opäť do zamestnania). Vzhľadom k tomu, že na pojednávaní konanom dňa
08.06.2016 žalobca upravil petit návrhu tak, že si uplatnil nárok na náhradu mzdy vo výške 380,06 eurs úrokmi 17,6% od 01.10.1998 do zaplatenia, 380,06 eur s úrokmi 17,6% od 01.11.1998 do zaplatenia,
380,06 eur s úrokmi 17,6% od 01.12.1998 do zaplatenia, 380,06 eur s úrokmi 17,6% od 01.01.1999 do
zaplatenia, súd vzhľadom na viazanosť petitu návrhu nemohol žalobcovi prisúdiť viac, než na čo mal

nárok, preto žalobu v časti nároku na náhradu mzdy zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si vymienil
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

13. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedol, že podstata sporu medzi stranami spočíva

v tom, či žalovaný ponúkol žalobcovi na základe rokovania u riaditeľa žalovaného dňa 6. 8. 1998 tú
istú prácu, akú vykonával pred výpoveďou, alebo mu ponúkal inú prácu. Bolo preto potrebné zaoberať
sa nielen pracovnou zmluvou a všeobecným označením funkcie, na ktorú je pracovník prijímaný, napr.
vedeckovýskumný pracovník I., ale je potrebné sa zaoberať aj konkretizáciou práce v konkrétnom
funkčnom zaradení. Žalovaný argumentuje, že ako v oddelení č. 215, ktoré bolo zrušené ku 1.1.1998,
tak aj v oddelení optických pamätí, kde žalobcovi údajne neponúkal prácu, by pracoval v rovnakom

funkčnom zadelení a preto jeho náplň práce by bola rovnaká. Takýto názor je v rozpore s právnym
názorom odvolacieho súdu ako aj s dôkazmi, ktoré boli produkované. V oddelení 215, ktoré bolo zrušené
žalobca pracoval na problematike mikroelektronických senzorov biomedicínskych veličín, najmä na
veličinách pH- kyslosť či zásaditosť prostredia, ale aj relatívna vlhkosť či vodivosť - najmä na koži. Ak by
žalobcaprešielpracovaťdooddeleniaW..N.-oddeleniaoptickýchpamätí-muselbysapreorientovaťna

inú chemickú problematiku. V zásade to nenamietal a po určitom prechodnom období by to nepochybne
bolschopný. Žiadalvšaklenspresneniejehopracovnejnáplnevoddeleníoptickýchpamätí,čožalovaný
nebol ochotný urobiť. I svedkyňa N. potvrdila, že v prípade, ak by súhlasil a chcel by pracovať na
jej grante, prekážky by neboli, avšak by sa museli dohodnúť, čo by robil. Na rokovaní u riaditeľa
žalovaného dňa 6.8.1998 ho nikto bližšie neoboznámil s intenciami projektu oddelenia optických pamätí.

Nepožadovalničiné,len,abydostalpísomneintencieprojektuoddelenia,čižepracovnúnáplň.Vďalšom
poukázal na to, že o ponuke práce v oddelení optických pamätí si žalovaný protirečí. Na seminári
vo Veľkej Lesnej nebola reč o ponuke inej práce pre neho. V roku 1997 finišoval projekt, na ktorom
pracoval na oddelení 215 a neprichádzalo do úvahy, aby v uvedenom roku z oddelenia 215 odišiel.
Taktiež oddelenie W.. N. pracovalo na projekte, ktorý mal končiť v roku 1998, čiže v záverečnej fáze

projektu nemalo zmysel, aby do neho pristupoval. Oboznamovanie s problematikou by mu zabralo
viac času, než by mohol v projekte potom efektívne pracovať. V písomnom vyhlásení pre riaditeľa
žalovaného zo dňa 16.7.1998 W.. N. napísala, že ju mal v decembri 1997 informovať, že sa rozhodol
nevenovať problematike organických tenkých filmov. Vo februári 1998 mala opätovne urobiť dopyt na
neho prostredníctvom W.. M., či prijme ponuku na spoluprácu na jej pripravený projekt. Návrh mal opäť

odmietnuť. Keď o tej istej veci vypovedala ako svedkyňa na pojednávaní, uviedla, že chronológia sa
jej poplietla, v roku 1997 bola v Japonsku, ďalší dátumu grantu sa posunul o rok a prostredníctvom
kolegyne ho mala požiadať v roku 1998, či má záujem u nej pracovať. Pri jeho súhlase by sa však
museli dohodnúť, čo by robil. Ďalej vo výpovedi uviedla, že s ním v tom období nehovorila, iba mailom
prostredníctvom kolegyne Jablonskej a jej prostredníctvom mal odpovedať, že nemá záujem o prácu

v jej oddelení. W.. N. však požiadala o projekt, v ktorom mu mala ponúkať prácu, iba 19. 1. 1998 a
na projekte sa malo - v kladnom prípade - pracovať od 1.1.1999, čiže keď už by bol jeho pracovný
pomersožalovanýmskončil.Vprincípeneodmietalaniprácuvoddeleníoptickýchpamätí,alepožadoval
pracovnú náplň, čiže požadoval to, o čom hovorila svedkyňa N. - „ dohodnúť sa, čo by robil “. Toto
mu však žalovaný nebol ochotný poskytnúť. Uviedol, že žalovaný mu neponúkol na rokovaní dňa

6.8.1998 ani neskôr rovnakú prácu, akú vykonával predtým. Pokiaľ ide o zmeny pracovnej náplne od
roku 1992, tieto sa uskutočnili s jeho súhlasom, preto nemuseli byť písomne. Uskutočnili sa s jeho
súhlasom, pretože vtedy sa nemusel obávať zneužitia jeho súhlasu na inú pracovnú náplň proti nemu.
Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní zamieňal funkciu pracovníka - vedeckovýskumný pracovník -
spracovnounáplňoupracovníka,čižeprácou,ktorúkonkrétnevykonávalalebomalvykonávať.Žalovaný

mu preto neponúkol rovnakú prácu, akú vykonával pred výpoveďou, a na inú prácu, ktorú mu ponúkal,
nebol ochotný písomne uviesť pracovnú náplň. Nemohol vedieť, akú konkrétnu prácu mu ponúka a po
predchádzajúcom správaní žalovaného sa musel obávať, že by mu začal prideľovať prácu, na ktorú by
nemal odbornosť a potom by mu dal výpoveď z dôvodu neuspokojivých pracovných výsledkov.

14. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.
Uviedol, že sám žalobca nemá respektíve nechce mať jasno v otázke, čo je pracovnou náplňou
vedeckého pracovníka I. žalobca v priebehu doterajšieho konania nešpecifikoval svoju náplň vedeckého
pracovníka I. a ako konkrétne by mala byť špecifikovaná. Každému je zrejmé, že vedecký pracovníkpri riešení problému postupuje metódami, ktoré sú nové a sú výsledkom jeho tvorivej činnosti. Rovnako
je každému zrejmé, že tvorivá činnosť sa nedá nariadiť ani určiť jej pracovný postup. Ak by tomu tak
bolo, nešlo by o tvorivú činnosť a tým pádom ani o prácu vedeckého pracovníka. Žalobca v doterajšom

konaní sa snaží nekonkrétnymi vyjadreniami vzbudiť dojem, akoby jeho pracovná náplň mohla byť
konkretizovaná ako v prípade, napríklad vodiča, ekonóma, upratovačky a podobne. Žalobca ignoruje
stanovisko Najvyššieho súdu SR uvedené v rozsudku zo dňa 21.12.2009 sp. zn. 4MCdo 17/2008, ktoré
súvisí priamo s predmetom sporu. V ňom Najvyšší súd uviedol: „ táto skutočnosť totiž preukazuje,
že žalobca mal možnosť žalovaného ďalej zamestnávať a prideľovať mu práce v rámci dohodnutého

druhu práce, ktorý nebol vymedzený riešením konkrétneho projektu, ale výkonom prác vedeckého
pracovníka “. Žalobca v doterajšom konaní neuvádzal, aká bola jeho náplň ako vedeckého pracovníka
I., ako bola špecifikovaná jeho náplň vedeckého pracovníka na projektoch, na ktorých dovtedy pracoval,
ani ako mala byť náplň vedeckého pracovníka I špecifikovaná na oddelení optických pamätí, keďže
tvrdil, že chcel špecifikáciu svojej pracovnej náplne ako vedeckého pracovníka. Žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, že by na oddelení optických pamätí mu nebola prideľovaná práca zodpovedajúca

práci vedeckého pracovníka I.

15. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného (bod 14) písomne nevyjadril.

16. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

17. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozsudku ( § 387 ods. 2 C.s.p.).

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 185 ods. 1 C. s.
p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil
( § 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil ( § 220 ods. 2 C. s. p.). Podľa § 387 ods. 2 C. s. p.,

ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa

malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v
ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C. s. p.,
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov
súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz

hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch
zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193 C.s.p.). Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu
odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku
uvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnostitvrdil,akédôkazyoznačil,aképrostriedkyprocesného

útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a
výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na
ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom

prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil
skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo
odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti
a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných

dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konaniapred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. I právne závery súdu prvej inštancie

zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania.

19. V danej veci nebolo sporné, že žalobca bol zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy
uzavretej na dobu určitú od 1.1.1997 do 31.12.1998 s dohodnutým miestom výkonu práce Bratislava a
s dohodnutým druhom vykonávanej práce „vedecký pracovník I“. V súlade s organizačným poriadkom

žalovaného sa na vedecko-výskumnom úseku vytvárali výskumné oddelenia podľa riešených projektov.
V prípade ukončenia projektu a neexistencie nadväzujúceho projektu sa výskumné oddelenie zrušilo
a jeho zamestnanci sa po vzájomnej dohode s vedúcim iného aktuálneho projektu a jej odsúhlasení
riaditeľom stali súčasťou iného existujúceho alebo novovytvoreného oddelenia. V dôsledku ukončenia
riešenia jedného z projektov oddelením č. 215 a neexistencie nadväzujúceho projektu bolo k 31.12.1997
toto oddelenie, na ktorom bol pracovne zaradený aj žalobca, zrušené. Listom riaditeľa žalovaného z

13.1.1998 bolo žalobcovi oznámené, že v súvislosti s nedoriešením jeho zaradenia do úloh ústavu,
bude dočasne podliehať priamo riaditeľovi. Boli mu zadané konkrétne úlohy súvisiace s prípravou
navrhovaného projektu v problematike modelovania podzemných vôd, ktoré začal vykonávať. Až neskôr
sa odmietol sa podieľať na tomto projekte. Dňa 26.2.1998 bola žalobcovi daná a zároveň v tento
deň aj doručená výpoveď podľa § 46 ods. 1 písm. a) /správne písm. c)/ Zák. práce v súvislosti

so zrušením výskumného oddelenia č. 215. Táto bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV
zo dňa 07.12.2005, č.k. 7C 234/1998-146 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 09.10.2007, č.k. 5Co 448/2006-179, určená za neplatnú. Následne žalobca listom doručeným
žalovanému dňa 29.06.1998 mu oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný následne oznámil
žalobcovi možnosť pokračovať v práci listom zo dňa 23.07.1998, ktorý žalobca prevzal 28.07.1998 a to

na oddelení optických pamätí.

20. K odvolacej argumentácii žalobcu, že mu žalovaný odmietol pri ponuke práce pracovať v oddelení
optických pamätí písomne určiť pracovnú náplň, odvolací súd poukazuje na to, že už Najvyšší súd SR
ako súd dovolací vo svojom rozsudku zo dňa 21.12.2009 sp. zn. 4MCdo 17/2008 (v ktorom sa riešila

otázka platnosti/neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalobcovi) doslovne uviedol, že: „už
len samotná okolnosť, že žalobca po zrušení oddelenia, na ktorom bol pracovne činný do 31.12.1997,
bol zaradený pod priame riadenie riaditeľa a boli mu zadané konkrétne pracovné úlohy, vylučovala
nadbytočnosť žalobcu, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou (spočívajúcou v
zrušení výskumného oddelenia č. 215 k 31.12.1997), t.j. ktorá by bola priamym následkom tejto zmeny.

Táto skutočnosť totiž preukazuje, že žalobca mal možnosť žalovaného ďalej zamestnávať a prideľovať
mu práce v rámci dohodnutého druhu práce, ktorý nebol vymedzený riešením konkrétneho projektu, ale
výkonom prác vedeckého pracovníka I.“
Z uvedeného potom vyplýva, že pracovná náplň žalobcu predstavovala výkon prác vedeckého
pracovníka I. (a nemohla byť vymedzená konkrétnymi úlohami na tom ktorom projekte), a preto

nebola potrebná ďalšia konkretizácia jeho činnosti v rámci toho ktorého konkrétneho projektu. Pod
výkonom prác vedeckého pracovníka I., tak ako správne konštatoval súd prvej inštancie, treba
rozumieť tvorivú funkciu, tvorivú činnosť, štúdium nových vecí, nových poznatkov, pričom úlohou je
zabezpečovať projekty a spolupracovať pri riešení týchto projektov. Žalovaný teda (i v zmysle záverov
dovolacieho súdu) mal možnosť žalobcu (i po výpovedi) ďalej zamestnávať a prideľovať mu práce v

rámci dohodnutého druhu práce - výkonu práce vedeckého pracovníka I. podľa pôvodnej pracovnej
zmluvy. Funkcia vedeckého pracovníka a jeho náplň práce sa tak prechodom do iného oddelenia
nemenila. Žalovaný teda nebol povinný pri ponuke práce v oddelení optických pamätí žalobcovi písomne
konkretizovať činnosti, ktoré by tam robil. Podstatné bolo to, že i v tomto oddelení boli potrebné práce
chemika (oblasť vedeckého pôsobenia žalobcu) na úrovni vedeckého pracovníka I., čo umožňovalo

žalobcovi vykonávať práce vedeckého pracovníka I. i na tomto oddelení. Napokon i samotný žalobca v
odvolaní potvrdil, že ak by prešiel pracovať do oddelenia W.. N. - oddelenia optických pamätí - musel
by sa síce preorientovať na inú chemickú problematiku, avšak v zásade to nenamietal a po určitom
prechodnom období by to nepochybne bol schopný. Žalobca teda sám potvrdil, že výkon vedeckého
pracovníka I. v oblasti chémie v oddelení optických pamätí by bol schopný vykonávať. Napokon aj

jeho dovtedajšia úloha v oddelení č. 215 - analyzátor fyziologických a patologických vlastností kože
na báze neinvazívnych planárnych biosenzorov si vyžadovala prácu chemika, a teda žalobca ani
dovtedy nemal písomne vymedzenú pracovnú náplň (konkrétne úlohy) na prácach projektu v oddelení
č. 215. Podstatným bolo, že i na tomto oddelení (č. 215) vykonával prácu vedeckého pracovníka I.v odvetví chémia (bez bližšieho konkretizovania konkrétnych úloh na projekte), čo mal vykonávať i v
oddelení optických pamätí. Je potom zrejmé, že žiaden zo zamestnancov u žalovaného nemohol mať
vo svojej pracovnej zmluve konkretizované úlohy svojej činnosti písomne (s ohľadom na konkrétny

projekt), ale u všetkých bola pracovná náplň definovaná ako výkon vedeckého pracovníka I., nakoľko
vzhľadom na rôznorodosť projektov to ani nebolo možné (pri každom novom projekte by sa totiž musela
konkretizovať pracovná náplň). Prechodom do iných oddelení sa teda nemenila samotná pracovná
náplň toho ktorého vedeckého pracovníka I, ale iba to, že takýto pracovník začal pracovať na inom
projekte (avšak stále ako vedecký pracovník I. v určitej oblasti napr. chémia). Pracovná náplň vedeckého

pracovníka I. teda nebola vymedzená riešením konkrétneho projektu, ale samotným výkonom prác
vedeckého pracovníka I. Z týchto dôvodov bola požiadavka žalobcu na presné vymedzenie plnenia jeho
úloh v oddelení optických pamätí nedôvodná. Ak potom žalobca iba z tohto dôvodu odmietol vykonávať
prácu vedeckého pracovníka I. v oblasti chémie na oddelení optických pamätí, treba jeho konanie
považovať za odmietnutie práce pridelenej mu zamestnávateľom v rámci trvania sporu o neplatnosť
výpovede, s ktorým je spojený zánik nároku na náhradu mzdy.

Ako už odvolací súd uviedol vo svojom prvom rozhodnutí, zamestnávateľ, ktorý z dôvodu rozviazania
pracovného pomeru prestal zamestnancovi prideľovať prácu, umožní zamestnancovi v zmysle
ustanovenia § 61 ods. 1 druhej vety Zákonníka práce pokračovať v práci, ak mu ešte za trvania sporu o
neplatnosť rozviazania pracovného pomeru oznámi ( výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim
pochybnosť o prejavenej vôli ), že mu znovu bude v súlade s pracovnou zmluvou až do skončenia

sporu o platnosť rozviazania pracovného pomeru prideľovať prácu ( t. j. prácu, ktorú má zamestnanec
pre neho vykonávať podľa pracovnej zmluvy ), a ak tak v prípade, že zamestnanec potom nastúpil
do práce, skutočne urobí. Prípadná ponuka zamestnávateľa, že bude zamestnancovi až do skončenia
sporu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, prípadne aj v neskoršej dobe, ak bude pracovný
pomer naďalej trvať, prideľovať inú prácu, predstavuje návrh na zmenu obsahu pracovnej zmluvy ( § 36

ods. 1 zákonníka práce ); takýmto návrhom zamestnávateľ neumožňuje bez ďalšieho zamestnancovi
pokračovať v práci a nemá teda z hľadiska ustanovenia § 61 ods. 1 druhej vety Zákonníka práce
žiadny význam, ak ju zamestnanec (ľahostajné z akých dôvodov) neprijal (Rozsudok NS ČR 21 Cdo
1103/2003 ).
V posudzovanej veci žalovaný (tým, že ho chcel preradiť do oddelenia optických pamätí) umožnil

žalobcovi pokračovať v práci resp. mu prideľovať prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy - výkon
vedeckého pracovníka I v odvetví chémia, iba však na inom oddelení (a inom projekte), keďže doterajší
projekt na ktorom žalobca pracoval bol ukončený. Nejde teda o prípad, že by žalovaný chcel žalobcovi
prideľovať inú prácu, než tá ktorá bola predmetom uzavretej pracovnej zmluvy a teda nešlo tu o
prípad zmeny obsahu pracovnej zmluvy. Žalobca by totiž naďalej aj na tomto oddelení vykonával prácu

vedeckého pracovníka I. v oblasti chémia. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie
totiž vyplynulo, že i na oddelení optických pamätí bola potrebná vedecká práca chemika, čo potvrdili i
svedecké výpovede A.. N. V. M.. Vedúca projektu F.. O. N. požiadala o grant pre projekt "(Usporiadané)
Nanokompozitné filmy pre optické aplikácie" s dobou riešenia projektu od 01/1999 do 12/2001 s tým, že
plánovala zaangažovať pracovníka Chemickotechnologickej fakulty ako spoluriešiteľa projektu. Žalobca

by teda našiel uplatnenie (výkon práce vedeckého pracovníka I.) i na tomto oddelení, keďže činnosť na
projektebolaspojenáschémiou.Žalobcavšaknedôvodne(ibaspoukazomnato,žemunebolopísomne
špecifikované, aké konkrétne úlohy tam bude vykonávať) vykonávať túto prácu odmietol. Odvolací súd
sa potom odklonil od svojho pôvodného názoru, nakoľko bolo dodatočne, v konaní pred súdom prvej
inštancie, vykonaním dokazovania preukázané, že činnosť vedeckého pracovníka I. v oblasti chémie

na oddelení optických pamätí umožňovala žalobcovi vykonávať prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy
a teda pri zadelení žalobcu do tohto oddelenia, by u neho nedošlo k zmene obsahu pôvodnej pracovnej
zmluvy.

21. Pokiaľ ide o samotnú ponuku zo strany žalovaného vykonávať prácu vedeckého pracovníka I. v

oblasti chémie na oddelení optických pamätí, v konaní nebolo sporné a bolo preukázané, že žalobca
túto ponuku dostal. V tomto smere odvolací súd poukazuje na zhodné výpovede v konaní vypočutých
svedkov. Zo zhodných výpovedí svedkov vyplynulo, že žalobca dostal ponuku pracovať ako vedecký
pracovník I. v oblasti chémie na oddelení optických pamätí, avšak túto odmietol iba s poukazom, že
mu žalovaný odmietol písomne vymedziť, aké konkrétne činnosti bude musieť na danom oddelení

vykonávať. I sám žalobca vo svojej výpovedi potvrdil, že je pravdou, že riaditeľ mu poslal list, kde bola
ponuka práce v oddelení W.. N., avšak mu boli ponúknuté neprijateľné podmienky. Žalobca si však
nevytvoril žiadny projekt, ani žiadnu tému a nechcel sa začleniť ani do už existujúcich výskumných
tímov. Jeho konanie potom súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nedôvodné (s poukazom naargumentáciu uvedenú v bode 20 tohto rozsudku) resp. ako neochotu vykonávať práce, ktoré mu zadal
žalovaný na podklade pôvodne uzavretej pracovnej zmluvy.
K samotným výpovediam svedkov (k ich hodnovernosti) odvolací súd poukazuje na závery nálezu

Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014-29 v zmysle ktorých, „spochybňovanie
objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného
rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné,
objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom
je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k

nemožnostiuniesťdôkaznébremenonavrhovateľomazároveňbyviedlokvytvoreniuneakceptovateľnej
„prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania“. Nakoľko žalobca
neuviedol (a ani nepreukázal) žiadnu skutočnosť, ktorá by spochybňovala objektívnosť v konaní
vypočutých svedkov, odvolací súd považoval ich výpovede (ako dôkaz) za hodnoverné.
22.Zamestnávateľ,ktorýprestalzamestnancoviprideľovaťprácupodľapracovnejzmluvyvpresvedčení,
že skončenie pracovného pomeru z jeho strany je platným právnym úkonom, môže zamestnancovi,

ktorý platnosť skončenia pracovného pomeru neuznáva a ktorý trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával,
ešte pred skončením sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, znovu začať prideľovať
prácu podľa pracovnej zmluvy, a to bez toho, aby musel súčasne súhlasiť so zamestnancom v
otázke neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Ak sa zamestnávateľ rozhodne takýmto spôsobom
postupovať, teda ak zamestnancovi pred začatím alebo za trvania sporu o neplatnosť skončenia

pracovného pomeru oznámi (buď výslovne, alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o
prejavenej vôli), že mu znovu bude v súlade s pracovnou zmluvou prideľovať prácu, tak tým zaniká
jeho povinnosť poskytovať zamestnancovi náhradu mzdy odo dňa, ku ktorému ho vyzval k nástupu do
práce, lebo zamestnancovi týmto, v súlade s jeho oznámením, že trvá na ďalšom zamestnávaní, umožnil
pokračovať v práci. Priznanie náhrady mzdy tak závisí od možností a ochoty zamestnanca vykonávať

prácu. Ak teda zamestnanec nie je ochotný prácu vykonávať, nemá v tejto dobe nárok na poskytnutie
náhrady mzdy. Ako potom správne ustálil i súd prvej inštancie, žalobca listom doručeným žalovanému
29.06.1998 oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Týmto momentom v zmysle § 61 ods. 1 zákona
č. 65/1965 Zb. Zákonník práce vznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy. Táto náhrada mu patrila vo
výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až

do doby, keď mu žalovaný umožnil pokračovať v práci. Žalovaný žalobcovi umožnil pokračovať v práci
na podklade pôvodnej pracovnej zmluvy na oddelení optických pamätí dňom 29.7.1998 (listom zo dňa
23.07.1998, ktorý žalobca prevzal 28.07.1998). Za toto obdobie, teda od 29.06.1998 do 29.07.1998
žalobcovi patrila náhrada mzdy. Nakoľko žalobca nedôvodne odmietol pokračovať vo vykonávaní práce
pre žalovaného, nárok na náhradu mzdy za ďalšie obdobie mu nevznikol. Žalobca si však podanou

žalobou (po pripustení zmeny žaloby na pojednávaní dňa 8.6.2016) uplatnil nárok na náhradu mzdy len
za obdobie 10/-12/1998 a 1/1999 a nasl. obdobie, kedy mu však nárok na náhradu mzdy (s poukazom
na vyššie uvedené závery) nevznikol. V súlade s dispozičnou zásadou ovládajúcou občianske súdne
konanie (civilné sporové konanie) a viazanosti súdu žalobným petitom (§ 216 ods. 1 C.s.p.), správne
potom súd prvej inštancie žalobu zamietol, nakoľko nemohol žalobcovi prisúdiť iné, než tento žiadal v

žalobe. Žalovaný nárok však nebol dôvodný.

23. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.
24. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu

doplnenia príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 C.s.p., odvolací súd
zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol
názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie.
25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení
s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v tomto odvolacom konaní, priznal nárok na
náhradu trov tohto odvolacieho konania. O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd

prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239
ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je
prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.).26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).