Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 10, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/53/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116205820
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2116205820.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela

Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: V. V., nar. XX. F. XXXX, trvale bytom I.,
O. XXX/XX, zast. splnomocnenkyňou: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31,
Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanej: G. V., nar. XX. T. XXXX, trvale bytom V. XXX/X, I., zast.
advokátom: JUDr. Michal Antal, Hlavná 13, Trnava, o určenie vlastníctva, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Trnava z 5. decembra 2017 č. k. 14C/75/2016 - 85, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II.Žalobcovisa priznáva nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalovanejvcelomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že žalobca V. V., rod. V., nar. XX.X.XXXX, r.č.
XXXXXX/XXXX, bytom I., O. XXX/XX, je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XX
v okrese Trnava, obec I., kat. úz. I. a to rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parcele registra
„C“ č. 172 a parcely registra „C“ č. 172 o výmere 734 m2 - zastavané plochy a nádvoria; a o trovách
konania rozhodol výrokom II. tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 45 ods. 1, § 48 ods. 1, § 122 ods. 1 a 2, § 517
ods. 1 a § 588 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).

Vecne dôvodil tým, že podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č.
XX v okrese Trnava, obec I., kat. úz. I. a to rodinný dom súp. č. XXX postavený na parcele č. 172
a parcela č. 172 o výmere 734 m2 - zastavané plochy a nádvoria, bolo zrušené zmluvou o zrušení
podielového spoluvlastníctva zo dňa 4. decembra 1998, vklad ktorej bol povolený pod č. V 4555/99. Na
základe tejto zmluvy nadobudol žalobca so žalovanou do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
spoluvlastnícky podiel 5/6-in na predmetných nehnuteľnostiach. Následne boli nehnuteľnosti ďalej
viackrát prevádzané kúpnou zmluvou právoplatnou dňa 8.3.2007 boli prevedené do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov G. B. a K. B., ešte počas trvania manželstva strán sporu, ako to vyplýva
zo zápisu por. č. 7/6 na LV č. XX. Manželstvo sporových strán bolo rozvedené rozsudkom Okresného
súdu Trnava sp. zn. 37C/95/2010 zo dňa 6.9.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.9.2010.
V čase zániku manželstva boli nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve G. B. a K. B.. Až
následne kúpnou zmluvou zo dňa 20.3.2013 v znení dodatku č. 1 zo dňa 6.5.2013 nadobudol žalobca
nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva od predávajúcich G. B. a K. B., keď vklad uvedenej kúpnej
zmluvy bol do katastra nehnuteľností povolený dňa 10.5.2013 na základe rozhodnutia Správy katastra

Trnava zo dňa 7.5.2013, číslo konania V 1412/13 (zápis por. č. 8/7 na LV č. XX).
Na základe preukázaných skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že v čase uzavretia kúpnej
zmluvy zo dňa 20.4.2015 boli nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobcu a nie v podielovom
spoluvlastníctve žalobcu a žalovanej z dôvodu nevyporiadania BSM ako to tvrdila žalovaná, keď vpodielovom spoluvlastníctve nemohli byť práve z toho dôvodu, že v čase zániku ich manželstva
boli nehnuteľnosti vo vlastníctve iných osôb a teda tieto nehnuteľnosti v čase zániku manželstva do
masy BSM sporových strán nepatrili. Kúpnou zmluvou zo dňa 20.4.2015 tak žalobca previedol do

vlastníctva žalovanej nehnuteľnosti zo svojho výlučného vlastníctva za kúpnu cenu 10.000 eur, pričom
súd považoval kúpnu zmluvu za platne uzavretú.
Žalovaná tvrdila, že uzavretím predmetnej zmluvy došlo medzi ňou a žalobcom k uzavretiu dohody
ohľadom vyporiadania ich spoločného majetku, na základe ktorej by sa žalovaná stala vlastníčkou
predmetných nehnuteľností, bez povinnosti zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu uvedenú v zmluve, preto

žalobca jej vyplatenie po dobu celého roka od nej ani nežiadal. Uzavretie tejto dohody žalobca poprel
a žalovaná na preukázanie svojho tvrdenia súdu nepredložila žiaden dôkaz, napriek tomu, že zo
strany súdu bola riadne poučená. Predmetnú kúpnu zmluvu nebolo možné považovať za dohodu o
vyporiadaní spoločného majetku z BSM aj z toho dôvodu, že ako z dokazovania vyplynulo predmetné
nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva sporových strán nepatrili, takže nebol dôvod na
vyporiadanie spoluvlastníctva k nim. Žalobca poprel aj ďalšie tvrdenie žalovanej o tom, že jej nevznikla

povinnosť vyplatiť kúpnu cenu 10.000 eur žalobcovi a preto ju na jej vyplatenie ani nevyzýval. Je
irelevantné takéto tvrdenie žalovanej, nakoľko došlo k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy a tým jej vznikla
povinnosť vyplatiť kúpnu cenu pri podpise zmluvy ako bolo v zmluve uvedené, čiže bolo jej povinnosťou
uhradiť kúpnu cenu aj bez ďalších výziev z jeho strany. Žalobca vyzval žalovanú na vyplatenie kúpnej
ceny písomne dňa 18.1.2016, ktorá výzva bola žalovanej doručená dňa 20.1.2016, čo vyplynulo z

potvrdenia o doručovaní listiny a túto skutočnosť potvrdila aj samotná žalovaná. Napriek doručeniu tejto
výzvy, žalovaná v stanovenej dodatočnej lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy, kúpnu cenu žalobcovi
nevyplatila. Lehota na dodatočné vyplatenie ceny uplynula dňa 1.2.2016, čo je prvým pracovným dňom
po uplynutí dodatočnej lehoty.
V zmysle § 517 ods. 1 O.z. pokiaľ dlžník svoj dlh nesplní riadne a včas, t.j. v určenom čase, dostane

sa do omeškania, čo má zo zákona za následok zmenu práv veriteľa a povinností dlžníka. Omeškaním
dlžníka vzniká veriteľovi právo požadovať splnenie v dodatočnej primeranej lehote, ktorú poskytne
dlžníkovi na splnenie, a ak dlžník nesplní svoj dlh ani v dodatočnej primeranej lehote, ktorú mu veriteľ
poskytol, má právo od zmluvy odstúpiť. Zákon bližšie neupravuje, čo je dodatočná primeraná lehota na
plnenie. Primeranosť dodatočnej lehoty posúdi veriteľ sám tak, aby v nej dlžník mohol dlh reálne a riadne

splniť. Vzhľadom k zneniu kúpnej zmluvy týkajúce sa povinnosti vyplatiť kúpnu cenu pri jej podpise, čo
znamená, že žalovaná mala mať kúpnu cenu k dispozícii už v čase podpisovania zmluvy, súd považoval
dodatočnú lehotu v trvaní 10 dní, ktorá bola žalovanej poskytnutá po takmer 13-tich mesiacoch odo
dňa kedy jej vznikla povinnosť kúpnu cenu vyplatiť, za primeranú. Žalovaná teda v stanovenej lehote
najneskôr do 1.2.2016, čo bol najbližší nasledujúci pracovný deň po uplynutí dodatočnej lehoty, kúpnu

cenu nevyplatila, z toho dôvodu žalobca od kúpnej zmluvy odstúpil. Urobil tak písomne dňa 2.2.2016.
Listová zásielka bola daná na poštovú prepravu dňa 2.2.2016 a podľa potvrdenia o doručovaní poštovej
zásielky,boladňa4.2.2016uloženánaPošteZavar,následnezdôvodujejneprevzatiavodbernejlehote,
bola dňa 26.2.2016 vrátená odosielateľovi.
Odstúpenie od zmluvy je jednostranným právnym úkonom účastníka zmluvy, ktorý je adresovaný druhej

zmluvnej strane. Ak dôjde k platnému (účinnému) odstúpeniu od zmluvy, zmluva sa od začiatku zrušuje
a zanikajú všetky práva a povinnosti oboch strán, ktoré pre ne vyplývajú zo zmluvy. Z hľadiska právnych
účinkov, odstúpenie od zmluvy voči neprítomnej osobe pôsobí od okamihu, keď dôjde adresátovi,
teda keď sa dostane do jeho dispozičnej sféry. V prípade doručovania písomného odstúpenia od
zmluvy, od okamihu, kedy sa adresát mal možnosť oboznámiť s týmto prejavom vôle, dochádza k

pôsobeniu tohto jednostranného právneho úkonu voči adresátovi bez ohľadu na to, či sa s ním adresát
skutočne oboznámil. Žalovanej teda bola daná reálna možnosť na základe oznámenia pošty o uložení
zásielky, prevziať si túto zásielku a oboznámiť sa s jej obsahom, čím nastali hmotnoprávne účinky
tohto jednostranného právneho úkonu v okamihu, kedy žalovaná aj napriek uloženiu zásielky nevyužila
objektívnu možnosť oboznámiť sa s jej obsahom.

S poukazom na uvedené, súd považoval odstúpenie od kúpnej zmluvy zo dňa 2.2. 2016 za účinné
odo dňa 4.2.2016, teda odo dňa, kedy písomné odstúpenie od zmluvy, ktoré bolo obsahom poštovej
zásielky podanej na poštovú prepravu dňa 2.2.2016, bolo uložené na pošte dňa 4.2.2016, keď tento deň
považoval súd za deň, kedy sa odstúpenie od zmluvy dostalo do dispozičnej sféry žalovanej, pretože v
tento deň jej pracovníkom pošty bola doručovaná zásielka od žalobcu, ktorú si neprevzala.

Ak žalovaná dňa 12.2.2016 podala žiadosť o vyplatenie sumy 10.000 eur žalobcovi z titulu výplaty kúpnej
cenynazákladekúpnejzmluvy,urobilatakažpotom,akožalobcaúčinneodtejtokúpnejzmluvyodstúpil.
Ak by teda žalobca túto sumu prevzal, bezdôvodne by sa tak obohatil na úkor žalovanej, ako správne
žalobca usudzoval.Žalobca sa domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, pri ktorých je v katastri nehnuteľností
zapísaný ako vlastník niekto iný, preto v zásade platí, že má vo vzťahu k tejto osobe naliehavý právny
záujem na požadovanom určení.

V prejednávanej veci nemal súd prvej inštancie preukázané, že by zo strany žalobcu išlo o šikanózny
výkon práva, prípadne, že by ním uplatnený nárok bol v rozpore s dobrými mravmi, keď bol toho
názoru, že pokiaľ predávajúci prevedie nehnuteľnosti vo svojom výlučnom vlastníctve na osobu, ktorá
mu kúpnu cenu za ich prevod nezaplatí, je prirodzené, že sa po tom, ako svoju povinnosť vyplývajúcu
z kúpnej zmluvy splnil, domáha zaplatenia kúpnej ceny ako protihodnoty prevedených nehnuteľností.

Ak kupujúci ani na základe poskytnutia ďalšej lehoty kúpnu cenu nezaplatí, opäť je prirodzenou reakcia
predávajúceho, ak od kúpnej zmluvy odstúpi, keď si kupujúci svoju povinnosť vyplývajúcu z platne
uzavretej zmluvy nesplnil. Vyplýva to z charakteru kúpnej zmluvy, ktorá je dvojstranným, konsenzuálnym
právnym úkonom, ktorým sa predávajúci zaväzuje odovzdať kupujúcemu predmet kúpy a kupujúci
sa zaväzuje predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu kúpnu cenu. Práva a povinnosti
zmluvných strán sú teda vzájomné a sú vzájomne podmienené, čo je prejavom synalagmatickej povahy

kúpnej zmluvy. Uplatnený nárok žalobcu nie je v rozpore s dobrými mravmi aj z toho dôvodu, že ako
vyplynulo z dokazovania, žalobca previedol na žalovanú svoj výlučný majetok a medzi stranami sporu
nešlo o akési vyporiadanie ich spoločného majetku po rozvode manželstva.
Vzhľadomnavykonanédokazovaniedospelsúdprvejinštanciekzáveru,žežalobejepotrebnévyhovieť,
keď mal preukázané, že dňa 20.1.2015 bola platne uzavretá kúpna zmluva, na základe ktorej žalobca

previedol nehnuteľnosti vo svojom výlučnom vlastníctve na žalovanú za kúpnu cenu 10.000 eur, ktorú
mu žalovaná nevyplatila ani v poskytnutej dodatočnej lehote, v dôsledku čoho žalobca od kúpnej zmluvy
účinne odstúpil.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1 C.s.p. (zák. č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 - ďalej len ,,C.s.p.“)

a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalovaná s návrhom na jeho

zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, ktoré odôvodnila tým, že súd prvej
inštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamajehorozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. l pod písm. f/ a h/). Nesprávne
skutkové zistenia spočívajú v tom, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí opomenul fakt, že v
prípade predmetnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou, od ktorej žalobca odstúpil, nešlo

o štandardnú kúpnu zmluvu čo vyplýva z toho, za akých okolností bola uzavretá a taktiež z toho, že
pôvodne nemala žalovaná žalobcovi podľa ich dohody nič vyplácať, čo však nevie preukázať, pretože
išlo o ústnu dohodu. Pokiaľ sa by sa boli na kúpnej cene aj dohodli, z jej výšky vyplýva, že nešlo o
kúpnu zmluvu, ktorú možno považovať za štandardnú, ale o akési vyporiadanie ich majetku po rozvode
manželstva. Odvolateľka namietala aj 10-dňovú lehotu na zaplatenie kúpnej ceny, ktorá podľa jej názoru

je stanovená svojvoľne a považuje ju za neprimeranú v zmysle § 517 ods. 1 O.z., preto si svoju povinnosť
splnila v primeranej lehote cca 3 týždne, preto považuje odstúpenie žalobcu od zmluvy za neplatné.
Podľa odvolateľky je konanie žalobcu voči nej, ako aj samotná žaloba šikanózna a neopodstatnená a
preto mal súd podľa jej názoru vo veci postupovať v súlade s ust. § 3 ods. 1 O.z. a nepriznať mu právnu
ochranu pre rozpor s dobrými mravmi.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej prostredníctvom splnomocnenkyne vyjadril tak, že navrhol rozsudok
súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Vyjadril presvedčenie, že súd prvej
inštancie posúdil tak po stránke právnej ako aj skutkovej vec správne. Žalovaná ako strana sporu
neuniesla popri svojej povinnosti tvrdiť, povinnosť uniesť dôkazné bremeno na preukázanie svojich

tvrdení. Súd prvej inštancie na základe návrhov žalobcu a tiež žalovanej vykonal navrhnuté dôkazy,
náležite zistil skutkový stav veci a správne aplikoval príslušné právne normy. V konaní žalovaná síce
uviedla, že o kúpnu zmluvu nešlo, ale malo ísť o darovanie, vo svojej výpovedi však priamo uviedla,
že si bola vedomá toho, že ide o kúpnu zmluvu - z ktorej obsahu (ako zmluvného typu) vyplýva, že
kupujúci je povinný zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu a predávajúci je povinný previesť vlastnícke právo

a predmet kúpy odovzdať. Je tak nesporné a nezodpovedalo by to bežnému postupu každého, aby v
prípade uzatvorenia (rozumej podpisu) kúpnej zmluvy očakával, že nemusí zaplatiť dohodnutú kúpnu
cenu. Žalovaná sama vo svojej výpovedi potvrdila, že vedela, že ide o kúpnu zmluvu, a to aj z jej
označenia a pomenovania, že si bola vedomá toho, že je v nej navrhovaná kúpna cena 10.000 eura teda si bola vedomá, že nešlo o darovanie a takýto návrh kúpnej zmluvy ako kupujúca prijala, čo
potvrdila podpisom zmluvy. Obsah kúpnej zmluvy je určitý, jasný, zrozumiteľný, pričom žalovaná ako
kupujúca návrh na uzatvorenie kúpnej zmluvy v predloženom znení prijala. Svoje tvrdenia ohľadom

toho, že nešlo o kúpnu zmluvu, a teda o odplatný prevod vlastníckeho práva, žalovaná v konaní nijako
nepreukázala, pričom na ich osvedčenie a preukázanie nepredložila a ani neoznačila žiadne dôkazy.
Ako strana sporu, v konaní zastúpená dokonca aj advokátom, má popri povinnosti tvrdiť rozhodujúce
skutočnosti aj povinnosť označiť dôkazy na ich preukázanie, v opačnom prípade neunesie ako strana
sporu svoje (procesné) povinnosti, čoho dôsledkom je strata sporu. Podľa iného tvrdenia žalovanej -

obsiahnutého po prvýkrát v podanom odvolaní - že nemohlo ísť o kúpnu zmluvu aj z dôvodu výšky
dohodnutej kúpnej ceny, žalobca uviedol, že výška kúpnej ceny je vecou dohody zmluvných strán
- on navrhol sumu 10.000 eur, žalovaná tento návrh prijala, bez výhrad a protinávrhov. Zo znenia
podpísanej kúpnej zmluvy je zrejmé a nepochybné, že žalovaná ako kupujúci bola povinná zaplatiť pri
podpise - teda prevzala na seba záväzok zaplatiť vzájomne dohodnutú kúpnu cenu pri podpise v čase
uzatvorenia kúpnej zmluvy. Žalovaná tak mala disponovať peňažnými prostriedkami už v danom dni

(čase), a preto je úplne prirodzené, že žalobca očakával, že nimi disponuje aj kedykoľvek po uzatvorení
kúpnej zmluvy a potom, ak si on ako predávajúci splnil svoju povinnosť previesť vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam - zjednodušene povedané: ak kupujúci dňa 20. apríla 2015 dohodol a prevzal na seba
záväzok zaplatiť kúpnu cenu pri podpise zmluvy a nespravil tak, peňažné prostriedky má mať tak k
dispozícii kedykoľvek neskôr. Žalobca je presvedčený, že aj kratšia ako 10-dňová lehota, by bola za

daných okolností primeraná, a preto ním poskytnutá lehota bola primeraná. V tejto súvislosti žalobca
opätovne zdôrazňuje, že žalovaná nijakým procesným účinným spôsobom (tzn. prostriedkami procesnej
obrany) svoje tvrdenia, ktorými popierala vyššie uvedené, resp. ktorými tvrdila, že nemala povinnosť
zaplatiť kúpnu cenu, že o zaplatenie kúpnej ceny ju žalobca ako predávajúci nežiadal, nepreukázala.
Nepreukázala ani svoje tvrdenie, že po obdržaní výzvy na zaplatenie žalobcovi povedala, že zaplatí, ale

v dlhšej lehote - žalobca neobdržal žiadnu žiadosť o predĺženie lehoty alebo inú obdobnú požiadavku.
Zároveň treba vziať do úvahy aj ustanovenie § 591 O.z.: Ak nie je dohodnuté inak ani ak to nie je obvyklé,
sú účastníci povinní plniť bez zbytočného odkladu.

4. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalovaná prostredníctvom svojho advokáta.

Uviedla, že vo veci samej sa v plnom rozsahu pridržiava podaného odvolania. Nesúhlasí s tvrdeniami
žalobcu uvedenými vo vyjadrení a to napriek tomu, že v konaní je v dôkaznej núdzi. Súd prvej inštancie
mal žalobu zamietnuť a mohol tak urobiť z troch samostatných dôvodov, ktoré už vo svojich predošlých
podaniach podrobne rozpísala a vysvetlila. Nie je pravdou, že v konaní ničím nepreukazovala, že v
podstate nešlo o štandardnú kúpu, ale o dodatočné vyporiadanie majetkových vzťahov strán sporu z

manželstva. Ako už uviedla, v tejto súvislosti je však v dôkaznej núdzi a ňou tvrdené skutočnosti vie
preukázať len nepriamo. Poukazovala na okolnosti, z ktorých jej tvrdenia vyplývajú, na kúpnu cenu,
ktorá absolútne nezodpovedá hodnote nehnuteľnosti, správanie sa žalobcu počas manželstva, ktorým
dosiahol, aby po ich rozvode z manželstva nenadobudla v podstate žiaden majetok, pričom jemu zostal
rodinný dom a priemyselné nehnuteľnosti v I. veľmi vysokej hodnoty. Nič z tohto žalobca v podstate

nepopiera. Uviedla, že rodinný dom, ktorý tvorí predmet tohto sporu bol nadobudnutý počas manželstva
a to najmä z prostriedkov z predaja nehnuteľnosti, ktoré boli v jej výlučnom vlastníctve (v tejto súvislosti
priložila kúpnu zmluvu a zmluvu o vysporiadaní spoluvlastníctva k predmetnému rodinnému domu-
uviedla, že nejde o nový dôkaz, ktorý by bol neprijateľný, keďže tieto skutočnosti už v konaní uvádzala
a žalobca ich nesporoval - v tejto súvislosti jej ide najmä o to, aby si odvolací súd vytvoril lepší obraz o

ich majetkových vzťahoch). Pokiaľ ide o nemorálnosť a šikanóznosť žalobcovho správania sa (vrátane
podania tejto žaloby), poukazovala na jeho správanie počas manželstva. Najmä na to, že rodinný dom,
ktorý z veľkej časti mal patriť do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov bez jej vedomia počas
manželstva prevádzal na iné osoby, od ktorých ho zase spätne nadobúdal. Tieto prevody považuje za
fiktívne, s cieľom ako chrániť sa pred hroziacimi exekúciami, tak i pred tým, aby po ich rozvode

tento rodinný dom nepatril do ich spoločného majetku a aby naň nemala žiadne nároky. V žalobcovi sa
po niekoľkých rokoch po ich rozvode zrejme niečo pohlo a došlo k vyporiadaniu, na základe ktorého
sa jej vrátila aspoň časť prostriedkov, ktoré vniesla do manželstva a to v podobe vlastníckeho práva k
domu. V tejto súvislosti považuje za evidentné, že na prvý pohľad nešlo o klasickú kúpu. Ako už uviedla,
kúpnu cenu v tej dobe v súlade so žalobcovou vôľou neriešila, pretože sa dohodli, že tieto peniaze od

nej pýtať nebude. Logicky zmluvu v tom čase nenamietala, keďže bola v oveľa slabšej pozícii, preto
nechcela vyvolávať konflikt. Následne sa však žalobca rozhodol (cca po roku), že chce dom späť a na
toto využil práve nevyplatenú kúpnu cenu, byť si vedomý, že peniaze k dispozícii nemá a ani nikdy v
zmysleichdohodynemala.Žalobcajejstanovilnereálnydodatočnýtermínnaplnenieaodzmluvy(podľanej neplatne) odstúpil. Jeho správanie preto považuje za také, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými
mravmi.

5. K vyjadreniu žalovanej, k vyjadreniu žalobcu, k odvolaniu žalovanej sa vyjadril prostredníctvom
splnomocnenkyne žalobca podaním zo dňa 10.3.2016. Uviedol, že z ostatného vyjadrenie žalovanej
by malo vyplývať, že okrem už ňou uvádzaného vidí nesprávnosť a nespravodlivosť napadnutého
rozsudku aj v tom, že: a) súd nezohľadnil okolnosti týkajúce sa osobných vzťahov strán sporu a
skutočnosť, že ona ako žalovaná nič z majetku zo zaniknutého BSM strán sporu nedostala (nezískala),

b) predmetné nehnuteľnosti boli nadobudnuté počas manželstva strán sporu, pričom predložila kópiu
dvoch listín, c) predmetný prevod nebol klasickou kúpnou zmluvou a bola dohoda, že nemusí nič platiť
(t.z. nemusí zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu vo výške 10.000 eur). Uvedené tvrdenia žalovaná neuviedla
v konaní pred súdom prvej inštancie, nenamietala ani neuplatnila iné prostriedky procesnej obrany,
pritom možnosť mala, v zásade ide o novoty v odvolacom konaní neprípustné. V konaní žalovaná síce
tvrdila rôzne skutočnosti, ktoré sa mali týkať majetkového spoločenstva žalobcu a žalovanej (ich BSM),

zároveň ale bolo zo strany žalobcu tvrdené aj preukázané, že nehnuteľnosti nadobudol do vlastníctva
po zániku manželstva so žalovanou, a teda nehnuteľnosti pred uzatvorením kúpnej zmluvy (od ktorej
žalobca odstúpil) boli predmetom jeho výlučného vlastníctva. Preto žalobca od počiatku argumentoval,
tvrdil a preukazoval opak - čo nie je možné vykladať inak, ako popieranie tvrdí druhej strany sporu.
Ak žalovaná tvrdí, že z majetku patriaceho do BSM nič neobdržala, mala možnosť podať návrh na

vyporiadenie BSM alebo iniciovať dohodu (pričom žalobca v žiadnom smere týmto uvedené tvrdenia
žalovanej neuznáva). Žalovaná tak nekonala, pričom vo vzťahu k prípadnému súdnemu konaniu (o
vyporiadanie majetku z BSM) by táto skutočnosť bola nesporná a preukázaná existenciou/vedením
súdneho sporu (čo nebolo opätovne preukázané). Samotný žalobca v konaní, čo napokon ani žalovaná
nerozporovala tvrdil a preukázal, že to on spracoval a predložil jej návrh kúpnej zmluvy, tento bol tak

prejavom jeho vôle za daných podmienok predať, ktorý návrh žalovaná prijala a ona tak prejavila vôľu
prijať vlastníctvo a zaplatiť žalobcom navrhnutú kúpnu cenu. Výška kúpnej ceny, práve z okolností, ktoré
popísal aj žalobca, bola ním navrhnutá a žalovanou prijatá. Išlo tak o odplatný právny úkon, kedy jedna
zmluvná strana si povinnosť splnila a druhá nie, napriek výzvam a poskytnutiu dodatočnej lehoty. Možno
preto pripustiť, že uvedenou kúpnou zmluvou prišlo k istému vyporiadaniu vzájomných vzťahov žalobcu

a žalovanej - pohnútka, ktorá ich k tomu viedla však nie je podstatná (a možno bola u každej strany
rozdielna). Zároveň nemožno neuviesť, že pre proces uzatvorenia kúpnej zmluvy je rozhodujúci prejav
vôle, pohnútka nie je rozhodujúca (ibaže by sa táto stala súčasťou právneho úkonu). Iba to, čo obsahuje
prejav vôle - je obsahom zmluvy - a len obsah zmluvy je záväzný.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné
priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 C.s.p.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodol vecne správne.

8. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa iprávne závery súdu prvej inštancie vo veci s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu

odvolateľke, ktorá vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty
než tie, ktoré uviedla už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

9. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci
pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby

zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie
otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.

10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s poukazom na odvolacie dôvody sa žiada
dodať iba nasledovné:

11. Podľa ust. § 149 C.s.p. prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

12. Podľa § ust. 150 ods. 1 C.s.p. stany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a
rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

13. Podľa ust. § 153 ods. 1 C.s.p. strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené

včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania. Podľa ods. 2 na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,
ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

14. Žalovaná bola povinná označiť alebo predložiť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností do
vyhlásenia uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým sa vyhlasuje dokazovanie za skončené (§ 186 ods.2
C.s.p.). Keďže žalovaná do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania nepreukázala skutočnosti
odôvodňujúce neplatnosť kúpnej zmluvy, resp. že by účastníci kúpnej zmluvy nemali vôľu uzatvoriť
riadnu kúpnu zmluvu podľa § 588 O.z. a že prípadne iba zastierali darovanie predmetnej nehnuteľnosti

v dôsledku čoho by bolo neplatné odstúpenie žalobcu od kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny;
súd prvej inštancie vychádzal z dôkazných prostriedkov vykonaných na súde prvej inštancie a vo veci
správne rozhodol. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že medzi stranami sporu
bola uzavretá kúpna zmluva predmetom ktorej boli vyššie uvedené nehnuteľnosti s tým, že žalovaná
pri podpise kúpnej zmluvy kúpnu cenu nezaplatia a neurobila tak ani v lehote na zaplatenie poskytnutej

jej žalobcom, ktorý v dôsledku nesplnenia povinnosti žalovanej zaplatiť kúpnu cenu platne odstúpil
od kúpnej zmluvy. Žalovaná teda neuniesla tzv. dôkazné bremeno, ktoré možno charakterizovať ako
procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania. V rámci dokazovania platí zásada, že každá
strana sporu musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, t.j. kto tvrdí, dokazuje. Strana
sporu teda musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za základ svojho

rozhodnutia. Ak teda žalovaná v tomto prípade tvrdila, že bola uzavretá neplatná kúpna zmluva resp., že
odstúpenie od kúpnej zmluvy ako jednostranný právny úkon je neplatné, bola povinná to preukázať. Čo
sa týka odvolacej námietky žalovanej, že zo strany žalobcu išlo o šikanózny výkon práva, tu sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožňuje s argumentmi súdu prvej inštancie vyslovenými v rozsudku súdu prvej
inštancie. V tejto súvislosti je potrebne dodať, že iné dôkazy žalovaná nepredložila ani v priebehu

odvolacieho konania, pretože pokiaľ mala za to, že určité prostriedky procesného útoku nemohla bez
svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, mala ich v zmysle ust. § 366 C.s.p. predložiť v
konaní odvolacom, čo však neurobila. Podľa súdnej judikatúry dôsledkom nesplnenia povinnosti tvrdiť
všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení (dôkazná povinnosť) je vynesenie nepriaznivého rozsudku pre stranu sporu, ktorá ich

nesplnila. Súd sám nie je povinný po významných skutočnostiach pátrať.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že odvolateľka sa nestotožňuje s právnym názorom
súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názorua neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť právny názor súdu prvej inštancie svojím
vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu súdom prvej inštancie by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru odvolacieho súdu rozsudok súdu prvej inštancie takýmto nie je.

16. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

17. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že pokiaľ súd prvej inštancie nerozhodol podľa

predstáv a očakávaní žalovanej, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací
súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010,
podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s
§ 396 ods. 1 C.s.p., pričom v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi voči neúspešnej
žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

19. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.