Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/295/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117218189
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5117218189.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobkyne: P.
B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX/X, XXX XX O., štátny občan SR, zastúpenej právnym zástupcom:
STEHURA & partners, v.o.s., Advokátska kancelária, so sídlom Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO:
47 246 863, kancelária: Dolný val 574/7, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s.,
so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpenému právnym zástupcom:
Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., so sídlom 1. Mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO:
47 234 679, v konaní o zaplatenie sumy 531,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti

rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 41Csp/153/2017-56 zo dňa 12.3.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č.k. 41Csp/153/2017-56 zo dňa 12.3.2018 zaviazal žalovaného k

povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 531,70 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 531,70 eur od 13.6.2017 do zaplatenia, to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Zároveň rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
trov konania.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel k nasledovným skutkovým a
právnym záverom:
Žalobkyňa si uplatnila voči žalovanému nároky vzniknuté z titulu bezdôvodného obohatenia

odôvodzujúceho od uzavretej úverovej zmluvy č. 4402076524 zo dňa 25.02.2014 znejúcej na sumu
2.400,- eur. Žalobkyňa zmluvu uzatvárala ako spotrebiteľ, preto pri zákonnom posudzovaní konkrétneho
prípadu súd vychádzal z príslušných ustanovení zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov účinného v čase vzniku zmluvného vzťahu a dospel k
záveru, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe uvedenej zmluvy je vzťahom
občianskoprávnym a na predmetnú zmluvu sa hľadí ako na typovú spotrebiteľskú zmluvu, preto právny
vzťah je potrebné kvalifikovať ako vzťah spotrebiteľský. Z úverovej zmluvy vyplynulo, že poskytnutú

pôžičku sa žalobkyňa zaviazala splácať v 78 mesačných splátkach vo výške 80,- eur, so splatnosťou
prvej splátky po mesiaci dátumu poskytnutia úveru, pričom pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po
poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný
deň v tomto kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň vkalendárnom mesiaci. Konečná splatnosť úveru bola 78 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v
poslednom mesiaci, RPMN 39,90 %, priemerná hodnota RPMN 18,87 %, ročná úroková sadzba 33,63
% a celková čiastka splatná spotrebiteľom 3.917,08 eur. Keďže sa jednalo o zmluvu o spotrebiteľskom

úvere, súd sa zaoberal zisťovaním, či zmluva o spotrebiteľskom úvere má všetky povinné náležitosti
v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. Preskúmaním obsahu zmluvy súd zistil, že v predloženej
zmluve absentuje obligatórna náležitosť spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f), t.j. konečná
splatnosť úveru. Súd prvej inštancie konštatoval, že ustanovenie zmluvy, ktoré stanovovalo termín
poslednej splátky úveru, t.j. konečnú splatnosť úveru 78 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v

poslednom mesiaci, pričom celková doba trvania zmluvy z obsahu zmluvy tiež nevyplýva a táto sa nedá
s určitosťou bez pochýb ustáliť ani z údaju o počte splátok 78, nemožno podľa názoru súdu považovať
za konformné so zmyslom a účelom sledovaným takto zakotvenou podstatnou náležitosťou zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru súdu spotrebiteľ musí pri danej forme spotrebiteľského úveru už na
prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácii presne vedieť, kedy dôjde ku konečnej splatnosti
jehospotrebiteľskéhoúveru,t.j.ktorýmkonkrétnymdňom,mesiacomarokom.Takýtoúdajvšakstranami

sporu uzavretá zmluva neobsahovala. V tejto súvislosti prvostupňový súd upriamil pozornosť na právny
záver Krajského súdu v Žiline obsiahnutý v rozsudkoch sp.zn. 6Co/30/2017 a sp.zn. 7Co/61/2017 k
rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 zo dňa 9.11.2016. Krajský súd v Žiline konštatoval, že vzhľadom
na explicitné znenie zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti členenia splátok
na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku C-42/15 vyložil

toto ustanovenie tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova by „zlomil“
vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy
účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda
môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo

o výklad práva contra legem.
Súd prvej inštancie preskúmaním obsahu predmetnej zmluvy vzhliadol absenciu obligatórnej náležitosti
spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f), čo spôsobilo v zmysle § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010
Z.z., že sa poskytnutý úver na základe predmetnej zmluvy považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Žalovanému tak v danom prípade vzhľadom na ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch

nemohol vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie akýchkoľvek úrokov alebo poplatkov. Prijatím takéhoto
plnenia bez právneho dôvodu vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie. Žalovaný mal pri
právnom závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov nárok len na zaplatenie
čistej istiny úveru, t.j. skutočne poskytnutých finančných prostriedkov úveru, t.j. 2.400,- eur.
Žalobkyňa tvrdila, že bezdôvodné obohatenie žalovaného predstavuje sumu 531,70 eur, nakoľko

celkovo zaplatila sumu 2.931,70 eur (38 splátok x 77,15 eur). Žalovaný nijakým spôsobom nerozporoval
skutkové tvrdenie žalobkyne, že ku dňu podania žaloby zaplatila žalovanému sumu 2.931,70 eur, keď
z obsahu spisového materiálu vyplynul prehľad splátok k danej úverovej zmluve. Okresný súd v súlade
s § 296 CSP vyžiadal na návrh žalobkyne od žalovaného výpis z úverového účtu a splátkový kalendár,
ktoré listiny žalovaný vychádzajúc z dôkazného bremena na strane žalobkyne odmietol súdu predložiť.

Okresný súd mal však dostatočne zistený skutkový stav aj bez týchto listín, a to aj vzhľadom na listiny
obsiahnuté v spisovom materiály a tiež pre absenciu kvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia
žalobkyne o rozsahu bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného o plnení v rozsahu 2.931,70 eur,
preto súd priznal žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia voči žalovanému sumu vo výške 531,70
eur, t.j. rozdiel skutočne zaplatenej sumy zo strany žalobkyne 2.931,70 eur a skutočne poskytnutej sumy

2.400,- eur zo strany žalovaného.
Súd priznal žalobkyni zákonné úroky z omeškania a vzhľadom k tomu, že si žalobkyňa uplatnila tento
nárok od podania žaloby od 13.6.2017, súd jej priznal nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 531,70 eur od 13.6.2017 do zaplatenia.
O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá mala v konaní plný

úspech, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku žalovaný podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní uviedol,
že nesúhlasí s názorom, že úverová zmluva č. 4402076524 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným
25.2.2014 neobsahuje termín konečnej splatnosti a tiež rozklad splátok na istinu, úroky a poplatky

podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. na základe čoho ju súd vyhodnotil za bezúročnú a bez
poplatkov a priznal žalobcovi bezdôvodné obohatenie. Odvolateľ zastáva názor, že predmetná zmluva
je vyhotovená korektne a obsahuje všetky povinné náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch. Aj keď zmluva neuvádza presný číselný údaj ukončenia zmluvy, veriteľpoužil objektívne zistiteľné kritériá, podľa ktorých spotrebiteľ musel vedieť, aká je doba trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru. Názor žalovaného je v súlade s
rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/2015, kde v zmysle bodu 71 je uvedené:

„keďže neuvedenie týchto náležitosti v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť
rozsah svojho záväzku, sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky stanovená
vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za primeranú v zmysle čl. 23 smernice 2008/48 a
judikatúry pripomenutej v bode 63. tohto rozsudku“. V zmysle bodu 72. rozsudku Súdneho dvora EÚ vo
veci C-42/15: za primerané by sa však nemalo považovať, ak v súlade s touto vnútroštátnou právnou

úpravou uplatnenie takejto sankcie vyvoláva voči veriteľovi závažné následky v prípade neuvedenia
niektorých náležitosti spomedzi náležitosti upravených v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48, ktoré svojou
povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku... Žalovaný preto
považuje všetky náležitosti úverovej zmluvy za splnené v zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010
Z.z., a preto sumu bezdôvodného obohatenia, ktorú si žalobca v konaní uplatnil, považuje žalovaný za
nedôvodnú a nepodloženú, preto navrhuje, aby krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a priznal
žalovanému náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že odvolanie žalovaného považuje
za nedôvodné, nakoľko súd vec správne právne posúdil, jeho rozhodnutie je vecne správne.

Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky povinné náležitosti v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch a absenciu predmetných náležitosti zákon sankcionuje tým, že poskytnutý
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah, pričom
predmetná zmluva musí obsahovať všetky náležitosti, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch pre
daný typ úveru vyžaduje. Predmetná zmluva však neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru (§

9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch). Súd nemohol posúdiť vec vo svetle rozsudku
Súdneho dvora EÚ C-42/15, ktorý sa týkal výkladu smernice 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere, na ktorý rozsudok sa žalovaný vo svojom odvolaní odvoláva. Smernice
sú jedným z prameňov sekundárneho práva, ktoré však nie sú všeobecne záväznými normatívnymi
právnymi aktmi. Pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musí vnútroštátny súd

v prvom rade skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami
je priamy účinok smernice vylúčený (priamy účinok je v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom
a štátom, kedy sa jednotlivec dovoláva svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako
subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice), vnútroštátny súd musí skúmať, či
môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy. Tento nepriamy účinok smernice však nie je absolútny,

pretože takýto výklad môže nahradiť výslovne znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad v
rozpore so zákonom, tzn. že pokiaľ aj zo smernice vyplýva, že absencia určitých náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere nemá spôsobovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, nemožno v tomto
svetle vykladať zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyslovene hovorí, že práve absencia tých
istých náležitostí bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru spôsobuje. Nesprávne uvedenie podstatných

náležitosti zmluvy je potrebné považovať ako keby tieto náležitosti neboli uvedené vôbec. Absencia
niektorej z taxatívne vymedzených náležitosti nespôsobuje neplatnosť zmluvy, avšak namiesto sankcie
neplatnosti sankcionuje poskytovateľa úveru tým, že od spotrebiteľa nemôže požadovať ani úrok, ani
poplatky. S poukazom na uvedené navrhla rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny a
súčasne zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v
spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1,2

CSP potvrdil z dôvodu jeho správnosti.

5. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, celého spisového materiálu a vyhodnotení toho,
čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany sporu, konštatuje, že súd prvej inštancie v potrebnom

rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade
s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v
plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v
celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, obmedzuje sa len na skonštatovanie
správnosti jeho dôvodov. Rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným

na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v
prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj s odôvodnením sa odvolací súd
plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol

žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak
vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Odvolací súd konštatuje, že správne súd
prvej inštancie zisťoval, či zmluva o spotrebiteľskom úvere má všetky povinné náležitosti v zmysle ust. §
9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. V predloženej zmluve o spotrebiteľskom úvere nepochybne absentovala
obligatórna náležitosť spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z.z., ktorá

spôsobila bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitosti.

8.Odvolacísúdeštezdôrazňuje,ževýkladzák.č.129/2010Z.z.platnéhovčaseuzatvoreniapredmetnej
spotrebiteľskej zmluvy nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem

právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ako stav, v ktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít; ak v takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, o ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ustálená judikatúra slovenských
súdov podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby štrukturovania splátok

spotrebiteľského úveru, aj jeho konečnej splatnosti a na jej prelomenie niet žiadneho dôvodu.

9. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na znenie zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v časti povinnosti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by
vnútroštátny súd po rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 vyložil toto ustanovenie eurokonformne tak,

že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne v
otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova by prelomil vnútroštátne právo a
toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ, čo je postup typický pre priamy účinok. Odvolací súd
však zdôrazňuje, že sa jedná o spory medzi jednotlivcami a priamy účinok smernice je vylúčený.

10. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaného za dôvodné,
neuznal opodstatnenosť jeho argumentácie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
ako vecne správny.

11. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396

ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane nárok na náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech
žalobkyňa, a preto odvolací súd priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

12. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)