Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, October 19, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/33/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5912202248
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:5912202248.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Z. E., trvale bytom v J., zastúpeného advokátom
JUDr. Michalom Brožom, so sídlom v Ružomberku, A. Bernoláka 6, proti žalovanému Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, o zaplatenie 10 000 eur s príslušenstvom,
vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 7 C 35/2012, o dovolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 27. apríla 2016 sp. zn. 6 Co 609/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 18. augusta 2015 č. k. 7
C 35/2012-238 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10 000 eur spolu s príslušenstvom
s poukazom na § 1 ods. 1, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj „zákon
č. 381/2001 Z.z.“), ako i podľa § 11, § 13 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13 ods. 3, § 52, § 442, § 454, §
517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Súd žalobe vyhovel, pričom uviedol, že normy primárneho
komunitárneho práva majú prednosť pred zákonmi. Vychádzajúc z čl. 56, 57 a 58 odôvodnenia
rozsudku C-22/12 Súdny dvor konštatoval, že v súlade s § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka náhrada
nemajetkovejujmysapriznávablízkymosobám,pričomnauvedenomzávereničnemeníaniskutočnosť,

že slovenský Občiansky zákonník systematicky rozlišuje náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy.
Z pohľadu eurokonformného výkladu náhrady škody na účely povinného zmluvného poistenia je takéto
rozlišovanie neprípustné. Vo svetle rozsudku Súdneho dvora C-22/12 súd prvej inštancie konštatoval,
že ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu
nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. V bode
33. rozhodnutia C-22/12 bolo konštatované, že znenie smernice 72/166/EHS a smernice 90/232/EHS

zahŕňa akýkoľvek typ škody alebo ujmy, bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu,
a preto nie je možné z neho vyvodiť záver, že nemajetková ujma nespadá do rozsahu pôsobnosti
smernice. Žalovanému ako zodpovednému individuálnemu subjektu vznikla povinnosť plniť žalobcovi
s poukazom na záver rozsudku Súdneho dvore EÚ zo dňa 24. októbra 2013 (C-22/12), podľa výroku
ktorého čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, čl. 1 ods. 1 a 2 Smernice Rady č. 84/5/
EHS z 30. decembra 1983 zmenenej a doplnenej smernicou EP a Rady č. 2005/15/EHS z 11. mája

2005 a čl. 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990, sa majú vykladať tak,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
sporevovecisamej,pričomnáhradunemajetkovejujmyprávnaúpravavSRumožňujepodľaustanovení
o ochrane osobnosti (§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka). Žalobcovi vznikol nárok s poukazom na

§ 454 Občianskeho zákonníka, keďže boli splnené obe kumulatívne podmienky, a to splnenie právnej
povinnosti subjektom, ktorý nemal právnu povinnosť plniť a existencia právnej povinnosti na konkrétneplnenie na strane toho, za koho bolo plnené, t. j. povinnosť na strane žalovaného podľa § 4 ods. 2 písm.
a/, ods. 4 a § 15 zákona č. 381/2001 Z.z., keď súd mal preukázané, že žalobca plnil za žalovaného sumu
10 000 eur, pričom žalovaný mal plniť sám podľa práva, keďže náhrada nemajetkovej ujmy musí

byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia, ktorú povinnosť si žalovaný dobrovoľne nesplnil.
Súd prvej inštancie poukázal na nepriamy účinok smerníc, v zmysle ktorého orgány členského štátu sú
povinné vnútroštátne právo vykladať a aplikovať vo svetle smerníc, aby sa dosiahol nimi predpokladaný
výsledok. Vzhľadom k uvedenému účinku sú vnútroštátne súdy povinné nahradiť absentujúcu legislatívu
alebo vykonať nápravu nesprávne implementovanej smernice v konkrétnom súdnom konaní. Výsledkom

eurokonformného výkladu môže byť aj vznik občianskoprávnej zodpovednosti individuálneho subjektu,
ktorá by bez zohľadnenia nepriameho účinku smernice a pri výlučnej aplikácii vnútroštátneho práva
neexistovala, pričom súd konštatuje, že v ad hoc sa nejedná o prípad výkladu contra legem, keď právo
musí byť nástrojom spravodlivosti. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pasívna legitimácia žalovaného
vyplýva z § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. Nestotožnil sa s argumentáciu žalovaného, že náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je krytá a nesúvisí s dojednaným povinným zmluvným poistením.

Podľa § 15 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z.z. má poistený právo, aby poisťovateľ za neho nahradil
poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a náklady pri usmrtení. V
súlade so zákonom č. 381/2001 Z.z. je potrebné pojem škoda vykladať extenzívne, teda že zahŕňa aj
náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah doosobnostnýchpráv
pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej

osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou dopravných prostriedkov je zmiernenie dôsledkov škôd, ku ktorým došlo. Pokiaľ podľa
súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu,
ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj
táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zákona č.

381/2001 Z.z. je aj ústavne konformný, pričom pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001
Z.z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Komunitárne právo chápe škodu
ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu.
Za použitia eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody na zdraví“ v § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a/,
ods. 4 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma

spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou
podľa § 13 od. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na
zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z.
2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 27. apríla 2016
sp. zn. 6 Co 609/2015 rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p.

ako vecne správny potvrdil stotožňujúc sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd
v súvislosti s odvolacími dôvodmi doplnil, že po rozsudku Súdneho dvora vo veci Haasová C-22/12
by nemali byť pochybnosti o tom, že ak vnútroštátne právo priznáva právo na náhradu nemajetkovej
ujmy pri usmrtení osoby prevádzkou motorového vozidla, tak štát musí zabezpečiť právnu úpravu o
poistnom krytí takejto ujmy. Ak by bolo pravdou, že poisťovňa nemá zákonnú povinnosť kryť náhradu

nemajetkovej ujmy, potom si Slovenská republika svoju transpozičnú povinnosť nesplnila. Odvolací
súd považoval za dôležité, že § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. upravuje škodu na zdraví
vo všetkých jej zložkách, t. j. majetkovej i nemajetkovej. Zároveň poukázal na rozsudok C-22/12 vo
veci Haasová, v zmysle ktorého čl. 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES sa má vykladať tak, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo
veci samej. Súdny dvor EÚ navyše dodal, že na veci nič nemení ani zaradenie § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka do inej časti než úpravy náhrady škody. Uvedeným rozsudkom je prekonaný aj skorší názor
NajvyššiehosúduSRvkonanísp.zn.4Cdo168/2009.Argumentyžalovanéhoosystematickejodlišnosti

nároku na náhradu škody a náhrady nemajetkovej ujmy sú vyvrátené závermi Súdneho
dvora EÚ v ods. 57 a 58 uvedeného rozsudku. V citovaných odsekoch Súdny dvor konštatuje, že
bez ohľadu na systematické zaradenie určitého ustanovenia v národnom právnom predpise, ak toto
ustanovenie upravuje občianskoprávnu zodpovednosť vznikajúcu v prípade dopravnej nehody, má sa
takéto ustanovenie považovať za „opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto

krytia“ a pod tento pojem sa musí zaradiť aj § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravujúci tento nárok.
Ďalej uviedol, že vnútroštátne súdy musia vnútroštátne právo vykladať v čo najväčšej možnej miere v
zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému smernica smeruje. Pre súdy
Slovenskej republiky tak vyplýva povinnosť, aby pri výklade ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. v čonajväčšej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na ktorých implementáciu bolo
toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené. Na porovnanie k výkladu škoda odvolací súd
dal do pozornosti rozsudok Súdneho dvora v inej právnej veci C-63/09: „Pojem „ujma“ tvoriaci podklad

článku 22 ods. 2 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu,
uzavretý v Montreale 28.5.1999, ktorý stanovuje obmedzenie zodpovednosti leteckého dopravcu za
ujmu spôsobenú najmä stratou batožiny, sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa tak majetkovú, ako
aj nemajetkovú škodu. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č.
381/2001 Z.z. treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje aj nároky pozostalých na náhradu

nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí môžu tieto nároky v zmysle
§ 15 ods. 1 uplatniť priamo proti poisťovateľovi.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie (na poštovú
prepravu dňa 26. augusta 2016). Navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne, prípadne zruší napadnuté rozhodnutia. Poukázal
na § 421 ods. l písm. a/, b/ a c/ Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. účinného od

1. júla 2016 (ďalej len „CSP“) a uviedol, že podmienka prípustnosti dovolania bola splnená tým, že
rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu sa odchýlili od právneho názoru vysloveného v
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 168/2009 z 20. apríla 2011 a najmä od rozhodnutia
sp. zn. 3 Cdo 301/2012 z 31. marca 2016. Nesprávne právne posúdenie podľa dovolateľa spočívalo
v skutočnostiach: a/ nesprávne právne posúdenie otázky, či je nemajetková ujma krytá zákonom č.

381/2001 Z.z., b/ nesprávna aplikácia eurokonformného výkladu vnútroštátneho predpisu ohľadom
rozsahu poistného krytia, spočívajúci v nezohľadnení pravidla zákazu výkladu contra legem. Dovolateľ
poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý sa odklonil od výkladu rozsahu poistného krytia
vyplývajúceho z § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z., ako i rozhodnutia sp. zn.
4 Cdo 168/2009, v ktorom sa uvádza, že pokiaľ zákon č. 381/2001 Z.z. pojem škoda

nevymedzuje osobitným spôsobom a nemá ani špeciálne ustanovenie, čo sa odškodňuje, niet dôvodu
takto vymedzenú škodu v Občianskom zákonníku nestotožniť so škodou vyjadrenou v § 4 ods. 2
písm. a/ citovaného zákona. Chráneným predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za
poisteného poškodenému, ak v zmluve nie je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia, ktorého
súčasťou je aj rodinný život. Ďalej dovolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3

Cdo 301/2012, v ktorom bolo uvedené, že „Súdny dvor EÚ v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej
vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada
nemajetkovej ujmy blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode alebo nie. Preto ani nijakým
spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle
ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia. Súdny dvor iba

uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou právnou
úpravou vyzerať. Z § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. vyplýva, že toto poistenie nepokrýva
uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba škodu na zdraví, ktorú odlišuje od nárokov spôsobených
zásahom do osobnostných práv podľa Občianskeho zákonníka.“ Dovolateľ ďalej tvrdil, že neprichádza
do úvahy priame uplatnenie smernice, ani aplikácia eurokonformného výkladu práva. Z výkladu zákona

o povinnom zmluvnom poistení je podľa názoru dovolateľa zrejmé, že nemajetková ujma pozostalých
nie je uvedeným poistením krytá z dôvodu, že vnútroštátne právo v rámci náhrady škody nepriznáva
takýto nárok. Ani eurokonformným výkladom nie je možné dospieť k záveru, že nemajetková ujma v
zmysle § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka je krytá povinným zmluvným poistením, nakoľko zásada
konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem, ktorý

by v tomto prípade znamenal pripísanie náhrady škody poisťovateľovi v rozpore s tým, čo stanovuje
vnútroštátna právna norma. Dovolateľ zdôraznil, že smernice sa nemožno dovolávať voči jednotlivcom,
ale len voči štátu. Vzhľadom k tomu, že žalovaný nemá postavenie štátu, nie je subjektom, voči
ktorému by sa žalobca mohol dovolávať priameho účinku smernice. Súd je teda povinný aplikovať na
súdenú vec účinné a záväzné právne predpisy, ktorými členský štát uplatnil, na jednej strane svoje právo

voľnestanoviťrežimzodpovednosti za škodu a na strane druhej, vykonal svoju povinnosť zabezpečiť
krytie zodpovednostných nárokov povinným zmluvným poistením. Jediným záväzným predpisom, na
základe ktorého je možné v súdenej veci rozhodovať, je práve zákon č. 381/2001 Z.z., ktorý nemožno
vykladať eurokonformným spôsobom.
4. K dovolaniu žalovaného bolo súdu prvej inštancie dňa 11. novembra 2016 doručené vyjadrenie

žalobcu, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovým a právnym posúdením prípadu tak, ako
bolo uskutočnené rozsudkom súdu prvej inštancie, ako i odvolacím súdom. Eurokonformný výklad
pojmu škodu zahŕňa aj nemajetkovú ujmu pozostalých po obetiach dopravných nehôd v nadväznosti
na citovaný rozsudok C-22/12. Žalobca poukázal na názor sudcu JUDr. Rudolfa Čirča vyslovený vrozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 168/2009, ktorý uviedol, že „pre účely tohto zákona
treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu
občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu

do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných
prostriedkov“. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie ako nedôvodné zamietol.
5. K vyššie uvedenému vyjadreniu žalobcu predložil žalovaný stanovisko dňa 25. januára 2017,
pričom opätovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 301/2012, z odôvodnenia
ktorého vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia. Vo vzťahu

k nepriamej aplikácii smerníc uviedol, že tá má svoje limity, ktoré vychádzajú priamo z rozhodovacej
činnosti Súdneho dvora a tento výklad nesmie byť contra legem vnútroštátneho práva. Keďže Najvyšší
súd SR ustálil, že náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nie je krytá z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nemožno práve v dôsledku
zákazu použitia contra legem výkladu dosiahnuť opačný výklad.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie
žalovaného je potrebné ako neprípustné odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd
uvádza nasledovné:
7. V posudzovanom spore bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudli účinnosť nové civilné
procesné kódexy (CSP a CMP). Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového, či mimosporového

konania (vrátane dovolacieho konania) treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok,
ktorýmávsystémeopravnýchprostriedkovcivilnéhosporovéhokonaniaosobitnépostavenie.Dovolanie
aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný
(procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej
by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo
107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
8. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj
v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej
istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je

tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej
inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,
za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania,
vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa
môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo
400/2015).
9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho
prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane

(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej len „ústavný súd“ alebo „ÚS“, sp. zn.
II. ÚS 172/03).
10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti v zmysle
§ 419 a nasl. CSP.
11.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné, aktozákonpripúšťa.

Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.
12. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.
13. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.14. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,

že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
15. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené
podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania. Odborná spisba rozdeľuje podmienky

prípustnosti dovolania na objektívne (a/ prípustný predmet, b/ lehota na podanie dovolania, c/
náležitosti dovolania) a subjektívne (osoba oprávnená podať dovolanie). (Ficová a kol. Občianske
procesné právo, Druhé aktualizované a doplnené vydanie, Bratislava, Vydavateľské oddelenie
Právnickej fakulty UK, 2008, str. 344). V CSP sú jednotlivé podmienky prípustnosti dovolania upravené
nasledovne: v ustanoveniach § 420 až § 423 je upravený prípustný predmet, v ustanovení § 427 je
stanovená lehota na podanie dovolania, v ustanovení § 428 sú stanovené náležitosti dovolania a

v ustanovení § 424 až § 426 sú upravené subjekty oprávnené podať dovolanie.
16. Vychádzajúc z uvedeného (bod 15. tohto rozhodnutia) dovolací súd zistil, že dovolanie podala
v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP) a dovolateľ v ňom napáda rozsudok
odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

17. Posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu (§ 124 ods. l CSP) žalovaný v ňom namieta nesprávne
právne posúdenie sporu odvodzujúc prípustnosť podľa § 421 ods. l písm. a/ CSP a na preukázanie
svojho tvrdenia, že odvolací súd pri riešení rozhodujúcej právnej otázky (či je nemajetková ujma krytá
zákonom č. 381/2001 Z.z., ďalej aj „ZoPZP“) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, uviedol rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a 3 Cdo 301/2012.

18. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
(a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím
súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto
otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,

prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (viď
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 67/2017, 4 Cdo 95/2017,
7 Cdo 140/2017).
19. Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaný v danom prípade zákonu zodpovedajúcim spôsobom

vymedzil právnu otázku, riešením ktorej sa odvolací súd - podľa názoru dovolateľa - odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, za ktorú považoval rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 4 Cdo
168/2009 a 3 Cdo 301/2012.
20. Dovolací súd akcentuje, že za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať
predovšetkým rozhodnutia alebo stanoviská najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ale tiež opakovane vo viacerých
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu nespochybnili názory obsiahnuté v rozhodnutí
dosiaľ nepublikovanom (porovnaj napr. sp. zn. 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017,
6 Cdo 129/2017, 8 Cdo 33/2017). Na uvedené nadviazal aj judikát prijatý na poslednom zasadnutí

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu dňa 9. októbra 2018, ktorého právna veta znie: „do
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku
treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané
civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných
Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí

a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní
súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch
1974, 1980 a 1986“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2017 z 24. januára 2018).
21. V danom prípade pre posúdenie veci je zásadnou otázkou, či náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby, je

nárokom krytým poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorou
sa už iné senáty najvyššieho súdu v rozhodovacej praxi zaoberali.
22. Senát 4 C dovolacieho súdu v uznesení z 20. apríla 2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009 dospel k záveru,
že podľa v tom čase platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných právusmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t. j. podľa § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), a teda povinnosť poisťovne na plnenie z povinného
zmluvnéhopoisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlasanevzťahuje

na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúce z ustanovenia § 13 ods. 2 OZ.
23. Senát 3 C dovolacieho súdu v uznesení z 31. marca 2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012 konštatoval
nedostatok pasívnej legitimácie poisťovne, pričom poukázal na výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm.
a/ ZoPZP, v zmysle ktorého plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok navrhovateľov na náhradu

nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z § 13 ods. 2 OZ. Senát 3 C nezistil dôvod na odlišný výklad § 4
ods. 2 písm. a/ ZoPZP ani po rozhodnutí ESD vo veci C-22/12. ESD totiž v rozsudku nevyložil,
či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného
poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravnej nehode. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry aplikujúcej
vnútroštátneprávo,vzmyslektorejtakátonáhradanemajetkovejujmynespadádopovinnéhozmluvného

poistenia. Podľa neho ESD iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom práve
v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Keďže slovenské právo neupravuje takúto
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci úpravy
zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku zahrnutý
v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia.

24. Senát 6 C dovolacieho súdu v čase nasledujúcom po rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a 3
Cdo 301/2012, rozsudkom zo dňa 31. júla 2017, sp. zn. 6 MCdo 1/2016 zamietol mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora, ktoré podal na podnet žalovanej 2/ (v tam prejednávanej veci bola žalovanou
2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group). Pokiaľ ide o právnu otázku pasívnej
legitimácie v konaní o obdobnej veci, vychádzal z toho, že v prejednávanej veci spornú otázku už riešil

ústavný súd. Ten nielenže už vo viacerých ním posudzovaných veciach odmietol sťažnosti poisťovní
namietajúcich porušenie svojich základných práv rozhodnutiami všeobecných súdov, ustaľujúcimi krytie
aj nemajetkovej ujmy pozostalých poistením podľa ZoPZP, ale dokonca pri rozhodovaní vo veci
sťažovateľky totožnej s podnecovateľkou mimoriadneho dovolania v prejednávanej veci v rámci
odôvodnenia uznesenia z 11. októbra 2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016 uzavrel, že „...pojem „škoda“

použitý v zákone č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak,
že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s
cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie.“ Tento záver senát
6 C považoval za záväzný, pokiaľ ide o krytie nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd

na náhradu nemajetkovej ujmy povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu a pasívnej
legitimáciepovinnýchzmluvnýchpoisťovnívkonaniachonáhradunemajetkovejujmypredvšeobecnými
súdmi. Pojem „škoda“ v tejto súvislosti vyložil extenzívne v tom zmysle, že zahŕňa aj nemajetkovú
ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti
s prevádzkou motorového vozidla z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných

práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Pokiaľ podľa súdnej praxe
usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj
občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto
zodpovednosť predmetom poistného krytia. Zdôraznil, že pre účely ZoPZP treba vychádzať z chápania
pojmu „škoda“ v komunitárnom práve, keď predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc

Európskej únie, ktoré boli nahradené Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.
septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o
kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Hoci smernica síce nedefinuje pojem škoda,
ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa
slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo

„akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu
považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (rozsudok ESD zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz
proti Clickair SA).
25. Senát 6 C dovolacieho súdu v rozhodnutiach zo dňa 27. februára 2018, sp. zn. 6 Cdo 143/2017
a sp. zn. 6 Cdo 206/2017, odmietol dovolania dovolateľky KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna

Insurance Group v obdobných veciach, ako je vec prejednávaná z obdobných dôvodov, ako
vo vyššie spomenutej veci sp. zn. 6 MCdo 1/2016, a to z dôvodov, že za ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu v riešení otázky pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej
ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, je potrebnépovažovať rozhodnutie ESD C-22/12 vo veci Haasová, ako aj ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 474/2016
a rozhodnutia, na ktoré toto rozhodnutie odkazuje, napr. III. ÚS 646/2015, I. ÚS 206/2015, ako aj už
spomenuté rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 1/2016.

26. Na uvedené rozhodnutia senátu 6 C dovolacieho súdu nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 179/2017 z 26. septembra 2018 a sp. zn. 8 Cdo 6/2018 z 27. septembra
2018 v obdobných veciach, v ktorých bolo dovolanie poisťovní odmietnuté ako procesne neprípustné.
27. Napokon dovolací súd poukazuje na judikát prijatý na poslednom zasadnutí občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu dňa 9. októbra 2018, ktorého právna veta znie: „Škodou pre účely zákona

č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonovvzneníneskoršíchzmienadoplneníje
aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne
legitimovaná“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 1/2016).
28. Vychádzajú z vyššie uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že touto vyššie popísanou

ustálenou praxou dovolacieho súdu (body 24., 25., 26. a 27. tohto rozhodnutia) bol zároveň prekonaný
právny názor uvedený v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a sp. zn. 3 Cdo
301/2012, na ktoré poukazoval dovolateľ. Nebol preto splnený predpoklad prípustnosti dovolania v
zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, t. j. odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

29. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného ako procesne neprípustné podľa § 447
písm. c/ CSP odmietol.

30. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§
451 ods. 3 veta druhá CSP).

31. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.