Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 11, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/94/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817206266
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8817206266.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej v spore žalobkyne: X. Z., S..: XX.XX.XXXX, M. G.
XX, XXX XX V. Q., právne zastúpenej: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, so sídlom Železničná 4/A, 920
01 Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752,
so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 1.488,51
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k.
3Csp/207/2017 - 72 zo dňa 24.01.2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol
v I. výroku, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 869,54 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 869,54 Eur od 02.12.2016 až do zaplatenia a to všetko do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku a zároveň II. výrokom žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v

celomrozsahu,ktoréjepovinnýzaplatiťžalovaný,aoktorýchbuderozhodnutésamostatnýmuznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka
platného a účinného v rozhodnom období (ďalej len „Obchodný zákonník“); § 1 ods. 2, § 9 ods. 2,
§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmenne a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej

zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); § 39, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník platného a účinného v rozhodnom období (ďalej len „OZ“); § 3 ods.
3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom v rozhodnom čase.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu, že na základe Žiadosti o poskytnutie
spotrebiteľského úveru revolvingového typu / zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č.

XXXXXXXXXX zo dňa 20.05.2015 uzavretej medzi stranami sporu výška poskytnutého úveru bola
1.500,- Eur. Splatnosť úveru (počet splátok) - 36, mesačná splátka vrátane úrokov 52,88 Eur. Celková
čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť predstavuje sumu 2.053,68 Eur. RPMN za úver 25,42%. Ročná
úroková sadzba úveru 17,45%. Poskytnutá čiastka revolvingu bola 1.500,- Eur. Celková čiastka prirevolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť predstavovala sumu 2.053,68 Eur. Predpokladaná RPMN pri
revolvingu 25,92%. Ročná úroková sadzba úveru 17,45%. Ročná úroková sadzba úrokov z omeškania
5,05%. Poplatok za poskytnutie úveru 150,- Eur. Podľa súdu prvej inštancie v tomto prípade ide o

spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral žalovaný
ako dodávateľ a žalobkyňa ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah úverových podmienok
bol daný žalovaným bez možnosti žalobkyne privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný
právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal
za to, že tým, že by na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného zákonníka, došlo by k

znevýhodneniu postavenia žalobkyne ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu. Súčasne v danej
súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s
komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné
považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia zisteného skutkového stavu mal preto súd
prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom
bola uzavretá zmluva o revolvingovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalobkyni, ktorá
sa ich zaviazala vrátiť za stanovených podmienok. Súčasne mal súd prvej inštancie v danom spore za
preukázané,žeuzavretáúverovázmluvamedzižalobkyňouažalovanýmzodňa20.05.2015neobsahuje

podstatné náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Na základe uvedeného
mal súd za to, že úver sa podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. považuje za bezúročný a
bez poplatkov. S poukazom na obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust.
§9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ súd prvej inštancie uviedol, že v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm.
a) zákona absencia uvedenej náležitosti nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý

úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej doplnil, že v zmluve absentuje údaj o konečnej
splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch). Zákon o spotrebiteľských
úveroch explicitne vyjadruje ako jednu z obligatórnych náležitostí údaj o konečnej splatnosti. Tento
údaj musí byť podľa súdu prvej inštancie v zmluve výslovne uvedený, nemožno ho vyvodzovať z
ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru). Počet a výška splátok úveru je samostatnou

zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru.
V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn.
5Co/286/2014 zo dňa 27.05.2014 v obdobnej veci, podľa ktorého dôsledkom absencie údaja o konečnej
splatnosti úveru je, že úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedených dôvodov
podľa súdu prvej inštancie je poskytnutý úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

Žalovanému potom neprislúchajú ani úroky z úveru a žiadne poplatky spojené s poskytnutím úveru.
Žalobkyni bola na základe predmetných zmlúv poskytnutá suma vo výške 1.350,- Eur, pričom podľa
predloženej platobnej histórie uhradila celkovo 2.219,54 Eur. Keďže pri závere o tom, že predmetný úver
je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a žalobkyňa uhradila žalovanému vyššiu sumu,
než na aký mu vznikol nárok, je žalovaný povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške

869,54 Eur predstavujúceho rozdiel medzi poskytnutou sumou vo výške 1.350,- Eur a uhradenou sumou
2.219,54 Eur. Žalobkyňa si zároveň uplatnila úrok z omeškania vo výške 5 % ročne 869,54 Eur odo
dňa vyhotovenia odpovede na predsporovú výzvu zo strany žalobcu, t. j. od 02.12.2016. Vzhľadom na
priznaný nárok, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 869,54 Eur od 02.12.2016 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 251, § 255 ods. 1C.s.p. v
spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p., keď vychádzajúc z pomeru úspechu strán v konaní priznal žalobkyni vo
vzťahu k žalovanému náhradu trov konania, ktoré mala vo veci plný úspech.

5. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Ako
odvolacie dôvody žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdeniaveci.SpoukazomnacitovanéuznesenieNajvyššiehosúduSR,č.k.3Cdo146/2017žalovaný

uviedol, že pokiaľ ide o členenie splátky, tak neobstojí podávaný výklad súdu, že úver je bezúročný,
lebo neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.. Podľa žalobcu existujú 4
základné výkladné metódy: jazyková, logická, systematická, teleologická. Výklad právnej normy nemôžu
byť založený len na jednom spôsobe výkladu, a už vôbec nie iba na jazykovom. Jazykový doslovnývýklad právnej normy podávaný žalobcom odporuje v prvom rade systematickému výkladu. Podstata
systematického výkladu spočíva v tom, aký význam má obsah určitého ustanovenia či pri zohľadnení
iných zákonných ustanovení (prípadne ustanovení iného zákona). V súvislostiach s výkladom § 9 ods. 2

písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch je prvým ustanovením, ktoré treba zohľadniť, ustanovenie
§ 9 ods. 5 - podľa jeho znenia má spotrebiteľ právo požadovať tzv. amortizačnú tabuľku obsahujúcu
rozpis splátok a členenie splátky. Ak by zmluva mala obsahovať rozpísanie splátky, ako to uvádza súd,
potom žalovaný nevidí žiadny zmysel práva spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku podľa § 9 ods.
5 zákona - dané údaje by už mal obsiahnuté priamo v zmluve. Záver založený na jazykovom výklade

popiera význam § 9 ods. 5. Účelom právnej úpravy uvádzania splátky v spotrebiteľskej úverovej zmluve
je to, aby bol spotrebiteľ informovaný o svojej povinnosti. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má
obsahovať rozpis splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín
splatnostičipočetsplátok,potomzákonnáúpravaprávaspotrebiteľavyžiadaťsitzv.amortizačnútabuľku
by teda nemala žiadny význam (§ 9 ods. 5 v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvných vzťahov medzi
stranami sporu), keďže takáto amortizačná tabuľka by už bola súčasťou zmluvy. Z uvedeného vyplýva,

že pri konflikte dvoch výkladových metód treba vychádzať z takého prístupu, ktorý umožňuje obidve
metódy rešpektovať. Z pohľadu jazykového výkladu je to potom taký prístup, ktorý žiadne členenie
splátky nepožaduje. Uplatnenie jazykového výkladu právnej normy popiera aj povinnosť rešpektovať
účinky únijného práva. V kontexte napádaného rozhodnutia sa potom samotné konanie o predbežnej
otázke pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 a aj rozhodnutie javia ako zbytočné či bezvýznamné.

Tzv. rozčleňovanie splátky je teda výklad založený na nesprávnom výklade zákona. Znenie zákona č.
129/2010 Z.z. síce je nepresným prevzatím smernice 2008/48/ES, to však súd nezbavuje povinnosti
pri výklade vnútroštátnej normy prihliadať na základe nepriameho účinku na také ustanovenia únijného
práva, ktoré sú do príslušnej vnútroštátnej normy prevzaté. Výsledok sledovaný smernicou je povinný
pri rozhodovaní zabezpečiť aj súd členského štátu. Pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti úveru, ako

podstatnú skutočnosť žalovaný zdôraznil, že Zmluva o úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi
sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/
zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy
tvoria aj zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13. sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a
prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Deň splatnosti

poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená
požiadavka vyplývajúca z uvedeného zákonného ustanovenia. Okrem uvedeného rozsudku Krajského
súdu v Prešove, č. k. 13Co/111/2014 - 166 poukazuje žalovaný na to, že aj Súdny dvor EÚ vo
veci C-42/15 uviedol, že uvedený údaj je možné uviesť v akomkoľvek dokumente tvoriacom zmluvu.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam termín konečnej splatnosti vyplýva z Oznámenia o schválení

úveru, zaslanom dlžníkovi a je totožný s dátumom splatnosti poslednej splátky úveru. Predmetné
oznámenie zároveň obsahuje aj údaj o dátume splatnosti prvej splátky. Žalovaný sa nestotožňuje s
tvrdeniami žalobcu o tom, že tento údaj musí byť v zmluve uvedený presným dátumom, nakoľko uvedený
záver vylučujú hneď viaceré okolnosti.
Požiadavka na uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru nie je požiadavkou na presnú dátumovú

špecifikáciu. V takom prípade by zákonodarca logicky použil spojenie „dátum“ (tak ako napríklad
uvádza pri náležitosti týkajúcej sa spotrebiteľa - „dátum narodenia“ alebo v § 10 ods. 2 písm. b),
„dátumy čerpania“ a pod.). Postačuje také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje
identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov, čo bolo zo strany žalovaného splnené. Zmluva
o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 29.09.2014 obsahuje určenie „termínu konečnej

splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov
a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v
zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň
termínom konečnej splatnosti. Ani neuvedenie termínu konečnej splatnosti by nemohlo viesť k záveru
o bezúročnosti úveru, pretože nie je v zmysle uvedeného spôsobilé spochybniť možnosť, aby dlžník

posúdil rozsah svojho záväzku v zmysle zmluvy. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
záverom o náležitostiach zmluvy a teda o dôvode, pre ktorý by úver mal byť bezúročný a bez poplatkov,
rozhodol nesprávne o podanej žalobe a o povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie. Z
uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a žalobu zamietol,
eventuálne vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný si zároveň uplatnil nárok na

náhradu trov odvolacieho konania.

6. K odvolaniu žalovaného podala žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrenie dňa
28.06.2018. Žalobkyňa považuje za správny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého ustanovenie §9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadovalo
rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto
povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.

129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov.
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty
pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia,
ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť

a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu
znášať fyzické alebo právnické osoby, a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp.
nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši
otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky
úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný
a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná,

pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie
porušila. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch, je však od požiadavky smernice iná. Niet
žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje
vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. V tejto súvislosti poukázala
žalobkyňa na judikatúru slovenských súdov. Žalobkyňa považuje aj záver súdu o tom, že v Zmluve

absentuje termín konečnej splatnosti za správny a súladný s právnou úpravou platnou a účinnou v
čase uzatvorenia Zmluvy. V zmluve zjavne nie je dojednaná konečná splatnosť úveru. Táto podstatná
náležitosť musí byť v Zmluve jasne určená pevným dátumom, aby spotrebiteľ pri podpise zmluvy mal
dostatočné informácie na kvalifikované rozhodnutie. Neuvedenie tejto zákonnej náležitosti môže do
značnej miery narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa. Uvedené potvrdzuje aj rozhodovacia prax

slovenských súdov a následný doplňujúci výklad žalovaného uvedenej podstatnej náležitosti nemôže
uvedený nedostatok zhojiť. K argumentácii žalovaného s ťažiskom na platnosť Zmluvných dojednaní
k Zmluve, žalobkyňa uvádza, pokiaľ ide o Zmluvné dojednania ako súčasť Zmluvy a ich záväznosť
pre spotrebiteľa - žalobkyňu, že i judikatúra slovenských súdov zastáva jednoznačné stanovisko a je
ustálená. Zmluvné strany musia s týmito zmluvnými dojednaniami vyjadriť súhlas, a na to, aby boli pre

zmluvné strany záväzné, zákon vyžaduje, aby boli stranám uzatvárajúcim zmluvu známe, alebo aby
boli priložené k návrhu zmluvy. Zmluvné dojednania neboli podpísané žalobkyňou. Je teda zrejmé, že
nespĺňajú náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených Zmluvných dojednaní
spoločnosti obidvoma účastníkmi. Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon
je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich

podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Názorová línia slovenských súdov
pokiaľ ide o právnu formu, obsah a význam Oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi vo vzťahu
k Zmluve je jednoznačný, absolútne neakceptovaný ako právny úkon s právnymi účinkami nie len
vo vzťahu ku kontraktačnému procesu, najmä vo vzťahu k zhojeniu absencie podstatných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na základe uvádzaných skutočností a judikatúry, žalobkyňa navrhla,

aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a zaviazal žalovaného na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu

prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl.
C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku
bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok
preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli
byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch

uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací
súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume
napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací
súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne

správne.

8. V odvolacom konaní posúdil odvolací súd relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stavsprávne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Jedným z argumentov v preskúmavanej veci, na ktorom súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie
o tom, že je potrebné považovať spotrebiteľský úver poskytnutý žalovaným žalobkyni na základe
uzatvorenej zmluvy za bezúročný a bez poplatkov, bola absencia obligatórnej zákonom stanovenej

náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov
a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).

11. Súd prvej inštancie sa dopustil nesprávnej interpretácie inak správne použitej právnej úpravy,
týkajúcej sa vymedzenia splátok úveru ako jednej z podstatných náležitostí spotrebiteľských zmlúv o

úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z..

12. Európsky súdny dvor v rozsudku z 9.11.2016 vo veci C 42/15 A. G. V., L..V.., proti Z. M. (ďalej
len Rozsudok) konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom
zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa

odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ stanovuje, že
zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku). Z článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice a článku 10 ods. 3

Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby
trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom Smernica
nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ
ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám
povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v

oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59

Rozsudku).

13. Odvolací súd sa preto v tejto časti nestotožňuje s prijatým právnym záverom súdu prvej inštancie o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru z dôvodu neuvedenia výšky, počtu a termínov
splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Pre potvrdenie tohto svojho

stanoviska poukazuje odvolací súd na právny názor prijatý Najvyšším súdom Slovenskej republiky
k výkladu sporného ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vo svojom uznesení sp.
zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 v obdobnej veci eurokonformným výkladom predmetného
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel
ako dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od

dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok
po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/
zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje,
čo splátka úveru zahrňuje. V predmetnom konaní nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere

má všeobecné náležitosti podľa Občianskeho zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzuje tiež
celkovú výšku úroku, výšku mesačnej anuitnej splátky, počet splátok a termíny splátok. Pokiaľ ide o to, či
zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok
istiny úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm.k/ zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o
úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká
časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.

Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v
číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná)
pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v
zmysle Rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná

na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť
spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky.

14. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň pre potvrdenie prezentovaného právneho názoru poukazuje aj
na relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa predmetnej právnej otázky
(Najvyšší súd Slovenskej republika uznesenie sp. zn. 2Cdo/235/2017 zo dňa 21.12.2018; uznesenie sp.

zn. 3Cdo/45/2018 zo dňa 22.11.2018; uznesenie sp. zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018; uznesenie
sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018; uznesenie sp. zn. 4 Cdo 65/2018 zo dňa 26.09.2018
uznesenie sp. zn. 4 Cdo 187/2017 zo dňa 23. apríla 2018; uznesenie sp. zn. 4 Cdo 211/2017 zo dňa
23.4.2018; uznesenie sp. zn. 5Cdo/132/2017 zo dňa 29.10.2018; uznesenie sp. zn. 7 Cdo 98/2018 zo
dňa 30.01.2019).

15. Napriek tomu, že odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov posúdil odvolacie námietky žalovaného
v tejto časti za dôvodné a nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, ma odvolací súd za to, že
súdprvejinštancievozvyšnejčastivdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočností
bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s

podstatnýmiargumentmi.Keďžeanivpriebehuodvolaciehokonaniasanatýchtoskutkovýchaprávnych
zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia v tejto
časti prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Odvolací súd považuje rozhodnutie
súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti za vecne správne. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie uvádza:

16. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

17. Zvýšená miera ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany sa v prípade uzavierania zmlúv
o úvere odzrkadľuje v rámci ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Za
účelom zabezpečenia čo najvyššej miery informovanosti spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom,
zákonodarca stanovuje obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, upravené v
ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

18. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná vec sa týka sporu zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere uzatvorenej podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Súd prvej inštancie správne podrobil
súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako
aj podľa spomínaných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch a správne vyhodnotil, že uvedená

zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje. Pre
naplnenieúčeluzákonaospotrebiteľskýchúverochjenevyhnutné,abyspotrebiteľsibolvedomýrozsahu
svojho záväzku už v čase podpisu zmluvy. K uvedeniu obsahovej náležitosti, vyžadovanej ust. § 9 ods.
2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy, odvolací súd
uvádza, že nemožno termín konečnej splatnosti úveru nahrádzať matematickým výpočtom osobitne

pri početných mesačných splátkach. Z uzatvorenej zmluvy vyplýva, v akých splátkach mal žalobca
poskytnuté úvery platiť, okrem tejto náležitosti však Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžadoval aj
uvedenie termínu konečnej splatnosti, keď žiaden takýto termín v zmluve uvedený nie je. Účelom úpravy
Zákona o spotrebiteľských úveroch bolo vyjasniť postavenie spotrebiteľa, teda dať mu informáciu o tom,
dokedy bude zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou trvať. Teda je potrebné tento termín konečnej

splatnosti úveru uviesť minimálne v rozsahu mesiaca a roka a pokiaľ sa takýto údaj v uzatvorenej zmluve
neuvádza, správny je záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluvu je potrebné považovať za bezúročnú
a bez poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. f/, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.).19. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že predmetná zmluva má všetky podstatné náležitosti, nakoľko
ich neoddeliteľnou súčasťou sú aj zmluvné dojednania, odvolací súd uvádza, že časť obsahu zmluvy
síce možno určiť aj odkazom na obchodné podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných
náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie

sa musia povinne uvádzať spotrebiteľovi už v predzmluvnom formulári pre štandardné informácie o
spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 ZoSU), a nič by preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo
brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve.

20. Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy odkazom na obchodné podmienky, nemôže
byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o obchodných podmienkach), pretože ak má byť

súčasťou zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké
pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na
obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak,
aby bolo zrejmé, úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste
(napr. v obchodných podmienkach), písomne (§ 9 ods. 1 ZoSU), a zároveň aj nie menším písmom ako

iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak nebolo.

21. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o úvere ako dvojstranného
právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok napísaná
drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných náležitostí zmluvy

o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd zdôrazňuje, že v
prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné poskytnúť vyššiu mieru
ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je potrebné posúdiť aj
úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito
formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa podmienky, ktoré sú

podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak učiní, čo sa stalo aj v
tomto prípade, spreneverí sa princípu dôvery, a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu
pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

22. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že ďalšie žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie

sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

23. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný, a vo vzťahu ku ktorému neboli zo
strany odvolateľa podané žiadne námietky.

24. So zreteľom na všetky tieto okolnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods.
1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.

1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia
bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bola žalobkyňa sporovou stranou, ktorá mala v odvolacom
konaní úspech v celom rozsahu, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady
trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto

rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).