Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 20, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/25/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316205813
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316205813.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanej: C. V., G.. XX.X.XXXX, Z. XX/XX, XXX XX P. XX,
právne zastúpená: JUDr. Martina Řeřichová PhD., Advokátska kancelária, Mierová č. 2529/87, 066 52
Humenné, IČO: 42 419 646, o zaplatenie 717,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Humenné č. k. XXC/XXX/XXXX-XX zo dňa 24. januára 2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, ďalej určil, že
zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 25.5.2005, uzavretá medzi žalobcom a žalovanou, je neplatná a
napokon žalovanej priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v
plnom rozsahu 100 % podľa § 255 a § 262 ods.1 C.s.p..

2. Súd prvej inštancie právne posúdil vec tak, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva, ktorá
je zmluvou o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a súčasne spotrebiteľskou zmluvou

podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v spojení s prechodnými ustanoveniami § 879j Občianskeho
zákonníka, aplikujúc na uvedený právny vzťah zákon č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, účinný
v čase uzavretia úverovej zmluvy a vychádzajúc pritom z ustanovenia § 23a ods. 1, ods. 2. Úverová
zmluva medzi žalobcom a žalovanou spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka, keďže zo samotnej zmluvy vyplýva, že poskytnutý úver nebol účelovo viazaný,
teda nie jeho obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, pričom žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal
opak. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv pritom platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa

priaznivejší.

3. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi
žalobcom a žalovanou bola dňa 25.5.2005 uzatvorená zmluva o úvere, na základe ktorej poskytol
žalobca žalovanej úver vo výške 365,13 Eur (pôvodne 11.000,- Sk), ktoré sa žalovaná zaviazala vrátiť
spolu s poplatkom vo výške 351,86 (pôvodne 10.600,- Sk) Eur, spolu vo výške 716,99 Eur a to v
12-tich mesačných splátkach po 59,75 Eur (pôvodne 1.800,- Sk), počnúc dňom 25.6.2005. Trestným

rozkazom tunajšieho súdu sp. zn. XT/XXX/XXXX zo dňa 04.08.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňom 26.08.2006, súd uznal žalovanú za vinnú z prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1
Trestného zákona, pričom žalobca bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne
konanie. V danej právnej veci si uplatňuje žalobca voči žalovanej nárok na náhradu škody a tento nárokna náhradu škody žalobcu má základ v spotrebiteľskej zmluve. Ide o vzťah medzi obchodníkom a
spotrebiteľom, pričom spotrebiteľ úver prijíma na spotrebu. Predmetný právny vzťah je potrebné posúdiť
podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre

spotrebiteľa výhodnejšia, poukážuc na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. XMCdo
XX/XX.

4. V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014, vzhľadom na
skutkové okolnosti danej právnej veci, bol súd prvej inštancie toho názoru, že poškodený, t.j. žalobca sa

dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá okamihom, kedy zistil skutkové okolnosti rozhodujúce
pre vymedzenie vzniknutej škody a zodpovedného subjektu. V predmetnej trestnej veci podľa vyjadrenia
žalobcu podal sám trestné oznámenie na OR PZ Humenné vo veci podozrenia zo spáchania prečinu
úverového podvodu podľa § 222 ods.1 Trestného zákona žalovanou, teda je nepochybné, že žalobca
už týmto momentom disponoval vedomosťou o skutkových okolnostiach týkajúcich sa vzniknutej škody
a zodpovedného subjektu. V trestnom konaní, vedenom okresným súdom, bola žalovaná uznaná

vinnou z prečinu úverového podvodu a trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 26.08.2006. Preto
najneskôr ku dňu 26.8.2006 žalobca nepochybne mal vedomosť o skutkových okolnostiach týkajúcich
sa vzniknutej škody a zodpovedného subjektu za škodu. Subjektívna premlčacia doba na uplatnenie
nároku žalobcu voči žalovanej súdnou cestou tak začala najneskôr plynúť dňom 27.8.2006 a uplynula
dňa 27.8.2008. V danej právnej veci bola však žaloba podaná až dňa 17.6.2016, teda po uplynutí

zákonnej dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Súd preto žalobcovi uplatnený nárok z dôvodu jeho
premlčania v tomto súdnom konaní nemohol priznať a žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

5.Vovzťahukuvzájomnémuprotinávrhupodanomžalovanou, ktorýmžiadala,abysúdurčil,žezmluvao
úvere je neplatná, nakoľko absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver poskytnutý za neprimerané

protiplnenie pri zneužití tiesne alebo ľahkovážnosti spotrebiteľa, súd prvej inštancie konštatoval, že v
zmluve o úvere nie je uvedený žiaden údaj týkajúci zamestnania, či príjmu. Žalobca nijako nepreukázal
záujem o bonitu žalovanej a či žalovaná dokáže plniť záväzky z úverového vzťahu. Súd prvej inštancie
považoval aj ľahkomyseľnosť dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu
veriteľa nad dlžníkom. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere nebola civilnoprávna úžera explicitne

upravená. Až zákonom č. 106/2014 ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.6.2014, bol novelizovaný Občiansky
zákonník, ktorý zaviedol úžeru, a to v ustanovení § 39a, podľa ktorého neplatný je právny úkon urobený
fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť,
rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej
stranyadásebealeboinémusľúbiťaleboposkytnúťplnenie,ktoréhomajetkováhodnotaje,vzhľadomna

vzájomné plnenie, v hrubom nepomere. Platnosť a účinnosť toho ustanovenia pôsobí aj retroaktívne, ide
o nepravú retroaktivitu, keďže ustanovenie pôsobí aj na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou,
keď ich vznik a vzniknuté nároky sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

6. Poukážuc na rozhodnutie NS ČR XXCdo/XXXX/XX prihliadol súd prvej inštancie na skutočnosť,

že žalobca postupoval nedbanlivo, ak dostatočne neoveril životné náklady, dlhy a celkovú bonitu
spotrebiteľa úverovej zmluvy. Žalobca vôbec neskúmal, či žalovaná pracuje, či má pravidelný príjem
zo závislej činnosti, rovnako ako neskúmal jej výdavky. Na základe okolností z vlastnej rozhodovacej
činnosti, z ktorej je súdu prvej inštancie známe, že spotrebitelia berú ďalšie úvery, aby splatili
predchádzajúce úvery, považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za

cenu prevyšujúcu o 90% - 100 % priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami a
ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa, jeho neskúsenosť, ľahkomyseľnosť, rozrušenie, prípadne finančnú
závislosť. Aj pri nedbanlivosti veriteľa ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je úverová
zmluva neplatná v celom rozsahu. Aj keď súčasťou zmluvy boli aj Všeobecné obchodné podmienky,
podľa ktorých bola žalovaná oboznámená s úverovými podmienkami a sankciami, pre rozhodnutie o

neplatnosti úveru je rozhodujúci stav núdze žalovanej a súčasne neprimeraná výška poplatku, nakoľko
pre úžeru je neplatný celý úverový vzťah, nielen jeho časť. V danom prípade súd dospel k záveru, že
žalobca využil ľahkovážnosť a finančnú závislosť žalovanej, čím sa dopustil civilnoprávnej úžery, ktorá
má za následok neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o úvere v celom rozsahu pre rozpor s dobrými
mravmi. Preto určil, že zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 25.05.2005 uzavretá medzi žalobcom a

žalovanou je neplatná.

7. Súd prvej inštancie ďalej vyslovil názor, že napriek odkazu žalobcu na rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci R.-XX/XX, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určujenáležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje §
11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Na základe vykonaného
dokazovania súd dospel k záveru, že zmluva o úvere je pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatná,

nakoľko žalobca zneužil finančnú tieseň a ľahkovážnosť žalovanej, čím sa dopustil civilno-právnej úžery
a zároveň dlžná suma, ktorú žalobca požaduje titulom náhrady škody je už premlčaná.

8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca elektronickým podaním dňa
28.2.2018 majúc za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil mu

uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a
na základe vykonaných dôkazov dospel prvoinštančný súd k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovení § 365 ods. 1 písm.
b/, d/, f/, h/ CSP. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

9. Odvolateľ poukázal na okolnosti žalobného návrhu a skutočnosť, že žalovaná súhlasila
v zmysle Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy, s aplikáciou
Obchodného zákonníka na záväzkovo - právny vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy, na znak čoho
ju aj podpísala. Vzhľadom uvedené skutočnosti nie je možné podľa odvolateľa na zmluvu aplikovať

ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších.

10. Ďalej poukázal na to, že jedným zo znakov skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu
je aj spôsobenie škody. V prípade, ak by uvedený znak nebol naplnený žalovaná by nebola uznaná za

vinnú. Škodou sa na účely tohto Trestného zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti
s trestným činom. Škodou sa rozumie v zmysle aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom
na okolnosti a svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť. Pri trestnom čine
úverového podvodu nie je škodou len suma rovnajúca sa výške poskytnutého úveru, ale aj odplata
za poskytnutie úveru a ďalšie záväzky ktoré mu vznikli v dôsledku omeškania dlžníka, ktoré žalobca

ako poškodený vzhľadom na okolnosti, dojednaný úrok, zákonný úrok z omeškania, zmluvná pokuta,
mal nárok alebo ktoré mohol odôvodnene dosiahnuť. Žalobca opätovne poukázal na to, že žalovaná
neuhradila žalobcovi ani jedinú splátku a žalobca si uplatnil svoj nárok na náhradu škody, t.j. jeho výšku
v súlade s vyššie uvedenými právnymi predpismi zmluvou a všeobecnými podmienkami poskytnutia
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Žalobca tvrdí, že v trestnom konaní ako aj v civilnom

konaní dostatočne preukázal, že v prípade absencie konania žalovanej, ak by neuviedla žalobcu do
omylu v otázke splnenia úverových podmienok, by nedošlo k uzavretiu zmluvy, ani k poskytnutiu úveru
a ani k vzniku škody v majetkovej sfére žalobcu. Peňažné prostriedky, ktoré žalobca poskytol žalovanej
titulom zmluvy by žalobca vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mohol poskytnúť inému subjektu, ktorý
by svoje záväzky plnil riadne a včas, t. j. žalobca mohol odôvodnene dosiahnuť zisk. Nepochybuje o

tom, že konanie žalovanej malo charakter úmyslu, čo bolo potvrdené aj Trestným rozkazom s poukazom
na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011, sp. zn.: T.. Ú. XXX/XXXX-XX.

11. Žalobca je toho názoru, že tak v civilnom ako aj v trestnom konaní preukázal, že žalovaná
naplnila znaky občianskoprávnej ako aj obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu, a to konkrétne

protiprávnym úkonom, keď konanie žalovanej, ktorým úmyselne uviedla žalobcu do omylu v otázke
splnenia podmienok poskytnutia úveru a neplnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy; ďalej majetkovou
ujmounastranežalobcuvzmysležaloby;príčinnousúvislosťoumedzipredpokladmiuvedenýmivprvými
dvoma bodmi a zavinením -priamym úmyslom žalovanej, ktorý bol preukázaný v trestnom konaní.

12. K premlčaniu odvolateľ uviedol, že v danom prípade nie je možné aplikovať ustanovenie § 106
ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danom prípade je na plynutie premlčacej doby nevyhnutné aplikovať
ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Plynutie objektívnej premlčacej doby nezávisí od
žiadnej subjektívnej vedomosti žalobcu a jej začiatok sa viaže na objektívne stanovenú skutočnosť
vzniku škody. Z uvedeného je zrejmé, že začiatok plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je

navzájom nezávislý. Podľa odvolateľa niet pochýb o tom, že konanie žalovanej malo charakter úmyslu,
čo bolo potvrdené aj Trestným rozkazom, ktorým uznal žalovanú za vinnú zo spáchania úmyselného
trestného činu úverového podvodu podľa ustanovenia § 222 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov. Aj keď by sa uvedený záväzkovo - právny vzťah zo zmluvyposudzoval ako spotrebiteľský, v danom prípade, keďže sa žalovaná dopustila prečinu úverového
podvodu, súd jej nemôže poskytnúť ochranu spotrebiteľa, nakoľko by došlo k zneužitiu práva v prospech
žalovanej a k neprimeranej ochrane žalovanej podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Výkonom práva nie je protiprávne správanie subjektov, aj keď ako právna skutočnosť môže mať za
následok vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Z uvedeného vyplýva, že výkon práva musí
byť právom aprobovaný. Konanie žalobcu, ktorým sa domáha náhrady škody je napokon v úplnom
súlade s právnym poriadkom, pretože v danom prípade nejde o tzv. šikanózny výkon práva, výkon
práva bez právneho dôvodu alebo v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca za nevyhnutné na stanovenie

premlčacej doby aplikovať ustanovenie § 110 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V opačnom prípade v
prípade aplikácie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, by tento postup bol v rozpore s vyššie uvedeným
princípom ochrany nedotknuteľnosti vlastníctva. Úmyselné konanie žalovanej, naplnenie skutkovej
podstaty úverového podvodu a jej následné konanie, ignorovanie výziev žalobcu na uhradenie dlžnej
sumy a narastanie úrokov z omeškania malo za následok zvyšovanie škody spôsobenej žalobcovi, preto
sa nemožno ustáliť na tvrdení, že žalobca sa z trestného rozsudku dozvedel výšku spôsobenej škody,

ktorá je jedným z predpokladov plynutia subjektívnej premlčacej doby. Začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby je viazaný na udalosť, z ktorej škoda vznikla. Udalosť, z ktorej škoda vznikla, nemožno
stotožňovať iba s protiprávnym úkonom či udalosťou vyvolávajúcou škodu, lebo tak by mohla objektívna
premlčacia doba začať plynúť skôr, než ku škode na majetku vôbec došlo, príp. škoda by mohla vzniknúť
až po uplynutí objektívnej premlčacej doby alebo by nemusela vzniknúť vôbec. Žalobca má za to,

že žalobu podal v objektívnej lehote na náhradu škody s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 28.04.2008, sp. zn.: X R. XX/XXXX. Žalobca má za to, že aj keď až
právoplatným rozhodnutím v trestnom konaní bolo rozhodnuté o vine žalovanej, neplatí automaticky,
že týmto dátumom sa žalobca ako poškodený dozvedel o tom, že škoda vznikla a najmä v akom
rozsahu vznikla. Konanie žalobcu, ktorým sa snažil mimosúdne motivovať škodcu, aby škodu nahradil

dobrovoľne, nie je vhodné sankcionovať poukázaním na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“. Žalobca
sa v predmetnom konaní nedomáhal zaplatenia dlžnej sumy, ale náhrady škody pričom plynutie
premlčacej doby je upravené odlišne, najmä začiatok plynutia premlčacej doby. Žalobca sa nestotožňuje
najmä s odsekom 13. a 18. odôvodnenia rozsudku a to na prihliadnutie na premlčanie ex offo v
zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pretože žalovaná námietku premlčania

nevzniesla. Žalobca má za to, že Okresný súd Humenné v danom prípade vec nesprávne právne
posúdil, pretože nebol oprávnený prihliadnuť na premlčanie ex offo v zmysle predmetného ustanovenia.
Aj v prípade, ak by súd posudzoval Zmluvu ako spotrebiteľskú, v danom prípade nebol oprávnený
prihliadať na premlčanie ex offo, a to vzhľadom na to, že sporové konanie o náhradu škody nemožno
subsumovať pod konanie uvedené v predmetnom ustanovení, t. j. konanie o nárokoch zo spotrebiteľskej

zmluvy. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že nárok na náhradu škody Žalobcu v danom prípade
už nie je založený zmluvou, aj keď zmluvu Okresný súd Humenné súd posúdil ako spotrebiteľskú,
ale protiprávnym konaním škodcu- žalovanej, t. j. naplnením predpokladov vzniku zodpovednosti za
škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca sa v predmetnom konaní nedomáha
zaplatenia dlžnej sumy vyplývajúcej zo Zmluvy, ale náhrady škody spôsobenej protiprávnym konaním

žalovaného. Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa expressis verbis ukladá
povinnosť súdu prihliadať na premlčanie ex offo len v prípadoch, ak sa rozhoduje o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy. Ako bolo uvedené vyššie predmetom sporového konania medzi žalobcom a
žalovanou je nárok na náhradu škody a nie plnenie zo zmluvy. Žalobca má za to, že Okresný súd
Humenné zvolil extenzívny výklad predmetného ustanovenia a prihliadol na premlčanie aj keď na to

nebol oprávnený. Žalobca poukazuje aj na skutočnosť, že tretia časť, druhá hlava, prvý diel CSP
upravujúci spotrebiteľské spory neobsahuje obdobné ustanovenie, ktoré by ukladalo súdu povinnosť
prihliadať ex offo na premlčanie. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, ak by spor medzi Žalobcom a
Žalovaným bol posudzovaný ako spotrebiteľský, súd nie je oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo,
pretože pojem spotrebiteľský spor v zmysle ustanovenia § 290 CSP je širší ako pojem „spor o nárokoch

zo spotrebiteľskej zmluvy“ v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Okresný
súd Humenné nebol oprávnený aplikovať odlišné procesné postupy od klasického sporového konania
a nevychádzal pritom z hmotnoprávnej úpravy, ktorá dostatočne pokrýva definičné znaky tejto skupiny
sporov na účely celého právneho poriadku. Žalobca v sporovom konaní nevidí priestor na aplikáciu
princípu ochrany tzv. „slabšej strany - spotrebiteľa“ v zmysle čl. 6 CSP a práve naopak postup Okresného

súdu Humenné považuje za nesprávny, pretože ním došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti a
rovnosti strán sporového konania v zmysle čl. 6 CSP. Žalobca sa domnieva, že úmyslom zákonodarcu
zakotvením princípu ochrany spotrebiteľa, bolo dosiahnuť rovnosť strán konania a vyvážiť prirodzene
nerovnovážne postavenie a nie vyvolať nerovnovážne postavenie strán sporu. Žalobca má za to, žev predmetnom konaní nie je vhodné poskytovať zvýšenú ochranu strane sporu, ktorý svojim konaním
porušil nie len ustanovenia Zmluvy, ale aj zásadu dobrých mravov, predpisy Obchodného zákonníka,
Občianskeho zákonníka a dokonca sa dopustil trestného činu, ktorým spôsobil žalobcovi škodu. Opačný

postup a to poskytnutie ochrany žalovanej by mal podľa názoru žalobcu za následok porušenie princípov
všeobecnej spravodlivosti, porušenie princípov na ktorých je postavený CSP a výsledkom tohto postupu
by nebolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúcich stav a poznatky právnej náuky.

13. Žalobca ďalej vyslovil názor, že uzavretie zmluvy ako samostatný právny úkon spĺňa

všetky náležitosti právneho úkonu v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka. Jednou z náležitostí
právneho úkonu je aj vôľa, ktorá musí byť slobodná, vážna, daná a bez omylu. Žalovaná sa nemôže
domáhať neplatnosti právneho úkonu z dôvodu nedostatku vážnosti. Z konania žalovanej a to tak
pred uzavretím a aj po uzavretí, prevzatí poskytnutého úveru a splácaní úveru, možno vydedukovať,
že jeho vôľa smerovala k uzavretiu zmluvy. Žalovaná svoju vôľu uzavrieť každú jednotlivú zmluvu
potvrdila svojim podpisom. Skutočnosť, že žalovaná dodatočne usúdila, že zmluvy sú pre ňu subjektívne

nevýhodné ešte nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nemožno ju kvalifikovať ako
nedostatok vážnosti vôle. Žalobca má za to, že v uzavretie zmlúv nemalo v žiadnom prípade za
následok nezákonné postihnutie jej majetku a vlastníctva. Žalovaná si bola vedomá svojich záväzkov
vyplývajúcichzozmlúvapretodobrovoľneuhrádzalavšetkysplátky.Vážnosťvôleniejemožnézamieňať
s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. Nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane žalovanej,

ktorá bol pri uzavieraní zmluvy dobre informovaný avšak ľahostajný. Uvedenému konaniu nemožno
poskytnúť právnu ochranu určením absolútnej neplatnosti zmluvy. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa
taktiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu s poukazom na Rozsudok Súdneho dvora
zo dňa 12.01.2006, sp. zn.: R.-XXX/XX, vo veci Claude Ruiz - Picasso a ďalší v. OHIM. Žalobca uzavrel
opakovane zmluvu o spotrebiteľskom úvere so žalovanou počas dlhšieho časového obdobia (v rokoch

2011 až 2016) čím opakovane prejavovala svoju vôľu uzavrieť predmetné zmluvy.

14. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na jednu zo zásad záväzkového práva, ktorou je
zásada „favor contrastus“ - teória zachovania platnosti zmlúv v záujme právnej istoty účastníkov zmluvy.
Žalovaný má za to, že všetky zmluvy sú z objektívneho hľadiska ako celok udržateľné a preto ich

nemožnopovažovaťzaabsolútneneplatné.Postupsúdu,ktorýmurčilžezmluvajeneplatnáakocelokby
bol v rozpore s právnymi predpismi, pretože týmto postupom by došlo k porušeniu základného princípu
záväzkového práva a to princípu pacta sunt servanda.

15. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 23.4.2018 k odvolaniu žalobcu uviedla, že nesúhlasí s tvrdeniami

žalobcu v súvislosti s právnou povahou predmetnej zmluvy o úvere. Zmluva o úvere č. 8310502, ktorú
uzavrela so žalobcom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka a táto skutočnosť bola v konaní dostatočne preukázaná. Predmetná zmluva o úvere obsahuje
podľa názoru žalovanej neprijateľné podmienky a to vysoký poplatok za poskytnutie úveru a tzv.
splnomocňovacie doložky, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach žalobcu ako

dodávateľa a veriteľa a žalovanej ako spotrebiteľa a dlžníka. Výška poplatku je vzhľadom na výšku
poskytnutého úveru neprimeraná a odporuje dobrým mravom. Má žalobcovi uhradiť sumu celkom vo
výške 717,- Eur, približne dvojnásobok hodnoty úveru. Za neprijateľné a odporujúce dobrým mravom
žalovaná považuje aj tzv. splnomocňovacie doložky, ktoré zmluva o úvere č. XXXXXXX obsahuje. Na
základe týchto doložiek má na úkony uvedené v týchto doložkách žalovaná ako dlžník splnomocniť

osobu, ktorú určil žalobca ako veriteľ. Žalovaná túto osobu nepozná, a teda neexistuje záruka. či tá
bude konať v záujme žalovanej. Takéto konanie žalobcu pri uzavieraní zmluvy považuje za odporujúce
dobrým mravom a konanie bez odbornej starostlivosti. Žalobca konal bez odbornej starostlivosti, zneužil
nepriaznivú situáciu žalovanej. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa názoru žalovanej zmluva o
úvere č. XXXXXXX absolútne neplatná.

16. Stotožňuje s rozhodnutím Okresného súdu Humenné v súvislosti zamietnutím žaloby
žalobcu zo dňa 17.06.2016 z dôvodu premlčania práva žalobcu. Okresný súd Humenné na základe
vykonaných dôkazov dostatočne zistil skutkový stav a následne správne aplikoval ustanovenia
príslušných právnych predpisov v súvislosti s premlčaním nároku žalobcu aj určením neplatnosti zmluvy

o úvere. Navrhla, aby Krajský súd v Prešove potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a uplatnila si tiež
náhradu trov odvolacieho konania.17. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 31.5.2018 k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu zopakoval tvrdenia
uvedené v odvolaní. K premlčaniu uviedol, že žaloba bola podaná dňa 17.06.2016, pričom trestný rozkaz
Okresného súdu Humenné spis. zn. XT/XXX/XXXX-XXX zo dňa 4.8.2006 nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť dňa 26.8.2006 a v zmysle vyššie citovaného ustanovenia bola žaloba podaná pred
uplynutím premlčacej lehoty, poukážuc na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. XXCo/
XXX/XXXX-XX zo dňa 04.10.2017. Civilný súd je viazaný záverom trestného súdu o vzniku škody a
vzhľadom na skutočnosť, že vznik škody je súčasťou skutkovej podstaty trestného činu úverového
podvodu, je civilný súd povinný vykonať dokazovanie len o výške škody spôsobenej trestným činom a

nie o vzniku a existencii škody. Podľa žalobcu sa mal súd v rozsudku zaoberať výškou náhrady škody
a nie náležitosťami uzavretej zmluvy o úvere. Absencia akýchkoľvek podstatných náležitostí v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch je v danom prípade irelevantná, obdobne Krajský súd v Žiline v
rozsudku sp. zn. XXCo/XXX/XXXX-XX zo dňa 12.09.2017, rozsudok Okresného súdu Galanta, sp. zn.
XXC/XXX/XXXX-XX zo dňa 13.04.2017 a Okresný súd Pezinok rozsudkom sp. zn. XC/XXX/XXXX-XX
zo dňa 25.01.2017. Žalobca opätovne požiadal o zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie mu

veci na nové konanie a rozhodnutie s tým, že si žiada úhradu trov konania, ktorý mu vznikli, vrátane
trov odvolacieho konania.

18. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní
(§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) a dospel k záveru súd prvej inštancie dospel na základe dostatočne vykonaného dokazovania
k správnym skutkovým záverom a v spore vecne správne rozhodol.

19. Konanie pred súdom prvej inštancie sa začalo za účinnosti zákona č.99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok (OSP) podaním žaloby súdu prvej inštancie dňa 17.6.2016 a pokračovalo po nadobudnutí
účinnosti CSP s účinnosťou od 1.7.2016. Rešpektujúc ustanovenie § 470 ods. 1, 2 CSP, podľa ktorého
sa nový procesnoprávny predpis použije aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
s tým, že právne účinky úkonov uskutočnených pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona zostávajú
zachované, súd prejednal a rozhodol vec už podľa ustanovení CSP. Rovnako odvolanie žalobcu bolo

podané súdu prvej inštancie už za účinnosti CSP dňa 28.2.2018.

20. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v spore v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a
zozistenýchskutočnostívyvodilsprávnyprávnyzáverpokiaľideožalobcomuplatnenýnároknanáhradu
škody v súvislosti s neplateným úverom na základe úverového vzťahu sporových strán. Keďže ani v

priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací
súd plne odkazuje na náležité odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie. Vzhľadom na odvolacie
dôvody žalobcu, odvolací súd zdôrazňuje:

21. Odvolací súd po preskúmaní predloženej mu veci, súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že

právny vzťah medzi sporovými stranami je nepochybne právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou
zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka
(§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§
52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon o spotrebiteľských úveroch. Vzájomný vzťah sporových strán
v jeho dôsledkoch je teda nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch bez ohľadu

na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka) a to
vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou
v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník. Aj v prípade absolútnych
obchodov má v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka prednosť pri spotrebiteľských vzťahoch

aplikácia Občianskeho zákonníka pred Obchodným zákonníkom, napr. aj pri posudzovaní premlčania
nároku (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. X M. XX/XXXX z 21.04.2015, sp. zn.
X M. X/XXXX z 30.03.2015).

22. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Súd je
povinný na zistenú námietku premlčania vždy prihliadnuť. Podľa § 106 ods. 1, 2 cit. zákona, právo na
náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode, a o tom, kto za ňu
zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenúúmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o
škodu na zdraví.

23. Pri právach na náhradu škody ustanovuje Občiansky zákonník premlčaciu dobu v § 106, a to kratšiu
subjektívnu v jeho odseku 1/, a dlhšiu objektívnu v zmysle jeho odseku 2/, s odlišnou úpravou začiatku
jej plynutia. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a
to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Ak napríklad odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode, a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu

škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a škodca v súdnom
konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčiavalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne.
Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2
Občianskeho zákonníka.

24. Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí

za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode, a o tom, kto za ňu zodpovedá. Občiansky
zákonník v tomto ustanovení viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby
na podmienku vedomosti poškodeného podľa písmena a/ o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či
o škodnej udalosti), ako určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme, určitého druhu a rozsahu, ktorú
možno objektívne vyčísliť peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody

uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí
zhodovať s okamihom škodovej udalosti, či s protiprávnym konaním a podľa písmena b/ o tom, kto za
vzniknutú škodu zodpovedá, t.j. o zodpovednostnom subjekte.

25. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti

poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený
dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti
poškodeného o tomto prvku. Nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o ňom. Poškodený sa dozvie o tom,
kto za škodu zodpovedá, v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach,
na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická

osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca
nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a jeho zodpovednosti (rozsudok NS SR
sp. zn. XCdo/XX/XXXX).

26. Výklad cit. ustanovení odseku 1 a 2 § 106, podaný žalobcom v odvolaní, je podaný bez vzájomnej

súvislosti. Ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka stanovuje rozdielnu dĺžku objektívnej
premlčacej doby pri škode v závislosti od toho, či ide o škodu spôsobenú úmyselne alebo nie, s výnimkou
škody na zdraví, kde objektívna premlčacia doba stanovená nie je. Pri škode spôsobenej úmyselne
je objektívna premlčacia doba desaťročná a pri škode spôsobenej neúmyselne trojročná. Osobitná
subjektívna a objektívna premlčacia doba je stanovená len pri niektorom trestnom čine korupcie, čo nie

je tento prípad. Súd v trestnom konaní ďalej nerozhodoval o nároku na náhradu škody čo do veci samej,
iba s ním odkázal žalobcu na občianskoprávne konanie. Ak by škodu judikoval, jednalo by sa o prekážku
právoplatne rozhodnutej veci, ktorá by bránila súdu vec prejednať v civilnom konaní.

27. Občiansky zákonník v § 112 upravuje prípad, keď dochádza k zastaveniu plynutia

premlčacej doby, ktorému hovoríme spočívanie premlčacej doby. Jeden z príkladov, keď dochádza k
zastaveniu plynutia premlčacej doby je, keď veriteľ uplatní v premlčacej dobe právo na súde, alebo
u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje (§ 112 veta prvá Občianskeho
zákonníka). Právo je uplatnené na súde, keď je podaná žaloba, a ďalej vtedy, keď oprávnený subjekt
v priebehu prebiehajúceho súdneho, alebo iného konania, uplatní svoje subjektívne právo (napríklad

právo na náhradu škody). Podľa ustálenej judikatúry a teórie, ak dôjde k uplatneniu iba časti pohľadávky,
nastáva spočívanie premlčania iba pri tejto časti. Prípadom konania, v rámci ktorého dochádza k
zastaveniu plynutia premlčacej doby, je i tzv. adhézne konanie (§ 46 Trestného poriadku), teda konanie
o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania. Návrh podľa platnej právnej úpravy treba podať
najneskoršie na hlavnom pojednávaní pred začatím dokazovania. Ak v trestnom konaní nedošlo k

uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť
si nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej plynutie pokračovalo
po skončení trestného konania (R 31/1974). Riadne a včasné uplatnenie znamená, že nie sú žiadne
pochybnosti o uplatnenom nároku.28. V danej veci sa o škode a o subjekte zodpovednom za vzniknutú škodu žalobca relevantne
dozvedel doručením rozhodnutia, ktorým bol odkázaný so svojim nárokom na občianskoprávne konanie,

najneskôr ku dňu právoplatnosti trestného rozkazu po márnom uplynutí 8-dňovej lehoty na podanie
odporu odo dňa jeho doručenia, ku ktorému došlo dňom 26.8.2006 a od tohto dňa začala žalobcovi -
poškodenému plynúť dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie práva na náhradu škody. Uvedeným
dňom žalobca získal vedomosť o skutkových okolnostiach týkajúcich sa vzniku škody a subjektu, ktorý
za škodu zodpovedá.

29. Odvolací súd zotrvávajúc na svojich vyššie uvedených záveroch o uplynutí premlčacej doby na
uplatnenie nároku, ako aj na tom, že vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej lehoty je taký, že ak
sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie
druhá premlčacia doba, je toho názoru, že žalobcovi uplynula subjektívna dvojročná premlčacia doba
na podanie žaloby najneskoršie dňa 26.8.2008. Keďže do dňa skončenia subjektívnej premlčacej doby,

t.j. do 26.8.2008 k prerušeniu plynutia premlčacej doby nedošlo, čo nie je v konaní sporné a žaloba bola
podaná v tejto veci dňa 17.6.2016, nárok žalobcu bol už v čase podania žaloby premlčaný, čo vecne
správne vyhodnotil prvoinštančný súd.

30. K prihliadnutiu na premlčanie ex offo súdom v danom spore v zmysle § 5b zákona č. 250/2007

Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa znenia ktorého je povinnosťou súdu z úradnej povinnosti prihliadať
k premlčaniu, účinného od 1. mája 2014, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval
vecne správne, aplikujúc účinnú a v čase rozhodnutia platnú právnu normu, keď sa zaoberal možným
premlčaním uplatneného nároku. Súd mal povinnosť prihliadať na premlčanie, nakoľko ustanovenie
§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa bolo špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 100 ods. 1

Občianskeho zákonníka a bolo potrebné aplikovať ho prednostne v prípade nároku uplatneného zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktorým bol aj nárok uplatnený v tomto konaní. Právna úprava v ustanovení § 5b
zákona o ochrane spotrebiteľa s účinnosťou od 1.5.2014 neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia.
Napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná povaha citovaného
ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia, ktoré upravuje predovšetkým a najmä procesnú

činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. V jeho znení tak ide o konkrétny
procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia a v prípade
absencie prechodného ustanovenia tak platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase
rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci bolo účinné ustanovenie § 5b citovaného
zákona, súd bol povinný ho aplikovať. Na vecnej správnosti aplikácie uvedeného ustanovenia § 5b

zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pre daný spor nič nemení Nález Ústavného súdu SR zo
dňa 7. februára 2018 vo veci sp.zn. O.. Ú. XX/XXXX, ktorým bol na verejnom zasadnutí pléna vyslovený
nesúlad cit. ustanovenia s čl. 46 ods.1 v spojení s čl. 1 ods.1 Ústavy SR, keďže do rozhodnutia súdom v
predmetnom spore nedošlo k jeho zverejneniu a tým k strate účinnosti ústavne nesúladného zákonného

ustanovenia.

31. K neplatnosti úverovej zmluvy v zmysle protinávrhu žalovanej odvolací súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že nesprávnosť skutkových zistení je relevantným odvolacím dôvodom vtedy, ak je možné
usúdiť, že závery, ku ktorým súd dospel nezodpovedajú vykonaným dôkazom, resp. hodnotenie dôkazov

je chybné. Ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z tvrdení účastníkov, alebo vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, pravdivosti, vierohodnosti, alebo ak
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedná tomu, čo mohlo byť zistené hodnotením dôkazov v ich
vzájomnej súvislosti.

32. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje na zistený skutkový stav konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.

33. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluva, ktorú uzavrel
žalobca so žalovanou dňa 25.5.2005, je pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatná, nakoľkožalobca zneužil finančnú tieseň a ľahkovážnosť žalovanej, čím sa dopustil civilno-právnej úžery a
zároveň dlžná suma, ktorú žalobca požaduje titulom náhrady škody je už premlčaná.

34. Žalobca žalobou uplatnil nárok, ktorý špecifikoval v číselnom vyjadrení, jednotlivými
zložkami, a to okrem istiny aj úrokom z omeškania a trovami súdneho konania. V zmysle všeobecných
podmienok poskytnutia úveru si žalobca uplatnil poplatok, ktorý z tretiny predstavuje dohodnutý úrok a z
dvochtretínnákladynavypracovanieauzatvoreniezmluvyoúveresovšetkouspojenouadministratívou.

35. V súvislosti k výške uplatneného poplatku v sadzbe 96 % hodnoty úveru zotrváva v plnom rozsahu
odvolací súd na záveroch konštatovaných vo svojich viacerých rozhodnutiach v obdobných veciach.
Výška poplatku v tomto prípade nemá žiadne opodstatnenie a nemožno ju označiť inak ako úžernú,
odporujúcu dobrým mravom. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa
vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie poplatky, nie však v hodnote
blízko poskytovanému úveru.

36. Taktiež splnomocňovacia doložka, zakomponovaná do textu predmetnej zmluvy, je absolútne
neplatná pre možný konflikt záujmov splnomocnenca a dlžníčky - žalovanej podľa § 22 ods.2
Občianskeho zákonníka. Nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán z tohto dôvodu bola
už jednoznačne judikovaná súdmi Slovenskej republiky množstvom rozhodnutí v sporoch a exekučných

konaniach práve žalobcu.

37. Napokon už súdom prvej inštancie konštatovaná civilnoprávna úžera v súvislosti s využitím tiesne
a neuvedomelosti žalovanej, ktorej (žalobca ako sám konštatuje v odvolaní) opakovane poskytoval
v rokoch 2011 až 2016 úver na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, i bez vyššie uvedených

neplatných dojednaní robí predmetnú úverovú zmluvu neplatnou ako celok. Konanie žalobcu pri
uzatváraní zmluvy v danom prípade v zmysle vyššie uvedených záverov, konštatovaných na základe
vykonaného dokazovania, nebolo súladné s dobrými mravmi a právnymi normami zameranými na
ochranu spotrebiteľa. Zakomponovaním neprijateľných podmienok do zmluvy žalobca hrubo porušil
vo viacerých prípadoch práva žalovanej, čo robí právny úkon ako celok v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka neplatným. Na tom nič nemení neopatrnosť žalovanej, na ktorú žalobca v odvolaní
poukazuje. Ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení
od 01.01.2018) ako jeden z osobitných zákonom podľa § 137 CSP upravuje, že spotrebiteľ sa môže
pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Naliehavý právny záujem na určení

neplatnosti zmluvy o úvere nemusí byť prejavený v čase začatia konania.

38. S ohľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie rozhodol v predmetnom spore o nároku žalobcu
i o protinároku žalovanej vecne správne, preto jeho rozhodnutie odvolací súd v celom rozsahu, vrátane
výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p..

39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého žalovaná, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov tohto štádia
konania proti neúspešnému žalobcovi. Výšku priznaného nároku na náhradu trov určí postupom podľa
§ 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2
veta druhá Civilného sporového poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).