Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 16, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/494/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610212888
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6610212888.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Danice Kočičkovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci žalobcu:
Slovenská republika, LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8, 975 66 Banská
Bystrica, IČO:36 038 351, zastúpeného JUDr. Irenou Sopkovou, advokátkou so sídlom advokátskej
kancelárie v Košiciach, Hlavná 25, proti žalovanému: Obec Lentvora, 985 13 Ábelová, IČO: 00 316
164, zastúpenému Ing. JUDr. Vojtechom Keselým, CSc., advokátom so sídlom advokátskej kancelárie v
Bratislave, Košická 56, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 6C/146/2010 - 420 zo dňa 20. 05. 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že žalobca je výlučným vlastníkom
nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. 100 pre katastrálne územie
F., obec F., okres F., špecifikovaných vo výroku rozsudku. O trovách konania okresný súd nerozhodol s
tým, že o nich podľa ustanovenia 151 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej v texte len „OSP“) rozhodne až po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení predmetného rozsudku
okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou voči žalovanému domáhal určenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, špecifikovaným vo výroku rozsudku. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný si
dal na základe „Protokolu o prechode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z vlastníctva SR, ku ktorým
patrilo právo hospodárenia národného výboru ku dňu 24. 11. 1990 do vlastníctva miest a obcí okresu
F. , vyhotoveného podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej aj „Protokol“) zapísať v katastri
nehnuteľností vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Uvedený Protokol bol daný na zápis

do katastra nehnuteľností ako záznamová listina, pričom kataster neskúmal obsah listiny, ale len formu
podania, ktorá podľa všetkého bola dodržaná. Jednalo sa tak o zápis približne 1 ha neknihovaného
majetku a majetku uvedeného v priloženom zozname k Protokolu, v ktorom bolo ďalej uvedených len
333 ha lesnej pôdy.

1.1. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam, okresný súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobca v žalobe

uviedol, že je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností a preto má naliehavý právny záujem na
tom, aby sa zosúladil faktický stav so stavom právnym. Faktický stav je taký, že vlastníkom nehnuteľností
by mala byť Slovenská republika, právny stav je taký, že ako vlastník predmetných nehnuteľností naďalej
vystupuje na liste vlastníctva nesprávne žalovaný. Postavenie žalobcu je tak bez určenia vlastníckehopráva k predmetným nehnuteľnostiam neisté, pretože názory strán sporu na vlastníctvo k predmetným
nehnuteľnostiam sú rozdielne. Výrok rozsudku súdu v tejto veci by preto vytvoril pevný základ pre právny
vzťah strán sporu. V súvislosti s aktívnou legitimáciou žalobcu, okresný súd v odôvodnení odvolaním

napadnutého rozsudku poukázal na to, že žalobca v žalobe uviedol, že ho v konaní budú v zmysle
ustanovenia § 21 ods. 2 OSP v znení účinnom od 01. 07. 2007 zastupovať LESY Slovenskej republiky,
š. p so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP č. 8, pričom poukázal tiež na ustanovenie § 50 ods.3
zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch a na ustanovenie § 50 ods. 6 citovaného zákona, podľa ktorého
správca vykonáva práva vlastníka k lesnému majetku vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje jeho

ochranu a zastupuje vlastníka v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy, preto sú Lesy Slovenskej
republiky, š. p. oprávnené zastupovať Slovenskú republiku v tomto konaní priamo zo zákona.

1.2. Okresný súd v odôvodnení predmetného rozsudku ďalej uviedol, že uznesením č. k.
6C/146/2010-59 zo dňa 12. 07. 2011 konanie podľa § 104 ods. 1 OSP zastavil, pretože mal za to, že
„ďalšiemu priebehu konania bráni absencia aktívnej legitimácie na strane žalobcu a teda ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nie je možné odstrániť“. Okrem toho okresný súd v odôvodnení
predmetného rozsudku uviedol, že „Lesy Slovenskej republiky, š. p. nie sú subjekt, ktorému by zo zákona
vzniklooprávneniezastupovaťštátvtomtokonaní,pretoževprípadespornýchnehnuteľnostísanejedná
o nehnuteľnosti, ktoré by v čase podania žaloby boli vo vlastníctve štátu a žalobca ani nepreukázal
výkon faktickej správy k nim“. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal žalobca odvolanie, v

ktorom uviedol, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, pretože okresný súd nesprávne vyložil ustanovenie § 21 OSP ako aj ustanovenie §
50 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol o odvolaní žalobcu
uznesením č. k. 13Co/299/2011-166 zo dňa 28. 10. 2011 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení predmetného zrušujúceho uznesenia krajský súd uviedol, že

Lesy Slovenskej republiky, š. p. sú právnickou osobou oprávnenou konať za štát - Slovenskú republiku v
spore o určenie vlastníctva k lesným pozemkom tak, ako sú tieto vymedzené v ustanovení § 3 zákona č.
326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov. Správca lesného pozemku (§ 50 ods. 3 citovaného
zákona) tým, že nesmie previesť vlastníctvo k lesným pozemkom (§ 50 ods. 1 citovaného zákona),
je povinný zisťovať, či sa tak nestalo protiprávne a v kladnom prípade domáhať sa aj súdnou cestou

navrátenia vlastníctva štátu“. Následne rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 6C/146/2010-340 zo dňa
14. 06. 2013 tak, že žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
č. k. 13Co/608/2013-365 zo dňa 12. 03. 2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

1.3. Po zrušení veci a vrátení na ďalšie konanie okresný súd vykonal dokazovanie a na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je opodstatnená. Okresný súd v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na ustanovenie § 132 Občianskeho zákonníka, na
ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a na ustanovenie § 50 ods. 3
zákona č. 326/2005 Z. z. a uviedol, že z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. vyplýva,

že do vlastníctva obcí prechádzal len majetok vo vlastníctve SR, ku ktorému patrilo ku dňu účinnosti
osobitného predpisu (zákona č. 369/1990 Zb.) právo hospodárenia národným výborom, na území
ktorých sa tieto nehnuteľnosti nachádzajú. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za preukázané,
že k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu a ktoré tvoria lesný majetok štátu nemal v minulosti
príslušný národný výbor právo hospodárenia. Z uvedeného podľa okresného súdu vyplýva, že v danom

prípade neboli splnené kumulatívne dve podmienky, ktoré vyžadoval zákon č.138/1991 Zb. k prechodu
majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obcí (v tomto prípade do majetku obce Lentvora).

1.4. Na základe vykonaného dokazovania a v zmysle citovaných zákonných ustanovení okresný súd
dospel k záveru, že žaloba, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

zapísaným na LV č. XXX pre k. ú. F., obec F., okres F., špecifikovaným v petite žaloby je dôvodná, preto
žalobe vyhovel a určil, že predmetné nehnuteľnosti patria do vlastníctva žalobcu.

2. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa žalovaný odvolal a v odvolaní uviedol, že „žalobca
svojim najvyšším zákonodárnym orgánom prijal zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, na základe

ktorého v zákone uvedené štátne orgány delimitovali do majetku obcí v zákone určený majetok štátu
(§ 2 citovaného zákona)“. Odovzdávajúci subjekt, ktorý do dňa prechodu majetku štátu mal v správe
majetok, ktorý podľa zákona prechádza na obce, mal spísať písomný protokol o odovzdaní majetku.
Protokol obsahoval presné vymedzenie odovzdávaného majetku a ak išlo o nehnuteľnosti, protokolobsahoval aj údaje z katastra nehnuteľností. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že presne v súlade s
uvedeným zákonom prešiel predmet tohto sporu do vlastníctva žalovaného, tak ako to konštatuje aj
Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia č. k. 13Co/608/2013 zo

dňa 25. 02. 2014 na strane 4, predposledný odstavec, kde sa uvádza: „Z obsahu spisu nepochybne
vyplýva, že dňa 30. 04. 2003 bol vydaný Protokol o prechode vlastníctva nehnuteľností z vlastníctva
SR, ku ktorým patrilo právo hospodárenia národného výboru ku dňu 24. 11. 1990 do vlastníctva miest
a obcí okresu Lučenec podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov.
Predmetom Protokolu vyhotoveného podľa § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení

neskorších predpisov je odovzdanie a prevzatie v ňom špecifikovaných nehnuteľností z vlastníctva
štátu, ku ktorým patrilo právo hospodárenia príslušnému národného výboru ku dňu 24.11. 1990 do
vlastníctva miest a obcí okresu Lučenec. Na Protokole je uvedená ako odovzdávajúca organizácia: SR
- Okresný úrad Lučenec, zastúpený prednostom (s uvedením mena) a ako preberajúca organizácia:
Obec F., zastúpená starostom (s uvedením mena)“. Z uvedeného je podľa žalovaného možné vyvodiť
záver, že pre vznik vlastníctva žalovaného k predmetu sporu boli splnené materiálno - právne a aj

formálno - právne podmienky.

2.1. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že predmetný Protokol možno považovať za zásah orgánu
verejnej správy, spôsobilý na zápis do katastra nehnuteľností. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní
uviedol, že ak fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach a právom chránených

záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy ukrátená, môže sa pred súdom v zmysle §
250 Občianskeho súdneho poriadku domáhať ochrany proti tomuto zásahu, ak taký zásah alebo jeho
dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Pri posudzovaní žaloby mal súd prvej inštancie podľa
žalovaného skúmať aj dôvody a skutočnosti súvisiace s podaním žaloby, najmä z hľadiska naliehavého
právneho záujmu žalobcu na podaní žaloby podľa ustanovenia § 80 písm. c) OSP ako aj z hľadiska

istoty v občianskoprávnych vzťahoch.

2.2. Žalovaný v odvolaní namietal ďalej tú skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nedostatočným
spôsobom zaoberal s otázkou zastúpenia štátu - Slovenskej republiky štátnym podnikom Lesy
Slovenskej republiky v spore o určenie vlastníckeho práva, ak predmetom sporu je lesný pozemok/ky.

V uvedenej súvislosti žalovaný uviedol, že „nemôže byť celkom v poriadku, ak úkon štátneho orgánu
(odovzdaniemajetkunazákladepredmetnéhoProtokolu),ktorýještátnymorgánomkreovanýmÚstavou
SR, navrhuje prostredníctvom súdneho konania zmeniť alebo zrušiť „podnikateľská organizácia“,
ktorá v špecifických prípadoch štát zastupuje, ale sama nie je štátnym orgánom. Jej právomoci by v
takomto konkrétnom konaní mal súd preveriť a bez jasného a jednoznačného potvrdenia oprávnenia

zastupovať štát, by súd nemal s touto „podnikateľskou organizáciou“ konať a rozhodnúť, najmä v konaní
o určenie vlastníckeho práva, kde na strane žalovaného vystupuje subjekt, ktorý nadobudol vlastnícke
právo priamo zo zákona“. Podľa názoru žalovaného uvedeného v odvolaní, v danom spore na strane
žalobcu zdanlivo vystupuje jeden subjekt a to Slovenská republika zastúpená štátnym podnikom Lesy
Slovenskej, v skutočnosti však ide o dva odlišné subjekty, ktorých právne, ekonomické i spoločenské

postavenie vylučuje totožný záujem. Uvedené skutočnosti podľa žalovaného jednoznačne preukazujú,
že záujmy štátu a štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky nie sú konformné a už vôbec nie
sú totožné. Štát zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí upravil, ktoré veci z majetku Slovenskej
republikyprechádzajúdomajetkuobcí.Súčasťoutohtomajetkuboliajlesnépozemky,ktoré pokiaľsúvo
vlastníctveštátu,súzákladompodnikaniaštátnehopodnikuLesySlovenskejrepublikyazdrojompríjmov

tohto podnikateľského subjektu. Ak by súd podanú žalobu neposudzoval čisto formálne a posúdil by ju v
súlade s § 41 ods. 2 OSP, dospel by podľa žalovaného k záveru, že „žalobcom nie je Slovenská republika
a žalovaným Obec Lentvora, ale že Lesy Slovenskej republiky, š. p. žalujú Slovenskú republiku a Obec
Lentvora je formálny a bezvýznamný štatista“. V závere odvolania žalovaný uviedol, že navrhuje, aby
odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a zaviaže
žalobcu na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia žalovaného vo výške 49 599,90 Eur.

3. K obsahu odvolania žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 07. 07. 2016, kde uviedol,
že tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní nemôžu pred súdom obstáť, pretože sú úplne v rozpore

s podstatou samotného sporu, keďže sa v tomto konaní jedná o určenie vlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam a zákon každému, kto sa cíti, že bol ukrátený na svojich právach a že vlastníctvo patrí
jemu umožňuje, aby sa v konaní o určenie vlastníckeho práva domáhal vlastníckou žalobou určenia,
že je to on, ktorému patrí vlastnícke právo za splnenia podmienky preukázania naliehavého právnehozáujmu podľa § 80 písm. c) OSP. V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného
zdôraznil, že naliehavý právny záujem je daný vždy, ak je na príslušnom liste vlastníctva vyznačený iný
vlastník ako ten, ktorý o sebe tvrdí, že on je vlastníkom predmetných nehnuteľností. V danom prípade

žalobca jednoznačne preukázal svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ako aj podstatnú
skutočnosť pre vedenie tohto súdneho sporu a to, že Slovenská republika, ktorej patrí vlastnícke právo
a ktorá ho v minulosti riadne nadobudla, nikdy o toto vlastníctvo zákonným spôsobom neprišla. Pokiaľ
ide o tvrdenie žalovaného týkajúce sa právneho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam žalovaným - „Protokolu o prechode vlastníctva nehnuteľností z vlastníctva SR, ku

ktorým patrilo právo hospodárenia národným výborom ku dňu 24. 11. 1990 do vlastníctva miest a obcí
okresu Lučenec“ zo dňa 30. 04. 2003, vyhotoveného podľa zákona č.138/1991 Zb. o majetku obcí,
žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že s touto argumentáciou žalovaného sa odvolací
súd už podrobne zaoberal a uviedol svoje právne úvahy, ktoré sú správne a zákonné a ktorými je
súd prvej inštancie viazaný. Ide o právne úvahy, ktoré vyslovil Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom
rozhodnutí sp. zn. 13Co/608/2013 zo dňa 25. 02. 2014.

3.1. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že Slovenskú
republiku nemôžu zastupovať Lesy Slovenskej republiky, š. p. so sídlom v Banskej Bystrici, pretože je
to v rozpore s Ústavou SR a že ide v skutočnosti o dva odlišné subjekty, ktorých právne, ekonomické a
spoločenské postavenie vylučuje totožný záujem, tak toto tvrdenie žalovaného je absolútne v rozpore

s ustanovením § 21 ods. 4 OSP, so zákonom o štátnom podniku (č. 111/1990 Zb.), zákonom o lesoch
(č. 326/2005 Z. z.) ako aj v rozpore s novelou zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách, podľa znenia § 34 ods. 14 ktorého, pozemkový fond za štát a neznámych vlastníkov
koná pred súdom vo veciach nehnuteľností uvedených v osobitnom predpise a pozemkov, ktorých

vlastník nie je známy, a to aj vtedy ak vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov je sporné; obdobne
postupuje správca vo veciach lestných pozemkov vo vlastníctve štátu a lesných pozemkov, ktorých
vlastník nie je známy. V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že
správcom lesných pozemkov, o ktoré v konaní ide je podľa zákona o lesoch v platnom znení štátny
podnik Lesy Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorý v tomto konaní zastupuje štát ako

stranu sporu, ktorou je Slovenská republika. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby
odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobcovi
priznal trovy odvolacieho konania.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku - ďalej

len „CSP“) prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu danom ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez
nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP (a contrario) a odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. V danom prípade bolo odvolanie podané za účinnosti zákona. č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho

poriadku. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ktorý nadobudol účinnosť 1. 7. 2016,
„ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti; podľa ustanovenia § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované“.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacích námietok žalovaného, v rozsahu danom ustanovením § 379 a § 380 CSP. Žalovaný v
odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou existencie naliehavého
právneho záujmu na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam,
pričom poukázal na to, že žalobca pred podaním žaloby nevyužil všetky právne prostriedky, ktoré mal

k dispozícií (t. j., že sa v zmysle § 250 OSP nedomáhal ochrany proti predmetnému Protokolu ako
nezákonnému zásahu organu verejnej správy, ak mal za to, že je nezákonný); zároveň namietal, že
okresný súd nesprávne posúdil aktívnu legitimáciu žalobcu, respektíve oprávnenie štátneho podniku
Lesy Slovenskej republiky zastupovať štát v tomto konaní (čo sú dve rôzne právne situácie, pretože
aktívna legitimácia Slovenskej republiky ako takej vyplýva z § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb.; to či

sú Lesy Slovenskej republiky, š. p. oprávnené zastupovať Slovenskú republiku v tomto spore je už
iná právna otázka, s ktorou sa súd prvej inštancie v konečnom dôsledku v odvolaním napadnutom
rozhodnutí, tak ako je nižšie uvedené, správne vysporiadal).7. Po prejednaní odvolania z hľadiska odvolacej námietky žalovaného týkajúcej sa nedostatočného
posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu na žalobcom požadovanom určení súdom prvej
inštancie, odvolací súd uvádza, že naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby v zmysle

ustanovenie § 80 písm. c) OSP (podľa ktorého súd naliehavý právny záujem vzhľadom na čas podania
žaloby, v ktorom bol platný a účinný zákon č. 99/1963 Zb. z hľadiska právnej istoty posudzoval),
je daný vtedy ak podaná žaloba je vhodný a účinný prostriedok ochrany práva žalobcu. Naliehavý
právny záujem na podaní určovacej žaloby v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) OSP je spravidla daný
vtedy, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo

jeho právne postavenie neistým. Za neprípustnú z hľadiska absencie naliehavého právneho záujmu
možno považovať takú určovaciu žalobu, ktorá nerieši „potreby praktického života“, ale vedie len k
zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny
vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná prípadne i iná žaloba (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). V
danom prípade okresný súd dospel k správnemu záveru, že žalobca mal a tiež osvedčil naliehavý

právny záujem na požadovanom určení vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Zápisy vlastníctva
nehnuteľností v katastri nehnuteľností sa vykonávajú na základe listiny, ktorá nepochybne preukazuje
vlastnícke právo, pričom určovací výrok právoplatného rozsudku súdu je v každom prípade podkladom
pre zápis zmeny vlastníctva v evidencii nehnuteľností. Ak mal žalobca za to, že na základe „Protokolu
o prechode vlastníctva nehnuteľností z vlastníctva SR, ku ktorým patrilo právo hospodárenia národným

výborom ku dňu 24. 11. 1990 do vlastníctva miest a obcí okresu Lučenec“ zo dňa 30. 04. 2003,
vyhotoveného podľa zákona č.138/1991 Zb. o majetku obcí nemohlo dôjsť k prechodu vlastníckeho
práva na žalovaného, pretože na to neboli kumulatívne splnené podmienky vyplývajúce z ustanovenia
§ 2 ods. 1 citovaného zákona, mal v každom prípade možnosť podať túto určovaciu žalobu ako
vhodne zvolený procesný nástroj ochrany svojho práva. Odvolacia námietka žalovaného, obsahom

ktorej bolo namietané nesprávne právne posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu na podaní
tejto určovacej žaloby súdom prvej inštancie, je preto neopodstatnená.

8. Pokiaľ ide o žalovaným opakovane namietané nesprávne posúdenie oprávnenia Lesov Slovenskej
republiky, š. p. so sídlom v Banskej Bystrici zastupovať v tomto konaní žalobcu, odvolací súd poukazuje

na to, že tak z obsahu spisu ako aj z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie sa už vo svojom prvom rozhodnutí vydanom v tejto
veci s touto otázkou zaoberal, keď uznesením č. k. 6C/146/2010 - 59 zo dňa 12. 07. 2011 konanie
podľa ustanovenia § 104 ods. 1 OSP zastavil konštatujúc, že „Lesy Slovenskej republiky, š. p. nie sú
oprávnené zastupovať štát v tomto konaní, pretože sporné nehnuteľnosti v čase podania žaloby neboli

vo vlastníctve štátu a žalobca nepreukázal ani výkon faktickej správy k nim“. Krajský súd v Banskej
Bystrici na odvolanie žalobcu uznesením č. k. 13Co/299/2011-166 zo dňa 28. 10. 2011 predmetné
uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a podľa ustanovenia
§ 221 ods. 2 OSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom v uvedenom zrušujúcom
uznesení vyslovil odvolací súd pre okresný súd záväzný právny názor o tom, že „v súdenej veci ide

o vlastnícky spor k lesným pozemkom v extraviláne obce Lentvora medzi v katastri nehnuteľností
evidovaným vlastníkom a štátom. Za štát v takomto spore má podľa § 21 ods. 4 OSP pred súdom konať
právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Základným osobitným predpisom je
zákon č. 330/1991 Zb., ktorý v ustanovení § 34 ods. 14 hovorí, že za štát koná pred súdom v prípade
sporu o vlastníctvo k poľnohospodárskemu pozemku pozemkový fond; obdobne postupuje správca

v prípade sporov o vlastníctvo k lesným pozemkom vo vlastníctve štátu“. Zákon č. 326/2005 Z. z. o
lesoch v ustanovení § 50 ods. 6 upresňuje, že správca zastupuje vlastníka v konaní pred súdom a to
aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu je sporné“. Týmto právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v
uznesení č. k. 13Co/299/2011-166 zo dňa 28. 10. 2011 bol okresný súd v ďalšom konaní viazaný, preto
odvolaciemusúduneprináležísastoutoužrazodvolacímsúdomvyriešenouotázkouopätovnezaoberať

a prehodnocovať ju. Z uvedeného dôvodu nepovažoval odvolací súd ani túto odvolaciu námietku
žalovaného za opodstatnenú.

9. K samotnej podstate sporu, ktorou je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, špecifikovaným
v petite žaloby, žalovaný v odvolaní uviedol len to, že tieto nehnuteľnosti v súlade s ustanovením §

2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prešli z vlastníctva štátu do vlastníctva žalovaného
na základe „Protokolu o prechode vlastníctva k nehnuteľnostiam z vlastníctva Slovenskej republiky,
ku ktorým patrilo právo hospodárenia národným výborom ku dňu 24.11.1990 do vlastníctva miest
a obcí okresu Lučenec“, zo dňa 30. 04. 2003, vyhotoveného podľa zákona č. 138/1991 Zb., ktorýProtokol možno považovať za zásah orgánu verejnej správy, proti ktorému sa žalobca účinne, v
zmysle ustanovenia § 250 OSP nebránil (ak ho považoval za nezákonný), a preto mu neprináleží
ho spochybňovať v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam; žiadne iné relevantné

odvolacie námietky vyvracajúce správnosť záverov súdu prvej inštancie ohľadne určenia vlastníckeho
práva žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam žalovaný v odvolaní neuviedol. V uvedenej súvislosti
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že k zápisu vlastníckeho práva v prospech žalovaného na LV č. 100 pre k. ú. Lentvora, obec Lentvora,
okres Lučenec síce došlo na základe protokolu vyhotoveného v zmysle zákona č. 138/1991 Zb.; v

čase prechodu predmetných nehnuteľností z vlastníctva Slovenskej republiky do majetku žalovaného
však neboli splnené kumulatívne dve podmienky vyžadované ustanovením § 2 ods. 1 zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí, a to okrem podmienky, že sa jedná o nehnuteľnosti (ktorú možno
považovať za splnenú) nebola kumulatívne splnená aj podmienka, že k nehnuteľnostiam, ktoré sú
predmetom sporu mal príslušný národný výbory ku dňu 24. 11. 1990 právo hospodárenia. V uvedenej
súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že odvolací súd je pri prejednaní odvolania viazaný rozsahom

a konkrétnymi odvolacími dôvodmi odvolateľa, uvedenými v odvolaní, preto vychádzajúc z obsahu
podaného odvolania, mohol správnosť záverov súdu prvej inštancie preskúmať len z hľadiska v odvolaní
namietaných skutočností. Pokiaľ teda žalovaný chcel spochybniť vyššie uvedený právny záver súdu
prvej inštancie týkajúci sa určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v prospech
žalobcu, mal v odvolaní uviesť také relevantné odvolacie námietky, ktoré by boli spôsobilé spochybniť

vyššie uvedený záver súdu prvej inštancie, čo žalovaný neurobil. V nadväznosti na uvedené odvolací
súd uvádza, že túto svoju povinnosť si žalovaný nesplnil ani odkazom na „konštatáciu“ Krajského súdu
v Banskej Bystrici nachádzajúcu sa na strane 4, predposledný odstavec odôvodnenia jeho zrušujúceho
uznesenia č. k. 13Co/608/2013 zo dňa 25. 02. 2014, týkajúcu sa práve predmetného Protokolu, pretože
v tejto časti odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd len zhrnul súdom prvej inštancie zistený

skutkový stav veci, pričom v nej nevyslovil žiadne právne závery, ktoré by boli pre súd prvej inštancie v
ďalšom konaní záväzné a teda by mali vplyv na správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia, pokiaľ
by ich súd prvej inštancie nebol rešpektoval.

10.Nazákladeuvedenýchskutočnostíodvolacísúdodvolanímnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie

podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie

samostatným uznesením.

12. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).