Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/335/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206772
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5812206772.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcovJUDr.AmáliePaulerovejaJUDr.ErikaVargu,vprávnejvecinavrhovateľkyI.D.,nar.X.XX.XXXX,
bytom C. F. XXX/XX, právne zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, so sídlom S. Y., M. XXXX,
proti odporcovi OVP ORAVA, s.r.o., so sídlom Trstená, Oravická 617/20, IČO: 31 608 957, právne
zastúpenému advokátom JUDr. Petrom Vevurkom, so sídlom T., I. XXX/XX, o vylúčenie veci z exekúcie,
na základe odvolania navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 8C/169/2012-146
zo dňa 19. novembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky o určenie, že na spoluvlastnícky

podiel 1 na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX kat. územie U. (rodinný dom súp. č. XX s
príslušenstvom postavený na pozemku parc. č. 45/4, pozemky parc. č. 45/1, 45/5, 45/6, 41/2, 41/3) sa
nepripúšťa exekúcia predajom týchto vecí v rámci exekučného konania vedeného súdnym exekútorom
JUDr. Jaroslavom Kabáčom pod sp. zn. EX 87/12 v prospech odporcu ako oprávneného proti povinnej
Ing. K. D., nar. XX.X.XXXX. Vychádzal zo záveru (o prejudiciálnej otázke), že kúpna zmluva zo
dňa 15.4.2005 uzatvorená medzi navrhovateľkou ako predávajúcou a Ing. K. D. ako kupujúcou je
platná a menovaná je vlastníčkou dotknutých nehnuteľností. Inými slovami, nebolo preukázané, že ich

(spolu)vlastníčkou je navrhovateľka; čo by znamenalo, že jej svedčí právo nepripúšťajúce exekúciu na
spoluvlastnícky podiel.
Na základe výsledkov dokazovania okresný súd neuveril navrhovateľke, že svoj spoluvlastnícky podiel
nechcela predať Ing. K. D.. V prípade predmetnej kúpnej zmluvy totiž nešlo o právny úkon, ktorým by
zmluvné strany zastierali darovaciu zmluvu; vôľa navrhovateľky totiž evidentne nesmerovala k darovaniu
podielu vtedajšej neveste. Navrhovateľka mala záujem, aby sa vlastníkom nehnuteľností stal jej syn
N. D., k čomu (v režime BSM) v dôsledku uzavretia kúpnej zmluvy aj došlo. Rovnako vôľa kupujúcej

nesmerovala k nadobudnutiu podielu bezodplatne, lebo chcela (prostredníctvom v danej spojitosti
poskytnutého jej hypotekárneho úveru) finančne prispieť k zveľadeniu nehnuteľností. Okresný súd
konštatoval, že potvrdením toho, že navrhovateľka mienila svoj podiel predať, je skutočnosť, že spolu s
kupujúcou sa dostavili na kataster nehnuteľností a v súčinnosti s jeho pracovníčkou odstránili formálne
nedostatky brániace zavkladovaniu zmluvy. O tom, že vôľa navrhovateľky prejavená v kúpnej zmluve
bola skutočne daná a vážna, svedčí v konečnom dôsledku tiež jej výslovné vyjadrenie, že keby nedošlo
k rozvratu/rozvodu synovho manželstva, návrh na súd by nepodávala. Práve prostredníctvom/ /v duchu

uvedeného vyjadrenia treba posudzovať tvrdenia navrhovateľky; evidentne motivované snahou pomôcť
synovi „zachrániť“ polovicu dotknutých nehnuteľností pred prebiehajúcou exekúciou.
Okresný súd uviedol, že pokiaľ aj kúpna zmluva v čase podpisu oboma zmluvnými stranami (resp. v čase
overeniapodpisunavrhovateľky)netvorilatzv.technickújednotu,zmluvnéstranykúpnuzmluvupodpísaliaj „druhý raz“; a to na katastri nehnuteľností v súvislosti s opravou formálnych nedostatkov, pričom v tom
čase už kúpna zmluva nepochybne zviazaná bola a tvorila jednu listinu. V súvislosti s požiadavkou § 46
ods. 2 Obč. zák., aby v prípade zmluvy o prevode nehnuteľností boli prejavy účastníkov na tej istej listine,

okresný súd konštatoval, že mu je známe stanovisko Najvyššieho súdu SR z 3.10.2001 sp. zn. Cpj 33/01
ohľadne technickej jednoty zmluvy o prevode nehnuteľností. Zdôraznil, že vo svetle novšej judikatúry
Najvyššieho súdu SR a najmä nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2014 dotknutý názor treba
považovať za prekonaný. Z ustanovenia § 46 ods. 2 Obč. zák. teda nemožno vyvodiť požiadavku, aby
písomná zmluva o prevode nehnuteľností - pozostávajúca z viacerých listov - bola pred jej podpisom

zošitá kancelárskou zošívačkou, zviazaná motúzom, či inak pevne spojená.
Okresný súd uzavrel, že pokiaľ zákon nijako bližšie nedefinuje slovné spojenie „na tej istej listine“, bolo
by doslova až absurdným pre bežný praktický život považovať za absolútne neplatnú podľa § 39 Obč.
zák. takú písomnú zmluvu o prevode nehnuteľností, ktorá má inak všetky zákonné náležitosti, ale v
čase podpisu zmluvnými stranami jej chýba napr. „motúzik“. V tejto súvislosti doplnil (s odkazom na
rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR), že neplatnosť právneho úkonu (zmluvy) má byť výnimkou,

a nie pravidlom, lebo právny formalizmus nie je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľný. Preto, ak
aj predmetná kúpna zmluva netvorila v čase podpisu zmluvnými stranami jeden technicky neoddeliteľný
celok, nespôsobuje to absolútnu neplatnosť podľa § 39 v spojení s § 46 ods. 2 Obč. zák.
Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá sa domáhala
sa jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Tvrdila, že z vykonaného dokazovania (z výpovede p.
D., ako aj p. H.) bola preukázané, že (ona) nemala úmysel predať nehnuteľnosti, ale tieto chcela darovať
synovi N. D.. O uvedenom má svedčiť jej správanie, keď po vyplatení kúpnej ceny túto obratom vrátila

D., ako aj text dopísaný na kúpnej zmluve bezprostredne pred vrátením kúpnej ceny navrhovateľkou.
Odvolateľka namietala odňatie jej možnosti konať pred súdom, lebo okresný súd bez odôvodnenia
odmietol vykonať ňou navrhnutý dôkaz - nariadiť znalecké dokazovanie za účelom zodpovedania otázky,
či rukou písaný text nachádzajúci sa na druhom liste kúpnej zmluvy zo dňa 15.4.2005 - predloženej
navrhovateľkou - bol napísaný v čase od 15.4.2005 do 22.6.2005, alebo neskôr. Označený dôkaz

by mal vysokú výpovednú hodnotu ohľadne preukázania skutočnej vôle navrhovateľky (darovanie
nehnuteľností synovi, nie ich predaj Ing. K. D.). Odvolateľka uviedla, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku nespĺňa náležitosti vymedzené v § 157 ods. 2 O.s.p. a aj z daného titulu došlo k odňatiu
jej možnosti konať pred súdom. Zároveň tvrdila, že okresný súd vyhodnotil výsledky dokazovanie
jednostranne v prospech odporcu, z ktorého dôvodu vykazuje napadnutý rozsudok znaky arbitrárnosti.

Navrhovateľka poukazovala tiež na skutočnosť, že hoci samotný okresný súd konštatoval, že kúpna
zmluva netvorila jeden technický celok, uzavrel, že uvedené nespôsobuje absolútnu neplatnosť danej
zmluvy. V konaní pritom bolo dostatočne preukázané, že overovateľka podpisov nezošívala zmluvu a
táto bola zošívaná až nasledujúci deň v rodinnom dome navrhovateľky. V danej súvislosti odvolateľka
poukázala na § 7 ods. 5 zákona č. 599/2001 Z.z., podľa ktorého mal úrad postupovať analogicky, čo však

neurobil, keď pred podpisom prevodcu nezošil jednotlivé vyhotovenia kúpnej zmluvy. Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2014 označila za všeobecný a neaplikovateľný na prejednávanú vec. Nerieši
totiž otázku podpisu účastníkov zmluvy na jednej listine, ale otázku pevného pripojenia známeho a
správou katastra overeného geometrického plánu k zmluve. Naproti tomu, stanovisko Najvyššieho súdu
SR sp. zn. Cpj 33/01 vysvetľuje, ako správne chápať § 46 Obč. zák., pričom z neho vyplýva, že podpis

musí byť urobený na jednej listine, a nie na niektorej zo strán neskôr zošitej zmluvy.

Odporca žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že odvolateľka opakuje tie isté skutočnosti a
právny názor, ktoré predložila už v konaní pred okresným súdom, a s ktorými sa tento podrobne
vysporiadal. Podľa odporcu navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno o tom, že nemala pri uzatváraní

kúpnej zmluvy úmysel predať jej vtedajšej neveste polovičný podiel dotknutých nehnuteľností. Uvedené
tvrdenie považoval za účelové a bez akéhokoľvek reálneho základu. Je nesporné, predovšetkým
z výsluchu navrhovateľky, že návrh podala len z dôvodu rozpadu manželstva jej syna. Okresný
súd sa dôsledne vysporiadal aj s argumentáciou týkajúcou sa technickej jednoty kúpnej zmluvy;
navyše uplatnenou až po prednese záverečných rečí, keď bolo zrejmé, že neobstojí prvotné tvrdenie

navrhovateľky, že kúpnu zmluvu neuzavrela slobodne a vážne.Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p.
a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2. za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že nebol preukázaný úmysel navrhovateľky
nie predať dotknuté nehnuteľnosti Ing. K. D., ale tieto darovať svojmu synovi N. D.. Je potrebné
rozlišovať medzi právnym úkonom uzatvorenia kúpnej zmluvy a neskorším (ďalším samostatným)
právnym úkonom prevedenia (darovania) prostriedkov, ktoré navrhovateľka získala titulom kúpnej ceny.

Skutočnosť, že navrhovateľka tieto prostriedky previedla na svojho syna, nijako nevplýva na platnosť
už skôr uzavretej kúpnej zmluvy, podľa ktorej obe zmluvné strany i plnili. Zo spôsobu následnej
dispozície navrhovateľky s finančnými prostriedkami získanými za predaj nehnuteľností rozhodne
nemožno usudzovať na úmysel navrhovateľky simulovať kúpnu zmluvu.
Práve naopak, darovanie predmetných prostriedkov (získaných z hypotekárneho úveru na kúpu
nehnuteľností) synovi N. D. potvrdzuje úmysel navrhovateľky uzatvoriť kúpnu zmluvu. Pokiaľ by totiž

navrhovateľka neuzavrela kúpnu zmluvu, ale napríklad zmluvu darovaciu, kupujúci (Ing. K. D.) by
nezískal finančné prostriedky od banky na úhradu kúpnej ceny, ktoré prostriedky neskôr navrhovateľka
previedla na svojho syna. V dôsledku popísaných právnych úkonov navrhovateľka dosiahla ňou
deklarovaný cieľ, t.j., aby polovica domu zostala synovi N.. Hoci kupujúcou bola jeho vtedajšia manželka
Ing. K. D., podiel nadobudli obaja manželia do BSM. Zároveň poukázaním takmer celej výšky kúpnej

ceny synovi N. D. navrhovateľka prejavila vôľu prenechať mu dané finančné prostriedky. Okresný súd
správne hodnotil dané skutočnosti aj (či skôr predovšetkým) vzhľadom na jednoznačné vyjadrenie
samotnej navrhovateľky, že nebyť rozpadu manželstva jej syna a kupujúcej, ako aj vedenia exekúcie na
majetok kupujúcej, nikdy by návrh na súd nepodala.
Len na okraj krajský súd dodáva, že ak navrhovateľka vôbec nemienila prevádzať svoj majetok na

vtedajšiu nevestu, ako v súčasnosti tvrdí, je absolútne nepravdepodobné a nepochopiteľné, že s ňou
(a nie priamo so synom) uzavrela zmluvu o prevode nehnuteľností, ktorú skutočnosť jednoznačne a
výslovne deklarovala i v procese odstránenia chýb v rámci vkladového konania.

Neopodstatnenou je námietka odvolateľky o odňatí jej možnosti konať pred súdom v súvislosti s

nevykonaním dôkazu - nenariadením (vyššie spomínaného) znaleckého dokazovania. Vo všeobecnosti
nevykonanieúčastníkminavrhnutéhodôkazunepredstavujeodňatiemožnostikonaťpredsúdom(bližšie
napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod R 37/1993).
Zároveň v konkrétnostiach súdenej veci okresný súd správne vyhodnotil otázku času dopísaniu textu
o darovaní nehnuteľností do vyhotovenia kúpnej zmluvy predloženého navrhovateľkou ako irelevantnú.

Predmetný text, bez ohľadu na to, kedy bol do dotknutého vyhotovenia kúpnej zmluvy napísaný,
za existencie ostatných (vyššie rozoberaných) okolností prípadu nemôže spochybniť záver o vôli
navrhovateľky prejavenej v texte zmluvy predať dotknuté nehnuteľnosti. Krajský súd v tejto spojitosti
odkazuje aj na odôvodnenie napadnutého rozsudku na str. 5, druhý odsek, v ktorej časti okresný súd
náležite vysvetlil tiež záver o nadbytočnosti navrhovateľkou navrhovaného znaleckého dokazovania.

Krajský súd sa stotožnil aj s hodnotením technickej jednoty zmluvy a súvislostí jej podpisovania
zmluvnými stranami, ktoré presne zodpovedá okolnostiam prejednávanej veci. Stanovisko Najvyššieho
súdu SR sp. zn. Cpj 33/01, v zmysle ktorého sa pri zmluve týkajúcej nehnuteľností vyžaduje jej pevné
spojenie už v čase podpísania zmluvnými stranami, by v súdenom prípade mohlo mať význam za

situácie, keď by spor o platnosť zmluvy v podstatnej miere skutkovo závisel od okolností uzatvorenia
zmluvy, jej vyhotovenia, obsahu, či podpísania zmluvnými stranami. Napríklad by zmluva o prevode
nehnuteľností v čase podpisu netvorila technický celok a niektorá zo zmluvných strán by v súdnom
konaní tvrdila, že obsah písomného vyhotovenia zmluvy spojenej do technického celku až po podpise
zmluvnými stranami, nezodpovedá skutočne (pôvodne) prejavenej vôli. V prejednávanom prípade

však žiadna zo zmluvných strán po uzavretí kúpnej zmluvy nespochybňovala obsah jej písomného
vyhotovenia, resp. obe zmluvné strany tento akceptovali; samotná zmluva nie je ani obsahovo zložitá
a pozostáva z necelých dvoch strán textu.

Pokiaľ až s odstupom niekoľkých rokov (kúpna zmluva je datovaná 15.4.2005, aktuálne súdne konanie

začalo v roku 2012) navrhovateľka spochybnila platnosť predmetnej zmluvy pre nedodržanie jej
technickej jednoty už pred/pri podpise zmluvnými stranami, takýto prístup navrhovateľky (minimálne)
vykazuje znaky účelovosti. Zároveň okresný súd správne zdôraznil (i v tomto odôvodní už spomínanú)
skutočnosť opätovného podpísania predmetnej kúpnej zmluvy zmluvnými stranami po jej doplnení/oprave na príslušnej správne katastra, kedy už zmluva tvorila technický celok. Daný postup, keďže k
nemu došlo počas vkladového konania, pritom plne rešpektuje neskoršiu judikatúru najvyššieho súdu
(bližšie rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod R 32/2008); ale

tiež napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 64/2011 z 26.9.2012.
Krajský súd v rozoberanej spojitosti zdôrazňuje zásadné východisko, prezentované napríklad aj v
rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2014 (opakovane spomínanom tak okresným súdom,
ako i odvolateľkou), že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie
k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva

výklady. Ako správne uviedol už okresný súd neplatnosť zmluvy má byť výnimkou, a nie pravidlom.

Právne irelevantný je poukaz odvolateľky na nedodržanie (per analogiam) postupu príslušným orgánom
podľa § 7 ods. 5 zákona č. 599/2001 Z.z. Predmetná norma sa totiž vzťahuje na prípad osvedčovania
odpisu listiny alebo jej kópie, keď sa osvedčuje ich úplná zhoda s predloženou listinou. Pokiaľ
príslušný orgán osvedčuje zhodu viacstranového odpisu listiny alebo jej viacstranovej kópie, má postup

podľa označeného ustanovenia zabezpečiť, že odpis alebo kópia sa v celom ich rozsahu zhodujú s
predloženou listinou. Pri overovaní podpisu však ide „len“ o overenie jeho pravosti, teda, že ho podpísala
osoba, ktorej podpis bol overený.

Neobstojí ani odvolacia námietka týkajúca sa tvrdenej nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého

rozsudku. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie súvisiacich ústavných/základných práv
dosahuje len odôvodnenie, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú
zjavné protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (bližšie napr. I. ÚS 344/10, III. ÚS
305/08). Odôvodnenie napadnutého rozsudku takúto charakteristiku rozhodne nespĺňa. Okresný súd

nielenže (formálne) rešpektoval požiadavky kladené na odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., ale
poskytol presvedčivú a konkrétnu odpoveď na všetky otázky relevantné pre rozhodnutie súdenej veci.
Je potrebné pripomenúť, že nie je porušením základného práva na spravodlivý proces, resp. ústavného
práva na súdnu a inú právnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka; vrátane predstáv
o spôsobe hodnotenia dôkazov, či o obsahu odôvodnia.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľky (podľa § 212 ods. 1 O.s.p je odvolací súd nimi viazaný) boli
neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd
prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako
vecne správny.

Vecne správnym je i „priebežné“ rozhodnutie o trovách konania, ktoré si okresný súd vyhradil
na samostatné rozhodovanie po právoplatnom ukončení konania vo veci samej. V rámci daného
rozhodovania rozhodne okresný súd aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.