Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 24, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/231/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6618201151
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6618201151.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu
J. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom v F. nad K., O. č. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Ivanom Hegerom,
advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Na Troskách č. 3, proti žalovanému E. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom v F. nad K., Z. č. XXXX/X, zastúpenému Mgr. Ľudovítom Paulovičom, advokátom so sídlom v
Lučenci, M. Rázusa č. 19, o zaplatenie 3.500,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec č.k. 21C/5/2018-84 zo dňa 28.05.2018, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu, do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok) a žalobcovi uložil
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne

súd samostatným uznesením (druhý výrok).

1.2 Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu vyplývajúceho z nepopretých
skutkových tvrdení žalobcu ako aj zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého „žalobca dňa
30.07.2013 poskytol žalovanému pôžičku v sume 3.500,- €, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi
do11mesiacovododňaposkytnutia,t.j.najneskôrdo30.06.2014;žalovanýnesplatilaničasťdlhu“;ďalej
súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového zistenia, podľa ktorého doručil žalobca žalobu súdu dňa

13.03.2018 a v rámci elektronickej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným v období od 14.09.2017
do 08.01.2018 (facebook) žalovaný uznal svoj dlh voči žalobcovi čo do dôvodu a výšky.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie poskytol žalobca dňa 30.07.2013
žalovanému bezúročnú pôžičku v sume 3.500,- €, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi najneskôr
do 30.06.2014; námietku premlčania uplatneného nároku vznesenú žalovaným považoval súd prvej
inštanciezadôvodnú,keďvtejtosúvislostivychádzalzprávnehoposúdeniaveci,podľaktoréhotrojročná

premlčacia doba na uplatnenie práva začala žalobcovi plynúť dňa 01.07.2014 a márne uplynula dňa
01.07.2017; žalobca doručil žalobu súdu dňa 13.03.2018 po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie
práva; elektronickú komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným v období od 14.09.2017 do 08.01.2018
(facebook) považoval súd prvej inštancie za písomné uznanie dlhu zo strany žalovaného; nakoľko všakžalobca nepreukázal, že žalovaný v čase uznania dlhu nemal vedomosť o jeho premlčaní, dospel súd
prvej inštancie k záveru, že uznanie dlhu nespôsobilo začatie plynutia novej desaťročnej premlčacej
doby na uplatnenie práva; na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu

zamietol.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 657, § 100 ods. 1, § 101, § 110 ods. 1
a § 558 Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.,
keď plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
včas odvolanie zo dňa 27.07.2018 (č.l. 95-99 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom

rozsahu. Vyjadril názor, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Poukázal na to, že do konania predložil písomnú
komunikáciu so žalovaným ohľadom žalovanej pohľadávky, ktorú považuje za riadne uznanie dlhu, s
čím sa stotožnil aj súd prvej inštancie, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že písomný
prejav žalovaného je možné z hľadiska obsahu považovať za uznanie dlhu; súd prvej inštancie však

mal za to, že nakoľko predmetné uznanie dlhu bolo urobené po uplynutí premlčacej doby, bol povinný
preukázať, že žalovaný o premlčaní predmetného dlhu vedel, čo podľa súdu prvej inštancie nebolo v
konaní preukázané; vyjadril názor, že súd prvej inštancie mal pri posudzovaní vedomosti žalovaného
o premlčaní dlhu v čase jeho uznania vychádzať z nevyvrátiteľnej právnej domnienky vyplývajúcej z
ustanovenia § 2 zákona č. 1/1993 Z. z., v zmysle ktorej je všetko, čo bolo zverejnené v Zbierke zákonov

je známe každému, t.j. aj dĺžka a skončenie premlčacej doby; v tejto súvislosti poukázal na dodržiavanie
tejto zásady zo strany súdov pri posudzovaní splnenia podmienok vydržania; zdôraznil, že nakoľko
neexistujú žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali údajnú nevedomosť žalovaného o premlčaní dlhu
pri jeho uznaní, mal súd vychádzať z toho, že žalovaný si musel byť vedomý premlčania dlhu v čase
jeho uznania a teda v tomto prípade došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zo strany súdu;

ďalej argumentoval, že bez ohľadu na otázku vedomosti žalovaného o premlčaní, súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil aj predmetné uznanie dlhu v zmysle ustanovenia § 110 odsek 1 druhá veta
Občianskeho zákonníka; na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že v zmysle ustanovenie § 110
Občianskeho zákonníka začína plynúť nová premlčacia doba len za podmienok uvedených v ustanovení
§ 558 Občianskeho zákonníka vyjadril názor, že predmetné ustanovenie § 110 Občianskeho zákonníka

jesamostatnýmustanovením,ktorépodmienkyplatnéhouznaniaprávaupravujesamostatnebezohľadu
na ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka, keď uvedené potvrdzuje aj predložený komentár k
Občianskemu zákonníku ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky; v zmysle uvedeného
vyjadril názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, kedy jednak súd nesprávne posúdil otázku vedomosti žalovaného o premlčaní najmä nesprávne

právne posúdil samotné uznanie dlhu a premlčanie jeho práva, keď nepovažoval ustanovenie § 110
Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka za dve samostatné právne úpravy uznania
dlhu; napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie súčasne považoval za nepresvedčivo a nedostatočne
odôvodnený najmä vo vzťahu posúdenia vzťahu § 110 Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho
zákonníka, kedy súd prvej inštancie len konštatuje, že ustanovenie § 110 Občianskeho zákonníka

nadväzuje na ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka, pričom je zrejmé, že práve toto posúdenie
je pre rozhodnutie vo veci zásadné a je medzi stranami sporné; na základe uvedeného navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v zmysle vyhovenia žalobe v plnom rozsahu alebo,
aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri

rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa

§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vo výroku vecne správny potvrdil.

4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.3 Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky
žalobcu ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k
záveru, že sú splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku. Medzi stranami nebolo sporné,
že žalobca požičal žalovanému sumu 3.500,- €, ktorú sa žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť najneskôr
do 30.06.2014; o vrátení dlhu žalobca a žalovaný elektronicky komunikovali (prostredníctvom aplikácie

facebook) v období od 14.09.2017 do 08.01.2018; žalovaný pôžičku žalobcovi ani čiastočne nevrátil a v
priebehu sporu vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil
ako dôvodnú; elektronickú komunikáciu žalobcu a žalovaného považoval súd prvej inštancie za písomné
uznanie dlhu, nepriznal mu však právne účinky začatia plynutia novej desaťročnej premlčacej doby na
uplatnenie práva, pretože nebolo preukázané, že v čase uznania mal žalovaný vedomosť o premlčaní

dlhu; po preskúmaní veci sa s právnym posúdením súdu prvej inštancie ohľadom vplyvu uznania dlhu
na plynutie premlčacej doby na uplatnenie práva žalobcu ako aj ohľadom vzťahu § 110 ods. 1 druhá veta
Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka stotožnil aj odvolací súd; pokiaľ žalobca v
odvolaní argumentuje výkladom ustanovení § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho
zákonníka a ich právnych účinkov vo vzťahu k premlčaniu, odvolací súd udáva, že ustanovenie §

558 Občianskeho zákonníka bolo do tohto právneho predpisu zavedené až novelou uskutočnenou
zákonom č. 509/1991 Zb. účinnou od 01.01.1992; Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.12.1991
podmienky uznania premlčaného dlhu vôbec neupravoval; ak uznanie premlčaného dlhu do 31.12.1991
nebolo viazané na vedomosť dlžníka o premlčaní, z ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka
nevyplývalo, že by nebolo možné uznať už premlčaný dlh (k tomu záveru dospela aj súdna prax v R

51/1968); v dôsledku zmeny právnej úpravy uznania premlčaného dlhu po 01.01.1992, právne následky
viažuce sa na možnosť počítania novej desaťročnej premlčacej doby pri právach písomne uznaných čo
do dôvodu a výšky (§ 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka) sú závislé od toho, či dlžník o
premlčaní vedel alebo nie; nová právna úprava účinná od 01.01.1992 stanovila podmienky uznania dlhu
vrátane uznania premlčaného dlhu preto ustanovenie § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka

a ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka nemožno aplikovať oddelene (§ 110 ods. 1 druhá veta
Občianskeho zákonníka žiadne podmienky uznania dlhu osobitne nestanovuje); uznanie premlčaného
práva zakladá právne dôsledky uvedené v ustanovení § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka
len vtedy, ak dlžník o premlčaní vedel (§ 558 posledná veta Občianskeho zákonníka); ak dlžník o
premlčaní nevedel, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny (napr. že nepoznal ustanovenia o

premlčaní), nemá jeho uznanie akékoľvek právne účinky; vecnú správnosť napadnutého rozsudku preto
nemôže spochybniť tvrdenie žalobcu, podľa ktorého nevedomosť o premlčaní dlhu nemá vplyv na účinky
uznania práva podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože vychádza z výkladu práva, ktorý
ignoruje vnútornú prepojenosť uvedených ustanovení (§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 558
Občianskeho zákonníka) a historické súvislosti ich zavedenia do právneho poriadku; poukaz žalobcu

na rozhodnutia a súdnu prax Najvyššieho súdu Českej republiky neobstojí, pretože nejde o ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít podľa článku 2 ods. 2 základných princípov Civilného
sporového poriadku ako na to poukázal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, keď osobitne za
ustálenú rozhodovaciu prax nemožno považovať ani rozhodnutie R 51/1968 (rozhodnutie NS ČR sp. zn.
3Cz/6/1968 zo dňa 27.02.1968), pretože bolo prekonané neskoršou zmenou Občianskeho zákonníka

v znení účinnom od 01.01.1992 (R 71/2018); z tohto dôvodu nebolo potrebné odôvodňovať odklon od
ustálenej rozhodovacej praxe (§ 220 ods. 3 C.s.p., resp. § 393 ods. 3 C.s.p.); ak žalobca nepreukázal,
že žalovaný v čase tvrdeného uznania dlhu disponoval informáciami o jeho premlčaní, uznanie dlhu,
o premlčaní ktorého žalovaný vedomosť nemal, nemohlo vyvolať právne dôsledky predpokladané
ustanovením § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka spočívajúce v začatí plynutia novej desaťročnej

premlčacej doby na uplatnenie práva na vrátenie spornej pôžičky; pre premlčanie uplatneného nároku
tak platila všeobecná trojročná premlčacia doba opierajúca sa o ustanovenie § 101 Občianskeho
zákonníka; osobitne odvolací súd zdôrazňuje, že vedomosť žalovaného ako dlžníka o premlčaní dlhu
nemožno preukazovať domnienkou znalosti právneho predpisu zverejneného v Zbierke zákonov (§2 zákona č. 1/1993 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2015, resp. § 15 zákona č. 400/2015 Z. z.),
pretože ak právny predpis zakotvuje podmienku vedomosti subjektu o konkrétnej skutočnosti, nemožno
túto vedomosť založiť len na právnej domnienke (ibaže by to právny predpis výslovne ustanovil),

preto vedomosť dlžníka o premlčaní dlhu pri jeho uznaní (§ 558 Občianskeho zákonníka) musí byť
v prípade sporu preukázaná pozitívne (t.j. nielen domnienkou), inak by táto podmienka stanovená
zákonom nemala žiadny zmysel (nakoľko domnienka znalosti právneho poriadku pôsobí voči každému,
nikto by sa nemohol dovolávať toho, že o premlčaní dlhu nevedel); súd prvej inštancie správne
vyhodnotil premlčanie uplatneného nároku; pre premlčanie uplatneného nároku platila všeobecná

trojročná premlčacia doba (§ 101 Občianskeho zákonníka); predmetom konania bolo majetkové právo,
ktoré podlieha premlčaniu (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka); žalovaný mal pôžičku vrátiť do
30.06.2014; odo dňa 01.07.2014 začala žalobcovi plynúť premlčacia doba na uplatnenie práva na
vrátenie pôžičky na súde v trvaní troch rokov (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá márne uplynula
dňa 03.07.2017, pretože posledný deň premlčacej doby pripadol na sobotu dňa 01.07.2017 a presunul
sa na najbližší pracovný deň pondelok 03.07.2017, ktorého uplynutím premlčacia doba skončila (§ 122

ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka); stanovenie posledného dňa premlčacej doby zo strany súdu prvej
inštancie nebolo správne (súd prvej inštancie nezohľadnil, že posledný deň premlčacej doby pripadol
na sobotu), nemalo však vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku; k uplynutiu premlčacej doby
tak v celom rozsahu došlo pred začatím konania v prejednávanom spore dňa 13.03.2018 (§ 156 C.s.p.)
ako aj pred samotným tvrdeným uznaním dlhu, ktoré v zmysle vyššie uvedeného tiež nemalo na plynutie

premlčacej doby na uplatnenie práva žalobcu na vrátenie pôžičky žiadny vplyv; námietka premlčania
bola teda zo strany žalovaného vznesená dôvodne, súd prvej inštancie na ňu pri rozhodovaní prihliadal
(§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a návrh žalobcu správne v celom rozsahu zamietol.

4.4 Odvolací súd považuje za potrebné pre úplnosť uviesť, že pri rozhodovaní o podanom odvolaní

posudzoval len spornú otázku premlčania uplatneného nároku vzhľadom na žalobcom tvrdené účinky
uznania dlhu z hľadiska vplyvu vedomosti žalovaného o premlčaní dlhu v čase uznania, pričom sa
stotožnil s právnym posúdením tejto otázky zo strany súdu prvej inštancie (bod 4.3 odôvodnenia);
pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie z názoru, že predloženú elektronickú komunikáciu
žalobcu a žalovaného (prostredníctvom aplikácie facebook) v období od 14.09.2017 do 08.01.2018

„je možné čo do obsahu považovať za písomný prejav žalovaného obsahujúci uznanie dlhu“; bez
zopakovania dokazovania touto komunikáciou a výzvy na možnú aplikáciu iného ustanovenia právneho
predpisu sa nemohol odvolací súd od tohto záveru súdu prvej inštancie odkloniť, na druhej strane však
považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že predložená elektronická komunikácia nemá charakter
písomnosti z dôvodu absencie podpisu žalovaného; podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, písomný

právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; na zachovanie písomnej formy právneho
úkonu preto nestačí len (1) také jeho vyjadrenie, ktoré umožňuje zachytenie jeho obsahu, ale ako
nevyhnutná podmienka je potrebný aj (2) podpis konajúcej osoby (v niektorej z prípustných foriem,
napr. vlastnoručný podpis, mechanický podpis, zaručený elektronický podpis a podobne); nakoľko
zákon vyžaduje na platnosť uznania dlhu písomnú formu (§ 558 prvá veta Občianskeho zákonníka),

jej nedodržanie má za následok absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu (§ 40 ods. 1 Občianskeho
zákonníka); predložená elektronická komunikácia žalobcu a žalovaného je ako tvrdené uznanie dlhu
absolútne neplatná pre nedostatok formy vyžadovanej zákonom; napriek uvedenému nakoľko bolo
možné napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny z iných dôvodov, bolo by podľa odvolacieho
súdu nehospodárne napadnutý rozsudok zrušiť, resp. nariaďovať vo veci pojednávanie za účelom

zopakovania dokazovania elektronickou komunikáciou.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).6.1 Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Odvolací súd dospel k záveru o
správnosti právneho posúdenia zo strany súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti vznesenej námietky

premlčania uplatneného nároku (bod 4.3 odôvodnenia). Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní uviedol, že
odvolanie podáva aj z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), d), e) a f) C.s.p., tieto žiadnym spôsobom
skutkovo (obsahovo) nevymedzil, preto sa nimi odvolací súd nezaoberal (pre neurčitosť nemohol
zaoberať), keď osobitne z vlastnej iniciatívy nezistil žiadne vady konania týkajúce sa procesných
podmienok, na ktoré by bolo potrebné pri rozhodovaní o podanom odvolaní prihliadať (§ 380 ods. 2

C.s.p.). Pokiaľ žalobca považoval napadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodnený s touto námietkou
sa odvolací súd tiež nestotožnil a preskúmaním veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok v
dostatočnom rozsahu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd prvej inštancie vo veci
rozhodol (R 2/2016).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu

potvrdil a to vrátane výroku o trovách konania, ktorý bol tiež vecne správny a v súlade s výsledkom
sporu (plný úspech žalovaného).

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie

konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov
konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaný bol v
odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu; z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách odvolacieho

konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov konania do povinnosti ich náhrady
(porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa
23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp.
zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).