Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, May 14, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/115/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113205282
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8113205282.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudkýň JUDr. Elišky Wagshalovej a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobkyne Q.. K. F., nar. XX.X.XXXX,
bytom W. XXX/XX, XXX XX K., právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov.
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti,
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, o odvolaniach strán sporu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 9C/49/2013-248 zo dňa 16.4.2018 takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 81.400,- eur z
titulu náhrady nemajetkovej ujmy v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku.

Mení rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania z titulu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej

v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania z titulu nároku na
náhradu škody voči žalobkyni v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 190.800
eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Uložil žalovanému

povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %.

V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy pôvodne
vo výške 15.380.420,- Sk s 9 % úrokom z omeškania od 26.1.2007 do zaplatenia. Súd prvej inštancie
poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, najmä nezmenený skutkový stav s poukázaním na
okolnosti prípadu, ktoré spadajú do obdobia rokov XXXX - XXXX, na obsah pripojených listinných
dôkazov, ktoré špecifikoval, doplnené dokazovanie výsluchom svedkov Q.. Z. H., P. S., Q.. E., V. Y., Q..

V. T., Q.. B. X., Q.. S., Q.. K., W. N., Q.. M., D. R., P. V., V.. R., D. M., S. B. a uviedol, že z výsledkov
vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, a to, že dňa 21.4.1995 Obvodný úrad vyšetrovania PZ
Košice II, ČVS: VP334/10-95 vzniesol obvinenie proti T. S. a Q.. K. F. za trestný čin vydierania formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. c/ Trestného zákona, z dôvodu, že zistenéskutočnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin a je dostatočne odôvodnený záver, že v
presne nezistenom čase začiatkom roku XXXX obvinený S. a Q.. F. pod psychickým nátlakom vymohli
od poškodeného V. V., nar. X.X.XXXX v K., trvale bytom M. č. XXX, rodinný dom nachádzajúci sa v kat.

úz. M. ev. č. XXX aj s príslušenstvom v hodnote asi 1.000.000,- Sk s tým, že ak na to nepristúpi, bude
on a jeho rodina fyzicky likvidovaná, kde následne o prevode nehnuteľnosti pod psychickým nátlakom
v K. spísali dňa X.X.XXXX zmluvu o prevode nehnuteľnosti z titulu predaja a kúpy.

Dňa 10.8.1995 Obvodný úrad vyšetrovania PZ Košice II, ČVS: VP 796/10-95 vzniesol obvinenie na Q..

K. F. pre trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. b)
Trestnéhozákona,lebozistenéskutočnostinasvedčujútomu,žebolspáchanýtrestnýčinajedostatočne
odôvodnený záver, že v presne nezistenom čase začiatkom mesiaca P. v popoludňajších hodinách došlo
v doprovode doposiaľ nestotožneného ozbrojeného muža do bytu Q. K., nar. XX.X.XXXX v K., trvale
bytom K., ul. K. č. XX, od ktorej požadovala sumu 500.000,- Sk s odôvodnením, že tieto peniaze jej
dlhuje jej syn K., uvedenú čiastku jej mal odovzdať do konca mesiaca P., lebo v opačnom prípade dá

zastreliť ju, ako aj dá vystrieľať celú jej rodinu. Dňa X.X.XXXX v dopoludňajších hodinách sa znovu
ozval telefonicky neznámy muž, ktorý rozprával ruským prízvukom a dotazoval sa pani K., či už majú
pripravených 500.000,- Sk, a že tieto majú odovzdať do 3 dní. Dňa 27.6.1995 podal Obvodný prokurátor
KošiceIInaObvodnýsúdKošiceIIobžalobunažalobkyňupreto,ževpresnenezistenomčasezačiatkom
roku XXXX v K. na W. ulici č. XX vo svojom byte sa vyhrážala V. V., nar. X.X.XXXX, aby odpredal svoj

rodinný dom nachádzajúci sa v katastrálnom území obce M. ev. č. XXX, okres W. aj s príslušenstvom
za cenu 1 mil. Sk podľa znaleckého posudku v hodnote najmenej 1.601.360,- Sk, a to pre V. S., nar.
XX.X.XXXX, lebo inak zariadi u osôb z T. fyzickú likvidáciu jeho a jeho rodiny, v dôsledku čoho došlo aj k
podpísaniu kúpnopredajnej zmluvy dňa X.X.XXXX . o prevode nehnuteľnosti a následne aj k uvoľneniu
uvedeného rodinného domu pre V. S. s manželom, čím mala spáchať trestný čin vydierania podľa § 235

ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona.

Dňa 8.2.1999 podala Krajská prokuratúra v Košiciach na Krajský súd v Košiciach obžalobu na žalobkyňu
preto, že po viacerých verbálnych vyhrážkach nebohého T. S., adresovaných V. V. pre nesplatenie
pôžičky M. R., presne nezisteného dňa koncom mesiaca apríl alebo začiatkom mesiaca V. v obývačke

svojho bytu na ul. W. č. XX v K., po predchádzajúcej vzájomnej dohode s nebohým T. S., spoločne
sa vyhrážali V. V. fyzickou likvidáciou celej jeho rodiny prostredníctvom osôb ruskej národnosti, ak
tento neodpredá svoj rodinný dom s príslušenstvom nachádzajúci sa v katastrálnom území obce M.
č. XXX v okrese K. - okolie v hodnote 1.681.368,17 Sk manželke neb. T. S. V. S., v dôsledku čoho
dňa X.X.XXXX. V. V. podpísal kúpnopredajnú zmluvu ohľadom vyššie uvedenej nehnuteľnosti, v ktorej

kúpna cena vo výške iba 600.000,- Sk bola dopísaná dodatočne bez vedomia V. V., pričom vklad do
katastra nehnuteľnosti pri uvedenej zmluve bol povolený až dňa X.XX.XXXX. s právnymi účinkami
od XX.X.XXXX. Napriek tomu na ďalší nátlak nebohého T. S. obdržiac od toho za spomínaný dom s
pozemkom len čiastku približne 200.000,- Sk, musel V. V. aj s rodinou už v letných mesiacoch roku XXXX
opustiť rodinný dom a odsťahovať sa do podnájmu v K., teda spoločným konaním iného hrozbou násilia

nútila, aby niečo konal a spôsobila mu takým činom značnú škodu, čím spáchala trestný čin vydierania
vo forme spolupáchateľstva.

Krajská prokuratúra Bratislava podala na Krajský súd Bratislava obžalobu zo dňa 10.2.1999 na
žalobkyňu preto, že dňa X.X.XXXX asi okolo XX hod. prišla s doposiaľ neznámym mužom, ktorý bol

ozbrojený pištoľou a v hovorovej reči používal ruský prízvuk do bytu poškodenej Q. K. v K., ul. K. č. XX
a požadovala od nej sumu 500.000,- Sk ako vrátenie dlžoby, ktorú u nej mal mať poškodenej syn K.
K., pričom ju upozornila, že sa ničoho nebojí, lebo na polícii, prokuratúre, ako aj na súde má všetkých
podplatených, má pod palcom aj T., ktorí môžu jej celú rodinu vystrieľať, ak jej požadovanú sumu do
konca mesiaca nedá, pri tomto rozhovore neznámy muž ukázal pištoľ, ktorú mal za opaskom, na čo obv.

F. zrazantnila svoju požiadavku s tým, že nežartuje a myslí to naprosto vážne, následne dňa X.X.XXXX
asi okolo XX.XX hod. vo svojom byte poškodená Q. K. prevzala telefonický odkaz, v ktorom jej neznámy
muž hovoriaci ruským prízvukom pripomenul, že uvedených 500.000,- Sk musí vyplatiť v priebehu 3 dní,
teda spoločným konaním hrozbou násilia iného nútila, aby niečo konal, pričom takýto čin spáchala so
zbraňou, čím spáchala trestný čin vydierania spolupáchateľstvom.

Žalobkyňa bola dňa XX.X.XXXX vzatá do väzby uznesením sudcu Okresného súdu Prešov sp. zn. Ntv
78/95, pričom návrh na vzatie do väzby bol spracovaný Krajskou prokuratúrou Košice pod č. 2Kv 74/95dňa XX.X.XXXX a pôvodne adresovaný Obvodnému súdu Košice I. Žalobkyňa bola väzobne stíhaná
od XX.X.XXXX do XX.X.XXXX.

Rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. 3T/394/00-1562 bola žalobkyňa podľa § 226 písm. a)
Trestného poriadku. spod obžaloby oslobodená vo vzťahu ku skutku, ktorý sa jej kládol za vinu ako
trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona. účinného pred novelou
vykonanou zákona č. 248/94 Z.z. vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona,
ktorého sa mala dopustiť po vzájomnej dohode s nebohým T. S. spoločne vyhrážkami V. V. fyzickou

likvidáciou celej jeho rodiny prostredníctvom osôb ruskej národnosti, ak neodpredá svoj rodinný dom s
prísl. tak, ako bol v obžalobe popísaný a tiež bola oslobodená spod obžaloby za trestný čin kvalifikovaný
ako trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona k § 235 ods. 1,
2 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa X.X.XXXX spolu s neznámym mužom
sa mala vyhrážať poškodenej Q. K. tak, ako je v obžalobe popísané. Z odôvodnenia rozsudku v trestnej
veci vyplýva, že proti obžalovanej Q.. K. F. neboli zabezpečené nijaké priame a nepriame dôkazy, ktoré

by vytvárali ucelený reťazec, z ktorých by sa mohol vytvoriť bezpečný záver vylučujúci iné rozhodnutie,
ako rozhodnutie o nevine obžalovanej. Súd ďalej uviedol, že zo spisového materiálu sú zistiteľné
okolnosti spochybňujúce dodržanie práva na spravodlivý proces od samého počiatku obžalovanej Q.,
pričom poukázal na spôsob vedenia výsluchov, spôsob vylúčenia orgánov činných v trestnom konaní
pri rozhodovaní o vzatí do väzby, k dôvodom oznamovania zrušenia termínu hlavného pojednávania a

v neposlednom rade právo obžalovanej na spravodlivý proces spochybňuje aj samotná dĺžka trestného
konania, keď prvoinštančný súd vyhlásil rozsudok 14.10.2004, pričom skutky boli spáchané v roku XXXX
a XXXX. Na základe podaného odvolania Okresným prokurátorom v Žiline, rozhodol Krajský súd Žilina
na verejnom zasadnutí dňa 26.7.2005 v trestnej veci Q.. F. tak, že odvolanie zamietol. S rozhodnutím
súdu prvej inštancie sa stotožnil.

Na základe právne záväzne vysloveného názoru odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení č.k.
4Co/95/2012-513 zo dňa 25.1.2013, súd prvej inštancie mal ustáliť výsluchom strán základ nároku
o náhradu nemajetkovej ujmy z hľadiska aplikácie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj aplikácie ust. § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k procesne pasívne

legitimovanému žalovanému. Ďalej ujasnil, že čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obeti
zatknutia alebo zadržania v rozpore so svojimi skoršími rozhodnutiami len za nezákonné zatknutie alebo
zadržanie,aniezacelétrestnéstíhanie.Zastavenietrestnéhostíhaniaalebooslobodeniespodobžaloby
je podľa predpokladov odškodnenia ustanovených podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v

znení do 30.6.2004. Pri určení rozsahu odškodnenia podľa použitých predpisov mal prihliadať len na
okolnosti prípadu v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, nie aj v súvislosti s celým trestným stíhaním. S
tým, že zároveň bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa vysporiadať aj s relevantnými argumentmi
žalovaného o neprimeranosti odškodnenia priznanej náhrady nemajetkovej ujmy uplatnenej na základe
dvoch rozdielnych hmotnoprávnych ustanovení, aj na rozsah odškodnenia v iných obdobných veciach.

Následne súd prvej inštancie poukázal na písomné stanovisko právneho zástupcu žalobkyne, ako aj
na vyjadrenia na pojednávaniach, v ktorých uviedol, že z jeho pohľadu je právny základ nároku daný
a táto skutočnosť nebola spochybňovaná. Vyplýva z väzobného trestného stíhania žalobkyne, ktorá
nebola odsúdená, ale bola oslobodená, pričom čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy, táto nie

je žiadnym právnym predpisom limitovaná vo vzťahu k hornej hranici. Zadefinoval nárok na náhradu
ujmy z titulu nezákonnej väzby, ktorú žalobkyňa vykonala v rámci trestného stíhania začatého obvinením
na základe uznesenia OÚV PZ Košice II z 10.8.1995. Trestné konanie sa skončilo oslobodzujúcim
rozsudkom potvrdeným odvolacím súdom. Žalobkyňa bola vzatá do väzby nezákonne, nepríslušným
súdom a väzobne stíhaná bola od XX.X.XXXX do XX.X.XXXX.

Ďalej súd prvej inštancie poukázal na stanovisko žalovaného s tým, že žalovaný zdôraznil, že sa jedná o
sporovékonanie,vktoromstranuzaťažujebremenotvrdenia.Zpohľadužalovanéhozostranyžalobkyne
nedošlo v uvedení konkrétnej a zrozumiteľnej požiadavky na náhradu škody v jasne určenej výške,
ktorá mala byť spôsobená žalobkyni konkrétnym, jasne a zrozumiteľne označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu. Poukázal na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len
za väzbu, nie za celé trestné stíhanie. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe
žalovaný s odkazom na § 23 zákona č. 58/1969 Zb. namietal premlčanie nároku. K neprimeranej dĺžke
trestného konania žalovaný uviedol, že na tento nárok je potrebné aplikovať zákonnú úpravu podľazákona č. 514/2003 Z.z., avšak žalobkyňa neoznačila rozhodnutie, resp. inú listinu, z ktorých by vyplýval
namietaný nesprávny úradný postup pre prijatie takéhoto záveru o existencii zbytočných prieťahov v
konaní, resp. neprimeranej dĺžke konania. K nezákonnému obmedzeniu osobnej slobody v rozpore s

čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobkyňa
tvrdí, že o väzbe rozhodoval nepríslušný súd, nie je možné na túto argumentáciu prihliadať, pretože
rozhodnutie o vzatí do väzby nebolo neskôr zrušené, alebo zmenené. Vo vzťahu k oslobodzujúcemu
rozsudku žalobkyne uviedol, že sa jedná o dôvody prednesené až na pojednávaní dňa 14.3.2011,
pričom súd keď pripustil zmenu petitu žaloby vo vzťahu k výške uplatneného nároku nerozhodol zároveň

o zmene dôvodov žaloby. Z tohto dôvodu žiadal žalobu zamietnuť.

Ďalej súd poukázal na okolnosti týkajúce sa preukázania závažnosti dôsledkov nezákonného stíhania
a väzby žalobkyne na jej rodinný, osobný, spoločenský a profesionálny život, ktoré pretrvávajú a má
to vplyv nielen na ňu, ale aj na jej príbuzných, a to aj do budúcna, o čom svedčí aj vydanie knižných
publikácií „C.“ od X., „V.“ od X., či nepravdivé informácie zverejnené v W. týkajúce sa prípadu X. D.. Vo

vzťahu k vznesenej námietke premlčania právny zástupca žalobkyne sa nestotožnil s jej dôvodnosťou,
ani s dôvodnosťou posudzovania základu nároku ako takého. Poukázal na to, že premlčanie je právne
upravené v ust. § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá premlčacia doba sa na daný prípad vzťahuje, o
čom svedčí rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo/619/2011, alebo rozsudok KS Žilina sp. zn.
7Co/2/2017. Na podporu priznania nemajetkovej ujmy za väzbu, ako aj za trestné stíhanie aj vo vzťahu k

nároku vzniknutému podľa účinnosti zákona č. 58/1969 Z.z., žalobkyňa predložila nález Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, ktorý sa zaoberá spornými otázkami významnými aj pre toto konanie. Súd
ďalej poukázal aj na písomné vyjadrenie žalobkyne, ktoré predniesla na súdnom pojednávaní, v ktorom
uviedla, že od doby čo bola vzatá do väzby, uplynulo už XX rokov (pojednávanie dňa 4.4.2017) a toľko
rokov žalobkyňa čaká na spravodlivosť. Do väzby bola vzatá nezákonným a nepríslušným súdom a vo

väzbe zotrvala pol roka. Trestné stíhanie trvalo XX alebo XX rokov a doposiaľ sa žalobkyni nedostalo
adekvátneho ospravedlnenia. Oslobodzujúci rozsudok, ktorý si žalobkyňa váži, väčšina ľudí z jej okolia
ho vôbec neregistruje. Vzatie do väzby a trestné stíhanie trvajúce roky sa negatívne odzrkadlilo na jej
rodinnom živote, keď jej Y. dlhoročne pôsobiaci v Q. neuniesol takúto nespravodlivosť a dostal porážku,
zomrel predčasne a nedožil sa jej oslobodenia. Ďalej tieto skutočnosti ovplyvnili žalobkyňu ako ženu

a matku, nemohla otehotnieť, po otehotnení skončila na rizikovom tehotenstve a hrozil jej predčasný
pôrod, ktorý sa nakoniec aj stal. Žalobkyňa porodila o mesiac skôr. Z uvedeného dôvodu sa rozhodla
nemať viac detí aj s poukázaním na riziko trestu, ktorý jej hrozil. Uvedené ovplyvnilo aj jej manželský
život a vzťahy v rodine, bola vnímaná ako čierna ovca. Situácia ovplyvnila aj zdravie žalobkyne a to tak
psychické, ako aj fyzické. Žalobkyňa má nábeh na astmu na psychickom základe, opakované problémy

s močovými cestami, vysoký tlak. Svoju osobu vníma na okraji spoločenského postavenia po porovnaní
sa so svojimi spolužiakmi, z ktorých napr. je W.. Ďalší zásah do jej života bol na spoločenskej úrovni,
žalobkyňa bola úspešná, budovala si klientelu a po prepustení mala problém s prácou. Bola vnímaná ako
problémová osoba. Negatívne ju vnímalo aj okolie, susedia, rodičia boli nútení odsťahovať sa z miesta
bydliska. S takouto stigmou sa žalobkyňa vyhýbala spoločenskému životu rovnako, ako aj jej manžel

- R.. Informácie o väzobnom stíhaní a o celom prípade žalobkyne sú súčasťou verejného šírenia či už
prostredníctvom televíznych reportáží, kníh, ako aj internetu. Samotný pobyt vo väzbe bol pre žalobkyňu
neopísateľne strašný. Prežívala pocity zúfalstva, ponižovanie, v tom čase bola prvá advokátka vzatá do
väzby. Uvedené vyplýva aj z výpovedí vypočutých svedkov.

2. Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 5 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 20 zák. č. 58/1969 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len zákona č. 58/1969 Zb.), ďalej čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len dohovoru), čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
listiny), čl. 46 ods. 3 ústavného zákona č. 460/2012 Zb. (ďalej len ústavy), ďalej § 101 Občianskeho

zákonníka a uviedol, že nárok na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo skončené
oslobodením spod obžaloby, nie je daný len podľa čl. 36 ods. 3 listiny, ale predovšetkým v princípoch
materiálneho právneho štátu. Ak sa pôvodné podozrenie nepotvrdí, musí mať osoba, ktorá bola povinná
podrobiť sa úkonom orgánov činných v trestnom konaní záruku, že v prípade preukázania, že trestnú
činnosť nespáchala, dostane sa je odškodnenia za všetky úkony, ktorými bola neoprávnene podrobená,

v opačnom prípade nie je možné v právnom štáte trvať na povinnosti jednotlivca znášať obmedzenia
v rámci trestného stíhania. Aj napriek dôslednému dodržiavaniu prezumpcie neviny predstavuje každé
trestné konanie významný zásah do osobného života osoby trestne stíhanej a negatívne sa dotýka jej
cti i dobrej povesti zvlášť v dobe, kedy majú média ovplyvňujúce verejnú mienku a náladu spoluobčanovešte pred oznámením obvinenia jasné v tom, kto je za údajnú trestnú činnosť zodpovedný. Zásah je o
to intenzívnejší, ak sa následne preukáže, že sa skutok nestal, alebo nebol trestným činom.

Prípad žalobkyne, a to od vznesenia obvinenia a následného vzatia do väzby spadá do obdobia
zákonnej úpravy zákona č. 58/1969 Zb., ktorý na rozdiel od novej právnej úpravy účinnej od 1.7.2004
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, neobsahoval ustanovenie o náhrade nemajetkovej ujmy. Súd však nie je viazaný
právnou kvalifikáciou nároku a nárok uplatnený žalobkyňou je možné posúdiť aj podľa medzinárodných

dohovorov, a to príslušných článkov dohovoru, ktorý je v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah
ústavných práv a slobôd. Prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz
adresovaný súdu aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej
zmluvy, a to za predpokladu, že sú splnené všetky podmienky vyplývajúce z uvedeného ústavného
článku. Nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje

nielen vnútroštátna úprava - v prejednávanej veci zákona č. 58/1969 Zb., v súčasnosti už neaktuálny,
nahradený zákona č. 514/2003 Z.z., vykonávajúci čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 5 ods. 5 dohovoru.

Z dôvodu procesnej ekonomiky sa súd zaoberal vznesenou námietkou premlčania žalovaným s
poukazom na ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého premlčacia lehota by tak mala byť 1-ročná

a plynula by od právoplatnosti rozsudku, ktorým bola žalobkyňa oslobodená, pričom do podania žaloby
by táto premlčacia lehota uplynula. S takýmto právnym názorom žalovaného sa súd prvej inštancie
nestotožnil. Z pohľadu súdu je celkom vylúčené, aby sa nárok, ktorý nie je upravený zákonom č.
58/1969 Zb. mohol premlčať podľa zásad upravených práve v tomto zákone. Tento zákon nepozná
náhradu nemajetkovej ujmy, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva v prípade nemajetkovej

ujmy spôsobenej väzbu na základe rozhodnutia o vzatí do väzby, ak bol obžalovaný spod obžaloby
oslobodený, výlučne z čl. 5 ods. 5 dohovoru, pričom tento dohovor neobsahuje osobitnú úpravu
premlčania nároku. Z toho dôvodu je nutné aplikovať všeobecnú premlčaciu dobu 3 roky podľa § 101
Občianskeho zákonníka, a to nielen za použitia § 20 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý stanovuje, že pokiaľ
nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom,

z ktorého znenia vyplýva, že keďže zákon č. 58/1969 Zb. upravuje iba náhradu škody, nie je možné na
premlčaciu lehotu pri náhrade nemajetkovej ujmy použiť ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb., ale uvedené
vyplýva aj z rozhodnutia Veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/619/2011, že
použitie § 101 Občianskeho zákonníka sa deje „v intenciách § 26 zákona č. 82/1998 Sb., čo je obdoba
§ 20 zákona č. 58/1969 Zb. Z pohľadu súdu je takýto názor úplne logický a súd nepovažoval nárok

žalobkyne za premlčaný. Právoplatný oslobodzujúci rozsudok sp. zn. 3T/394/00 z 26.7.2005 a žaloba
bola podaná dňa 24.10.2007.

K spornosti nároku žalobkyne súd prvej inštancie uviedol, že dovolací súd v uznesení sp. zn.
6Cdo/37/2012 uviedol, že prvoinštančný ani odvolací súd si neustálili, za čo vlastne žalobkyňa

odškodnenie požaduje a z jeho zdôvodnenia vyplýva, že nárok zdôvodnený čl. 5 ods. 5 dohovoru
umožňuje odškodnenie obeti zatknutia alebo zdržania len za nezákonné zatknutie alebo zadržanie
(väzbu) a nie za ich celé trestné stíhanie. V nadväznosti na to právny zástupca žalobkyne predložil
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý riešil obdobný prípad, dokonca sťažovateľ v konaní
pred ústavným súdom bol totožný ako žalovaný, na ktoré skutkové okolnosti obdobnej veci poukázal s

tým, že uzavrel, že ústavný súd v uvedenej veci uviedol, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca
na náhradu škody v prípade trestného stíhania skončeného oslobodením spod obžaloby (či zastavením
trestného stíhania) je potrebné hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, ale vo
všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho štátu. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného v
tomto konaní spočívajúcou v tom, že je potrebné dôsledne rozlišovať právo osoby, ktorej trestné stíhanie

bolo skončené inak, než právoplatným odsúdením, na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy.
Bolo by v rozpore s princípom dôvery občana v právo, ktorý je súčasťou komplexu formujúceho princípy
materiálneho právneho štátu, ak by mal byť jednotlivec zbavený nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
len na základe nevyjasnenej koncepcie rozsahu pojmu škoda v právnom poriadku v jeho norme prijatej
v období, keď základnému právu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu bol

pripisovaný iný obsah, než mu je pripisovaný dnes, ústavným poriadkom demokratického štátu. Vo
vzťahu k primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy ústavný súd uviedol, že právna úprava zákona
č. 58/1969 Zb. výslovne nestanovuje kritéria na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, na rozdiel od aktuálnej právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z.z. ust. § 17 účinného od1.1.2009. Zdôraznil však, že primeranosť výšky musí zohľadňovať osobitné okolnosti prípadu, ktorých
rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov napr. v
Českejrepublike(rozhodnutieNSČRsp.zn.30Cdo/2357/2010uverejnenývzbierkesúdnychrozhodnutí

pod R 52/2012).

Súd prvej inštancie vychádzajúc z právne záväzného názoru najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/37/2012
a aplikujúc nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016 (čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku),
považoval základ nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonne vykonanú väzbu,

ako aj za nezákonné trestné stíhanie za daný. Nárok žalobkyne vyplýva z ústavy a medzinárodných
dohovorov. Na premlčanie aplikoval všeobecnú premlčaciu lehotu v zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka a nárok vyhodnotil ako nepremlčaný.

3. Vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy za trvanie väzby a vedenie trestného stíhania uviedol,
že žalobkyňa bola vo väzbe pol roka od XX.X.XXXX do XX.X.XXXX a trestné stíhanie sa začalo

vznesením obvinenia zo dňa XX.X.XXXX a bolo skončené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom
dňa XX.X.XXXX, t.j. XX rokov. Trestné stíhanie a väzba mali silný dopad na jej osobný, osobnostný,
rodinný, profesijný a spoločenský život. Žalobkyňa bola bezúhonnou mladou osobou, mala vybudovanú
slušnú profesijnú kariéru ako bývalá B. V. B. v K., neskôr uznávaná a vyhľadávaná P.. Požívala
spoločenskú prestíž a zahájenie trestného stíhania veľmi rýchle zasiahlo takmer do všetkých jej istôt.

Osoby, ktoré verili v nevinu žalobkyne v prevažnej miere prestali v ňu veriť po tom, ako bola vzatá do
väzby a dlhoročne trestne stíhaná. Oslobodzujúci rozsudok však nemal na vnímanie okolia s výnimkou
osôb blízkych, ktoré jej neprestali veriť, podstatný dopad. V neposlednom rade o intenzite zásahu
vypovedali aj svedecké výpovede v konaní vypočutých svedkov tak, ako osobu žalobkyne v priebehu
rokov trestného stíhania vnímali. V čase začatia trestného stíhania bola žalobkyňa mladou ženou

vo veku cca XX rokov, ktorá bola okolím vnímaná ako veselá, priateľská, spoločenská, atraktívna
žena, uznávaná a vyhľadávaná advokátka. V priebehu rokov trestného stíhania sa osoba žalobkyne
z pohľadu vnímania vonkajšieho sveta zmenila na podozrievavú, zatrpknutú, spoločnosti sa strániacu
ženu, ktorej ako keby na sebe už nezáležalo. V tomto je možné badať neprimeraný zásah trestného
stíhania do jej osobnej a osobnostnej sféry. Ďalej je zrejmý aj zásah do rodinného života, kde žalobkyňa

predovšetkým zdôrazňovala, aký následok malo vedenie nezákonného trestného stíhania a nezákonná
väzba na jej Y., dlhoročne uznávaného B., ktorý neuniesol nespravodlivosť páchanú na žalobkyni, po
náhlomochorenípredčasnezomrelanedožilsajejoslobodenia.Súdnemalvážnejšiepochybnostíuveriť
tvrdeniam žalobkyne, že trestné stíhanie mohlo takto vážne zasiahnuť do jej rodinného života. I napriek
pochybnostiam žalovaného, že nie je možné preukázať vzťah príčinnej súvislosti medzi trestným a

väzobným stíhaním žalobkyne a smrťou jej Y., takúto súvislosť vnímalo aj okolie žalobkyne a nie je ťažké
uveriť tomu, že Y.alobkyne ako dlhoročný B. vnímal udalosti okolo jeho F. veľmi intenzívne. So zásahom
do rodinnej sféry úzko súvisí aj zásah do spoločenskej sféry života žalobkyne, ktorá sa prakticky zo
dňa na deň stala osobou nežiadúcou a podozrivou oproti obdobiu spred začatia trestného stíhania,
keď bola vnímaná ako veľmi schopná a úspešná W.. Od žalobkyne sa odvrátili priatelia a známi z W.,

prišla o renomé a početnú klientelu, jej kariéra sa zrútila, začala mať aj finančné a existenčné problémy.
Uvedené informácie vyplynuli z výpovede vypočutých svedkov, na ktorý obsah súd prvej inštancie v
rámci odôvodnenia rozhodnutia poukázal. V priebehu trestného stíhania sa žalobkyni narodilo dieťa
a o okolnostiach súvisiacich s trestným stíhaním majúcich negatívny dopad na tehotenstvo a zdravie
žalobkyne svedčí už predložená gynekologická správa, ako aj výpoveď svedkyne V. Y.. Žalobkyňa veľmi

citlivo vnímala aj to, že až doposiaľ napriek oslobodzujúcemu rozsudku spred viac ako XX rokov je
jej meno súčasťou rôznych publikácií, článkov, demagogických tvrdení, kde sa verejnosti nepodsúva
to, že bola oslobodená. To bude v konečnom dôsledku mať veľmi negatívny vplyv aj do budúcna na
potomkovžalobkyne,najejsynaajehopotomkov.Súdprvejinštancieďalejuviedol,žemátiežvedomosť
o masovo šírených informáciách o žalobkyni, a to aj v súčasnosti, napr. v dokumentárnom cykle V.,

kde jedna časť je venovaná osobe neb. T. S. a v tejto súvislosti je spomínaná aj žalobkyňa, pričom z
kontextu nevyplýva tá súvislosť, že žalobkyňa bola nevinná a konania, ktoré jej boli kladené za vinu sa
v skutočnosti nedopustila.

K okolnostiam prežívania väzby súd prvej inštancie nepochyboval o tom, aký negatívny dopad má

samotné držanie vo väzbe a aký závažný zásah výkon väzby sám o sebe spôsobí na základných
právach, slobodách a dôstojnosti zadržanej osoby. Spôsobí stres, neistotu, úzkosť, poníženie a zúfalstvo
tak, ako to žalobkyňa popísala. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa bola bezúhonnou
osobou pohybujúcou sa na opačnej strane zákona, keď v období pred začatím trestného stíhaniaako sudkyňa bola osobou poverenou autoritatívne rozhodovať o sporných záležitostiach a „rozdávať
spravodlivosť“, neskôr ako advokátka poskytovala právne služby klientom, teda sa od nej očakávalo, že
bude ctiť a dodržiavať zákon. Po vzatí do väzby sa ocitla na opačnej strane spoločenského rebríčka,

bola konfrontovaná s hanbou a odsúdením.

Vo vzťahu k výške priznanej náhrady škody súd vychádzal z právneho názoru vyplývajúceho z nálezu
ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 754/2016, v zmysle ktorého právna úprava zákona č. 58/1969 Zb.
výslovne nestanovovala kritéria na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy na rozdiel od

aktuálnej právnej úpravy s tým, že túto právnu úpravu nie je možné v predmetnej veci aplikovať.
Ústavný súd vyslovil, že neprimeranou náhradou nie je odškodnenie za XX mesiacov trestného
stíhania v sume 620,- eur za mesiac a dal do pozornosti aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov
iného členského štátu. Súd prvej inštancie stanovil odškodnenie za dobu trvania väzby v hornej
hranici odškodnenia, zohľadniac okolnosti prípadu predovšetkým z negatívneho dopadu na osobný
život žalobkyne, na životné podmienky a život prežitý počas trvania väzby, dopad na profesijný život

žalobkyne,jejspoločenskúpovesťačesťavneposlednomradeajnapoškodeniezdravia.Ztitulunároku
za odškodnenie za čas trvania väzby na hornej hranici priznal sumu 60,- eur/deň, pričom vychádzal
z dĺžky mesiaca 30 dní a za dobu trvania väzby X mesiacov, priznal odškodnenie za väzbu vo výške
10.800,- eur. Zohľadnil, že v danom prípade trestné stíhanie žalobkyňu poškodilo a vyšla z neho
po takmer XX rokoch s rozvráteným profesijným, rodinným, spoločenským i osobným životom. Súd

uviedol, že pokiaľ uznal, že ak tak k závažnému zásahu do prirodzených práv človeka skutočne došlo,
avšak na odškodnenie nemajetkovej ujmy priznal len nepatrnú čiastku, pôsobí to až cynicky, bez citu
pre elementárnu spravodlivosť. Deklarovaná ujma spočívajúca v strate prestíže, kariéry, ovplyvnenia
rodinného, spoločenského života a znehodnotenia zdravia s tým spojeného, k tomu súd uviedol, že
povinnosti náhrady nie je možné sa vyhnúť a štát nemôže bagatelizovať závažnosť ujmy priznaním

neprimerane nízkej náhrady, pretože takéto konanie je potrebné považovať za obchádzanie zákona i
jeho účelu. Zákonná úprava o zodpovednosti štátu za škodu zaväzuje štát absolútne, objektívne a je
nevyhnutné, aby vzniknutú škodu nahradil v maximálnej možnej miere.

Vo vzťahu k výške náhrady za trestné stíhanie súd uviedol, že vychádzal zo závažnosti skutku, lebo

voči žalobkyni bolo vedené trestné stíhanie pre podozrenie z trestného činu vydierania podľa § 9 ods.
2 k § 235 ods. 1, 2 písm. b/ Trestného zákona, kde v čase vznesenia obvinenia bola trestná sadzba až
8 rokov). Podľa aktuálnej právnej kvalifikácie by sa jednalo o zločin ako úmyselný trestný čin, za ktorý
zákon stanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou 5 rokov. Súd ďalej
zdôraznil, že prihliadal na to, že trestné stíhanie žalobkyne malo počiatok práve v súvislosti s výkonom jej

profesie. Ďalšou okolnosťou bola dĺžka trestného stíhania, ktoré trvalo od XX.X.XXXX do právoplatného
skončenia konania oslobodením žalobkyne spod obžaloby dňa XX.X.XXXX. Trestné stíhanie trvalo bez
cca 2 týždňov XX rokov. Právna prax vychádza z poznatkov, že s predlžujúcou sa dĺžkou konania
sa vytráca základný vzťah medzi trestným činom a ukladaným trestom. V prípade oslobodenia spod
obžaloby však vzniká paradox - s predlžujúcou sa dobou od okamžiku zahájenia trestného stíhania

do vynesenia právoplatného oslobodzujúceho rozsudku, sa znižuje záujem nezúčastnených osôb za
stavu súčasného utvrdzovania sa ich presvedčenia o morálnej závadnosti stíhanej osoby. Ak je trestným
stíhaním určitá osoba dehonestovaná, presvedčuje v rámci sociálnych väzieb dlhotrvajúce trestné
stíhanie jej okolie o dôvodnosti trestného stíhania a správnosti postupu štátu. O to ťažšie nakoniec
sa vyvrátia zasiate pochybnosti. Za situácie, kedy je P. sám trestne stíhaný, stráca jeho činnosť na

dôveryhodnosti. Súd prvej inštancie ďalej poukázal opäť na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS
754/2016, v ktorom konaní ústavný súd považoval za primeranú čiastku odškodnenia za 52 mesiacov
trestného stíhania sumu 620,- eur za mesiac, čo je v prepočte 20,- eur za deň, pričom sa jednalo o
pracovníka odboru hraničnej kontroly úradu hraničnej a cudzineckej polície stíhaného pre obvinenie pre
trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, nejednalo sa o masívnu medializáciu prípadu a

trestné stíhanie trvalo cca 5 rokov. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie v danom prípade za adekvátnu
výšku odškodnenia považoval sumu 50,- eur za deň trvania trestného stíhania s tým, že jeho výpočet
je len indikatívny, keďže nárok je vyložene otázkou posúdenia súdu, a preto ho nevymedzil číselne s
matematickou presnosťou. Vychádzajúc z dĺžky trvania trestného stíhania cca XX rokov a priznania
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sumou 50,- eur za deň, za primeranú náhradu súd prvej inštancie

považoval 180.000,- eur (50 x 30 = 1.500 x 12 = 18.000 x 10 = 180.000,- eur). K uvedenému súd
prvej inštancie pripočítal priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 10.800,- eur, a preto
celkom z titulu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznal žalobkyni 190.800,- eur. V
prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol, lebo žalobkyňa sa domáhala náhrady vo výške 1.000.000,-eur vo vzťahu k aplikácii právnych názorov vyslovených v rozhodnutiach iných súdov, z ktorých súd
vychádzal, ktorú sumu považoval za neprimerane vysokú. Ďalej súd prvej inštancie zamietol nárok aj
vo vzťahu k nároku na priznanie úroku z omeškania, nakoľko žalovaný sa do omeškania nedostal.

Rozhodnutie o výške uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od posúdenia súdu, a preto v tejto
časti žaloba nebola dôvodná a žalovaný sa dostane do omeškania až potom, ak si nesplní povinnosť
uloženú mu právoplatným súdnym rozhodnutím.

O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 262 v spojení s § 251 a § 255

Civilného sporového poriadku tak, že žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná v kontexte s charakterom
konania, kde výška nemajetkovej ujmy závisela od posúdenia súdu, priznal plnú náhradu trov konania
od neúspešného žalovaného.

4. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku - výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej
časti zamietnutá, odvolanie právny zástupca žalobkyne. Namietal nesprávne skutkové zistenia,

vrátane nesprávneho právneho posúdenia. Nesúhlasil s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
Poukázal na to, že rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 4Co/74/2011 z 2.12.2011 bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 230.000,- eur. Plynutie času, následky utrpenia žalobkyne z
nezákonného väzobného stíhania sa nijako nezmenšujú, ale naopak, kumulujú a zväčšujú. Namietal
nedostatočné odškodnenie za nezákonnú väzbu, ktoré vychádza len mechanicky z počtu dní väzby a

paušálnej sadzby odškodnenia za každý jeden deň väzby. Následky, ktorých odškodnenia sa žalobkyňa
domáha vo všetkých oblastiach jej osobného, rodinného, profesionálneho a celkového spoločenského
života nemohli skončiť, ani zaniknúť jej prepustením z väzby, ani skončením trestného stíhania,
ani oslobodením, na ktoré skutočnosti opakovane poukázala v rámci svojich prednesov, vyplývajú z
vykonaných svedeckých výpovedí a predložených listinných dôkazov. Následky väzby a väzobného

stíhania žalobkyňa pociťuje a stretáva sa s nimi doposiaľ, s ktorými sa bude musieť vyrovnať do konca
života. Priznané odškodnenie za väzbu vo výške 10.800,- eur spolu s väzobným trestným stíhaním
vo výške 190.800,- eur považoval za extrémne nízke, nezodpovedajúce konkrétnym okolnostiam jej
väzobného stíhania, najmä osobným pomerom, keď bola väzobne stíhaná ako advokátka v súvislosti
s výkonom advokácie. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok v zamietavom výroku a priznať náhradu

nemajetkovej ujmy nad sumu 190.800,- eur v rámci žalovanej sumy 1.000.000,- eur. Zároveň si uplatnil
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

5. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal vyhovujúci výrok a
výrok o trovách konania z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Uviedol, že v danej veci sa jedná už o tretí
rozsudok súdu prvej inštancie, pričom predchádzajúce dva rozsudky boli odvolacím súdom zrušené.

Okrem toho bolo vydané jedno zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu práve v otázkach relevantných
pre aktuálny stav konania, ktoré sa týkajú nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za
relevantné považoval žalovaný uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 4Co/95/2012-513 zo dňa
25.1.2013 a jemu predchádzajúce uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/37/2012 zo dňa 31.7.2012.
Uvedeným uznesením najvyššieho súdu bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

4Co/74/2011 zo dňa 2.12.2011, ktorým bol potvrdený rozsudok OS Prešov č. k. 9C/92/2007-377
zo dňa 4.5.2011 o uložení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v sume 230.000,- eur. Žalovaný považoval za nevyhnutné na účely odvolania poukázať na
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/37/2012 zo dňa 31.12.2012 s tým, že uviedol, že po zrušení
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktorého právnym názorom dovolacieho súdu bol odvolací

súd viazaný, odvolací súd v uznesení č.k. 4Co/95/2012-513 zo dňa 25.1.2013, z právneho názoru
vychádzal. Za tohto stavu ostal nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch 230.000,-
eur a bolo úlohou súdu prvej inštancie posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku v súlade s právnymi
názormi dovolacieho a odvolacieho súdu, jednoznačne identifikovať zásah, v súvislosti s ktorým si
žalobkyňa uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ďalej bolo povinnosťou rešpektovať názor,

že náhradu nemajetkovej ujmy je možné priznať len za nezákonné zadržanie alebo zatknutie, teda
len za väzbu a pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť len následky väzby a rozhodnutie
riadne odôvodniť. V časti konkrétnej sumy poukázal na prípad Winkler proti Slovenskej republike,
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 17.7.2012, v ktorom bolo ústavným súdom priznanéprimerané zadosťučinenie v sume 2.400,- eur a Európsky súd pre ľudské práva priznal náhradu vo
výške 8.000,- eur. Žalovaný zdôraznil, že súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu v zmysle ust. § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, i právnym názorom dovolacieho súdu

podľa § 455 Civilného sporového poriadku. Tieto zákonné príkazy absolútne nerešpektoval, ignoroval
ich a žalobkyni po nevyjasnení titulu uplatneného nároku, či ním je väzba alebo trestné stíhanie, priznal
náhradu nemajetkovej ujmy osobitne za XX-ročné trestné stíhanie v sume 180.000,- eur a okrem
toho osobitne i náhradu nemajetkovej ujmy za X mesiacov väzby v sume 10.800,- eur. Vo vzťahu k
otázke kasačnej záväznosti rozhodnutí nadriadených súdov poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. 2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011. Odvolací súd, ako aj dovolací súd jednoznačne vyjadrili
názor, že nie je možné priznať odškodnenie nemajetkovej ujmy za samotné trestné stíhanie, ale len
za pozbavenie osobnej slobody (teda za väzbu). Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu na
výzvu súdu opakovane vyjadrila, že si neuplatňuje nárok osobitne za trestné stíhanie. Napriek tomu jej
bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v sume takmer 20 násobne presahujúcej
sumu, ktorá jej bola priznaná za väzbu. Vysporiadanie sa s týmto stavom predpokladá len zrušenie

alebo zmenu napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu žalovaný namietal, že napadnutý rozsudok trpí
vadou konania, ktorá mohla mať (a nepochybne i mala) za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
spočívajúce v nerešpektovaní záväzného právneho názoru odvolacieho a dovolacieho súdu, čo dokladá
odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku. Okrem toho
postup súdu prvej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní právneho názoru odvolacieho a dovolacieho

súdu, vyjadreného k tej istej právnej veci, predstavuje aj procesný postup, ktorý znemožňuje strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva, t.j. právo žalovaného disponovať právoplatným rozsudkom
vo veci, ktorý bude v súlade s vysloveným právnym názorom dovolacieho a odvolacieho súdu, na
základe ktorého by bolo dlhoročné konanie právoplatne skončené. Takýto postup priamo zasahuje do
zásady právnej istoty, a teda predstavuje i porušenie práva na spravodlivý proces a zakladá odvolací

dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku. Ďalej poukázal na to, že
bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vymedziť základ uplatneného nároku, teda či sa jedná o nárok
za väzbu, za trestné stíhanie, alebo za dĺžku konania a podobne. Žalobkyňa v písomnom podaní zo
dňa 15.5.2017 uviedla, že sa nedomáha náhrady za samotné trestné stíhanie, ani za dĺžku konania.
Nemajetkovú ujmu si po rozšírení žaloby uplatnila vo výške 1.000.000,- eur s prísl. ako náhradu

nemajetkovej ujmy za väzbu podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru. Prehlásila, že sa nedomáha náhrad podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Toto podanie žalovaný považoval za opravu,
či doplnenie žaloby podľa § 129 Civilného sporového poriadku, ktorým sa malo definitívne ustáliť, čo je
predmetom konania, teda, o aký nárok ide, s akým zásahom si žalobkyňa uplatňuje právo na náhradu
nemajetkovej ujmy. Týmto podaním žalobkyňa jednoznačne identifikovala a označila rozhodnutie o

väzbe za titul uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Zároveň žalobkyňa výslovne uviedla,
že si neuplatňuje právo na akúkoľvek náhradu osobitne za samostatné trestné stíhanie, ani za jeho
dĺžku. Tým vymedzila nárok na náhradu škody za nezákonnú väzbu. Právny zástupca žalobkyne však
na pojednávaní dňa 19.9.2017 predniesol pomerne komplikovaný právny konštrukt hovoriaci o tom,
že bez vznesenia obvinenia nemôže byť väzba, resp., že väzba je súčasťou trestného stíhania. Na

tomto vyjadrení, ktoré žalobkyňa doručila súdu dňa 23.10.2017, zopakovala právny názor právneho
zástupcu, podľa ktorého väzba neexistuje bez trestného stíhania s tým, že ak tvrdí, že si uplatňuje
nárok za väzbu, uplatnila si ho za celé trestné stíhanie, keďže je integrálnou súčasťou väzby. S týmto
právnymnázoromsažalovanýnestotožnil,lebojevrozporesprávnymnázoromuvedenýmvzrušujúcich
rozhodnutiach, ktoré vyjadrili nadriadené súdy. Ďalej žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie,

ak osobitne priznal nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a osobitne nárok na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia alebo nezákonným rozhodnutím (teda za
trestné stíhanie), nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniaprávanaspravodlivýproces.Súdžalovanéhootomto
právnom posúdení neoboznámil, žalovaný nemohol vo vzťahu k nároku spojeného s trestným stíhaním

uplatniť prostriedky procesnej obrany a nemohol sa k nároku vyjadriť. Uvedené skutočnosti podľa názoru
žalovaného zakladajú odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového
poriadku. Ďalej poukázal na to, že priznanie nároku strane sporu, ktorý si neuplatnila, resp. postup
súdu, pri ktorom neprípustným spôsobom nahrádza dispozičné oprávnenie žalobcu a uplatnený nárok
rozdeľuje,kategorizuje,činanovodefinuje,považovalžalovanýzainúvadukonania,ktorámohlamaťav

danom prípade i mala za následok nesprávne rozhodnutie, čo zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust.
§ 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku. Osobitne z výroku o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy za samotné trestné stíhanie žalovaný poukázal na ust. § 20 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý odkazuje
v prípade, že v osobitnom právnom predpise nie je ustanovené inak, na právnu úpravu vyplývajúcu zObčianskeho zákonníka. Ďalej poukázal na ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že uviedol,
žepriznanienáhradynemajetkovejujmyaplikácioučl.46ods.3ústavyačl.36ods.3listinyniejemožné.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy, sa práva domáhať podľa čl. 46 ústavy je možné len v medziach zákona,

ktorétietoustanoveniavykonávajú.Vovzťahukprávunanáhraduškodynezákonnýmrozhodnutímsúdu
podľa § 36 ods. 3 listiny platí ods. 4, podľa ktorého podmienky a podrobnosti ustanoví zákon. Keďže
zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje pre prípad odškodnenia nemajetkovej ujmy, nepatrí takéto právo ani
podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, ani podľa čl. 36 ods. 3 listiny. Odškodnenie nemajetkovej ujmy za trestné
stíhanie podľa zákona č. 58/1969 Zb. neumožňuje ani aplikácia čl. 5 ods. 5 dohovoru. Priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie nie je možné ani priamou aplikáciou tohto článku dohovoru,
keďže ten umožňuje odškodnenie obeti zatknutia alebo zadržania, ktoré by boli realizované v rozpore
s čl. 5 dohovoru. Súd prvej inštancie i napriek týmto úvahám žalobkyni priznal nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, a preto podľa názoru žalovaného vec nesprávne právne posúdil,
a to nesprávnou aplikáciou ust. čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, ktoré priamo neupravujú
právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ale odkazujú na zákon, ktorý odškodnenie nemajetkovej ujmy

neumožňuje. Súd neaplikoval korektne § 20 zákona č. 58/1969 Zb. a § 442 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, čo zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového
poriadku.Ďalejžalovanýnamietal,ženapadnutérozhodnutiejevtejtočastiabsolútnenepreskúmateľné,
lebo nie je zrejmé, aké ustanovenia súd aplikoval, ako ich vykladal, okrem reprodukovania záverov
ústavného súdu, konkrétne v bodoch 61 a 62 odôvodnenia, absentuje akákoľvek právna úvaha. Z

uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že akékoľvek právne úvahy a závery v týchto častiach
napadnutého rozhodnutia chýbajú, čo zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. b),
resp. d) Civilného sporového poriadku. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzné
právne názory odvolacieho súdu v uznesení č.k. 4Co/95/2012-513 zo dňa 25.1.2013, najvyššieho súdu
v uznesení sp. zn. 6Cdo/37/2012 zo dňa 31.7.2012, ale neprípustným spôsobom uprednostnil právny

názor vyjadrený v náleze ústavného súdu, ktorý v žiadnom prípade nie je možné považovať za ustálenú
rozhodovaciu činnosť súdov, práve naopak, ide o exces, jednorazové rozhodnutie a ak existujú ďalšie,
sú vydané len s odkazom na tento jediný nález. Poukázal na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 2
ods. 2 Základných princípoch Civilného sporového poriadku, ako aj zdôraznil, že bolo povinnosťou súdu
prvej inštancie rešpektovať pre neho záväzný právny názor dovolacieho súdu.

Podľa názoru žalovaného, priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nie je
možné ani za väzbu z titulu rozhodnutia o väzbe podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb. Žalovaný si je
vedomý toho, že v tejto otázke bol súd prvej inštancie viazaný právnym názorom nadriadených súdov,
osobitne odvolací dôvod k tejto otázke uplatnil len pre to, aby mohol byť predmetom ďalšieho skúmania

na nadriadenom odvolacom, prípadne neskôr dovolacom súde. Podľa znenia zákona č. 58/1969 Zb.
je možné priznať náhradu len skutočnej škody a ušlého zisku, resp. škodu na zdraví. Akékoľvek iné
právne posúdenie by smerovalo k rozhodnutiu contra legem. Ďalej poukázal na čl. 154c ods. 1 ústavy
s tým, že uviedol, že medzinárodné dohovory, medzi ktoré patrí i dohovor, ktorého čl. 5 ods. 1 zaručuje
právo na slobodu a bezpečnosť, zakazuje akékoľvek pozbavenie osobnej slobody, okrem prípadov

uvedených v písm. a) až f). Žalovaný bol toho názoru, že pozbavenie osobnej slobody v prípade
žalobkyne bolo uskutočnené v súlade s čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 5 dohovoru nárok
na odškodnenie patrí osobe, ak bola obeťou zatknutia v rozpore s ust. čl. 5, keďže v danom prípade
pozbavenie osobnej slobody žalobkyne bolo v súlade s čl. 5 ods. 1 dohovoru, nepatrí odškodnenie v
súlade s čl. 5 ods. 5 dohovoru. Žalovaný bol toho názoru, že vo všeobecnosti väzba v trestnom konaní,

ktorá sa skončí oslobodením spod obžaloby, nie je v rozpore so zákonom a nepredstavuje porušenie
práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru. Preto nie je možné priamo aplikovať
dohovor na tento prípad, keďže prípad žalobkyne nie je spojený s právom na odškodnenie podľa čl.
5 ods. 5 dohovoru. Tento článok nielenže nezabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd ako
zákon č. 58/1969 Zb., ale naopak menší, keďže s prípadom žalobkyne nespája ani len vznik nároku na

náhradu nemajetkovej škody. Ani s odkazom na čl. 154c ods. 1 ústavy, na daný prípad nie je možné
priamo aplikovať dohovor a priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj v tejto časti
súd prvej inštancie dôvodnosť nároku nesprávne posúdil, čím zaťažil rozhodnutie vadou, čo zakladá
odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Poukázal na
dôvodne vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody, v ktorej

časti bola žaloba žalobkyne právoplatne zamietnutá vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu
majetkovej škody. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie na uplatnený nárok náhrady nemajetkovej ujmy
pri vznesenej námietke premlčania nesprávne aplikoval ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb., v dôsledku
čoho vec nesprávne právne posúdil, čo zakladá odvolací dôvod z ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilnéhosporového poriadku. Záver súdu prvej inštancie o tom, že pokiaľ ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb.
neupravuje náhradu nemajetkovej ujmy, tak tento záver neviedol súd k zamietnutiu nároku, ale naopak
k jej priznaniu, lebo keďže ho zákon neupravuje, nemôže sa ani premlčať. Ak by sa aj na premlčanie

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom rozhodnutia o väzbe nemala aplikovať premlčacia lehota
podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., súd neuviedol žiadne odôvodnenie, prečo by sa na takýto nárok mala
aplikovať práve premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka a takúto aplikáciu považoval
za svojvoľnú. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval za vnútorne rozporné (pri porovnaní
odôvodnenia uvedených bodoch 60 a 61), nelogické a nepreskúmateľné, a preto podľa žalovaného sa

jedná o odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. b), resp. písm. d) Civilného sporového
poriadku. Zdôraznil, že vznesená námietka premlčania sa vzťahovala k celému nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá bola predmetom konania.

Vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný poukázal na to, že žalovanému nie
je známe žiadne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či ústavného súdu, ktorým by bolo

priznané zadosťučinenie v porovnateľnej výške. Priznaná suma sa vymyká z rozhodovacej činnosti
súdov, niekoľkonásobne prevyšuje akceptovateľné odškodnenie nemajetkovej ujmy tak, podľa zákona
č. 58/1969 Zb., ako aj podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal na prípad Winkler proti Slovenskej
republike, kde zo strany ústavného súdu bolo priznané zadosťučinenie na úrovni 70.000,- Sk, čo je
približne na úrovni 2.400,- eur a zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva zadosťučinenie v sume

8.000,- eur, pričom sťažovateľ požadoval 163.646,- eur. Poukázal na aktuálny právny stav s účinnosťou
od 1.1.2013, kde suma náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. je limitovaná
zhora, a to sumou, akou sú odškodňované obete násilných trestných činov pri týchto najzávažnejších
následkoch, najmä v prípade smrti. Ide o sumu 50-násobku minimálnej mzdy, teda na úrovni približne
20.000,- eur. Podľa názoru žalovaného, súd prvej inštancie mal prihliadať na aktuálne pravidlá pri

určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Priznaním sumy takmer na úrovni 200.000,-
eur i s ohľadom na akékoľvek osobitné okolnosti tohto prípadu, podľa názoru žalovaného zjavne
priznal sumu niekoľkonásobne presahujúcu akékoľvek rozumné a primerané odškodnenie. Závery súdu
prvej inštancie pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval za nepreskúmateľné,
svojvoľné a arbitrárne. Poukázal na odôvodnenie bodu 65, v ktorom sám súd prvej inštancie uvádza,

že priznaná nemajetková ujma nemôže byť len nepatrná z dôvodu, že pôsobí až cynicky, bez citu
pre elementárnu spravodlivosť. Žalovaný bol toho názoru, že cynicky a bez citu pre elementárnu
spravodlivosť pôsobí dôsledok „výpočtu“ priznanej nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, ktoré takmer
20-násobne prevyšuje náhradu nemajetkovej ujmy priznanej za väzbu. Vo vzťahu ku konkrétnej sume
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za väzbu poukázal na to, že súd sa v princípe pohyboval na

úrovni akceptovateľnej sumy za deň väzby. Náhrada nemajetkovej ujmy na úrovni 20-60,- eur vyplýva z
ustálenej rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky. Na druhej strane je nevyhnutné, aby priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zodpovedalo skutkovým okolnostiam prípadu a bolo nimi
odôvodnené. Súd v odôvodnení bodu 65 uviedol, že zohľadnil okolnosti prípadu z pohľadu negatívneho
pohľadu na osobný život žalobkyne, na životné podmienky a život prežitý počas trvania väzby, dopad

na profesný život žalobkyne, jej spoločenskú povesť a česť a v neposlednom rade aj na poškodenie
zdravia. Podľa názoru žalovaného, ale nezodpovedal, na základe akých dôkazov a úvah dospel k
záverom odôvodňujúcim priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Bod 65 odôvodnenia považoval
za všeobecne odcitovanú pasáž, ktorá nie je v úvahách logická, pokiaľ súd musel zohľadniť XX-ročné
trestné stíhanie pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré bolo už zohľadnené pri priznaní

náhrady nemajetkovej ujmy za každý deň 10-ročného trestného stíhania, za ktoré priznal 180.000,-
eur. Opätovne poukázal na nepreskúmateľnosť časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ohľadne
výšky, ktorú odôvodnil len pomerne všeobecnými závermi, ktoré nemôžu napĺňať nároky kladené na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ktoré prijaté závery nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní.
Uplatnené námietky sa podľa názoru žalovaného vzťahujú aj k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy

za trestné stíhanie v konkrétnej výške odôvodnené v bode 66 napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd
prednášal teóriu o tom, ako dlhotrvajúce trestné stíhanie spôsobuje závažnejšie zásahy do života osoby,
keďže pri dlhšom stíhaní sa znižuje záujem zúčastnených osôb a utvrdzuje sa v nich presvedčenie o
morálnej závadnosti stíhanej osoby. Tieto závery súdu sú nepreskúmateľné, nemajú žiadny podklad vo
vykonanom dokazovaní a v konkrétnom prípade ignorujú ďalšie skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo.

Vo vzťahu k zohľadneniu skutočnosti, že žalobkyňa bola stíhaná ako advokátka a trestným stíhaním
strácala na dôveryhodnosti, k tomu žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie vôbec žiadnym spôsobom
nepodrobilkritiketietozávery,čibolidôsledkomväzbyatrestnéhostíhania,ktorésúpredmetomkonania.
V čase výsluchu svedkov už prebiehalo i druhé trestné konanie, v ktorom bola žalobkyňa taktiež voväzbe. Namietal aj odôvodnenie v bode 64 napadnutého rozhodnutia s tým, že uviedol, že súd prvej
inštancie sa pri viacerých záveroch dopustil chyby vyvodzovania príčinnej súvislosti medzi dvoma
javmi len v dôsledku ich časovej postupnosti. Na jednej strane je pravda, že príčinou jedného javu

môže byť len jav, ktorý sa stal pred ním. Z tohto pohľadu časové hľadisko je jedným z predpokladov
prijatia záveru o existencii príčinnej súvislosti, ale nie je rozhodujúcim. Neobstoja závery súdu prvej
inštancie uvedené v bode 64 napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k hodnoteniu svedeckých výpovedí,
ktoré mali potvrdiť rozdiel v správaní sa a v celkovom vystupovaní žalobkyne, ako ju poznali počas
štúdia, počas jej pôsobenia ako B. alebo P. pred trestným stíhaním a väzbou, oproti jej správaniu a

vystupovaniu po rokoch. Žiaden zo svedkov sa ale nedotkol označenia príčin tejto zmeny a príčinami
sa nezaoberal ani súd. Navyše svedkovia, ktorí boli vypočutí na pojednávaní dňa 14.3.2011, vypovedali
už v čase nasledujúcom po druhej väzbe a začatí druhého trestného stíhania žalobkyne. Súd úplne
prehliadol podstatné závery zo svedeckých výpovedí, ktoré jednoznačne nenaznačili za príčinu, prečo
sa svedkovia so žalobkyňou odmietajú, resp. odmietali stýkať, či práve pre trestné stíhanie a väzbu,
ktoré sú predmetom tohto konania. Napr. Q.. R. E. uviedol, že žalobkyňa mala zlú povesť, že sa „stýkala

s takými ľuďmi, s akými sa stýkala“ a väzobné trestné stíhanie označil len za jednu z viacerých príčin
toho, že sa so žalobkyňou nemal chuť stretnúť. Taktiež poukázal na výpoveď svedka Q.. S. a Q.. M. s
tým, že uvedení svedkovia sa vyjadrili, že Q.. S. bol upozornený kolegami, že žalobkyňa je svojská, má
styky s východoslovenským podsvetím a Q.. M. sa vyjadril, že po roku XXXX sa pozeral na spôsoby
žalobkyne odsudzujúco. Ďalší svedkovia, a to osoby pohybujúce sa v prostredí justície, advokáti,

sudcovia, vyšetrovatelia sa jednoznačne vyjadrili, že uverili obvineniam tak, ako boli medializované.
Nechceli žalobkyňu kontaktovať a odsúdili ju. Poukázal na výpovede svedkov Q.. T., Q.. X., Q.. K.,
Q.. S. s tým, že žalovaný bol toho názoru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď identifikoval následky väzby a trestného stíhania v
bode 64 a 66 odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré ale z vykonaného dokazovania nebolo možné

bez pochybností prijať. Uvedené pochybenie zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1
písm. f) Civilného sporového poriadku. V tejto časti považoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
za nepreskúmateľné, zmätočné, vnútorne rozporné, obsahujúce množstvo spochybniteľných dôkazov
a predpokladov, ako aj skutočnosti, ktoré priamo a bezprostredne nesúviseli s väzobným trestným
stíhaním. Tieto dôvody zakladajú odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. b), resp. písm.

d) Civilného sporového poriadku.

Žalovaný ďalej namietol výrok o trovách konania s tým, že uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou
zo dňa 23.10.2007, ktorá bola súdu doručená 24.10.2007, domáhala majetkovej škody z titulu trov
obhajoby v sume 321.542,- Sk (10.673,24 eura), majetkovej škody - skutočné náklady - cestovného a

ušlej mzdy za X mesiacov väzby v sume 58.878,- Sk (1.954,39 eura) a náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 15.000.000,- Sk (497.908,78 eura) spolu 15.380.420,- Sk (510.536,41 eura) s
úrokom z omeškania v sume 9 % od 26.1.2007 do zaplatenia. Poukázal na predchádzajúce rozhodnutia
vo veci samej s tým, že vo vzťahu k majetkovej škode žaloba žalobkyne bola v celom rozsahu zamietnutá
a v tejto časti žalobkyňa úspešná nebola. V časti majetkovej škody bol úspešný žalovaný. Od tohto

okamihu predmetom konania ostala len náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na pojednávaní dňa
14.3.2011 došlo k pripusteniu rozšírenia žaloby, po ktorom žalobkyňa požadovala náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 1.000.000,- eur namiesto pôvodne požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume
497.908,78 eura. Poukázal na rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 9C/92/07-377 zo dňa 4.5.2011, ktorým
bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 230.000,- eur s 9 % úrokom z omeškania ročne

od 26.1.2007 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti čo do sumy 770.000,- eur bola žaloba zamietnutá.
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/74/2011 zo dňa 2.12.2011, bol rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdený čo do priznania sumy 230.000,- eur a zamietnutia sumy 770.000,- eur a
zmenený v časti priznania úroku z omeškania tak, že súd žalobu zamietol a úrok z omeškania nepriznal.
Týmto rozsudkom došlo k právoplatnému zamietnutiu žaloby v časti prevyšujúcej 230.000,- eur. Na

podklade dovolania žalovaného bol rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bol potvrdený a
rozsudok súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch v sume 230.000,- eur zrušený a vec bola v tejto časti vrátená na ďalšie konanie. V tejto
časti následne Krajský súd v Prešove zrušil rozsudok súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 230.000,- eur. O tomto zostávajúcom nároku

súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v sume 190.800,- eur. Pri rozhodovaní o trovách konania považoval žalobkyňu za
úspešnú. S týmto záverom sa žalovaný nestotožnil. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil
úspech žalovaného v časti právoplatného zamietnutia žalobkyňou uplatneného nároku na náhradumajetkovej škody v sume 12.627,63 eura, ktorá bola v celom rozsahu právoplatne zamietnutá. Z tohto
dôvodu nemôže byť rozhodnutie o trovách konania správne a zákonné, lebo v tejto časti uplatneného
nároku bol úspešný žalovaný. Súd prvej inštancie úspech žalovaného v časti nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy nezohľadnil a priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pokiaľ
súd bol toho názoru, že žalobkyňa bola v celom rozsahu úspešná v rozsahu náhrady nemajetkovej
ujmy, vychádzal už zo zrušeného Občianskeho súdneho poriadku, resp. nie je zrejmé, aké ustanovenie
Civilnéhosporovéhoporiadkusúdprvejinštancieaplikoval,akpriznalžalobkyniplnýúspechsodvolaním
sa na charakter konania, v ktorom výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Poukázal na ust.

§ 142 Občianskeho súdneho poriadku s tým, že s účinnosťou od 1.7.2016, ustanovenie o náhrade trov
konania na základe zásady úspechu sa nachádzajú v ust. § 255 Civilného sporového poriadku, na ktoré
poukázal. Bol toho názoru, že právna úprava sa zmenila, a to zásadne v časti vypustenia pravidla, ktoré
bolo v predchádzajúcom znení procesného kódexu vyjadrené v ust. § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku. V danom prípade je rozhodovanie o trovách konania ponechané len na zásade úspechu, ktorá
sa posudzuje porovnaním nároku, ktorý bol uplatnený v konaní žalobkyňou s nárokom, ktorý jej bol

priznaný,resp.svýsledkomkonania.Aksižalobkyňauplatnilaprávonanáhradumajetkovejujmyvsume
12.627,63 eura, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 497.908,78 eura, po rozšírení 1.000.000,-
eur, celkom si uplatnila 1.012.627,63 eura a bola jej priznaná suma 190.800,- eur, čo znamená celkový
úspech žalovaného v časti 81,16 % a úspech žalobkyne v časti 18,84 %. Z týchto údajov je zrejmé, že
podľa pomeru úspechu, mala byť priznaná náhrada trov konania žalovanému. Proti výroku o trovách

konania preto žalovaný uplatnil odvolacie dôvody vyplývajúce z ust. § 365 ods. 1 písm. h), f), b), resp.
d) Civilného sporového poriadku. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 388 Civilného
sporového poriadku a žalobu zamietnuť. Priznať žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
alebo napadnutý rozsudok zrušiť podľa § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Právni zástupcovia strán sporu sa k doručeným odvolaniam v zmysle ust. § 373 ods. 3 Civilného
sporového poriadku písomne nevyjadrili.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na prejednanie a rozhodnutie o odvolaní (§ 34

v spojení s § 470 ods. 1, 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016 v znení neskorších predpisov, ďalej len CSP) vzhľadom na včas podané odvolania osobami
oprávnenými (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, s nariadením odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP, zopakovaním dokazovania vykonaného súdom prvej

inštancie v potrebnom rozsahu v súlade s ust. § 384 ods. 1 CSP a to oboznámením listinných dôkazov,
výsluchom strany sporu - žalobkyne, výsluchom svedkov a to W. N., D. R., J.. F. A. V., F. M., V.. G. R.,
oboznámením sa s písomnou výpoveďou svedkyne V. Y. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne
proti zamietavému výroku nie je dôvodné. Odvolanie žalovanej proti vyhovujúcemu výroku a výroku o
trovách konania je sčasti dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácií práva. O omyl v aplikácií práva ide vtedy, ak súd
použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho

nesprávne vyložil.

8. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, skutkovými závermi súdu
prvej inštancie, ako aj právnym posúdením dôvodnosti uplatneného nároku odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Nedostatočne

sa vysporiadal s odôvodnením výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá uplatnená námietka
týkajúca sa nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia uplatnená žalovanou bola dôvodná.

9. Predmetom uplatneného nároku bol nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a
trestné stíhanie. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp.zn. 3T/394/00 vyplýva, že

žalobkyni bolo vznesené obvinenie Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru Košice II. pod
ČVS: VP-796/10-95 dňa 10.08.1995 pre trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva. Okresný súd
Prešov v konaní vedenom pod sp.zn. Ntv78/95 zo dňa 12.08.1995 rozhodol o vzatí žalobkyne do väzby
dňom XX.XX.XXXX a žalobkyňa bola väzobne stíhaná v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX.RozsudkomOkresnéhosúduŽilinač.k.3T/394/200-1562zodňa14.10.2004bolažalobkyňaoslobodená
spod obžaloby s právoplatnosťou od 26.07.2005 s tým, že na základe podaného odvolania Okresného
prokurátora uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 1To/38/2005-1608 zo dňa 26.07.2005 bolo

zamietnuté odvolanie okresného prokurátora. Pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a trestné stíhanie súd prvej inštancie vychádzal z právneho
názoru nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.754/2016-42 zo dňa 24.01.2017, ktorý
posudzoval primeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu a trestné stíhanie, ktoré v
danom prípade trvalo XX mesiacov a bola priznaná vo výške 35.000,- eur. Súd prvej inštancie pri

stanovení výšky náhrady za trestné stíhanie, ktoré sa skončilo právoplatne oslobodzujúcim rozsudkom
dňom XX.XX.XXXX, priznal náhradu vo výške 1.500,- eur za mesiac, pričom celkom za obdobie
trestného stíhania priznal náhradu vo výške 180.000,- eur (t.j. 50,- eur za deň trestného stíhania).
K špecifikácií priznanej náhrady nemajetkovej ujmy len uviedol, že výpočet je indikatívny, lebo výška
závisela od úvahy súdu, pričom vychádzal z dĺžky trvania trestného stíhania cca XX rokov. Iné skutkové
okolnosti danej veci, z ktorých vychádzal pri stanovení výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy

neuviedol, ako aj neuviedol, z akých dôvodov nepovažoval za primeranú priznanú náhradu za trestné
stíhanie, ktorú najvyššia súdna autorita považovala za primeranú v rozsahu 620,- eur za mesiac. Z tohto
dôvodu uplatnená námietka žalovanou týkajúca sa nepreskúmateľnosti výšky priznanej náhrady vrátane
jej neprimeranosti bola dôvodná. Odôvodnenie rozhodnutia je tou časťou rozsudku, v ktorej súd v súlade
s princípom voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúceho z článku 15 Základných princípov CSP, ako

aj § 191 ods. 1 CSP opíše úvahu súdu o tom, ktoré z vykonaných dôkazov považoval za hodnoverné
a ktoré nie, aké skutkové zistenia vyvodil z dôkazov s tým, že v danom prípade bolo potrebné uviesť,
na základe akých konkrétnych skutkových okolností súd prvej inštancie dospel k záveru o primeranosti
výšky náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie mesačne vo výške 1.500,- eur. Zároveň v súlade
s ust. § 220 ods. 3 CSP bolo potrebné zdôvodniť aj prečo nepovažoval za primeranú výšku náhrady

nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie posúdenú najvyššou súdnou autoritou - ústavným súdom.

Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčasti základného práva na
spravodlivý proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, v ktorom je implikované právo na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 ústavy.

Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel
ku konkrétnemu rozhodnutiu. Zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku zákon stanovuje
tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Dostatočné odôvodnenie
je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery
súdu pri uplatňovaní opravných prostriedkov (ZSP 56/2008, ZSP 13/2012).

10. Za nedôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalobkyne proti zamietavému výroku o
nepriznaní vyššej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa namietala nesprávne skutkové zistenia
vrátane nesprávneho právneho posúdenia a najmä jej neprimeranú výšku vo vzťahu k vyhovujúcemu
výroku. Je nesporné, že predmetom uplatneného nároku žalobkyňou o náhradu nemajetkovej ujmy

bola pôvodne suma 15.000.000,- Sk, následne v priebehu konania došlo k pripusteniu výšky uplatnenej
náhrady nemajetkovej ujmy a to uznesením na pojednávaní dňa 14.03.2011 (č.l. 358 spisu) na
1.000.000,- eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 27.07.2006 do zaplatenia. Následne
rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 9C/92/2007-377 zo dňa 04.05.2011 bola súdom prvej inštancie
uložená povinnosť žalovanej zaplatiť 230.000,- eur spolu s 9 % úrokom z omeškania z istiny ročne

od 26.01.2007 do zaplatenia s tým, že v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Vo vzťahu k
zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti bol rozsudok súdu prvej inštancie rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č.k. 4Co/74/2011-440 zo dňa 02.12.2011 potvrdený, v ktorej časti rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 07.12.2011. Zároveň bol uvedeným rozsudkom odvolacieho súdu zmenený rozsudok
vo výroku o priznaní 9 % úroku z omeškania z istiny ročne od 26.01.2007 tak, že v tejto časti

bola žaloba zamietnutá, v ktorej časti rozsudok taktiež nadobudol právoplatnosť dňom 07.12.2011.
Následne po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu č.k. 4Co/74/2011-440 z 02.12.2011 a to uznesením
dovolacieho súdu sp.zn. 6Cdo/37/2012 z 31. júla 2012 v časti výroku týkajúceho sa potvrdenia rozsudku
súdu prvej inštancie o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 230.000,- eur zostala preto predmetom
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy suma 230.000,- eur. Z navrhovaného odvolacieho

petitu žalobkyne vyplýva, že sa domáhala v zamietavom výroku priznania vyššej náhrady nemajetkovej
ujmy nad 190.800,- eur v rámci žalovanej sumy 1.000.000,- eur. Po zrušení a vrátení veci dovolacím
súdom a následne odvolacím údom zostalo predmetom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy len suma 230.000,- eur. Namietaná neprimeranosť priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmynebola dôvodná z dôvodu, že zo skutkových okolností danej veci, ako aj v súlade so zásadou
primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nebolo možné dospieť k zmene jej výšky.

11. Za dôvodnú považoval odvolací súd odvolaciu námietku žalovanej vo vzťahu k priznanej náhrade
nemajetkovej ujmy za väzbu z hľadiska jej nepreskúmateľnosti výšky i napriek tomu, že žalovaná
nenamietala výšku priznanej náhrady za deň, lebo len poukázala na rozhodovaciu prax všeobecných
súdov, ktoré stanovujú výšku náhrady odškodnenia za väzbu sumu v rozpätí 20,- - 60,- eur za deň.
V danom prípade súd prvej inštancie stanovil výšku náhrady odškodnenia za väzbu 60,- eur za deň,

ktorú výšku odvolací súd považoval za primeranú. Nesprávne však postupoval pokiaľ náležite priznané
odškodnenie nevyčíslil, lebo vychádzal len z toho, že „väzba trvala takmer X mesiacov a pri počte dní v
mesiaci 30 stanovil výšku náhrady 10.800,- eur“. Takéto vyčíslenie odškodnenia náhrady nemajetkovej
ujmy za väzbu nebolo správne, lebo väzba je vážnym zásahom do osobného života fyzickej osoby,
predstavuje obmedzenie osobnej slobody, a preto pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je
potrebné vychádzať z jej dĺžky trvania, ktorá musí byť vymedzená presne. V danom prípade žalobkyňa

bola vo väzba 184 dní, záver súdu, že mesiac má 30 dní nebol správny, lebo v období od XX.XX.XXXX
do XX.XX.XXXX boli mesiace, ktoré mali 31 dní (3 krát), 2 mesiace, ktoré mali 30 dní, v mesiaci P.
bola žalobkyňa vo väzbe 20 dní a vo H. v roku XXXX 11 dní. Nepresné stanovenie výšky náhrady
odškodnenia z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu malo za následok nesprávne stanovenú jej
výšku z hľadiska číselného vyjadrenia, na ktorú okolnosť odvolací súd prihliadal.

12. Za nedôvodnú považoval odvolací súd uplatnenú odvolaciu námietku žalovanej týkajúcu sa
posúdenia námietky premlčania. Je nesporné, že základ nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej
ujmy z titulu trestného stíhania spojeného s väzobným stíhaním je daný v zmysle ust. § 5 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb. v spojení s článkom 5 ods. 1, 5 dohovoru a článkom 154c ods. 1, § 46 ods. 3 ústavy, ako aj

čl. 36 ods. 3 listiny. Žalobkyňa bola právoplatne oslobodená spod obžaloby dňom XX.XX.XXXX, t.j. odo
dňa nasledujúceho začala plynúť všeobecná premlčacia lehota vyplývajúca z ust. § 101 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 20 zákona č. 58/1969 Zb., ktoré ustanovenie odkazuje na právnu úpravu
vyplývajúcu z Občianskeho zákonníka pokiaľ osobitný predpis, t.j. zákon č. 58/1969 Zb. neustanovuje
inak. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zákon č. 58/1969 Zb. nepriznáva

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a trestné stíhanie z dôvodu, že predmetom úpravy tohto
zákona je len právo na náhradu škody z titulu skutočnej škody a ušlého zisku, ktoré právo na náhradu
škody sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo
rozhodnutie odcudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené
(§ 23 zákona č. 58/1969 Zb.). Posúdenie nedôvodnosti uplatnenej námietky premlčania súdom prvej

inštanciebolosprávne,apretovtejtočastisaodvolacísúdstotožnilsjejposúdením,akoajodôvodnením
uvedeným v napadnutom rozhodnutí.

13. Za nedôvodné považoval odvolací súd odvolacie námietky týkajúce sa nesprávnych skutkových
zistení z dôvodu porušenia procesných práv strany sporu, ktoré by mali za následok porušenie práva

na spravodlivý proces v súvislosti s nerozhodnutím o zmene skutkového stavu žaloby z titulu zmeny
výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyňou. Odvolací súd je toho názoru, že predmetom
uplatneného nároku, a to žalobou zo dňa 24.10.2007, bol nárok na náhradu škody okrem škody
majetkovej vo vzťahu ku ktorému nároku je rozhodnutie právoplatné, aj nárok na náhradu morálnej ujmy,
uplatnený nárok označený v žalobe II. za väzbu a trvanie trestného stíhania, ktoré skutkové okolnosti

vyplývajú z odôvodnenia žaloby v spise na č.l. 3-7 s tým, že počas celého konania k zmene skutkových
tvrdení, resp. skutkového stavu tvrdeného žalobkyňou nedošlo. Menila sa len výška uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy pôvodne zo sumy 15.000.000,- Sk na 1.000.000,- eur.

14. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovanej, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny záver

dovolacieho súdu vyplývajúci z uznesenia dovolacieho súdu sp.zn. 6Cdo/37/2012 z 31. júla 2012, ako
aj právny záver vyplývajúci z uznesenia odvolacieho súdu sp.zn. 4Co/95/2012 z 25.01.2013. Po zrušení
rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím súdom, bolo povinnosťou odvolacieho súdu, ako aj následne
súdu prvej inštancie ujasniť základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z hľadiska aplikácie Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd s tým, že zo záveru uznesenia dovolacieho súdu sp.zn.

6Cdo/37/2012 zo dňa 31.07.2012 vyplýva, že „článok 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd umožňuje odškodnenie obeti zatknutia alebo zadržania v rozpore so svojimi skoršími
rozhodnutiami ustanoveniami len za nezákonné zatknutie alebo zadržanie (väzbu) a nie za ich celétrestné stíhanie. Zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby je podľa predpokladov
odškodneniaustanovenýchv§5zákonač.58/1969Zb.lenpodmienkouvznikunárokunaodškodnenie“.

V danom prípade žalobkyňa náležite špecifikovala následne základ nároku ak uviedla, že sa domáha
náhrady nemajetkovej ujmy z titulu nezákonnej väzby, ktorú vykonala v rámci trestného stíhania
začatého voči nej obvinením, ktoré jej bolo vznesené uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu
vyšetrovania PZ Košice II, ČVS: VP-796/10-95 z 10.08.1995. Do väzby bola vzatá nezákonne,
nepríslušným súdom, a to uznesením Okresného súdu Prešov sp.zn. NtV 78/1995 z XX.XX.XXXX

a väzobne bola stíhaná od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu
sa domáhala podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako
právneho základu uplatneného nároku. Zároveň prehlásila, že sa nedomáha náhrad podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti s tým, že sa nedomáha náhrad ani za samotné trestné
stíhanie, ani za dĺžku konania (podanie zo dňa 16.05.2017 č.l. 152 spisu). Špecifikovanie základu nároku
doplnil právny zástupca žalobkyne, ktorý uviedol, že podstatou uplatneného nároku je nemajetková

ujma v súvislosti s väzobným a trestným stíhaním, lebo väzba neexistuje bez vzneseného obvinenia,
čiže väzba je súčasťou trestného stíhania. Trestné stíhanie, jeho obsah, jeho dĺžka, vykonané úkony
a spôsob, akým došlo k tejto väzbe tvorí určitú integrálnu súčasť tejto väzby, pretože väzba mala
nejaký začiatok, nejaké vznesenie obvinenia, nejaké uznesenie o vzatí do väzby, ako aj konanie, ktoré
smerovalokprepusteniuzväzbyaknáslednémuoslobodeniustým,ženárokunanáhradunemajetkovej

ujmy za väzbu sa žalobkyňa domáhala z titulu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Nezákonná väzba bola spojená s nezákonným trestným stíhaním, pričom poukázal na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.754/2016-42 z 24. januára 2017 (č.l. 180-202 spisu). Aj podľa názoru
odvolacieho súdu k zmene skutkových okolností žaloby nedošlo, a preto súd prvej inštancie bol viazaný
uplatnenou žalobou, predmetom ktorej bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu v

rámci trestného stíhania, ktoré následne skončilo oslobodením spod obžaloby.

15. Za dôvodnú považoval odvolací súd uplatnenú odvolaciu námietku žalovanej týkajúcu sa výroku o
trovách konania. Súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že žalobkyňa bola v spore úspešná v kontexte
s charakterom konania, lebo pri posudzovaní zodpovednosti za výsledok sporu a teda zásady úspechu

strany sporu, vychádzal len z nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výška závisela od úvahy
súdu, pričom základ nároku bol daný. Neposudzoval však aj uplatnený nárok na náhradu škody z titulu
majetkovej škody, vo vzťahu ku ktorému nároku žalobkyňa nebola úspešná, lebo žaloba bola zamietnutá
a to rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 9C/92/07-223 zo dňa 09.03.2009 z dôvodu premlčania
uplatneného nároku, v ktorej časti bol rozsudok v zamietavom výroku o zaplatenie 12.627,63 eura z

titulu náhrady majetkovej škody potvrdený odvolacím súdom a to rozsudkom č.k. 4Co/76/2009-275 zo
dňa 13.11.2009. Doposiaľ o nároku na náhradu trov konania o náhradu majetkovej škody rozhodnutím
súdu prvej inštancie rozhodnuté nebolo.

Za nesprávny však považoval odvolací súd názor žalovanej týkajúci sa posúdenia pomeru úspechu a

neúspechu žalobkyne vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že
zásada úspechu v spore sa vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku.
Uplatní sa tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania,
ktoré úspešnej strane vznikli. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti a výroku,
ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, ktorých výška

plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V danom prípade sa
úspech vo veci skúmal čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Žalobkyňu je
preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešnú čo do základu nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, lebo výška priznaného plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu závisela výlučne od
úvahy súdu. Z uvedeného vyplýva, že nebolo možné pri posudzovaní úspechu strany v spore vychádzať

z výšky uplatneného nároku, ale zo základu nároku, ktorý je úspechom strany v prospech ktorej bolo
rozhodnuté. Výška priznaného plnenia je podkladom pre stanovenie výšky náhrady trov konania.

16. Podľa § 390 CSP, odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo
už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací

súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci účinného od 01.07.2004, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané

pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení platnom do 30.06.2004 (ďalej len zákona č.

58/1969 Zb.), právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola
vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhane zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo o treste je potrebné vopred
prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v

trestnomkonaní,akoajvkonanípredštátnymnotárstvomalebomiestnymľudovýmsúdom,jeústredným
orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom
stupni.Akvšakideorozhodnutievydanévtrestnomkonaníprotiosobámpodliehajúcimvojenskejsúdnej
právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných
prípadoch je týmto orgánom a) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej

republiky, federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom
bolo nezákonné rozhodnutie vydané, b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej
socialistickej republiky, ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy,
v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo
spravodlivosti, to platí aj v prípade, keď nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie

(§ 1 ods. 1).

Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do 6 mesiacov
odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať nároku alebo jeho neuspokojenia časti na súde.

Podľa článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ústavného zákona č. 460/1992 Zb. (ďalej len
ústavy), medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto
ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú
väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Podľa článku 5 ods. 1, 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol na základe
oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí podpísaný dňa 21. februára 1991 v mene
Českej a Slovenskej Federatívnej republiky publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. (ďalej
len dohovoru), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

okrem nasledujúcich prípadov pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Každý kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku má nárok na
odškodnenie.

Podľa článku 46 ods. 3 ústavy, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len listina) každý má právo na náhradu
škody,ktorúmuspôsobilonezákonnérozhodnutiesúdu,inéhoštátnehoorgánučiorgánuverejnejsprávy

alebo nesprávny úradný postup.

Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalším ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.17. Predmetom uplatneného nároku žalobkyne bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu z dôvodu, že trestné stíhanie, ktoré začalo vznesením obvinenia
dňaXX.XX.XXXX(č.l.101spisu)skončilooslobodenímspodobžalobyžalobkynerozsudkomOkresného

súdu Žilina č.k. 3T/394/00-1562 (č.l. 161-175 spisu), ktorým bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby
pre trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva § 9 ods. 2 Trestného zákona, § 235 ods. 1, 2
písm. b/ Trestného zákona v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina sp.zn. 1To/38/05 zo dňa
26.07.2005, ktorým bolo odvolanie okresného prokurátora zamietnuté s právoplatnosťou od 26.07.2005.
Súčasťou trestného stíhania bolo aj väzobné stíhanie v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX a to

na základe uznesenia o vzatí do väzby (č.l. 102-103 spisu). Uvedené skutočnosti neboli medzi stranami
sporné, a preto odvolací súd je toho názoru pri posudzovaní dôvodnosti nároku na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania, o vznesení obvinenia, oslobodenia spod obžaloby,
ak k takémuto rozhodnutiu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvinenou,
má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o zastavení trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby sa trestné stíhanie končí a

zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4MCdo/15/2009 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R57/2010).

Nárok na odškodnenie väzby žalobkyni vznikol z titulu objektívnej zodpovednosti štátu v zmysle ust.

§ 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý je potrebné posudzovať podľa článku 5 ods. 1, 5 dohovoru
z dôvodu, že zákon č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o väzbe neupravuje. V zmysle § 20 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s
§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že sa uhrádza skutočná škoda a to čo poškodenému
ušlo, t.j. ušlý zisk. Všeobecne sa v právnej teórií a praxi považuje za škodu ujma, ktorá nastala v

majetkovej sfére poškodeného. V zmysle článku 154c ods. 1 ústavy súčasťou právneho poriadku
SlovenskejrepublikyjeajDohovoroochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,ktorýmáprednosťpred
zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Prednosť medzinárodnej zmluvy pred
zákonom znamená ústavný príkaz adresovaný súdu aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné
ustanovenia medzinárodnej zmluvy a to za predpokladu, že sú splnené všetky podmienky vyplývajúce

z uvedeného ústavného článku. V zmysle článku 5 ods. 1 a 5 dohovoru, každý má právo na slobodu
a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami
tohto článku má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého
ust. článku 5 ods. 1-4 dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym
právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením článku

5 dohovoru. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle článku 5
ods. 5 dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna (napr. rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci Wassing v.Holandsko, Tsirlis a Koloumpas v.Grécko). Uvedený právny názor
vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/177/2005 z 31. mája 2007, ktorý
právny záver bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 2/2009, R13/2009.

18. Právo osoby trestne stíhanej na základe nezákonného uznesenia orgánov činných v trestnom
konaní na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným rozhodnutím je svojom povahou právom
ústavnoprávnym. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom nevzniká v okamihu, keď dôjde k nesprávnemu úradnému postupu alebo keď
nezákonné rozhodnutie nadobudne právoplatnosť. Ústavné podmienky pre vznik tohto práva sú
kumulatívne. Musí byť nesprávny úradný postup alebo rozhodnutie nezákonné a v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím musí oprávnenej osobe vzniknúť
škoda. Trestné stíhanie v rámci neho aj výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody

fyzickej osoby a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný, rodinný, profesionálny život,
ako aj jeho postavenie v spoločnosti. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej
povesti, a preto sú spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 17
ods. 1 ústavy, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného
života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1, 2 ústavy. Je teda

nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby sú spôsobilé vyvolať okrem vzniku majetkovej škody, aj
vznik nemateriálnej ujmy a to vo sfére osobnostných práv jednotlivca.V danom prípade podstatnou a spornou otázkou medzi stranami sporu bola otázka primeranosti výšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy uplatnenej za väzbu a trestné stíhanie. Základnými kritériami
v zmysle rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít pri stanovení primeranosti výšky náhrady

nemajetkovej ujmy je povaha trestnej veci, dĺžka trestného stíhania, dopad trestného stíhania do
osobnostnej sféry poškodenej osoby najmä následky v osobnostnej sfére, okolnosti za ktorých k ujme
došlo. Výška musí zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti z hľadiska jej
primeranosti, pričom určenie výšky nemajetkovej ujmy má zohľadňovať skutkové okolnosti konkrétnej
veci v súlade s požiadavkou primeranosti.

19. Odvolací súd pri posudzovaní primeranosti výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy za väzobné
stíhanie v rámci trestného stíhania začatého od XX.XX.XXXX a väzobného stíhania za obdobie XXX
dní obmedzenia osobnej slobody (obdobie od XX.XX.XXXX-XX.XX.XXXX) zohľadnil skutkové okolnosti
danej veci spočívajúce v nedodržaní zákonného postupu súvisiaceho s postupom pri vylúčení orgánov
činných v trestnom konaní v prípravnom konaní, ako aj v súvislosti s konaním o návrhu príslušného

prokurátoranavzatiedoväzby.Osobnáslobodakaždejosobyjezákladnýmprávomzaručenýmčlánkom
17 ústavy, ale i článkom 5 dohovoru. V súlade s článkom 2 ods. 2 ústavy, každý štátny orgán musí
postupovať podľa zákona a teda bolo povinnosťou aj orgánov činných v trestnom konaní postupovať v
súlade s Trestným poriadkom pri vylučovaní orgánov činných v trestnom konaní. Z obsahu pripojeného
trestného rozsudku vydaného Okresným súdom Žilina č.k. 3T/394/00-1562 zo dňa 14.10.2004 vyplýva,

že zákonný postup súvisiaci s obmedzením osobnej slobody a to orgánov činných v trestnom konaní
v súvislosti so vzatím do väzby žalobkyne nebol zachovaný. Návrh na vzatie do väzby bol spracovaný
Krajskou prokuratúrou Košice pod č. 2Kv74/95 zo dňa 11.08.1995 a adresovaný bol Obvodnému
súdu Košice I. Spisový materiál neobsahoval žiaden záznam o tom, že by tento návrh bol doručený
adresátovi, teda Obvodnému súdu Košice I. Z návrhu na vzatie do väzby vyplýva, že tento návrh bol

doručený Okresnému súdu Prešov dňa XX.XX.XXXX. Ďalej odvolací súd prihliadal na preukázané
skutkové okolnosti týkajúce sa väzobného stíhania, správania sa iných odsúdených zadržaných na
výkon väzby, resp. trestu odňatia slobody, v ktorom bola žalobkyňa umiestnená. Jednalo sa o vulgárne
správanie, znevažujúce žalobkyňu ako ženu, advokátku. Bolo preukázané, že aj samotní zamestnanci
Zboru väzenskej justičnej stráže sa chodili na žalobkyňu pozerať ako sa správa, čo robí, pričom podľa

vyjadrenia vypočutého svedka W. N., žalobkyňa bola v zlom psychickom stave, sám mal pocit, že
môže dôjsť k sebapoškodeniu, a preto na túto skutočnosť upozornil aj ďalšieho kolegu pri odovzdávaní
služby. Svedok prehlásil, že sa jednalo o bežnú služobnú povinnosť v rámci výkonu svojich služobných
povinností, nielen vo vzťahu k žalobkyni ako advokátke, ale aj vo vzťahu k iným osobám umiestneným
v zariadení ústavu na výkon väzby alebo trestu odňatia slobody. Zároveň uvedený svedok potvrdil

tvrdenia žalobkyne, že v prípade zadržania žalobkyne a jej väzobného stíhania, uvedená okolnosť
spôsobila veľký rozruch v zariadení, v ktorom bola umiestnená medzi odsúdenými, resp. umiestnenými v
uvedenom zariadení. Cez okno v cele oznámením o tejto skutočnosti jedným z väzňov, sa o umiestnení
a zdržaní žalobkyne dozvedelo 100 až 200 väzňov. V danom prípade sa jednalo o nezákonnú väzbu,
lebo žalobkyňa nebola vzatá do väzby v súlade so zákonom a navyše právoplatným oslobodením spod

obžaloby sa väzba stala nezákonná, čo zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Takéto posúdenie nezákonného obmedzenia osobnej slobody je v súlade s
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva. Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v článku 5 ods. 5 priznáva nárok na odškodnenie každému,
kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku. Vychádzajúc zo

skutkových tvrdení žalobkyne týkajúcich sa väzobného stíhania, a to najmä z hľadiska negatívneho
dopadu na jej zdravotný stav, na ktoré okolnosti poukázala svedkyňa V. Y. v súvislosti s tehotenstvom
žalobkyne, psychickou ujmou žalobkyne, ktorú žalobkyňa utrpela v súvislosti s väzobným stíhaním a to
jeho negatívnym dopadom na jej osobný, rodinný život, ktoré skutočnosti boli preukázané vypočutými
svedkami J.. F. A. V., rodinnou príbuznou žalobkyne, ktorá v konaní pred súdom prvej inštancie, ale

aj pred odvolacím súdom uviedla, že začatie trestného stíhania vrátane väzobného stíhania malo za
následok stratu rodiny u žalobkyne v súvislosti s jej odcudzením s tým, že žalobkyňa nie je volaná
na rodinné stretnutia, dokonca ani na pohreb príbuzného a príslušníci širšej rodiny žalobkyne, ako aj
vypočutej svedkyne odmietajú zúčastniť sa rodinného stretnutia v prípade, ak by sa ho mala zúčastniť
žalobkyňa. V rámci zopakovania dokazovania pred odvolacím súdom v potrebnom rozsahu v zmysle

ust. § 384 ods. 1 CSP, ďalej bolo preukázané, že trestné stíhanie vrátane väzobného stíhania malo
negatívny dopad aj na osobný život žalobkyne z hľadiska udržania si kamarátov, zúčastňovania sa
spoločenských, kultúrnych podujatí žalobkyne. Uvedené potvrdila nielen svedkyňa Q. F. A. V., ale aj
svedkyňa H. M., ktorá sa vyjadrovala k okolnostiam v súvislosti s trestným stíhaním a najmä väzobnýmstíhaním žalobkyne, jej osobným vzťahom k žalobkyni, z dôvodu, že jej bolo vytýkané, že sa kamarátila
so žalobkyňou, dokonca uvedená okolnosť mala vadiť aj jej otcovi s tým, že sama sa rozhodla obmedziť
stretnutia so žalobkyňou, účelovo sa jej vyhýbala i napriek tomu, že predtým sa stretávali pri venčení

psíkov a trávili spolu spoločné chvíle. Zásah do osobného života žalobkyne bol preukázaný aj jej
skutkovými tvrdeniami vo vzťahu k manželovi, synovi pochádzajúceho z manželstva, ako aj výsluchom
svedka V.. W. R., ktorý žalobkyňu pozná ako manželku svojho kolegu, ale aj v rámci pracovného
zaradenia, lebo pôsobí ako súdny znalec a stretával sa so žalobkyňou pri rôznych úkonoch. Potvrdil, že
ostatní kolegovia pri vykonávaní úkonov v súvislosti s vyšetrovaním sa formálne k žalobkyni správajú

slušne, avšak následne po jej odchode majú rôzne poznámky. Uvedené potvrdil aj vypočutý svedok
pred odvolacím súdom D. R., vyšetrovateľ, ktorý sa so žalobkyňou ako advokátkou stretával v rámci
plneniasvojichpracovnýchpovinností.Považovaljuzaskúsenú,úspešnúP.stým,ženáslednepozačatí
trestného stíhania a vzatí žalobkyne do väzby došlo k strate dôvery z jeho strany, ako aj k narušeniu
vzájomnej spolupráce. Bol z tejto okolnosti veľmi zaskočený, lebo nebýva zvykom, aby sudca, advokát
alebo prokurátor bol vzatý do väzby.

20. Odvolací súd považoval pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy za väzobné stíhanie
žalobkyne priznanú náhradu súdom prvej inštancie 60,- eur za deň za primeranú, zodpovedajúcu
skutkovýmokolnostiamdanejveci,ktorébolivýsledkomvykonanéhodokazovaniasúdomprvejinštancie
vrátane zopakovaného dokazovania pred odvolacím súdom v potrebnom rozsahu. Aj žalovaná v rámci

uplatnených odvolacích námietok potvrdila, že rozhodovacia prax všeobecných súdov v obdobných
veciach vychádza pri stanovení výšky náhrady odškodnenia z rozpätia 20-60,- eur. Je nesporné, že
uvedená výška je závislá od skutkových okolností v konkrétnej veci, na ktoré odvolací súd poukázal.
Podľa názoru odvolacieho súdu, obmedzenie osobnej slobody je potrebné odškodniť s presným
vyčíslením jeho rozsahu s použitím stanovenia odškodnenia na deň, preto celková výška náhrady

nemajetkovej ujmy za väzobné stíhanie žalobkyne za XXX dní predstavuje náhradu vo výške 11.040,-
eur. Jedná sa o náhradu za 20 dní v mesiaci P. XXXX, 30 dní v mesiaci B. XXXX, 31 dní v mesiaci Y.
XXXX, 30 dní v mesiaci N. XXXX, 31 dní v mesiaci F. v roku XXXX, 31 dní v mesiaci Q. roku XXXX
a 11 dní v mesiaci H. XXXX. Pri posudzovaní primeranosti výšky denného odškodnenia za väzbu,
odvolací súd zohľadnil najmä aj tú okolnosť, že žalobkyňa v súvislosti s väzobným stíhaním utrpela

ujmu v profesnej oblasti, lebo pôsobí ako advokátka. Podľa jej vyjadrenia, ako aj vyjadrenia vypočutého
svedka D. R., v praxi sa stáva, že väzobné stíhanie a teda pobyt žalobkyne vo väzbe je dôvodom, pre
ktorý žalobkyňa síce poskytuje právne rady, avšak nezastupuje klientov na súde v trestných veciach z
dôvodu, že podľa vyjadrenia žalobkyne a jej klientov nemá „dobrý imidž“ na ich zastupovanie v konaní
pred súdom. Uvedená okolnosť je podľa názoru odvolacieho súdu vážnou okolnosťou, ktorú je potrebné

zohľadniť v súvislosti s pôsobením žalobkyne ako advokátky pred začatím trestného stíhania vrátane
väzobného stíhania, ako aj po oslobodení spod obžaloby, ktorá okolnosť ovplyvnila jej postavenie v
súvislosti s poskytovaním právnych služieb v negatívne.

21. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, ktoré

bolo začaté vznesením obvinenia XX.XX.XXXX, skončené oslobodením spod obžaloby právoplatne k
XX.XX.XXXX, odvolací súd uvádza, že aj v tejto časti považoval nárok žalobkyne za dôvodný. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na právny záver vyplývajúci z nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. III.ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.1.2007, z ktorého nepochybne vyplýva, že nárok je daný
podľa článku 46 ods. 3 ústavy v spojení s článkom 36 ods. 3 listiny, podľa ktorých má každý právo

na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu. Každé trestné stíhanie
negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti
meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou
pre každého obvineného. Výrazne zasahuje do jeho súkromného, osobného života, do jeho cti a
dobrej povesti a to tým skôr, ak obvinenie je nepravdivé, ktoré je potvrdené následne právoplatným

oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Uvedené právo trestne stíhanej osoby na základe nezákonného
uznesenia orgánov činných v trestnom konaní je svojou povahou právom ústavnoprávnym.

22. Odvolací súd pri posudzovaní dôvodnosti priznania výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal zo
stanovených kritérií posúdenia rozhodovacou praxou, a to najmä povahy trestnej veci, dĺžky trestného

stíhania a dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry, ako aj okolností, za ktorých k nemajetkovej
ujme došlo. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je výsledkom úvahy súdu po zohľadnení
konkrétnych skutkových okolností danej veci, preukázanej ujmy do osobnostnej sféry žalobkyne a
to pretrvávaním negatívneho postoja, názoru o žalobkyni v súvislosti s trestným stíhaním vrátaneväzobného stíhania i napriek oslobodeniu spod obžaloby, straty dôvery nielen osôb blízkych žalobkyni
z jej rodinného prostredia, zo strany priateľov, ale najmä v rámci jej pôsobenia ako advokátky pri
poskytovaní právnych služieb v trestných veciach, ktoré skutočnosti boli preukázané svedeckými

výpoveďami najmä D.om R.om, ale aj listinnými dôkazmi, s ktorých obsahom sa odvolací súd v rámci
zopakovania dokazovania oboznámil, a to najmä publikáciami vydanými po rozhodnutí o oslobodení
spod obžaloby, a to V. N. B., X. V. X., ako aj opakovane zverejňovanými informáciami médiami, na ktorú
okolnosť poukázala žalobkyňa, a to reláciu T. V. N. B.. Vychádzajúc z právneho názoru ústavného súdu
vysloveného v náleze ústavného súdu sp.zn. III.ÚS 754/2016 z 24.1.2017 (č.l. 187-202 spisu), ktorý

považoval za primeranú náhradu odškodnenia za väzbu a trestné stíhanie v rozsahu 55 mesiacov z toho
väzba trvala od 02.07.2003 do 26.09.2003, náhradu vo výške 620,- eur/mesiac, odvolací súd vychádzal
pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie z tohto právneho záveru vysloveného
najvyššou súdnou autoritou, a to náhrady vo výške 620,- eur za mesiac. V danom prípade za trestné
stíhanie v rozsahu XXX mesiacov a XX dní (obdobie od XX.XX.XXXX - XX.XX.XXXX) priznal náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 70.360,- eur, ktorú sumu považoval za primeranú k skutkovým okolnostiam

danej veci, preukázanej ujme, ktorá žalobkyni vznikla v jej osobnom, rodinnom živote, spoločenskom
postavení ako advokátky. Celkom z titulu náhrady nemajetkovej ujmy preto odvolací súd priznal náhradu
vo výške 81.400,- eur pozostávajúcu z náhrady za trestné stíhanie vo výške 70.360,- eur a náhrady
nemajetkovej ujmy za väzobné stíhanie vo výške 11.040,- eur. V súlade s ust. § 232 ods. 2, 3 CSP
odvolací súd vzhľadom na žiadosť žalovanej uložil lehotu na plnenie 30 dní so súhlasom žalobkyne.

23. Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s ust. § 388 CSP zmenil napadnuté rozhodnutie
vo vyhovujúcom výroku tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 81.400,- eur z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti uplatneného nároku žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 81.400,- eur odvolací súd považuje za primeranú s

prihliadnutím posúdenia primeranosti výšky priznanej náhrady v inej obdobnej veci najvyššou súdnou
autoritou. V prevyšujúcej časti uplatneného nároku do výšky priznaného nároku súdom prvej inštancie
v sume 190.800,- eur, odvolací súd v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Skutkové okolnosti
danej veci, po zohľadnení povahy trestnej veci, okolnosti trestného stíhania vrátane väzby, ako aj
preukázaných dopadov trestného stíhania a väzby do osobnostnej sféry žalobkyne a okolnosti, za

ktorých k nemajetkovej ujme došlo, podľa názoru odvolacieho súdu neodôvodňujú priznanie vyššej
náhrady nemajetkovej ujmy. Výška priznanej náhrady zodpovedá všeobecným kritériám pre priznanie
z hľadiska primeranosti, spravodlivosti a slušnosti.

Vzhľadom na nedôvodne podané odvolanie žalobkyňou proti zamietavému výroku napadnutého

rozhodnutia odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil napadnutý rozsudok v zamietavom
výroku ako vecne správny.

24. Odvolací súd vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy
uvádza, že ju nepovažoval za dôvodnú. Zákon č. 58/1969 Zb. upravuje len premlčaciu lehotu vo vzťahu

k nároku na náhradu škody, t.j. majetkovej škody z titulu skutočnej škody a ušlého zisku (§ 23 zákona
č. 58/1969 Zb.). Právo na náhradu nemajetkovej ujmy je majetkovým právom osobnej povahy, ktoré sa
premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote. Uvedený záver vyplýva z rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2012 sp.zn. 2Cdo/194/2011, ktorý bol publikovaný v Zbierky
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 4/2014, R58/2014. Pokiaľ

zákon č. 58/69 Zb. nepriznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, na tento nárok nie je možné pri
jeho posudzovaní a najmä včasnosti uplatnenia aplikovať premlčaciu lehotu vzťahujúcu sa na nárok na
náhradu majetkovej škody.

Vovzťahukvyjadreniupoverenéhozástupcužalovanejnaodvolacompojednávanítýkajúcejsaaplikácie

ust. § 106 Občianskeho zákonníka v súvislosti s právom na náhradu škody, odvolací súd uvádza, že
odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP,
ktoré strana sporu môže meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3
CSP). Všeobecná 3-ročná premlčacia lehota žalobkyne pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy začala plynúť deň nasledujúci po nadobudnutí právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku, t.j. začala

plynúť dňom 27.07.2005, žaloba bola podaná dňa 24.10.2005, teda uplatnená námietka premlčania nie
je dôvodná, lebo žaloba bola vo vzťahu k tomu nároku uplatnená včas.25. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutím,

ktorým sa konania končí.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa jej úspechu vo veci.

26. O nároku na náhradu trov konania z titulu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd
rozhodol v zmysle § 396 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 a s § 255 ods. 1 CSP, a to v súlade so zásadou

úspechu žalobkyne v spore, ktorý úspech odvolací súd posúdil čo do základu uplatneného nároku, lebo
výška plnenia závisela od úvahy súdu. Žalobkyňa bola úspešná čo do základu uplatneného nároku,
a preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania
voči žalovanej v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci (§ 262 ods. 2 CSP).

O nároku na náhradu trov konania z titulu nároku na náhradu majetkovej škody, odvolací súd rozhodol
v zmysle § 396 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 a s § 255 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej
v spore, lebo žaloba o zaplatenie majetkovej škody žalobkyne vrátane uplatneného príslušenstva bola
právoplatnezamietnutá,apretožalovanámánároknanáhradutrovprvoinštančného,akoajodvolacieho
konania v plnom rozsahu voči žalobkyni s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie

samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 262 ods. 2 CSP).

Predmetom sporu boli dva samostatne uplatniteľné nároky týkajúce sa nároku na náhradu škody z titulu
majetkovejškodyanárokunanáhradunemajetkovejujmy,apretoodvolacísúdpriposudzovaníúspechu
strany v spore pre účely rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania rozhodol osobitne vo vzťahu k

jednotlivým nárokom v súlade so zásadou úspechu strany v spore vyplývajúcou z ust. § 255 ods. 1 CSP.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpenýosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.