Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 24, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115215775
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5115215775.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom
Šoltésom, advokátom, so sídlom Q. XX, XXX XX O. - W. Q., proti žalovanému: Q. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. - G., L. XXX/XX, o zaplatenie 3.504,70 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 8C/254/2015-73 zo dňa 22. augusta 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 8C/254/2015-73 zo dňa 22. augusta 2018 vo výroku, ktorým uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.286,68 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9

% ročne zo sumy 2.286,68 Eur od 23.06.2012 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok II.) a vo výroku o trovách konania (výrok IV.) p o t v r d z u j e .

V nenapadnutej časti (výrok I. a III.) zostáva rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 8C/254/2015-73 zo
dňa 22. augusta 2018 n e d o t k n u t ý .

Žalobca n e m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 404,64 Eur zastavil (výrok I.).

Žalovanémuuložilpovinnosťzaplatiťžalobcovisumu2.286,68Eurspolusúrokomzomeškaniavovýške
9 % ročne zo sumy 2.286,68 Eur od 23.06.2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok II.). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (výrok III.). Žalobcovi súd priznal právo na
náhradu trov konania v rozsahu 30,50 % (výrok IV.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pôvodný žalobca (Consumer Finance Holding, a.s.)
sa návrhom doručeným súdu dňa 21.05.2015 domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by súd

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 3.504,70 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne od 23.06.2012 do zaplatenia. Na základe návrhu na zmenu strany sporu (Zmluva o postúpení
pohľadávok zo dňa 01.08.2015) súd uznesením sp.zn. 8C/254/2015-28 zo dňa 16.10.2015 pripustil
zmenusubjektovnastranežalobcutak,žedokonanianamiestodoterajšiehožalobcuvstúpilakožalobca
spoločnosť Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154.
S účinnosťou od 17.02.2018 došlo k zmene obchodného mena žalobcu na Intrum Slovakia, s.r.o.

3. Podaním doručeným súdu dňa 24.07.2018 žalobca zobral žalobu čiastočne späť v časti o zaplatenie
zmluvných poplatkov v sume 404,64 Eur. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu súd konanie v tejto
časti v zmysle § 144, § 145 ods. 1 a 2 a § 146 ods. 1 CSP zastavil.4. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že zmluvou o pôžičke Quatro č. 6094501 zo dňa
09. mája 2011 uzatvorenou medzi spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. ako veriteľom a
žalovaným ako dlžníkom, poskytol veriteľ žalovanému pôžičku - spotrebiteľský úver v celkovej sume

3.100,00 Eur, ktorý mal žalovaný splatiť v 48 mesačných splátkach po 104,10 Eur. RPMN bola v zmluve
určená na 24,67 %, priemerná hodnota RPMN bola 20,04 % a ročná úroková sadzba činila 29,03
%. Termín konečnej splatnosti bol stanovený na 05/2015. Celková suma spotrebiteľského úveru bola
určená na sumu 4.996,80 Eur. Súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Žalobca vyzval
žalovaného upomienkou zo dňa 25.05.2012 na okamžitú úhradu všetkých splátok jednorázovo v sume

4.216,66 Eur v lehote do troch dní od doručenia výzvy. Podľa platobnej histórie žalovaný uhradil celkovo
na úvere sumu 813,32 Eur. Vychádzajúc z tvrdenia žalobcu, že žalovaný sa predmetnou zmluvou
zaviazal na úhradu úveru sumou 4.996,80 Eur (z tejto sumy činí istina vo výške 3.100,00 Eur) a zaplatil
sumu 813,32 Eur, po čiastočnom späťvzatí žaloby sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 3.100,06 Eur
spolu s úrokom z omeškania, ktorá čiastka bola predmetom posúdenia zo strany okresného súdu. Pri
svojom rozhodovaní okresný súd vychádzal z ust. § 101, § 103, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

§ 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Okresný
súd sa prednostne zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného, ktorý tvrdil, že
žalobca dlh zosplatnil 25.05.2012 a žalobu podal dňa 21.05.2015. Na pojednávaní žalovaný tvrdil, že
nárok žalobcu sa mal premlčať v lehote dvoch rokov odo dňa predčasnej splatnosti úveru. Uvedenú

námietku žalovaného súd vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko k mimoriadnej splatnosti úveru došlo dňa
25.05.2012, čo samotný žalovaný nerozporoval, pričom žalobca žalobu doručil súdu dňa 21.05.2015. V
zmysle § 101 v spojení s § 103 Občianskeho zákonníka „ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane
zročný dlh (§ 565 Občianskeho zákonníka), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej
splátky“, a tak v danom prípade sa nárok žalobcu premlčí vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote,

ktorá by tak uplynula dňa 25.05.2015. Žaloba bola podaná dňa 21.05.2015, t.j. v zákonnej premlčacej
lehote. Následne súd posúdil samotný žalobný nárok a konštatoval, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol
medzi stranami sporu na základe zmluvy uzavretej dňa 09.05.2011, je vzťahom občiansko-právnym,
je potrebné naň aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
neskorších predpisov. Keďže súd ustálil, že dotknutá zmluva so žalovaným je zmluvou o spotrebiteľskom

úvere a vzťahujú sa na ňu ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. účinného do 30.11.2011, súd zisťoval,
či zmluva o spotrebiteľskom úvere má všetky povinné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. Vykonaným dokazovaním konštatoval, že v zmluve nie je úplne uvedená konečná splatnosť
úveru, keďže zmluva uvádza iba údaj o konečnej splatnosti úveru - 05/2015. Spotrebiteľ musí pri
danej forme spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne

vedieť, kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t.j. ktorým dňom. Takýto údaj
však účastníkmi zmluvy uzavretá zmluva neobsahovala, a preto súd v zmysle § 11 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z. považoval poskytnutý úver z dôvodu absencie uvedených náležitostí za bezúročný a
bez poplatkov, a to pre absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/, t.j. nejasné označenie konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru. Žalovanému bol nepochybne poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške

3.100,00 Eur. Keďže súd predmetnú zmluvu vyhodnotil ako bezúročnú a bez poplatkov, žalovanému
vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi iba tzv. „čistú istinu úveru“, t.j. sumu 3.100,00 Eur, teda to, čo právny
predchodca žalobcu žalovanému poskytol. Pokiaľ podľa predloženej platobnej histórie žalovaný vykonal
úhrady spolu vo výške 813,32 Eur, súd z uvedených dôvodov považoval návrh žalobcu o zaplatenie
sumy 3.100,06 Eur za dôvodný iba v časti zaplatenia sumy 2.286,68 Eur (rozdiel medzi poskytnutou

pôžičkou v sume 3.100,00 a úhradou žalovaného v sume 813,32 Eur), na ktorej zaplatenie zaviazal
žalovaného a vo zvyšku, t.j. o zaplatenie sumy 813,38 Eur, návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.

5. Žalovaný na pojednávaní dňa 25.07.2018 tvrdil, že celý dlh žalobcovi uhradil a súd mu s ohľadom
na § 470 CSP poskytol dodatočnú 15-dňovú lehotu na preukázanie týchto tvrdení. Žalovaný doklad o

akejkoľvek inej úhrade súdu nedoručil, a to nielen v lehote stanovenej súdom, ale ani do skončenia
pojednávania vo veci samej. Žalovaný uvedené odôvodnil zmenou banky, ako aj častými zmenami účtu
žalobcu, na ktorý pôžičku platil. S odkazom na rozsudok NS SR zo dňa 22.09.2010 sp.zn. 3MCdo/6/2010
poukázal na skutočnosť, že na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce
tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie

plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako
aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté
procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté
plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Nadväzne súd konštatoval, že žalovanýneuniesol bremeno dôkazu ohľadom preukázania svojho tvrdenia, že dlh z titulu predmetnej zmluvy o
pôžičke uhradil. Okresný súd preto zaviazal na uhradenie zvyšku čistej istiny žalovaného a vo zvyšnej
časti žalobu, s ohľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o pôžičke, zamietol.

6. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania vo výške 9 %, a to pôvodne zo sumy 3.504,70 Eur a v
zmysle čiastočného späťvzatia žaloby zo sumy 3.100,06 Eur od 23.06.2012 do zaplatenia. Z ust. §
517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že je kogentne
stanovenáibahornáhranicaúrokovzomeškania,ktorejprekročenieniejeprípustné.Žalovanýbollistom

žalobcu zo dňa 25.05.2012 vyzvaný k úhrade dlžných splátok v lehote troch dní od prevzatia výzvy a
zároveň ho žalobca upozornil na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru. Žalovaný výzvu neprevzal
v odbernej lehote a žalobcovi sa zásielka vrátila dňa 31.05.2012. V zmysle priložených všeobecných
obchodných podmienok, a to bodu 13.2. sa zásielka doručovaná klientovi na adresu uvedenú v zmluve
považuje aj v prípade jej neprevzatia za doručenú, a to piatym dňom, kedy bola daná na prepravu. V
danom prípade si žalobca uplatnil nárok na zákonný úrok až od 23.06.2012. Výška úrokovej sadzby k

23.06.2012 predstavovala
9 %. Súd preto žalobnému návrhu v časti uplatneného úroku z omeškania z priznanej sumy vyhovel a
vo zvyšnej časti žalobu zamietol (t.j. nepriznal úrok z omeškania zo sumy prevyšujúcej 2.286,68 Eur od
23.06.2012 do zaplatenia).

7. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Procesný
úspech žalobcu dosiahol výšku 65,25 %, procesný úspech žalovaného dosiahol výšku 34,75 %. Čistý
procesný úspech žalobcu s prihliadnutím na jeho procesný neúspech je vo výške 30,50 % (65,25 % -
34,75 %). Žalovaný je preto povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 30,50 %.

8. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný podaním
zo dňa 06.09.2018, ktoré na výzvu okresného súdu doplnil podaním zo dňa 28.09.2018. Odvolaním
namietol správnosť výroku II. rozsudku okresného súdu, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu
2.286,68Eurspríslušenstvom.Stotožnilsasozáveromsúduprvejinštancie,ktorývyhodnotil,žezmluva,
ktorú uzatvoril s právnym predchodcom žalobcu, je zmluva spotrebiteľská, ktorá nespĺňa podstatné

náležitosti spotrebiteľskej zmluvy, a preto je potrebné ju považovať za zmluvu bez poplatkov a úrokov.
Namietol však nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie, pokiaľ okresný súd ustálil, že doposiaľ
uhradil len sumu 813,32 Eur. Toto tvrdenie je v rozpore s predloženým prehľadom splátok, z ktorého
je zrejmé, že doposiaľ uhradil sumu 3.913,38 Eur. Pokiaľ sa odvolací súd oboznámi s prehľadom
splátok, zdôraznil, že úver začal splácať dňom 20.06.2011. Zaplatil 12 splátok po 104,10 Eur, poslednú

splátku uhradil dňa 20.06.2012, a to v sume 2.664,18 Eur, teda spolu zaplatil 3.913,38 Eur. Z podanej
žaloby, resp. písomného vyjadrenia žalobcu nevyplýva, z čoho pozostáva žalovaná suma, či sa jedná
o istinu, úroky, zmluvné pokuty alebo niečo iné. Samotné vyjadrenie žalobcu označil za všeobecné. Z
odôvodnenia rozsudku (bod 41.) vyplýva, že doposiaľ uhradil len sumu 813,32 Eur, avšak nie je zrejmé,
ako súd k tejto sume dospel. Samotný žalobca predložil prehľad splátok úveru a z tohto prehľadu je úplne

jasné, koľko z úveru zaplatil. Táto skutočnosť nebola medzi sporovými stranami rozporovaná. Odvolateľ
ako spotrebiteľ nemal dôvod predkladať dôkazy o zaplatení alebo nezaplatení spotrebiteľského úveru.
Bolo na žalobcovi, aby súdu preukázal, koľko mu doposiaľ uhradil, a čo bolo predmetom úhrady.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za predčasné, pretože doposiaľ nebolo potvrdené, koľko
finančných prostriedkov zaplatil za úver. Zotrval na tvrdení, že zaplatil 3.913,38 Eur.

9. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril, výzvu na vyjadrenie prevzal dňa 15.11.2018.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.

1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku, ktorým uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.286,68 Eur s príslušenstvom, ako aj v závislom výroku o trovách
prvoinštančného konania, v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. V nenapadnutých
výrokoch (výroky I. a III.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

11. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresnéhosúdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalovaného
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

13. Žiada sa uviesť, že v danom prípade odvodzoval žalobca uplatnený nárok zo zmluvy o pôžičke
evidenčné č. 6094501, ktorú uzavrel žalovaný s právnym predchodcom žalobcu dňa 09. mája 2011
a na základe ktorej žalovanému bola poskytnutá pôžička - spotrebiteľský úver v celkovej sume
3.100,00 Eur, ktorý mal žalovaný splatiť v 48 mesačných splátkach po 104,10 Eur. Celková suma
spotrebiteľského úveru bola určená na sumu 4.996,80 Eur. Žalovaný nesplácal poskytnutý úver v
dohodnutých splátkach, v dôsledku čoho došlo k predčasnému zosplatneniu úveru dňom 25.05.2012, čo

žalovaný nerozporoval. Okresný súd posúdil predmetnú zmluvu podľa citovaných ustanovení zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov a dospel k záveru, že záväzkový
vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe zmluvy uzavretej dňa 09. mája 2011, je vzťahom
spotrebiteľským, a nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá všetky povinné náležitosti (§ 9 ods. 2
písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z.), okresný súd považoval z dôvodu absencie zákonnej náležitosti úver

za bezúročný a bez poplatkov. Keďže súd predmetnú zmluvu vyhodnotil ako bezúročnú a bez poplatkov,
žalovanému vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi iba tzv. čistú istinu úveru, t.j. sumu 3.100,00 Eur. Žalobca
na dôkaz svojich tvrdení k žalobe pripojil zmluvu o pôžičke č. 454113 evidovanú pod č. 6094501 zo dňa
09. mája 2011, všeobecné obchodné podmienky, predžalobnú upomienku s doručenkou, ako aj prehľad
splátok a úhrad. Žalovaný v konaní tvrdil, že celú pôžičku poctivo uhradil a zaplatil dokonca aj viac.

Doklad o zaplatení nepredložil, dôvodiac, že v priebehu rokov sa menili účty žalobcu a sám vymenil dve,
resp. tri banky, z ktorého dôvodu nie je schopný predložiť doklad o zaplatení.

14. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku

konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti
je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na

strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou
také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou
v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú
povinnosť.

15. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

16. Z uvedených úvah vyplýva, že je zodpovednosťou žalovaného, aby súdu predložil na preukázanie
svojich tvrdení dôkazy, ktoré potvrdzujú všetky skutočnosti prezentované v rámci jeho procesnej obrany,
nevyhnutných pre vyhlásenie zamietavého rozsudku. V posudzovanej veci žalovaný na pojednávaní
dňa 25.07.2018 uviedol, že žalovanú sumu vyplatil v hotovosti, o čom má doklad doma. Na otázku

súdu, či žalovaný má návrhy na vykonanie dokazovania, žalovaný uviedol, že súdu doloží potvrdenie
o uhradení sumy 2.664,18 Eur. Za týmto účelom okresný súd odročil pojednávanie na deň 22.08.2018.
Na pojednávaní dňa 22.08.2018 žalovaný súdu doklad o zaplatení nepredložil s odôvodnením, že v
priebehu rokov žalobca menil účty, sám vymenil dve, resp. tri banky a nedisponuje dokladom o zaplatení
predmetného úveru. Na týchto tvrdeniach žalovaný zotrval aj v podanom opravnom prostriedku a do

rozhodnutia odvolacieho súdu neprodukoval dôkazy preukazujúce ním prezentované skutkové tvrdenia
(§ 296 CSP).17. Obrana jednej procesnej strany proti tvrdeniam druhej procesnej strany musí byť podložená
vždy relevantným dôkazom, ktorého hodnotenie prináleží súdu, inak k uneseniu dôkazného bremena
nedochádza.

18. Hodnotením dôkazov nazývame činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané procesné dôkazy
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon ukladá súdu určité

obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 205, § 193 CSP).

19. Pre priznanie ochrany žalobcom uplatňovanému právu, pre vyhovenie návrhu postačovalo
preukázanie platne uzavretej zmluvy - zmluvy o spotrebiteľskom úvere, t.j. preukázanie, že tu existoval
ním tvrdený právny vzťah a následne neunesenie dôkazného bremena zo strany žalovaného, že
poskytnutý úver splatil. Ak žalobca preukázal, že so žalovaným uzavrel zmluvu o spotrebiteľskom úvere,

preukázal, že žalovanému tvrdené finančné prostriedky poskytol, žalovaný mal produkovať v konaní
relevantné dôkazy vyvracajúce tvrdenia žalobcu.

20. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že vykonané dokazovanie
preukázalo dôvodnosť podaného návrhu vo vzťahu k žalovanému. Úvahy okresného súdu neboli

ľubovoľné, vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu a zodpovedali skutočnostiam, ktoré
boli v konaní zistené, vyhodnotenia a závery okresného súdu neboli v rozpore s tým, čo bolo v konaní
preukázané a ani v rozpore s formálnou logikou. Naviac, okresný súd výsledky hodnotenia dôkazov
zahrnul aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku a dostatočne v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP
vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za rozhodné, preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal, akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odvolací súd poukazuje na to, že právna úprava neurčuje,
ako má súd dôkaz hodnotiť, uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy tak, aby bola
súčasne dodržaná právna úprava, formálna logika, aby rozhodnutie, resp. jeho odôvodnenie vychádzalo
a opieralo sa o zistený skutkový stav, čo v danom prípade splnené bolo. Podané odvolanie zo strany
žalovaného nespochybnilo závery okresného súdu, ktoré vychádzali zo správneho hodnotenia dôkazov

prezentovaných stranami v spore a odvolací súd nezistil dôvody, pre ktoré by sa odchýlil od ich
vyhodnotenia súdom prvej inštancie. Ďalšie dôvody zo strany odvolacieho súdu by boli len opakovaním
vecne správnych dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

21. Na záver odvolací súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa

ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné
oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je
totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením
či zanedbaním môžu strácať svoje majetkové práva, osobné, satisfakčné a podobne. Ak žalovaný

plnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bol povinný postupovať pri ich
plnení tak, aby jeho právna pozícia bola dostatočne a relevantne zabezpečená. Z hľadiska princípov
dokazovania posúdil aj odvolací súd sumár dôkazov rovnako ako súd prvej inštancie a vychádzal z
rovnakých záverov, aké prijal okresný súd, a preto s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti
rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

22. Súčasne odvolací súd konštatuje aj správnosť napadnutého rozhodnutia vo výroku o trovách
prvoinštančného konania, ktoré zohľadňuje pomer úspechu strán v spore.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nepriznal
nárok na ich náhradu.

24. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalobcovi v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný

k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na
náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej
právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania,
predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu adruhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP)
má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda,
ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo

strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a
u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.

25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).