Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, April 4, 2019

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 40C/58/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118316676
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Kubiš

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2019:6118316676.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV sudcom JUDr. Michalom Kubišom v právnej veci žalobcu: Ing. J. E., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXX/XX, XXX XX Y., zastúpený AK Kovár a partneri s.r.o., so sídlom
Vajnorská 8/A, 831 04 Bratislava, substitučne JUDr. Luciou Morgošovou, advokátkou so sídlom Béžová
6, 851 07 Bratislava, proti žalovanej: U. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XX, XXX XX Y., o zaplatenie
22 405 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Súd žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 22 405 eur s príslušenstvom z titulu

nevrátenej pôžičky. Na odôvodnenie žaloby uviedol, že žalovanej poskytol pôžičku v celkovej výške
22 405 eur, a to v opakovaných mesačných splátkach poskytovaných v období od 10.10.2014 do
06.02.2018 na bankový účet žalovanej vedený vo J., a.s., č. účtu v tvare IBAN: H XXXX XXXX XXXX
XXXX XXXX. Poslednú splátku pôžičky poskytol žalovanej platbou zo dňa 06.02.2018 vo výške 550
eur. V zmysle § 563 Občianskeho zákonníka žalovanú vyzval na vrátenie poskytnutej pôžičky v celkovej
výške 22405 eur v lehote do 30 dní odo dňa doručenia výzvy, žalovaná však pôžičku v určenej lehote
(do 25.07.2018) nevrátila, a to ani sčasti.

2. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz sp. zn. 3Up/514/2018 zo dňa 21.08.2018, proti ktorému podala
žalovaná odpor s odôvodnením, že so žalobcom sa pozná od novembra 2012, kedy začali udržiavať
blízky vzťah i napriek tomu, že ona bola vydatá a on ženatý. Počas ich vzťahu sa dohodli, že sa rozvedú,
žalobca ju podporoval v jej rozvode, našiel jej právničku, ktorú aj sám financoval. Rozviedla sa v roku
2015, pričom s bývalým manželom nie je v spoločnej domácnosti od roku 2014. Vtedy jej začal žalobca
na jej účet zasielať z jeho podnetu finančné prostriedky, ktoré boli určené na jej domácnosť, v ktorej

spoločne žili a peniaze využili na výlohy za domácnosť a na trávenie voľného času (bývanie, stravovanie,
výlety, dovolenky, spoločenské udalosti a iné...). Vzťah ukončili na základe neznášanlivosti jej detí so
žalobcom, pričom úplne sa odlúčili v marci 2018. Žalobca si po rozchode zobral všetky svoje veci z jej
bytu aj s TV prijímačom, ktorý zakúpil, s tvrdením, že má už všetko. Asi dva mesiace pred ukončením
vzťahu jej žalobca predložil zmluvu o pôžičke bez sumy, ktorú si mala sama doplniť podľa vlastného
uváženia s tým, že ju má podpísať a uviesť dátum podpisu. Poukázala na to, že so žalobcom nikdy
žiadnu zmluvu o pôžičke neuzatvárala, podanie žaloby je len konaním žalobcu, ktorý sa urazil a nevie

sa zmieriť tým, že nie sú spolu.

3. Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že so žalovanou udržiaval mimomanželský vzťah od začiatku
roka 2013. Postupne zvažovali, že sa rozvedú, aby mohli v budúcnosti spolu žiť. Žalovaná mu oznámila,žesabudeochotnáaschopnározviesťibavprípade,akjejdočasneposkytnefinančnúpodporuvoforme
pôžičky na účely zabezpečenia bývania (hypotéka a nájom bytu na adrese P. XX, XXX XX Y.), nakoľko z
jej vtedajšieho mesačného príjmu by sa nebola schopná „osamostatniť“ od svojho vtedajšieho manžela.

Súhlasil s tým, že jej pre tento prípad bude poskytovať peňažné prostriedky formou opakovaných
mesačných platieb v sume 500 eur (neskôr 550 eur) prevodom na jej bankový účet tak, aby mohla platiť
hypotékunabytasčastiajnájombytu.Odpočiatkuvšakbolomedzinimijasnedohodnuté,žesanejedná
o žiadnu nenávratnú platbu. Poukázal na to, že žalovaná mu pôvodne navrhla, že ho po majetkovom
vyporiadaní po jej rozvode zapíše ako vlastníka (podielového spoluvlastníka o veľkosti podielu 1/2) bytu

na adrese P. XX v Y. v katastri nehnuteľnosti tak, aby mal určitú záruku v súvislosti s poskytnutím pôžičky.
S uvedeným nesúhlasil, a to výlučne z dôvodu pragmatickej ochrany žalovanej, keďže v prípade, ak by
sa žalovanej „niečo stalo“, bez ohľadu na dovtedy poskytnutú výšku pôžičky by nadobudol podielové
spoluvlastníctvo k bytu v rozsahu podielu 1/2, a toto by tak nebolo predmetom dedenia po žalovanej, čo
byneboložiaducezpohľaduochranymajetkovýchprávjejdetí.Zuvedenéhodôvodupretosožalovanou
ďalej komunikoval výlučne potrebu uzavretia zmluvy o pôžičke aj v písomnej forme tak, aby mal aj on k

dispozícii dôkaz ohľadom poskytnutia pôžičky, s čím žalovaná bez akýchkoľvek výhrad súhlasila. Preto
ešte v roku 2015 zabezpečil vypracovanie návrhu písomnej zmluvy o pôžičke, Keďže však žalovaná
prechádzala ťažkým životným obdobím (rozvod, majetkové, vyporiadavanie po rozvode, vybavovanie
hypotekárneho úveru, refinancovanie úveru, prevod
bytu do vlastníctva žalovanej, zdravotné problémy syna a pod.), nechcel žalovanú „zaťažovať“ ešte

aj v súvislosti s poskytovanou pôžičkou. Žalobca tak predložil pripravený návrh písomnej zmluvy o
pôžičke žalovanej na podpis začiatkom roka 2018. Žalovaná bez udania dôvodu v rozpore s ich
predchádzajúcou ústnou dohodou oznámila, že žiadnu zmluvu o pôžičke nepodpíše. Od toho času
ho žalovaná dlhodobo (cca mesiac) nekontaktovala a následne ho už len informovala, že má nového
partnera. Uviedol, že pôžičku poskytoval žalovanej najmä v súvislosti so zabezpečením jej bývania

(najmä splácanie hypotekárneho úveru). Jednotlivé platby splátok hypotekárneho úveru na byt žalovaná
realizovalaažpotom,akojejposkytolpeniaze,tietonásledneposielalanabankovýúčetsvojhobývalého
manžela, ktorý ich posielal do hypotekárnej banky. Po čase vyporiadania podielového spoluvlastníctva
žalovanej s jej bývalým manželom k bytu (o veľkosti spoluvlastníckych podielov 1) žalovaná platila
splátky hypotekárneho úveru na byt opäť až po tom, ako jej on požičal. Skutočnosť, že neposielal

peniaze žalovanej na jej bankový účet na tzv. spoločné výdavky (ako tvrdí žalovaná), preukazuje i fakt,
že nikdy nežil v spoločnej domácnosti so žalovanou. V byte na ulici P. XX v Y. bývala výlučne žalovaná
spoločne so svojimi dvomi maloletými deťmi, a on býval v rodinnom dome na ulici Hraničiarska 136/40
v Bratislave spoločne so svojou manželkou. So žalovanou sa stretával v jej byte cca 2 x týždenne,
nikdy u žalovanej ani len prechodne nebýval, ani u nej nemal presťahované svoje osobné veci (až

na pár drobností), žalovaná pre neho ani nezabezpečovala stravovanie. Nie je teda zrejmé, z akého
dôvodu by mal platiť náklady na jej vlastné bývanie a stravovanie. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že požičané
penažné prostriedky mali slúžiť aj na krytie výdavkov na ich spoločné trávenie voľného času, tak to nie
je pravda, nakoľko tieto výdavky platil sám z vlastných peňazí, a tieto žiadnym spôsobom nesúviseli s
pôžičkou poskytnutou žalovanej. Uviedol, že skutočnosť, že žalovaná si bola vedomá svojej povinnosti

vrátiť poskytnutú pôžičku vyplýva aj z jej postupu v prvom mesiaci poskytnutia pôžičky (10/2014), keďže
platbu za prevod za mesiac október 2014 vo výške 600 eur zo dňa 10.10.2014 mu žalovaná vrátila
platbou zo dňa 15.10.2014.

4. Žalovaná v reakcii na uvedené poukázala na to, že o žiadnej pôžičke nepadlo ani slovo, a to nie

len na začiatku, ale nikdy v čase trvania ich päťročného vzťahu. Od januára 2013 začali so žalobcom
tvoriť pár, žalobca ju stále intenzívnejšie tlačil k odlúčeniu od manžela, na čo odpovedala, že keď odíde
od manžela, sama to s deťmi finančne ťažko zvládne, nakoľko musí platiť aj hypotéku a musela by
hľadať ďalší zdroj príjmu, poprípade zvážiť výmenu bytu. Žalobca na to opakovane navrhoval, že bude
prispievať na domácnosť, a nemá si robiť starosť. Asi po roku súhlasila a s manželom sa dohodla na

rozvode.Manželsaodsťahovalk1.11.2014,potompodalžiadosťorozvod.Žalobcazabezpečilprávnika,
ktorý ju zastupoval pri rozvode a sám ho aj z väčšej časti zaplatil. Po odsťahovaní manžela sa žalobca
začal u nej zdržiavať v jej voľnom čase, nakoľko ona robí na zmeny a začal prispievať na domácnosť.
Taktiež u nej prespával, stravoval sa a pomáhal s domácimi prácami, vodieval jej deti do školy, právala
mu osobné veci a taktiež vybavoval servis auta po autonehode. K vážnemu narušeniu vzťahu došlo na

spoločnej dovolenke v auguste 2017, kde udrel jej syna a hodil ho na zem. Potom sa snažili vzťah ešte
obnoviť, ale vo februári po hádke jej vrátil kľúče od bytu a od toho času jej prestal posielať peniaze na
účet a nekontaktoval ju, Poukázala na to, že už v roku 2015 ju žalobca oslovil s nápadom, že by bolo
dobré, aby mu podpísala papier, kde mu zaručí, že v prípade jej smrtí mu zostane podiel na jej byte,nakoľko ho spolu užívajú a prispieva na chod domácnosti. Preto ju veľmi zaskočilo, keď sa ju tesne pred
rozchodom snažil nahovoriť, nech mu podpíše zmluvu o poskytnutí pôžičky bez udania výšky pôžičky
a bez dátumu s tým, že si má sama určiť výšku pôžičky. Záverom uviedla, že ak sa dvaja ľudia ľúbia a

plánujú spoločnú domácnosť, nepovažujú náklady na spoločný život za pôžičku.

5. Na pojednávaní konanom dňa 12.02.2019 žalobca poukázal na to, že nebol v takej finančnej situácii,
aby mohol platiť žalovanej takéto platby, čo preukazuje aj zmluva o pôžičke zo dňa 17.08.2017, ktorú
uzatvoril s p. Raganom, a na základe ktorej si musel sám požičať peniaze. Žalovaná poukázala na to,

že o pôžičke od p. Z. vie, žalobca si ju bral lebo mu neprosperovala firma, hovoril, že okrem toho že
musí financovať ju musí financovať aj svoje deti. Keď na ňu naliehal, aby sa rozviedla, tak mu povedala,
že ona sama nebude zvládať platiť hypotéku na byt, v ktorom bývala, na čo jej povedal, že on sa o ňu
postará. Po tých problémoch, keď udrel jej syna na dovolenke, to ešte spolu skúšali, ale potom prišiel
s tým, že jej predložil nejakú dohodu so slovami, aby ani on z toho nevyšiel zle. Vtedy prvý krát videla
zmluvu o pôžičke. Poukázala tiež na to, že ak by malo ísť o pôžičku, tak jej nie je zrejmé, prečo od nej

nikdy nežiadal tie peniaze vrátiť.

6. Súd pri rozhodovaní vychádzal z nasledovného skutkového stavu:

6.1. Výsluchom žalobcu súd zistil, že so žalovanou sa stretol v novembri 2012, v roku 2013 to bolo

intenzívnejšie, potom to prerástlo do vzťahu. Plánovali spoločnú budúcnosť. Tiež plánovali, že sa
rozvedú, keďže každý mal svojich partnerov. Vtedy žalovanej povedal, že sa o ňu postará, ale myslel
to tak, že jej bude poskytovať finančnú pôžičku. K podpísaniu písomnej zmluvy nedošlo, on požiadal
svoju vtedajšiu advokátku, aby vypracovala návrh zmluvy o pôžičke, avšak nakoľko vtedy žalovaná
prechádzala zložitým obdobím a čas plynul, tak napokon k podpisu tej zmluvy ani nedošlo. Poukázal na

to, že so žalovanou v spoločnej domácnosti nežil, preto nemohli vznikať ani žiadne spoločné náklady.
Žalovaná povedala, že sa nemusí obávať o tie peniaze, že ho uvedie na liste vlastníctva k jej bytu,
na čo jej povedal, že to nechce, lebo keby zomrel, tak by si mohli jeho pozostalí robiť nároky na ten
byt. Potom mu navrhla, aby bol zapísaný na liste vlastníctva ako ťarcha, ale ani to nechcel. Peniaze
žalovanej posielal, aby mohla platiť hypotéku, financoval jej aj právničku. Ku koncu vzťahu predložil

žalovanej v marci 2018 zmluvu o pôžičke s tým, nech si ju upraví ako uzná za vhodné a že on to
dá potom prepracovať advokátke. Žalovaná to však odmietla. Vzťah ukončili v prvej dekáde mesiaca
máj 2018, pričom jeho posledná platba žalovanej bola vo februári 2018, takže mala peniaze na celý
mesiac marec 2018. Žalovaná mu v máji 2018 povedala, že už má iný vzťah. Čo sa týka domácnosti
žalovanej, z počiatku sa zdržiaval u žalovanej jeden krát za dva týždenne, neskôr jeden až dva krát

týždenne. Išlo o krátke návštevy, väčšinou buď doobeda alebo poobede, niekedy u nej zjedol obed, ale
väčšinoužalovanúzobralvonnaobed,ktorýajzaplatil.Poauguste2017sasožalovanoustretávalužiba
minimálne, v neskorých nočných hodinách, žalovaná už nemala záujem, aby sa ten vzťah znormálnil. U
žalovanej v byte mal osobné veci, ktoré sa zmestili do jednej igelitovej tašky. Zaplatil tiež televízor, ktorý
tam bol k užívaniu. Žalovaná mu vyprala ponožky, resp. spodné prádlo tak raz za dva až tri týždne. Nikdy

u nej nemal nahlásený trvalý ani prechodný pobyt. Nemá vedomosť, že by počas trvania ich vzťahu
vznikali nejaké spoločné náklady. Finančné prostriedky, ktoré jej posielal, používala žalovaná na úhradu
hypotekárneho úveru, ktorý mala so svojim predchádzajúcim manželom. Úver bol písaný na manžela
a ten kolobeh peňazí bol taký, že z jeho účtu išli peniaze na účet žalovanej, potom z jej účtu na účet
jej manžela a následne na účet banky. Potom jej neskôr navrhol, aby prešla do inej banky, a vtedy tie

peniazeodchádzalizúčtužalovanejpriamodobanky.Jehofinančnásituáciavčase,keďžalovanejzačal
poskytovať finančnú pomoc v októbri 2014, bola stabilizovaná, finančná situácia žalovanej bola taká, že
nemohla existovať bez toho, aby jej poskytoval tú finančnú pôžičku. Keď zmenila zamestnanie a prešla
do inej nemocnice, tak sa jej finančná situácia ešte zhoršila. Bez tej pôžičky by nemohla platiť hypotéku.
Neskôr sa zhoršila aj jeho finančná situácia, musel si sám požičať od jeho veľmi dobrého známeho.

Vysvetlil mu, že poskytovaním tej pôžičky žalovanej sa mu situácia zhoršila, a preto si od neho požičal
5 000 eur, aby mal nejakú rezervu na dlhšie obdobie. Na otázku, kedy oslovili svoju právnu zástupkyňu,
aby mu vypracovala zmluvu o pôžičke uviedol, že to bolo to júli alebo auguste 2015 a k jej vypracovaniu
došlo v októbri 2015. Na otázku, či sa dohodol na začiatku so žalovanou na konkrétnych podmienkach
pôžičky, že kedy bude vrátená uviedol, že nie, na tomto sa nedohodli, ostalo to otvorené. Na otázku,

ako si predstavoval podmienky vrátenia peňazí uviedol, že si to predstavoval tak, že budú mať spoločnú
budúcnosť, ale vzhľadom na tie eskapády, ktoré zažíval so žalovanou zistil, že to tak nebude, a preto
požadoval to ručenie.6.2. Výsluchom žalovanej súd zistil, že so žalobcom sa zoznámila v novembri 2012, od januára 2013
tvorili pár. V lete 2013 boli na dovolenke v Chorvátsku, trávili spolu čas vždy keď to šlo. Akceptovala, že
žalobca sa stará o chorú matku. V roku 2014 od nej odišiel jej bývalý manžel, odvtedy jej začal žalobca

prispievať na domácnosť. Vtedy jej žalobca povedal, že sa o ňu postará, o žiadnej pôžičke však nikdy
nehovoril, ani o žiadnom vrátení peňazí. Ona mu navrhla, aby nebol poškodený, že ho zapíše na kataster
ako spolumajiteľa bytu, keďže spolu žili, resp. že sa tam zapíše jeho doživotné užívacie právo na byt,
ale to žalobca odmietol. Až dva týždne pred rozchodom, čo bolo vo februári 2018, prišiel ku nej prvý
krát s tou zmluvou o pôžičke. Po tom incidente na dovolenke, keď udrel jej syna, sa to pokúšali dať ešte

do poriadku, ale potom si uvedomila, že ten vzťah nemá zmysel, a tak sa vo februári 2018 rozišli, a
to takým spôsobom, že žalobca jej vrátil kľúče do schránky. Ich vzťah dovtedy fungoval normálne ako
každý iný s tým, že akceptovala, že sa vo zvýšenej miere stará o svoju matku. Žalobca jej o pôžičke nikdy
nič nepovedal, ona by s pôžičkou určite nesúhlasila, keďže by ju nemala ako splácať. Keď jej priniesol
zmluvu o pôžičke povedal, že si ju má prečítať a podpísať. Ona mu povedala, že nič také nepodpíše,
keďže sa na ničom takom nedohodli. Čo sa týka toho zabezpečenia, žalobcovi navrhla, že ho zapíše na

kataster ako spolumajiteľa, aby nebol poškodený, čo on ale odmietol, tak mu navrhla, že sa do katastra
zapíše jeho doživotné právo na užívanie bytu, ale aj to odmietol. Navrhla mu to preto, lebo on sa obával,
že keď by náhodou zomrela, tak ten byt by ostal jej deťom a keďže boli neplnoleté, tak by sa o nich
staral jej bývalý manžel, a žalobca by teda ostal bez peňazí aj bez strechy nad hlavou. Na otázku, ako si
vysvetľovala, že jej žalobca mesačne posiela 500-550 eur uviedla, že tie peniaze jej posielal z dôvodu,

aby sa o ňu postaral, veď tak sa aj dohodli, že ona sa rozvedie a žalobca sa o ňu postará, inak by to
finančne neutiahla. Tie peniaze používala na stravu, na školné, na bežné výdavky na život. Aj keď deti
oslavovali narodeniny, tak jej dal do ruky 50 eur. Keď išli na dovolenku, on ju zaplatil a ona nakúpila
stravu. Takto sa dohodli. Z jej výplaty išli peniaze na hypotéku a bývanie a z tých čo posielal žalobca sa
platila strava, energie na byte a ostatné bežné výdavky súvisiace so životom dvoch ľudí.

6.3. Výsluchom svedka I. Z. súd zistil, že je kamarátom žalobcu, poznajú sa od detstva, niekedy v lete
2017 ho oslovil žalobca, že by potreboval pôžičku 5 000 eur, a to na stavbu, resp. kúpu nehnuteľnosti
žalovanej, a že po splatení hypotekárneho úveru mu budú tieto peniaze vrátené, a potom ich vráti on
jemu. Vyslovene sa ho pýtal, či ide o nejaký obchodný účel alebo súkromný, na čo mu žalobca povedal,

že je to súkromný účel. Žalobca hovoril, že jeho finančná situácia nie je dobrá, že má horšiu sezónu v
podnikaní, že pravidelne požičiava nejaké sumy žalovanej a že mu chýba 5 000 eur.

6.4. Z výzvy na vrátenie poskytnutej pôžičky zo dňa 21.06.2018 (č.l. 15 spisu) súd zistil, že žalobca
prostredníctvom právnej zástupkyne vyzval žalovanú na vrátenie pôžičky vo výške 22 405 eur v lehote

do 30 dní odo dňa doručenia výzvy.

6.5. Z rozpisu poskytnutej pôžičky (č.l. 17 spisu) súd zistil, že žalobca zasielal žalovanej na jej bankový
účet od 10.10.2014 do 06.02.2018 sumy od 500 eur do 630 eur mesačne, spolu 22 405 eur. Ako
poznámka k jednotlivým platbám bolo uvedené - prevod a označenie príslušného mesiaca. Pri platbe

05.04.2017 je uvedená poznámka záloha a pri platbe 19.06.2017 je uvedené doplatok za júl 2017.

6.6. Zo zmluvy o pôžičke bez uvedenia dátumu a bez podpisov (č.l. 35 spisu) súd zistil, že je v nej
uvedený žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník, pričom ako predmet je uvedené poskytovanie
peňažných prostriedkov zo strany veriteľa dlžníkovi formou opakovaných mesačných platieb (bez

uvedenia výšky) v hotovosti alebo prevodom na bankový účet dlžníka s tým, že pôžičku začne veriteľ
poskytovať dlžníkovi odo dňa podpísania tejto zmluvy. Ďalej sa v nej uvádza, že poskytovanie pôžičky
veriteľom je závislé na jeho rozhodnutí poskytnúť dlžníkovi jednotlivé mesačné platby pôžičky, pričom
dlžník nie je oprávnený sa týchto dožadovať proti vôli veriteľa resp. po tom, čo sa veriteľ rozhodne
jednotlivé platby pôžičky prestať dlžníkovi poskytovať. Tiež sa v nej uvádza, že pôžička sa poskytuje

dlžníkovi na dobu neurčitú a dlžník sa zaväzuje poskytnutú pôžičku v celosti resp. jej časť vrátiť veriteľovi
na základe písomnej výzvy veriteľa do 7 dní odo dňa obdržania výzvy.

6.7. Z listu zo dňa 29.06.2018 (č.l. 37 spisu) súd zistil, že žalovaná odpovedala na výzvu na vrátenie
pôžičky zo dňa 21.06.2018 tak, že so žalobcom nikdy neuzatvorila dohodu alebo zmluvu na požadovanú

sumu 22 405 eur. Peniaze, ktoré jej boli vložené od žalobcu na účet sú z obdobia spoločného
spolunažívaniastým,žeonosobnejejdobrovoľnenajehopodnetzasielalčiastkynavykrytiespoločných
nákladov.6.8. Z emailovej komunikácie zo dňa 29.10.2015 (č.l. 59 spisu) súd zistil, že právna zástupkyňa žalobcu
oznámila žalobcovi, že pripravila zmluvu o pôžičke peňazí, ktorú poskytuje žalovanej s tým, že je
potrebné doplniť do zmluvy výšku mesačných platieb a ako dátum podpisu zmluvy je potrebné uviesť

dátum, ktorý predchádza prvej platbe, ktorú poskytol žalovanej.

6.9. Z potvrdenia o zrealizovaní transakcie zo dňa 19.02.2015 (č.l. 61 spisu) súd zistil, že žalobca
uhradil zálohu na rezerváciu ubytovania 27.07.-06.08.2015 vo výške 400 eur. Z potvrdenia o zrealizovaní
transakciezodňa12.02.2016(č.l.60spisu)súdzistil,žežalobcauhradilzálohunarezerváciuubytovania

01.-11.08.2016 vo výške 400 eur. Z potvrdenia o zrealizovaní transakcie zo dňa 04.04.2017 (č.l. 51
spisu) súd zistil, že žalobca uhradil zálohu na rezerváciu ubytovania 28.07.-06.08.2017 vo výške 300
eur. Z potvrdenia o zrealizovaní transakcie debetnou kartou zo dňa 30.07.2016 (č.l. 52 spisu) súd zistil,
že žalobca uhradil v Tesco Stores sumu 102,24 eura. Z potvrdenia o zrealizovaní transakcie debetnou
kartou zo dňa 11.08.2016 (č.l. 50 spisu) súd zistil, že žalobca uhradil sumu 84,10 eura.

6.10. Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 17.08.2017 (č.l. 94 spisu) súd zistil, že žalobca si požičal od Ing. I. Z.
sumu 5 000 eur, ktorú sa zaviazal vrátiť do 31.12.2018.

7. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

7.1. Podľa § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občianky zákonník (ďalej len „O.z.“) zmluvou o pôžičke
prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po
uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

8. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na vrátenie peňazí, ktoré mal podľa jeho tvrdenia požičať žalovanej

na základe ústnej zmluvy o pôžičke. Ako vyplýva z citovaného § 657 O.z. základnými náležitosťami
zmluvy o pôžičke (ktorú možno uzavrieť písomne aj ústne) je dohoda o prenechaní veci určenej podľa
druhu (teda aj peňazí) a záväzok dlžníka vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, ktorý pre svoj vznik vyžaduje reálne odovzdanie predmetu pôžičky
druhej zmluvnej strane. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby bol veriteľ v spore o vrátenie predmetu

pôžičky zo zmluvy o pôžičke úspešný, musí tvrdiť a preukázať, že s dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke
(písomne alebo ústne), v ktorej sa s dlžníkom dohodol na konkrétnych náležitostiach pôžičky a že na jej
základe odovzdal dlžníkovi predmet pôžičky. Žalobcovi sa však v konaní nepodarilo preukázať, že so
žalovanou uzavrel zmluvu o pôžičke. V konaní síce preukázal (nebolo to ani sporné), že žalovanej na jej
bankový účet posielal v období od 10.10.2014 do 06.02.2018 pravidelné platby vo výške od 500 eur do

630 eur mesačne, spolu 22 405 eur, avšak nepreukázal, že tak robil na základe zmluvy o pôžičke, ktorú
by uzatvoril so žalovanou a v ktorej by sa s ňou dohodol na konkrétnych náležitostiach pôžičky. Ako
už súd uviedol vyššie, jednou zo základných náležitostí zmluvy o pôžičke je záväzok dlžníka vrátiť po
uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Žalobca v konaní nepreukázal, že by sa so žalovanou
dohodol na vrátení poskytnutých peňazí. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že žalobca vo svojej

výpovedi na otázku súdu, či sa dohodol na začiatku so žalovanou na konkrétnych podmienkach pôžičky,
že kedy bude vrátená, uviedol, že sa na tom nedohodli, ostalo to otvorené. Na otázku súdu, ako si
predstavoval vrátenie peňazí od žalovanej uviedol, že si to predstavoval tak, že budú mať spoločnú
budúcnosť, ale vzhľadom na tie eskapády, ktoré zažíval so žalovanou zistil, že to tak nebude, a preto
požadoval to ručenie. Uvedené podľa názoru súdu preukazuje, že žalobca sa so žalovanou nedohodol

na pôžičke, keďže tu absentovala dohoda o tom, že mu žalovaná poskytnuté peniaze vráti. Naopak,
z uvedeného vyplýva, že žalobca si pri začatí poskytovania peňazí žalovanej predstavoval, že so
žalovanou budú spoločne žiť a že budú mať spoločnú budúcnosť, a až keď zistil, že to tak nebude,
predložil žalovanej zmluvu o pôžičke. V tejto súvislosti súd poukazuje na text písomnej zmluvy o pôžičke,
ktorú žalobca predložil žalovanej vo februári 2018 (keď sa rozišli), v zmysle ktorej predmetom zmluvy

je poskytovanie peňažných prostriedkov zo strany veriteľa dlžníkovi formou opakovaných mesačných
platieb (bez uvedenia výšky) v hotovosti alebo prevodom na bankový účet dlžníka s tým, že pôžičku
začne veriteľ poskytovať dlžníkovi odo dňa podpísania tejto zmluvy. Súd poukazuje na neštandardný
spôsob poskytovania pôžičky (formou opakovaných mesačných platieb), pričom pôžička mala byť podľa
zmluvy poskytovaná na dobu neurčitú. V čase začatia poskytovania pôžičky teda nebolo vôbec zrejmé,

aká finančná suma bude celkovo žalovanej požičaná. Súd poukazuje tiež na to, že v zmluve nebola
uvedená ani výška mesačných platieb (ktorú si mala žalovaná doplniť sama podľa jej uváženia, ako
to uviedol žalobca vo svojej výpovedi) a pôžičku mal žalobca podľa zmluvy začať poskytovať odo dňa
podpísania zmluvy (čo mohlo byť najskôr vo februári 2018, ako nemalo prísť k antedatovaniu zmluvy). Vneposlednom rade súd poukazuje na to, že žalobca si dal vypracovať zmluvu o pôžičke v októbri 2015
(podľa emailovej komunikácie s jeho vtedajšou právnou zástupkyňou), pričom k začatiu poskytovania
pôžičky žalovanej malo dôjsť v októbri 2014 (10.10.2014), zmluvu o pôžičke však žalobca predložil

žalovanej na podpis až vo februári 2018. Žalobca tento časový odstup odôvodnil tým, že žalovaná
prechádzala ťažkým životným obdobím (rozvod, majetkové, vyporiadavanie po rozvode, vybavovanie
hypotekárneho úveru, refinancovanie úveru, prevod bytu do vlastníctva žalovanej, zdravotné problémy
syna a pod.) a nechcel žalovanú „zaťažovať“ ešte aj v súvislosti s poskytovanou pôžičkou. Toto
vysvetlenie súd nepovažoval za dôveryhodné, keď „ťažké obdobie“ žalovanej nemohlo trvať nepretržite

takmer dva a pol roka. Ak by mal žalobca skutočný záujem riešiť zmluvný vzťah so žalovanou,
nepochybne by si našiel čas a príležitosť oveľa skôr, a nie na konci ich partnerského vzťahu. Rovnako
nelogicky pôsobí aj tá skutočnosť, že žalobca mal dlhodobo (takmer tri a pol roka) poskytovať žalovanej
jednotlivé mesačné platby pôžičky, hoci celý čas vedel, aká je finančná situácia žalovanej a že táto
jej neumožňuje vrátiť uvedené platby (žalobca sám vo svojej výpovedi uviedol, že finančná situácia
žalovanej bola taká, že nemohla existovať bez toho, aby jej poskytoval tú finančnú pôžičku a keď zmenila

zamestnanie a prešla do inej nemocnice, tak sa jej finančná situácia ešte zhoršila). Nie je teda zrejmé,
prečo v poskytovaní pôžičky žalovanej stále pokračoval (keď poskytovanie pôžičky záviselo iba od jeho
vôle), pričom za celý ten čas od žalovanej nepožadoval vrátenie pôžičky (až na konci ich vzťahu). To
platí o to viac, ak podľa tvrdenia žalobcu mu žalovaná prvú platbu pôžičky vo výške 600 eur zo dňa
10.10.2014 vrátila platbou zo dňa 15.10.2014. Súd považuje tiež za absolútne nelogické a nezmyslené,

aby žalovaná po piatich dňoch vracala žalobcovi pôžičku, ktorú jej mal žalobca poskytnúť na úhradu
splátky hypotéky. Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne podľa názoru súdu jednoznačne preukazujú,
že žalobca nemal pôvodne (v októbri 2014, kedy začal žalovanej posielať peniaze) v úmysle poskytovať
žalovanej pôžičku, ale ju finančne zabezpečiť, aby sa mohla osamostatniť od svojho manžela a začať žiť
so žalovaným, ktorý predpokladal, že budú mať spoločnú budúcnosť. Až vtedy, keď sa ukázalo, že to tak

nebude, začal žalobca požadovať vrátenie poskytnutých peňazí, pričom žalovanej predložil na podpis
zmluvuopôžičke.Žalovanápoprela,žebysožalobcomuzavrelazmluvuopôžičke.Uviedla,žeopôžičke
nebola nikdy reč, peniaze jej žalobca posielal z vlastného podnetu ako formu finančného zabezpečenia,
keď chcel, aby sa rozviedla a odišla od svojho manžela, aby mohli žiť spolu. Žalobcovi povedala, že keď
odíde od manžela, tak to finančne neutiahne, lebo okrem starostlivosti o deti by musela platiť aj hypotéku

na byt, v ktorom by ostala bývať sama s deťmi, na čo jej žalobca povedal, že on sa o ňu postará. Potom,
čo jej manžel odišiel zo spoločnej domácnosti, jej žalobca začal posielať peniaze, ako sa na tom dohodli.
V konaní nebolo sporné (zhodnými výpoveďami žalobcu a žalovanej bolo preukázané), že žalobca a
žalovaná mali spolu mimomanželský vzťah a že k poskytovaniu peňazí zo strany žalobcu žalovanej
došlo po tom, čo sa žalovaná rozišla so svojím manželom a ten opustil spoločnú domácnosť. Verzia

uvádzaná žalovanou je teda v súlade s tou časťou výpovede žalobcu, kde vypovedal, že so žalovanou
sa nedohodol na konkrétnych podmienkach pôžičky, že si to predstavoval tak, že budú mať spoločnú
budúcnosť, ale vzhľadom na tie eskapády, ktoré zažíval so žalovanou zistil, že to tak nebude, a preto
požadoval to ručenie. Na základe uvedeného mal súd za to, že žalobca sa na začiatku poskytovania
peňazí nedohodol so žalovanou na pôžičke, ale išlo o formu finančného zabezpečenia žalovanej, aby

sa mohla finančne odpútať od svojho manžela a začať žiť so žalobcom. Až keď sa žalobcov vzťah
so žalovanou nevyvíjal podľa jeho predstáv, zistil, že nemá budúcnosť a chýli sa jeho koniec, prišiel
s argumentáciou, že peniaze celý čas posielal žalovanej ako pôžičku. Z tohto pohľadu bolo potom
irelevantné, či peniaze posielal žalovanej na to, aby mohla platiť hypotéku na byt, v ktorom zostala bývať
po odchode jej manžela zo spoločnej domácnosti (ako to tvrdil žalobca), alebo na bežné výdavky na život

a domácnosť (ako to tvrdila žalovaná). Ak by žalobca aj skutočne posielal žalovanej peniaze na to, aby
mohla platiť hypotéku, nič to nemení na tom, že išlo o finančné zabezpečenie žalovanej, aby sa mohla
osamostatniť od svojho manžela a začať žiť so žalobcom. Nijako to teda nepreukazuje, že žalobca sa so
žalovanou dohodol na pôžičke, a na tom, že mu žalovaná raz tieto peniaze vráti. Preto súd ani nevykonal
žalobcom navrhnuté dokazovanie vyžiadaním výpisov z hypotekárneho účtu na preukázanie toho, že

žalovaná posielala peniaze na účet svojho manžela, ktorý ich posielal do hypotekárnej banky a neskôr
ich žalovaná posielala priamo do hypotekárnej banky (čo okrem toho ani nebolo sporné). Z rovnakého
dôvodu súd nevykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie výsluchom bývalého manžela žalovanej na
preukázanie rovnakej skutočnosti. Čo sa týka svedka Z., súd poukazuje na to, že išlo o kamaráta žalobcu
z detstva, od ktorého si žalobca požičal sumu 5 000 eur, pričom mu povedal, že jeho finančná situácia

nie je dobrá, že má horšiu sezónu v podnikaní, že pravidelne požičiava nejaké sumy žalovanej a že
mu chýba 5 000 eur. V prípade uvedeného svedka išlo teda ohľadne preukázania poskytnutia pôžičky
žalobcom žalovanej o odvodený dôkaz, dôkaz z počutia, keďže svedok nebol priamo pri dohadovaní
pôžičky medzi žalobcom a žalovanou, ale počul o tom iba z rozprávania žalobcu. Okrem toho súdpoukazuje na to, že svedok vo svojej výpovedi uviedol, že žalobca mu povedal, že pôžičku 5 000 eur
potrebuje na stavbu, resp. kúpu nehnuteľnosti žalovanej, a že po splatení hypotekárneho úveru mu budú
tieto peniaze vrátené, a potom ich vráti svedkovi. Svedkom uvádzaný účel pôžičky nekorešpondoval so

žalobcom tvrdeným účelom pôžičky (platenie hypotekárneho úveru žalovanou) a čas vrátenia pôžičky
5 000 eur (po splatení hypotekárneho úveru) nekorešpondoval s písomnou zmluvou o pôžičke, ktorú
predložil žalobca žalovanej v roku 2018, a v ktorej čas vrátenia pôžičky nebol uvedený. Naopak, bolo
v nej uvedené, že pôžička sa poskytuje na dobu neurčitú a dlžník sa zaväzuje poskytnutú pôžičku v
celosti resp. jej časť vrátiť veriteľovi na základe písomnej výzvy veriteľa do 7 dní odo dňa obdržania

výzvy. Nie je teda zrejmé, prečo žalobca viazal vrátenie pôžičky 5 000 eur svedkovi na splatenie
hypotekárneho úveru žalovanou. Rovnako nie je zrejmé, prečo si žalobca požičiaval 5 000 eur na to,
aby mohol žalovanej naďalej poskytovať pôžičku, keď poskytovanie pôžičky z jeho strany bolo závislé
iba na jeho vôli (ako sa to napokon uvádza aj v písomnej zmluve o pôžičke). Ak teda žalobcova finančná
situácia neumožňovala naďalej poskytovať žalovanej jednotlivé mesačné platby pôžičky, mohol s nimi
jednoducho prestať, prípadne ich dočasne prerušiť. Možno preto zhrnúť, že ani výsluchom svedka

Ragana sa nepodarilo preukázať, že žalobca uzavrel so žalovanou zmluvu o pôžičke, pričom účel
poskytnutia pôžičky žalobcovi zo strany svedka Ragana (pokračovanie v poskytovaní pôžičky žalovanej)
považoval súd za nedôveryhodný. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že žalovaná mu ponúkla, že „ho
uvedie na liste vlastníctva“ k jej bytu, na čo jej povedal, že to nechce, lebo keby zomrel, tak by si mohli
jeho pozostalí robiť nároky na byt a potom mu navrhla, aby bol zapísaný na liste vlastníctva ako ťarcha,

ale ani to nechcel, tak súd uvádza, že ani táto skutočnosť nepreukazuje, že by žalobca so žalovanou
uzavrel zmluvu o pôžičke. Uvedené predstavovalo podľa názoru súdu určité gesto vďaky, resp. určitú
formu kompenzácie zo strany žalovanej za to, že jej žalobca finančne pomáha a zabezpečuje ju, a tiež
to malo slúžiť ako dôkaz toho, že žalovaná myslí vzťah so žalobcom vážne, plánuje s ním žiť a zdielať
svoju ďalšiu budúcnosť. Súdu tiež nie je zrejmé, prečo žalobca túto ponuku žalovanej neprijal, keď ním

uvádzané dôvody sa javia ako nedostatočné a nelogické vo vzťahu k spôsobu a dĺžke poskytovania
pôžičky, ktorú mal žalobca žalovanej poskytovať bez časového obmedzenia. Napokon, k argumentu
žalobcu, že u žalovanej nebýval v spoločnej domácnosti, preto peniaze, ktoré jej posielal, nemohli byť
na úhradu spoločných výdavkov, súd uvádza (ako na to už poukázal vyššie), že v predmetnej veci
nebolo podstatné, na čo používala žalovaná peniaze od žalobcu (či na úhradu splátok hypotéky alebo na

úhradu bežných výdavkov na život a domácnosť), keďže zo strany žalovaného sa v obidvoch prípadoch
jednalo o finančné zabezpečenie žalovanej, aby sa mohla osamostatniť od svojho manžela a začať žiť
so žalobcom. Rovnako bolo z tohto pohľadu irelevantné označenie každej platby zasielanej žalobcom na
účet žalovanej s poznámkou - prevod a označenie príslušného mesiaca. Uvedené označenie nehovorí
nič o tom, že by sa malo jednať o pôžičku (rovnako ako označenie poznámky pri platbe 05.04.2017

ako záloha a pri platbe 19.06.2017 ako doplatok za júl 2017), ako sa toho dožadoval žalobca. Súdu
tiež nie je zrejmé, prečo žalobca, ak sa malo jednať skutočne o pôžičku, neoznačil tieto platby celkom
jednoduchým a žiadne pochybnosti vyvolávajúcim označením „pôžička“.

9. Vzhľadom na uvedené súd žalobu pre neunesenie dôkazného bremena žalobcu v konaní ohľadne

uzavretia zmluvy o pôžičke so žalovanou ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

10. Žalobca celkom na záver záverečenej reči na pojednávaní konanom dňa 04.04.2019 uviedol, že
v prípade, ak by súd nemal za preukázaný právny titul pôžičky žiada, aby súd posúdil žalovaný nárok
podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, keďže žalovaná rozporuplne uvádzala účel platieb a

nepreukázalaaniexistenciudarovacejzmluvy,aniexistenciuspoločnýchvýdavkov,naktorémalaúdajne
darované peniaze používať. Odhliadnuc od toho, že žalobca nedôvodne prenáša dôkazné bremeno,
ktoré ho v konaní zaťažovalo, na žalovanú, súd poukazuje na zjavne účelovú zmenu v argumentácii
žalobcu,keďpočasceléhokonaniatvrdil,žeprávnymtitulomposkytovaniapeňazížalovanejbolazmluva
o pôžičke, a celkom na záver (doslova v poslednej vete) záverečnej reči začal tvrdiť, že na strane

žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu (čo teda znamená, že peniaze poskytoval žalovanej bez
právneho dôvodu). Uvedená argumentácia žalobcu je aj vnútorne si odporujúca, nakoľko ak žalobca
poskytoval žalovanej peniaze ako pôžičku na základe zmluvy o pôžičke, nemohlo sa zároveň jednať o
plnenie bez právneho dôvodu. Navyše, súd si ani nevie predstaviť, ako by mohol žalobca takmer tri a
pol roka posielať žalovanej na jej bankový účet pravidelne platby peňazí bez právneho dôvodu.

11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení § 262 ods. 1
C.s.p. tak, že žalovanej, ktorej ako v celom rozsahu úspešnej strane sporu vznikol voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania, túto náhradu nepriznal, nakoľko jej v konaní žiadne trovy nevznikli.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Bratislava IV.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu
je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis)
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).