Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 29, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/51/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118204019
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3118204019.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.

Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobkyne J. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom
B.. Sv. H. XXX/XX, O., zast. T.. U. O., advokátkou so sídlom Z. XXXX/XX, L. X., proti žalovanému L. S.
U., s.r.o., so sídlom L. XX, X., N.: XX XXX XXX, zast. H. kancelária Y.. H. S., s.r.o., so sídlom W. XX, X.,
N. XX XXX XXX, o zaplatenie 1.631,15 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín, č.k. 23Csp/73/2018-57 zo dňa 14. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
1.631,15 eur s 5% úrokom z omeškania zo sumy 1.631,15 eur od 30.05.2018 do zaplatenia a vo výroku

III. o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.631,15
eur s 5% úrokom z omeškania zo sumy 1.631,15 eur od 30.05.2018 do zaplatenia, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX zistil, že žalovaný poskytol
žalobkynipeňažnéprostriedkyvsume1.001,83eur,ktorésažalobkyňa zaviazalasplácaťvpravidelných
42 mesačných splátkach po 62,69 eur. Zmluva spĺňa náležitosti zmluvy o úvere definované v § 497
Obchodného zákonníka, záväzkový vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere predstavuje tzv. absolútny
obchod. Zároveň sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Súd po preskúmaní veci zistil, že
zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky zákonom o spotrebiteľských úveroch
vyžadované náležitosti. Zmluva o úvere neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o

spotrebiteľských úveroch - a to údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Podľa názoru súdu zákon
stanovuje, že údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť súčasťou zmluvy. Musí byť teda prijatý
oboma zmluvnými stranami, čo v danom prípade nebolo splnené. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere
je možné uzatvoriť iba v písomnej forme a preto sa vyžaduje, nakoľko žiadosť podpísaná spotrebiteľom
neobsahovala údaj o konečnej splatnosti, aby došlo zo strany spotrebiteľa k podpísaniu - prijatiu aspoň
oznámenia o schválení úveru. Vzhľadom na to, že stranami sporu uzavretá zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch - údaj o

termíne konečnej splatnosti úveru, považuje sa predmetný úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zák. za
bezúročný a bez poplatkov.3. Pokiaľ ide o dohodu o poskytnutí služby, aj keď je osobitne vyčlenená v zmluvách o úveroch
s osobitným priestorom na podpis zmluvných strán, nebolo vôbec preukázané, že v prípade, ak by
dlžník nesúhlasil s touto dohodou, či by došlo k uzavretiu zmluvy úverovej, teda či by spotrebiteľ

dosiahol uzavretie úverovej zmluvy aj v prípade nepodpísania tejto dohody. Na uvedenom nič nemení
ani vyhlásenie veriteľa uvedené v zmluve, že predmetná dohoda nie je podmienkou poskytnutia úveru
a je o slobodnej vôli dlžníka ju uzavrieť. Ako vyplýva z úverovej zmluvy, návrh týchto dodávateľom
vypracovaných formulárových zmlúv ako prvý podával spotrebiteľ, nakoľko ho prvý podpísal a až
nasledujúce dni tento návrh úverovej zmluvy spolu dohodou o poskytnutí služby svojím podpisom

prijal veriteľ (§ 46 ods. 2 OZ), ktorý tak v čase, keď úverovú zmluvu prijímal (podpisoval) už mal
preukázané, že spotrebiteľ - žalobca - dlžník už dohodu o poskytnutí služby podpísal. Z uvedeného
dôvodu predmetná dohoda predstavuje súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a nakoľko je úver
bezúročný a bez poplatkov, žalovaný nemal nárok na tento poplatok - cenu za túto službu, nielen z titulu
neprijateľnosti v zmysle § 53 ods. 1 OZ, ale z titulu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

4. Čo sa týka zmluvnej podmienky spočívajúcej v povinnosti dlžníka zaplatiť žalobcovi za odklad
troch splátok sumu 168,17 eur súd uviedol, že uvedená podmienka spôsobuje hrubú nerovnováhu v
neprospechspotrebiteľa.Zaumožnenieodkladu3splátokvcelkovejvýške188,07eurmuselažalobkyňa
uhradiť sumu 168,17 eur, t.j. skoro takú istú sumu, o ktorej odklad by požiadala. Teda za sumu 168,17 eur
má odloženú splatnosť sumy 188,07 eur, ktorú aj tak musí uhradiť. Vzhľadom nato, že táto podmienka

je neprijateľnou, je zároveň aj neplatnou, a teda žalobkyňa ju nebola povinná uhrádzať, nakoľko plnenie
možno žiadať len z platného záväzku (§ 494 OZ). S uvedeným súvisí aj ďalší dôvod bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru, a to absencia celkovej výšky úveru. Je zrejmé, že žalovaný poskytol nie sumu
1.170 eur uvedenú v zmluve, ale len sumu 1.001,83 eur. Teda aj údaj celkovej výšky úveru je nesprávny,
čo má za následok takisto bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalovaný tak od žalobkyne nemohol

zo zmluvy o úvere požadovať žiaden úrok a žiadne poplatky s ohľadom na § 11 ods. 1 písm. a) zákona č.
129/2010 Z.z.. Žalobkyňa tak bola povinná vrátiť žalovanému len skutočne poskytnutú istinu. Žalobkyňa,
ako vyplýva z vykonaného dokazovania, uhradila žalovanému viac ako istinu, keď poskytnutú istinu
preplatila celkovo o 1.631,15 eur (suma úhrady na úverovú zmluvu 2.632,98 eur po odpočítaní sumy
skutočne poskytnutých prostriedkov 1.001,83 eur). Suma 1.631,15 eur tak predstavuje bezdôvodné

obohatenie u žalovaného, keďže na úroky a ani poplatky nemal nárok a boli tak plnené bez právneho
dôvodu. V prípade bezdôvodného obohatenia nebol čas plnenia medzi stranami dojednaný. V súlade
s § 563 OZ tak bol žalovaný povinný bezdôvodné obohatenie vrátiť nasledujúci deň po výzve. Žaloba
bola žalovanému doručená spolu s platobným rozkazom dňa 28.05.2018. Nasledujúci deň bol žalovaný
povinný záväzok splniť. Nakoľko tak neurobil dostal sa do omeškania s plnením dlhu nasledujúci deň,

t.j. 30.05.2018, kedy výška úrokov bola 5% ročne. Z uvedeného dôvodu súd priznal žalobkyni 5% úrok z
omeškania z dlžnej sumy až od tohto dňa, a v časti požadujúcej úrok z omeškania od skoršieho dátumu
žalobu zamietol, nakoľko omeškanie u žalovaného ešte nevzniklo. O nároku na náhradu trov konania
v rozsahu 100% rozhodol podľa §255 ods. 1 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku v časti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni peňažné plnenie v
sume 1.631,15 eur s prísl., a výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný.
Žalovaný dôvodil ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd
rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu
trov konania, alternatívne, aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že úver zo zmluvy o
XXXXXXXXXX je bezúročný a bez poplatkov, pretože zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti.
Súdu vytýkal, že v tejto otázke dospel k nesprávnemu záveru, nakoľko v zmysle v zmysle rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ C - 42/15 takémuto výkladu vnútroštátneho práva bráni únijné právo, Uviedol že
údaj o konečnej splatnosti uzavretá zmluva obsahuje, a hoci na túto skutočnosť žalovaný vo svojom

vyjadrení poukázal, konajúci súd v napadnutom rozsudku uviedol len všeobecné, šablónovité vyjadrenie
bez toho, aby sa argumentom žalovaného vôbec zaoberal. Ďalej mal za to, že súdna prax ohľadne údaju
o konečnej splatnosti nie je jednotná a je preto neprípustné, aby nejednoznačný a sporný výklad zákona
bol na ťarchu sporovej strany. Uviedol, že zmena zákona č. 129/210 Z.z., ktorá je účinná od 01.05.2018
a ktorá bola prijatá z dôvodu odstránenia nepresností implementácie smernice potvrdzuje fakt, že s

„konečnou splatnosťou“ nie je možné spájať žiadny následok. Ak by tento údaj a jeho uvádzanie malo
byť súčasťou ochrany spotrebiteľa, potom jeho vypustenie z ustanovení zákona je vlastne popretím
takéhoto cieľa. Súdny dvor EÚ svojím výkladom vymedzil dve podstatné skutočnosti, a to že s inou
náležitosťou, akou je náležitosť uvedená v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES nie je možné spájaťzáver o bezúročnosti, pretože takúto inú náležitosť nie je možné do vnútroštátnej úpravy ani uviesť.
Druhou skutočnosťou je, že bezúročnosť úveru je možné spájať len s náležitosťou, ktorá spochybňuje
možnosť posúdiť rozsah záväzku spotrebiteľa, čo termín konečnej splatnosti nie je, pretože ten žiadny

rozsah nedefinuje. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná ani únijné právo, čo napokon viedlo k
tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného
práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom
pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný
výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto

údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto
skutočnosťnemôžeupraviťvovnútroštátnompráveakodôvodbezúročnostiaďalejanipreto,leboúdajo
konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. V tejto súvislosti
dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 a rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01). Je preukázané (aj obsahom rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ vo veci C-42/15), že spôsob výkladu vnútroštátneho práva a implementácia smernice 2008/48/ES

nebola správna, a teda zo samotného neprávneho stavu, resp. stavu, ktorý odporuje cieľu, aký mal byť
implementáciou smerníc EÚ dosiahnutý, nie je možné vyvodzovať záver o protiprávnosti. Tvrdil preto,
že súd prvej inštancie sa po právnej stránke nesprávne vyporiadal s relevantnými skutočnosťami, na
základe ktorých je prípustný záver o bezúročnosti úveru. Žalovaný namietal aj skutkové závery súdu o
tom, že uzavreté zmluvy neobsahujú uvedenie konečnej splatnosti úveru. Požiadavka uvedenia termínu

konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to
- určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, -
spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti
poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Na
základe uvedených dôvodov mal za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom

a vec nesprávne posúdil aj po právnej stránke. Záver o bezúročnosti úveru odporuje vykonanému
dokazovaniu a relevantným ustanoveniam právneho poriadku. Žalovaný napádal aj závery súdu o výške
úveru. Tieto odporujú obsahu zmluvných vzťahov a súd svojím rozhodnutím prepisuje a mení to, čo
bolo medzi stranami dohodnuté. Dôvodí, že závery súdu sú založené na nesprávnom vyhodnotení
podstaty započítania a nesprávnom výklade ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý definuje pojem

„celková výška úveru.“ V prvom rade žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne
tvrdí, že pri započítaní a následnom vyplatení zostávajúceho rozdielu došlo len k poskytnutiu úveru
1.001,83 eur. Toto tvrdenie nie je vecne dôvodné, pretože v rámci započítania predsa dochádza k stretu
dvoch pohľadávok - pohľadávka na vyplatenie úveru (v časti 1.170 eur) a pohľadávka podľa dohody o
poskytnutí služby (168,17 eur). Iná pohľadávka do započítania nevstupuje, čo znamená že uvedeným

započítaním sa započítava aj časť úveru (168,17 eur), ktorá sa síce nevypláca, ale práve v rámci tejto
kompenzácie sa „poskytuje.“ Žalobkyňa predsa na započítanie „nedala“ inú svoju pohľadávku a teda, ak
súd nesporuje fakt, že poplatok za poskytnutie úveru bol uhradený, potom by mal akceptovať aj to, že bol
uhradený započítaním. Toto započítanie je rovnocenné so situáciou, v ktorej najskôr by veriteľ vyplatil
úveru 1.170 eur a dlžník obratom (alebo súčasne) sumu vo výške 168,17 eur. Výsledný stav na strane

dlžníka by bol 1.001,83 eur. Rovnaký stav, ale nastáva aj v prípade započítania. Ak súd prvej inštancie
tvrdil, že žalovaný poskytol úver 990 eur (poskytnutie úveru v tejto výške z rozhodnutia nevyplýva - pozn.
odvolacieho súdu), potom je namieste pochybnosť, na základe akej úvahy súdu teda žalobkyňa splnila
povinnosť zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol splatný v deň uzavretia zmluvy. Závery súdu
o výške úveru sú nesprávne aj z ďalšieho hľadiska, a to konkrétne v súvislosti s definíciou „celkovej

výšky spotrebiteľského úveru“ a spôsobmi čerpania úveru, ktoré platný zákon č. 129/2010 Z.z.
pozná a pripúšťa ako povolené. Podľa ustanovenia § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. sa rozumie
celkovou výškou spotrebiteľského úveru maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov
poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že úverom
sa rozumejú všetky finančné prostriedky poskytnuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Týmto

poukázal na vecnú nesprávnosť a sčasti aj nelogickosť tvrdení žalobkyne. Mal za to, že záver súdu o
výške úveru a o tom, že žalovaný neposkytol úver v celej výške nie je správnym.

6. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadreniu k odvolaniu žalovaného
uviedla, že napadnutý rozsudok je správny a dostatočne zdôvodnený. Rozhodnutie obsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, súd sa jasne, zrozumiteľne a vyčerpávajúcim
spôsobom zaoberal všetkými spornými otázkami, ktoré dostatočne odôvodnil a správne vyhodnotil.
Odvolacie dôvody žalovaného považovala za nedôvodné a účelové. Odvolanie sa žalovaného na to,
že termín konečnej splatnosti úveru predstavuje takú náležitosť, ktorá nemôže a nikdy nemohla byťdôvodom pre bezúročnosť úveru považovala za nesprávnu a v absolútnom rozpore s obligatórnymi
náležitosťami § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. (v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy). Žalovaný
nesprávne a účelovo na podporu svojich tvrdení poukazuje na zmenu zákona č. 129/2010 Z.z. účinného

od 01.05.2018, ktorého zmena má preukazovať správnosť jeho právneho názoru, že termín konečnej
splatnosti nikdy nebol obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy o úvere. Ide ale o subjektívnu
predstavu a želanie žalovaného a z požiadavky právnej istoty právneho poriadku vyplýva, že právny
predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. Zároveň poukázala
na zmätočnosť vo vyjadreniach žalovaného, keď tento v jednom vo svojom odpore (z 30.05.2018)

tvrdí, že Oznámenie je súčasťou zmluvných dojednaní a má záväzný charakter, nakoľko v zmluve (o
úvere) absentujúce údaje (napr. dátum prvej a poslednej splátky) obsahuje toto Oznámenie, čím je
splnená zákonná požiadavka, v inom svojom vyjadrení (zo 16.08.2018) naopak tvrdí, že oznámenie
má len informatívny (teda nezáväzný) charakter o tom, na čom sa strany dohodli a v odvolaní už
dokonca popiera potrebu uvádzania termínu konečnej splatnosti úveru. Ohľadne odkazu žalobcu na
závery Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 uviedla, že výklad obsiahnutý v rozsudku bol v určitom

období po vydaní rozsudku aplikovaný v rozhodovacej činnosti súdov vo veciach vyplývajúcich zo
spotrebiteľských záväzkových vzťahov. Po prehodnotení výkladu bolo konštatované, že Súdny dvor
Európskej únie vykladá výlučne právo Európskej únie a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad
práva vnútroštátneho. Súdny dvor Európskej únie aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách v spotrebiteľskom úvere a o

zrušení smernice Rady 87/102//EHS. Nevyjadroval sa k výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch.
Súdom aplikované ustanovenia o spotrebiteľských úveroch sú odlišné od ustanovení smernice č.
2008/48/ES (článok 10, odsek 2 písmeno c) a článok 10, odsek 2 písmeno h)) a nakoľko súd aplikoval
vnútroštátny zákon o spotrebiteľských úveroch a nie smernicu č. 2008/48/ES, výklad dotknutých
ustanovení smernice Súdnym dvorom EU vo veci C-42/15 nemá vplyv na rozhodovaciu činnosť v spore.

Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-52/84, C-91/92, C-397/01) na otázku
priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami, v zásade platí zákaz horizontálneho priameho
účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo
ukladajúce povinnosti sa ako také nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne
jednotlivci, v danom spore dodávateľ proti spotrebiteľovi. Z uvedených dôvodov v predmetnom

spore rozsudok Súdneho dvora Európskej únie číslo C-42/15, nemá vplyv na právne posúdenie veci
vnútroštátnym súdom. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2017 v
súvislosti s požiadavkou na eurokonformný výklad zákona vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej
splatnosti poukázala na citáciu z rozhodnutia a to „Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny -
eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo

o výklad contra legem“. K argumentácii žalovaného k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. účinného od
01.05.2018, v ktorom bola náležitosť „konečná splatnosť úveru“ vypustená, poukázala na znenie zákona
č. 129/2010 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, kedy doba trvania zmluvy a termín konečnej
splatnosti boli obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy o úvere, pod sankciou bezúročnosti
a bezpoplatkovosti. Predmetná zmluva bola uzatvorená pred uvedenou novelou a táto sa teda na

predmetnú zmluvu nemôže aplikovať. Ďalej poukázala na to, že v zmluve nie je uvedený údaj ohľadne
priemernej PRMN v správnej výške, v zmysle § 9 ods. 2 písm. y), nakoľko z listinného dôkazu
predloženého samotným žalovaným Štandardné európske informácie vyplýva, že na poskytnutie úveru
sa vyžadovalo uzavretie Dohody o zrážkach zo mzdy a nie je potom pravdivé tvrdenie žalovaného,
že priemerná výška RPMN v danom období pre tento typ úveru bola 45,60% (ako je to uvedené v

zmluve), keďže v danom čase bola pri spotrebiteľských úveroch so zabezpečením (ktorým je podľa
§ 551 Občianskeho zákonníka aj Dohoda o zrážkach zo mzdy) priemerná výška RPMN len 28,66%, čo v
zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona tiež spôsobuje ex lege bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto veci považovala za správne, súd správne vyhodnotil, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného, ktoré je povinný vrátiť žalobkyni a preto navrhla, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku I., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu

1.631,15 eur s 5 %úrokom z omeškania zo sumy 1.631,15 od 30.05.2018 do zaplatenia a súvisiacom
výroku III. o trovách konania, je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.8. Odvolanie smeruje proti výroku I., ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť voči
žalobkyni, a tým i súvisiacemu výroku III. o trovách konania. Odvolací súd výrok II., ktorým bola žaloba
vo zvyšnej časti zamietnutá, nepreskúmaval, nakoľko v tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie

nadobudol právoplatnosť.

9. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie (aj) na závere, že Zmluva o revolvingovom úvere,
uzavretá medzi stranami sporu, neobsahovala povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere
stanovenú v ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

10. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať aj
dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

11. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa

považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti
podľa§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

12. Je nesporné, že ustanovenie § 11 v spojení s § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch má za účel
- cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy,

resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje, na základe ktorých sa spotrebiteľ môže
rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere
dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia
sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch
spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené,

že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v
§ 9 zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva
tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v
zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda bolo donútiť dodávateľov

- veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali a zároveň
dodržiavali písomnú formu zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného teologického výkladu by bolo nelogické,
ak by zákonodarca hodlal postihnúť následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru iba tie úvery,
resp. zmluvy, ktoré by nemali písomnú formu a zároveň neobsahovali kumulatívne všetky náležitosti
podľa § 11 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona. V takom prípade by totiž veriteľovi ako dodávateľovi

stačilo iba dodržať písomnú formu a v zmluve neuviesť ani jedinú z vymenovaných náležitostí
a následku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru by sa tým vyhol a to napriek tomu, že písomná
zmluva by zákonom predpísané náležitosti neobsahovala. Účel zákonodarcu dosiahnuť, aby dodávateľ
bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru by
sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy nebol naplnený.

13. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti odvolací
súd dopĺňa, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere je možné považovať za platnú a obsahujúcu všetky
zákonom predpísané náležitosti v prípade, ak podmienky úverovej zmluvy umožňuje spotrebiteľovi bez

ťažkostí a s istotou ich identifikovať (zhodný názor vyplýva napr. aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ sp.
zn. C-42/15 z 09.11.2016). V zmluvných podmienkach obsiahnutých v predmetnej zmluve v čl. 4. bod
4.5 je uvedené: „Úver je po každom revolvingu splatný podľa nového splátkového kalendára, s ktorým
bude Dlžník oboznámený, a ktorý sa stáva platným a účinným dňom poskytnutia každého revolvingu.
Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je

dňom konečnej splatnosti úveru.“ Obligatórna náležitosť „doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ v zmysle § 9 ods.2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch obsiahnutá podľa argumentácie žalovaného v čl. 4 bod 4.5 zmluvných podmienok(citované
vyššie), podľa názoru odvolacieho súdu, požiadavku identifikovateľnosti nespĺňa.

14. Súd prvej inštancie správne ustálil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú strany uzatvorili,
neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Zákon vyžaduje údaj o konečnej
splatnosti úveru ako náležitosť zmluvy, nie ako jednostranné oznámenie veriteľa. V zhode s rozsudkom
Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 Home Credit Slovakia c/aKlára Bíróová odvolací súd zastáva názor, že nie je potrebné uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere
údaj o konečnej splatnosti úveru výslovne konkrétnym dňom, mesiacom a rokom, pokiaľ tento údaj (deň,
mesiac a rok konečnej splatnosti) je ľahko určiteľný z ostatných údajov obsiahnutých v zmluve (napr.

ak je určený deň splatnosti jednotlivých splátok uvedením dňa v mesiaci, ako aj dátum prvej splátky a
počet splátok, je z toho ľahko zistiteľný dátum poslednej splátky, a teda aj dátum konečnej
splatnosti úveru). V tomto prípade však v zmluvných dojednaniach nebol uvedený ani dátum splatnosti
prvej splátky, ani dátumy splatnosti ďalších splátok, teda žalobkyňa nemohla pri podpise zmluvy zistiť,
v ktorý deň má začať úver splácať a ani v ktorý deň splácanie skončí (teda dátum konečnej splatnosti

úveru). Preto súd prvej inštancie správne považoval úver, ktorý na základe takejto zmluvy poskytol
žalovaný žalobkyni, za bezúročný a bez poplatku podľa ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) a § 11 ods.
1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.

15. Odvolací súd argumentáciu žalovaného, ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že
úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských

úveroch s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (G. N.) zo dňa
09.11.2015, ako aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS nepovažuje za dôvodnú.

16.ZoZmluvyorevolvingovomúverevyplýva,žebolaposkytnutáčiastkaúveru(úverovýlimit)1.170eur.

V zmysle zmluvy bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 1.170 eur. Žalovaný si však započítal 168,17-
eurovýpoplatoknazákladeneprijateľnejpodmienky(bod8zmluvy)užnaúvodzmluvnéhovzťahuatakto
ukrátil spotrebiteľa o skutočnú výšku dojednaného spotrebiteľského úveru. Súd prvej inštancie preto
správne v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že bola poskytnutá suma len 1.001,83 eur. Uvedená
praktika žalovaného je súdu známa z jeho činnosti a vyplýva priamo z bodu 8.4 zmluvy, ktorá predstavuje

neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ide o neprípustný postup v rozpore so záverom Súdneho dvora EÚ
vo veci C-377/2014, ktorý vo výroku rozsudku v bode 3. výslovne uviedol, že článok 3 písm. l) a článok
10 ods. 2 smernice 2008/48/ ES, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle,
že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii
spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich

s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Uvedený následok má
konzekvencie tak čo do údajov o ročnej percentuálnej miere nákladov, tak aj o úrokovej sadzbe a v
konečnom dôsledku čo do výšky splátok.

17. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, ustanovenia dohody o poskytovaní služieb majú charakter

neprijateľných zmluvných podmienok, pretože ide o záväzok spotrebiteľa zaplatiť za služby, ktoré v
prevažnej miere nesledujú záujmy spotrebiteľa, resp. za niečo, čo by malo byť súčasťou
služieb poskytovaných v súvislosti so správou úveru bezplatne alebo za "služby", ktoré
mu neboli dodané a je možné (resp. je pravdepodobné), že mu ani nikdy nebudú dodané, keďže ich
vôbec nemusí potrebovať (odklad splatnosti splátok), pričom aj keď ich spotrebiteľ nevyužije, musí za ne

zaplatiť a ani prípadné pozastavenie poskytovania týchto "služieb" na žiadosť spotrebiteľa nemá vplyv
na jeho povinnosť platiť za ne mesačný poplatok. To znamená, že tieto zmluvné podmienky spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto sú
ako neprijateľné zmluvné podmienky neplatné (§ 53 ods. 1, ods. 5 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom
ktomu,žetietoneprijateľnépodmienkyniesúoddeliteľnéodostatnéhoobsahudohody oposkytovaní

služieb (dohoda bez týchto neprijateľných podmienok nemá žiaden obsah), správne súd prvej inštancie
vyhodnotil ako neplatnú celú dohodu o poskytovaní služieb.

18. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.631,15 eur s 5% úrokom z omeškania zo sumy 1.631,15 eur od

30.05.2018 do zaplatenia a v súvisiacom výroku III. o trovách konania (ktorý nebol odvolateľom vecne
spochybnený) ako vecne správny potvrdil.

19. V odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalobkyňa, preto jej odvolací súd v súlade
s ustanoveniami § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania proti neúspešnému odvolateľovi (žalovanému) v celom rozsahu.

20. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).